Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
4b8/396099.11b1b2.pdf
PDF · 168.74 KB
No categories available
4Cdo/436/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 436/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. Ing. J., bývajúceho
v L., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná M. so sídlom v B., o náhradu
škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 1/2011, o dovolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2014 sp. zn. 3 Co 303/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa ţalobou doručenou Okresnému súd Bratislava I domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. z dôvodu nečinnosti Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn.
PK 2T 39/2001, čím došlo k mareniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v súvislosti s krádeţou v jeho rodinnom dome, teda poškodeného, čo bolo
konštatované aj v odpovediach na jeho sťaţnosti na prieťahy v konaní podpredsedom
Okresného súdu Bratislava III a predsedom Krajského súdu v Bratislave.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 12. apríla 2012 č.k. 16 C 1/2011-67 návrh
ţalobcu zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 2, 3, § 25 zákona
č. 514/2003 Z.z., § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, vecne tým, ţe ţalobca v priebehu
konania nepreukázal ţe by mu v dôsledku ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu
bola spôsobená nemajetková ujma. Zo ţiadnych ním uvádzaných tvrdení nemoţno vyvodiť,
ţe v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu a vytýkaných prieťahov v konaní
došlo v značnej miere k zníţeniu jeho dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti, a teda
ţe by mu vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Samotná skutočnosť, ţe v trestnom konaní,
v ktorom mal ţalobca postavenie poškodeného došlo k prieťahom, ktoré vyvolali u neho stav
právnej neistoty ešte sama o sebe nezakladá nárok na nemajetkovú ujmu. Poukázal na § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch
ak ju nie je moţné uspokojiť inak a to len v prípade ak samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Bolo povinnosťou ţalobcu, ktorý mal v konaní
dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t.j. preukázať,
ţe bola zníţená dôstojnosť jeho osoby, jeho váţnosť v spoločnosti a preukázať závaţnosť
vzniknutej ujmy a závaţnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu jeho práv ako
poškodeného v trestnom konaní. Priznanie nemajetkovej ujmy je podmienené konštatovaním
porušenia práva, z ktorého plynie ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom. Ţalobca
svoje tvrdenia ţiadnym spôsobom nepreukázal. Z dôkazov ním predloţených
nie je preukázaná súvislosť medzi zhoršením jeho zdravotného stavu a vytýkanými prieťahmi
v trestnom konaní. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţalobca
nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti
štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal vznik ním uplatnenej
nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom
a nemajetkovou ujmou. Skutočnosť či došlo v trestnom konaní k prieťahom v konaní súd
neskúmal z dôvodu, ţe civilný súd nemá právomoc posudzovať postup alebo rozhodnutia
iných súdov v trestnom konaní a nie je oprávnený preskúmavať postup súdov v trestnom
konaní z hľadiska ich účelnosti alebo rýchlosti, ale i vzhľadom k skutočnosti, ţe ţalobca
nepreukázal vznik nároku na uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko nepreukázal,
ţe vzhľadom na tvrdenú ujmu spôsobenú vytýkaným prieťahom ju nie je moţné uspokojiť
inak a ţe následky, ktoré mu vznikli v súkromnom ţivote a v spoločenskom uplatnení
sú závaţné. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. ţalovanej nepriznal náhradu trov konania, pretoţe
ju nepoţadovala.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. apríla 2014 sp. zn.
3 Co 303/2012 rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, keď dospel k záveru o jeho vecnej správnosti a v celom rozsahu
sa stotoţnil aj s jeho odôvodnením. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Vzhľadom k námietkam ţalobcu uvádzaným v dôvodoch odvolania uviedol, ţe súd prvého
stupňa postupoval správne, keď zisťoval, či došlo v značnej miere k zníţeniu dôstojnosti
a váţnosti ţalobcu v spoločnosti a či vytýkaným nesprávnym úradným postupom došlo
k negatívnym následkom v jeho súkromnom ţivote a spoločenskom uplatnení. Na základe
výsledkov dokazovania súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, ţe ţalobca v konaní
nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňaţnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal
rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali v konaní nepodloţené. Ţalobca neuviedol ani
v odvolaní ţiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto
otázky odvolacím súdom. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdu mu bola odňatá
moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Za takú vadu označil skutočnosť,
ţe odvolací súd sa nevysporiadal s jeho uvádzanou argumentáciou, v dôsledku čoho
rozhodnutie je nepresvedčivé a arbitrárne. Mal za to, ţe odvolací súd a tieţ súd prvého stupňa
sa nevysporiadal s tým, ţe v prejednávanej veci nemajetková ujma sa nepreukazuje.
V dôvodoch dovolania rozoberal skutkový a právny stav veci s poukazom na judikatúru
ESĽP.
Ţalovaná vyjadrenie k dovolaniu nepodala.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté
niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom
je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných
mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a ţalobcovi neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom
na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru,
ţe nie je dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), por. napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn.
III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Citovaný čl. 46 ods. 1 Ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy Ústavy (čl. 46 aţ 50 Ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať
sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavný súd“) zmyslom a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy (aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je zaručiť kaţdému reálny prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97,
II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,
ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (ţalobe)
fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98). Z judikatúry tieţ vyplýva,
ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak
ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu
ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé
konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva
na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde,
ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku
konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil,
ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle,
ţe ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací
súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe
sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy,
ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie poukázal na to, ţe ţalobca v konaní konkrétne nepreukázal, ţe by mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v prieťahoch v trestnom konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. PK 2T 39/2001 vznikla určitá nemajetková ujma.
Súd prvého stupňa poukázal na zákon č. 514/2003 Z.z. ako na špeciálny zákon upravujúci
podmienky zodpovednosti vzniku a rozsahu náhrady, ktorá sa odškodňuje. Samotný fakt,
ţe dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa nestotoţňuje
neznamená, ţe jeho zdôvodnenie nezodpovedá poţiadavkám, ktoré na túto časť rozsudku
kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe aj odvolací
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd vzal do úvahy, ţe v konaní
nebolo preukázané, ţe by v dôsledku prieťahov v uvedenom trestnom konaní došlo u ţalobcu
k tvrdenej nemajetkovej ujme, či k zníţeniu jeho váţnosti a dôstojnosti. Jeho rozhodnutie
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv ţalobcu.
K tejto námietke dovolateľa treba dodať, ţe táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov
súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, ţe nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods. 2, veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, ţe dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových
zistení, a to uţ len z toho dôvodu, ţe v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiţ
nemá moţnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd
nemôţe vykonávať dokazovanie, tak nemôţe iba na základe súdnych spisov preskúmať
správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôţe pre svoje rozhodnutie zabezpečiť
rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,
ktorý dôkazy hodnotil.
Dovolateľ za procesný postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá moţnosť pred súdom
konať, označil to, ţe odvolacím súdom nebol vypočutý a rozsudok odvolacieho súdu nebol
verejne vyhlásený.
Z ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. vyplýva, v ktorých prípadoch je odvolací súd
povinný na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadiť pojednávanie,
pričom v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). V danej veci nešlo o prípad, kedy by odvolací súd
povaţoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ţalobcu v konaní vypočuť),
t.j. ţe by musel o odvolaní rozhodnúť na nariadenom pojednávaní a preto tým, ţe o odvolaní
ţalobcu rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez jeho vypočutia, neodňal
mu moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Z obsahu spisu tieţ vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 214
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. verejne vyhlásený 24. apríla 2014, čo vyplýva
z oznámenia o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho
pojednávania, ktoré bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave
od 17. apríla 2014 do 25. apríla 2014 (por. č.l. 100).
Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je neprípustné, preto ho odmietol
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie a preukázateľné trovy jej nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová