Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 508/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ,

, v mene ktorej koná advokát , vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015

faxom doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

(ďalej len „“), na spravodlivý proces podľa

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. februára 2015

(ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“). Zároveň totožnú sťažnosť sťažovateľka

doručila ústavnému súdu aj poštou 26. mája 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne

č. 4752087390 z 8. júla 2002 bola žiadosť sťažovateľky o starobný dôchodok zamietnutá

z dôvodu, že „ku dňu 8. 2. 2012 nebola zamestnaná najmenej 25 rokov“. Dôvodom

nezapočítania určitých dôb zamestnania bola absencia evidenčných listov sťažovateľky

a ďalších listín v príslušných archívoch. Sťažovateľka uvádza, že po vydaní tohto

rozhodnutia Sociálnej poisťovne neustále suplovala úlohu štátnych orgánov pri riadnom

zisťovaní skutkového stavu a v určitej časti nakoniec mala úspech.

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 4752087390 z 3. októbra 2002 bol

sťažovateľke od 8. februára 2002 priznaný starobný dôchodok v sume 2 374 Sk.

Tento dôchodok sa jej následne prepočítaval a jeho výška sa upravovala na základe

valorizácie, ako aj preukázania ďalšej doby zamestnania. Spornými však podľa

sťažovateľky naďalej zostali obdobia jej zamestnania u zamestnávateľa

(obdobie 8. júl 1962 10. január 1964), (obdobie

19. január 1982 1. september 1982) a (obdobie

1. január 1986 31. január 1986).

Sťažovateľka uvádza, že do dnešného dňa opakovane namieta nedostatočne zistený

skutkový stav a z neho vyplývajúce nesprávne započítanie jednotlivých období

jej zamestnania, a to aj v rámci konaní o zvýšenie jej starobného dôchodku. Nároky

sťažovateľky boli predmetom viacerých súdnych konaní vedených na Krajskom súde

v Nitre (ďalej len „krajský súd“), pričom ako príklad uvádza konania vedené pod spisovými

značkami: , , , .

Posledným takýmto konaním bolo podľa sťažovateľky konanie vedené pod

sp. zn. , ktoré je predmetom tejto sťažnosti. Krajský súd rozsudkom

č. k. -12 z 28. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil

rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4752087390 zo 6. decembra 2012, ktorým Sociálna

2

poisťovňa rozhodla o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľke od 1. januára 2013.

Sťažovateľka uvádza, že vo vzťahu k jej námietkam týkajúcim sa sporných období

zamestnaní krajský súd iba poukázal na svoj skorší rozsudok č. k. -19

z 18. mája 2012, a preto nepovažoval za dôvodné opakovane posudzovať tieto jej námietky.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie. Najvyšší súd však

napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil. Napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nadobudol právoplatnosť 25. marca 2015.

Sťažovateľka v tejto sťažnosti porušenie základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe podľa , základného práva na spravodlivý proces

podľa a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

namieta práve napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, pričom uvádza, že ochrany svojich

práv sa snaží domôcť už trinásť rokov. Počas tohto neprimerane dlhého obdobia sa jej

podarilo dosiahnuť čiastočný úspech, keď sa od prvotného zamietnutia žiadosti o starobný

dôchodok dopracovala najskôr k jeho priznaniu a neskôr k postupnému zvýšeniu z dôvodu

započítania ďalších období zamestnania. Napriek množstvu konaní, ktoré iniciovala, sa jej

do dnešného dňa nepodarilo dosiahnuť úplnú ochranu svojich práv. Postup príslušných

štátnych orgánov podľa nej vždy pripomína akýsi kruh, z ktorého sa sťažovateľka nevie

vymaniť. Sťažovateľka uvádza, že keď namietne započítané doby zamestnania, štátny orgán

ju vyzve na predloženie dôkazov, keďže ona dôkazmi nedisponuje, štátny orgán dopytuje

v tejto veci viaceré archívy, keďže archívy oznámia, že sa v nich príslušné listiny

nenachádzajú, štátny orgán potvrdí správnosť výpočtu starobného dôchodku a celý proces

sa podľa nej môže opakovať.

Sťažovateľka uvádza, že od ústavného súdu nežiada posúdiť, či príslušné orgány

správne vypočítali výšku jej starobného dôchodku, či pri jej výpočte vychádzali z riadne

zisteného stavu veci alebo či zohľadnili všetky doby zamestnania, ale to, aby ústavný súd

v rámci svojich právomocí preskúmal, či postup štátnych orgánov popísaný v tejto sťažnosti

možno označiť za ústavne komfortný.

Podľa sťažovateľky podstatu celého problému pomerne dobre vystihuje

konštatovanie krajského súdu v rozsudku č. k. -19 z 18. mája 2012, ktorý bol

potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2013,

v ktorom krajský súd «na jednej strane uznal opodstatnenosť sťažovateľkiných námietok

ohľadom neštandardného postupu, resp. nezachovania žiadnych dokumentov

o jej zamestnaní, zároveň ale uviedol, že „za tento nedostatok však nenesie zodpovednosť

odporkyňa ani štát, pretože neexistuje žiadny právny predpis, na základe ktorého by bolo

možné akýmkoľvek spôsobom riešiť uvedený právny problém, resp. situáciu, v ktorej

sa navrhovateľka ocitla“. Najvyšší súd SR k uvedenému dodal, že vedenie evidenčných

listov o dobe zamestnania a zárobku bolo do 31. 12. 2003 povinnosťou zamestnávateľov

a pokiaľ zamestnávateľ tieto nepredložil, nemožno nepreukázanie doby zamestnania,

prípadne hrubých zárobkov klásť za vinu Sociálnej poisťovni.».

Sťažovateľka uvádza, že v sú zakotvené ústavné princípy

a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti

koncepciu materiálneho právneho štátu, ktorá zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú

kvalitu právnej normy. Preto pokiaľ príslušné zákony explicitne nemysleli na prípadnú

stratu alebo zničenie príslušných archívov, považuje za absurdné a z ústavného hľadiska

neakceptovateľné, aby napriek tomu, že sama neporušila žiadnu svoju zákonnú povinnosť,

zostávala jedinou osobou sankcionovanou za vzniknutý protiprávny stav. Povinnosťou

konajúcich štátnych orgánov bolo podľa sťažovateľky pristúpiť k takému výkladu zákona

a využiť také prostriedky na dosiahnutie jeho účelu, ktoré by zabezpečili náležitú ochranu

jej práv. Žiadna prípadná medzera v právnej úprave nemôže mať podľa nej za následok

porušenie jej základného práva garantovaného v ústave. Podľa sťažovateľky „v takomto

prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval,

ale naopak garantoval (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Ústavný

súd SR vo svojej judikatúre (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. )

opakovane zdôrazňuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom

nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup,

ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným

znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,

4

história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov.

Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý

nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných

princípoch právneho štátu.“. Sťažovateľka zastáva názor, že konajúce štátne orgány

sa v prerokúvanej veci uvedenými právnymi názormi ústavného súdu neriadili,

čím v konečnom dôsledku postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom došlo „k takej

interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ,

t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku

by viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae)“.

Podľa sťažovateľky správne orgány, krajský súd aj najvyšší súd neustále opomínajú

zohľadniť konkrétne okolnosti daného prípadu. Sťažovateľka zastáva názor, že vo viacerých

súdnych rozhodnutiach je síce poukazované na „rozsiahlosť“ dokazovania pred správnymi

orgánmi, no táto rozsiahlosť je bližšie odôvodňovaná iba poukazovaním na dopytovanie

jednotlivých archívov. Podľa nej by však krajský súd a najvyšší súd nemali klásť dôraz

na kvantitatívnu (t. j. na počet listov a žiadostí adresovaných jednotlivým archívom, pozn.

sťažovateľky), ale na kvalitatívnu stránku vykonaného dokazovania. Sťažovateľka je toho

názoru, že vykonané dokazovanie v predmetnej veci sa obmedzilo výlučne na dopytovanie

archívov kvôli evidenčným listom a súvisiacim dokladom sťažovateľky a v prípade

negatívnych odpovedí na opakované dopytovanie sťažovateľky. Sťažovateľka predložila

viacero (nepriamych) dôkazov (napr. osobný dotazník z 25. mája 1985, ktorý bol súčasťou

jej zdravotnej dokumentácie a okrem iného obsahuje aj priebeh predchádzajúcich

zamestnaní, členský preukaz ROH, lístky do kina z roku 1983, na ktoré si z občianskeho

preukazu pri jeho výmene rukou prepísala priebeh zamestnaní), ktorých vierohodnosť

nebola do dnešného dňa spochybnená, napriek tomu sa s nimi príslušné orgány

nevysporiadali.

Podľa sťažovateľky sa konajúce orgány alibisticky priklonili k preneseniu dôkaznej

povinnosti na sťažovateľku napriek tomu, že nikdy nemala zákonnú povinnosť takéto

listinné dôkazy uchovávať. Príslušné orgány tiež opomenuli, že „to bol práve štát, ktorý

najskôr roky nútil svojich občanov pracovať pod hrozbou vyvodzovania trestnoprávnej

zodpovednosti za spáchanie trestného činu Príživníctva podľa

a ktorý následne vedenie a uchovávanie príslušnej evidencie preniesol zo štátu (štátnych

podnikov) na súkromné spoločnosti. Štát garantoval ústavné právo občana na zamestnanie,

ale zároveň sankcionoval jeho nevyužívame...“. Domnieva sa preto, že postup jednotlivých

konajúcich inštitúcií, keď dôkazy ňou predložené nevyhodnotili z historického hľadiska ako

preukázateľné len z dôvodu, že v archívoch sa nič nenachádza, a túto dobu nezapočítali

ako dobu zamestnania, je neprijateľný. „Sťažovateľka nebola stíhaná ani odsúdená

za trestný čin príživníctva a preto je dôvodná domnienka, že celú dobu svojho aktívneho

života pracovala, čo dosvedčujú aj ňou predložené listinné dôkazy. Neexistencia

akýchkoľvek archívnych dokumentov nemá byť na jej neprospech, ale práve má podporiť

dôkazy prezentované sťažovateľkou, ktoré nie sú ničím spochybnené.“

K porušeniu základného práva na primerané zabezpečenie v starobe podľa čl. 39

ods. 1 sťažovateľka uvádza, že je povinnosťou štátu vytvoriť na realizáciu tohto

základného práva náležité podmienky. V predmetnej veci však to tak nebolo. Sťažovateľka

je toho názoru, že neplnenie si povinností zo strany štátu, resp. konajúcich orgánov

v sociálnom zabezpečení, nemôže byť na jej ťarchu, pretože nemohla žiadnym spôsobom

celú vec ovplyvniť.

Podľa sťažovateľky v predmetnej veci nie je sporné to, že v príslušných archívoch

absentujú dôležité dokumenty týkajúce sa jej zamestnaní, resp. ak sa zachovali, že tieto sa

doteraz nepodarilo dohľadať, no nemôže súhlasiť s názormi konajúcich súdov, že za túto

situáciu nenesie žiadnu zodpovednosť štát, príp. Sociálna poisťovňa. Podľa sťažovateľky

bolo povinnosťou štátu zabezpečiť riadnu archiváciu relevantných dokumentov,

resp. v prípade prenesenia tejto povinnosti na súkromné subjekty zabezpečiť efektívny

systém kontroly plnenia týchto povinností, a to nielen vo formálnom, ale najmä

v materiálnom zmysle slova. Z doterajšieho priebehu konania je podľa nej zrejmé,

že v jej prípade si štát túto povinnosťou nesplnil, čím porušil jej ústavne garantované právo

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa . „Vzhľadom

na špecifické okolnosti daného prípadu, ktoré sťažovateľka nijako nezavinila (neporušila

žiadnu svoju zákonnú povinnosť), je ústavne konformný taký výklad príslušných zákonných

6

ustanovení, ktorý pri zisťovaní období jednotlivých zamestnaní sťažovateľky využije všetky

dostupné dôkazné prostriedky, vrátane svedeckých výpovedí samotnej sťažovateľky (ktoré

navyše potvrdzujú nepriame dôkazy). Naopak za prílišný formalizmus (ktorý Krajským

súdom v Nitre naznačenú medzeru v práve nevypĺňa, ale ešte viac prehlbuje) považujeme

taký postup, kedy konajúce orgány dôkaznú povinnosť presunú na sťažovateľku.

Sťažovateľka si je vedomá svojej povinnosti predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení,

táto povinnosť však nezbavuje príslušné orgány ich vlastných povinností v procese

dokazovania.“ Potvrdením takéhoto postupu zo strany všeobecných súdov došlo podľa

sťažovateľky k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.

K porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa došlo tým, že hoci počas posledných trinástich rokov bolo

v predmetnej veci vydaných niekoľko právoplatných rozhodnutí, účel právnej úpravy nebol

do dnešného dňa naplnený.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva , , , štátna

občianka SR, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe podľa čl. 39 ods. 1, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR

boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25. februára 2015 porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25. februára 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000,- €, slovom

pätnásťtisíc eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy

konania v sume 355,72 € na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária

, č. ú. ,

a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

8

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Porušenie označených práv však sťažovateľka

odôvodňuje predovšetkým vo vzťahu k správnemu orgánu (Sociálnej poisťovni, pozn.)

konajúcemu vo veci priznania starobného dôchodku a jeho následného zvyšovania

a krajskému súdu, a to nielen v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu, ale aj vo vzťahu k ďalším konaniam týkajúcim sa rovnakého predmetu,

v ktorých mala sťažovateľka postavenie navrhovateľky. Podstatnou námietkou sťažovateľky

v predmetnej veci odôvodňujúcou porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je jej nesúhlas s posúdením otázky rozdelenia

dôkazného bremena vzhľadom na skutkové okolnosti jej prípadu. Podľa sťažovateľky

správny orgán, krajský súd a najvyšší súd sa alibisticky priklonili k preneseniu dôkaznej

povinnosti na sťažovateľku. Zároveň sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu dotknutých právnych predpisov, ktorá je

z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná. Sťažovateľka žiada ústavný súd,

aby posúdil, či postup správneho orgánu, krajského súdu a najvyššieho súdu možno

považovať za ústavne konformný.

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa sťažovateľka vidí v tom, že napriek tomu, že počas posledných

trinástich rokov bolo v predmetnej veci vydaných niekoľko právoplatných rozhodnutí, účel

právnej úpravy nebol do dnešného dňa naplnený.

Porušenie jej základného práva na primerané zabezpečenie v starobe podľa

sťažovateľka pripisuje skôr štátu, resp. orgánom vykonávajúcim svoju

pôsobnosť v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré si podľa nej nesplnili povinnosť

vytvoriť na realizáciu tohto základného práva náležité podmienky.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti návrhom

na rozhodnutie, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa domáha ( ), čím zároveň vymedzí rozsah

predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Ústavný súd môže totižto rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa

svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , , ).

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na rozhodnutie posudzoval ústavný

súd porušenie označených práv sťažovateľky len vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

10

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne (, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a pri uplatňovaní

zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní

podľa však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom

by bolo možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , , ).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým

krajský súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4752087390 zo 6. decembra 2012

o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľky.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ako súd odvolací

preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je

dôvodné (sťažovateľka namietala, že sa ani dosiaľ nedočkala svojich zákonných nárokov,

má zhodnotených iba 27 rokov, chýba jej započítanie dôb zamestnania v

, a a mesačná výška starobného

dôchodku je podľa nej nízka, pozn.). Podľa najvyššieho súdu „krajský súd správne

poukázal na to, že o nároku navrhovateľky na zhodnotenie ňou tvrdených dôb zamestnania

v , a už bolo právoplatne

rozhodnuté súdom, a to rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -19 zo dňa

18. 05. 2012, v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn.

. Keďže navrhovateľka odporkyni nepredložila žiadne nové doklady, ktoré

by preukazovali tieto jej tvrdenia, odporkyňa nebola povinná o započítaní uvedených dôb

znovu rozhodovať.

Predmet súdneho prieskumu je daný tým, čo bolo predmetom rozhodnutia

odporkyne, ktorý navrhovateľka napadla opravným prostriedkom z 08. 02. 2013.

Predmetom terajšieho konania bolo preto iba rozhodnutie odporkyne číslo

475 208 7390 zo dňa 06. 12. 2012 o zvýšení starobného dôchodku navrhovateľky

od 01. 01. 2013 podľa § 82 a § 293ce zákona a podľa § 1 opatrenia Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č.

Podľa § 1 písm. a) opatrenia sa starobný dôchodok v roku 2013 zvyšuje o 11,20 €.

Nebolo sporné, že navrhovateľke bol starobný dôchodok ku dňu 01. 01. 2013

vyplácaný v sume 182,30 € mesačne. Preskúmavaným rozhodnutím odporkyne bol starobný

dôchodok navrhovateľky zvýšený od 01. 01. 2013 o 11,20 € (na 193,50 € mesačne).

Aj odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je súladné so zákonom

a preto rozsudok krajského súdu podľa veta druhá v spojení s

potvrdil ako vecne správny.“

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu v kontexte so sťažovateľkou

namietanou nesprávnou interpretáciu či aplikáciou dotknutých právnych predpisov,

na ktoré najvyšší súd odkazuje v odôvodnení svojho rozsudku, nezistil taký výklad

12

a aplikáciu príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Práve naopak, podľa názoru ústavného súdu výklad a závery najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku sú ústavne konformné.

Najvyšší súd správne konštatoval, že predmetom konania pred krajským súdom

bolo iba rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4752087390 zo 6. decembra 2012 o zvýšení

starobného dôchodku sťažovateľky, a preto posudzoval zákonnosť postupu a rozhodnutia

krajského súdu len vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

je založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa , resp. práva podľa

dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery,

ktoré sťažovateľka nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež

nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím

vlastným (napr. , ).

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľky týkajúcu

sa porušenia jej základného práva podľa . Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

porušenie označeného základného práva napadnutým rozsudkom.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej ochranu základnému právu podľa poskytuje ústavný

súd len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie

tohto práva ešte mohlo trvať (, , , ,

). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti

pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (m. m. ).

Podľa sťažovateľky k porušeniu označeného základného práva malo dôjsť

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že hoci počas posledných trinástich

rokov bolo v predmetnej veci vydaných niekoľko právoplatných rozhodnutí, účel právnej

úpravy nebol do dnešného dňa naplnený. Ústavný súd vo vzťahu k takto formulovanej

námietke sťažovateľky odôvodňujúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

uvádza, že medzi namietaným porušením označeného práva sťažovateľky

a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nie je žiadna príčinná súvislosť, na základe

ktorej by mohol ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

dospieť k záveru o jeho porušení.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti smerujúcou proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím

konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym

postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta

porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom,

ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. ,

, ). Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenej.

14

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už

nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016