Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť F. K., zastúpeného advokátom JUDr. Radimom Komkom,

Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 1. augusta 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2013 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 1. augusta 2013.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení žalobcu v spore o zaplatenie 428,57 € s príslušenstvom v konaní

vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Žalobou zo 17. februára 2010 sa sťažovateľ domáhal zaplatenia požadovanej istiny

a náhrady trov konania proti žalovanému ako odmeny za právne služby, ktoré mu poskytol

ako obhajca v jeho trestnej veci právoplatne skončenej 28. januára 2004, pričom túto

náhradu žalovanému vyfakturoval 1. októbra 2007. Okresný súd (v poradí druhým)

rozsudkom č. k. -80 z 3. mája 2012 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa

z 21. júna 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 1. augusta 2013,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu a uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť

žalovanému trovy odvolacieho konania.

3. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym názorom krajského súdu, ktorý „si osvojil právne

závery Okresného súdu... a prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným.

Za začiatok premlčacej lehoty všeobecné súdy považovali deň, kedy bolo skončené trestné

konanie vo veci. Odôvodnili to tým, že fakturovať odmenu som si mohol ja, sťažovateľ, hneď

po právoplatnom skončení trestného konania v zmysle zákona o účtovníctve.“.

4. Predmetom (podstatou) posudzovanej veci je protichodnosť právneho názoru

vo veci konajúcich všeobecných súdov, podľa ktorého „právo na uplatnenie odmeny

za právne zastupovanie žalovanému začalo... plynúť dňom právoplatného skončenia

trestného konania, t. j. dňom 28. 1. 2004“ s právnym názorom sťažovateľa, podľa ktorého

„právo na uplatnenie nároku je odo dňa splatnosti vystavenej faktúry“.

5. Podľa názoru sťažovateľa „Okresný súd..., ani Krajský súd..., ktorý sa s právnymi

závermi súdu I. stupňa v plnej miere stotožnil, nevysvetlili vo svojich rozhodnutiach, z

akého dôvodu v prípade sťažovateľa nebol aplikovaný výklad relevantného ust.

používaný ustálenou súdnou praxou, ktorá považuje v záväzkových právnych vzťahoch

za tento prvý deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, spravidla práve deň

splatnosti pohľadávky a neodôvodnil a nevysvetlil, prečo nepostupoval v súlade

so zákonným ustanovením zákona o advokácii a vyhlášky o odmeňovaní advokátov.

Mám zato, že všeobecné súdy vo svojom rozhodovaní sa riadili skutkovými závermi,

ktoré boli zjavne neodôvodnené a arbitrárne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecnými súdmi je to, že tieto sa natoľko odchýlili od znenia príslušných

ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam...“.

Krajskému súdu ďalej vytýka, že sa „náležite nevyporiadal so všetkými

skutočnosťami uvedenými v odvolaní“, a preto jeho rozhodnutie „možno považovať

za nepresvedčivé, nepreskúmateľné, arbitrárne...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo veci namietaného porušenia základných

práv zaručených v a SR a práva zaručeného v

Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 1. 8. 2013... rozhodol nálezom

1. Základné právo F. K. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2

SR rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 1. 8. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 1. 8. 2013 zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie...“.

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil (prvý) rozsudok okresného

súdu č. k. -43 z 15. februára 2011 (ktorým sťažovateľovu žalobu zamietol);

odvolanie sťažovateľa zo 6. apríla 2011; uznesenie krajského súdu č. k. -66

z 8. decembra 2011, ktorým zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie, v ktorom „Úlohou súdu prvého stupňa... bude vypočuť oboch účastníkov

konania... najmä k otázke, či bola medzi nimi uzavretá dohoda ohľadom času plnenia

pohľadávky vyplývajúcej z príkaznej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Až

po zistení uvedeného bude možné vyhodnotiť vznesenú námietku premlčania a vo veci

správne a spravodlivo rozhodnúť. Úlohou súdu bude ďalej náležite odôvodniť nové

rozhodnutie vo veci tak, aby toto zodpovedalo ustanoveniam “,

rozsudok okresného súdu č. k. -80 z 3. mája 2012; odvolanie sťažovateľa

z 21. júna 2012 a namietaný rozsudok sp. zn. z 1. augusta 2013.

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

10. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa

a a 2 a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 1. augusta 2013 (bod 6).

11. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

12. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

13. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich a dohovorom

garantovaných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením napadnutého

rozhodnutia krajského súdu týkajúceho sa námietok uvedených v bodoch 3 až 5

a sťažovateľom označenými základnými právami podľa , resp. právom podľa

dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je

možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a na základe zákona a za primeranú

náhradu.

15. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či

účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

rozsudkom sp. zn. z 1. augusta 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru).

16. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský

súd [v podstatnom vo vzťahu k námietkam sťažovateľa (pozri tiež body 3 až 5)] oboznámil

prvostupňové rozhodnutie, odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného

k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

«Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie

o odvolaní podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len ), vzhľadom na včas podané odvolanie (

), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle

zásad vyplývajúcich z ust. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.

ods. 1, 2 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej

tabuli súdu dňa 17. 07. 2013 zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Príkaznou zmluvou sa zaväzuje príkazník, že pre príkazcu obstará nejakú vec alebo

vykoná inú činnosť ( , v znení zmien

a doplnkov, ďalej len ).

Príkazca je povinný poskytnúť príkazníkovi odmenu iba vtedy, ak bola dohodnutá

alebo je obvyklá, najmä vzhľadom na povolanie príkazníka. Príkazca je povinný poskytnúť

odmenu, aj keď výsledok nenastal, ibaže nezdar konania bol spôsobený porušením

povinnosti príkazníka (, citovaného ).

Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený

v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ

požiadal ( ).

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je

dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená

pohľadávka ( ).

Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz ( ).

Z vykonaného dokazovania a z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že medzi

účastníkmi konania bola dňa 06. 05. 1999 písomne uzavretá príkazná zmluva, na základe

ktorej žalobca poskytol žalovanému právnu pomoc v konaní vedenom na Okresnom súde...

pod sp. zn. . Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovaný zálohu vo výške

5.000 Sk žalobcovi zložil. Po právoplatnom skončení veci dňa 28. 01. 2004 si žalobca svoj

nárok voči žalovanému neuplatnil, odmenu vyfakturoval až dňa 01. 10. 2007. Následne

žalobu na zaplatenie odmeny súdu doručil dňa 17. 02. 2010.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol, keď

žalobu zamietol z dôvodu uplatnenej námietky premlčania žalovaným. Aj odvolací súd je

toho názoru, že medzi účastníkmi tohto konania nebola platne uzavretá dohoda týkajúca sa

času úhrady za právne služby, teda času splnenia. Tak, ako správne súd prvého stupňa

uvádza, v listine označenej ako „informácia“ spísaná dňa 06. 05. 1999, veta v znení „Trovy

obhajoby po vzájomnej dohode zaplatí po ich vyfaktúrovaní“, bola evidentne dopísaná

následne, o čom svedčí rozdielne písmo a rozdielna farba textu v porovnaní so zvyšným

textom. Jednoznačne ide o súkromnú listinu, ktorej pravosť bola spochybnená žalovaným,

bolo úlohou žalobcu dôkaznými prostriedkami preukázať jej pravosť. Pravosť tejto listiny

v celom rozsahu bolo možné preukázať napr. znaleckým dokazovaním, no takýto alebo iný

návrh zo strany žalobcu podaný nebol. Správne preto súd prvého stupňa vychádzal z toho,

že táto listina je nevierohodná čo sa týka textu poslednej vety, a preto správne ustálil, že

nebolo preukázané, aby medzi účastníkmi konania bola uzavretá dohoda o čase splnenia

tak, ako to tvrdil žalobca.

Odvolací súd dodáva, že z hľadiska splnenia dlhu majú význam dva termíny, a to

časový moment, v ktorom dlžník môže najskôr plniť (splniteľnosť dlhu) a časový moment,

v ktorom dlžník musí najneskoršie plniť (splatnosť dlhu). Uvedené časové momenty

vyplývajú buď z výslovnej dohody strán, alebo z okolností, za ktorých záväzkový právny

vzťah vznikol. Splatnosť záväzku nastala deň nasledujúci po uplynutí (najneskoršieho času

splnenia dlhu). V tomto momente mal veriteľ po prvýkrát možnosť uplatniť svoje právo

(pohľadávku) na súde (actio nala). Určenie času splatnosti pohľadávky má veľký význam aj

z hľadiska premlčania pohľadávky.

Ustanovenie sa vzťahuje na tie prípady, keď doba splnenia nie je určená

žiadnym spôsobom. To znamená, že sa týka prípadov, keď splatnosť záväzku nebola

dohodnutá (ani výslovne, ani mlčky), ďalej nevyplýva z povahy záväzku a neustanovujú ju

ani právne predpisy, ani rozhodnutie súdu. V takom prípade má právo určiť čas splnenia

dlhu veriteľ. Veriteľ teda môže kedykoľvek oznámiť dlžníkovi, že tento má plniť. Len čo

veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci deň po oznámení,

ktoré obsahuje výzvu na plnenie. Ak veriteľ vo výzve adresovanej dlžníkovi výslovne určí

dobu splnenia (napr. do 5 dní ), v takom prípade platí doba splnenia určená v tejto výzve

veriteľa. Určenie času splnenia dlhu veriteľom znamená, že splniteľnosť a splatnosť dlhu

spadá do jedného časového momentu. Ak teda nebola určená lehota na splnenie, splatnosť

dlhu nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný na plnenie. Súdna prax v týchto

prípadoch vychádza z toho, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď

veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať, t. j. dňom, ktorý nasleduje po vzniku právneho

vzťahu, napr. pri dlhu dojednaného na neurčitú dobu. Pre začiatok premlčacej doby je teda

rozhodný deň nasledujúci po dni, keď došlo ku vzniku tohto právneho vzťahu. Veriteľ preto

musí uplatniť svoje právo na plnenie najskôr do uplynutia premlčacej doby, pretože

v opačnom prípade sa môže jeho právo premlčať a v prípade, ak dlžník vznesie námietku

premlčania, nie je možné mu premlčané právo priznať. Ak teda veriteľ svoje právo

na plnenie neuplatní najneskôr do uplynutia premlčacej doby, vystavuje sa nebezpečenstvu

jeho premlčania.

Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak

môžu nastať účinky premlčania podľa . Premlčacia doba je ustanovená

konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby

určuje zákon a pod sankciou neplatnosti nemožno túto dobu zmeniť ani dohodou strán. Jej

uplynutím dochádza k právnym účinkom premlčania, t. j. k zníženiu možnosti vynúteného

splnenia práva. V ustanovení je upravená všeobecná premlčacia doba, ktorá platí

vo všetkých prípadoch, pokiaľ zákon pre jednotlivé práva neustanovuje osobitnú premlčaciu

dobu. Všeobecná premlčacia doba ustanovená v zákone je v dĺžke troch rokov. Trojročná

premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa

všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda akonáhle

mohla byť dôvodne podaná žaloba (actio nata). Teda možnosť vykonať právo po prvý raz

ako začiatok plynutia premlčacej doby nastáva v momente, keď je právo žalovateľné.

Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý

raz. Tento okamih je daný objektívne a nezávisí od subjektívnej okolnosti. V prípade, ak

splatnosť dlhu nebola dohodnutá, a ani inak určená, začína premlčacia doba plynúť dňom

nasledujúcim po tom, keď dlh vznikol.

Z vyššie uvedeného vyplynul záver, že premlčacia doba na uplatnenie odmeny za

právne zastupovanie žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn.

začala žalobcovi plynúť dňom právoplatnosti veci, t. j. 28. 01. 2004. Dňom

28. 01. 2007 uplynula trojročná premlčacia doba. Ak žalobca vyfakturoval žalovanému svoj

nárok až dňa 01. 10. 2007 a žalobu podal na súd až 17. 02. 2010, urobil tak po lehote troch

rokov, leda po uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčacia,

súd prvého stupňa správne postupoval, keď návrh zamietol. Súd totiž má povinnosť

prihliadať na vznesenú námietku premlčania. Premlčané právo po vznesenej námietke už

nemôže priznať.

K odvolacím námietkam odvolací súd ešte dodáva, že nie je možné súhlasiť

s tvrdením odvolateľa, že rozsudok nie je riadne odôvodnený a že je arbitrárny. Z rozsudku

sa dá jednoznačne zistiť, z akého dôvodu súd prvého stupňa žalobu zamietol', ako počítal

uplynutie premlčacej doby a prečo neuveril tvrdeniu žalobcu, že medzi účastníkmi konania

bola platne uzavretá dohoda o splatnosti záväzku.

Taktiež nie je možné súdu prvého stupňa vytknúť to, aby nerešpektoval názor

Krajského súdu... vyslovený v prvšom zrušujúcom rozhodnutí. Súdu prvého stupňa bolo

zrušujúcim uznesením uložené vypočuť oboch účastníkov konania, najmä k otázke uzavretia

dohody ohľadom času splnenia pohľadávky, ako aj vyhodnotiť vznesenú námietku

premlčania. Tieto úlohy súd prvého stupňa splnil.

Odvolací súd ešte dodáva, že súhlasí s tvrdením odvolateľa, že dohody sú zmluvné

strany povinné dodržiavať. Je to však iba v prípade, ak ide o platne uzavretú dohodu. Ak nie

je preukázané, aby bola dohoda platná, nie je možné sa dožadovať plnenia z neexistujúcej

alebo neplatnej dohody. Keďže v listine „Informácia“ nebol vyplnený žiaden bod v článku

IV., nie je možné považovať za platne dohodnuté to, že neuhradenú odmenu je treba zaplatiť

do 7 dní od obdržania faktúry. Iný relevantný dôkaz žalobca nepredložil na preukázanie

svojho tvrdenia.

Taktiež nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu v odvolaní, že až po vyúčtovaní

nákladov obhajoby mohol sa svojho nároku domáhať aj žalobou. Po právoplatnosti veci

sp. zn. už žalobca ako právny zástupca žalovaného v trestnom konaní mohol

a mal vedieť, aké úkony v súvislosti s uvedeným trestným konaním v prospech žalovaného

zrealizoval a na akú odmenu má nárok. Táto jeho vedomosť o výške odmeny a výdavkov nie

je odôvodnená až odo dňa vyhotovenia vyúčtovania. Po právoplatnom skončení veci

už žalobcom neboli realizované žiadne úkony v prospech žalovaného v tejto

trestnej veci.

Ak odvolateľ poukazoval v odvolaní na Nález -31, nie na základe

nehol bol pôvodný rozsudok Okresného súdu... č. k. -43 zrušený uznesením

Krajského súdu... č. k. -66. Tento nález bol v tomto rozhodnutí citovaný ako

súčasť odvolania a týmto nálezom bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 14. 04. 2010.

Pre rozhodnutie v predmetnej právnej veci nie je rozhodujúce ani to, či bol alebo

nebol dodržaný , lebo tento nerieši vzťah medzi

účastníkmi konania.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa čo vo veci samej ako aj čo do trov konania postupom podľa ,

ako vo výrokoch vecne správny potvrdil.»

17. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

19. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 1. augusta 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa (resp. dohovoru). S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti

namietajúcej porušenie a pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným rozsudkom odvolacieho súdu a týmito základnými právami (pozri aj bod

14). Predmetom súdneho sporu sp. zn. totiž nebolo preskúmavanie rozhodnutia

orgánu verejnej správy (konkrétne správneho orgánu) a posudzovaná vec sa netýkala

vyvlastňovacieho konania, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva.

22. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že aj keď je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania (koncentrovaným

v jeho petite), považoval za dôvodné (keďže v sťažnosti je petit oddelený od ostatných jej

častí, resp. nie je jednoznačne formulovaný) reagovať nad rámec petitu (bod 6.1 – návrh na

rozhodnutie) aj na sťažovateľom v sťažnosti viackrát namietané porušenie ďalších práv

( a dohovoru).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014