Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 220/2015
PDF · 572.04 KB
No categories available
I. ÚS 220/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Co 470/2013 373 z 11. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co
470/2013 373 z 11. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:
„V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod spis. zn. 17C 126/05
sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal voči odporkyni – ... určenia že
v žalobnom návrhu špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po
a po , a to z dôvodu neplatnosti kúpno predajnej zmluvy,
ktorou mali byť tieto nehnuteľnosti prevedené za života poručiteľov na odporkyňu.
Neplatnosť predmetnej prevodnej zmluvy sťažovateľ dovodzoval zo skutočnosti, že
podpis predávajúcej – , bol sfalšovaný ako aj zo skutočnosti, že
predmetná zmluva nespĺňala zákonom požadované formálne náležitosti podľa § 46 ods. 2
druhá veta OZ.
Okresný súd Bratislava II žalobný návrh rozsudkom zo dňa 12. 2. 2013,
č. k. 17 C 126/2005... zamietol, nakoľko považoval prevodnú zmluvu za platnú.
Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd... potvrdil... rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že si síce je vedomý zjednocujúceho stanoviska
Najvyššieho súdu SR č. 69/2001, ale s poukazom na neskoršie rozhodnutia NS SR, a to rozh.
č. 3 Sž o KS 55/2006, 6 Cdo 64/2011, 3 Sžo 64/2010 a 1 Sžr 68/2011 je potrebné zhodnotiť,
že pôvodné zjednocujúce stanovisko bolo prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho
súdu, čo zhodne potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. IV. ÚS 15/2014 77,
zo dňa 28. 4. 2014...
V prejednávanej veci nebolo sporné ani pochybné, že jednotlivé listiny predmetnej
prevodnej zmluvy neboli v čase podpisu zmluvy ale ani neskôr zošité spôsobom, akým notár
zväzuje listiny. Súd však v tejto súvislosti uviedol, že zjednocujúce stanovisko NS SR
č. 69/2001 bolo neskoršou judikatúrou prekonané, preto takéto zošitie jednotlivých listín nie
je pre platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností nevyhnutné. Toto tvrdenie súdu je v tak
príkrom rozpore so skutočnosťou, že je nevyhnutné hodnotiť ho ako arbitrárne. ... V danom
prípade je tvrdenie odvolacieho súdu... arbitrárnym rozhodnutím. Záver súdu o zmene
rozhodovacej praxe sa totiž nezakladá na pravde ale na dezinterpretácii súdom uvádzaných
rozhodnutí NS SR.
... závery v otázke technickej jednoty listiny v zmysle § 46 ods. 2 OZ, boli Najvyšším
súdom SR prijaté vo forme zjednocujúceho stanoviska.. zjednocujúce stanovisko bolo
prijaté... z dôvodu, že v predchádzajúcej súdnej praxi dochádzalo k rozpornému hodnoteniu
predmetnej právnej otázky. Ak potom NS SR svoje rozhodovanie vysoko formálnym
spôsobom zjednotil, neprináleží jednotlivým senátom NS SR, hoc by sa so záverom
zjednocujúceho stanoviska nestotožňovali, toto ignorovať a rozhodovať v jeho rozpore.
Už z tejto povahy vyplýva, že rozhodovaciu prax NS SR, ktorá je definovaná zjednocujúcim
stanoviskom NS SR, možno považovať za zmenené jedine v prípade vydania odlišného
zjednocujúceho stanoviska NS SR. Opačný záver by odporoval princípu právnej istoty
a jednotnosti rozhodovania súdov v obdobných veciach, ktorého dodržiavanie opakovane
zdôraznil aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Beian proti Rumunsku). K vydaniu
zjednocujúceho stanoviska NS SR, ktoré by posúdilo spornú otázku opačne, ako
zjednocujúce stanovisko NS SR č. 69/2001, doposiaľ nedošlo. Už z tohto dôvodu je potrebné
považovať ako rozhodujúce pre súdnu prax práve uvedené zjednocujúce stanovisko NS SR.
Sťažovateľ rovnako zdôrazňuje, že jednotlivé rozhodnutia, ktoré sa po vydaní
zjednocujúceho stanoviska NS SR od jeho záverov odklonili, neboli ani len publikované
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR, preto je zrejmé, že sa s ich závermi členovia iných
senátov NS SR nestotožnili a teda práve tieto rozhodnutia sú „ojedinelým výkrikom“ a nie
znakom zmeny rozhodovacej praxe NS SR.
V súvislosti s uvedeným možno pripomenúť, že súd v rámci vymenovania odlišných
rozhodnutí odkazuje na publikované rozhodnutie R 32/2008. Práve tu sa ale prejavuje tá
skutočnosť, že súd hrubo dezinterpretuje závery (nielen) tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. k. 3 Sž o KS 55/2006... plne rešpektoval
zjednocujúce stanovisko...
Je teda zrejmé, že súd sa v danom prípade absolútne neodklonil od zjednocujúceho
stanoviska a jeho závery sú s ním plne v súlade. Sťažovateľ zdôrazňuje, že NS SR
v rozhodnutí R 32/2008 ani náznakom nespochybnil zjednocujúce stanovisko, naopak
v plnej miere z neho vychádzal a naň odkazoval, preto toto rozhodnutie je potrebné
považovať za rozhodnutie, ktoré závery zjednocujúceho stanoviska potvrdzuje, nie
spochybňuje (či prekonáva).
Odvolací súd ďalej odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
č. k. 4 Cdo 93/2009, zrejme si však absolútne neprečítal jeho znenie. Predovšetkým v danom
prípade bol posudzovaný závet, nie prevodná zmluva a preto požiadavka, aby tento bol
na jednej listine v danom prípade neplatila. ...
Z uvedeného je zrejmé, že dva z piatich rozhodnutí, ktoré mali spochybňovať závery
zjednocujúceho stanoviska NS SR, v skutočnosti toto stanovisko nielen že nespochybňujú,
ale ho aj potvrdzujú. Pokiaľ si k tomu pripočítame rozhodnutie NS SR č. k. 2 Cdo 250/2007,
jednoduchými počtami prídeme na top, že z rozhodnutí venujúcich sa tejto problematike sa
polovica (3) stotožňuje so zjednocujúcim stanoviskom a polovica (3) sa s jeho závermi
rozchádza. Už z tohto porovnania je zrejmé, že nemožno hovoriť o jednoznačnom odklone
od doterajšej judikatúry a o prekonaní záverov zjednocujúceho stanoviska. Naopak, pokiaľ
si porovnáme právny význam jednotlivých rozhodnutí, zistíme, že rozhodnutie ktoré plne
rešpektuje zjednocujúce stanovisko a naň ako na určujúce odkazuje, bolo publikované
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. Z rozhodnutí opačných nebolo publikované jediné.
Rovnako tak dáva sťažovateľ do pozornosti, že v súlade so zjednocujúcim
stanoviskom rozhodli dva senáty v občianskoprávnych veciach a jeden senát v rámci
správneho súdnictva, kdežto v prípade odporujúcich rozhodnutí bol tento pomer opačný. Je
zrejmé, že otázka platnosti zmluvy je primárne otázkou hmotnoprávnou vychádzajúcou
z predpisov občianskeho práva, preto aj závery občianskoprávnych senátov budú z hľadiska
posúdenia odklonu od judikatúry dôležitejšie...
Pri absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedodržania zákonom
požadovanej formy (lebo v daných prípadoch ide o formu, nie o výklad obsahu úkonu), súd
nie je ani v najvýnimočnejších prípadoch oprávnený určiť, že zákon v danom prípade
netreba dodržať a tým zhojiť absolútnu neplatnosť úkonu. Absolútna neplatnosť úkonu je
daná, či s tým súd súhlasí, alebo to považuje za príliš tvrdé a súd nemôže túto neplatnosť
napraviť svojím rozhodnutím, už vôbec nie s poukazom na to, že by sa to negatívne dotklo
nejakého počtu prípadov. Opačný prístup odvolacieho súdu porušuje aj princíp rovnosti
pred zákonom a právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na rovnaké posudzovanie
rovnakých prípadov.
Sťažovateľ tiež poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ tu vôľa strán naozaj je, nie je
nikdy problém úkon neplatný z dôvodu nedodržania formy, uskutočniť opakovane
v zákonnej forme a teda aj platne...
Sťažovateľ musí ďalej namietať nesprávne hodnotenie otázky pravosti podpisu matky
sťažovateľa na prevodnej zmluve a dostatočnosti postupu súdu pri skúmaní tejto pravosti.
Sťažovateľ už vo svojom podaní zo dňa 31. 5. 2012 jasne a zrozumiteľne uviedol svoje
námietky, relevantne spochybňujúce závery posudku. Prvostupňový ale ani odvolací súd sa
s nimi nijako nevysporiadali. Pritom už na prvý pohľad podpis na kúpnopredajnej zmluve je
odlišný od podpisov, ktoré boli porovnávané a naopak sa charakteristickými znakmi plne
zhoduje s podpisom otca na zmluve. Vysvetlenia Ústavu Súdneho inžinierstva k
odlišnostiam v podpisoch v tom, že môže ísť o zmenu zdravotného stavu neobstojí, nakoľko
matka bola vážne chorá už od roku 1971, teda ešte pred podpisom kúpnopredajnej zmluvy.
Naopak, v roku 1993, teda v čase vyhotovenia kúpnopredajnej zmluvy bol jej stav veľmi
vážny a kritický, preto je nemysliteľné, aby práve v tomto období pri takom stave bol jej
podpis naj úhľadnejší. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že v otázke zdravotného stavu
nebolo vykonané súdom žiadne relevantné dokazovanie porovnávajúce zdravotný stav v
čase podpisu zmluvy a v čase vyhotovenia porovnávacích podpisov, je preto neprípustné,
aby súd (a tiež znalec) na základe svojich domnienok robil relevantné závery. Sťažovateľ
zdôrazňuje, že samotný znalecký ústav potvrdil rozdielnosť podpisov, avšak túto rozdielnosť
zdôvodnil práve iba na základe domnienok o zdravotnom stave, ktoré ale neboli v konaní
preukázané (a ani preukazované). Ak potom odvolací súd tvrdí, že takéto dokazovanie ani
nemalo byť prečo vykonávané, je tento záver neudržateľný, pretože práve zmenou
zdravotného stavu znalecký ústav odôvodnil rozpor v porovnávaných podpisoch.
Súdy taktiež bez riadneho odôvodnenia ignorovali opakované návrhy sťažovateľa,
aby dal preskúmať podpis predávajúcej – vo vzťahu k písmu
predávajúceho, , nakoľko už z letmého porovnania je zrejmé, že ide
o totožného pisateľa. Vzhľadom na okolnosti prípadu, znaleckým ústavom konštatovaný
rozpor v porovnávaných podpisoch a voľným okom viditeľnú zhodu medzi sporným
podpisom na zmluve a písmom a podpismi otca sťažovateľa, mal súd za účelom náležitého
zistenia skutkového stavu (čo je v prípade dostatku návrhov na dôkazy zo strany účastníkov
jeho povinnosťou) zabezpečiť odborné znalecké posúdenie tejto otázky, ktoré by zároveň
predstavovalo aj kontrolný posudok vo vzťahu k stanovisku predloženému znaleckým
ústavom (ktorého závery vychádzajú z domnienok o zdravotnom stave, o ktorých znalecký
ústav nemal nijakú vedomosť). V danom prípade sťažovateľ výslovne navrhoval tento
postup, keď žiadal aby súd dal vypracovať takýto znalecký posudok znalcom
z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru. Súd tento opakovaný návrh
odmietol, napriek tomu, že nemal relevantný (ako vyplynulo z obsahu vyjadrenia Ústavu
súdneho inžinierstva) podklad pre rozhodnutie, čím taktiež porušil sťažovateľove právo
na spravodlivý proces.“
Sťažovateľ navrhol, aby „ústavný súd vydal nález o porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 11. decembra 2014, č. k. 3 Co 470/2013 zrušil a vec vrátil súdu
na ďalšie konanie“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,
ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je
súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv
a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 27/2010), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti
výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)
alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní
podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej
republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná
platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva
na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,
podľa ktorého nedostatok pevného spojenia jednotlivých listov kúpnej zmluvy nespôsobuje
neplatnosť kúpnej zmluvy, a tiež tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd nesprávne hodnotil
otázku pravosti podpisu jeho matky na kúpnej zmluve a bez odôvodnenia ignoroval návrhy
sťažovateľa, aby dal preskúmať podpis predávajúcej a predávajúceho
.
Sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) domáhal určenia, že nehnuteľnosti označené v návrhu patria do dedičstva po rodičoch
účastníkov konania. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom
č. k. 17 C 126/2005 336 z 12. februára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
Rozsudok okresného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k tvrdeniu
sťažovateľa o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku pevného spojenia
jednotlivých listov kúpnej zmluvy sa uvádza:
«Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že podľa
stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 33/01, zo dňa 3. 10.
2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej
súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej
požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine, zodpovedá len také
spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný
celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej
jednoty viacerých listín nespĺňa prejav vôle účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrený v
zmluve, rešpektovať ustanovenie § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak bez patričného
pevného spojenia (zošitia) jednotlivých listín (hárkov), napr. len kovovou sponou ap.
Spôsob pevného spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája
vo svojej činnosti notár [§ 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti
(Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov] alebo znalec (§ 19 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 263/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva
zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch). Splnenie tejto technickej podmienky je
povinný skúmať príslušný katastrálny orgán v rámci posudzovania platnosti zmluvy o
prevode nehnuteľnosti [v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
a v prípadnom spore o neplatnosť takejto zmluvy podľa ustanovenia § 40 ods. 3
Občianskeho zákonníka i súd v občianskom súdnom konaní.“
Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž o KS 55/2006, zo dňa 5. 10. 2006
(R 32/2008) „pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode
nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť
k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode
nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie
ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra“. Podľa najvyššieho
súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou
platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne na účely
dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 93/2009, zo dňa 28. 7. 2010.
Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 64/2011, zo dňa 26. 9. 2012
„Zákon v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá OZ stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti
ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane
ich podpisov, musia byť na lej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že
takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých
listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby
zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení...
Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy
určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym
spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti
daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych
vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode
nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba
pevné spojenie listov formou ich zošitia, postihnuté rovnakou vadou, vzhľadom
na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by
tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú
ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale
aj tretích osôb, neprijateľné.
Správnosť dovolacím súdom vysloveného názoru potvrdzuje aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 Sž o KS 55/2006
uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok
na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra.
Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti
nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.
Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode
nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie
tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť
zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej
pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci
výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného
ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady
notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.
Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy
o prevode nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou)
v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu
v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ.“
Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 64/2010, zo dňa 18. 1.
2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho
úkonu uzavretého podľa Občianskeho zákonníka, odvolací súd nehodnotí ako podmienku
platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho
konania vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podmienky platnosti zmluvy o prevode
nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (Občiansky zákonník), a nie katastrálny
zákon, ako právny predpis správneho práva, z ktorého sa v danom prípade aplikujú
procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“
Okrem toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sžr 68/2011, zo dňa 27. 3. 2012 v bode
54 uvádza, že na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje „akékoľvek
kancelárske spojenie jednotlivých listov“.
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že pôvodné zjednocujúce stanovisko bolo prekonané
neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu (zhodne Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
č. k. IV. ÚS 15/2014 77, zo dňa 28. 4. 2014), čo v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa
zohľadnil. Nedôvodná je preto odvolacia námietka týkajúca sa absolútnej neplatnosti
kúpnopredajnej zmluvy pre nedostatok jej technickej jednoty.»
Ústavný súd zdôrazňuje, že otázkou absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy
pre jej technickú nejednotnosť sa ústavný súd už zaoberal, pričom v svojom rozhodnutí
č. k. IV. ÚS 15/2014 77 z 28. apríla 2014 dospel k záveru, že zjednocujúce stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. Cpj 33/01 z 3. októbra 2001 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), ktoré
podmieňovalo platnosť kúpnej zmluvy pevným spojením jednotlivých hárkov tak, aby
tvorili technickú jednotu listiny, bolo jeho neskoršou judikatúrou prekonané. Sťažovateľ
vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne argumenty, ktoré by tento názor ústavného súdu
spochybnili a ktoré by boli dôvodom na zmenu názoru ústavného súdu vyjadreného
v citovanom rozhodnutí.
Sťažovateľ sa snaží spochybňovať tvrdenie krajského súdu o tom, že pôvodné
zjednocujúce stanovisko bolo prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu tým, že
podľa sťažovateľa rozhodnutia, ktoré nie sú publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,zbierka“), nemôžu ovplyvňovať
rozhodovanie súdov a nemajú žiadny význam pre určenie súdnej praxe, tiež uvádza, že
od zjednocujúceho stanoviska sa odklonilo viac správnych senátov ako občianskoprávnych,
pričom závery občianskoprávnych senátov sú z hľadiska odklonu od judikatúry dôležitejšie.
Sťažovateľ zároveň tvrdí, že niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré krajský súd
odkazuje a ktorými sa mal najvyšší súd odkloniť od zjednocujúceho stanoviska, sú práve
rozhodnutia, ktoré sú v súlade so zjednocujúcim stanoviskom. K jednotlivým námietkam
sťažovateľa ústavný súd uvádza, že sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že iba
rozhodnutia, ktoré sú publikované v zbierke, majú význam pre určenie súdnej praxe. Pre
súdnu prax sú dôležité všetky rozhodnutia najvyššieho súdu, a to bez ohľadu na to, či tieto
boli alebo neboli zverejnené v uvedenej zbierke. Ak by sme pripustili taký výklad, že
za súdnu prax sa považujú iba také rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú zverejnené
v zbierke, bol by vážne narušený princíp právnej istoty, ktorý je dôležitou súčasťou každého
právneho štátu. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že od zjednocujúceho stanoviska sa
odklonilo viac správnych senátov ako občianskoprávnych, pričom závery
občianskoprávnych senátov budú pre posúdenie odklonu od súdnej praxe dôležitejšie,
ústavný súd uvádza, že ani s týmto argumentom sťažovateľa sa nemožno stotožniť. Pokiaľ
najvyšší súd posudzuje skutkovo rovnakú vec, je irelevantné, či právny názor vyjadrí
občianskoprávny senát alebo správny senát najvyššieho súdu. Navyše, je potrebné uviesť, že
záver sťažovateľa o tom, že od zjednocujúceho stanoviska sa odklonilo viac správnych
senátov ako občianskoprávnych senátov najvyššieho súdu, vychádza iba z jeho interpretácie
jednotlivých rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré krajský súd odkázal a ktoré sú podľa
sťažovateľa v súlade so zjednocujúcim stanoviskom.
Ústavný súd zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska
princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor
konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne
názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou
judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto
rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť
judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri
rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007. V danej veci bolo podľa názoru
ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu prekonané jeho
neskoršou judikatúrou, krajský súd preto neporušil základné a iné práva sťažovateľa,
ak odklon od zjednocujúceho stanoviska rešpektoval a v súlade s ním rozhodol.
Pokiaľ sťažovateľ spochybňuje výklad ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že
prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody
občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3
ústavy. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu
zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý
vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený
a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním
spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda
výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu
uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej
neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu
vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (k tomu pozri I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012,
podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005).
Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia
všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich
sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08,
IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).
Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych
úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považoval za významný aj vo veci
sťažovateľa, pričom konštatuje, že krajský súd sa týmto princípom riadil pri rozhodovaní
o veci samej, keď sa stotožnil s touto časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu:
„Podľa § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
Podľa § 46 ods. 1 OZ písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností,
ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.
Podľa § 46 ods. 2 OZ pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde
k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti,
musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.
Sankcia neplatnosti právneho úkonu podľa § 40 ods. 1 OZ sa uplatní len vtedy,
ak zákon (dohoda) určitú formu (napr. písomnú) alebo určitú náležitosť písomnej formy
(napr. prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine) včítane ich pojmových atribútov
obligatórne vyžaduje a táto sa nerešpektuje. Právny úkon nemôže byť teda postihnutý
neplatnosťou pri nedodržaní takej formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon (dohoda)
výslovne pre určitý právny úkon nestanovuje. Neplatnosť právneho úkonu (v prípade
nedodržania zákonom vyžadovanej formy absolútna neplatnosť právneho úkonu), totiž
spôsobuje závažné právne dôsledky (nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, na právny
úkon sa hľadí ako by nebol urobený).
Platnosť právneho úkonu z hľadiska jeho formy je potrebné posudzovať podľa stavu
(skutkového a právneho), aký tu bol v čase uzavretia právneho úkonu. Jednoduchú písomnú
formu musia mať podľa ustanovenia § 46 ods. 1 OZ zmluvy o prevodoch nehnuteľností.
Pre zachovanie jednoduchej písomnej formy, ktorej pojmové náležitosti sú písomnosť
a podpis, zásadne postačuje, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu
(písomný návrh a jeho písomné prijatie môže byť urobené na osobitných listoch). Zákon
v ustanovení § 46 ods. 2 veta druhá OZ stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako
ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich
podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že
takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých
listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby
zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení.
Ak teda Občiansky zákonník výslovne nevyžaduje v prípade, že zmluva o prevode
nehnuteľnosti pozostáva z viac ako jedného listu, pevné spojenie jednotlivých listov formou
ich zošitia šnúrou, ako špecifickú pojmovú náležitosť zodpovedajúcu požiadavke uvedenej
v § 46 ods. 2 veta druhá OZ, nemôže mať nedodržanie takéhoto spojenia bez ďalšieho
za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého
musí byť účastník vyzvaný príslušným orgánom katastra. Splnenie tejto technickej
podmienky je správa katastra povinná skúmať v rámci posudzovania platnosti zmluvy
o prevode nehnuteľností podľa § 31 ods. 1 zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. katastrálny
zákon v znení neskorších predpisov. Ak by uvedená požiadavka podľa ustanovenia § 46
ods. 2 Občianskeho zákonníka nebola splnená, správa katastra konanie preruší podľa § 31a
písm. c) katastrálneho zákona a vyzve účastníkov na odstránenie nedostatku technickej
jednoty zmluvy.
Na tom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že súdna prax sa s otázkou technickej
jednoty listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ak pozostáva z viac ako jedného listu,
zaoberala v stanovisku citovanom právnym zástupcom navrhovateľa (2 Cdo 250/2007).
Opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti písomnej
formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej
istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne
ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti
prijali názor právneho zástupcu navrhovateľa, že zmluva o prevode nehnuteľnosti
uzatvorená v roku 1993 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné spojenie
listov formou ich zošitia, vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv
v tom čase uzavretých postihnutých rovnakou vadou. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k
vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu
rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb,
neprijateľné (Uznesenie NS SR, sp. zn. 6 Cdo 64/2011 z 26. septembra 2012).
Vyslovený názor potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 ST o KS 55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32, podľa ktorého
pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane
jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností,
predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je
technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný
príslušným orgánom katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu
zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.
Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode
nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie
tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť
zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej
pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci
výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného
ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady
notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti. Na základe
uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode
nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou) v prípade,
ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle
§ 40 ods. 1 OZ v spojení s § 46 ods. 2 OZ. Zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti,
ktorá je predmetom tohto konania spĺňa podľa názoru súdu náležitosti podľa § 46 ods. 2
OZ. Skladá sa z dvoch listov, ktoré sú očíslované, sú spojené kovovou spinkou v ľavom
hornom rohu, spoj je opatrený okrúhlou pečiatkou Obvodného úradu Bratislava II, matrika
Ružinov. Správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu povolila vklad kúpnej zmluvy dňa
29. 11. 1993 pod č. V 1920/0993. Poukazujúc na citované právne závery súd aj v tejto časti
návrh ako nedôvodný zamietol.“
Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná
súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl.
36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu
pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom
označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského
súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného
rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (IV. ÚS 205/07).
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho označených práv rozsudkom
krajského súdu tým, že krajský súd nesprávne hodnotil otázku pravosti podpisu matky
sťažovateľa na kúpnej zmluve a bez odôvodnenia ignoroval návrhy sťažovateľa, aby dal
preskúmať podpis predávajúcej a predávajúceho ,
ústavný súd uvádza, že s týmito námietkami sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozsudku
vysporiadal, keď uviedol:
„Odvolací súd v súvislosti s týmito námietkami plne odkazuje na závery odborného
stanoviska (označovaného súdom prvého stupňa i navrhovateľom ako znalecký posudok)
a jeho doplnku, z ktorých správne vychádzal súd prvého stupňa. Na jednoznačných
záveroch stanoviska, podľa ktorých neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce sfalšovanie
podpisu , pričom pravosť jej podpisu na kúpnopredajnej zmluve
nemožno spochybniť, potom nič nemôže zmeniť subjektívny názor navrhovateľa o plnej
zhodnosti charakteristických znakov podpisu s podpisom
na zmluve; nebolo preto ani potrebné skúmať uvedené podpisy vo vzájomnej
súvislosti (uvedené dostatočne odôvodnil aj súd prvého stupňa). Vzhľadom na jednoznačné
závery stanoviska neobstojí ani poukaz na zdravotný stav ; vzhľadom
na predmet konania tento nebol a ani nemusel byť predmetom dokazovania.“
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež odkazuje na relevantnú časť odôvodnenia
rozsudku okresného súdu:
„Vykonanou grafologickou expertízou neboli zistené žiadne znaky, ktoré by
nasvedčovali, že by bola použitá niektorá z metód technického falšovania podpisu
. Porovnaním sporného a porovnávacích podpisov nebolo možné spochybniť
pravosť podpisu na kúpnopredajnej zmluve. V tejto súvislosti, súd
poukazuje na samotnú výpoveď , ktorú predniesla dňa 26. 06. 1997,
v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 20C 163/1996. Podľa jej
vlastného vyjadrenia kúpnopredajnú zmluvu podpísala slobodne, nebola nikým k takémuto
úkonu donútená.
Poukazujúc na zistené skutočnosti, vykonané znalecké dokazovanie a citované
zákonné ustanovenia nemal súd za preukázané navrhovateľom tvrdené skutočnosti, preto
návrh z dôvodu, že by zmluva nebola podpísaná predávajúcou ako nedôvodný zamietol. Súd
nepovažoval za potrebné ani hospodárne nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie
na posúdenie pravosti podpisu na kúpno predajnej zmluve z dôvodu, že
podpis svojho otca navrhovateľ v konaní nenamietal a v súvislosti s posudzovaním pravosti
sa takýto dôkaz javil súdu za nadbytočný.“
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;
od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len
súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje
prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prerokúvanej veci nie je relevantný. V prípade,
že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že okresný súd a krajský súd sa
návrhmi sťažovateľa na vykonanie dôkazov zaoberali a jasne a zrozumiteľne uviedli, prečo
návrhy sťažovateľa na vykonanie dôkazov zamietli, a zároveň sa primerane argumentačne
vysporiadali s otázkou pravosti podpisu . Ústavný súd považuje
za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že všeobecné súdy dospeli k záveru o pravosti
podpisu nielen na základe výsledku znaleckého skúmania, ale tiež
na základe výpovede samotnej – matky sťažovateľa 26. júna 1997
v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 20 C 163/1996. Ústavný súd
v rozsudku krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné
tento rozsudok označiť za neodôvodnený alebo arbitrárny (IV. ÚS 150/03).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015