Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 336/2016
PDF · 220.03 KB
No categories available
II. ÚS 336/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátom
JUDr. Gabrielom Gulbišom, Advokátska kancelária, Boženy Nemcovej 22, Košice, vedené
pod sp. zn. Rvp 8925/2015, sp. zn. Rvp 10683/2015 a sp. zn. Rvp 10684/2015 vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2
ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných
a slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Er 674/2011 a jeho uznesením z 20. februára 2012, postupom Okresného súdu Nové
Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 521/2012 a jeho uznesením zo 6. februára 2014,
postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 522/2012
a jeho uznesením zo 6. februára 2014, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 CoE 169/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2015, postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 172/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 84/2012 a jeho
uznesením zo 14. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 198/2014 a jeho uznesením z 5. februára 2015 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 8925/2015, sp. zn. Rvp 10683/2015 a sp. zn. Rvp 10684/2015 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8925/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2015
a 15. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.
(ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 8925/2015, sp. zn. Rvp 10683/2015
a sp. zn. Rvp 10684/2015 vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3,
čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení
s čl. 2 ods. 2, čl. 144 a čl. 152 ods. 3 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny postupom Okresného súdu
Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 674/2011 a jeho uznesením
z 20. februára 2012, postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Er 522/2012 a jeho uznesením zo 6. februára 2014, postupom Okresného súdu Nové
Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 521/2012 a jeho uznesením zo 6 . februára 2014
(spolu ďalej len „okresné súdy“), postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 CoE 169/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2015, postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 172/2014 a jeho uznesením z 30. januára 2015,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoE 84/2012 a jeho
uznesením zo 14. júna 2012 (spolu ďalej len „krajské súdy“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 ECdo 198/2014 a jeho uznesením z 5. februára 2015. Uvedené sťažnosti však
neobsahovali odôvodnenie. Následne boli ústavnému súdu 3. augusta 2015 doručené
doplnenia odôvodnení týchto sťažností.
2. Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
S povinnými uzavrela poistné zmluvy, na základe ktorých sa povinní zaviazali platiť
dohodnuté poistné. Sťažovateľka sa z dôvodu neplnenia povinností vyplývajúcich z poistnej
zmluvy povinnými obrátila na základe rozhodcovskej doložky na Arbitrážny súd Košice,
ktorý povinných zaviazal na zaplatenie dlžného poistného. Následne z dôvodu neplnenia
povinností uvedených v rozhodcovských rozsudkoch podala súdnemu exekútorovi návrh na
vykonanie exekúcie. Žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie však boli okresnými súdmi bez nariadenia pojednávania zamietnuté v nadväznosti
na konštatáciu neprijateľnosti zmluvných podmienok. Proti týmto rozhodnutiam okresných
súdov sťažovateľka podala odvolania, o ktorých rozhodovali príslušné krajské súdy, ktoré
napádané uznesenia okresných súdov potvrdili. Voči jednému z týchto rozhodnutí podala
sťažovateľka na najvyššom súde dovolanie, ktoré bolo odmietnuté.
2.1 Sťažovateľka namieta, že okresný súd „nanovo konštruoval skutkový stav“,
pričom jej týmto postupom bolo upreté „právo na vyjadrenie sa k správnosti, pravosti
a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu“, čím bola porušená požiadavka
kontradiktórnosti konania. Podľa sťažovateľky exekučný súd v zmysle právneho poriadku
Slovenskej republiky nie je oprávnený skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky
– rozhodcovskej doložky.
2.2 Zároveň tvrdí, že dôvody zistenia, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah,
v dôsledku čoho je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva aj v rámci exekučného
konania, exekučný súd riadne nezdôvodnil. „Absencia takejto argumentácie zo strany súdu
bráni účastníkovi v realizácii jeho procesných práv, čím sa mu zmenšuje rozsah možnosti
riadne konať pred súdom.“ „Exekučný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom
miesta pre dohady a domnienky. Súd totiž skutočnosti zisťuje, nie vytvára.“
2.3 Podľa sťažovateľky zákon o rozhodcovskom konaní ustanovuje materiálne
podmienky, ktoré je exekučný súd v rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie povinný skúmať, pričom „okruh šetrenia nemôže exekučný súd
svojvoľne rozširovať“. Z tohto dôvodu sťažovateľka namieta, že odôvodnenia napadnutých
uznesení exekučných súdov sú „nepreskúmateľné, čo malo za následok porušenie práva
odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie mu možnosti konať pred súdom...“.
2.4 Podľa sťažovateľky exekučné súdy, ako aj súdy konajúce o sťažovateľkou
podaných opravných prostriedkoch tak nerešpektovaním zásady iura novit curia „porušili
čl. 144 Ústavy SR, porušili čl. 2 ods. 3 ústavy, v dôsledku čoho odmietli poskytnúť súdnu
ochranu jeho oprávnenej pohľadávke, porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo sťažovateľa na vyjadrenie sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom a prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako i právo garantované čl. 20
ústavy ako i právo garantované podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.“.
2.5 Čo sa týka bližšej argumentácie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že
sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu
a samotnej argumentácie s desiatkami sťažností, ktoré sťažovateľka podala a ústavný súd
o nich už rozhodol, a preto smerom k obsahu sťažností a bližšej argumentácii ústavný súd
odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn.
I. ÚS 547/2012 z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, sp. zn. III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn.
III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn. I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn.
I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 alebo sp. zn. II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013.
2.6 Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny a dohovoru napadnutým postupom a napadnutými
uzneseniami všeobecných súdov, zrušil napadnuté uznesenia všeobecných súdov a vec
vrátil všeobecným súdom na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho
zastúpenia.
II.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
III.
K spojeniu vecí
4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
4.1 V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
4.2 Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na
obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
okresných súdov
5. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
5.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
5.2 Sťažovateľka sťažnosťami napáda uznesenia okresných súdov. Zo sťažností
vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti napadnutým uzneseniam
okresného súdu odvolania, o ktorých boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy.
Právomoc krajských súdov rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu práv napadnutým postupom a uzneseniami
krajských súdov a najvyššieho súdu
6. Obdobné (totožné) sťažnosti sťažovateľky týkajúce sa problematiky uvedenej
v časti I tohto uznesenia boli v minulosti predmetom konania pred ústavným súdom, pričom
podľa platného rozvrhu práce boli pridelené všetkým senátom ústavného súdu, pričom
z evidencie doterajšej rozhodovacej činnosti vyplýva, že ústavný súd
- väčšinu z nich odmietol pri predbežnom prerokovaní (pozri napr. uznesenia sp. zn.
III. ÚS 264/2012 z 19. apríla 2012, sp. zn. III. ÚS 595/2012 z 13. decembra 2012, sp. zn.
I. ÚS 332/2012 z 27. júna 2012, sp. zn. I. ÚS 359/2012 z 23. augusta 2012 a sp. zn.
II. ÚS 160/2013 z 19. marca 2013),
- niektoré z nich v časti týkajúcej sa porušenia označených práv podľa ústavy
a dohovoru príslušnými rozhodnutiami najvyššieho súdu prijal na ďalšie konanie [uznesenia
sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo 7. novembra 2012, sp. zn. I. ÚS 38/2013 zo 6. februára 2013,
sp. zn. II. ÚS 382/2013 z 10. júla 2013 (dotýka sa dvoch sťažností spojených na spoločné
konanie), sp. zn. IV. ÚS 344/2012 z 3. júla 2012 a sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 8. novembra
2012], pričom vo vzťahu k trom z nich následne ústavný súd vyslovil, že sťažovateľkou
označené práva porušené neboli, t. j. nevyhovel im (nálezy sp. zn. I. ÚS 547/2012
z 24. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 38/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 344/2012
z 1. júla 2014), jednej z nich, naopak, II. senát ústavného súdu vyhovel (nález sp. zn.
II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013),
- konanie o jednej zo sťažností sťažovateľky bolo uznesením sp. zn. IV. ÚS 461/2012
z 28. augusta 2012 zastavené (sťažovateľka vzala sťažnosť späť).
6.1 Z dôvodu odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu pri
prerokovávaní a rozhodovaní obdobných sťažností sťažovateľky ústavný súd uznesením
sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014 prijal toto zjednocujúce stanovisko:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44
Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný
titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe
posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa
k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie
dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú
konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní.“
6.2 V prerokovávanej veci sťažovateľka podala proti napadnutým uzneseniam
okresných súdov odvolania a proti napadnutým uzneseniam krajských súdov dovolania
najvyššiemu súdu.
6.3 Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko
pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti
so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky
možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala
z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu
a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou
podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej
obranou zaoberali krajské súdy v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013,
I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).
6.4 Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajských súdov
a najvyššieho súdu postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako
celku (v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že „presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“
(napr. I. ÚS 742/2013, II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
6.5 V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej
veci sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto ak aj okresné súdy pochybili, keď nedali sťažovateľke možnosť vyjadriť sa
k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním uskutočnenému právnemu posúdeniu, ich
pochybenie nemožno pričítať na ťarchu krajských súdov a najvyššieho súdu, keďže tieto
procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu
nemožno považovať napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho súdu ani ich
postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, za také, ktoré porušujú
sťažovateľkine práva a slobody.
6.6 Ústavný súd ďalej uvádza, že jedným z nevyhnutých predpokladov vedenia
exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať. Nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný
všeobecný súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej
spotrebiteľskej zmluvy.
6.7 V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na odôvodnenie smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica o nekalých podmienkach“), podľa ktorého „keďže na účely... smernice sa
hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú hlavný predmet zmluvy
ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže hlavný predmet zmluvy
a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri hodnotení primeranosti
ostatných podmienok...“. Z prezentovaného vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy
(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie
poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú
vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný
predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri
hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej
zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva
vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,
a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej
právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.
6.8 Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
6.9 Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenia krajských súdov a najvyššieho
súdu uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňajú. Ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil v postupe a v skutkových a právnych záveroch napadnutých
uznesení krajských súdov a najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo
ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Krajské súdy, ako aj najvyšší súd
podľa posúdenia ústavného súdu odpovedali aj na ťažiskové argumenty sťažovateľky
týkajúce sa posúdenia rozhodcovskej doložky a exekučného titulu, pričom vo svetle už
uvedených záverov ústavného súdu a zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu sú
závery týchto súdov ústavne udržateľné. Napadnuté uznesenia krajských súdov
a najvyššieho súdu preto nemôžu mať také účinky, ktoré by boli v okolnostiach
posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou, listinou a dohovorom garantovaným základným
právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, ako aj základným
právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
6.10 Na základe už uvedených konklúzií ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v časti
namietaného porušenia jej práv napadnutým postupom a uzneseniami krajských súdov
a najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
7. K rozhodnutiu pripája odlišné – doplňujúce stanovisko sudca Lajos Mészáros.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016