Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 719/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid

life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Martin

Timcsákom, MST Partners, s. r. o. advokátska kancelária, Laurinská 3, Bratislava,

a advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22, Košice, vedené pod sp. zn.

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20

ods. 1, , a , Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 24. septembra 2010, uznesením Okresného súdu

Rožňava z 3. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského

súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. júla

2013, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. mája 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. januára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 8. decembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. apríla 2015

a 13. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a.

s. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. a sp. zn. vo

veci namietaného porušenia , , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Nitra

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. septembra 2010,

uznesením Okresného súdu Rožňava z 3. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er

31/2012 (spolu ďalej len „okresné súdy“), postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. júla 2013, postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 27. mája 2013 (spolu ďalej len „krajské súdy“), ako aj postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. januára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 8. decembra 2014 (ďalej len „najvyšší súd“; spolu ďalej len „napadnuté uznesenia

všeobecných súdov“).

2. Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámci

svojej podnikateľskej činnosti okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými osobami

poistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkou

zakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd Košice)

rozhodovať o sporoch medzi zmluvnými stranami vyplývajúcich z predmetnej poistnej

zmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanej

rozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.

3. Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzické

osoby (účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, aby

v určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutí

lehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanie

exekúcie na základe platných exekučných titulov (rozhodnutí rozhodcovského súdu),

na základe ktorých sťažovateľkou navrhnutí súdni exekútori podali miestne príslušným

okresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

4. V napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiach označenými

(a napadnutými) uzneseniami žiadosti exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutým uzneseniam

okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušné krajské súdy

tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti v sťažnostiach

označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala následne sťažovateľka

dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súd odmietol.

5. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresné

súdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospeli

k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. Viedlo

to k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

sťažovateľky.

6. Popri procesno právnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor

o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí ani

tvrdenie okresných súdov, podľa ktorého v spore o určenie platnosti právneho úkonu nie je

prípustná možnosť uzatvorenia zmieru.

7. Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti

sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej

argumentácie sťažovateľky s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už

rozhodol, a preto smerom k obsahu sťažností a bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na

svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. z

24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 10. júla 2013, sp. zn. z 19. apríla 2012, sp. zn.

z 13. decembra 2012, sp. zn. z 27. júna 2012, sp. zn.

z 23. augusta 2012 alebo sp. zn. z 19. marca 2013.

8. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia

všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha

náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

9. Podľa , ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa , návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

III.

1. K spojeniu vecí

10. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“).

11. V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

12. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím na obsah

sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

okresných súdov

13. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (porov. , ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS

20/02, ).

15. Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností

vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam

okresných súdov odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy.

Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa z

dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami

krajských súdov a najvyššieho súdu

16. Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej

v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľa

platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidencie

doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd

väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.

z 19. apríla 2012, sp. zn. z 13. decembra 2012, sp. zn.

z 27. júna 2012, sp. zn. z 23. augusta 2012 a sp. zn.

z 19. marca 2013),

niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa

a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia

sp. zn. zo 7. novembra 2012, sp. zn. zo 6. februára 2013,

sp. zn. z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločné

konanie), sp. zn. z 3. júla 2012 a sp. zn. z 8. novembra

2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou

označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn.

z 24. októbra 2013, sp. zn. z 24. októbra 2013, sp. zn.

z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.

z 10. júla 2013),

konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn.

z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).

17. Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri

prerokovávaní a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením

sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44

Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre

ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní.“

18. V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam

okresných súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov súdu dovolania

na najvyššom súde.

19. Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z

pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresných súdov

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod

na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci

ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto

jej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

 bod 38, ).

20. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov

a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako

celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr.

, , , ).

21. V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných

veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutých uznesení

okresných súdov, proti ktorým podala aj odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa

k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich

pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto

procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu

nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich

postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú

sťažovateľkine práva a slobody.

22. Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia

exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno

exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný

všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej

zmluvy.

23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané

„devätnáste odôvodnenie“ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“),

podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka

podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo

dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek

tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“.

Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej

veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.)

a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti

zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny

a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných

podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia

smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného

rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekalého

charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor

vyplývajúci z poistnej zmluvy.

24. Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

25. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho

súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých

uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo

ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd podľa

posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce sa

posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už uvedených

záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú závery týchto

súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu preto

nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné

s , listinou a dohovorom garantovaným základným právom na súdnu ochranu

a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným právom vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

26. Čo sa týka namietaného porušenia , a a

dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajských súdov

a najvyššieho súdu dospel k záveru, že z nich nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že

by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

a do práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, ako aj do

sudcovskej nezávislosti podľa , alebo čím by bol narušený .

Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu sú aj v tomto ohľade nearbitrárne

a odôvodnené ústavne udržateľným spôsobom.

27. Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti

namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov

a najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015