Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (79)III. ÚS 824/2016
PDF · 193.15 KB
No categories available
III. ÚS 824/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Pivoňkovou, E. B. Lukáča 2, Martin, pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
č. k. 5 NcC 18/2015-306 z 30. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 NcC 18/2015-306 z 30. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňa
v konaní o náhradu škody vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8 C 75/2011,
ktorého prejednanie po odchode do starobného dôchodku bolo pridelené
sudcovi . Po prvom pojednávaní s novým sudcom
sťažovateľka vzniesla proti tomuto námietku zaujatosti. Svoje pochybnosti o nezaujatosti
sudcu odôvodnila poukazmi na správanie sudcu počas pojednávania, keď konateľku
žalovanej spoznal aj bez preukazu totožnosti. Súčasne poukázala na to, že na pojednávanie
neboli predvolaní navrhovaní svedkovia ani zabezpečené ďalšie ňou navrhnuté dôkazy.
Sudca námietku označil za neopodstatnenú.
3. Námietka zaujatosti bola predložená na prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu.
Sťažovateľka následne vzniesla námietku zaujatosti proti všetkým sudcom krajského súdu
z dôvodu, že podpredsedníčka krajského súdu je sestra konateľky žalovanej. Námietka
zaujatosti bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“), ktorý o nej rozhodol uznesením sp. zn. 7 Nc 10/2015 zo 17. augusta 2015 tak, že
z prejednania a rozhodovania o námietke zaujatosti vznesenej proti
vylúčil , a
; vo vzťahu k ostatným sudcom krajského súdu nezistil dôvody na ich vylúčenie
z tohto konania.
4. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 NcC 18/2015 z 30. septembra 2015 rozhodol,
že nie je z prejednávania a rozhodovania vo veci sťažovateľky
vylúčený.
5. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd týmto rozhodnutím porušil jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „rozhodol o námietke zaujatosti
bez toho, aby preskúmal všetky konkrétne okolnosti danej veci a všetky dôvody, pre ktoré by
mohol byť zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci. Odôvodnenie
uznesenia je založené na konštatovaniach prevzatých z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Nc 10/2015, ktorým bolo odôvodnené rozhodnutie tohto
súdu vo veci námietky zaujatosti sudcov Krajského súdu v Žiline a nie zákonného sudcu
Okresného súdu Martin.“. Podľa jej názoru krajský súd pri svojom rozhodovaní opomenul
vziať do úvahy okrem toho, že pozná podpredsedníčku krajského súdu ako
kolegyňu z nadriadeného krajského súdu.
6. Ďalej sťažovateľka namietla, že krajský súd zobral do úvahy len subjektívne
stanovisko sudcu a neposúdil pochybnosti o jeho nestrannosti „z hľadiska objektívneho,
t. zn. z pohľadu toho, ako sa vzťah sudcu k veci a zúčastneným osobám javí, resp. môže javiť
verejnosti“.
7. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že „vykonávaním ďalších úkonov zákonného
sudcu vo veci sp. zn. 8C 75/2011 by znamenalo pre sťažovateľku nepomerne väčšiu ujmu,
ako pri odložení vykonateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Žiline ďalším osobám“,
najmä by tým mohlo dôjsť k nezvratnému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľky
v konaní pred okresným súdom z dôvodu, že vo veci koná sudca, o ktorého nestrannosti
existujú pochybnosti. Navrhla preto, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.
8. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd jej sťažnosť
prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že:
„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC 18/2015 zo dňa
30. septembra 2015 porušil základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 NcC 18/2015-306 z 30. septembra 2015
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Ing. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
299,80 eur, ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokátky Mgr. Zuzany
Pivoňkovej so sídlom v Martine, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
9. Súčasne sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia
krajského súdu sp. zn. 5 NcC 18/2015 z 30. septembra 2015.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
14. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC 18/2015
z 30. septembra 2015, ktorým krajský súd rozhodol o tom, že nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresom súde Martin
pod sp. zn. 8 C 75/2011, pričom vychádzal najmä z vyjadrenia dotknutého sudcu bez toho,
aby zohľadnil objektívny aspekt pochybností o nezaujatosti sudcu spočívajúci v obavách
sťažovateľky, že vzťahy existujúce medzi sudcami krajského súdu a sudcami okresného
súdu v obvode kraja sú spôsobilé narušiť jej dôveru v nestrannosť a spravodlivosť konania
o jej veci.
18. Ústavný súd na tomto mieste pripomína, že Európsky súd pre ľudské práva
už výslovne judikoval, že konanie, v ktorom bola uplatnená námietka zaujatosti, sa netýka
oprávnenosti trestného obvinenia alebo občianskych práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (rozhodnutie z 19. mája 2009 o sťažnosti č. 37111/04 vo veci Mianowicz
c. Nemecko, rozhodnutie z 20. októbra 2009 o sťažnosti č. 26362/02 vo veci Ovcharenko
c. Ukrajina). Aj ústavný súd preto zastáva vo svojej rozhodovacej praxi (III. ÚS 46/2012,
III. ÚS 169/2013) názor, podľa ktorého medzi právom na nestranný súd zriadený zákonom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konaním všeobecného súdu o námietke zaujatosti niet
príčinnej súvislosti odôvodňujúcej ústavno-súdne testovanie takého konania z pohľadu
konformity s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Už vo veci sp. zn. III. ÚS 169/2013 naznačil ústavný súd limitovaný charakter
účastníctva v konaní o vylúčení sudcov oproti konaniu vo veci samej, keď vychádzal
zo záveru, že konanie o námietke zaujatosti nepredstavuje typické sporové konanie.
Dokazuje to právna úprava obsiahnutá v § 14 – § 17 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“). Predovšetkým z nej vyplýva, že konanie o námietke zaujatosti je
jednoinštančné, námietka zaujatosti podaná jednou zo strán sporovej veci sa nepredkladá na
zaujatie stanoviska či vyjadrenie druhej sporovej strane, o námietke zaujatosti rozhoduje
nadriadený súd, teda nie inštančne vyšší súd, čo svedčí o odlišnosti predmetu konania o
námietke zaujatosti v porovnaní s konaním, z ktorého procesného priebehu táto námietka
vzišla. Všetky uvedené skutočnosti naznačujú, že konanie o námietke zaujatosti sa svojou
povahou blíži skôr konaniu prieskumnému ako rozhodovaniu typickej sporovej veci.
20. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti výslovne namieta predovšetkým nesprávne
vyhodnotenie obsahu jej námietky krajským súdom. Svojou podstatou ide o nesprávne
právne posúdenie veci, ktoré môže dosahovať ústavno-právny význam, ak je výrazom
svojvôle konajúceho súdu či dôsledkom ústavne nekonformného výkladu podústavných
právnych predpisov. Sťažovateľkou vznesená námietka je v podstate zhrnutím
nespokojnosti sťažovateľky s rozhodnutím krajského súdu o námietke zaujatosti.
21. Keďže ústavný súd nie je súčasťou všeobecného súdnictva ani ďalšou inštanciou
na preskúmavanie rozhodnutí všeobecných súdov, skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Tento konštantne judikovaný právny názor je dôsledkom ústavného konceptu oddelenosti
ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy)
od sústavy všeobecného súdnictva.
22. Krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení vychádzajúc z uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Nc 10/2015 zo 17. augusta 2015, ktorým sudcovia senátu
5 Co rozhodujúci o predmetnej námietke zaujatosti neboli vylúčení z jej prejednania
a rozhodnutia o nej, jasne poukázal na právnu úpravu vylúčenia sudcu z prejednania
a rozhodovania vo veci (§ 14 a nasl. OSP), ako aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Persack proti Belgicku, Haushildt proti Dánsku, Delcourt proti
Belgicku) či ústavného súdu (I. ÚS 332/08), o ktoré oprel svoje závery o tom, že nie je
namieste sudcu vylúčiť z prejednania a rozhodovania vo veci
sťažovateľky, pretože „nevidel dostatočný dôvod na vylúčenie zákonného sudcu len
v skutočnosti, že konateľku odporcu sudca pozná (z iných prejednávaných vecí), nakoľko
nebolo zistené, že by bol s ňou v takom blízkom priateľskom, či príbuzenskom vzťahu,
aby bolo možné objektívne mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Rovnako skutočnosť,
že zákonný sudca pozná podpredsedníčku Krajského súdu v Žiline (čo je logické) ako
kolegyňu z nadriadeného krajského súdu nie je žiadnym dôvodom na vylúčenie zákonného
sudcu z prejednávania a rozhodovania v tejto veci.“.
23. Vo vzťahu k argumentácii existenciou kolegiálneho vzťahu ako dôvodu
pochybnosti o nezaujatosti sudcu, a teda aj dôvodu na jeho vylúčenie z prejednania
a rozhodnutia vo veci, ústavný súd už opakovane vyslovil, že samotné kolegiálne vzťahy
medzi sudcami nemôžu byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie
z prerokúvania veci z toho dôvodu, že kolegiálne vzťahy v zásade nie sú dôvodom
na spochybnenie jeho nestrannosti, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možné narušenie
nestrannosť sudcu, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania
veci z tohto dôvodu (sp. zn. IV.ÚS 345/09, sp. zn. IV. ÚS 124/2010), že pracovný,
resp. kolegiálny vzťah sudcu nemôže dostatočne objektívne spochybniť jeho nepredpojatosť
v takej miere, aby musel byť vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, ústavný súd opätovne
pripomenul aj v uznesení č. k. I. ÚS 352/2010-6 z 20. októbra 2010.
24. Ako z uznesenia krajského súdu vyplýva, tento pri hodnotení námietky zaujatosti
sťažovateľky vychádzal vo vzťahu k posúdeniu kolegiálneho vzťahu medzi sudcami z takto
ustálenej aplikačnej praxe. Ak teda sťažovateľka namieta ústavnú neakceptovateľnosť
rozhodnutia, ktoré vychádza len z vyjadrenia dotknutého sudcu, ústavný súd konštatuje,
že v nedostatku ďalších relevantných informácií objektívne vyvolávajúcich pochybnosť
o pravdivosti tvrdenia o vzťahu k podpredsedníčke krajského súdu (sestre konateľky
žalovanej), ktorý nepresahuje rámec kolegiálneho vzťahu uvedeného vo vyjadrení sudcu,
resp. o tom, že konateľku žalovanej pozná zo svojej profesionálnej činnosti – z iných konaní
– nemožno mať ani z objektívneho hľadiska v súlade s teóriou zdania pochybnosť o jeho
nestrannosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateľky
o arbitrárnosti napadnutého uznesenia za neopodstatnenú. To isté platí aj pre opakované
tvrdenie pochybností o napadnutom rozhodnutí z dôvodu existencie „kolegiality sudcov
Okresného súdu Martin a Krajského súdu v Žiline“.
25. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
26. Ústavný súd nepovažuje právne závery napadnutého uznesenia krajského súdu
za nepreskúmateľné alebo arbitrárne, resp. vychádzajúce z nedostatočne zisteného
skutkového stavu, keďže z tohto rozhodnutia (v spojení s uznesením najvyššieho súdu)
vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie.
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie
sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti interpretoval a aplikoval ústavne súladným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci
postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia a svoje rozhodnutie
o potvrdení uznesenia okresného súdu presvedčivo a náležite odôvodnil. Pokiaľ
sťažovateľka namietla, že krajský súd mal vziať do úvahy aj „všeobecne známe
skutočnosti“ spočívajúce práve v existencii kolegiálnych vzťahov medzi sudcami krajského
súdu a okresného súdu, hoci tieto konkrétne nenamietala, pretože „ako laik o tejto
skutočnosti v čase podávania námietky nevedela“, ústavný súd opakuje, že existencia
kolegiálnych vzťahov medzi sudcami neprekračujúcich profesionálnu rovinu nemôže byť
reflektovaná ako argument pre spochybnenie nezaujatosti sudcu vo veci. Súčasne dáva
do pozornosti sťažovateľky, že v prípade konania o námietke zaujatosti vznesenej
účastníkom konania je súd jej rozsahom a dôvodmi viazaný.
27. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
28. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
29. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016