Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 491/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika o sťažnosti mesta Humenné, Kukorelliho 34, Humenné, zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Havlátom, advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. novembra 2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo mesta Humenné na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 26. novembra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť mestu Humenné trovy

konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet advokátskej

kancelárie HAVLÁT & PARTNERS, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára

2016 doručená sťažnosť mesta Humenné, Kukorelliho 34, Humenné (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v procesnej pozícii žalovaného v konaní

vedenom na Okresnom súde Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

ktorého predmetom je zaplatenie 759 876,14 € s príslušenstvom a vzájomný návrh. Okresný

súd medzitýmnym rozsudkom v označenom konaní rozhodol o určení neplatnosti nájomnej

zmluvy, na základe ktorej sa žalobca domáha svojho nároku proti sťažovateľovi. Proti

tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, o ktorom koná Krajský súd v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažovateľ podaním z 9. novembra 2015 vzniesol

námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi krajského súdu JUDr. Marekovi Koščovi,

členovi senátu 4 Co, z dôvodu pomeru zákonného sudcu k žalobcovi. Sťažovateľ túto

námietku odôvodnil tým, že sudca má blízky priateľský vzťah k osobám priamo personálne

a majetkovo spriazneným s osobou žalobcu. Zároveň v námietke uviedol, že „podľa

informácií žalovaného sú menovaní dokonca údajne v kmotrovskom vzťahu, kde

má byť sudcu JUDr. Mareka Košča“. O tejto námietke

2

zaujatosti rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že zákonného sudcu z konania

a rozhodovania nevylúčil.

Sťažovateľ v sťažnosti vyjadril nespokojnosť s napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a je presvedčený o tom, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho označených

práv. Sťažovateľ ďalej na obhajobu svojho presvedčenia o porušení označených práv cituje

a uvádza viaceré rozhodnutia ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“), poukazuje na teóriu „zdania“ vyjadrenú vo veci Delcourt v. Belgicko,

1970, séria A, č. 11, pričom tvrdí, že tým, že najvyšší súd nevylúčil určeného zákonného

sudcu napadnutým uznesením, nie je splnená požiadavka nestrannosti zákonného sudcu

a súdu.

II.

Ústavný súd uznesením č. k. -14 zo 17. augusta 2016 prijal sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie. Následne ústavný súd 27. septembra 2016 vyzval najvyšší

súd, aby sa vyjadril k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámil, či súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Na základe výzvy ústavného súdu sa predsedníčka najvyššieho súdu vyjadrila

k vecnej stránke prijatej sťažnosti stanoviskom č. KP 3/2016-66 (Nobs 86/2016)

z 18. októbra 2016, v ktorom uviedla, že „z výpisu z obchodného registra je pritom zjavné,

že spoločníkom žalobcu je aj samotný sťažovateľ a konateľmi sú osoby odlišné od osôb,

ktoré majú zakladať prepojenie medzi sudcom a žalobcom. Priateľský vzťah sudca vyjadril

len voči , táto osoba však v žiadnom priamom či nepriamom vzťahu

k žalobcovi nevystupuje, a to ani ako spoločník, ani ako štatutárny orgán. Potom ani

tvrdený vzťah kmotrovstva medzi týmito osobami, ktorý však bol uvádzaný ako domnienka

v námietke, nemal vplyv na úvahu súdu o možnej zaujatosti. Tvrdená arbitrárnosť

a nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o námietke podľa najvyššieho súdu nie je

opodstatnená, keď z odôvodnenia je zjavné, že súd predkladá vysvetlenie k povahe

aplikovaného kritéria objektívnej nestrannosti a nemožnosti použitia širšieho výkladu tohto

3

kritéria s ohľadom na to, že tvrdenia o personálnom prepojení sudcu a osôb

, a sú veľmi vzdialené veci samotnej

a úvahy o možnom ovplyvňovaní sudcu tak súd považoval za nepodložené. K osobe

dokonca nemá sudca vôbec žiaden vzťah a túto pozná len z vecí

prejednávaných pred súdmi.

Najvyšší súd tak považoval sudcu JUDr. Košču za objektívne nestranného

s poukazom na citovanú judikatúru ESĽP, pričom sťažovateľ oprel svoju námietku o teóriu

zdania, ktorú však konajúci súd vo veci neaplikoval a svoje odôvodnenie podložil poukazom

na zhodnotenie objektívnej nestrannosti sudcu vzhľadom na veľmi vzdialenú a len

potenciálnu prepojenosť strany sporu a jej spoločníka s osobou sudcu (pričom priateľský

vzťah je len medzi otcom spoločníka spoločnosti, ktorá sa len čiastočne majetkovo podieľa

na spoločnosti žalobcu).“.

Vzhľadom na uvedené predsedníčka najvyššieho súdu bola toho názoru, že

napadnutým uznesením „k porušeniu sťažovateľom namietaných práv nedošlo“.

V závere svojho stanoviska predsedníčka najvyššieho súdu súhlasila s tým, aby

ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci tejto sťažnosti.

V priebehu konania sťažovateľ doručil dôkaz – čestné vyhlásenie

, ktorá podporila tvrdenie o priateľskom vzťahu rodiny „ “ a pána

sudcu Košča, pričom uviedla, že tento vzťah „potvrdzuje i skutočnosť, že pán Koščo je

pána “. Toto vlastnoručne podpísané vyhlásenie menovanej

bolo ústavnému súdu doručené 23. mája 2016.

Pôvodný právny zástupca sťažovateľa oznámil ukončenie zastupovania sťažovateľa

listom z 11. októbra 2016, preto ústavný súd vyzval štatutárneho zástupcu sťažovateľa, aby

doručil splnomocnenie na právne zastupovanie sťažovateľa v tomto konaní a zároveň

umožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k stanovisku predsedníčky najvyššieho súdu.

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu

12. decembra 2016 poukázal na nové skutočnosti, ktoré vyšli v inom konaní

4

sp. zn. vedenom pred okresným súdom najavo. V podstatnom uviedol, že

na pojednávaní uskutočnenom 29. septembra 2016 v danej veci «sa účastník konania

(osoba konajúca v mene účastníka konania) (a to ako predseda

predstavenstva ) výslovne vyjadril tak, že „... majiteľom

spoločnosti je pán a nakoľko je

, tak akcie tejto spoločnosti vlastní pán ...“. Nakoľko sudca

JUDr. Koščo udržiava dôverný priateľský vzťah s , ako aj jeho synom

a teda, je blízkym priateľom osoby, ktorá dlhoročne ovláda

žalobcu ako jediný spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti , ktorá je

jediným akcionárom spoločnosti – väčšinového akcionára

žalobcu. Rovnako je nepochybné, že jediným spoločníkom spoločnosti , bol

od roku 2009 až do 04.11.2014 dlhoročný dôverný priateľ sudcu , ktorý

svoj obchodný podiel previedol v roku 2014 na svojho syna , s ktorým

je sudca v rovnako blízkom osobnom vzťahu. je dodnes jediným

spoločníkom uvedenej obchodnej spoločnosti , a je teda tak majetkovo, ako

aj osobne priamo prepojený so spoločnosťou ; z uvedeného je však zrejmé

a nepochybné, že , ako otec je priamo osobne

prepojený tak so spoločnosťou , ako aj . Uvedené priamo

vyplýva z vyjadrenia .».

Podaním doručeným ústavnému súdu 16. februára 2017 právny zástupca sťažovateľa

vyjadril súhlas s upustením od verejného prerokovania tejto veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

III.

5

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

6

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov

a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v .

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj

z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie

základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená

v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

7

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

[ a (ďalej len „OSP“);

m. m. ], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo

8

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( )

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr.

, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Právu účastníka súdneho konania na nestranný súd ( a

dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby

voči účastníkom postupovali nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne

posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (m. m. ,

).

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu

vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného

sudcu. Súčasťou práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť

9

súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho

prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Základné právo na prerokovanie veci

nestranným súdom zahŕňa v tomto smere iba povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. ).

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu

prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. či sú poskytnuté

dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o sudcovej nestrannosti. V prípade

subjektívneho hľadiska sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku

(rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 1. októbra 1982). Nie je však možné

uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti.

Zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť

o nestrannosti sudcu prejednávajúceho vec (). Objektívna nestrannosť sa

posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností a spočíva v posúdení, či nezávisle

od osobného správania sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho

nestrannosti. Pri posudzovaní objektívnej nestrannosti platí tzv. teória zdania, podľa ktorej

nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach

strán. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť

vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970). Vylúčený

by mal byť každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť.

Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (rozsudok

ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993).

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či

dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené

kráľovstvo).

10

Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych,

konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno

chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu,

ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí

od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje

nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže

byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť

vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré

postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,

k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že

sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť

zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré

vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (m. m. ).

Sudcom je taktiež uložená povinnosť zachovávať maximálnu diskrétnosť, ak majú

súdiť vec, aby sa nenarušil ich obraz nestranných sudcov (rozsudok ESĽP vo veci Buscemi

v. Taliansko zo 16. septembra 1999).

Uvedené názory formulované v doterajšej judikatúre ústavného súdu a ESĽP boli

podkladom na rozhodnutie ústavného súdu v danej veci.

Kľúčové dôvody, pre ktoré sťažovateľ napadol uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. novembra 2015, spočívajú v nesúhlase sťažovateľa s postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie považuje za arbitrárne. Podľa názoru

sťažovateľa napadnuté rozhodnutie nemá legitímny základ, sťažovateľ ďalej tvrdí, že v ňom

je extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovým stavom. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu sťažovateľ teda považuje za arbitrárne a porušujúce základné právo

na súdnu ochranu podľa , základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

11

Ústavný súd zistil, že napriek pomerne veľkému rozsahu písomného vyhotovenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tvoria právne úvahy a závery najvyššieho súdu len

jeho malú časť. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uvádza:

„Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu,

spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie

nestranný - sudca. Takéto riziko však najvyšší súd z doložených skutočností nemal

osvedčené. Tvrdenia o personálnom prepojení sudcu a osôb ,

a je veľmi vzdialené veci samotnej, úvaha o možnom

ovplyvňovaní sudcu je len špekuláciou bez opory v reálnej obave možného skresleného

úsudku sudcu vzhľadom na takýto tvrdený vzťah k osobe, ktorá má byť osobou spriaznenou

s účastníkom konania. Ide o nepriamy vzťah, a to tak vzdialený predpokladu naplnenia

vzťahu k účastníkovi konania podľa , že najvyšší súd nevzhliadol žiadnu

pochybnosť o schopnosti sudcu JUDr. Mareka Košču vo veci nestranne a nezaujato

rozhodnúť.

V súlade s vyššie uvedeným výkladom krajský súd dospel k záveru, že v tomto prípade

nemožno mať objektívne pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktoré by boli relevantné v zmysle

. Z tohto dôvodu rozhodol tak, že sudca Krajského súdu v Prešove

JUDr. Marek Koščo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci.“

Tieto závery najvyššieho súdu sú podľa názoru ústavného súdu arbitrárne,

nekonzistentné, v kontraste s predchádzajúcou časťou odôvodnenia, kde najvyšší súd cituje

vyjadrenie namietaného sudcu, ktorý sa cíti byť nezaujatým v danej veci aj napriek

skutočnosti, ktorú sám potvrdzuje:

„... Hoci bol vylúčený vo veci uvedenej žalovaným, nebol však vylúčený v ostatných

konaniach vedených na Okresnom súde Humenné, kde mesto Humenné uvádzalo prakticky

totožné dôvody na vylúčenie ako je tomu v tomto podaní. Čo sa týka pomeru k

, tento je aj v súčasnosti priateľský a s touto osobou sa stretáva pri rôznych

spoločenských či kultúrnych podujatiach. Takisto sa stretáva, avšak maximálne raz ročne,

s jeho synom . Sudca však zároveň uviedol, že neviem ani sa nikdy

nezaujímal, kto vystupuje za spoločnosti , ,

. resp. ďalšie spoločnosti, ktoré spomína

12

vo svojom podaní mesto Humenné. Zdôraznil, že pozná iba

zo súdnych pojednávaní, kde vystupoval ako účastník konania či svedok a nie je k nemu

v žiadnom pomere. Tvrdenia žalovaného považujem za účelové, zavádzajúce a nepravdivé.“

Toto vyjadrenie namietaného sudcu okrem iného potvrdzuje skutočnosť, že bol

vylúčený v inej veci z dôvodu možnej zaujatosti, a je najmä v rozpore s jeho skorším

názorom vo veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. , kde sám inicioval

svoje vylúčenie, pretože sa cítil byť zaujatý, a to z toho dôvodu, že mal byť

vlastníkom akcií tej istej spoločnosti , ktorá ako väčšinový spoločník žalobcu

vystupuje v konaní, v ktorom bola vznesená námietka zaujatosti. Vyjadrenie namietaného

sudcu je prinajmenšom nedôveryhodné a rozporuplné, vyvrátené písomnosťou, ktorá tvorí

súčasť iného súdneho spisu a ktorej kópiu predložil sťažovateľ na podporu svojich tvrdení

v tomto konaní, ako aj k svojej námietke zaujatosti. Ústavný súd ďalej konštatuje, že

uvedené v kontexte ďalších dôkazov následne produkovaných sťažovateľom v priebehu

tohto konania podporuje záver ústavného súdu o arbitrárnosti záveru najvyššieho súdu

o neexistencii pochybností o nezaujatosti sudcu z objektívneho hľadiska.

Ústavný súd po preskúmaní celého odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd pri posudzovaní otázky možnej zaujatosti namietaného

sudcu neskúmal ani pravdivosť tvrdení o majetkovom a personálnom pozadí spoločnosti

žalobcu namietaných sťažovateľom, len vychádzal z vyjadrenia namietaného sudcu, ktoré je

rozporuplné a popiera obsah jeho skoršieho vyjadrenia v inej veci týkajúcej sa spoločnosti

, a tak dospel k arbitrárnemu záveru, že nemožno mať objektívne

pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci so záverom najvyššieho súdu

o neexistencii pochybností o nestrannosti namietaného sudcu z objektívneho hľadiska

nesúhlasí. Samotná skutočnosť, že namietaný sudca už raz bol v inej veci vylúčený

z dôvodu jeho pomeru k účastníkovi konania, pričom obsahom námietky zaujatosti je

identický dôvod a ide o toho istého účastníka, ktorý je zároveň aj väčšinovým spoločníkom

účastníka v namietanej veci, podľa názoru ústavného súdu poskytuje dostatočný základ

13

pre konštatovanie, že existujú oprávnené pochybnosti o nestrannosti namietaného sudcu

z objektívneho hľadiska.

S prihliadnutím na uvedené a v súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd

dospel k záveru, že v predloženom prípade bolo porušené základné právo na súdnu ochranu

podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Keďže nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia nedáva relevantné

odpovede na výhrady nastolené sťažovateľom v námietke zaujatosti, pričom záver

o neexistencii objektívnych pochybností o nezaujatosti namietaného sudcu je arbitrárny,

ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo aj k porušeniu jeho označeného základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa .

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,

a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základných práv garantovaných

a práva garantovaného medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, zrušil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu vec znova

prerokovať, v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať so skutkovými tvrdeniami

a dôkazmi, ktoré sťažovateľ predostrel vo svojej námietke, ako aj neskôr, vysporiadať sa

s existujúcou judikatúrou ESĽP týkajúcou sa teórie zdania a riadiac sa v ďalšom konaní

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze vec opätovne rozhodnúť.

14

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca si uplatnil

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 363,79 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania z dôvodu právneho

zastúpenia advokátom pozostávajúcich z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6

z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2015

v sume 858 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 (príprava

a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 143 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu po 8,58 € za dva úkony podľa vyhlášky

vykonané v roku 2016. Keďže právny zástupca v konaní pred ústavným súdom nepreukázal,

že je platcom dane z pridanej hodnoty, ústavný súd odmenu a náhrady nezvýšil o daň

z pridanej hodnoty.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 303,16 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

) v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).

15

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2017

16