Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 719/2015
PDF · 505.21 KB
No categories available
II. ÚS 719/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid
life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Martin
Timcsákom, MST Partners, s. r. o. advokátska kancelária, Laurinská 3, Bratislava,
a advokátom JUDr. Gabrielom Gulbišom, Němcovej 22, Košice, vedené pod sp. zn.
Rvp 4996/2015 a sp. zn. Rvp 5149/2015 vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn.
19 Er 725/2009 a jeho uznesením z 24. septembra 2010, uznesením Okresného súdu
Rožňava z 3. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 31/2012, postupom Krajského
súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 117/2012 a jeho uznesením z 31. júla
2013, postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
14 CoE 399/2012 a jeho uznesením z 27. mája 2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 4/2014 a jeho uznesením
z 19. januára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ecdo 271/2013 a jeho uznesením
z 8. decembra 2014 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené
pod sp. zn. Rvp 4996/2015 a sp. zn. Rvp 5149/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4996/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. apríla 2015
a 13. apríla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a.
s. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 4996/2015 a sp. zn. Rvp 5149/2015 vo
veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Nitra
v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Er 725/2009 a jeho uznesením z 24. septembra 2010,
uznesením Okresného súdu Rožňava z 3. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er
31/2012 (spolu ďalej len „okresné súdy“), postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 CoE 117/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2013, postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoE 399/2012 a jeho
uznesením z 27. mája 2013 (spolu ďalej len „krajské súdy“), ako aj postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Oboer 4/2014 a jeho uznesením
z 19. januára 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ecdo 271/2013 a jeho uznesením
z 8. decembra 2014 (ďalej len „najvyšší súd“; spolu ďalej len „napadnuté uznesenia
všeobecných súdov“).
2. Sťažovateľka je právnická osoba, ktorá podniká v oblasti poisťovníctva. V rámci
svojej podnikateľskej činnosti okrem iného uzatvára (spravidla) s fyzickými osobami
poistné zmluvy, ktoré sú vo väčšine prípadov opatrené osobitnou rozhodcovskou doložkou
zakladajúcou právomoc rozhodcovského súdu (spravidla ide o Arbitrážny súd Košice)
rozhodovať o sporoch medzi zmluvnými stranami vyplývajúcich z predmetnej poistnej
zmluvy, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu má (môže mať) v zmysle dojednanej
rozhodcovskej doložky povahu exekučného titulu.
3. Vo veciach napadnutých sťažnosťami rozhodcovský súd zaviazal žalované fyzické
osoby (účastníkov poistných zmlúv), ktoré boli v omeškaní s platením poistného, aby
v určených lehotách zaplatili dlžné poistné. Následne sťažovateľka (po márnom uplynutí
lehoty na zaplatenie dlžného poistného) podala v predmetných veciach návrhy na vykonanie
exekúcie na základe platných exekučných titulov (rozhodnutí rozhodcovského súdu),
na základe ktorých sťažovateľkou navrhnutí súdni exekútori podali miestne príslušným
okresným súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
4. V napadnutých veciach miestne príslušné okresné súdy v sťažnostiach označenými
(a napadnutými) uzneseniami žiadosti exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bez nariadenia pojednávania zamietli. Sťažovateľka proti napadnutým uzneseniam
okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodovali miestne príslušné krajské súdy
tak, že odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov potvrdili. Proti v sťažnostiach
označeným (a nimi napadnutým) uzneseniam krajských súdov podala následne sťažovateľka
dovolania, ktoré vo všetkých prípadoch najvyšší ako dovolací súd odmietol.
5. Ťažiskovou námietkou sťažovateľky je, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresné
súdy vykonali samostatné nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospeli
k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní. Viedlo
to k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
sťažovateľky.
6. Popri procesno právnych pochybeniach sťažovateľka namieta aj právny názor
o neplatnosti, resp. neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Podľa sťažovateľky neobstojí ani
tvrdenie okresných súdov, podľa ktorého v spore o určenie platnosti právneho úkonu nie je
prípustná možnosť uzatvorenia zmieru.
7. Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že sťažnosti
sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej
argumentácie sťažovateľky s desiatkami sťažností, ktoré podala a ústavný súd o nich už
rozhodol, a preto smerom k obsahu sťažností a bližšej argumentácii ústavný súd odkazuje na
svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 547/2012 z
24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. II. ÚS 499/2012
z 10. júla 2013, sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012
z 13. decembra 2012, sp. zn. I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012
z 23. augusta 2012 alebo sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.
8. Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým
postupom a napadnutými uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia
všeobecných súdov a veci vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha
náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
1. K spojeniu vecí
10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
11. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
12. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy
použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah
sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
okresných súdov
13. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
14. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS
20/02, III. ÚS 152/03).
15. Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností
vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam
okresných súdov odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy.
Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z
dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
krajských súdov a najvyššieho súdu
16. Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej
v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, podľa
platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom z evidencie
doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.
III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.
I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn.
II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),
niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia
sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (týka sa dvoch sťažností spojených na spoločné
konanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra
2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou
označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012
z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012
z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012
z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
17. Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri
prerokovávaní a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením
sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44
Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre
ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní.“
18. V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam
okresných súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov súdu dovolania
na najvyššom súde.
19. Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z
pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa ku skutkovým zisteniam okresných súdov
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci
ňou podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto
jej obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
20. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov
a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr.
I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
21. V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovaných
veciach sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutých uznesení
okresných súdov, proti ktorým podala aj odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom
vyjadrila. Preto aj ak okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa
k listinným dôkazom, ich preskúmaniu ani k nimi uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich
pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajským súdom a najvyššiemu súdu, keďže tieto
procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu
nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich
postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú
sťažovateľkine práva a slobody.
22. Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej
zmluvy.
23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané
„devätnáste odôvodnenie“ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“),
podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka
podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo
dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek
tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“.
Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy (v okolnostiach posudzovanej
veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie poskytnuté dodávateľom, pozn.)
a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú vyňaté z posúdenia neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný predmet zmluvy a vzťah ceny
a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri hodnotení primeranosti ostatných
podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej zmluvy). Z citovaného odôvodnenia
smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva vyňatie poistných zmlúv z vecného
rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc, ako ani nemožnosť posúdenia nekalého
charakteru podmienky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor
vyplývajúci z poistnej zmluvy.
24. Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
25. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho
súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažností nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých
uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo
ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd podľa
posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky týkajúce sa
posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už uvedených
záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú závery týchto
súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu preto
nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné
s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným právom na súdnu ochranu
a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným právom vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
26. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 a čl. 144 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajských súdov
a najvyššieho súdu dospel k záveru, že z nich nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že
by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj do
sudcovskej nezávislosti podľa čl. 144 ústavy, alebo čím by bol narušený čl. 2 ods. 2 ústavy.
Napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu sú aj v tomto ohľade nearbitrárne
a odôvodnené ústavne udržateľným spôsobom.
27. Na základe uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti
namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov
a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015