Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 220/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. z 11. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co

470/2013 373 z 11. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

„V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod spis. zn.

sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal voči odporkyni – ... určenia že

v žalobnom návrhu špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po

a po , a to z dôvodu neplatnosti kúpno predajnej zmluvy,

ktorou mali byť tieto nehnuteľnosti prevedené za života poručiteľov na odporkyňu.

Neplatnosť predmetnej prevodnej zmluvy sťažovateľ dovodzoval zo skutočnosti, že

podpis predávajúcej – , bol sfalšovaný ako aj zo skutočnosti, že

predmetná zmluva nespĺňala zákonom požadované formálne náležitosti podľa § 46 ods. 2

druhá veta .

Okresný súd Bratislava II žalobný návrh rozsudkom zo dňa 12. 2. 2013,

č. k. ... zamietol, nakoľko považoval prevodnú zmluvu za platnú.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd... potvrdil... rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že si síce je vedomý zjednocujúceho stanoviska

Najvyššieho súdu SR č. 69/2001, ale s poukazom na neskoršie rozhodnutia NS SR, a to rozh.

č. 3 Sž o KS 55/2006, , a je potrebné zhodnotiť,

že pôvodné zjednocujúce stanovisko bolo prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho

súdu, čo zhodne potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. ,

zo dňa 28. 4. 2014...

V prejednávanej veci nebolo sporné ani pochybné, že jednotlivé listiny predmetnej

prevodnej zmluvy neboli v čase podpisu zmluvy ale ani neskôr zošité spôsobom, akým notár

zväzuje listiny. Súd však v tejto súvislosti uviedol, že zjednocujúce stanovisko NS SR

č. 69/2001 bolo neskoršou judikatúrou prekonané, preto takéto zošitie jednotlivých listín nie

je pre platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností nevyhnutné. Toto tvrdenie súdu je v tak

príkrom rozpore so skutočnosťou, že je nevyhnutné hodnotiť ho ako arbitrárne. ... V danom

prípade je tvrdenie odvolacieho súdu... arbitrárnym rozhodnutím. Záver súdu o zmene

rozhodovacej praxe sa totiž nezakladá na pravde ale na dezinterpretácii súdom uvádzaných

rozhodnutí NS SR.

... závery v otázke technickej jednoty listiny v zmysle , boli Najvyšším

súdom SR prijaté vo forme zjednocujúceho stanoviska.. zjednocujúce stanovisko bolo

prijaté... z dôvodu, že v predchádzajúcej súdnej praxi dochádzalo k rozpornému hodnoteniu

predmetnej právnej otázky. Ak potom NS SR svoje rozhodovanie vysoko formálnym

spôsobom zjednotil, neprináleží jednotlivým senátom NS SR, hoc by sa so záverom

zjednocujúceho stanoviska nestotožňovali, toto ignorovať a rozhodovať v jeho rozpore.

Už z tejto povahy vyplýva, že rozhodovaciu prax NS SR, ktorá je definovaná zjednocujúcim

stanoviskom NS SR, možno považovať za zmenené jedine v prípade vydania odlišného

zjednocujúceho stanoviska NS SR. Opačný záver by odporoval princípu právnej istoty

a jednotnosti rozhodovania súdov v obdobných veciach, ktorého dodržiavanie opakovane

zdôraznil aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Beian proti Rumunsku). K vydaniu

zjednocujúceho stanoviska NS SR, ktoré by posúdilo spornú otázku opačne, ako

zjednocujúce stanovisko NS SR č. 69/2001, doposiaľ nedošlo. Už z tohto dôvodu je potrebné

považovať ako rozhodujúce pre súdnu prax práve uvedené zjednocujúce stanovisko NS SR.

Sťažovateľ rovnako zdôrazňuje, že jednotlivé rozhodnutia, ktoré sa po vydaní

zjednocujúceho stanoviska NS SR od jeho záverov odklonili, neboli ani len publikované

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR, preto je zrejmé, že sa s ich závermi členovia iných

senátov NS SR nestotožnili a teda práve tieto rozhodnutia sú „ojedinelým výkrikom“ a nie

znakom zmeny rozhodovacej praxe NS SR.

V súvislosti s uvedeným možno pripomenúť, že súd v rámci vymenovania odlišných

rozhodnutí odkazuje na publikované rozhodnutie R 32/2008. Práve tu sa ale prejavuje tá

skutočnosť, že súd hrubo dezinterpretuje závery (nielen) tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. k. 3 Sž o KS 55/2006... plne rešpektoval

zjednocujúce stanovisko...

Je teda zrejmé, že súd sa v danom prípade absolútne neodklonil od zjednocujúceho

stanoviska a jeho závery sú s ním plne v súlade. Sťažovateľ zdôrazňuje, že NS SR

v rozhodnutí R 32/2008 ani náznakom nespochybnil zjednocujúce stanovisko, naopak

v plnej miere z neho vychádzal a naň odkazoval, preto toto rozhodnutie je potrebné

považovať za rozhodnutie, ktoré závery zjednocujúceho stanoviska potvrdzuje, nie

spochybňuje (či prekonáva).

Odvolací súd ďalej odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,

č. k. , zrejme si však absolútne neprečítal jeho znenie. Predovšetkým v danom

prípade bol posudzovaný závet, nie prevodná zmluva a preto požiadavka, aby tento bol

na jednej listine v danom prípade neplatila. ...

Z uvedeného je zrejmé, že dva z piatich rozhodnutí, ktoré mali spochybňovať závery

zjednocujúceho stanoviska NS SR, v skutočnosti toto stanovisko nielen že nespochybňujú,

ale ho aj potvrdzujú. Pokiaľ si k tomu pripočítame rozhodnutie NS SR č. k. ,

jednoduchými počtami prídeme na top, že z rozhodnutí venujúcich sa tejto problematike sa

polovica (3) stotožňuje so zjednocujúcim stanoviskom a polovica (3) sa s jeho závermi

rozchádza. Už z tohto porovnania je zrejmé, že nemožno hovoriť o jednoznačnom odklone

od doterajšej judikatúry a o prekonaní záverov zjednocujúceho stanoviska. Naopak, pokiaľ

si porovnáme právny význam jednotlivých rozhodnutí, zistíme, že rozhodnutie ktoré plne

rešpektuje zjednocujúce stanovisko a naň ako na určujúce odkazuje, bolo publikované

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. Z rozhodnutí opačných nebolo publikované jediné.

Rovnako tak dáva sťažovateľ do pozornosti, že v súlade so zjednocujúcim

stanoviskom rozhodli dva senáty v občianskoprávnych veciach a jeden senát v rámci

správneho súdnictva, kdežto v prípade odporujúcich rozhodnutí bol tento pomer opačný. Je

zrejmé, že otázka platnosti zmluvy je primárne otázkou hmotnoprávnou vychádzajúcou

z predpisov občianskeho práva, preto aj závery občianskoprávnych senátov budú z hľadiska

posúdenia odklonu od judikatúry dôležitejšie...

Pri absolútnej neplatnosti právneho úkonu z dôvodu nedodržania zákonom

požadovanej formy (lebo v daných prípadoch ide o formu, nie o výklad obsahu úkonu), súd

nie je ani v najvýnimočnejších prípadoch oprávnený určiť, že zákon v danom prípade

netreba dodržať a tým zhojiť absolútnu neplatnosť úkonu. Absolútna neplatnosť úkonu je

daná, či s tým súd súhlasí, alebo to považuje za príliš tvrdé a súd nemôže túto neplatnosť

napraviť svojím rozhodnutím, už vôbec nie s poukazom na to, že by sa to negatívne dotklo

nejakého počtu prípadov. Opačný prístup odvolacieho súdu porušuje aj princíp rovnosti

pred zákonom a právo sťažovateľa na spravodlivý proces a na rovnaké posudzovanie

rovnakých prípadov.

Sťažovateľ tiež poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ tu vôľa strán naozaj je, nie je

nikdy problém úkon neplatný z dôvodu nedodržania formy, uskutočniť opakovane

v zákonnej forme a teda aj platne...

Sťažovateľ musí ďalej namietať nesprávne hodnotenie otázky pravosti podpisu matky

sťažovateľa na prevodnej zmluve a dostatočnosti postupu súdu pri skúmaní tejto pravosti.

Sťažovateľ už vo svojom podaní zo dňa 31. 5. 2012 jasne a zrozumiteľne uviedol svoje

námietky, relevantne spochybňujúce závery posudku. Prvostupňový ale ani odvolací súd sa

s nimi nijako nevysporiadali. Pritom už na prvý pohľad podpis na kúpnopredajnej zmluve je

odlišný od podpisov, ktoré boli porovnávané a naopak sa charakteristickými znakmi plne

zhoduje s podpisom otca na zmluve. Vysvetlenia Ústavu Súdneho inžinierstva k

odlišnostiam v podpisoch v tom, že môže ísť o zmenu zdravotného stavu neobstojí, nakoľko

matka bola vážne chorá už od roku 1971, teda ešte pred podpisom kúpnopredajnej zmluvy.

Naopak, v roku 1993, teda v čase vyhotovenia kúpnopredajnej zmluvy bol jej stav veľmi

vážny a kritický, preto je nemysliteľné, aby práve v tomto období pri takom stave bol jej

podpis naj úhľadnejší. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že v otázke zdravotného stavu

nebolo vykonané súdom žiadne relevantné dokazovanie porovnávajúce zdravotný stav v

čase podpisu zmluvy a v čase vyhotovenia porovnávacích podpisov, je preto neprípustné,

aby súd (a tiež znalec) na základe svojich domnienok robil relevantné závery. Sťažovateľ

zdôrazňuje, že samotný znalecký ústav potvrdil rozdielnosť podpisov, avšak túto rozdielnosť

zdôvodnil práve iba na základe domnienok o zdravotnom stave, ktoré ale neboli v konaní

preukázané (a ani preukazované). Ak potom odvolací súd tvrdí, že takéto dokazovanie ani

nemalo byť prečo vykonávané, je tento záver neudržateľný, pretože práve zmenou

zdravotného stavu znalecký ústav odôvodnil rozpor v porovnávaných podpisoch.

Súdy taktiež bez riadneho odôvodnenia ignorovali opakované návrhy sťažovateľa,

aby dal preskúmať podpis predávajúcej – vo vzťahu k písmu

predávajúceho, , nakoľko už z letmého porovnania je zrejmé, že ide

o totožného pisateľa. Vzhľadom na okolnosti prípadu, znaleckým konštatovaný

rozpor v porovnávaných podpisoch a voľným okom viditeľnú zhodu medzi sporným

podpisom na zmluve a písmom a podpismi otca sťažovateľa, mal súd za účelom náležitého

zistenia skutkového stavu (čo je v prípade dostatku návrhov na dôkazy zo strany účastníkov

jeho povinnosťou) zabezpečiť odborné znalecké posúdenie tejto otázky, ktoré by zároveň

predstavovalo aj kontrolný posudok vo vzťahu k stanovisku predloženému znaleckým

(ktorého závery vychádzajú z domnienok o zdravotnom stave, o ktorých znalecký

ústav nemal nijakú vedomosť). V danom prípade sťažovateľ výslovne navrhoval tento

postup, keď žiadal aby súd dal vypracovať takýto znalecký posudok znalcom

z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru. Súd tento opakovaný návrh

odmietol, napriek tomu, že nemal relevantný (ako vyplynulo z obsahu vyjadrenia Ústavu

súdneho inžinierstva) podklad pre rozhodnutie, čím taktiež porušil sťažovateľove právo

na spravodlivý proces.“

Sťažovateľ navrhol, aby „ústavný súd vydal nález o porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle Slovenskej

republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 11. decembra 2014, č. k. zrušil a vec vrátil súdu

na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a tiež na základe argumentácie,

ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd však predovšetkým zdôrazňuje, že podľa konštantnej judikatúry nie je

súčasťou systému všeobecných súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv

a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej (obdobne napr. ,

), usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti

výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity)

alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní

podľa však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva

na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,

podľa ktorého nedostatok pevného spojenia jednotlivých listov kúpnej zmluvy nespôsobuje

neplatnosť kúpnej zmluvy, a tiež tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd nesprávne hodnotil

otázku pravosti podpisu jeho matky na kúpnej zmluve a bez odôvodnenia ignoroval návrhy

sťažovateľa, aby dal preskúmať podpis predávajúcej a predávajúceho

.

Sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) domáhal určenia, že nehnuteľnosti označené v návrhu patria do dedičstva po rodičoch

účastníkov konania. Okresný súd návrh sťažovateľa zamietol rozsudkom

č. k. z 12. februára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Rozsudok okresného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vo vzťahu k tvrdeniu

sťažovateľa o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu nedostatku pevného spojenia

jednotlivých listov kúpnej zmluvy sa uvádza:

«Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že podľa

stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. , zo dňa 3. 10.

2001 „Ak je zmluva o prevode nehnuteľnosti napísaná na viac ako jednom liste alebo ak jej

súčasťou je nadväzujúci geometrický plán potvrdený príslušným orgánom, potom zákonnej

požiadavke, že prejavy vôle účastníkov musia byť na tej istej listine, zodpovedá len také

spojenie jednotlivých hárkov, aby tieto tvorili technicky (nie vôľovo či obsahovo) nedeliteľný

celok, teda jednu listinu, a to už pred podpísaním zmluvy. Požiadavku zákonnej technickej

jednoty viacerých listín nespĺňa prejav vôle účastníkov zmluvy, hoci aj výslovne vyjadrený v

zmluve, rešpektovať ustanovenie , avšak bez patričného

pevného spojenia (zošitia) jednotlivých listín (hárkov), napr. len kovovou sponou ap.

Spôsob pevného spojenia (zošitia) bude podobný ako u listín a iných dodatkov, ktoré spája

vo svojej činnosti notár [ o notároch a notárskej činnosti

(Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov] alebo znalec (§ 19 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonáva

o znalcoch a tlmočníkoch). Splnenie tejto technickej podmienky je

povinný skúmať príslušný katastrálny orgán v rámci posudzovania platnosti zmluvy o

prevode nehnuteľnosti [v zmysle o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

a v prípadnom spore o neplatnosť takejto zmluvy podľa ustanovenia § 40 ods. 3

i súd v občianskom súdnom konaní.“

Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž o KS 55/2006, zo dňa 5. 10. 2006

(R 32/2008) „pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode

nehnuteľností vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť

k rozdeleniu nehnuteľností, predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode

nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie

ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra“. Podľa najvyššieho

súdu v tomto prípade nie je technická jednota zmluvy o prevode nehnuteľnosti podmienkou

platnosti právneho úkonu, ale iba podmienkou katastrálneho konania. Obdobne na účely

dedičského práva aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. , zo dňa 28. 7. 2010.

Rovnako podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , zo dňa 26. 9. 2012

„Zákon v ustanovení veta druhá stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti

ako ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane

ich podpisov, musia byť na lej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že

takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých

listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby

zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení...

Podľa dovolacieho súdu opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy

určujúcej náležitosti písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym

spôsobom by zasiahol nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti

daného prípadu), ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych

vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti prijali názor odvolacieho súdu, že zmluva o prevode

nehnuteľnosti uzatvorená v roku 1998 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba

pevné spojenie listov formou ich zošitia, postihnuté rovnakou vadou, vzhľadom

na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých. Mohlo by

tak dôjsť s odstupom času k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú

ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale

aj tretích osôb, neprijateľné.

Správnosť dovolacím súdom vysloveného názoru potvrdzuje aj rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 Sž o KS 55/2006

uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32... Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok

na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný príslušným orgánom katastra.

Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti

nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.

Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode

nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie

tejto otázky v o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť

zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej

pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci

výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného

ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady

notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti.

Na základe uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy

o prevode nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou)

v prípade, ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu

v zmysle v spojení s .“

Napokon aj podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , zo dňa 18. 1.

2011 „Právnu otázku – technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako právneho

úkonu uzavretého podľa , odvolací súd nehodnotí ako podmienku

platnosti zmluvy ale ako nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť účastník správneho

konania vyzvaný príslušným orgánom katastra. Podmienky platnosti zmluvy o prevode

nehnuteľnosti ustanovuje hmotnoprávny predpis (), a nie katastrálny

zákon, ako právny predpis správneho práva, z ktorého sa v danom prípade aplikujú

procesné ustanovenia týkajúce sa katastrálneho konania.“

Okrem toho najvyšší súd v rozsudku sp. zn. , zo dňa 27. 3. 2012 v bode

54 uvádza, že na splnenie podmienky technickej jednoty listín postačuje „akékoľvek

kancelárske spojenie jednotlivých listov“.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že pôvodné zjednocujúce stanovisko bolo prekonané

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu (zhodne Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

č. k. , zo dňa 28. 4. 2014), čo v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa

zohľadnil. Nedôvodná je preto odvolacia námietka týkajúca sa absolútnej neplatnosti

kúpnopredajnej zmluvy pre nedostatok jej technickej jednoty.»

Ústavný súd zdôrazňuje, že otázkou absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy

pre jej technickú nejednotnosť sa ústavný súd už zaoberal, pričom v svojom rozhodnutí

č. k. 77 z 28. apríla 2014 dospel k záveru, že zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 3. októbra 2001 (ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), ktoré

podmieňovalo platnosť kúpnej zmluvy pevným spojením jednotlivých hárkov tak, aby

tvorili technickú jednotu listiny, bolo jeho neskoršou judikatúrou prekonané. Sťažovateľ

vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne argumenty, ktoré by tento názor ústavného súdu

spochybnili a ktoré by boli dôvodom na zmenu názoru ústavného súdu vyjadreného

v citovanom rozhodnutí.

Sťažovateľ sa snaží spochybňovať tvrdenie krajského súdu o tom, že pôvodné

zjednocujúce stanovisko bolo prekonané neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu tým, že

podľa sťažovateľa rozhodnutia, ktoré nie sú publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,zbierka“), nemôžu ovplyvňovať

rozhodovanie súdov a nemajú žiadny význam pre určenie súdnej praxe, tiež uvádza, že

od zjednocujúceho stanoviska sa odklonilo viac správnych senátov ako občianskoprávnych,

pričom závery občianskoprávnych senátov sú z hľadiska odklonu od judikatúry dôležitejšie.

Sťažovateľ zároveň tvrdí, že niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré krajský súd

odkazuje a ktorými sa mal najvyšší súd odkloniť od zjednocujúceho stanoviska, sú práve

rozhodnutia, ktoré sú v súlade so zjednocujúcim stanoviskom. K jednotlivým námietkam

sťažovateľa ústavný súd uvádza, že sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa, že iba

rozhodnutia, ktoré sú publikované v zbierke, majú význam pre určenie súdnej praxe. Pre

súdnu prax sú dôležité všetky rozhodnutia najvyššieho súdu, a to bez ohľadu na to, či tieto

boli alebo neboli zverejnené v uvedenej zbierke. Ak by sme pripustili taký výklad, že

za súdnu prax sa považujú iba také rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú zverejnené

v zbierke, bol by vážne narušený princíp právnej istoty, ktorý je dôležitou súčasťou každého

právneho štátu. Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že od zjednocujúceho stanoviska sa

odklonilo viac správnych senátov ako občianskoprávnych, pričom závery

občianskoprávnych senátov budú pre posúdenie odklonu od súdnej praxe dôležitejšie,

ústavný súd uvádza, že ani s týmto argumentom sťažovateľa sa nemožno stotožniť. Pokiaľ

najvyšší súd posudzuje skutkovo rovnakú vec, je irelevantné, či právny názor vyjadrí

občianskoprávny senát alebo správny senát najvyššieho súdu. Navyše, je potrebné uviesť, že

záver sťažovateľa o tom, že od zjednocujúceho stanoviska sa odklonilo viac správnych

senátov ako občianskoprávnych senátov najvyššieho súdu, vychádza iba z jeho interpretácie

jednotlivých rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré krajský súd odkázal a ktoré sú podľa

sťažovateľa v súlade so zjednocujúcim stanoviskom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Z hľadiska

princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor

konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne

názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou

judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto

rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť

judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva [pozri

rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007. V danej veci bolo podľa názoru

ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu prekonané jeho

neskoršou judikatúrou, krajský súd preto neporušil základné a iné práva sťažovateľa,

ak odklon od zjednocujúceho stanoviska rešpektoval a v súlade s ním rozhodol.

Pokiaľ sťažovateľ spochybňuje výklad ustanovenia § 46 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že

prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody

občana vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3

. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu

zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý

vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený

a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním

spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda

výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu

uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej

neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu

vyplývajúcimi z (k tomu pozri , , ,

podobne aj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 14. apríla 2005).

Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia

všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich

sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (,

, ).

Ústavný súd predmetný názor, ktorý vzťahuje nielen na výklad platnosti právnych

úkonov, ale aj na výklad právnych predpisov, považoval za významný aj vo veci

sťažovateľa, pričom konštatuje, že krajský súd sa týmto princípom riadil pri rozhodovaní

o veci samej, keď sa stotožnil s touto časťou odôvodnenia rozsudku okresného súdu:

„Podľa ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje

zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Podľa písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností,

ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde

k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti,

musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Sankcia neplatnosti právneho úkonu podľa sa uplatní len vtedy,

ak zákon (dohoda) určitú formu (napr. písomnú) alebo určitú náležitosť písomnej formy

(napr. prejavy účastníkov musia byť na tej istej listine) včítane ich pojmových atribútov

obligatórne vyžaduje a táto sa nerešpektuje. Právny úkon nemôže byť teda postihnutý

neplatnosťou pri nedodržaní takej formálnej náležitosti, splnenie ktorej zákon (dohoda)

výslovne pre určitý právny úkon nestanovuje. Neplatnosť právneho úkonu (v prípade

nedodržania zákonom vyžadovanej formy absolútna neplatnosť právneho úkonu), totiž

spôsobuje závažné právne dôsledky (nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, na právny

úkon sa hľadí ako by nebol urobený).

Platnosť právneho úkonu z hľadiska jeho formy je potrebné posudzovať podľa stavu

(skutkového a právneho), aký tu bol v čase uzavretia právneho úkonu. Jednoduchú písomnú

formu musia mať podľa ustanovenia zmluvy o prevodoch nehnuteľností.

Pre zachovanie jednoduchej písomnej formy, ktorej pojmové náležitosti sú písomnosť

a podpis, zásadne postačuje, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu

(písomný návrh a jeho písomné prijatie môže byť urobené na osobitných listoch). Zákon

v ustanovení veta druhá stanovuje u zmluvy o prevode nehnuteľnosti ako

ďalšiu náležitosť písomnej formy, že písomné prejavy účastníkov takejto zmluvy, včítane ich

podpisov, musia byť na tej istej listine. Žiadnu osobitnú pojmovú náležitosť v prípade, že

takúto zmluvu tvorí viac ako jeden list, neurčuje. Nevyžaduje pevné spojenie jednotlivých

listov a neurčuje ani konkrétny spôsob, ako majú byť jednotlivé listy spojené, aby

zodpovedali požiadavke uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení.

Ak teda výslovne nevyžaduje v prípade, že zmluva o prevode

nehnuteľnosti pozostáva z viac ako jedného listu, pevné spojenie jednotlivých listov formou

ich zošitia šnúrou, ako špecifickú pojmovú náležitosť zodpovedajúcu požiadavke uvedenej

v veta druhá , nemôže mať nedodržanie takéhoto spojenia bez ďalšieho

za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Pokiaľ zmluva nie je technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého

musí byť účastník vyzvaný príslušným orgánom katastra. Splnenie tejto technickej

podmienky je správa katastra povinná skúmať v rámci posudzovania platnosti zmluvy

o prevode nehnuteľností podľa katastrálny

zákon v znení neskorších predpisov. Ak by uvedená požiadavka podľa ustanovenia § 46

ods. 2 nebola splnená, správa katastra konanie preruší podľa

písm. c) katastrálneho zákona a vyzve účastníkov na odstránenie nedostatku technickej

jednoty zmluvy.

Na tom nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že súdna prax sa s otázkou technickej

jednoty listiny – zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ak pozostáva z viac ako jedného listu,

zaoberala v stanovisku citovanom právnym zástupcom navrhovateľa ().

Opačný názor, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti písomnej

formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Negatívnym spôsobom by zasiahol nielen do právnej

istoty účastníkov tohto konania (viď okolnosti daného prípadu), ale by mohol negatívne

ovplyvniť aj množstvo ďalších občianskoprávnych vzťahov. Ak by sme totiž v súčasnosti

prijali názor právneho zástupcu navrhovateľa, že zmluva o prevode nehnuteľnosti

uzatvorená v roku 1993 je absolútne neplatná výlučne z dôvodu, že jej chýba pevné spojenie

listov formou ich zošitia, vzhľadom na zaužívanú prax, by mohlo byť množstvo ďalších zmlúv

v tom čase uzavretých postihnutých rovnakou vadou. Mohlo by tak dôjsť s odstupom času k

vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu

rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb,

neprijateľné (Uznesenie NS SR, sp. zn. z 26. septembra 2012).

Vyslovený názor potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 5. októbra 2006 sp. zn. 3 ST o KS 55/2006 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2008 pod por. č. 32, podľa ktorého

pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností vrátane

jej nedielnych príloh a geometrického plánu, ktorým má dôjsť k rozdeleniu nehnuteľností,

predstavuje tzv. technickú jednotu zmluvy o prevode nehnuteľností. Pokiaľ zmluva nie je

technicky jednotná, ide o nedostatok, na odstránenie ktorého musí byť navrhovateľ vyzvaný

príslušným orgánom katastra. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí rovnako technickú jednotu

zmluvy o prevode nehnuteľnosti nehodnotil ako podmienku platnosti právneho úkonu.

Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov zmluvy o prevode

nehnuteľnosti nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie

tejto otázky v o notároch a notárskej činnosti (Notársky

poriadok), podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť

zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej

pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci

výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného

ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava je len pre prípady

notárskych listín a nevzťahuje sa na prípady zmlúv o prevode nehnuteľnosti. Na základe

uvedeného možno zhrnúť, že nesplnenie tzv. technickej jednoty zmluvy o prevode

nehnuteľnosti (pevné spojenie jednotlivých listov formou zošitia šnúrou) v prípade,

ak zmluva má viac ako jeden list, nemá za následok neplatnosť právneho úkonu v zmysle

v spojení s . Zmluva o prevode vlastníctva nehnuteľnosti,

ktorá je predmetom tohto konania spĺňa podľa názoru súdu náležitosti podľa § 46 ods. 2

. Skladá sa z dvoch listov, ktoré sú očíslované, sú spojené kovovou spinkou v ľavom

hornom rohu, spoj je opatrený okrúhlou pečiatkou Obvodného úradu Bratislava II, matrika

Ružinov. Správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu povolila vklad kúpnej zmluvy dňa

29. 11. 1993 pod č. V 1920/0993. Poukazujúc na citované právne závery súd aj v tejto časti

návrh ako nedôvodný zamietol.“

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná

súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa podľa a čl.

36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a rozsudkom krajského súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského

súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným ().

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa o porušení jeho označených práv rozsudkom

krajského súdu tým, že krajský súd nesprávne hodnotil otázku pravosti podpisu matky

sťažovateľa na kúpnej zmluve a bez odôvodnenia ignoroval návrhy sťažovateľa, aby dal

preskúmať podpis predávajúcej a predávajúceho ,

ústavný súd uvádza, že s týmito námietkami sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozsudku

vysporiadal, keď uviedol:

„Odvolací súd v súvislosti s týmito námietkami plne odkazuje na závery odborného

stanoviska (označovaného súdom prvého stupňa i navrhovateľom ako znalecký posudok)

a jeho doplnku, z ktorých správne vychádzal súd prvého stupňa. Na jednoznačných

záveroch stanoviska, podľa ktorých neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce sfalšovanie

podpisu , pričom pravosť jej podpisu na kúpnopredajnej zmluve

nemožno spochybniť, potom nič nemôže zmeniť subjektívny názor navrhovateľa o plnej

zhodnosti charakteristických znakov podpisu s podpisom

na zmluve; nebolo preto ani potrebné skúmať uvedené podpisy vo vzájomnej

súvislosti (uvedené dostatočne odôvodnil aj súd prvého stupňa). Vzhľadom na jednoznačné

závery stanoviska neobstojí ani poukaz na zdravotný stav ; vzhľadom

na predmet konania tento nebol a ani nemusel byť predmetom dokazovania.“

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež odkazuje na relevantnú časť odôvodnenia

rozsudku okresného súdu:

„Vykonanou grafologickou expertízou neboli zistené žiadne znaky, ktoré by

nasvedčovali, že by bola použitá niektorá z metód technického falšovania podpisu

. Porovnaním sporného a porovnávacích podpisov nebolo možné spochybniť

pravosť podpisu na kúpnopredajnej zmluve. V tejto súvislosti, súd

poukazuje na samotnú výpoveď , ktorú predniesla dňa 26. 06. 1997,

v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. . Podľa jej

vlastného vyjadrenia kúpnopredajnú zmluvu podpísala slobodne, nebola nikým k takémuto

úkonu donútená.

Poukazujúc na zistené skutočnosti, vykonané znalecké dokazovanie a citované

zákonné ustanovenia nemal súd za preukázané navrhovateľom tvrdené skutočnosti, preto

návrh z dôvodu, že by zmluva nebola podpísaná predávajúcou ako nedôvodný zamietol. Súd

nepovažoval za potrebné ani hospodárne nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie

na posúdenie pravosti podpisu na kúpno predajnej zmluve z dôvodu, že

podpis svojho otca navrhovateľ v konaní nenamietal a v súvislosti s posudzovaním pravosti

sa takýto dôkaz javil súdu za nadbytočný.“

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach;

od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým

navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len

súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje

prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie

dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa

zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa

neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prerokúvanej veci nie je relevantný. V prípade,

že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou

povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

( ).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby)

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že okresný súd a krajský súd sa

návrhmi sťažovateľa na vykonanie dôkazov zaoberali a jasne a zrozumiteľne uviedli, prečo

návrhy sťažovateľa na vykonanie dôkazov zamietli, a zároveň sa primerane argumentačne

vysporiadali s otázkou pravosti podpisu . Ústavný súd považuje

za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že všeobecné súdy dospeli k záveru o pravosti

podpisu nielen na základe výsledku znaleckého skúmania, ale tiež

na základe výpovede samotnej – matky sťažovateľa 26. júna 1997

v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. . Ústavný súd

v rozsudku krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné

tento rozsudok označiť za neodôvodnený alebo arbitrárny ().

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015