Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 185/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Salokom, Zvonárska 8, Košice,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa 3 (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. júna 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný

súd“) v právnej veci sťažovateľky [ako žalobkyne v 1. rade, ktorou sa stala na základe

uznesenia okresného súdu sp. zn. z 21. októbra 2011, ktorým bola pripustená

zmena účastníkov konania tak, že na miesto žalobkyne v 1. rade – obchodnej spoločnosti

, Rožňava (ktorá vstúpila do konania na miesto pôvodnej žalobkyne

, na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 5. novembra 2009) vstúpila do konania sťažovateľka] a obchodnej

spoločnosti , (ako žalobkyne v 2. rade) proti ,

(ďalej len „žalovaná“), v konaní o zaplatenie sumy 2 773 351,92 €

s príslušenstvom rozhodol rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu oboch žalobkýň v celom rozsahu zamietol

a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 63 210,73 € a žalobkyňu

v 2. rade zaviazal zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 19 826,53 € do troch dní

od právoplatnosti rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

prvostupňového súdu vo veci samej a zrušil ho v časti o náhrade trov konania a v rozsahu

zrušenia vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd svojím postupom a rozhodnutím porušil jej

označené práva, keď ako vecne správne potvrdil nepreskúmateľný rozsudok okresného

súdu. Tým, že krajský súd potvrdil nepreskúmateľné rozhodnutie a u nepreskúmateľného

rozhodnutia z povahy veci nie je možné overiť jeho vecnú správnosť, trpí napadnutý

rozsudok krajského súdu tou istou vadou nepreskúmateľnosti, lebo ani jeho vecnú správnosť

nie je možné overiť. Z napadnutého rozsudku krajského súdu nie je o nič viac ako

z rozsudku okresného súdu sťažovateľke zrejmé, ako sa krajský súd „vysporiadal

s rozpornými stanoviskami účastníkov konania (chýba akákoľvek logická úvaha pri

hodnotení rozporných vyjadrení), akými úvahami sa pri hodnotení rozhodujúcich

skutočností riadil, ako vyložil aplikované právne normy t. j. ako právne posúdil predmet

sporu. Porušovateľ nereagoval na podstatnú argumentáciu sťažovateľky, v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia neuviedol, prečo argumentáciu sťažovateľky nepovažoval

za dôvodnú a napadnuté rozhodnutie odôvodnil mimo jej rámca...“.

Nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku tak podľa názoru sťažovateľky

krajský súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka je v súvislosti s uvedeným toho

názoru, že „obsahom označených práv je aj právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Inými slovami, povinnosť porušovateľa riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom

práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia

súdu. Porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu

na strane druhej sa účastníkovi konania upiera právo dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia

právom predvídaným spôsobom.“.

Sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu napr. nález sp. zn.

z 12. mája 2004, v ktorom ústavný súd konštatoval, že za porušenie práva na

spravodlivé súdne konanie je potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ako aj na rozhodnutia sp. zn. ,

a sp. zn. , v ktorých ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa a dohovoru je aj

právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Rozhodnutie, ktoré

nezodpovedá uvedeným kritériám, je nepreskúmateľným rozhodnutím.

Sťažovateľka je toho názoru, že „súd je povinný uviesť ku každému tvrdeniu

a právnej argumentácii účastníka konania, ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu

relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol

alebo prečo nie sú správne.

Túto povinnosť si porušovateľ nesplnil a na podstatnú argumentáciu sťažovateľky

nereagoval, čím na strane jednej výrazne oslabil zákonný aspekt presvedčivosti

napadnutého rozhodnutia a na strane druhej posilnil aspekt nezákonnosti a neústavnosti

napadnutého rozhodnutia.“.

Uvedený záver podľa sťažovateľky odráža premisu, podľa ktorej „ak uplatňuje

účastník konania konkrétne relevantné námietky, je nevyhnutné, aby sa s nimi konajúci súd

vysporiadal, pretože sa v zásade jedná o základné námietky, ktoré účastník konania

uplatňuje. V rovine všeobecnej logiky je totiž možné uzatvoriť, že ak uplatní účastník

konania v jeho priebehu konkrétne námietky, dôvodne predpokladá, že súd (mimo iné pri

splnení zákonnej a ústavnej požiadavky presvedčivosti svojho rozhodnutia) sa s týmito

námietkami v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne vysporiada. Ak tak súd neučiní,

nemôže byť naplnená základná požiadavka civilného konania, zakotvená v ,

ktorou sa zabezpečuje spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania.

Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiada s podstatnými námietkami

účastníka konania, prostredníctvom ktorých spochybňoval správnosť záverov súdu prvého

stupňa a opomenul právne významné skutočnosti majúce zásadný právny význam pre

posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, je jeho právne posúdenie veci, podľa

názoru sťažovateľky, neúplné a tým nesprávne. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné,

ktoré vo svojom dôsledku predstavuje rovnako aj porušenie ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu.“.

Podľa názoru sťažovateľky ak nie je z odôvodnenia rozhodnutia súdu zrejmé, prečo

porušovateľ nepovažoval za dôvodnú jej právnu argumentáciu a prečo ju považuje za mylnú

alebo vyvrátenú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov, a to najmä vtedy, ak ide opravnú argumentáciu, ktorá je ťažisková pre

odôvodnenosť nároku sťažovateľky. Súd, ktorý sa vysporadúva s takouto argumentáciou, ju

nemôže len pre nesprávnosť odmietnuť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne jej

nesprávnosť spočíva.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa krajský súd podľa názoru sťažovateľky

žiadnym spôsobom nevysporiadal s „podstatnou argumentáciou“, ktorou namietala

nesprávne právne posúdenie otázky platnosti zmluvy o dielo č. z 11. novembra

2002 a otázky relevancie predmetného posudzovania vo vzťahu k nároku sťažovateľky.

Sťažovateľke nie je zrejmé, akými úvahami sa krajský súd riadil, pretože

v napadnutom rozhodnutí „absentuje akákoľvek logická súvzťažnosť, medzi právnym

názorom vysloveným porušovateľom o neplatnosti Zmluvy a tvrdeniami sťažovateľky práve

vo vzťahu k tejto otázke“. Krajský súd sa preto podľa názoru sťažovateľky nijako ani len

okrajovo nevysporiadal s jej právnou a skutkovou argumentáciou k tejto otázke

a z napadnutého rozsudku krajského súdu nie je podľa jej názoru možné zistiť, z akých

dôvodov a opierajúc sa o ktoré ustanovenia zákona súd nepovažoval právne zdôvodnenia

sťažovateľky za relevantné.

Sťažovateľka teda poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa nijakým spôsobom

nevysporiadal s jej podstatnými tvrdeniami. Jeho záver o tom, že «dohodou o urovnaní

nemožno zhojiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu je záver, ktorý je v kontexte

sťažovateľkou tvrdených skutočností (ktorými zdôvodňovala svoj nárok) mimo rámca jej

podstatnej argumentácie. Sťažovateľka nikdy netvrdila, že dohodou o urovnaní zo dňa

22.08.2003 (v nasledujúcom texte aj ako „Dohoda o urovnaní“ v príslušnom gramatickom

tvare) sa mala zhojiť neplatnosť právneho úkonu. Sťažovateľka tvrdila a porušovateľ sa s jej

(podstatným) tvrdením nijak nevysporiadal, že zmluvné strany Dohody o urovnaní len

deklarovali existujúci stav a to ten, že žalovanej bolo v čase uzatvorenia Zmluvy zrejmé,

že právny predchodca sťažovateľky konal spôsobom, ktorým bol oprávnený prejaviť vlastnú

vôľu. Inými slovami, zmluvné strany Dohody o urovnaní sa nedohodli, že neplatná Zmluva

sa stáva Zmluvou platnou, ale iba deklarovali, že žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy

vedela, že osoby, ktoré Zmluvu za právneho predchodcu sťažovateľky podpísali, boli

oprávnené za neho konať a Zmluva bola uzatvorená riadne teda spôsobom, ktorým boli

obe zmluvné strany oprávnené prejaviť svoju vôľu.».

Sťažovateľka v tomto kontexte ďalej tvrdí, že „dôkazné bremeno, vzhľadom

na žalovanou výslovne deklarovanú skutočnosť o vedomosti, že právny predchodca

sťažovateľky prejavil v rozhodujúcom čase (uzatvorenie Zmluvy) svoju vôľu, o preukázaní

skutočnosti, že žalovaná takúto vedomosť nemala, je práve na strane žalovanej“. Krajský

súd neposkytol ani na predmetné podstatné tvrdenie sťažovateľky žiadnu odpoveď.

Podstatné tvrdenia sťažovateľky práve naopak spočívali v tom, že dohodou o úprave

práv a povinností z 22. augusta 2003, ktorá je z materiálneho hľadiska urovnaním v zmysle

a nasl. , zmluvné strany urovnali vzájomné sporné práva

a povinnosti. Krajský súd ani na túto ťažiskovú argumentáciu sťažovateľky neposkytol

žiadnu relevantnú odpoveď a obmedzil sa na svojvoľný záver, že túto dohodu ani podľa

obsahu v žiadnom prípade nemožno považovať za urovnanie.

Podľa sťažovateľky preto možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie je aj v tejto

podstatnej časti nepreskúmateľné, pretože krajský súd sa nijako nevysporiadal s jej

tvrdením, v rámci ktorého poukazovala na skutočnosť, že dohoda o úprave práv a povinností

z 22. augusta 2003 je z materiálneho hľadiska dohodou o urovnaní v zmysle § 585 a nasl.

a že práve dohodou zmluvné strany odstránili spornosť vo svojich

právach a nastolili nový právny stav. Sťažovateľka v konaní jednoznačne preukázala

spornosť nároku (navyše nebolo to sporné ani medzi účastníkmi konania), ktorý bol

predmetom dohody. Krajský súd na túto argumentáciu neposkytol žiadnu odpoveď.

Sťažovateľka dôvodne považuje túto svoju argumentáciu za ťažiskovú, pretože v zmysle

urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť

ani v prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase

dojednania urovnania nemala.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka pokračuje v argumentácii, ktorú predostrela už

v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„Základné právo obchodnej spoločnosti .. na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru,

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. z 26. júna 2013

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. z 26. júna 2013

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Obchodnej spoločnosti .. priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia advokátom, v sume 331,13 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť

na účet advokáta JUDr. Martina Saloku, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a

základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. , m. m. ).

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich a dohovorom

garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého

rozsudku krajského súdu týkajúceho sa námietok sťažovateľa uvedených v sťažnosti

a základným právom podľa , resp. právom podľa dohovoru

existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní napadnutým

rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom (resp. dohovoru).

Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že «Vykonaným dokazovaním bolo

zistené, že právny predchodca žalobcov

a žalovaný uzavreli zmluvu o dielo zo dňa 11.11.2002 o dodávke stavby.

Za objednávateľa túto zmluvu podpísal , ako predseda

predstavenstva a , ako členka predstavenstva. Podľa tejto zmluvy

(bod 4.1) dielo malo byt' ukončené a zároveň malo byt' vydané kolaudačné rozhodnutie dňa

30.6.2003.

Právny predchodca žalobcov (ďalej len ) dňa 4.7.2003 vyúčtoval a uplatnil

zmluvnú pokutu vo výške 90.650.000,00 Sk, prostredníctvom právneho zástupcu

.

Podaním z 8.7.2003 adresovaným oznamuje právny

zástupca žalovaného , že „v reakcii na tento list, v ktorom ste

nášmu klientovi vyúčtovali zmluvnú pokutu Vám oznamujem, že

s vyúčtovanou pokutou ani čo do jej výšky ani právneho dôvodu nesúhlasíme

a neakceptujeme ju.“

Ďalším podaním z 28.7.2003 právny zástupca žalovaného

ako reakciu na list z 22.7.2003 okrem iného oznamuje, že vyúčtovanie ďalšej zmluvnej

pokuty, ako aj jej zápočet, jeho klient (t. j. žalovaný) odmieta a neakceptuje. Zároveň tvrdí,

že predmetná zmluva o dielo je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko pri jej

podpise v mene objednávateľa konali osoby, ktoré na to neboli oprávnené a navyše nekonali

ani spôsobom zverejneným v obchodnom registri.

Z obsahu oboch týchto podaní je jednoznačné, že konal

ako právny zástupca žalovaného, čo vyplýva zo samotného textu („ako právny zástupca

tejto spoločnosti oznamujem“).

Nie je podstatné, že listina bola vyhotovená na jeho hlavičkovom papieri a že nebola

pripojená plná moc.

Tvrdenie žalobcu v 1. rade, že konal vo vlastnom mene je preto nelogické a

účelové.»“

Ďalej krajský súd uviedol, že ako reakcia na tieto podania žalovanej boli medzi

právnym predchodcom sťažovateľky a žalovanou 22. augusta 2003 uzavreté tieto tri

dohody:

„V dohode o urovnaní uzavretej podľa a nasl. okrem

iného riešili spornú otázku platnosti zmluvy. Nebola však v nej riešená otázka zmluvných

pokút.

Strany prehlásili, že zmluva bola uzavretá platne a že žalovaný mal pri jej podpise

vedomosť o rozhodnutí valného zhromaždenia z 20.9.2002, ktorým došlo k odvolaniu

a voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady i k zmene stanov a že v deň

podpisu zmluvy, t. j. 11.11.2002 boli osoby konajúce v mene spoločnosti

a riadne zvolenými členmi štatutárneho orgánu .

Samotná táto skutočnosť svedčí o tom, že žalovaný pri podpise zmluvy o dielo takúto

vedomosť nemal.

Totiž, ak by tomu tak nebolo, jeho právny zástupca by mesiac predtým netvrdil,

že práve z tohto dôvodu je zmluva o dielo neplatná a táto sporná otázka by nebola riešená

dohodou o urovnaní.

Podľa dohodou o urovnaní môžu účastníci

upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné.

Ak pri podpise zmluvy o dielo žalovaný o týchto skutočnostiach nemal vedomosť (čo

vyplýva aj z podania jeho právneho zástupcu), túto skutočnosť nemožno konvalidovať

urovnaním, pretože spôsobili absolútnu neplatnosť už pri podpise zmluvy.

Spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv je pojmovým znakom urovnania,

urovnanie smeruje k odstráneniu tejto spornosti alebo pochybnosti. Účelom urovnania

pritom nie je odstrániť existujúci spor alebo pochybnosť tým spôsobom, že si strany vyjasnia

či vysvetlia sporné otázky alebo že zistia, aký je skutočný stav veci, urovnaním strany

odstránia ich spor alebo pochybnosť tým spôsobom, že sporný či pochybný záväzok zrušia

(prípadne) nahradia záväzkom novým, nesporným a nepochybným.

V danom prípade išlo o vlastné vysvetlenie spornej platnosti zmluvy o dielo.»

Druhá dohoda označená ako dohoda o úprave vzájomných práv a povinností,

uzavretá podľa a

riešila otázku zmluvných pokút medzi právnym predchodcom sťažovateľky a žalovaným,

pričom krajský súd uviedol, že „túto dohodu, ani podľa obsahu v žiadnom prípade nemožno

považovať za urovnanie.

Ak by to účastníci mienili vyriešiť urovnaním, boli by zmluvné pokuty zahrnuli

do predchádzajúcej dohody o urovnaní.

Predtým už boli účtované zmluvné pokuty a touto dohodou účastníci menili vzájomné

práva a povinností tak, ako to má na mysli ust. .

Touto dohodou bola odložená splatnosť ceny diela vo výške 28.000.000,00 Sk

do 31.12.2005.

Ďalej žalovaný uznal zmluvnú pokutu 28.000.000,00 Sk, ktorú nemalo vymáhať

do 31.12.2005.

túto pohľadávku malo jednostranne započítať proti pohľadávke žalovaného,

ktorá mala vzniknúť z tretej zmluvy.“.

A napokon tretia dohoda označená ako zmluva o spolupráci uzavretá podľa § 269

ods. 2 , v ktorej sa žalovaná zaviazala, že pre právneho predchodcu

sťažovateľky „zabezpečí samostatne a na vlastné náklady sprostredkovanie uzavretia

zmluvy Špecifikovanej v čl. II. v hodnote najmenej 300.000.000,00 Sk za províziu

28.000.000,00 Sk, všetko do 31.12.2005.

Zmluva o spolupráci nebola realizovaná, pretože žalovaný sprostredkovanie

uzavretia dohodnutej zmluvy nezabezpečil.“.

Krajský súd ďalej v napadnutom rozsudku uviedol, že právny predchodca

sťažovateľky „listom z 27.10.2005 vyúčtoval a uplatnil proti žalovanému zmluvnú pokutu na

základe reklamovaných vád diela v záručnej lehote vo výške 55.550.000,00 Sk a to už

v čase, keď začalo konanie o vyhlásenie konkurzu na majetok (návrh na Krajskom

súde v Banskej Bystrici bol podaný ešte predtým).

V konkurze vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.

nebola pohľadávka žalovaného za vykonané dielo v neuhradenej časti, ani čiastočne

uspokojená.“.

Z citovaného pre krajský súd jednoznačne vyplynulo, že „zmluva o dielo je absolútne

neplatná, pretože v čase jej podpisu žalovaný nemal vedomosť o tom, kto koná za

a akým spôsobom. , uvedomujúc si túto skutočnosť po odmietavom stanovisku

žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu , sa snažilo

vyriešiť situáciu uzavretím zmluvy o urovnaní“.

V ostatnom krajský súd (vo vzťahu k uvedenému) odkázal „na vecne správne dôvody

uvedené v napadnutom rozsudku“.

Ďalej krajský súd konštatoval, že „nárok žalobcu 1 (pôvodne 28.000.000,00 Sk)

nemôže preto vyplývať zo zmluvy o dielo, ale ani z dohody o urovnaní (jej predmetom neboli

zmluvné pokuty).

Dohoda o úprave práv a povinností, ako bolo vyššie uvedené, nie je urovnaním, ale

bola zmenou pôvodného záväzku. Zmluva o dielo je neplatná a teda je neplatná aj jej

zmena.

Aj nárok žalobcu 2 (zmluvná pokuta za vady diela v záručnej dobe) vyplýva

z neplatnej zmluvy o dielo, preto ho nemožno priznať.“.

V závere krajský súd poznamenal, že „výsledky dokazovania preukazujú konanie

v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku“, o čom podľa jeho názoru svedčí

skutočnosť, že právny predchodca sťažovateľky „po zistení neplatnosti zmluvy o dielo sa

snažilo tento nedostatok odstrániť uzavretím zmluvy o urovnaní. Dohodou o úprave

vzájomných práv a povinností bola odložená splatnosť časti ceny diela 28.000.000,00 Sk,

žalovaný uznal svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvnej pokuty 28.000.000,00 Sk a zároveň

sám sa vzdal svojho práva uplatňovať a vymáhať akékoľvek nároky, t. j. najmä zmluvné

pokuty, úroky z omeškania, nároky na náhradu škody a všetko ostatné príslušenstvo

a penalizáciu (čl. II. zmluvy).

svoju pohľadávku malo započítať proti pohľadávke žalovaného, ktorá mala

vzniknúť zo zmluvy o spolupráci, ktorou žalovaný mal sprostredkovať uzavretie zmluvy pre

vo výške najmenej 300.000.000,00 Sk s neurčitým záujemcom. Je nepochybné,

že takéto sprostredkovanie bolo už vopred určené na neúspech.

Napokon ďalšiu zmluvnú pokutu uplatnila v čase, keď už bol podaný návrh

na vyhlásenie konkurzu na jej majetok a zvyšok nezaplatenej ceny diela, uplatnený

žalovaným v konkurznom konaní nebol uspokojený.“.

Na základe uvedeného preto krajský súd zastával názor, že „výkon práv žalobcov,

ktorí sú právnymi nástupcami je z vyššie uvedených dôvodov v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku a nepožíva právnu ochranu ( )“.

Z uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odvolaním napadnutom rozsudku

okresného súdu krajský súd potvrdil podľa

(ďalej len ,,OSP“) rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a „ostatné námietky vo veci

samej uvedené v odvolaniach žalobcov“ považoval pre rozhodnutie odvolacieho súdu za

právne bezvýznamné.

Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku, na ktoré krajský súd

vo svojom rozhodnutí poukazuje, uviedol, že z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k

záveru, že žaloba nie je dôvodná. Okresný súd predovšetkým skúmal platnosť zmluvy o dielo

č. z 11. novembra 2002 vzhľadom na obranu žalovanej, či táto bola zo strany

právneho predchodcu sťažovateľky uzavretá platne. Vo vzťahu k uvedenému okresný súd

uviedol, že „zo samotnej prvej strany zmluvy o dielo vyplýva, že túto ako objednávateľ

uzatvára , ,

zastúpená , predsedom predstavenstva a

, členkou predstavenstva. Ďalej pri označení objednávateľa je uvedené, že táto

spoločnosť je zapísaná v obchodnom registri pri Okresnom súde v Žiline v oddiely Sa vložka

a jej IČO je . sa stal predsedom predstavenstva

dňa 20.9.2002 na základe uznesenia č. 4 a

a sa stali na základe toho istého uznesenia

valného zhromaždenia Členmi predstavenstva, teda valné zhromaždenie dňa 20.9.2002

zvolilo troch nových členov predstavenstva, čo nesporne vyplýva z notárskej zápisnice N

355/02, zo dňa 20.9.2002. Na tom istom valnom zhromaždení uznesením č. 1

boli aj schválené zmeny stanov spoločnosti zo dňa 13.12.1999 a úplne nové stanovy

spoločnosti. V zmysle článku 17 ods. 1 týchto stanov v mene spoločnosti je oprávnený konať

a podpisovať vždy predseda predstavenstva spolu s jedným členom predstavenstva. Ako

vyplýva z oznámenia Okresného súdu Žilina, Obchodného registra právny predchodca

žalobcov. uvedenú notársku zápisnicu zo dňa

20.9.2002 doručil Okresnému súdu Žilina, oddelenie obchodného registra dňa 7.2.2003

a na základe tejto zápisnice boli registrovým súdom v konaní dňa

12.2.2003 vyznačené príslušné zmeny vo vložke tohto súdu. Z uvedenej vložky

zo strany 2 vyplýva, že Ing.. bol predsedom predstavenstva

od 12.2.2003 do 16.9.2005, pričom k vzniku funkcie došlo

20.9.2002. Obdobne bola členkou predstavenstva tejto a. s.

od 12.2.2002 do 16.9.2005, pričom k vzniku funkcie člena došlo 20.9.2002.

ako ďalšia zvolená členka predstavenstva v citovanej vložke uvedená nie je. Ďalej,

mal súd za preukázané, že od 27.12.1999 do 11.2.2003 v mene spoločnosti

sú oprávnení konať všetci členovia predstavenstva, a to

minimálne traja. Podpisovať za spoločnosť vo všetkých veciach je oprávnený predseda

predstavenstva s podpredsedom predstavenstva a akýmkoľvek ďalším členom

predstavenstva. Za spoločnosť podpisujú tak, že k obchodnému menu spoločností pripoja

členovia predstavenstva svoje podpisy.“.

Ďalej okresný súd uviedol, že „účinky zápisov v obchodnom registri konkretizujú

význam zriadenia a vedenia obchodného registra. Pri právotvorných rozhodnutiach

registrových súdov účinky nastávajú najskôr dňom zápisu. Pri osvedčujúcich rozhodnutiach

všeobecné účinky voči tretím osobám takisto nastávajú zverejnením zápisu v obchodnom

registri. Na rozdiel od právotvorných zápisov účinky deklaratórnych zápisov môžu nastať už

dňom, keď zapísaná osoba rozhodla o zmene určitých skutočností a túto skutočnosť

oznámila tretej osobe, prípadne tretia osoba sa o zmene dozvedela zo zbierky listín.

Významnou zmenou pri týchto zápisoch je, že takto zmenených údajov a obsahu listín sa

môže dovolať tak zapísaná osoba ako aj tretia osoba, ako to vyplýva z § 27 ods. 3 až 5

. V prípade nesúladu medzi zapísanými a zverejnenými údajmi alebo

uloženými a zverejnenými listinami zákon vymedzuje následky nesúladu tak, že moderuje

princípy vyjadrené v súvisiacich ustanoveniach , . Toto

osobitné ustanovenie chráni tretie osoby tak v prípade, ak vychádzali zo zapísaných údajov

resp. z uložených listín ako aj v prípade, ak vychádzali zo zverejnených skutočností.

Zapísaná osoba musí dokázať, že tretia osoba vedela o zapísaných údajoch resp.

o uložených listinách, len v takom prípade budú rozhodujúce zapísané skutočnosti resp.

uložené listiny a nie skutočnosti zverejnené. V je

vyjadrený princíp materiálnej publicity, ktorý spolu s princípom formálnej publicity dáva

obchodnému registru povahu verejnej listiny. To v praxi znamená, že údaje zapísané

v obchodnom registri sú právne účinné navonok i v prípade, ak nezodpovedajú skutočnému

stavu ak sú splnené podmienky uplatnenia princípu materiálnej publicity. Pozitívna stránka

princípu materiálnej publicity spočíva v tom, že zápisy sú právne účinné voči každému, aj

súdu odo dňa ich vykonania registrovým súdom. Znamená to, že odo dňa vykonania zápisu

sa nemôže nikto dovolávať neznalosti ich obsahu. Negatívna stránka materiálnej publicity

doplňuje pozitívnu stránku, ktorá spočíva v tom, že nie je možné namietať proti tretím

osobám konajúcim v dôvere v zápis, že tento zápis nezodpovedá skutočnosti.“.

Okresný súd považoval za nesporné, že „notárska zápisnica NZ 339/2002 z 20. 9.

2002 bola doručená Okresnému súdu Žilina, oddeleniu obchodného registra dňa 7.2.2003,

teda skoro po šiestich mesiacoch. Na základe tejto notárskej zápisnice registrový súd

vykonal zmenu dňom 12.2.2003. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že bolo povinnosťou

zapísanej osoby ( , )

resp. žalobcov v 1. a 2. rade preukázať, že žalovaný, mal v čase uzavretia zmluvy

o dielo č. dňa 11.11.2002 vedomosť o tom, kto koná za objednávateľa teda

a akým spôsobom.“.

Podľa názoru okresného súdu „žalobcovia toto dôkazné bremeno v konaní

neuniesli... ich obrana spočívala v tom, že... odkazovali na preambulu Dohody o urovnaní

zo dňa 22.8.2003 v ktorej je okrem iného uvedené, že zmluvné strany... sa nedokázali

dohodnúť na platnosti zmluvy. V článku 1 vyporiadanie sporných skutočností je pod prvou

odrazkou riešená medzi účastníkmi platnosť zmluvy, kde sa hovorí, že zmluvné strany

uznávajú, že Zmluva o dielo č. zo dňa 11.11.2002 bola uzavretá slobodne, vážne

a neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť. Ďalej zmluvné strany sa

dohodli, že zmluva bola uzavretá oprávnenými osobami na obidvoch stranách a pri jej

podpise mal vedomosť o tom, že titulom rozhodnutia valného zhromaždenia

spísaného a osvedčeného dňa 20.9.2002 do notárskej zápisnice N 355/02, NZ 339/02 došlo

k zmene stanov , k odvolaniu pôvodných a voľbe nových členov predstavenstva,

dozornej rady a v deň podpisu zmluvy t. j. 11.11.2002 boli osoby konajúce v mene

spoločnosti a . V závere tohto ustanovenia dohody strany dohody

prehlasujú, že zmluva bola uzavretá platne, vyvolala a vyvoláva právne účinky z nej

vyplývajúce. Žalovaný už v liste zo dňa 28.7.2003, ktorý za žalovaného zaslal žalobcovi

v tom čase , právny

zástupca žalovaného uvádza, že Zmluva o dielo č. je absolútne neplatným

právnym úkonom, nakoľko pri jej podpise v mene objednávateľa konali osoby, ktoré na to

neboli oprávnené a navyše nekonali ani spôsobom zverejneným v obchodnom registri.“.

Okresný súd bol preto toho názoru, že žiadnou dohodou o urovnaní nemožno zhojiť

absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý bol podľa názoru okresného súdu v čase jeho

vzniku buď platne alebo neplatne uzavretý. Dohodou o urovnaní podľa § 585 Občianskeho

zákonníka môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné a pochybné, nie však absolútnu

neplatnosť právneho úkonu.

Keďže okresný súd dospel k záveru, že „zapísaná osoba

resp. jej právni nástupcovia žalobcovia v 1. a 2. rade nepreukázali,

že žalovaná strana bola pri uzavretí zmluvy o dielo č. dňa 11.11.2002

informovaná o zmenách, ktoré nastali na základe uznesenia valného zhromaždenia

z 20.9.2002 o zmene stanov , o voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady“,

žalobu oboch žalobcov zamietol.

Vo vzťahu k sťažovateľke považoval okresný súd za potrebné uviesť, že podľa § 585

ods. 3 pri dohode o urovnaní doterajší záväzok je nahradený

záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Zákonodarca však jednoznačne predpokladá,

že doterajší záväzok bol uzavretý platne a nie je absolútne neplatným právnym úkonom.

Zmluva o dielo môže byť uzavretá aj ústne, avšak dojednania o zmluvných pokutách musia

byť zo zákona uzavreté v písomnej forme. Keďže zákonodarca predpokladá písomnú formu

pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu, mali byť tieto dojednania urobené aj

v predpísanej forme. Keďže tieto dojednania podľa názoru súdu o zmluvných pokutách

neboli urobené v predpísanej forme, nemôže sa sťažovateľka domáhať svojho nároku

s poukazom na dohodu o urovnaní, ktorá (ako právny úkon) už predpísanú formu má.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s odôvodnením napadnutého

rozsudku, v ktorom sa krajský súd podľa jeho názoru nevyporiadal s argumentáciou ňou

predloženou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a tak nedal presvedčivú odpoveď

na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Arbitrárnosť má tiež spočívať

v skutočnosti, že krajský súd sa po vecnej stránke vôbec nezaoberal dôvodmi odvolania,

ktoré sťažovateľka uviedla proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať skutkové zistenia všeobecných súdov

a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich z nimi vykonaných dôkazov, a to aj

za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických pochybení v procese vykonávania

a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky hodnotenia dôkazov a posudzovania

výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú pravidlám právnej a formálnej logiky,

nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý rámec ako podklad na rozhodnutie

(m. m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že jeho úlohou nie je

pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo

právnymi omylmi všeobecných súdov. Výklad a aplikácia zákonov (v danom prípade

a ) patrí do právomoci všeobecných súdov,

a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

do neho zasahovať. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie

právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej

udržateľnosti (m. m. , ).

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozsudku krajského súdu

zistil, že krajský súd v danom prípade starostlivo a podrobne vyhodnocoval získané dôkazy

a na ich základe ustálil, ktoré z tvrdení účastníkov boli v konaní preukázané a ktoré nie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v rámci

prerokovania veci boli vykonané všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania. Sťažovateľka

pritom v zásade neformulovala žiadne relevantné námietky svedčiace o porušení princípov

spravodlivého procesu pri vykonávaní dokazovania, keďže ku všetkým podstatným

okolnostiam prípadu mala možnosť vyjadriť sa a odpovedať na všetky argumenty protistrany

v konaní. Nesúhlasila v zásade len s vyhodnotením skutočností ustálených krajským súdom z

vykonaných dôkazov. Krajský súd však v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil, prečo

nepovažoval zmluvu o dielo č. z 11. novembra 2002 za neplatnú. Ústavný súd

však tieto závery krajského súdu nepovažuje za svojvoľné, a teda ústavne neakceptovateľné.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky

uberala iným smerom ako právny názor krajského súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s

ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Ani sťažovateľkine námietky týkajúce sa nedostatkov odôvodnenia napadnutého

rozsudku, ktoré podľa jeho názoru spočívajú v tom, že v rozhodnutí nebolo odpovedané

na všetky ňou predkladané argumenty, neodôvodňujú zásah ústavného súdu, keďže

z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými

kľúčovými otázkami a formuloval k nim kvalifikované právne odpovede. Pre naplnenie

princípov spravodlivého procesu sa totiž nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola

daná odpoveď na každý argument procesnej strany, ale len na argument, ktorý je pre

rozhodnutie kľúčový.

Poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s citovanou časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd

v stotožnil, ústavný súd zastáva názor, že ústavný súd konštatuje, že mu neprislúcha

spochybňovať procesný postup krajského súdu a rovnako mu neprináleží meniť jeho

z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné a dostatočne odôvodnené závery, ktoré sú

výrazom jeho nezávislého rozhodovania. V zásade by ústavný súd bol takto v pozícii ďalšej

prieskumnej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, čo by bolo v rozpore s ústavným

vymedzením jeho kompetencií.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie krajského súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Krajský súd v posudzovanej veci použil

relevantné hmotno právne normy a vyložil ich ústavne konformným spôsobom. Ústavný súd

nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok krajského súdu

bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd

zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel.

Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

K právu na súdnu ochranu patrí aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (pozri uznesenie

ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2005 či nález č. k. ).

Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu

a ochranu podľa vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález ústavného súdu,

sp. zn. ).

Jedným z princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu

svoje rozsudky odôvodniť ( ), a to spôsobom zakotveným v ustanovení

. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak

sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo

z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba

takéto rozhodnutie považovať za rozporné s , resp. dohovoru.

Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality

a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného súdu

,,hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu, ako správne

zisteného všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením ústavný súd

celkom nestotožnil (nález ústavného súdu sp. zn. ).

Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď, ale povinnosť súdu vysporiadať sa dostatočne s právne

a skutkovo relevantnými otázkami. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy

posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303 B, Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B, § 27 a 28.).;

Helle c. Fínsko, Schenk c. Švajčiarsko).

Ústavný súd už viackrát judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Do obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka dožadovať sa

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby

súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, , ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces

napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ďalšími návrhmi

sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2015