Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 585/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa a a 2 ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , , ,

, a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2015

doručená sťažnosť , , , ,

, (ďalej len „sťažovatelia v 1. až 6. rade“) a

(ďalej len „sťažovateľ “, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 9. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovatelia v 1. až 6. rade splnomocnili sťažovateľa na podanie

sťažnosti „plnou mocou“ zo 4. februára 2015.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú:

„Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline

č. -18 z 21. 6. 2013..., ktorým sa potvrdilo rozhodnutie Obvodného

pozemkového úradu v Žiline č. ObPÚ-OPR 2013/00139/R z 26. 2. 2013..., ktorým sa

nevyhovelo nášmu reštitučnému nároku.“

Sťažovatelia po rekapitulácii svojej argumentácie, ktorú prezentovali v konaní pred

Okresným úradom Žilina (predtým Obvodný pozemkový úrad v Žiline, pozn.), v konaní

pred Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a v konaní pred najvyšším súdom,

predkladajú vlastný výklad o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a vyjadrujú nesúhlas a nespokojnosť

s právnym posúdením, ktoré aplikovali Okresný úrad Žilina a všeobecné súdy.

Sťažovatelia namietajú, že „[m]y sme však do konca r. 1992 neuplatnili reštitučný

titul prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. o) Zákona

a vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. m) Zákona, pretože

o cit. reštitučných tituloch sme sa subjektívne dozvedeli až po r. 1992, teda po zákonnej

lehote, zastávame názor, že Zákon sa vzťahuje aj na predmetnú pozemok.

Teda, my sme riadne a včas uplatnili reštitučný nárok na príslušnom pozemkovom

úrade, v ktorom sme uplatnili tri reštitučné tituly, avšak dva z nich boli uplatnené po prvý

krát až v r. 2004, a týmto najpodstatnejším faktom, dá sa povedať, sa najvyšší súd takmer

vôbec nezaoberal!

V r. 1992 sme uplatnili len jeden reštitučný titul v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. m)

zák. č. 229/91 Zb., teda vyvlastnenie za náhradu pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy

neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená.“.

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 9.12.2014 porušil základné právo

sťažovateľov vr. 1) , vr. 2) , vr. 3) , v r. 4)

, v r. 5) , v r. 6) a v r. 7)

vlastniť majetok garantované v SR a v Dodatkového protokolu

k Dohovoru, právo na súdnu ochranu garantované v a 2 SR, právo

na spravodlivý súdny proces garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na účinný

prostriedok nápravy garantované v čl. 13 Dohovoru a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č.

z 9. 12. 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov v 1. až 6. rade

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov v 1. až 6. rade, ktorí splnomocnili

sťažovateľa aj v ich „mene uplatniť sťažnosť na ústavnom súde“, ústavný súd

poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sťažovatelia (fyzické alebo právnické

osoby) môžu prostredníctvom sťažností podľa namietať len porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, ale nie aj porušenie základných práv a slobôd iných.

Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia nenamietajú porušenie svojich základných práv alebo

slobôd, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne

neoprávnenými (m. m. , , , ).

Keďže sťažnosť podľa podala za sťažovateľov v 1.  6. rade

nimi splnomocnená fyzická osoba, ktorá je síce aktívne legitimovaná na podanie sťažnosti

týkajúcej sa namietaného porušenia svojich základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím, nie však práv a slobôd iných, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov

v 1. až 6. rade podľa ako podanú neoprávnenou osobou

(obdobne pozri napr. , , ).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20

a a 2 , práv podľa a dohovoru, práva podľa

dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 47 charty došlo tým, najvyšší súd sa

jeho „najpodstatnejším faktom... takmer vôbec nezaoberal“, a napadnuté rozhodnutie

považuje za arbitrárne a z právneho hľadiska neudržateľné.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa s jeho podstatnou argumentáciou

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne nevysporiadal, a tým porušil jeho práva.

Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto:

«26. Základnou meritórnou odvolacou námietkou je konštatovanie navrhovateľa,

že pre konanie o reštitučnom nároku uplatnenom dňa 27.08.2004 nie je prekážkou

tá skutočnosť, že o požadovanom pozemku vzhľadom na totožné, resp. obdobné alebo

vzájomne si odporujúce reštitučné tituly (viď body č. 3 až 5) bolo už prostredníctvom

rozhodnutia č. 2000/01424/OU-OPPLH-Úa dňa 23.08.2000 právoplatne rozhodnuté

v predchádzajúcom reštitučnom konaní vedenom podľa

Najvyšší súd sa s uvedenou námietkou vzhľadom na vyššie citovanú judikatúru

a následne uvedené právne názory nestotožnil.

27. Je nepochybné, že nápravy krívd sa v reštitučných konaniach môžu domáhať iba

osoby, ktoré preukážu, že tieto krivdy boli spôsobené alebo im alebo osobám, s ktorými ich

spája ako s oprávnenými osobami. Hlavným zámyslom zákonodarcu

pre prijatie reštitučných majetkových zákonov bolo zmierniť následky niektorých

majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku

v období rokov 1948 až 1989, následne dosiahnuť zlepšenie starostlivosti

o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde

a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj

v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia (viď preambula

k v spojitosti na účel sledovaný aj o dobe

neslobody). Tento zámysel textom

zakotveným v ust. § 1.

Podľa o dobe neslobody v rokoch 1948 až 1989

komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony.

Podľa o dobe neslobody právne akty prijaté v dobe

uvedenej v § 1 sa zrušujú len vtedy, ak tak ustanovujú osobitné zákony.

Podľa tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva

k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu...

Z ustanovenia pre Najvyšší súd vyplýva obdobný záver, ako

už uvádzal krajský súd, a to že tento zákon upravuje prinavrátenie vlastníctva k pozemkom,

ktoré neboli vydané podľa , poprípade neboli vydané podľa až 39

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pričom

v procese navrátenia musí byť preukázané, že ide o pozemky, ktoré tvoria alebo

poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria v zmysle § 2 zákona Slovenskej

národnej rady č. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo tvoria

lesný pôdny fond v zmysle o lesoch.

Najvyšší súd hore uvedené ustanovenie a samotný účel zák.

č. s prihliadnutím na svoju doterajšiu (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu

sp. zn. 5 Sž-o-KS 1/2005) a mu známu judikatúru interpretuje v tom duchu, že má

oprávneným osobám, ktoré si z rôznych dôvodov svoj nárok na kompetentnom verejnom

orgáne neuplatnili postupom podľa v lehote určenej

v ust. § 13 ods. 1 a 2 cit. zákona, umožniť uplatniť si nárok na vydanie nehnuteľnosti,

vlastníctvo ku ktorým prešlo na štát niektorým zo spôsobov taxatívne vymedzeným v § 3 zák.

č. , a to v novo ustanovenej prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť

od 01. 01. 2004 a skončí dňa 31. 12. 2004.

Práve sporná interpretácia predmetu opierajúca sa o výklad

obsahu slovného spojenia „[vlastníctvo] ktoré nebolo vydané“ je zdrojom existujúcej

rozdielnosti názorov medzi navrhovateľom a odporcom (s podporou krajského súdu).

Navrhovateľ zotrváva na formálnom stanovisku k výkladu tohto slovného spojenia, t. j. že

mu nebolo doručené rozhodnutie, ktoré by obsahovalo výrok o vydaní vlastníctva (t. j.

dotknutej nehnuteľnosti), naopak odporca (s podporou krajského súdu) pristupuje k výkladu

uvedeného pojmu z materiálneho hľadiska, t. j. kladie si otázku, či o žiadosti na vydanie

vlastníctva už bolo rozhodované (t. j. bez ohľadu na pozitívny či negatívny výsledok

konania)...

V prípade navrhovateľa a zúčastnených osôb je nesporné, a vyplýva to aj

z napadnutého rozhodnutia odporcu (viď body č. 3 a 4), že si ako žiadatelia dňa 01.06.1992

na bývalom Pozemkovom úrade v Žiline uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva k tej istej

parc. č. 5032 z dôvodu uvedeného v (prechod

pozemku na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ

nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená) s tým, že vyplatenú

sumu za pozemky po dohode uhradia.

O dotknutom pozemku bolo následne Okresným úradom v Žiline rozhodnuté dňa

23. 08. 2000 pod č. 2000/01424/OU-OPPLH-Úa a jeho vecná správnosť bola potvrdená

rozsudkom Krajského súdu v Žiline dňa 17. 08. 2001 pod sp. zn. s tým, že

dňa 04. 10. 2001 uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

31. Najvyšší súd, ako správne konštatoval krajský súd, v zmysle citovanej judikatúry

(sp. zn. ) zdôraznil, že

„Reštitučné a č. boli prijaté s cieľom zmierniť

následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989. Ich vzťah je

vyriešený v ustanovení tak, že upravuje

navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, t. j.

. príp. - Ide teda o dva právne

predpisy rovnakej právnej sily, ktoré nemožno posudzovať podľa vzťahu všeobecný −

osobitný zákon.

Účelom bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré

neuplatnili svoj nárok v lehote do 31. decembra 1992 (podľa ), aby

tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote do 31. decembra 2004. Predmetom

vydania podľa sú pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné

nároky alebo boli uplatnené po zákonom stanovenej lehote. V reštitučnom konaní podľa

v nadväznosti na konanie podľa sa

zohľadňuje totožnosť predmetu, t.j. nehnuteľnosti, na ktorú je uplatnený reštitučný nárok,

nezohľadňuje sa totožnosť subjektu - žiadateľa.

Môže nastať situácia, kedy v konaní podľa

a č. vystupuje tá istá osoba ako žiadateľ o navrátenie vlastníctva, avšak

predmet konania (nehnuteľnosť) je iný. Táto skutočnosť − totožnosť subjektu −

nepredstavuje prekážku v konaní podľa (). Na druhej strane

sa však môže vyskytnúť situácia, kedy v konaní podľa

aj č. bola predmetom tá istá nehnuteľnosť, na ktorú si uplatňoval reštitučný

nárok ten istý alebo iný žiadateľ: pričom podľa bolo vo veci

aj právoplatne rozhodnuté. V tomto prípade − totožnosť predmetu konania − ide o

prekážku konania podľa bez ohľadu na to, či ide o rovnakých

účastníkov konania alebo nie; inak povedané, právoplatné rozhodnutie o konkrétnej

nehnuteľnosti vydané podľa vylučuje konanie, predmetom ktorého

je tá istá nehnuteľnosť, podľa Rovnako nie je rozhodujúce, či

správny orgán o žiadosti podľa rozhodol pred alebo po účinnosti

, pretože je potrebné najskôr rozhodnúť o reštitučnej žiadosti podľa

a až následne o žiadosti podľa Tieto

konania nemožno spojiť do jedného konania, v ktorom by sa konalo a rozhodovalo o

obidvoch reštitučných nárokoch, pretože to vylučuje znenie § 1 citovaného zákona č.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom krajského súdu. že pre

vec je podstatnou skutočnosť, že účastníci konania podľa a podľa

neboli totožní. Práve naopak, podstatnou bola totožnosť predmetu

konania. Aj vzhľadom na ustanovenie , podľa ktorého

ak oprávnených osôb je viac a nárok na vydanie veci uplatnia len niektoré z nich, vydá sa

im vec celá. Tak tomu bolo aj v prípade navrhovateľa, keď jeho bratovi, prípadne jeho

právnym nástupcom, bol vydaný celý spoluvlastnícky podiel po pôvodných vlastníkoch na

uplatnených nehnuteľnostiach. Navrhovateľ preto v konaní podľa

už nebol legitimovaný na získanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o ktorých už bolo

právoplatne rozhodnuté podľa ani na získanie náhrady za takéto

nehnuteľnosti...

Pre vec je však podstatné, či v konaní podľa bolo rozhodnuté

o všetkých nehnuteľnostiach − pozemkoch − zapísaných v PK vložke č. X. v katastrálnom

území H. H.“

32. V súvislosti s citovaným rozsudkom však navrhovateľ zdôrazňuje (viď bod č. 8)

právne názory vyslovené v inom a to v odlišnom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn.

z 23.09.2009, ktorý naopak v obdobnej veci zrušil rozhodnutie obvodného

pozemkového úradu.

33. V zmysle judikatúry Ústavného súdu (m.m. uznesenie č. k. -25

z 22. 11. 2011)

„Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď

(napr. , a , ). Rešpektovanie princípu

právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v

oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne

a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb

k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť

všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej

situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná

(, m. m. , , ). Aj keď právne závery

všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej

republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).“

34. Ako už bolo vyššie opísané (najmä body č. 27 a 28 a najmä bod 31), právoplatné

rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydané podľa vylučuje

konanie, predmetom ktorého je tá istá nehnuteľnosť, podľa , inak

povedané právo požadovať od štátu navrátenie vlastníctva sa podaním žiadosti skonzumuje.

Z uvedeného dôvodu odvolacej námietke nemohol Najvyšší súd vyhovieť.

35. Čo sa týka námietky navrhovateľa, že krajský súd neakceptoval jeho reštitučné

argumenty rozšírené o vyvlastnenie bez vyplatenia náhrady, poprípade k prevzatiu

nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu, t. j. § 3 ods. 1 písm. m) a o)

, Najvyšší súd zdôrazňuje, že vzhľadom na hore uvedené závery ide

o neskoro uvedené reštitučné dôvody. Preto sa v tejto časti nemôže v plnom rozsahu

pridržovať právnych názorov krajského súdu.

36. Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľom uvádza,

že napadnuté rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia

v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza

z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne

posúdené.

38. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po

vyhodnotení námietok navrhovateľky a stanoviska odporcu ako aj s prihliadnutím na závery

obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí

sp. zn. z 27. januára 2010 ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich

odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového

stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si

argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku...»

Ústavný súd opakovane vo svojej judikatúre uvádza, že je orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vychádzajúc z uvedeného, úlohou ústavného súdu je posúdiť, či

najvyšší súd reagoval na ťažiskovú argumentáciu sťažovateľa spôsobom, ktorý

je ústavne udržateľný.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažnosť sťažovateľa je síce odôvodnená, no nie vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa . Sťažovateľ teda nepreukázal

existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením v petite označeného

základného práva podľa a napadnutým rozhodnutím, čo svedčí aj v tejto

časti o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 47 ods. 2 charty každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

uvedených ustanovení Argumentácia najvyššieho súdu nie je

vnútorne rozporná, predstavuje tak jeden z prípustných a ústavne konformných spôsobov

právneho posúdenia uvedeného skutkového stavu.

Ústavný súd zastáva názor, že právne závery najvyššieho súdu, že právoplatné

rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydanej podľa o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov vylučuje konanie, predmetom konania je tá istá nehnuteľnosť podľa zákona

č. , ako bola v konaní podľa , t. j. je prekážkou

konania podľa , bez ohľadu na to, či ide o rovnakých účastníkov

konania, alebo nie, sú ústavne akceptovateľné a zodpovedajú cieľu reštitučných právnych

predpisov − zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorých došlo voči

vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989.

S prihliadnutím aj na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20

ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo pokojne užívať svoj majetok

zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej

povahy ustanovených priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať

za následok porušenie aj tohto základného práva popri porušení základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu ( ), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti

súdneho konania (čl. 6 ods. 1 dohovoru) (napr. , , )

a v nadväznosti na uvedené konštatuje, že po odmietnutí sťažnosti v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia , resp. dohovoru, potom

už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dodatkového protokolu. Navyše ústavný súd

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, a preto

nemôže byť v príčinnej súvislosti ani s namietaným porušením a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu. Dospel preto k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 13

dohovoru ústavný súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické

osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred

národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom

(). Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že z povahy a obsahu

práva podľa čl. 13 dohovoru vyplýva, že o ich porušení by bolo možné uvažovať len vtedy,

ak by najvyšší súd napadnutým rozhodnutím porušil požiadavky vyplývajúce zo základného

práva sťažovateľa zaručeného mu , t. j. len v spojení s porušením tohto

základného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa čl. 47 ods. 2 charty ústavný súd poukazuje na čl. 51 ods. 1 charty, podľa ktorého

ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány,

úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie.

V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie

v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie,

ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 47 ods. 2 charty je potrebné

interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte (ďalej

len „vysvetlivky“), ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C 303/2, ako aj

na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

Podľa vysvetliviek k čl. 51 ods. 1 charty cieľom čl. 51 je určiť rozsah pôsobnosti

charty. Čo sa týka členských štátov Európskej únie, z judikatúry Súdneho dvora

jednoznačne vyplýva, že povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je

pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie

(rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991

vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb.

1997, s. I-7493). Súdny dvor potvrdil uvedenú judikatúru týmto spôsobom: „Naviac je

potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom

poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty

Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37).

Toto pravidlo ako je obsiahnuté v tejto charte, sa, samozrejme, vzťahuje tiež na ústredné

orgány, ako aj na regionálne alebo miestne orgány a na verejnoprávne subjekty, pokiaľ

vykonávajú právo Únie.

Postup a rozhodovanie najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu v reštitučnom konaní nemá podľa názoru ústavného súdu žiaden súvis

s právom Európskej únie.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že postup najvyššieho súdu

nemožno testovať podľa čl. 47 ods. 2 charty, čo bolo podkladom na rozhodnutie ústavného

súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou () ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom

na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konania

už nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku

kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa , pretože dôvody, pre ktoré

ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom

právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2016