Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 218/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

, zastúpených advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako i práva na spravodlivý súdny proces a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 29. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2016 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), ako i práva na

spravodlivý súdny proces a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavení

navrhovateľov v konaní vedenom pôvodne na okresnom súde pod sp. zn. boli

účastníkmi konania o povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

(sťažovatelia v podanej sťažnosti pravdepodobne mylne uviedli sp. zn.

, pozn.).

V úvode podanej sťažnosti sťažovatelia stručne poukazujú na skutkové okolnosti

prípadu a uvádzajú, že „... na Okresnom súde v Trenčíne bolo vedené konanie pod sp. zn.

, v ktorom sa sťažovatelia domáhali spolu zaplatenia 4.340.252,40 Sk spolu

so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.12.1999 do zaplatenia... a to titulom vydania

bezdôvodného obohatenia...

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.05.2006 č. k. -334 bolo

čiastočne vyhovené návrhu sťažovateľov a odporcovia boli zaviazaní uhradiť sťažovateľom

sumu vo výške 871.620,40 Sk spolu s 12,5 % úrokom z omeškania od 01.11.2003 až do

zaplatenia. Spor vo výške 1.253.904 Sk bol vylúčený na samostatné konanie, ktoré je toho

času vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. a v zvyšnej časti bol návrh

sťažovateľov zamietnutý.

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.01.2007 sp. zn.

bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené.“.

3. Následne sťažovatelia rozporujú závery tak napadnutého rozhodnutia okresného

súdu (ktorým okresný súd zamietol ich návrh na obnovu konania), ako aj napadnutého

rozhodnutia krajského súdu (ktorým krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu

potvrdil) a namietajú porušenie ich práv (bod 1) zmätočnými, nepreskúmateľnými

a arbitrárnymi rozhodnutiami oboch súdov, ktoré podľa ich názoru extrémne vybočili

z medzí ústavnosti.

2

Ako ďalej poznamenávajú, dôvodom podania návrhu na obnovu konania „... boli tie

skutočnosti, že sťažovatelia sa zhruba dňa 13.01.2010 dozvedeli..., že trestné stíhanie, ktoré

bolo proti sťažovateľom vedené pre trestný čin podvodu v štádiu pokusu a v časti

dokonaného trestného činu podľa , , platného

v tom čase... pod ČVS: KRP-6-OEK-TN-2004 bolo zastavené bez toho, aby im táto

skutočnosť bola riadne oznámená. Sťažovatelia majú za to, že keďže predmetné trestné

konanie bolo zastavané, a teda nedošlo k spáchaniu trestného činu, podpisy sťažovateľov na

zmluve o budúcej zmluve sú pravé a jedná sa o tak významnú skutočnosť, ktorá by mala

vplyv na rozhodovanie vo veci samej vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.

. Okrem toho poukázali sťažovatelia aj na tú skutočnosť, že sa dozvedeli, že pani

... má vedomosť o tom a to aj od odporcov v akom rozsahu financovali kúpu

nehnuteľností a aká bola dohoda ohľadne kúpy medzi sťažovateľmi a odporcami, pričom vie

aj o kúpnopredajnej zmluve, ako aj zmluve o budúcej zmluve, o čom povedala sťažovateľom

v januári 2010.“. Keďže však okresný súd uznesením sp. zn. z 11. novembra

2011 návrh sťažovateľov na obnovu konania zamietol a následne krajský súd uznesením

sp. zn. z 29. júna 2012 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil,

sťažovatelia sa s dovolaním vo veci obrátili na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), ktorý však uznesením sp. zn. z 11. novembra 2015 ich

dovolanie odmietol.

4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva sťažovatelia vo veci konajúcim súdom vyčítajú nezdôvodnenie

nepripustenia vykonania dôkazu výsluchu svedkyne a nevysporiadanie sa

so závermi trestného konania, ktoré voči sťažovateľom smerovalo a úzko súviselo

s prerokúvanou vecou. Zastávajú názor, že skutkové a právne závery všeobecných súdov

v prerokúvanej veci sú zjavne neodôvodnené, svojvoľné, z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie ich práv (bod 1).

Sťažovatelia zároveň poukazujú na zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu,

ktorý po podaní dovolania sťažovateľmi dňa 30. augusta 2012 (bod 3) príslušný podkladový

spis spolu s dovolaním najvyššiemu súdu predložil až po dvoch rokoch, čím okresný súd

spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. S ohľadom na uvedené si sťažovatelia uplatňujú

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.

5. V závere sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Okresného súdu Trenčín

zo dňa 11.11.2011 č. k. -60 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

29.06.2012 č. k. -75.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.06.2012 č. k. -75

a Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.11.2011 č. k. -60 zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

3. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

4. Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľom primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný

zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne sú povinní uhradiť sťažovateľom

trovy právneho zastúpenia v sume 535,39 €, na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

4

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia ústavný

súd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí sú

v tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáhajú ( ), čím zároveň vymedzia predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv

(m. m. , , , ).

Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného

porušenia a dohovoru napadnutým rozhodnutím tak okresného

súdu, ako i krajského súdu a namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

11. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré

sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitu, ústavný súd s ohľadom na už

uvedené (bod 10) v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považoval iba za súčasť

ich argumentácie.

12. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej

sťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 1 petitu (bod 5) sťažovatelia žiadajú vyslovenie

porušenia čl. 6 dohovoru napadnutým rozhodnutím tak okresného súdu, ako i krajského

súdu, ktorý však pozostáva z viacerých tam uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí

vadou nedostatočne označeného porušenia práv.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. novembra 2011

13. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

6

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

14. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovatelia aj využili), a preto nimi podanú sťažnosť bolo v tejto

jej časti potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B K namietanému porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

15. Sťažovatelia rovnako namietajú porušenie práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

o návrhu na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

. Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených práv v nečinnosti okresného súdu

v namietanom konaní (bod 4).

16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej na konanie o návrhu na obnovu konania v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy

konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania nie je aplikovateľný

(resp. dohovoru) v časti týkajúcej sa základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože v rámci neho nejde o rozhodovanie

o občianskom práve alebo záväzku účastníkov konania. Takéto rozhodnutie už bolo totiž

vydané v pôvodnom konaní, ktoré v zmysle (ďalej aj

„OSP“) predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Pri obnove konania podľa Občianskeho

súdneho poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (resp. dohovoru) podľa judikatúry ústavného súdu

porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania

().

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v období konania okresného súdu

o návrhu sťažovateľov na obnovu konania nemôže dochádzať k porušeniu ich práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. júna 2012

17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

18. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , porušenia ktorého sa sťažovatelia dovolávajú, zaručuje každému právo na

prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním ().

zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že

jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (, ).

8

19. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 29. júna 2012

v podstatnom uviedol, že „... po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa

v súvislosti s posudzovaním dôvodnosti návrhu na obnovu konania vykonal dokazovanie

v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré

majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil, pričom odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci

a podľa na ne v plnom rozsahu poukazuje. Odvolací súd považuje za

potrebné dodať, že všetky skutočnosti, uvádzané navrhovateľmi 1/, 2/ v návrhu na obnovu

konania, boli navrhovateľom známe už v pôvodnom konaní. Z obsahu čestného prehlásenia

, na ktoré navrhovatelia 1/, 2/ poukazujú aj v odvolaní, vyplýva, že zo strany

účastníkov konania bola informovaná o skutočnostiach, týkajúcich sa predmetu sporu

a dokonca jej mali byť predložené aj dôkazy o tom, akú sumu mali navrhovatelia za

robotnícky hotel zaplatiť. Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu nešlo

o osobu, o ktorej by navrhovatelia v priebehu pôvodného konania nevedeli, pričom im nič

nebránilo navrhnúť jej výsluch ako svedkyne za účelom preukázania vyššie uvedených

skutočností už v pôvodnom konaní. Ani skutočnosť, že navrhovateľka 1/ pred p.

za prítomnosti odporcov ukázala doklady svedčiace o tom, koľko už navrhovatelia

za robotnícky hotel zaplatili, nemôže privodiť pre navrhovateľov priaznivejšie rozhodnutie

vo veci, nakoľko dôkazy preukazujúce uvedenú skutočnosť boli zo strany navrhovateľov

riadne predložené už v pôvodnom konaní a súd prvého stupňa sa s nimi vyporiadal. Súd

prvého stupňa preto postupoval správne, keď výsluch ako svedkyne v konaní

o povolenie obnovy konania nevykonal, aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že uvedená

svedkyňa by mohla súdu poskytnúť iba sprostredkované informácie, ako aj pre jej pomer

k účastníkom konania, z čoho je možné vyvodiť dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. Čo

sa týka ďalšej odvolacej námietky navrhovateľov 1/, 2/, uvádzanej v odvolaní, že o výsledku

trestného konania, ktoré bolo voči nim zastavené, ich nikto neinformoval a dozvedeli sa

o ňom len náhodou, pričom práve obsah tohto spisu polície by pre nich mohol privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ani táto neobstojí. Navrhovatelia totiž o trestnom stíhaní,

ktoré bolo voči nim vedené pre trestný čin podvodu, vedeli, čoho dôkazom je obsah

pôvodného spisu sp. zn. , v ktorom sa na č. l. 123 nachádza uznesenie Krajského

riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS:KRP-6/OEK-TN-2004

zo dňa 13.02.2004 o začatí trestného stíhania pre trestný čin podvodu v časti v štádiu

pokusu a v časti v štádiu dokonaného trestného činu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, 5

. Navrhovatelia pritom žiadnym spôsobom nepreukázali, že by dôkazy

použité v trestnom konaní bez svojej viny nemohli použiť aj v pôvodnom konaní. Odvolací

súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nakoľko otázku platnosti, resp.

neplatnosti zmluvy nemožno riešiť v trestnom konaní, výsledok predmetného konania nemá

vplyv na pôvodné konanie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia 1/, 2/

vo svojom návrhu neuviedli žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré by

neboli súdu v pôvodnom konaní známe a ktoré bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom

konaní v zmysle . Odvolací súd zo spisu Okresného súdu Trenčín

sp. zn. nezistil, že by v pôvodnom konaní nastala situácia, kedy by existovala

objektívna prekážka k použitiu alebo vykonaniu nejakého dôkazu, ktorá by medzičasom

zanikla, a preto nie je daný ani dôvod pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1

písm. a/, b/ . Navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne také

skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého uznesenia.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.“.

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

10

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež aj

v kontexte dôvodov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)

ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným

spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté dôvody obnovy konania

za spôsobilé na povolenie obnovy konania ich právoplatne skončenej právnej veci.

V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného, priaznivejšieho

posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim

o opravnom prostriedku sťažovateľov.

22. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva

na súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už

mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníkov konania. Po analýze napadnutého

rozhodnutia krajského súdu (v kontexte dôvodov vyplývajúcich aj z napadnutého

rozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery

odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonné

a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať

právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho

ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti taktiež odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

23. Ústavný súd ďalej konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru

je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza

do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach

alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce,

či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej

moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného

konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu,

o ktorý v danej veci ide.

24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu

čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré

treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (, , obdobne aj

rozsudky Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko,

rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania

alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím

o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného

12

obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1

dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana

ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.

Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje

na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports,

č. 60 ()]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.

25. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou

ústavného súdu (m. m. , , , )

preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutom

rozhodnutí mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy

konania podľa a nasl. nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu

dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa , v dôsledku čoho

ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľov na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namietajú,

a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (v okolnostiach merita veci aj napadnutého

rozhodnutia okresného súdu, pozn.). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť

sťažovateľov aj v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

25. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016