Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 843/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval

sťažnosť , zastúpeného advokátkou

Mgr. Evou Belicovou, Jilemnického 68, Sučany, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 28. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Evou Belicovou, Jilemnického 68, Sučany,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. apríla 2016 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania

voči odporcom v 1. až 23. rade (ďalej len „odporcovia“) domáhal určenia, že prevod

vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom odporcu v 22. rade (17/48 k celku)

a odporkyne v 23. rade (1/12 k celku) na parcelách registra

(nachádzajúcich sa v katastrálnom území ) na

odporcov v 1. až 21. rade je neplatný.

Sťažovateľ v sťažnosti popisuje skutkový stav takto:

«1. Okresný súd uznesením - 491 zo dňa 22.01.2015 rozhodol:

I. Navrhovateľ je povinný uhradiť odporcom 3/ až 7/, 10/ až 12/ 15/ a 17/ až 20/

trovy konania a to každému po 478,82 € a to do troch dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu.

II. Navrhovateľovi a odporcom 1/, 2/, 8/, 9/, 13/, 14/, 16 a 21/ až 23/ sa náhrada trov

konania nepriznáva.

2. Proti uzneseniu okresného súdu a to proti výroku I. podal sťažovateľ odvolanie

dňa 11.02.2015.

3. Odvolací krajský súd uznesením - 593 zo dňa 28.04.2016 rozhodol:

I. Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť

nahradiť odporcom v rade 3/ až 7/, 10/ až 12/, 15/, a 17/ až 20/ trovy konania potvrdzuje.

II. V nenapadnutej časti ponecháva uznesenie okresného súdu nedotknuté.

III. Odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

4. Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil tým, že sa v celom rozsahu stotožnil

s dôvodmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktoré nie je potrebné opakovať.

5. Ďalej krajský súd uviedol, že sa jednalo o dva samostatné nároky, ktoré bolo

možné žalovať oddelene. Krajský súd neuviedol žiadne dôkazy na doloženie svojho tvrdenia.

6. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že návrhom zo dňa 26.05.2010 sa sťažovateľ

domáhal, aby okresný súd rozhodol, že prevod spoluvlastníckeho podielu odporcu 22/

vo výške 17/48 a odporkyne 23/ vo výške 1/12 k parcelám

na odporcov 1/ až 21/ je neplatný.

Sťažovateľ takúto žalobu nepodal, okresný súd svojvoľne zmenil žalobu.

7. Ďalej okresný súd v odôvodnení vo veci uviedol, že rozhodol rozsudkom

-176 zo dňa 21.10.2011, v spojení s opravným uznesením -198

zo dňa 30.11.2011, dopĺňacím rozsudkom - 201 zo dňa 07. 10. 2011,

rozsudkom krajského súdu - 252 zo dňa 21. 06. 2012 a opravným uznesením

-288 zo dňa 04. 01. 2013, ktorým určil, že prevod podielu odporkyne 23/

vo výške 1/12 k parcelám na odporcov 1/

až 21/ je neplatný, a rozsudkom -418 zo dňa 07. 02. 2014, v spojení

s rozsudkom krajského súdu -472 zo dňa 04. 09. 2014, ktorým návrh

na začatie konania zamietol.

Okresný súd také rozhodnutie vo veci nevydal. Okresný súd svojvoľne zmenil

v uznesení rozsudok vo veci.

8. Ďalej okresný súd v uznesení uviedol, že vo veci určenia neplatnosti prevodu

podielu odporkyne 23/ vo výške 1/12 k parcelám

na odporcov 1/ až 21/ mal sťažovateľ čiastočný úspech. Keďže si však

sťažovateľ náhradu trov konania v tejto veci neuplatnil, súd mu ju nepriznal.

Okresný súd neuviedol výšku čiastočného úspechu, ani výšku čistého úspechu, čím

neumožnil sťažovateľovi, aby sa k tomu vyjadril a teda konal pred súdom. Okresný súd

neuviedol požadované trovy konania žalovaných.

Sťažovateľ požadoval úhradu trov jeho konania v žalobe. Ak sťažovateľ nevyčíslil

výšku trov konania tak potom mal súd postupovať podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) a uznať mu náklady uvedené v spise.

9. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že sa žalobou domáha neplatnosti prevodu podielu

žalovaných 22/ a 23/ spolu 1/48 na parcelách podľa LV

podľa kúpnej zmluvy zo dňa 18.09.2009 každému žalovanému 1/ až 21/. Okresný súd

sa žalobou sťažovateľa nezaoberal.

10. Sťažovateľ v odvolaní uviedol, že sa jedná celkom o prevod 210 podielov –

2 predávajúci (žalovaní 22/ a 23/) x 5 parciel

x 21 kupujúcich (žalovaní 1/ až 21/) = 210 právnych úkonov, s tým, že uspel v 84 prípadoch

(40 %) a potom čistý úspech žalovaných je 20 %.

11. Okresný súd v prvom rozsudku zo dňa 21. 10. 2011 rozhodol o trovách konania

tak, že navrhovateľ (žalobca) a odporcovia (žalovaní) mali v spore len čiastočný úspech

avšak náhradu trov konania si neuplatnili. Výšku čiastočných úspechov okresný súd

neuviedol. Okresný súd posudzoval konanie ako jeden právny úkon.

12. Právoplatný rozsudok vo veci okresného súdu zo dňa 07. 02. 2014, na základe

rozsudku krajského súdu zo dňa 04. 09. 2014, je rovnaký ako uvedený prvý rozsudok

okresného súdu zo dňa 21. 10. 2011.

13. Právny zástupca žalovaných uviedol vo vyjadrení zo dňa 15. 04. 2015

k odvolaniu sťažovateľa, že sa jednalo o neplatnosti jedného právneho úkonu, čo tvrdí

aj sťažovateľ.

Okresný súd bez dôkazov rozhodol že sa jedná o dva právne úkony, a krajský súd to

potvrdil, aj napriek zhodnému tvrdeniu obidvoch strán, že sa jedná o jeden právny úkon.

14. Okresný súd svojvoľne a bez dôkazu priradil všetky trovy konania iba k prevodu

podielu 17/48 odporcu 22/. K prevodu podielu 1/12 odporkyne 23/ nepriradil žiadne trovy

konania. Právny zástupca to nepožadoval, pričom trovy konania si nárokoval spolu zajedno

konanie.

15. Sťažovateľ v odvolaní namietal neoprávnený nárok žalovaných za účasť na

pojednávaní dňa 15.02.2011 vo výške 7,34 €, ktoré bolo odročené z dôvodu

neospravedlnenej neúčasti žalovaných 22/ a 23/.

16. Sťažovateľ v odvolaní namietal neoprávnený nárok za účasť na pojednávaní dňa

09.04.2013 za 3 začaté hodiny, pretože podľa zápisnice pojednávanie trvalo max 1 hodinu

a žalovaní tento údaj v zápisnici nepožadovali zmeniť ani opraviť.

17. Sťažovateľ v odvolaní namietal neoprávnený nárok za účasť na obhliadke

sporných parciel vo výške 28,50 € dňa 20.07.2011, pretože okresný súd tento dôkaz nikdy

nepoužil a ani neuviedol, prečo bola potrebná obhliadka.

18. Sťažovateľ v odvolaní namietal neoprávnený nárok za neúčelnosť troch úkonov

a to vyjadrenia k odvolaniam žalovaných zo dňa 28.12.2011, 12.06.2013 a 08.04.2014

vo výške spolu 89,47 €, pretože žalovaní neuviedli žiadne nové skutočnosti a ich právny

zástupca vo vyjadrení k odvolaniu v liste zo dňa 15.04.2015 uviedol, že k relevantným

skutočnostiam sa mohli vyjadrovať iba žalovaní 22/ a 23/, ktorí si nenárokovali trovy

konania.

19. Žalovaný 7/ , podľa priložených aktuálnych LV a LV

k. ú. , nie je spoluvlastníkom od 22.04.2014. Žalovaný 7/ neoprávnene vystupoval už

v konaní vo veci v právoplatnom rozsudku zo dňa 04.09.2014 a teda nemá

nárok na trovy konania.

20. Žalovaní 1/ až 6/ a 8/ až 21/ (bez žalovaného 7/) odkúpili spolu podiel 20/48,

čo je v rozpore s tvrdením okresného súdu, že žalovaní 22/ a 23/ odpredali spolu podiel

17/48 + 1/12 (4/48) = 21/48.»

Sťažovateľ namieta, že „Krajský súd sa nevysporiadal jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre

jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodnenia

spočívajúceho v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavu.

Právu na spravodlivý proces odpovedá povinnosť krajského súdu svoje rozhodnutie

riadne odôvodniť a primerane sa vysporiadať so všetkými dôkazmi uplatnenými účastníkmi

konania. Krajský súd tak neurobil a tým porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľ v opravnom prostriedku, odvolaní zo dňa 11.02.2015, predložil dôvody

spôsobilé spochybniť závery okresného súdu a takto nastolil otázky z hľadiska poskytovanej

súdnej ochrany podstatné, potom sa odvolací súd nemôže obmedziť na konštatovanie, že

sa so závermi okresného súdu stotožňuje. V takom prípade totiž jeho odôvodnenie nedáva

potrebné odpovede na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom poskytovanej súdnej

ochrany a dostáva sa do konfliktu so základným právom zaručeným .

Povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu bolo, aby na všetky podstatné

námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní zo dňa 11.02.2015 proti napadnutému

rozhodnutiu prvostupňového súdu dal jednoznačnú odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu však takéto závery neobsahuje, je nepresvedčivé a zjavne neodôvodnené,

čím reálne zasiahlo do základného práva sťažovateľa zaručeného SR.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu

porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu Žilina -593 zo dňa

28. apríla 2016 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.

sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 303,- € (2 úkony

právnej služby po 143,- € − prevzatie a príprava zastúpenia 24. 10. 2016, sťažnosť

24. 10. 2016; 2 x režijný paušál po 8,58 €), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokátky

Mgr. Evy Belicovej č. účtu: , a to do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , , ).

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu v uznesení krajského súdu

o trovách konania a svojimi námietkami usiluje o iné právne posúdenie miery úspechu

odporcov v konaní vo veci samej, ktorá podľa jeho názoru predstavuje 20 %.

Podľa v znení účinnom v čase rozhodovania

všeobecných súdov účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci

úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Aj keď mal

účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak

mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od

znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej

odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že „[p]okiaľ išlo o skutkové zistenia,

vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade

nie je potrebné opakovať (ust. ), keďže ani zo strany odvolateľa neboli

v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd

prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej

a právnymi závermi na strane druhej.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, keď posudzoval náhradu

trov konania podľa úspešnosti v spore. V danom prípade išlo o samostatné nároky, ktoré

bolo možné žalovať oddelene, a teda nie je na mieste tieto nároky zosumarizovať a pri

výpočte súhrnného úspechu v spore vychádzať z celku, t.j. vychádzať z percentuálnej

úspešnosti. Nebol preto dôvod zmeniť uznesenie prvostupňového súdu, tak ako to požadoval

navrhovateľ a takisto ani dôvod na zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci prvostupňovému

súdu, preto odvolací súd napadnuté uznesenie, v napadnutej časti, ako vecne správne

potvrdil. Keďže výrok II. uznesenia odvolaním napadnutý nebol, v tejto časti ponechal

odvolací súd rozhodnutie nedotknuté.“.

Ústavný súd pri hodnotení uznesenia krajského súdu vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením Okresného

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. januára 2015 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný

súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného

súdu, v ktorej okresný súd uviedol:

„Vo veci určenia neplatnosti prevodu spoluvlastníckeho podielu odporkyne

v rade 23 vo výške 1/12 k parcelám registra

na odporcov v rade 1-21, mal navrhovateľ čiastočný úspech. Keďže si však

navrhovateľ náhradu trov konania v tejto veci neuplatnil, súd mu ju nepriznal.

Vo veci určenia neplatnosti prevodu spoluvlastníckeho podielu odporcu v rade 22

vo výške 17/48 k parcelám registra

na odporcov v rade 1 − 21, mali plný úspech odporcovia, nakoľko v tejto časti

súd návrh na začatie konania zamietol. Odporcom preto proti navrhovateľovi patrí náhrada

trov konania.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o trovách konania, boli porušené označené práva sťažovateľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že krajský súd svoj

právny názor primerane odôvodnil, nepostupoval arbitrárne, rešpektoval zmysel a účel

ustanovení (ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania

všeobecných súdov) a jeho argumentácia nie je vnútorne rozporná.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu

v spojení s uznesením okresného súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá

by signalizovala jeho svojvoľný postup nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd považoval za relevantné, že jediným predmetom uznesenia krajského

súdu bola výlučne otázka trov konania – t. j. išlo o otázku akcesorickú, ktorá priamo

nesúvisela s konaním vo veci samej.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru týkajúcu sa rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania, podľa ktorej vo všeobecnosti platí, že pochybenia

pri rozhodovaní o trovách konania spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu,

na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli

iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, , , , ).

Pre intervenciu ústavného súdu je takto v takýchto prípadoch nevyhnutná zvýšená intenzita

namietaného porušenia označených práv.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza

do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa , ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi uznesením krajského

súdu a namietaným porušením označených práv. Uznesenie krajského súdu nemôže byť

v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba

z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravnom konaní (podobne aj , ).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný

súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2016