Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 195/2016
PDF · 292.31 KB
No categories available
III. ÚS 195/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátska kancelária,
Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/2011, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Co 303/2012 z 24. apríla 2014 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 436/2014 a jeho uznesením
z 29. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/2011, rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 303/2012 z 24. apríla 2014 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 436/2014 a jeho uznesením
z 29. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“)
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
o zaplatenie nemajetkovej ujmy vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 16 C 1/2011,
v ktorom sa domáhal proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 15 000 €
z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“) v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu
Bratislava III vo veci sp. zn. PK 2 T39/2001 v súvislosti s nečinnosťou Okresného súdu
Bratislava III v danej veci. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 12. apríla
2012 tak, že návrh sťažovateľa zamietol, keď dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal
vznik ním uplatnenej nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi ním vytýkaným
nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou. Sťažovateľ nesúhlasiac
s rozsudkom okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd svojím
napadnutým rozsudkom, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že mu
potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, ktorý považoval za arbitrárny, bola odňatá 2
možnosť konať pred súdom. Zároveň namietal aj nesprávne právne posúdenie veci
okresným súdom aj krajským súdom. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa
napadnutým uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza argumenty v prospech vyslovenia porušenia
označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1/2011,
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho a jeho napadnutým uznesením. Sťažovateľ tvrdí, že splnil všetky podmienky na
priznanie nemajetkovej ujmy, pričom okresnému súdu vytýka svojvoľné závery
o nepreukázaní vzniku nemajetkovej ujmy a tvrdí, že nebol povinný preukázať vznik nároku
na zaplatenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukazuje na „stanovisko
občanskoprávního a obchodnoprávního kolegia Nejvyššího soudu ČR zo dňa 13.4.2011,
sp. zn. Cpjn 206/2010 dľa ktorého sa pri odškodňovaní prieťahov vychádza zo silnej
domienky, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje nemajetkovú ujmu/morálnu ujmu
a žiadne dôkazy sa v tomto ohľade v zásade nevyžadujú“. Vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu sťažovateľ okrem arbitrárnosti tam uvedených záverov vyčíta,
že o verejnom vyhlásení rozsudku sťažovateľ nemal v rozhodnom čase z dôvodu pobytu
vo väzbe žiadnu vedomosť. Z uvedeného dôvodu je sťažovateľ toho názoru, že krajský súd
odňal sťažovateľovi možnosť zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku,
pričom oznámenie súdu na úradnej tabuli o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
sťažovateľ považoval za nedostačujúce. V uvedenom postupe krajského súdu videl aj
odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým odôvodnil prípustnosť svojho dovolania.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie, považuje
sťažovateľ taktiež za arbitrárne a ústavne neobhájiteľné. V sťažnosti sťažovateľ ďalej
poukazuje na to, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že v rámci
odvolacieho konania sťažovateľ nemal možnosť byť oboznámený a vyjadriť sa k podaniu
žalovaného, ktorým sa žalovaný vyjadril k jeho odvolaniu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd
svoje závery nedostatočne odôvodnil a de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu
ochranu. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu uvedeným v odôvodnení
napadnutého uznesenia, že nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady
konania v zmysle § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný
opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Cdo 436/2014 zo dňa 29.09.2015
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo 436/2014 zo dňa
29.09.2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vydaním rozsudku Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 24.04.2014 č.k. 3Co/303/2012-103 porušené boli.
4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.04.2014 č.k. 3Co/303/2012-103
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a právo aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod č.k. 16C/1/2011
porušené boli.
4
6 . priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- Eur,
ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
7. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur, ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
8. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré
je Okresný súd Bratislava I povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
9. priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur, ktorú je
Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr. Emília
Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
10. priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur , ktorú
je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr, Emília
Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
11. priznáva náhradu trov konania v sume 303,04 Eur , ktorú
je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. JUDr. Emília
Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
6
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu okresného súdu namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie
spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresného súdu. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
1.1 V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že jeho
postup bol zavŕšený vydaním rozsudku vo veci samej a ďalej poukazuje na skutočnosť, že
proti rozsudku, ako aj predchádzajúcemu postupu okresného súdu bolo možné podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil. Sťažovateľom
namietaný postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho
prieskumu krajským súdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti
8
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
1.2 Sťažovateľ tiež namietal postup okresného súdu a tvrdil, že v napadnutom konaní
dochádza k prieťahom, a tým aj porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka
smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Ústavný súd s poukazom na skutočnosť, že rozsudok okresného súdu vo veci
sťažovateľa v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť
doručením napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľovi 22. augusta 2014,
vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil
ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07,
2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa,
ktorým sa sťažovateľ domáhal zaplatenia 15 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Bratislava III.
Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti
jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku ESĽP
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva, že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu a jeho procesného odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie
sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú.
10
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach
prípadu (včas podaná sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
ako súdu dovolacieho) nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté
rozhodnutie krajského súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti.
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o splnení zákonných
podmienok pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a právne závery,
na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa
názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom
prípade návrhu sťažovateľa nevyhovel. Poukázal na to, že bolo povinnosťou sťažovateľa
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. preukázať vznik a rozsah nemajetkovej ujmy, ktorá je
v príčinnej súvislosti s vytýkaným nesprávnym úradným postupom. Krajský súd zdôraznil,
že „nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú
samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje
povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto
nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy“. V nadväznosti na tieto úvahy krajský súd konštatoval, že
„navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti
s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali v konaní
dôkazne nepodložené. Navrhovateľ neuviedol ani v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom.“. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé
a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku
sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
2.2 Sťažovateľ tiež namietal postup krajského súdu a tvrdil, že v napadnutom konaní
dochádza k prieťahom, a tým aj k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoje závery uvedené v bode 1.2 odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktoré sú
relevantné aj pre posúdenie postupu krajského súdu z hľadiska porušenia označených práv,
a konštatuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa aj v tejto jej časti.
2.3 K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci
a práva, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom, ústavný súd konštatuje, že tieto
otázky boli predmetom dovolacieho konania, preto bolo potrebné túto časť sťažnosti
s poukazom na princíp subsidiarity odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
12
3.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by
sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky,
za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho
súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou úlohou
ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že
všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04,
IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako
arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti
jeho dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a teda že mu postupom súdu nebola odňatá
možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia
rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa
považoval za zákonné a riadne odôvodnené. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu
prípustnosti dovolania, za súčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 OSP
ústavný súd dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie
napadnutého uznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne
odôvodnené. Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými
námietkami sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa
názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd
dospel k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľa, že napadnuté rozsudky spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru
v napadnutom uznesení uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný
dovolací dôvod možno uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa, že nemal možnosť oboznámiť sa
s argumentáciou žalovaného uvedenú v replike k jeho odvolaniu a reagovať na ňu, ústavný
14
súd pod preskúmaní sťažovateľom podaného dovolania konštatuje, že sťažovateľ námietku
procesného pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení vyjadrenia žalovaného
k odvolaniu sťažovateľovi v dovolacom konaní neuplatnil.
Ústavný súd opätovne poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1
ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným
súdom, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože
v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Pretože sťažovateľ uplatnil
námietku nedoručenia vyjadrenia účastníka konania až v konaní pred ústavným súdom, hoci
ju mohol efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd na jej
posúdenie nemá právomoc.
Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo
tým, že krajský súd ho neupovedomil „do väzby“ o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozsudku, čím mu znemožnil byť prítomný pri vyhlásení rozsudku. Ústavný súd k tejto
námietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadať krajský súd
o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3 OSP, ktorým
by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj do ústavu na výkon
väzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa § 156 ods. 3 OSP, teda oznámenie
na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďže sťažovateľ
netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň netvrdil, že
požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebol
v okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom
o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru.
Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru
musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného
práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia
práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,
sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy
nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že
v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola vôbec, resp. v dostatočnej miere na základe
inak účinného prostriedku nápravy poskytnutá náprava, ešte nie je dostatočná pre záver, že
sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva
(rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87,
16
bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07,
body 32 – 34).
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že
k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,
že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoru
ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformným
spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazu
odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd
uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo
na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa
dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok
nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne
III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016