Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 544/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl.

46 ods. 1, a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl.

13 ods. 1 postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. februára

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12

ods. 1 a postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej spolu aj „napadnuté konania“) a jeho uznesením

z 29. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:

„Dňa 2. januára 2004 sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava III návrh

na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 50.000,- Sk istiny s prísl. a zmluvnou pokutou

voči dlžníkovi L. s. r. o., zároveň v kolkoch zaplatil súdny poplatok za návrh v sume 2.500,-

Sk.

Dňa 8. januára 2004 Okresný súd Bratislava III vydal platobný rozkaz

č. k. -13, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 31. 1. 2004.

Právoplatnosť a vykonateľnosť vyznačil súd dňa 25. februára 2004.

Dňa 7. decembra 2004 konkurzný súd KS Bratislava vyhlásil konkurz na majetok

dlžníka − konanie č. k. , do funkcie SKP ustanovil JUDr. P. L.

Dňa 2. februára 2005 si sťažovateľ na podklade právoplatného a vykonateľného

platobného rozkazu č. k. -13 prihlásil do konkurzného konania č. k.

vedeného voči dlžníkovi vykonateľnú pohľadávku.

Dňa 19. apríla 2006 podal dlžník odpor proti platobnému rozkazu.

Súd previedol konanie z pôvodného konania č. k. do konania pod č. k.

.

Dňa 18. septembra 2006 vydal Okresný súd Bratislava III uznesenie č. k. 23 Cb

69/06-54, ktorým konanie prerušil z odôvodnením, že na majetok dlžníka bol dňa 7.

decembra 2004 vyhlásený konkurz.

Dňa 17. októbra 2006 podal SKP na Okresnom súde Bratislava III odvolanie proti

uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. -54, žiadal o jeho zrušenie

a o pokračovanie v konaní. Predmetné podanie SKP upravil dňa 18. 10. 2006.

Žiadosť SKP o pokračovanie v konaní Okresný súd Bratislava III odignoroval. Bol

nečinný − svojvoľne pokračoval v porušovaní práva sťažovateľa na prejednanie veci

a rozhodnutie v primeranej lehote, čo malo za následok znehodnotenie pohľadávky

sťažovateľa uplatnenej v súdnom konaní − vznik priamej škody (márne zaplatený súdny

poplatok − ktorý súd odmietol vrátiť) a ušlého zisku na strane sťažovateľa (viď. judikatúra).

Dňa 30. októbra 2006 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu

Bratislava III č. k. -54 o prerušení konania.

Až dňa 31. marca 2010 Krajský súd v Bratislave zrušil uznesenie Okresného súdu

Bratislava III zo dňa 18. 09. 2006 č. k. -54 o prerušení konania, nariadil

Okresnému súdu Bratislava III pokračovať a konať s odporcom.

Dňa 10. mája 2010 Okresný súd Bratislava III vytýčil termín pojednávania na deň

25. 06. 2010, teda 1. termín pojednávania v čase, kedy už bol žalovaný dlžník vymazaný

ex offo z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I dňom 27. 05. 2010 - viď. výpis

z OR. Na túto skutočnosť sťažovateľ upozornil písomne Okresný súd Bratislava III podaním

zo dňa 19.07.2010.

Dňa 25. júna 2010 Okresný súd Bratislava III vydal uznesenie č. k. -139,

doručené 2. 8. 2010, ktorým súd konanie zastavil a diskriminačne rozhodol, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Konanie súd zastavil z dôvodu, že

odporca bol dňom 27. 05. 2010 vymazaný z obchodného registra.

Dňa 2. 8. 2010 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava III proti uzneseniu

č. k. -139 o zastavení konania odvolanie (doručené súdu 5. 8. 2010), ktorým

žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a rozhodnúť o vrátení zaplateného súdneho poplatku.

Dňa 2. marca 2011 Okresný súd Bratislava III vydal uznesenie č. k. 23 Cb 69/06-

153, doručené 1. 4. 2011, ktorým súd rozhodol, že sťažovateľovi sa súdny poplatok

nevracia.

Dňa 5. apríla 2011 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava III proti

uzneseniu o zastavení konania odvolanie (doručené súdu 5. 4. 2011), ktorým žiadal

napadnuté uznesenie zrušiť a rozhodnúť o vrátení zaplateného súdneho poplatku.

Dňa 29. februára 2012 Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.

161, doručené 1. 6. 2012, potvrdil uznesenie č. k. -153 vydané dňa

2. marca 2011. Proti tomuto uzneseniu nepripustil odvolanie.

Predseda Okresného súdu Bratislava III na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy vo veci

a diskrimináciu sťažovateľa vo veci nevrátenia zaplateného súdneho poplatku, doručenej

súdu do podateľne dňa 8. 3. 2012 v zákonom stanovenej lehote nereagoval.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje takto:

«Je nesporným, že Okresný súd Bratislava III porušil právo sťažovateľa

na prejednanie veci v primeranej lehote a právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, čo malo za následok v kontexte nesprávneho úradného postupu Okresného súdu

Bratislava III v Bratislave vo veci č. k. absolútne znehodnotenie žalovanej

pohľadávky v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a to predčasným

vyznačením doložky právoplatnosti a vykonateľnosti dňa 25. februára 2004 a po podaní

odporu až v r. 2006 prevedenie veci do „Cb“ a konanie pod sp. zn. , ktoré

Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 25. júna 2010 zastavil, doručené 2. 8. 2010

a zároveň diskriminačne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania. Okresný súd Bratislava III odignoroval žiadosť SKP na pokračovanie v konaní –

teda nekonal, hoc tak bol povinný, čo malo za následok, že SKP popretá pohľadávka

na prieskumnom pojednávaní dňa 12. 3. 2007 sa nestala súčasťou Zoznamu nesporných

pohľadávok a teda po skončení konkurzného konania (16. 9. 2009) sťažovateľ nemohol

aplikovať ustanovenie §-u 45 ods. 2 ZKV ako aj ust. §-u 66g ods. 1, ods. 2 ZKV v spojení

s ust. §-u 420 a nasl. Obč. zák. voči štatutárom úpadcu, ktorí si nesplnili povinnosť podať

návrh na konkurz.

Porušovatelia teda v konečnom dôsledku odmietli efektívnu, účinnú a rýchlu ochranu

sťažovateľovi, dopustili sa zjavnej a neprípustnej diskriminácie sťažovateľa nevrátením mu

zaplateného súdneho poplatku v sume 2.500,- Sk ešte dňa 2. januára 2004 za podaný návrh

na vydanie platobného rozkazu, pričom postupom súdu došlo k deštrukčnému konaniu

znehodnotením pohľadávky uplatnenej v súdnom konaní v dôsledku závažných

procesnoprávnych pochybení zo strany Okresného súdu Bratislava III v Bratislave

(ust. ), teda porušovatelia sa vydaním nezákonných rozhodnutí pokúsili

neprípustne pripraviť sťažovateľa o jeho majetok vo forme zaplateného súdneho poplatku,

pričom sťažovateľovi neposkytli primeranú súdnu ochranu v primeranom čase, táto bola

odmietnutá.

Význam veci vidí sťažovateľ v tom, že zo strany porušovateľov v 1. rade a v 2. rade

došlo k zásahu do jeho práva na ochranu majetku, k zmareniu možnosti rozmnoženia

majetku, zmareniu „legitímneho očakávania“, pričom porušovateľ v 1. rade a v 2. rade

nekonali účinne a efektívne, vyvolali stav právnej a osobnej neistoty sťažovateľa o výsledok

konania od 2. 1. 2004 do 1. 6. 2012 (teda 8,5 roka) došlo k znehodnoteniu pohľadávky

uplatnenej v súdnom konaní už dňa 2. januára 2004, o ktorej porušovateľ v 1. rade

právoplatne nerozhodol vinou vlastných procesnoprávnych a hmotnoprávnych pochybení.»

V nadväznosti na skutočnosť, že predmetom ochrany základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu je aj „legitímna nádej nadobudnutia majetku“, pričom zaplatený

súdny poplatok „predstavuje finančné prostriedky, ohľadne ktorých má účastník súdneho

konania legitímnu nádej na ich navrátenie za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci

náhrady trov konania pri priaznivom rozhodnutí v merite veci alebo pri vrátení súdneho

poplatku v zákonom predvídaných prípadoch)“, je sťažovateľka toho názoru, že postup

krajského súdu v napadnutom konaní, ako aj vydané napadnuté uznesenie v tomto konaní je

v rozpore s uvedeným základným právom podľa a právom podľa dodatkového

protokolu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B. na ochranu majetku podľa

, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo rovnosti zaručené v , ,

, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa veta prvá a právo na spravodlivé

súdne konanie a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod č. k. 42 Rob

2/04 a následne pod č. k. na Okresnom súde Bratislava III v Bratislave

porušené boli.

2. Základné práva obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B. na ochranu majetku podľa čl.

20 ods. 1 , právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 , právo rovnosti zaručené v , , čl.

47 ods. 3 , právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa veta prvá a právo na spravodlivé

súdne konanie a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod č. k. 1 Cob

165/2011 na Krajskom súde v Bratislave porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -161 zo dňa

29. 02. 2012 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie

a rozhodnutie.

4. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume

12.750,- €..., ktoré je Okresný súd Bratislava III v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume

1.500,- €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.

6. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... súd priznáva náhradu trov konania v sume

334,29 €..., ktoré je Okresný súd Bratislava III v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej

právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... súd priznáva náhradu trov konania v sume

334,29 €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne

advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd si od okresného súdu zapožičal spis vzťahujúci sa na konanie vedené

týmto súdom pod sp. zn. a z jeho obsahu zistil, že sťažovateľka doručila

okresnému súdu 2. januára 2004 návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy

50 000 Sk [1 659,70 € (ďalej len „návrh na vydanie platobného rozkazu“)] proti obchodnej

spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „odporkyňa“), a zároveň zaplatila súdny poplatok vo výške

2 500 Sk. Okresný súd následne vydal platobný rozkaz

č. k. -13, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 31. januára 2004

(ďalej len „platobný rozkaz“). Odporkyňa doručila okresnému súdu 19. apríla 2006 odpor

proti platobnému rozkazu, v ktorom poprela pohľadávku čo do dôvodu a jej výšky, pričom

zároveň namietala nesprávne doručenie platobného rozkazu.

Zo spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že 20. apríla 2006 bol spis vzťahujúci

sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. prevedený do senátu

Cb a bola mu pridelená sp. zn. . Okresný súd uznesením č. k. -43

z 12. mája 2006 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia

doplatila súdny poplatok v sume 13 135 Sk. Dňa 18. septembra 2006 okresný súd

uznesením č. k. -54 konanie prerušil na základe skutočnosti, že na majetok

odporkyne bol vyhlásený uznesením krajského súdu č. k. -105 zo 7. decembra 2004

konkurz. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. -54

z 18. septembra 2006 krajský súd uznesením č. k. -74 zo 6. februára 2007

rozhodol tak, že ho odmietol. Na základe odvolania správcu konkurznej podstaty odporkyne

zo 17. októbra 2006 proti uzneseniu okresného súdu č. k. -54 z 18. septembra

2006 bolo toto uznesenie okresného súdu uznesením krajského súdu

č. k. -125 z 31. marca 2010 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie. Následne bolo okresným súdom na 25. jún 2010 nariadené pojednávanie,

na ktorom bolo uznesením č. k. -139 konanie zastavené a zároveň bolo zrušené

uznesenie č. k. -43 z 12. mája 2006, ktorým bolo sťažovateľke uložené zaplatiť

doplatok súdneho poplatku vo výške 13 135 Sk (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“).

Sťažovateľka v podaní označenom ako odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania, ktoré

okresnému súdu doručila 2. augusta 2010, namietala, že okresný súd sa v uznesení

o zastavení konania nevysporiadal s otázkou „nároku na vrátenie zaplateného súdneho

poplatku“, a navrhla, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu č. k. -139

z 25. júna 2010 zrušil. Krajský súd po predložení spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. tento vrátil okresnému súdu s odôvodnením, že

z obsahu podania sťažovateľky vyplýva, že ide o návrh na vrátenie súdneho poplatku, a nie

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. -139 z 25. júna 2010. Okresný

súd následne uznesením č. k. -153 z 2. marca 2011 rozhodol tak, že

sťažovateľke súdny poplatok nevrátil (ďalej len „uznesenie o nevrátení súdneho poplatku“).

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o nevrátení súdneho poplatku

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -161 z 29. februára 2012 (napadnutým

uznesením, pozn.) tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a následne v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

predovšetkým „nesprávnym úradným postupom“ okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť

sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. spoločne.

Z citovanej chronológie úkonov okresného súdu vykonaných v konaní vedenom pod

sp. zn. a následne v konaní vedenom pod sp. zn. vyplýva, že

uznesením okresného súdu č. k. -139 z 25. júna 2010 bolo napadnuté konanie

vedené okresným súdom zastavené. Sťažovateľka v sťažnosti síce uvádza, že proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania podala odvolanie, krajský súd však toto

podanie s prihliadnutím na jeho obsah posúdil ako návrh na vrátenie zaplateného súdneho

poplatku, o ktorom následne rozhodol okresný súd uznesením o nevrátení súdneho

poplatku. Okresný súd uznesenie o zastavení konania odôvodnil existenciou

neodstrániteľnej prekážky konania, ktorá nastala tým, že odporkyňa (obchodná spoločnosť,

pozn.) zanikla bez právnej nástupkyne. Aj napriek chýbajúcemu vyznačeniu právoplatnosti

uznesenia okresného súdu o zastavení konania je zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté

konanie zrejmé, že uvedené uznesenie bolo sťažovateľke doručené 2. augusta 2010.

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom

k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iného štátneho orgánu (, , ), alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (m. m. , ).

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoj právny názor tvoriaci súčasť

jeho ustálenej judikatúry (napr. , , , ),

podľa ktorého ochranu základnému právu podľa poskytuje v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného

práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo

trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému

porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti už

nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému

právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (m. m.

). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

S prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. -139 z 5.

júna 2010 napadnuté konanie zastavil, pričom uvedené uznesenie sťažovateľke riadne

doručil, je ústavný súd toho názoru, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. a následne pod sp. zn. v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu (3. júla 2012, pozn.) už nemohlo dochádzať k sťažovateľkou namietanému

porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru. Technický

nedostatok vyznačenia právoplatnosti uznesenia okresného súdu o zastavení konania

s prihliadnutím na jeho riadne doručenie sťažovateľke nemôže byť dôvodom odklonu od

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a , práva podľa dohovoru, a

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a následne

v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa sťažovateľky „nesprávnym úradným postupom a predčasným vyznačením

doložky právoplatnosti a vykonateľnosti dňa 25. februára 2004“ zo strany okresného súdu,

ktorý následne zastavil konanie vedené pod sp. zn. , okresný súd spôsobil

„absolútne znehodnotenie žalovanej pohľadávky“, čím malo dôjsť k porušeniu jej

základných práv podľa , a , práva podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj a .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Z citovaného prehľadu úkonov vykonaných v napadnutom konaní vedenom

okresným súdom vyplýva, že okresný súd napadnuté konanie uznesením

č. k. -139 z 5. júna 2010 zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení

konania mohla sťažovateľka podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť

krajský súd. Sťažovateľka síce doručila okresnému súdu 2. augusta 2010 podanie označené

ako odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd sa v uznesení o zastavení konania

nevysporiadal s otázkou „nároku na vrátenie zaplateného súdneho poplatku“, a navrhla,

aby odvolací súd uznesenie okresného súdu č. k. -139 z 25. júna 2010 zrušil.

Zo samotného obsahu tohto podania však vyplýva, že sťažovateľka napáda časť uznesenia

okresného súdu o zastavení konania týkajúcu sa „nepriznania vrátenia zaplateného

súdneho poplatku“. Uznesenie okresného súdu o zastavení konania však neobsahuje výrok

o (ne)priznaní vrátenia súdneho poplatku (obsahuje výroky o zastavení konania vedeného

pod sp. zn. , o nepriznaní náhrady trov konania a o zrušení uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 12. mája 2006, pozn.), preto krajský súd podľa názoru ústavného

súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil podanie sťažovateľky z 2. augusta 2010

ako návrh na vrátenie súdneho poplatku, a nie odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

o zastavení konania. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti týkajúce sa (ne)posúdenia

podania sťažovateľky z 2. augusta 2010 ako odvolania ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka, hoci mala k dispozícii účinný opravný prostriedok (odvolanie) proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania, tento nevyužila. O tomto opravnom

prostriedku (odvolaní) by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené krajským súdom pod

sp. zn. vyplýva, že napadnuté konanie krajského súdu o (ne)vrátení

súdneho poplatku bolo právoplatne skončené 1. júna 2012, keď nadobudlo právoplatnosť

uznesenie krajského súdu č. k. -161 z 29. februára 2012. Z uvedeného

dôvodu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (3. júla 2012) už objektívne nemohlo

dochádzať k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa ani jej práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá v súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu (pozri časť II.1 tohto uznesenia) dôvod na odmietnutie tejto

časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

sťažovateľky odmietol podľa pre zjavnú

neopodstatnenosť.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. februára 2012

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnutým uznesením o nevrátení súdneho

poplatku „neprípustne pripravil sťažovateľku o jej majetok vo forme zaplateného súdneho

poplatku, pričom sťažovateľke neposkytol primeranú súdnu ochranu v primeranom čase,

táto bola odmietnutá“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v . Výklad a aplikácia

zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti,

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo

v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením

č. k. -153 z 2. marca 2011 rozhodol tak, že sťažovateľke súdny poplatok

nevrátil. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o nevrátení súdneho

poplatku rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu

o nevrátení súdneho poplatku potvrdil.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že v jej veci krajský súd nesprávne

interpretoval a aplikoval ustanovenia o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdnych poplatkoch“).

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:

«Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nevrátil navrhovateľovi súdny poplatok,

ktorý navrhovateľ spolu s návrhom zaplatil v kolkoch vo výške 2.500,- Sk (82,98 Eur)

poukazujúc na ust. , a ust. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), keď po uplynutí trojročnej lehoty od zaplatenia súdneho

poplatku (t. j. po 01. 01. 2008) bolo možné rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku iba

v prípade, že navrhovateľ vezme návrh späť, avšak v danej veci navrhovateľ nikdy nevzal

návrh späť. Konanie bolo zastavené uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 25. 06. 2010

(č. l. 139 spisu) po výmaze odporcu z obchodného registra ku dňu 27. 05. 2010. Ďalej

uviedol, že spolu s predvolaním na pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 25. 06. 2010, súd

ešte vyzýval navrhovateľa, či vzhľadom na okolnosti tohto sporu na návrhu trvá, napriek

tomu navrhovateľ dňa 21. 06. 2010 súdu oznámil, že na podanom návrhu trvá, pričom

z týchto dôvodov už súd nemohol vydať rozhodnutie o vrátení súdneho poplatku

navrhovateľovi.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania ( ),

túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keď napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa je vecne správne.

Súd prvého stupňa pri vydaní napadnutého uznesenia dôsledne vychádzal a správne

aplikoval príslušné zákonné ustanovenia upravujúce podmienky vrátenia súdneho poplatku.

Jeho záver o nemožnosti vrátenia súdneho poplatku podľa ust. § 13 ods. 3 zákona o

súdnych poplatkoch je správny, pretože navrhovateľ nevzal návrh na začatie konania späť

pred prvým pojednávaním, a tak po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v

ktorom bol zaplatený súdny poplatok, teda v danom prípade po 31. 12. 2007 (súdny

poplatok bol zaplatený dňa 02. 01. 2004), súd nemôže rozhodnúť o vrátení poplatku podľa §

11 tohto zákona.»

Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,

môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou

neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne

nejde.

Interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení

uskutočnená krajským súdom v konaní o (ne)vrátení súdneho poplatku je vzhľadom

na skutočnosť, že vrátiť súdny poplatok možno v súlade s § 13 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch aj po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený,

len v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, ku ktorému

došlo pred prvým pojednávaním, pričom o takýto prípad v okolnostiach namietaného

postupu krajského súdu nešlo, podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľná

a akceptovateľná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu

takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým tento

potvrdil uznesenie okresného súdu o nevrátení súdneho poplatku, a základným právom

na súdnu ochranu podľa , ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o jeho porušení, a preto

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 29. februára 2012

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Zaplatený súdny poplatok predstavuje finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má

účastník súdneho konania legitímnu nádej za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci

náhrady trov konania pri priaznivom rozhodnutí v merite veci alebo pri vrátení súdneho

poplatku v zákonom predvídaných prípadoch), a preto sťažovateľkou uplatňovaný nárok

možno subsumovať pod pojem majetok, resp. vlastnícke právo, ktorému je v súlade

s judikatúrou ústavného súdu (vychádzajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva) poskytovaná ochrana podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, v zmysle ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného

práva podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 12

ods. 1, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 29. februára 2012

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47

ods. 3 a porušenie a postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, pričom z jej argumentácie vyplýva, že

ich porušenie namieta v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným

porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,

že v sťažnosťou napadnutom konaní krajského súdu nie sú splnené podmienky

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo postupom krajského

súdu dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 47 ods. 3

, ani k porušeniu a .

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012