Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 374/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátom Mgr. Slavomírom Ilavským, Námestie

legionárov 5, Prešov, vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 26. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. -49 z 26. novembra 2015 zastavil konanie z dôvodu,

že sťažovateľ ako žalobca vzal svoj návrh späť. Sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť

(ďalej len „žalovaný“), trovy

konania vo výške 225,28 €. Rozhodol tiež o vrátení súdnych poplatkov v sume po 133,30 €

sťažovateľovi aj žalovanému.

Proti uzneseniu okresného súdu vo výroku o povinnosti nahradiť trovy konania

žalovanému podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením č. k. -58 z 26. januára 2016 tak, že uznesenie okresného súdu

v napadnutej časti potvrdil bez toho, aby vzal do úvahy ďalšie okolnosti veci.

Podľa sťažovateľa „sporná vec náhrady trov konania bola nesprávne

a nespravodlivo prejednaná a nesprávne rozhodnutá, čím došlo zo strany súdu k porušeniu

uvádzaných práv sťažovateľa“.

Sťažovateľ argumentuje tým, že krajský súd pri svojom rozhodnutí závažne pochybil,

keď aplikoval (ďalej aj „OSP“) a posúdil

predmetnú otázku len procesne bez toho, aby zohľadnil ďalšie relevantné okolnosti veci.

V tejto súvislosti ďalej v sťažnosti uvádza:

„Prerušenie konania a následné späť vzatie žaloby bolo učinené podľa odporučenia

sudu v konaní č. , v ktorom sudkyňa pred pojednávaním zdôraznila,

že v prípade späť vzatia žaloby súdny poplatok bude vrátený, ale nespomenula, že v takom

prípade bude žalobca povinný nahradiť trovy konania. Žalobca teda v presvedčení,

že vrátením poplatkov bude vec vysporiadaná, zobral žalobu späť, čo učiniť nemusel.

Sťažovateľ nezavinil zámerne zastavenie konania, konal iba na podnet a z iniciatívy súdu,

ktorý ho na tento úkon nasmeroval a preto je potrebné skúmať tieto okolnosti pred právnym

úkonom žalobcu, a nielen prísne, formálne, z procesného hľadiska trovy vyhodnotiť

a zaviazať sťažovateľa na ich zaplatenie. Vzhľadom na neobvyklý prípad a usmernenie

sťažovateľa súdom, myslíme, že správne je použiť , , kde

sa náhrada trov účastníkom nepriznáva.

Ďalší rozpor vidíme v skutočnosti, že účastníkom súd vrátil krátené súdne poplatky,

teda aj sťažovateľovi, ale súčasne zaviazal ho na zaplatenie náhrady trov žalovanému, teda

bol porušený princíp jednotnosti trov, nakoľko trovy konania tvorí zaplatený súdny poplatok

spoločne s úkonmi právneho zastúpenia. Rozhodnutie, keď sa vracia súdny poplatok ale

2

zároveň sťažovateľ musí platiť náhradu trov - úkonov právneho zastúpenia je nesprávne

a nezákonné.

V pripojenom Uznesení č. k. zo dňa 23. 1. 2015 je výslovne uvedené,

že účastníci s prerušením súhlasia, čomu ale predchádzala informácia sudkyne, že súdne

poplatky sa vrátia, preto aj sťažovateľ súhlasil s postupom. Ani zmienka nebola od súdu

vyslovená, že bude priznávať náhradu úkonov právneho zastúpenia a v tom vidíme uvedenie

sťažovateľa súdom do omylu.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Krajský súd Prešov ako odvolací súd, Uznesením č. k. -58, porušil

základne práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru

a Ústavu SR, Čl. 127 ods. 1.

Zrušuje Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. -58, vydané 26. 1. 2016,

Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k... -49, vydané

26. 11. 2015

Priznáva náhradu trov konania právnemu zástupcovi sťažovateľa... 296,44 €.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný

súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, , , ). Text uvedený mimo petitu

považuje za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť

petit (, , , , ,

, ).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti

namieta porušenie práva podľa dohovoru a porušenie

napadnutým uznesením krajského súdu z 26. januára 2016. Následne žiada, aby

zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu z 26. januára 2016, ako aj uznesenie okresného

súdu z 26. novembra 2015.

Vychádzajúc z takto formulovaného petitu, dospel k záveru, že

sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu z 26. januára 2016.

4

Po takomto vymedzení predmetu konania preskúmal v rámci

predbežného prerokovania sťažnosť sťažovateľa z hľadiska, či ju nemožno považovať

za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia z 26. januára 2016, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, uviedol tieto právne závery:

„Ustanovenie vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov

konania podľa pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v . Toto ustanovenie

vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon má za následok

zastavenie konania. Z previazanosti a vyplýva,

že ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia, musí sa zaoberať pri rozhodovaní

o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť

zastavené.

Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale

z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať

z procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu

(žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ

domohol uplatneného nároku alebo nie. Súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom

konaní úspešný alebo nie (bližšie viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

).

Pri aplikácii ustanovenia prvá veta treba otázku, či účastník

konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, posudzovať podľa procesného výsledku.

Z procesného hľadiska je navrhovateľovým zavinením na zastavení konania

späťvzatie návrhu. Úvahy o tom, či si navrhovateľ bol alebo mohol byť vedomý

bezdôvodnosti svojho návrhu na začatie konania, resp. úvahy o dohodách medzi účastníkmi

konania a podmienky stanovované medzi účastníkmi konania vo vzťahu k náhrade trov

konania sú z hľadiska aplikácie ustanovenia prvá veta vo vzťahu

k rozhodnutiu súdu bezpredmetné. Súd týmito okolnosťami nie je viazaný. Rozhoduje len

z procesného hľadiska o zavinení zastavenia konania.

Preto správne postupoval prvostupňový súd, keď rozhodol o zavinení zastavenia

konania zo strany žalobcu, ktorý zobral späť návrh na začatie konania až po vydaní

platobného rozkazu a po podaní odporu odporcom proti platobnému rozkazu. Z procesného

hľadiska zastavenie konania zavinil navrhovateľ, a preto na daný právny vzťah nie je možné

aplikovať ustanovenie , keď účastník konania, ktorý bol

z procesného hľadiska úspešný a ktorý odolal podanej žalobe a uplatnenému nároku

žalobcu si trovy konania uplatnil a riadne vyčíslil.“

6

pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. -49

z 26. novembra 2015, ktorým tento zastavil konanie z dôvodu späťvzatia návrhu, rozhodol

o povinnosti sťažovateľa nahradiť trovy konania žalovanému a o vrátení súdneho poplatku

obom účastníkom. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol:

„Vzhľadom na späťvzatie žaloby pred začatím pojednávania, súd na základe vyššie

citovaných zákonných ustanovení konanie zastavil.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia , prvá veta ,

z ktorého vyplýva, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť,

je povinný uhradiť jeho trovy. Žalobca procesné zavinil zastavenie konania, preto súd

priznal žalovanému trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške

218,58 EUR za 2 úkony právnej pomoci po 101,25 EUR (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie odporu) + 2 x režijný paušál po 8,04 EUR a náhrady za nevrátenú časť súdneho

poplatku vo výške 6,70 EUR. ...

Žalobca zaplatil súdny poplatok za návrh vo výške 144,- EUR. Žalovaný zaplatil

súdny poplatok za odpor vo výške 144,- EUR. Keďže konanie bolo zastavené z dôvodu

späťvzatia návrhu, má žalobca aj žalovaný právo na vrátenie kráteného súdneho poplatku.

Preto súd v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení vrátil žalobcovi ním zaplatený

súdny poplatok za návrh a žalovanému ním zaplatený súdny poplatok za odpor krátený

o 6,70 EUR, t. j. sumu 133,30 EUR...“

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie práva podľa

dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu

z 26. januára 2016. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou , na základe ktorého

bol zaviazaný nahradiť trovy konania žalovanému. Poukazuje na to, že k späťvzatiu žaloby

ho motivovalo vyhlásenie sudkyne okresného súdu, ktorá prerokúvala a rozhodovala

súvisiacu vec vedenú pod sp. zn. . Namieta, že táto sudkyňa okresného súdu

ho nepoučila o tomto následku späťvzatia žaloby, t. j. o možnosti zaviazať ho, aby nahradil

trovy konania žalovanému.

V prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí,

že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahuje samo osebe

takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred

všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného

výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné

právo (, , , , ,

, ).

Krajský súd v napadnutom uznesení odôvodnil právny záver o aplikácii § 146 ods. 2

, na základe ktorého bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť trovy konania

žalovaného z dôvodu, že pre späťvzatie návrhu zavinil z procesného hľadiska zastavenie

konania. konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu z 26. novembra 2015 nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti,

neumožňujú záver o porušení práva podľa dohovoru a

napadnutým uznesením krajského súdu.

považoval okrem iného za relevantné, že sťažovateľ bol v predmetnom

konaní pred všeobecnými súdmi zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorého

úlohou bolo poučiť ho o význame jednotlivých procesných úkonov, ako aj o všetkých

následkoch, ktoré sú spojené s týmito procesnými úkonmi. Pritom ak je účastník

v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom, súdy nemajú povinnosť poskytnúť

8

takému účastníkovi poučenie o jeho procesných právach a povinnostiach (porovnaj § 5

).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol

opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku

napadnutého rozhodnutia, ktorým krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku

o uložení povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 225,28 €

a náhradu trov odvolacieho konania v sume 28,31 €. V danom prípade v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ,

) vyhodnotil predmet sporu tak, že ide o vec nižšej významnosti

(o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak vylučuje

u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom

opravnom konaní (podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade

bagateľných vecí je v zmysle neprípustné), bolo by proti logike pripustiť,

aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu

sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016

10