Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 132/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

,

zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Olosom, Advokátska kancelária,

M. R. Štefánika 71, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, v spojení s čl. 20 ods. 1 a v spojení

s a práva zaručeného v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti n e v y h o v u j e .

2. Ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Martinovi Olosovi

p r i z n á v a odmenu v sume 275,96 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatšesť

centov), ktorú j e p o v i n n á uhradiť Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky

na účet advokáta JUDr. Martina Olosa, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. novembra 2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená

podaním doručeným ústavnému súdu 22. apríla 2013, pre porušenie jeho základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, 2 a 4, v spojení s čl. 20 ods. 1 a v spojení

s (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) o. i. aj postupom a uznesením Okresného súdu

Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. septembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“). Ústavný súd uznesením č. k. 6 zo 14. februára

2013 prijal sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie.

1.1 Z obsahu sťažnosti a pripojenej listiny vyplýva, že sťažovateľ v rámci trestného

konania podal proti (bližšie neoznačenému) rozhodnutiu súdu dovolanie, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 4. júla 2012 odmietol podľa § 382

písm. f) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je

prípustné. V nadväznosti na to okresný súd uznesením č. k. 123 z 9. augusta

2012 podľa a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného

konania a výška a spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania, uložil sťažovateľovi,

aby štátu nahradil trovy konania o celkom bezvýslednom dovolaní určené paušálnou sumou

200 €. Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresný súd ďalším uznesením sp. zn. 2

PP 7/2010 z 27. septembra 2012 zamietol.

1.2 Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

Na odôvodnenie svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Protiústavnosť napadnutých uznesení Okresného súdu Levice vidím v extrémne

formalistickej aplikácii a interpretácii ust. a vyhl. MS SR 93/2012

v dôsledku čoho bol sťažovateľ zaviazaný k poplatkovej povinnosti v rozpore s čl. 59 ods. 2

, hoci poplatková povinnosť reálne nevznikla. Neakceptovateľná a neospravedlniteľná

interpretácia relevantných ustanovení zákona zapríčinila bezdôvodné obohatenie sa štátu

na úkor sťažovateľa vo výške 200, eur za procesné rozhodnutie o dovolaní odmietnuté pre

neprípustnosť, čo zjavne odporuje zmyslu a účelu poplatkovej povinnosti ako paušálnej

náhrady za štátom vynaložené prostriedky na pojednávania o merite veci. Porušenie

ústavného zákazu priamej negatívnej diskriminácie titulom účastníctva v trestnom konaní

bolo zavinené nerovnakým prístupom a postupom ako v (analogickej) situácii pri

poplatkovej povinnosti v zmysle v p. z. kde je neprípustné

spoplatňovanie (nemeritórnych) procesných rozhodnutí ako v danom trestnom prípade,

preto sú napadnuté uznesenia vecne nesprávne, protiústavné a nespravodlivé v rozpore

s právom na súdnu ochranu ( ) v spojení s porušením majetkových práv

( a dod. protokolu č. 1 k dohovoru) v spojení s

i zákazom diskriminácie podľa , 2, 4 či dohovoru v neprospech

sťažovateľa ako poplatníka.

Okresný súd Levice absolútne neprípustne vyložil ust. na

sankčnom princípe, ibaže skutočne a správne mal aplikovať a interpretovať toto ustanovenie

na reparačnom, resp. reštitučnom (restitutio in integrum) princípe, preto sa dopustil

svojvôle a nespravodlivosti v zmysle summum ius, summa iniuria v rozpore s princípom

spravodlivej súdnej ochrany a spravodlivého súdneho procesu.

Na margo OS Levice tvrdenému účelu ust. k bráneniu podávať

nedôvodné mimoriadne opravné prostriedky dodávam, že vyrubovať ex post poplatkovú

povinnosť nemožno ani reálne ani teoreticky pripisovať tomuto údajnému účelu, keďže

mimoriadne opravné prostriedky možno podávať neobmedzene (i opakovane) a poplatková

povinnosť tomu vôbec účinne a efektívne nezabraňuje, ak sa vyrubuje ex post. (...)

V zmysle uvedeného namietam protiústavnosť a svojvôľu napadnutých uznesení OS

Levice, č. z 9. 8. 2012 a 27. 9. 2012 v rozpore s v petite uvedenými právami

a ústavnými princípmi, pričom žiadam(...) jej v celom rozsahu v súlade s petitom sťažnosti

vyhovieť ako dôvodnej lege artis.“

1.3 Vzhľadom na dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa v spojení

s porušením zákazu diskriminácie podľa , 2, 4 v spojení s porušením

práva vlastniť majetok podľa v spojení s ako aj

právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru v spojení s porušením

zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru bolo (boli) postupom a uznesen[ím] Okresného

súdu Levice, č. , zo... 27. 9. 2012 porušené.

2. ] Okresného súdu Levice, č. , zo... 27. 9. 2012 sa v celom

rozsahu zrušuj[e] a vec sa vracia späť na ďalšie (nové) konanie lege artis.

3. Okresný súd Levice sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadne vzniknutých trov

konania.“

II.

2. Ústavnému súdu bolo 16. marca 2015 doručené vyjadrenie okresného súdu

k podanej sťažnosti. Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol: „Sťažovateľ vo svojej

sťažnosti vytýka tunajšiemu súdu, že absolútne neprípustne vyložil ustanovenie § 556

odsek 1 na sankčnom princípe, pričom správne mal aplikovať

a interpretovať toto ustanovenie na reparačnom, resp. reštitučnom princípe, a preto sa

dopustil svojvôle a nespravodlivosti, K tomuto tvrdeniu je potrebné uviesť, že Trestný

poriadok v prvej vete ustanovenia § 556 odsek 1 celkom jasne stanovuje, že ten kto podal

celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu

trovy konania o tomto dovolaní alebo návrhu na obnovu konania a to paušálnou sumou,

ktorú ustanoví ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom. Týmto

všeobecne záväzným právnym predpisom je vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky číslo , ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania

a výška a spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania, a ktorá v § 3 uvádza, že

paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 556 odsek 1 zákona, ak

odsúdený podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania je 200 eur.

Zákon tu teda ani nedáva možnosť voľnej úvahy ohľadom rozhodnutia o náhrade

trov, v tomto konkrétnom prípade, dovolacieho konania. Z uvedeného vyplýva, že každý

obvinený bez výnimky je za predpokladu podania celkom bezvýsledného dovolania povinný

zaplatiť trovy dovolacieho konania, a to bez ohľadu na prípadný nárok obvineného na

bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu, ktorý má vplyv len pri

rozhodovaní o náhrade odmeny a hotových výdavkov obhajcovi ustanovenému v súvislosti

s týmto konaním.

Jediným sporným bodom v predmetnom prípade (z pohľadu sťažovateľa, nie

z pohľadu súdu) je posúdenie celkovej bezvýslednosti podaného dovolania, tak ako to

vyplýva aj z doplnenia sťažnosti zo dňa 12.04.2013. Podľa názoru sťažovateľa teda ním

podané dovolanie nebolo celkom bezvýsledné, nakoľko účastník konania nemôže dopredu

ustáliť, ako posúdi podmienky prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku dovolací

súd. O celkovej bezvýslednosti podania dovolania možno preto hovoriť iba vtedy, ak od

počiatku bolo nepochybne zrejmé, že dovolaniu nemožno vyhovieť, tj. z dôvodu zjavného

zmeškania zákonnej lehoty na podanie dovolania alebo podania dovolania nepríslušnou

osobou. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v dovolacom konaní bol zastúpený obhajcom, pričom

ten ho neinformoval, že by podanie dovolania v danej veci bolo neprípustné a že dovolanie

je tak od počiatku de facto zbytočné a nehospodárne. Záverom uviedol, že extenzívne

rozširovanie ukladania povinnosti platiť štátu trovy trestného konania aj na iné procesné

prípady neobstojí a je neústavné.

K tejto sťažnostnej námietke súd uvádza, že v ustanovuje

prípady, kedy dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci,

odmietne dovolanie, a to vtedy ak

bolo podané oneskorene,

bolo podané neoprávnenou osobou,

je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371,

nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa

§ 379 ods. 1,

dovolanie ani po postupe podľa § 379 ods. 1 neobsahuje náležitosti uvedené v § 374

ods. 1 alebo 2,

bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Zákon teda stavia na roveň prípady ( písmeno a/ až f/ ),

v ktorých bez preskúmania veci dovolací súd odmietne dovolanie. Všetky tieto prípady

podania dovolania tunajší súd považuje za bezvýsledné, nakoľko zjavná neopodstatnenosť,

a tým aj bezvýslednosť, takéhoto dovolania totiž vyplýva priamo zo zákona. V predmetnom

prípade súd poukazuje na ustanovenie , , v zmysle

ktorého dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol

porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je

toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371. Takýmto rozhodnutím sa rozumie:

rozsudok a trestný rozkaz, uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci

inému súdu, uznesenie o zastavení trestného stíhania, uznesenie o podmienečnom zastavení

trestného stíhania, uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania

spolupracujúceho obvineného, uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny

opravný prostriedok podaný proti vyššie uvedeným rozhodnutiam, alebo rozhodnutie,

ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Výpočet rozhodnutí, ktoré možno napadnúť dovolaním je taxatívny. Dovolací súd na

neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo

podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 382 písmeno f/

).

V prípade, ak obhajca, ktorý bol obvinenému ustanovený v konaní o dovolaní,

neposkytol odsúdenému potrebnú právnu pomoc a nepoučil ho o vyššie uvedených

ustanoveniach zákona (tak ako to uvádza sťažovateľ v podanej sťažnosti), nemožno túto

skutočnosť považovať za porušenie ústavných práv sťažovateľa tunajším súdom. Súd pritom

nie je ani oprávnený preskúmavať kvalitu poskytnutých úkonov právnej služby (tak ako to

vyplýva aj z platnej judikatúry) , a takisto ich ani nemôže nahrádzať vlastnou činnosťou.

V predmetnej veci je potrebné tiež poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. , v ktorom je okrem iného uvedené, že ústavný

súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa č1. 124 je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Vzhľadom na uvedené, sťažnosťou napadnuté uznesenie tunajšieho súdu dostatočným

a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo bol daný dôvod na to, aby bol sťažovateľ

zaviazaný na náhradu trov dovolacieho konania štátu, a teda má za to, že napadnuté

uznesenie súdu nemožno považovať za protiústavné a arbitrárne. Skutočnosť, že posúdenie

veci tunajším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa sama o sebe porušenie práv

sťažovateľa nezakladá.“

2.1 Okresný súd zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným

súdom a súhlasí s tým, aby sa od ústneho pojednávania upustilo.

3. Dňa 6. júna 2013 bola ústavnému súdu doručená replika sťažovateľa, v ktorej

sťažovateľ neuviedol žiadnu ďalšiu argumentáciu ani akékoľvek vyjadrenie, iba oznámil, že

netrvá na konaní ústneho pojednávania pred ústavným súdom.

III.

Relevantné ústavné normy

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a 2 dane a poplatky sú štátne a miestne. Dane a poplatky

možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,

aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie

daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Všeobecne k predmetu sťažnosti

5. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že napadnutým uznesením

okresného súdu došlo k porušeniu jeho ústavných práv predovšetkým z dôvodu extrémne

formalistickej aplikácie a interpretácie príslušných právnych noriem .

6. Podľa názoru ústavného súdu je kľúčovým pre posúdenie porušenia/neporušenia

sťažovateľových ústavných práv napadnutým uznesením okresného súdu ustálenie odpovede

na otázku, čo možno považovať za „celkom bezvýsledne podané dovolanie“ podľa § 556

ods. 1 , či a aká je ústavná rovina uvedenej právnej normy, či možno

v sťažovateľovom prípade ustáliť, že k takémuto celkom bezvýsledne podanému dovolaniu

došlo, a či v tomto ohľade napadnuté uznesenie okresného súdu je ústavne udržateľné.

K celkom bezvýsledne podanému dovolaniu v sťažovateľovej veci

7. Podľa kto podal celkom bezvýsledne dovolanie

alebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu trovy konania o tomto dovolaní

alebo návrhu na obnovu konania, a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví ministerstvo

spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom. Ďalej je povinný nahradiť štátu

odmenu a náhradu obhajcovi, ak bol v súvislosti s týmto konaním ustanovený, ak obvinený

nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu.

8. Pre úplný obraz o prerokovávanej veci a vytvorenie predpolia k meritórnemu

rozhodnutiu je nevyhnutné zamerať pozornosť prvotne na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. júla 2012 (ďalej

aj „uznesenie najvyššieho súdu“) v sťažovateľovej veci.

9. Najvyšší súd uznesením odmietol podľa

dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. septembra 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“)

vydanému v konaní o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody vedenom

na okresnom súde. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd predovšetkým uviedol:

„Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,

ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

V zmysle sa právoplatným rozhodnutím rozumie:

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a/ až g/, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

V posudzovanom prípade je napadnutým rozhodnutím uznesenie Krajského súdu

v Nitre, ktorým súd rozhodol o sťažnosti obvineného proti zamietnutiu

návrhu matky obvineného o jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Proti takémuto druhu rozhodnutia však dovolanie v zmysle ust. nie je

prípustné. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

dovolanie obvineného , ako neprípustné,

na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.“

10. Podľa a dovolanie možno podať proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené

ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania

podľa § 371. Ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie

a) rozsudok a trestný rozkaz,

b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,

c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,

d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného,

f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,

g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,

h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti

rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe

riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak

a) bolo podané oneskorene,

b) bolo podané neoprávnenou osobou,

c) je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371,

d) nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa

§ 379 ods. 1,

e) dovolanie ani po postupe podľa § 379 ods. 1 neobsahuje náležitosti uvedené

v § 374 ods. 1 alebo 2,

f) bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

11. Znenie najvyšším súdom a ústavným súdom citovaných ustanovení § 368 ods. 1

a 2 , ktoré pripúšťajú dovolanie len v ustanovených prípadoch, bolo do

vnesené , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), s účinnosťou od 1. septembra 2011.

12. Osožné je na tomto mieste pripomenúť, že sťažovateľ v minulosti brojil pred

ústavným súdom proti citovanému uzneseniu najvyššieho súdu. Ústavný súd uznesením

sp. zn. zo 7. novembra 2012 odmietol sťažovateľovu sťažnosť smerujúcu

proti uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pričom v odôvodnení

tohto uznesenia uviedol: „Podľa (tento sa stal súčasťou

na základe tej istej novely a predstavuje intertemporálnu normu

upravujúcu režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva, pozn.)

súdne konanie, okrem konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch, začaté pred

1. septembrom 2011 sa dokončí podľa doterajších predpisov; to neplatí, ak súd vrátil vec

prokurátorovi alebo ak prokurátor vzal obžalobu späť po 1. septembri 2011.

Sťažovateľ v nadväznosti na zastáva názor, že

najvyšší súd mal v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. použiť

ustanovenia ( a ) účinné do

31. augusta 2011, pričom aplikáciu týchto ustanovení spája s dňom vydania napadnutého

uznesenia krajského súdu (uznesenie krajského súdu sp. zn. z 29. septembra

2010). S týmto názorom sťažovateľa sa ústavný súd nemôže stotožniť. Z textu § 576j ods. 2

totiž zjavne vyplýva, že použitie ustanovení

účinných do 31. augusta 2011 prichádza do úvahy pri súdnych konaniach začatých pred

1. septembrom 2011, avšak s výnimkou konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch,

ku ktorým patrí aj konanie o dovolaní, o ktoré v danom prípade ide.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu bolo prostredníctvom právneho zástupcu sťažovateľa podané najvyššiemu

súdu prostredníctvom okresného súdu 30. mája 2012, teda po 1. septembri 2011.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd postupoval správne, keď

v napadnutom konaní pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa z 30. mája 2012 aplikoval

ustanovenia a platného a účinného v čase konania

o dovolaní ( a platného a účinného od 1. septembra

2011). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v zmysle ktorej postup

všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako

porušovanie základných práv alebo slobôd (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 4. júla 2012

a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru,

ako aj ďalších článkov , k porušeniu ktorých malo dôjsť, neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.“

13. Ak sa v kontexte citovaného ústavný súd má zamyslieť nad výkladom slovného

spojenia „celkom bezvýsledne podané dovolanie“ vo veci s ústavnoprávnou relevanciou, je

potrebné na začiatku konštatovať, že sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 30. júla 2010 o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Voči tomuto rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestného

poriadku dovolanie prípustné, čo správne konštatoval vo svojom uznesení najvyšší súd a čo

koniec koncov potvrdil aj ústavný súd uznesením sp. zn. zo 7. novembra

2012. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že neupravuje odlišne uvedené

závery k možnosti podať dovolanie proti uzneseniu o podmienečnom prepustení z výkonu

trestu odňatia slobody ani v druhom diele prvej hlavy štvrtej časti

upravujúcom rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody

( až ).

14. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ (zastúpený v dovolacom konaní

kvalifikovaným zástupcom – advokátom JUDr. Imrichom Hraškom) mohol a mal vedieť, že

dovolanie voči uzneseniu krajského súdu nie je prípustné a podané dovolanie bude

odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z ), a teda mohol a mal

vedieť, že v jeho konkrétnom prípade išlo o celkom bezvýsledne podané dovolanie.

15. Ústavný súd hic et nunc zdôrazňuje, že záver, či v ktoromkoľvek konkrétnom

prípade ide alebo nejde o celkom bezvýsledne podané dovolanie, je potrebné posudzovať

vždy jednotlivo vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu.

Aplikácia popísaných záverov na napadnuté uznesenie okresného súdu

16. Prizmou predostretých konklúzií je nutné posudzovať aj napadnuté uznesenie

okresného súdu.

17. Na základe už citovaných právnych noriem a uznesenia

najvyššieho súdu okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto: „Podľa § 3 Vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo , ktorou sa ustanovuje

paušálna suma trov trestného konania a výška a spôsob úhrady zvýšených trov trestného

konania, paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené v § 556 odsek 1 zákona,

ak odsúdený podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je 200

eur.

Z titulu podanej sťažnosti súd preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia,

ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku v zmysle .

Z príslušného spisového materiálu súd zistil, že odsúdený podal sťažnosť ako

oprávnená osoba, v zákonnej lehote (keďže sa spravoval nesprávnym poučením o opravnom

prostriedku), avšak sťažnosť nie je dôvodná. Súd nezistil žiadne pochybenia pri rozhodovaní

o náhrade trov trestného konania podľa , keďže uznesením

vydaným dňa 04.07.2012 pod sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa písmeno f/ , dovolanie obvineného , ako

neprípustné, na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci odmietol.

Zo zákona nevyplýva, že celková bezdôvodnosť dovolania by mohla byť daná až po

meritórnom preskúmaní veci dovolacím súdom a následnom odmietnutí dovolania, práve

naopak, účelom ustanovenia je zabrániť

neodôvodnenému podávaniu návrhov na mimoriadne opravné prostriedky tým, že zákon

stanovuje povinnosť uhradiť trovy konania určené paušálnou sumou.

Zjavná neopodstatnenosť, a tým aj bezvýslednosť, podaného dovolania totiž vyplýva

priamo zo zákona, keďže v zmysle , , dovolanie

možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak

boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom

dovolania podľa § 371. Takýmto rozhodnutím sa rozumie: rozsudok a trestný rozkaz,

uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, uznesenie

o zastavení trestného stíhania, uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,

uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,

uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, rozhodnutie o uložení

ochranného opatrenia, rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok

podaný proti vyššie uvedeným rozhodnutiam, alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na

základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol. Výpočet rozhodnutí, ktoré

možno napadnúť dovolaním je taxatívny. Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné ( písmeno f/ ).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je

vecne správne aj napriek nesprávnemu poučeniu o opravnom prostriedku, keďže v zmysle

článku 142 odsek 2 tretia veta SR, proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného

sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

O žiadosti odsúdeného o navrátenie lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu

nezákonného poučenia súd samostatným výrokom nerozhodoval, nakoľko táto právna chyba

napadnutého uznesenia bola konvalidovaná tým, že nadriadený orgán podanú sťažnosť

meritórne preskúmal a neodmietol ju ako oneskorenú.“

18. Ak platí, že v prípade sťažovateľa išlo o celkom bezvýsledne podané dovolanie

a okresný súd rozhodol napadnutým uznesením v súlade s týmto skutkovým stavom

i v súlade s , pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia

okresného súdu podľa názoru ústavného súdu reflektuje ťažiskové premenné v tejto veci

spôsobom, ktorý je aj vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu k predmetnej

veci (k otázke celkom bezvýsledne podaného dovolania v sťažovateľovej veci) logický

a nearbitrárny, potom nemožno toto napadnuté uznesenie okresného súdu vnímať ako

rozhodnutie orgánu verejnej moci porušujúce ústavné práva a slobody sťažovateľa.

19. Konštatácia napĺňajúca predchádzajúci bod činí za dosť otázke

porušenia/neporušenia predovšetkým označených procesných ústavných práv sťažovateľa

( ), ale aj jeho hmotných ústavných práv, ktorých porušenie namieta.

20. Pre vyčerpávajúce posúdenie porušenia/neporušenia hmotných ústavných práv

sťažovateľa ( a dodatkového protokolu) je však potrebné venovať

pozornosť otázke, či príslušná právna úprava neumožňovala príslušnému súdu upustiť od

uloženia povinnosti nahradiť štátu trovy konania o dovolaní, resp. či bolo možné vzhľadom

na špecifiká danej veci vyvažovať záujem na ochrane sťažovateľovho práva vlastniť majetok

( a dodatkového protokolu) a záujem štátu na úhrade trov takého

konania, kde všeobecný súd rozhodoval o celkom bezvýsledne podanom dovolaní v rámci

trestného konania.

21. Ústavný súd hodnotí, že zákonom konštruovaná povinnosť nahradiť štátu trovy

konania o dovolaní podanom celkom bezvýsledne nie je ničím iným než štátnym

poplatkom, na ktorý pamätá .

22. Všeobecnú reglementáciu štátom ukladaných a vyberaných poplatkov za úkony

a konania všeobecných súdov nachádzame v

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). V však

nenachádzame reguláciu poplatkov vyberaných v trestnom konaní. Poplatky trestného

konania sú upravené pod názvom „trovy trestného konania“ v šiestej časti Trestného

poriadku (v § 553 až § 559) a vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania a výška

a spôsob úhrady zvýšených trov trestného konania (ďalej len „vyhláška“).

23. Vo všeobecnosti platí, že trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania

vrátane trov vykonávacieho konania znáša štát ( ). Ak však

bol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu (i) trovy spojené

s výkonom väzby, (ii) trovy spojené s výkonom trestu odňatia slobody, (iii) vyplatenú

odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov,

ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu, a (iv)

paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát [§ 555 ods. 1 písm. a) až d) Trestného

poriadku]. Podľa § 1 vyhlášky paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené

v v trestnom konaní, v ktorom (i) bol vydaný trestný

rozkaz, ktorý sa stal právoplatným, je 60 eur, (ii) sa rozsudok stal právoplatným po

vykonaní konania o dohode o vine a treste, je 80 eur, (iii) sa rozsudok stal právoplatným po

vykonaní hlavného pojednávania, je 120 eur.

24. Z v spojení s vyplýva, že

povinnosť obžalovaného, ktorý bol právoplatne uznaný za vinného nahradiť paušálnou

sumou 120 eur trovy trestného konania, ktoré znáša štát, pokrývajú celé trestné konania

(od predsúdneho konania cez súdne konanie zahŕňajúce konanie súdu o riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkoch až po vykonávacie konanie).

25. Z vyplýva, že zákonodarca bez ohľadu na (a nad

rámec) povinnosť odsúdeného, ktorý bol právoplatne uznaný za vinného, nahradiť trovy

celého trestného konania [povinnosť podľa § 553 ods. 1 v spojení s § 555 ods. 1 písm. d)

] paušálnou sumou (120 eur v zmysle vyhlášky, ktorú vydal štátny orgán

exekutívy, ktorá pokrýva celé trestné konanie, a teda aj prípadné konanie o dovolaní)

upravil povinnosť nahradiť štátu trovy konania súdu o dovolaní podanom celkom

bezvýsledne (podľa § 3 vyhlášky paušálna suma trov trestného konania na účely uvedené

v , ak odsúdený podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo

návrh na obnovu konania, je 200 eur). Táto povinnosť sa vzťahuje na toho, kto takéto

dovolanie podal. To znamená, že nemusí primárne zaťažovať odsúdeného, ktorý bol

právoplatne uznaný za vinného a na ktorého sa vzťahuje uložená

povinnosť nahradiť trovy celého trestného konania paušálnou sumou (podľa § 369 ods. 5

v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže

dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ,

osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na

právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti

vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo

jeho obhajca).

26. Ak však podal celkom bezvýsledne dovolanie odsúdený, ktorý bol právoplatne

uznaný za vinného, leží na jeho pleciach ťarcha povinnosti nahradiť štátu (i) paušálnou

sumou 120 eur trovy trestného konania, ktoré znáša štát (ktorá pokrýva celé trestné konanie,

a teda aj prípadné konanie o dovolaní), a taktiež (ii) nahradiť štátu paušálnou sumou trovy

trestného konania z dôvodu celkom bezvýsledne podaného dovolania vo výške 200 eur.

Inak povedané, ide v tomto prípade o duplicitu náhrady trov štátu súvisiacich s konaním

všeobecného súdu (najvyššieho súdu) o dovolaní v rámci trestného konania.

27. Akokoľvek, povinnosť nahradiť štátu trovy trestného konania v zmysle Trestného

poriadku sú zásahom do chráneného základného práva vlastniť majetok (

ods. 1 ), ktorý je však aprobovaný , ale najmä Listiny

základných práv a slobôd. Pre konštatovanie ústavnej konformity takéhoto zásahu musí byť

tento proporcionálny sledovanému cieľu (t. j. záujem štátu na vyberaní poplatkov za úkony

a konania orgánov verejnej moci, v tomto prípade všeobecných súdov).

28. Ustanovenie nepamätá na v spojení

s . Povinnosť nahradiť trovy štátu za konanie

o celkom bezvýsledne podanom dovolaní je ukladaná obligatórne a príslušný súd (§ 559

) nemá možnosť úvahy, či povinnosť nahradiť tieto trovy podľa

ods. 1 dotknutému subjektu uloží alebo od jej uloženia upustí. Taktiež

príslušný súd nemá v zmysle § 3 vyhlášky moderačné právo, čo sa týka výšky ukladanej

sumy, ktorá tvorí náhradu trov štátu.

29. Všeobecný súd rozhodujúci o uložení povinnosti nahradiť trovy trestného konania

štátu zo strany odsúdeného, ktorý bol právoplatne uznaný za vinného, nemôže ani v prípade

súčasnej aplikácie a v spojení s

písm. d) vyvažovať súkromný záujem odsúdeného na ochrane

základného práva vlastniť majetok na jednej strane a záujem štátu na vyberaní poplatkov

(náhrad trov trestného konania) za úkony a činnosť všeobecných súdov v trestnom konaní na

strane druhej. Vyváženie v tomto smere uskutočnil samotný zákonodarca preferovaním

záujmu štátu na vyberaní poplatkov (náhrad trov trestného konania) za úkony a činnosť

všeobecných súdov v trestnom konaní.

30. Ústavne relevantná otázka, či zákonodarca akcentované zákonné vyváženie

konštruoval proporcionálne vo vzťahu k základnému právu vlastniť majetok, a to aj

s ohľadom na skutočnosť, že odsúdený je navyše povinný na základe odsudzujúceho

rozsudku strpieť zásahy aj do iných, jemu garantovaných základných práv a slobôd,

zostáva nateraz v rovine rečníckej, keďže túto otázku nie je senát ústavného súdu oprávnený

posúdiť v konaní o sťažnostiach podľa (na rozdiel od pléna ústavného súdu

v konaní o súlade právnych predpisov podľa ).

31. V takto predznačenej rovine je potrebné konštatovať, že postup okresného súdu

vydaním napadnutého uznesenia je ústavne udržateľný aj z pohľadu ochrany hmotných

ústavných práv sťažovateľa, t. j. práv garantovaných a dodatkového

protokolu, a taktiež v súlade s .

32. Ústavnému súdu zostáva posúdiť sťažovateľom namietané porušenie čl. 12 ods. 1,

2 a 4 a dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

33. Ustanovenia sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných

práv a slobôd a majú charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto ustanovenia sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní

základných práv a slobôd garantovaných podľa (porov. napr.

, , , ).

34. Ustanovenia čl. 12 a čl. 14 dohovoru však nemajú charakter základného práva

a slobody, ktorého ochrany by sa v zásade bolo možné samostatne domáhať pred ústavným

súdom. Ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie

porušenia , 2 a 4 a dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu

základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. ,

, , z novšej judikatúry , ,

).

35. Pretože ústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa

a , prípadne podľa dodatkového protokolu postupom

a napadnutým uznesením okresného súdu, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

, 2 a 4 a dohovoru.

36. Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený na

komponentoch akcesority (porov. , , , ,

, , , ) a kvalifikovaného kritéria –

zakázaného dôvodu (porov. ), a teda pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery

a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu,

príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia

(ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ žiadne z týchto kvalifikovaných kritérií vo svojej

sťažnosti explicitne ani neuvádza). V európskej konštitucionalistike sa občas ustupuje

z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či nedošlo k porušeniu

rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či nedošlo k porušeniu

rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak vlastne skúmajú napadnuté

rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti. Napadnuté uznesenie

okresného súdu by však prešlo aj takýmto intenzívnym testom rovnosti, pretože povinnosť

náhrady trov trestného konania podľa všeobecný súd ukladá obligatórne

každému subjektu, pokiaľ sú splnené ustanovené podmienky,

a všeobecný súd nemá možnosť znevýhodniť konkrétnu fyzickú osobu v porovnaní s inými

subjektmi v rovnakej situácii (t. j. v situácii, kde došlo k naplneniu zákonných podmienok

pre uloženie povinnosti nahradiť štátu trovy trestného konania), keďže všeobecný súd

nedisponuje priestorom pre úvahu, či povinnosť náhrady trov trestného konania uloží alebo

neuloží.

Záver

37. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa obmedzuje predovšetkým

na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ich

procesného postupu) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (porov. , , ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

majú za následok porušenie základného práva alebo slobody (porov. ,

, , ).

38. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého uznesenia okresného súdu

v intenciách už popísaných východísk dospel k záveru, že postupom a napadnutým

uznesením okresného súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa

a , práv podľa dodatkového protokolu a nedošlo ani

k porušeniu , 2 a 4 a a dohovoru.

39. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

nálezu, a to vo vzťahu ku všetkým návrhom, ktoré sťažovateľ v petite svojej sťažnosti

uplatnil.

IV.

40. Ústavný súd napokon rozhodol podľa v spojení

s a o tarifnej odmene a náhrade hotových výdavkov

ustanoveného právneho zástupcu advokáta JUDr. Martina Olosa v súvislosti s právnym

zastupovaním sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom.

41. Ústavný súd pri priznaní tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

42. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2013 (prevzatie právneho zastúpenia

a doplnenie sťažnosti).

43. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2012 (§ 1

ods. 3 vyhlášky č. ) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej

republiky 781 eur (z toho jedna šestina v zmysle vyhlášky č. sa

rovná sume 130,17 eur a jedna stotina v zmysle vyhlášky č. sa

rovná sume 7,81 eura).

44. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových

výdavkov za dva úkony právnej služby v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky

č. v sume 260,34 eur (2 x 130,17 eur) a 2 x režijný paušál v zmysle

ods. 3 vyhlášky č. v sume 15,62 eur (2 x 7,81 eur). Právny zástupca v konaní

pred ústavným súdom nepreukázal, že by bol daňovým subjektom registrovaným pre DPH.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi tarifnú odmenu a náhradu hotových výdavkov

spolu v sume 275,96 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015