Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 508/2016
PDF · 265.9 KB
No categories available
II. ÚS 508/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ,
, v mene ktorej koná advokát , vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 4/2014
z 25. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2015
faxom doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa
čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 4/2014 z 25. februára 2015
(ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“). Zároveň totožnú sťažnosť sťažovateľka
doručila ústavnému súdu aj poštou 26. mája 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne
č. 4752087390 z 8. júla 2002 bola žiadosť sťažovateľky o starobný dôchodok zamietnutá
z dôvodu, že „ku dňu 8. 2. 2012 nebola zamestnaná najmenej 25 rokov“. Dôvodom
nezapočítania určitých dôb zamestnania bola absencia evidenčných listov sťažovateľky
a ďalších listín v príslušných archívoch. Sťažovateľka uvádza, že po vydaní tohto
rozhodnutia Sociálnej poisťovne neustále suplovala úlohu štátnych orgánov pri riadnom
zisťovaní skutkového stavu a v určitej časti nakoniec mala úspech.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 4752087390 z 3. októbra 2002 bol
sťažovateľke od 8. februára 2002 priznaný starobný dôchodok v sume 2 374 Sk.
Tento dôchodok sa jej následne prepočítaval a jeho výška sa upravovala na základe
valorizácie, ako aj preukázania ďalšej doby zamestnania. Spornými však podľa
sťažovateľky naďalej zostali obdobia jej zamestnania u zamestnávateľa
(obdobie 8. júl 1962 10. január 1964), (obdobie
19. január 1982 1. september 1982) a (obdobie
1. január 1986 31. január 1986).
Sťažovateľka uvádza, že do dnešného dňa opakovane namieta nedostatočne zistený
skutkový stav a z neho vyplývajúce nesprávne započítanie jednotlivých období
jej zamestnania, a to aj v rámci konaní o zvýšenie jej starobného dôchodku. Nároky
sťažovateľky boli predmetom viacerých súdnych konaní vedených na Krajskom súde
v Nitre (ďalej len „krajský súd“), pričom ako príklad uvádza konania vedené pod spisovými
značkami: 19 Sd 119/2008, 19 Sd 112/2009, 19 Sd 156/2010, 19 Sd 44/2012.
Posledným takýmto konaním bolo podľa sťažovateľky konanie vedené pod
sp. zn. 19 Sd 45/2013, ktoré je predmetom tejto sťažnosti. Krajský súd rozsudkom
č. k. 19 Sd 45/2013-12 z 28. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil
rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4752087390 zo 6. decembra 2012, ktorým Sociálna
2
poisťovňa rozhodla o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľke od 1. januára 2013.
Sťažovateľka uvádza, že vo vzťahu k jej námietkam týkajúcim sa sporných období
zamestnaní krajský súd iba poukázal na svoj skorší rozsudok č. k. 19 Sd 44/2012-19
z 18. mája 2012, a preto nepovažoval za dôvodné opakovane posudzovať tieto jej námietky.
Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie. Najvyšší súd však
napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu potvrdil. Napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nadobudol právoplatnosť 25. marca 2015.
Sťažovateľka v tejto sťažnosti porušenie základného práva na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, základného práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namieta práve napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, pričom uvádza, že ochrany svojich
práv sa snaží domôcť už trinásť rokov. Počas tohto neprimerane dlhého obdobia sa jej
podarilo dosiahnuť čiastočný úspech, keď sa od prvotného zamietnutia žiadosti o starobný
dôchodok dopracovala najskôr k jeho priznaniu a neskôr k postupnému zvýšeniu z dôvodu
započítania ďalších období zamestnania. Napriek množstvu konaní, ktoré iniciovala, sa jej
do dnešného dňa nepodarilo dosiahnuť úplnú ochranu svojich práv. Postup príslušných
štátnych orgánov podľa nej vždy pripomína akýsi kruh, z ktorého sa sťažovateľka nevie
vymaniť. Sťažovateľka uvádza, že keď namietne započítané doby zamestnania, štátny orgán
ju vyzve na predloženie dôkazov, keďže ona dôkazmi nedisponuje, štátny orgán dopytuje
v tejto veci viaceré archívy, keďže archívy oznámia, že sa v nich príslušné listiny
nenachádzajú, štátny orgán potvrdí správnosť výpočtu starobného dôchodku a celý proces
sa podľa nej môže opakovať.
Sťažovateľka uvádza, že od ústavného súdu nežiada posúdiť, či príslušné orgány
správne vypočítali výšku jej starobného dôchodku, či pri jej výpočte vychádzali z riadne
zisteného stavu veci alebo či zohľadnili všetky doby zamestnania, ale to, aby ústavný súd
v rámci svojich právomocí preskúmal, či postup štátnych orgánov popísaný v tejto sťažnosti
možno označiť za ústavne komfortný.
Podľa sťažovateľky podstatu celého problému pomerne dobre vystihuje
konštatovanie krajského súdu v rozsudku č. k. 19 Sd 44/2012-19 z 18. mája 2012, ktorý bol
potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 101/2012 z 30. septembra 2013,
v ktorom krajský súd «na jednej strane uznal opodstatnenosť sťažovateľkiných námietok
ohľadom neštandardného postupu, resp. nezachovania žiadnych dokumentov
o jej zamestnaní, zároveň ale uviedol, že „za tento nedostatok však nenesie zodpovednosť
odporkyňa ani štát, pretože neexistuje žiadny právny predpis, na základe ktorého by bolo
možné akýmkoľvek spôsobom riešiť uvedený právny problém, resp. situáciu, v ktorej
sa navrhovateľka ocitla“. Najvyšší súd SR k uvedenému dodal, že vedenie evidenčných
listov o dobe zamestnania a zárobku bolo do 31. 12. 2003 povinnosťou zamestnávateľov
a pokiaľ zamestnávateľ tieto nepredložil, nemožno nepreukázanie doby zamestnania,
prípadne hrubých zárobkov klásť za vinu Sociálnej poisťovni.».
Sťažovateľka uvádza, že v čl. 1 ods. 1 ústavy sú zakotvené ústavné princípy
a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti
koncepciu materiálneho právneho štátu, ktorá zahŕňa požiadavku na obsahovú a hodnotovú
kvalitu právnej normy. Preto pokiaľ príslušné zákony explicitne nemysleli na prípadnú
stratu alebo zničenie príslušných archívov, považuje za absurdné a z ústavného hľadiska
neakceptovateľné, aby napriek tomu, že sama neporušila žiadnu svoju zákonnú povinnosť,
zostávala jedinou osobou sankcionovanou za vzniknutý protiprávny stav. Povinnosťou
konajúcich štátnych orgánov bolo podľa sťažovateľky pristúpiť k takému výkladu zákona
a využiť také prostriedky na dosiahnutie jeho účelu, ktoré by zabezpečili náležitú ochranu
jej práv. Žiadna prípadná medzera v právnej úprave nemôže mať podľa nej za následok
porušenie jej základného práva garantovaného v ústave. Podľa sťažovateľky „v takomto
prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval,
ale naopak garantoval (porovnaj nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 31/04). Ústavný
súd SR vo svojej judikatúre (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2010)
opakovane zdôrazňuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom
nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup,
ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným
znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,
4
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov.
Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý
nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných
princípoch právneho štátu.“. Sťažovateľka zastáva názor, že konajúce štátne orgány
sa v prerokúvanej veci uvedenými právnymi názormi ústavného súdu neriadili,
čím v konečnom dôsledku postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom došlo „k takej
interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou,
t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku
by viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae)“.
Podľa sťažovateľky správne orgány, krajský súd aj najvyšší súd neustále opomínajú
zohľadniť konkrétne okolnosti daného prípadu. Sťažovateľka zastáva názor, že vo viacerých
súdnych rozhodnutiach je síce poukazované na „rozsiahlosť“ dokazovania pred správnymi
orgánmi, no táto rozsiahlosť je bližšie odôvodňovaná iba poukazovaním na dopytovanie
jednotlivých archívov. Podľa nej by však krajský súd a najvyšší súd nemali klásť dôraz
na kvantitatívnu (t. j. na počet listov a žiadostí adresovaných jednotlivým archívom, pozn.
sťažovateľky), ale na kvalitatívnu stránku vykonaného dokazovania. Sťažovateľka je toho
názoru, že vykonané dokazovanie v predmetnej veci sa obmedzilo výlučne na dopytovanie
archívov kvôli evidenčným listom a súvisiacim dokladom sťažovateľky a v prípade
negatívnych odpovedí na opakované dopytovanie sťažovateľky. Sťažovateľka predložila
viacero (nepriamych) dôkazov (napr. osobný dotazník z 25. mája 1985, ktorý bol súčasťou
jej zdravotnej dokumentácie a okrem iného obsahuje aj priebeh predchádzajúcich
zamestnaní, členský preukaz ROH, lístky do kina z roku 1983, na ktoré si z občianskeho
preukazu pri jeho výmene rukou prepísala priebeh zamestnaní), ktorých vierohodnosť
nebola do dnešného dňa spochybnená, napriek tomu sa s nimi príslušné orgány
nevysporiadali.
Podľa sťažovateľky sa konajúce orgány alibisticky priklonili k preneseniu dôkaznej
povinnosti na sťažovateľku napriek tomu, že nikdy nemala zákonnú povinnosť takéto
listinné dôkazy uchovávať. Príslušné orgány tiež opomenuli, že „to bol práve štát, ktorý
najskôr roky nútil svojich občanov pracovať pod hrozbou vyvodzovania trestnoprávnej
zodpovednosti za spáchanie trestného činu Príživníctva podľa § 203 zákona č. 140/1961 Zb.
a ktorý následne vedenie a uchovávanie príslušnej evidencie preniesol zo štátu (štátnych
podnikov) na súkromné spoločnosti. Štát garantoval ústavné právo občana na zamestnanie,
ale zároveň sankcionoval jeho nevyužívame...“. Domnieva sa preto, že postup jednotlivých
konajúcich inštitúcií, keď dôkazy ňou predložené nevyhodnotili z historického hľadiska ako
preukázateľné len z dôvodu, že v archívoch sa nič nenachádza, a túto dobu nezapočítali
ako dobu zamestnania, je neprijateľný. „Sťažovateľka nebola stíhaná ani odsúdená
za trestný čin príživníctva a preto je dôvodná domnienka, že celú dobu svojho aktívneho
života pracovala, čo dosvedčujú aj ňou predložené listinné dôkazy. Neexistencia
akýchkoľvek archívnych dokumentov nemá byť na jej neprospech, ale práve má podporiť
dôkazy prezentované sťažovateľkou, ktoré nie sú ničím spochybnené.“
K porušeniu základného práva na primerané zabezpečenie v starobe podľa čl. 39
ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza, že je povinnosťou štátu vytvoriť na realizáciu tohto
základného práva náležité podmienky. V predmetnej veci však to tak nebolo. Sťažovateľka
je toho názoru, že neplnenie si povinností zo strany štátu, resp. konajúcich orgánov
v sociálnom zabezpečení, nemôže byť na jej ťarchu, pretože nemohla žiadnym spôsobom
celú vec ovplyvniť.
Podľa sťažovateľky v predmetnej veci nie je sporné to, že v príslušných archívoch
absentujú dôležité dokumenty týkajúce sa jej zamestnaní, resp. ak sa zachovali, že tieto sa
doteraz nepodarilo dohľadať, no nemôže súhlasiť s názormi konajúcich súdov, že za túto
situáciu nenesie žiadnu zodpovednosť štát, príp. Sociálna poisťovňa. Podľa sťažovateľky
bolo povinnosťou štátu zabezpečiť riadnu archiváciu relevantných dokumentov,
resp. v prípade prenesenia tejto povinnosti na súkromné subjekty zabezpečiť efektívny
systém kontroly plnenia týchto povinností, a to nielen vo formálnom, ale najmä
v materiálnom zmysle slova. Z doterajšieho priebehu konania je podľa nej zrejmé,
že v jej prípade si štát túto povinnosťou nesplnil, čím porušil jej ústavne garantované právo
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. „Vzhľadom
na špecifické okolnosti daného prípadu, ktoré sťažovateľka nijako nezavinila (neporušila
žiadnu svoju zákonnú povinnosť), je ústavne konformný taký výklad príslušných zákonných
6
ustanovení, ktorý pri zisťovaní období jednotlivých zamestnaní sťažovateľky využije všetky
dostupné dôkazné prostriedky, vrátane svedeckých výpovedí samotnej sťažovateľky (ktoré
navyše potvrdzujú nepriame dôkazy). Naopak za prílišný formalizmus (ktorý Krajským
súdom v Nitre naznačenú medzeru v práve nevypĺňa, ale ešte viac prehlbuje) považujeme
taký postup, kedy konajúce orgány dôkaznú povinnosť presunú na sťažovateľku.
Sťažovateľka si je vedomá svojej povinnosti predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení,
táto povinnosť však nezbavuje príslušné orgány ich vlastných povinností v procese
dokazovania.“ Potvrdením takéhoto postupu zo strany všeobecných súdov došlo podľa
sťažovateľky k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.
K porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo tým, že hoci počas posledných trinástich rokov bolo
v predmetnej veci vydaných niekoľko právoplatných rozhodnutí, účel právnej úpravy nebol
do dnešného dňa naplnený.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Základné práva , , , štátna
občianka SR, a to právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe podľa čl. 39 ods. 1, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/4/2014 zo dňa
25. februára 2015 porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/4/2014 zo dňa
25. februára 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000,- €, slovom
pätnásťtisíc eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy
konania v sume 355,72 € na účet jej právneho zástupcu Advokátska kancelária
, č. ú. ,
a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
8
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 39 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Porušenie označených práv však sťažovateľka
odôvodňuje predovšetkým vo vzťahu k správnemu orgánu (Sociálnej poisťovni, pozn.)
konajúcemu vo veci priznania starobného dôchodku a jeho následného zvyšovania
a krajskému súdu, a to nielen v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu, ale aj vo vzťahu k ďalším konaniam týkajúcim sa rovnakého predmetu,
v ktorých mala sťažovateľka postavenie navrhovateľky. Podstatnou námietkou sťažovateľky
v predmetnej veci odôvodňujúcou porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je jej nesúhlas s posúdením otázky rozdelenia
dôkazného bremena vzhľadom na skutkové okolnosti jej prípadu. Podľa sťažovateľky
správny orgán, krajský súd a najvyšší súd sa alibisticky priklonili k preneseniu dôkaznej
povinnosti na sťažovateľku. Zároveň sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd v napadnutom
rozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu dotknutých právnych predpisov, ktorá je
z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná. Sťažovateľka žiada ústavný súd,
aby posúdil, či postup správneho orgánu, krajského súdu a najvyššieho súdu možno
považovať za ústavne konformný.
Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka vidí v tom, že napriek tomu, že počas posledných
trinástich rokov bolo v predmetnej veci vydaných niekoľko právoplatných rozhodnutí, účel
právnej úpravy nebol do dnešného dňa naplnený.
Porušenie jej základného práva na primerané zabezpečenie v starobe podľa
čl. 39 ods. 1 ústavy sťažovateľka pripisuje skôr štátu, resp. orgánom vykonávajúcim svoju
pôsobnosť v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré si podľa nej nesplnili povinnosť
vytvoriť na realizáciu tohto základného práva náležité podmienky.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti návrhom
na rozhodnutie, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého
rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah
predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Ústavný súd môže totižto rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa
svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným
advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na rozhodnutie posudzoval ústavný
súd porušenie označených práv sťažovateľky len vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
10
Vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd uvádza, že z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať
spoločne (II. ÚS 71/97, III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a pri uplatňovaní
zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní
podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom
by bolo možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, IV. ÚS 792/2013).
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorým
krajský súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4752087390 zo 6. decembra 2012
o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľky.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ako súd odvolací
preskúmal rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je
dôvodné (sťažovateľka namietala, že sa ani dosiaľ nedočkala svojich zákonných nárokov,
má zhodnotených iba 27 rokov, chýba jej započítanie dôb zamestnania v
, a a mesačná výška starobného
dôchodku je podľa nej nízka, pozn.). Podľa najvyššieho súdu „krajský súd správne
poukázal na to, že o nároku navrhovateľky na zhodnotenie ňou tvrdených dôb zamestnania
v , a už bolo právoplatne
rozhodnuté súdom, a to rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 19 Sd/44/2012-19 zo dňa
18. 05. 2012, v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 30. 09. 2013, sp. zn.
9 So/101/2013. Keďže navrhovateľka odporkyni nepredložila žiadne nové doklady, ktoré
by preukazovali tieto jej tvrdenia, odporkyňa nebola povinná o započítaní uvedených dôb
znovu rozhodovať.
Predmet súdneho prieskumu je daný tým, čo bolo predmetom rozhodnutia
odporkyne, ktorý navrhovateľka napadla opravným prostriedkom z 08. 02. 2013.
Predmetom terajšieho konania bolo preto iba rozhodnutie odporkyne číslo
475 208 7390 zo dňa 06. 12. 2012 o zvýšení starobného dôchodku navrhovateľky
od 01. 01. 2013 podľa § 82 a § 293ce zákona a podľa § 1 opatrenia Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 329/2012 Z. z.
Podľa § 1 písm. a) opatrenia sa starobný dôchodok v roku 2013 zvyšuje o 11,20 €.
Nebolo sporné, že navrhovateľke bol starobný dôchodok ku dňu 01. 01. 2013
vyplácaný v sume 182,30 € mesačne. Preskúmavaným rozhodnutím odporkyne bol starobný
dôchodok navrhovateľky zvýšený od 01. 01. 2013 o 11,20 € (na 193,50 € mesačne).
Aj odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je súladné so zákonom
a preto rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 O. s. p.
potvrdil ako vecne správny.“
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu v kontexte so sťažovateľkou
namietanou nesprávnou interpretáciu či aplikáciou dotknutých právnych predpisov,
na ktoré najvyšší súd odkazuje v odôvodnení svojho rozsudku, nezistil taký výklad
12
a aplikáciu príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Práve naopak, podľa názoru ústavného súdu výklad a závery najvyššieho súdu
v napadnutom rozsudku sú ústavne konformné.
Najvyšší súd správne konštatoval, že predmetom konania pred krajským súdom
bolo iba rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 4752087390 zo 6. decembra 2012 o zvýšení
starobného dôchodku sťažovateľky, a preto posudzoval zákonnosť postupu a rozhodnutia
krajského súdu len vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a v okolnostiach danej veci nič nenasvedčuje tomu, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Skutočnosť, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery,
ktoré sťažovateľka nepovažuje za správne či dostatočné a s ktorými nesúhlasí, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a taktiež
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor ústavného súdu svojím
vlastným (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).
Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd aj námietku sťažovateľky týkajúcu
sa porušenia jej základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu
sťažovateľka v sťažnosti neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
porušenie označeného základného práva napadnutým rozsudkom.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje ústavný
súd len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie
tohto práva ešte mohlo trvať (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05,
II. ÚS 175/2015). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti
pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03).
Podľa sťažovateľky k porušeniu označeného základného práva malo dôjsť
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že hoci počas posledných trinástich
rokov bolo v predmetnej veci vydaných niekoľko právoplatných rozhodnutí, účel právnej
úpravy nebol do dnešného dňa naplnený. Ústavný súd vo vzťahu k takto formulovanej
námietke sťažovateľky odôvodňujúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy uvádza, že medzi namietaným porušením označeného práva sťažovateľky
a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nie je žiadna príčinná súvislosť, na základe
ktorej by mohol ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
dospieť k záveru o jeho porušení.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti smerujúcou proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím
konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym
postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta
porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom,
ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05,
III. ÚS 337/08, IV. ÚS 724/2014). Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
14
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už
nezaoberal jej ďalšími návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016