Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 195/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária,

Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. apríla 2014 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. apríla 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní

o zaplatenie nemajetkovej ujmy vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa domáhal proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 15 000 €

z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu

Bratislava III vo veci sp. zn. PK v súvislosti s nečinnosťou Okresného súdu

Bratislava III v danej veci. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 12. apríla

2012 tak, že návrh sťažovateľa zamietol, keď dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal

vznik ním uplatnenej nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi ním vytýkaným

nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou. Sťažovateľ nesúhlasiac

s rozsudkom okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd svojím

napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že mu

potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, ktorý považoval za arbitrárny, bola odňatá 2

možnosť konať pred súdom. Zároveň namietal aj nesprávne právne posúdenie veci

okresným súdom aj krajským súdom. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa

napadnutým uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza argumenty v prospech vyslovenia porušenia

označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho a jeho napadnutým uznesením. Sťažovateľ tvrdí, že splnil všetky podmienky na

priznanie nemajetkovej ujmy, pričom okresnému súdu vytýka svojvoľné závery

o nepreukázaní vzniku nemajetkovej ujmy a tvrdí, že nebol povinný preukázať vznik nároku

na zaplatenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukazuje na „stanovisko

občanskoprávního a obchodnoprávního kolegia Nejvyššího soudu ČR zo dňa 13.4.2011,

sp. zn. Cpjn 206/2010 dľa ktorého sa pri odškodňovaní prieťahov vychádza zo silnej

domienky, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje nemajetkovú ujmu/morálnu ujmu

a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade v zásade nevyžadujú“. Vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu sťažovateľ okrem arbitrárnosti tam uvedených záverov vyčíta,

že o verejnom vyhlásení rozsudku sťažovateľ nemal v rozhodnom čase z dôvodu pobytu

vo väzbe žiadnu vedomosť. Z uvedeného dôvodu je sťažovateľ toho názoru, že krajský súd

odňal sťažovateľovi možnosť zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku,

pričom oznámenie súdu na úradnej tabuli o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

sťažovateľ považoval za nedostačujúce. V uvedenom postupe krajského súdu videl aj

odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým odôvodnil prípustnosť svojho dovolania.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, považuje

sťažovateľ taktiež za arbitrárne a ústavne neobhájiteľné. V sťažnosti sťažovateľ ďalej

poukazuje na to, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že v rámci

odvolacieho konania sťažovateľ nemal možnosť byť oboznámený a vyjadriť sa k podaniu

žalovaného, ktorým sa žalovaný vyjadril k jeho odvolaniu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd

svoje závery nedostatočne odôvodnil a de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu

ochranu. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu uvedeným v odôvodnení

napadnutého uznesenia, že nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady

konania v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný

opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 29.09.2015

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

29.09.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu

podľa , právo aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním rozsudku Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 24.04.2014 č.k. -103 porušené boli.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2014 č.k. -103

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných

prieťahov a právo aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č.k.

porušené boli.

4

6 . priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur,

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od

právoplatnosti nálezu.

7. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur, ktoré

je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

8. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré

je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

9. priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur, ktorú je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr. Emília

Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

10. priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur , ktorú

je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr, Emília

Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

11. priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur , ktorú

je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr. Emília

Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

6

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

( ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , ).

1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie

spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku

okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

1.1 V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že jeho

postup bol zavŕšený vydaním rozsudku vo veci samej a ďalej poukazuje na skutočnosť, že

proti rozsudku, ako aj predchádzajúcemu postupu okresného súdu bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Sťažovateľom

namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho

prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti

8

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

1.2 Sťažovateľ tiež namietal postup okresného súdu a tvrdil, že v napadnutom konaní

dochádza k prieťahom, a tým aj porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jeho práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka

smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia

všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, ,

).

Ústavný súd s poukazom na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu vo veci

sťažovateľa v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť

doručením napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľovi 22. augusta 2014,

vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil

ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle

po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. , ,

).

2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa,

ktorým sa sťažovateľ domáhal zaplatenia 15 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

v zmysle v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu Bratislava III.

Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti

jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti

ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku ESĽP

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie

sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú.

10

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach

prípadu (včas podaná sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho) nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté

rozhodnutie krajského súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti.

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o splnení zákonných

podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a právne závery,

na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa

názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom

prípade návrhu sťažovateľa nevyhovel. Poukázal na to, že bolo povinnosťou sťažovateľa

v zmysle preukázať vznik a rozsah nemajetkovej ujmy, ktorá je

v príčinnej súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným postupom. Krajský súd zdôraznil,

že „nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú

samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje

povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto

nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či

zmiernenie tejto vzniknutej ujmy“. V nadväznosti na tieto úvahy krajský súd konštatoval, že

„navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej

ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti

s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali v konaní

dôkazne nepodložené. Navrhovateľ neuviedol ani v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom.“. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé

a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku

sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

2.2 Sťažovateľ tiež namietal postup krajského súdu a tvrdil, že v napadnutom konaní

dochádza k prieťahom, a tým aj k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj jeho práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoje závery uvedené v bode 1.2 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré sú

relevantné aj pre posúdenie postupu krajského súdu z hľadiska porušenia označených práv,

a konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa aj v tejto jej časti.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci

a práva, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, ústavný súd konštatuje, že tieto

otázky boli predmetom dovolacieho konania, preto bolo potrebné túto časť sťažnosti

s poukazom na princíp subsidiarity odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu

podľa .

12

3.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by

sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,

za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ). Prvoradou úlohou

ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že

všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. , ,

, ).

Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako

arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti

jeho dovolania podľa , a teda že mu postupom súdu nebola odňatá

možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia

rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa

považoval za zákonné a riadne odôvodnené. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu

prípustnosti dovolania, za súčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle

ústavný súd dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie

napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne

odôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými

námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa

názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd

dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, že napadnuté rozsudky spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru

v napadnutom uznesení uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný

dovolací dôvod možno uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávne

právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, že nemal možnosť oboznámiť sa

s argumentáciou žalovaného uvedenú v replike k jeho odvolaniu a reagovať na ňu, ústavný

14

súd pod preskúmaní sťažovateľom podaného dovolania konštatuje, že sťažovateľ námietku

procesného pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení vyjadrenia žalovaného

k odvolaniu sťažovateľovi v dovolacom konaní neuplatnil.

Ústavný súd opätovne poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1

a limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným

súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, , ). Pretože sťažovateľ uplatnil

námietku nedoručenia vyjadrenia účastníka konania až v konaní pred ústavným súdom, hoci

ju mohol efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc.

Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo

tým, že krajský súd ho neupovedomil „do väzby“ o mieste a čase verejného vyhlásenia

rozsudku, čím mu znemožnil byť prítomný pri vyhlásení rozsudku. Ústavný súd k tejto

námietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadať krajský súd

o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa , ktorým

by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj do ústavu na výkon

väzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa , teda oznámenie

na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovateľ

netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa , a zároveň netvrdil, že

požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol

v okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa .

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom

o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

resp. ), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru

musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného

práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia

práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Účinnosť právneho prostriedku nápravy

nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že

v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola vôbec, resp. v dostatočnej miere na základe

inak účinného prostriedku nápravy poskytnutá náprava, ešte nie je dostatočná pre záver, že

sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva

(rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87,

16

bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07,

body 32 – 34).

Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že

k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,

že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným

spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu

odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd

uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo

na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa

dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok

nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne

, ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016