Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 218/2016
PDF · 256.61 KB
No categories available
I. ÚS 218/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom
, zastúpených advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i práva na spravodlivý súdny proces a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 42/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2016 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako i práva na
spravodlivý súdny proces a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 42/2010 a jeho uznesením z 11. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavení
navrhovateľov v konaní vedenom pôvodne na okresnom súde pod sp. zn. 26 C 42/2010 boli
účastníkmi konania o povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
8 C 4/2000 (sťažovatelia v podanej sťažnosti pravdepodobne mylne uviedli sp. zn.
8 C 42/2000, pozn.).
V úvode podanej sťažnosti sťažovatelia stručne poukazujú na skutkové okolnosti
prípadu a uvádzajú, že „... na Okresnom súde v Trenčíne bolo vedené konanie pod sp. zn.
8C/42/2000, v ktorom sa sťažovatelia domáhali spolu zaplatenia 4.340.252,40 Sk spolu
so 17,6 % úrokom z omeškania od 29.12.1999 do zaplatenia... a to titulom vydania
bezdôvodného obohatenia...
Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.05.2006 č. k. 8C/42/2000-334 bolo
čiastočne vyhovené návrhu sťažovateľov a odporcovia boli zaviazaní uhradiť sťažovateľom
sumu vo výške 871.620,40 Sk spolu s 12,5 % úrokom z omeškania od 01.11.2003 až do
zaplatenia. Spor vo výške 1.253.904 Sk bol vylúčený na samostatné konanie, ktoré je toho
času vedené na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 18C/36/2007 a v zvyšnej časti bol návrh
sťažovateľov zamietnutý.
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.01.2007 sp. zn. 17Co/255/2006
bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené.“.
3. Následne sťažovatelia rozporujú závery tak napadnutého rozhodnutia okresného
súdu (ktorým okresný súd zamietol ich návrh na obnovu konania), ako aj napadnutého
rozhodnutia krajského súdu (ktorým krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu
potvrdil) a namietajú porušenie ich práv (bod 1) zmätočnými, nepreskúmateľnými
a arbitrárnymi rozhodnutiami oboch súdov, ktoré podľa ich názoru extrémne vybočili
z medzí ústavnosti.
2
Ako ďalej poznamenávajú, dôvodom podania návrhu na obnovu konania „... boli tie
skutočnosti, že sťažovatelia sa zhruba dňa 13.01.2010 dozvedeli..., že trestné stíhanie, ktoré
bolo proti sťažovateľom vedené pre trestný čin podvodu v štádiu pokusu a v časti
dokonaného trestného činu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona platného
v tom čase... pod ČVS: KRP-6-OEK-TN-2004 bolo zastavené bez toho, aby im táto
skutočnosť bola riadne oznámená. Sťažovatelia majú za to, že keďže predmetné trestné
konanie bolo zastavané, a teda nedošlo k spáchaniu trestného činu, podpisy sťažovateľov na
zmluve o budúcej zmluve sú pravé a jedná sa o tak významnú skutočnosť, ktorá by mala
vplyv na rozhodovanie vo veci samej vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
8C/42/2010. Okrem toho poukázali sťažovatelia aj na tú skutočnosť, že sa dozvedeli, že pani
... má vedomosť o tom a to aj od odporcov v akom rozsahu financovali kúpu
nehnuteľností a aká bola dohoda ohľadne kúpy medzi sťažovateľmi a odporcami, pričom vie
aj o kúpnopredajnej zmluve, ako aj zmluve o budúcej zmluve, o čom povedala sťažovateľom
v januári 2010.“. Keďže však okresný súd uznesením sp. zn. 26 C 42/2010 z 11. novembra
2011 návrh sťažovateľov na obnovu konania zamietol a následne krajský súd uznesením
sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012 napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil,
sťažovatelia sa s dovolaním vo veci obrátili na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), ktorý však uznesením sp. zn. 8 Cdo 392/2014 z 11. novembra 2015 ich
dovolanie odmietol.
4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva sťažovatelia vo veci konajúcim súdom vyčítajú nezdôvodnenie
nepripustenia vykonania dôkazu výsluchu svedkyne a nevysporiadanie sa
so závermi trestného konania, ktoré voči sťažovateľom smerovalo a úzko súviselo
s prerokúvanou vecou. Zastávajú názor, že skutkové a právne závery všeobecných súdov
v prerokúvanej veci sú zjavne neodôvodnené, svojvoľné, z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie ich práv (bod 1).
Sťažovatelia zároveň poukazujú na zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu,
ktorý po podaní dovolania sťažovateľmi dňa 30. augusta 2012 (bod 3) príslušný podkladový
spis spolu s dovolaním najvyššiemu súdu predložil až po dvoch rokoch, čím okresný súd
spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. S ohľadom na uvedené si sťažovatelia uplatňujú
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur.
5. V závere sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené uznesením Okresného súdu Trenčín
zo dňa 11.11.2011 č. k. 26C/42/2010-60 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
29.06.2012 č. k. 17Co/14/2012-75.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.06.2012 č. k. 17Co/14/2012-75
a Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.11.2011 č. k. 26C/42/2010-60 zrušuje a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
3. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 26C/42/2010 porušené bolo.
4. Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Trenčín povinný
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne sú povinní uhradiť sťažovateľom
trovy právneho zastúpenia v sume 535,39 €, na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Vladimíra Kotusa do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
4
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný
súd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí sú
v tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru napadnutým rozhodnutím tak okresného
súdu, ako i krajského súdu a namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010.
11. Tvrdenia sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 42/2010, ktoré
sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitu, ústavný súd s ohľadom na už
uvedené (bod 10) v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu považoval iba za súčasť
ich argumentácie.
12. Pozornosti ústavného súdu v súvislosti so správnou formuláciou petitu ústavnej
sťažnosti rovnako neuniklo, že v bode 1 petitu (bod 5) sťažovatelia žiadajú vyslovenie
porušenia čl. 6 dohovoru napadnutým rozhodnutím tak okresného súdu, ako i krajského
súdu, ktorý však pozostáva z viacerých tam uvedených práv, a teda v tejto časti petit trpí
vadou nedostatočne označeného porušenia práv.
II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 26 C 42/2010 z 11. novembra 2011
13. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
6
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
14. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovatelia aj využili), a preto nimi podanú sťažnosť bolo v tejto
jej časti potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B K namietanému porušeniu práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
15. Sťažovatelia rovnako namietajú porušenie práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
26 C 42/2010 o návrhu na povolenie obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
8 C 4/2010. Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených práv v nečinnosti okresného súdu
v namietanom konaní (bod 4).
16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej na konanie o návrhu na obnovu konania v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy
konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania nie je aplikovateľný
čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) v časti týkajúcej sa základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože v rámci neho nejde o rozhodovanie
o občianskom práve alebo záväzku účastníkov konania. Takéto rozhodnutie už bolo totiž
vydané v pôvodnom konaní, ktoré v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Pri obnove konania podľa Občianskeho
súdneho poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa judikatúry ústavného súdu
porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v období konania okresného súdu
o návrhu sťažovateľov na obnovu konania nemôže dochádzať k porušeniu ich práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
II.C K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012
17. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
18. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, porušenia ktorého sa sťažovatelia dovolávajú, zaručuje každému právo na
prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že
jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
8
19. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 17 Co 14/2012 z 29. júna 2012
v podstatnom uviedol, že „... po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa
v súvislosti s posudzovaním dôvodnosti návrhu na obnovu konania vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré
majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil, pričom odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s týmito skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci
a podľa § 219 ods. 2 OSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. Odvolací súd považuje za
potrebné dodať, že všetky skutočnosti, uvádzané navrhovateľmi 1/, 2/ v návrhu na obnovu
konania, boli navrhovateľom známe už v pôvodnom konaní. Z obsahu čestného prehlásenia
, na ktoré navrhovatelia 1/, 2/ poukazujú aj v odvolaní, vyplýva, že zo strany
účastníkov konania bola informovaná o skutočnostiach, týkajúcich sa predmetu sporu
a dokonca jej mali byť predložené aj dôkazy o tom, akú sumu mali navrhovatelia za
robotnícky hotel zaplatiť. Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu nešlo
o osobu, o ktorej by navrhovatelia v priebehu pôvodného konania nevedeli, pričom im nič
nebránilo navrhnúť jej výsluch ako svedkyne za účelom preukázania vyššie uvedených
skutočností už v pôvodnom konaní. Ani skutočnosť, že navrhovateľka 1/ pred p.
za prítomnosti odporcov ukázala doklady svedčiace o tom, koľko už navrhovatelia
za robotnícky hotel zaplatili, nemôže privodiť pre navrhovateľov priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, nakoľko dôkazy preukazujúce uvedenú skutočnosť boli zo strany navrhovateľov
riadne predložené už v pôvodnom konaní a súd prvého stupňa sa s nimi vyporiadal. Súd
prvého stupňa preto postupoval správne, keď výsluch ako svedkyne v konaní
o povolenie obnovy konania nevykonal, aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že uvedená
svedkyňa by mohla súdu poskytnúť iba sprostredkované informácie, ako aj pre jej pomer
k účastníkom konania, z čoho je možné vyvodiť dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti. Čo
sa týka ďalšej odvolacej námietky navrhovateľov 1/, 2/, uvádzanej v odvolaní, že o výsledku
trestného konania, ktoré bolo voči nim zastavené, ich nikto neinformoval a dozvedeli sa
o ňom len náhodou, pričom práve obsah tohto spisu polície by pre nich mohol privodiť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ani táto neobstojí. Navrhovatelia totiž o trestnom stíhaní,
ktoré bolo voči nim vedené pre trestný čin podvodu, vedeli, čoho dôkazom je obsah
pôvodného spisu sp. zn. 8C/4/2000, v ktorom sa na č. l. 123 nachádza uznesenie Krajského
riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície ČVS:KRP-6/OEK-TN-2004
zo dňa 13.02.2004 o začatí trestného stíhania pre trestný čin podvodu v časti v štádiu
pokusu a v časti v štádiu dokonaného trestného činu podľa § 8 ods. 1, § 250 ods. 1, 5
Trestného zákona. Navrhovatelia pritom žiadnym spôsobom nepreukázali, že by dôkazy
použité v trestnom konaní bez svojej viny nemohli použiť aj v pôvodnom konaní. Odvolací
súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nakoľko otázku platnosti, resp.
neplatnosti zmluvy nemožno riešiť v trestnom konaní, výsledok predmetného konania nemá
vplyv na pôvodné konanie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia 1/, 2/
vo svojom návrhu neuviedli žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré by
neboli súdu v pôvodnom konaní známe a ktoré bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom
konaní v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ OSP. Odvolací súd zo spisu Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 26C/42/2010 nezistil, že by v pôvodnom konaní nastala situácia, kedy by existovala
objektívna prekážka k použitiu alebo vykonaniu nejakého dôkazu, ktorá by medzičasom
zanikla, a preto nie je daný ani dôvod pre povolenie obnovy konania podľa § 228 ods. 1
písm. a/, b/ OSP. Navrhovatelia 1/, 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne také
skutočnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého uznesenia.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.“.
20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
10
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
21. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež aj
v kontexte dôvodov vyplývajúcich z napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)
ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným
spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté dôvody obnovy konania
za spôsobilé na povolenie obnovy konania ich právoplatne skončenej právnej veci.
V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného, priaznivejšieho
posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim
o opravnom prostriedku sťažovateľov.
22. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už
mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníkov konania. Po analýze napadnutého
rozhodnutia krajského súdu (v kontexte dôvodov vyplývajúcich aj z napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery
odôvodňujúce nesplnenie podmienok potrebných na povolenie obnovy konania ako zákonné
a ústavne súladné. Inými slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať
právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho
ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto jej časti taktiež odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Ústavný súd ďalej konštatuje, že kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru
je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza
do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o občianskych právach
alebo záväzkoch, prípadne o oprávnenosti trestného obvinenia. Nie je pritom rozhodujúce,
či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej
moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného
konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu,
o ktorý v danej veci ide.
24. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré
treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, I. ÚS 5/02, obdobne aj
rozsudky Kulnev v. Rusko, rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko,
rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania
alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím
o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného
12
obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1
dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J. Ochrana
ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.
Žilina: Poradca podnikateľa, 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. 5. 1985, Décisions et raports,
č. 60 (IV. ÚS 403/09)]. Článok 6 ods. 1 dohovoru je aplikovateľný až na obnovené konanie.
25. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou
ústavného súdu (m. m. I. ÚS 5/02, IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 287/2010, IV. ÚS 117/2011)
preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup krajského súdu v napadnutom
rozhodnutí mohol kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Inými slovami, v prípade rozhodovania všeobecných súdov o povolení obnovy
konania podľa § 228 a nasl. OSP nejde o typ súdneho konania spadajúceho pod ochranu
čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v dôsledku čoho
ústavný súd konštatuje absenciu vecnej príslušnosti medzi právom sťažovateľov na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namietajú,
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (v okolnostiach merita veci aj napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, pozn.). Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť
sťažovateľov aj v časti spočívajúcej v namietaní porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
25. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016