Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 266/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &

Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“, v citovanom texte „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. júla 2015 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého

rozsudku – vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou

Slovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhala náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 18. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľky na

prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie

zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 28. júla 2015

podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

z 28. februára 2017 tak, že ho odmietol.

K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom

rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,

sťažovateľka uvádza, že ako členka vložila do družstva

(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo

zhodnocovalo v zmysle o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej

ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe

zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt

investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI

z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie

peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne

obchodníka s cennými papiermi (ďalej

len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými

papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie

investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie na

poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných

prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci

prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona

č. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako

zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti

zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení

uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len

„zmluva“).

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke

Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS

vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti

žalovanej (Slovenskej republike, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 1 342,06 €

s príslušenstvom, pričom tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom argumentovala tým, že peňažné

prostriedky do družstva „... vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to,

že Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou

Bankou Slovenska a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen

ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na

jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania zmluvy

predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy, s

obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu

zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie

vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa

Zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne

dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy... V dôsledku...

konania subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda,

ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu

Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal

predloženými dôkazmi.“.

Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu z 28. júla 2015 založený

na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol

„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.

Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a SR

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka

s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze Družstva...

NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,

že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako

aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...

Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu − Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

nie je podľa názoru sťažovateľky, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania

pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje

uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti

za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca

ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale

naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce

konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody,

potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval .

Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby právoplatného

skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna

zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči

zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovateľka prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietala

porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

jej názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností

a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa sťažovateľky

je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí

rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto

odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne odôvodnil svoj záver

a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol

s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná

vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,

že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah

sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 28. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 28. februára 2017, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť

().

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 28. júla 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 potvrdil rozsudok okresného

súdu z 18. decembra 2014. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne

na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery. Stotožnil

sa s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v konaní neboli preukázané

predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS a vznik

škody. V tejto súvislosti uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že postup Národnej

banky Slovenska pri výkone dohľadu nad činnosťou Družstva a obchodníka s cennými

papiermi, ktorý mal podľa navrhovateľky spočívať v tom, že oneskorene zistila neaktuálnosť

Prospektu investícií Družstva a neprijala dostatočné opatrenia a sankcie, ktoré by zabránili

nevymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľky voči Družstvu spôsobenej dlhodobým

porušovaním Zákona o cenných papieroch zo strany obchodníka s cennými papiermi

pri plnení Zmluvy o riadení portfólia uzavretej medzi ním a Družstvom, nemožno považovať

za nesprávny úradný postup, ktorý by zakladal zodpovednosť odporcu za škodu podľa

Pokiaľ ide o tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti

Národnej banky Slovenska dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícii, tento v konaní

preukázaný nebol, nakoľko povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu

uložená až na základe novelizovaného ustanovenia

o cenných papieroch v spojení s ust. . o cenných

papieroch s účinnosťou od 1. januára 2009, a preto keď Národná banka Slovenska nemohla

mať povinnosť kontrolovať plnenie povinnosti, ktorú Družstvu zákon neukladal, je z povahy

veci vylúčené, že by sa v tejto súvislosti dopustila tvrdeného nesprávneho úradného

postupu.

Rovnako je vylúčený nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone

dohľadu nad plnením povinnosti Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt dodržiavať schválený Prospekt investície, keď táto povinnosť bola Družstvu uložená

až od 1. júna 2010 novelou ustanovenia o cenných

papieroch, vykonanou

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa nestotožnil s argumentáciou

navrhovateľky, ktorá poukazovala na povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti

skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko o cenných

papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere

žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť,

ktorú by mohla porušiť a dopustiť sa tak tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V tejto

súvislosti možno poukázať i na skutočnosť, že z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom

a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií

za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných

operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník

s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu a dávalo pokyny na nákup, či

predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5

o cenných papieroch), teda išlo o služby, na ktoré Družstvo − ako

klient − využívalo obchodníka s cennými papiermi na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť

uvedených operácií nie je zaručená. Za daných okolnosti zodpovednosť štátu nemôže

nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu,

či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke...

Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorá mala poškodenej vzniknúť v dôsledku

nevymožiteľnosti pohľadávky proti subjektu, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz,

môže byť v občianskom súdom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak poškodená −

navrhovateľka nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní.

Správne preto prvostupňový súd konštatoval, že nakoľko navrhovateľka svoju pohľadávku;

ktorá je predmetom tohto sporu; uplatnila v konkurze vyhlásenému na majetok Družstva

uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, sp. zn. , ktoré

konkurzné konanie stále prebieha, škoda jej ešte nevznikla, a návrh bol preto podaný

predčasne, keď nárok na náhradu škody proti štátu by mohla navrhovateľka úspešne

uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa uspokojenia jej pohľadávky domáhala

v konkurznom konaní bezúspešne. Z uvedeného vyplýva, že nemožno považovať za naplnený

ani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia samotnej

škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn.

, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. , publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí

a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).“

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o spôsobe vykonania

dokazovania okresným súdom, ktorá mala predstavovať tzv. inú vadu konania spôsobujúcu

nesprávnosť rozhodnutia, keď uviedol:

„Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie

listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací súd ju považuje za nedôvodnú

a účelovú, keď z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom dňa 18. 12. 2014 pred

prvostupňovým súdom vyplýva, že účastníci boli s obsahom všetkých predložených

a označených listinných dôkazov riadne oboznámení.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu

vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

Okresný súd v rozsudku z 18. decembra 2014 v súvislosti s posudzovaním činnosti

NBS pri výkone dohľadu nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi dospel

k záveru, že sťažovateľka „v konaní nepreukázala naplnenie predpokladov zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázala vznik škody

ani nesprávny úradný postup odporcu... Národná banka Slovenska sa v súvislosti

s uplatňovaním jej zákonom vymedzenej právomoci pri výkone dohľadu nad plnením

povinnosti aktualizácie a dodržiavania schváleného prospektu investícii zo strany Družstva

nedopustila tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nakoľko Družstvo túto povinnosť

malo až od nadobudnutia účinnosti novelizovaného ustanovenia § 429 ods. 3 Zákona

o cenných papieroch, t. j. od 01. 06. 2010, pričom Národná banka Slovenska; limitovaná

článkom 2 ods. 2 SR; nedisponovala právomocou vykonávať dohľad nad celkovou

činnosťou Družstva, avšak; v rozsahu vymedzenom ustanoveniami zákona o cenných

papieroch a investičných službách; iba nad zverejnením schváleného prospektu investície

pred začatím verejnej ponuky a s účinnosťou od 01. 06. 2010 nad tým, či Družstvo

schválený prospekt investície dodržiava.“.

Za ďalšie relevantné dôvody pre zamietnutie návrhu sťažovateľky považoval okresný

súd skutočnosť, že sťažovateľka stále môže uplatniť náhradu škody priamo od družstva –

v konkurznom konaní, pričom v čase jeho rozhodovania pohľadávka sťažovateľky

na vyplatenie vyrovnacieho podielu bola popretá, avšak tá podala incidenčnú žalobu,

o ktorej v uvedenom čase nebolo právoplatne rozhodnuté.

Okresný súd tiež uviedol, že „vzhľadom na záväzkový vzťah medzi Družstvom

a obchodníkom s cennými papiermi bolo predovšetkým povinnosťou Družstva zabezpečiť

kontrolu plnenia jeho povinností vyplývajúcich zo zmluvy o riadení portfólia, pričom

v tomto smere nemožno opomenúť ani povinnosť samotnej navrhovateľky; ako členky

Družstva; aktívne sa zaujímať o výkon jej práv vo vzťahu k Družstvu a zamedziť tak

znehodnoteniu, resp. nevymožiteľnosti jej majetkových práv a záujmov“.

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom

okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,

že sťažovateľka nepreukázala predpoklady na vznik zodpovednosti za škody ‒nesprávny

úradný postup NBS a vznik škody. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje

za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny

záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu

sťažovateľky na náhradu škody.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného

z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,

teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.

, ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza v sťažnosti,

sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľky

na predmet sporu. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia

v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré

by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky

podľa a dohovoru.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2017

Argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase

platného a účinného (ďalej aj „OSP“)

v spojení s , sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné

odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka

v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietala, že ním došlo k odňatiu možnosti

konať pred súdom podľa , keďže toto rozhodnutie je založené

na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z dokazovania, ktoré

je neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.

Sťažovateľka rovnako namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa ,

resp. argumentovala tzv. inou vadou podľa .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

tiež napr. , , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania

v súlade s a , a , sledujúc pritom

skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,

že dovolanie nie je podľa , a prípustné. Následne preskúmal dovolanie

proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na druhú vetu

aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu existencie

prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovateľka dovolávala.

Najvyšší súd následne uviedol:

„11. Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou

považovanú nie za procesnú vadu konania v zmysle , ale za tzv.

inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom

zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016. Pri vyjdení z tohto stanovisku má

dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby

sa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska. Dovolaním napádaný rozsudok totiž

uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací sud za rozhodujúci, stanoviská účastníkov

konania (dnes strán sporu - pozn. najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje

právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej

inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a

stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po

obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto

nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za

vadu konania v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať

to. že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu; ale len to,

že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).

12. K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tiež

v dôsledku toho, že - ako uvádza - nedoručením vyjadrenia žalovanej k odvolaniu; ma za to,

že opomenutím doručenia toho vyjadrenia došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolateľka

uvedenú vadu namieta nedôvodne. Preskúmaním veci bolo zistené, že v danom prípade sa

žalovaná vyjadrila k odvolaniu žalobkyne v procesnom úkone z 24. marca 2015 (č. l. 265

spisu). Žalovaná v tomto úkone podrobne skutkovo a právne argumentovala a polemizovala

s uplatnenými odvolacími dôvodmi žalobkyne. Predmetný procesný úkon žalovanej zaslal

súd prvej inštancie žalobkyni na vyjadrenie 14. apríla 2015 (viď úpravu pre súdnu

kanceláriu založenú v spise na č. l. 266) a žalobkyňa vyjadrenie k odvolaniu prevzala

27. apríla 2015 (k tomu porovnaj doručenku, č. l. 266 spisu). Odvolací súd vyhlásil svoj

rozsudok až 28. júla 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu medzi doručením vyjadrenia

odvolateľke a rozhodnutím odvolacieho súdu uplynul čas dlhší ako päť dní. Z uvedeného

teda vyplýva, že s obsahom vyjadrenia protistrany k jej odvolaniu dovolateľka bola

oboznámená, mala možnosť účinne vyjadriť sa v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu.

Takýto postup nemá znaky procesnej vady uvedenej v “

K ďalším námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:

„13. Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, pripadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

16. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,

že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ),

samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež

R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1

, ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako

zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúceho proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,

sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,

ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017