Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 266/2017
PDF · 342.91 KB
No categories available
II. ÚS 266/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ &
Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Co 354/2015 z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 11/2016 z 28. februára 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“, v citovanom texte „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 354/2015 z 28. júla 2015 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 11/2016 z 28. februára 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého
rozsudku – vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhala náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 22/2012
z 18. decembra 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľky na
prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 28. júla 2015
podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
z 28. februára 2017 tak, že ho odmietol.
K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom
rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,
sťažovateľka uvádza, že ako členka vložila do družstva
(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo
zhodnocovalo v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe
zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt
investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI
z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie
peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne
obchodníka s cennými papiermi (ďalej
len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými
papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie
investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie na
poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných
prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci
prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona
č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili ako
zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej platnosti
zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení
uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len
„zmluva“).
Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľkou do družstva
mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými
papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala
dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu
vyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS
vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala proti
žalovanej (Slovenskej republike, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 1 342,06 €
s príslušenstvom, pričom tvrdila, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.
Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom argumentovala tým, že peňažné
prostriedky do družstva „... vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to,
že Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad Národnou
Bankou Slovenska a tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen
ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť ku škode na
jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania zmluvy
predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy, s
obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu
zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie
vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa
Zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne
dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy... V dôsledku...
konania subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda,
ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu
Družstvo nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal
predloženými dôkazmi.“.
Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok krajského súdu z 28. júla 2015 založený
na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol
„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.
Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a Ústavy SR
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka
s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze Družstva...
NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,
že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako
aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...
Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.
Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky taktiež pri svojom rozhodovaní
nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu − Družstva o stave konkurzu
a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011...“.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
nie je podľa názoru sťažovateľky, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania
pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti
za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca
ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale
naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce
konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody,
potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník.
Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného
skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči
zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“.
Sťažovateľka prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietala
porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
jej názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností
a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa sťažovateľky
je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí
rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto
odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne odôvodnil svoj záver
a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.
Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie odmietol
s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná
vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru,
že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme akých úvah
sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 28. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 28. februára 2017, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka si zároveň uplatnila úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 28. júla 2015
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Krajský súd napadnutým rozsudkom z 28. júla 2015 potvrdil rozsudok okresného
súdu z 18. decembra 2014. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku, pričom následne
na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery. Stotožnil
sa s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v konaní neboli preukázané
predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS a vznik
škody. V tejto súvislosti uviedol:
„Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že postup Národnej
banky Slovenska pri výkone dohľadu nad činnosťou Družstva a obchodníka s cennými
papiermi, ktorý mal podľa navrhovateľky spočívať v tom, že oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investícií Družstva a neprijala dostatočné opatrenia a sankcie, ktoré by zabránili
nevymožiteľnosti pohľadávky navrhovateľky voči Družstvu spôsobenej dlhodobým
porušovaním Zákona o cenných papieroch zo strany obchodníka s cennými papiermi
pri plnení Zmluvy o riadení portfólia uzavretej medzi ním a Družstvom, nemožno považovať
za nesprávny úradný postup, ktorý by zakladal zodpovednosť odporcu za škodu podľa
Pokiaľ ide o tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinnosti
Národnej banky Slovenska dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícii, tento v konaní
preukázaný nebol, nakoľko povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu
uložená až na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch v spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch s účinnosťou od 1. januára 2009, a preto keď Národná banka Slovenska nemohla
mať povinnosť kontrolovať plnenie povinnosti, ktorú Družstvu zákon neukladal, je z povahy
veci vylúčené, že by sa v tejto súvislosti dopustila tvrdeného nesprávneho úradného
postupu.
Rovnako je vylúčený nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone
dohľadu nad plnením povinnosti Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt dodržiavať schválený Prospekt investície, keď táto povinnosť bola Družstvu uložená
až od 1. júna 2010 novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanou zákonom č. 129/2010 Z. z.
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa nestotožnil s argumentáciou
navrhovateľky, ktorá poukazovala na povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere
žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť,
ktorú by mohla porušiť a dopustiť sa tak tvrdeného nesprávneho úradného postupu. V tejto
súvislosti možno poukázať i na skutočnosť, že z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií
za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných
operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník
s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu a dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch), teda išlo o služby, na ktoré Družstvo − ako
klient − využívalo obchodníka s cennými papiermi na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť
uvedených operácií nie je zaručená. Za daných okolnosti zodpovednosť štátu nemôže
nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu,
či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke...
Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorá mala poškodenej vzniknúť v dôsledku
nevymožiteľnosti pohľadávky proti subjektu, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz,
môže byť v občianskom súdom konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak poškodená −
navrhovateľka nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní.
Správne preto prvostupňový súd konštatoval, že nakoľko navrhovateľka svoju pohľadávku;
ktorá je predmetom tohto sporu; uplatnila v konkurze vyhlásenému na majetok Družstva
uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2011, sp. zn. 3 K 95/2010, ktoré
konkurzné konanie stále prebieha, škoda jej ešte nevznikla, a návrh bol preto podaný
predčasne, keď nárok na náhradu škody proti štátu by mohla navrhovateľka úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa uspokojenia jej pohľadávky domáhala
v konkurznom konaní bezúspešne. Z uvedeného vyplýva, že nemožno považovať za naplnený
ani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia samotnej
škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn.
4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).“
Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o spôsobe vykonania
dokazovania okresným súdom, ktorá mala predstavovať tzv. inú vadu konania spôsobujúcu
nesprávnosť rozhodnutia, keď uviedol:
„Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací súd ju považuje za nedôvodnú
a účelovú, keď z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom dňa 18. 12. 2014 pred
prvostupňovým súdom vyplýva, že účastníci boli s obsahom všetkých predložených
a označených listinných dôkazov riadne oboznámení.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu
vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.
Okresný súd v rozsudku z 18. decembra 2014 v súvislosti s posudzovaním činnosti
NBS pri výkone dohľadu nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi dospel
k záveru, že sťažovateľka „v konaní nepreukázala naplnenie predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď nepreukázala vznik škody
ani nesprávny úradný postup odporcu... Národná banka Slovenska sa v súvislosti
s uplatňovaním jej zákonom vymedzenej právomoci pri výkone dohľadu nad plnením
povinnosti aktualizácie a dodržiavania schváleného prospektu investícii zo strany Družstva
nedopustila tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nakoľko Družstvo túto povinnosť
malo až od nadobudnutia účinnosti novelizovaného ustanovenia § 429 ods. 3 Zákona
o cenných papieroch, t. j. od 01. 06. 2010, pričom Národná banka Slovenska; limitovaná
článkom 2 ods. 2 Ústavy SR; nedisponovala právomocou vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva, avšak; v rozsahu vymedzenom ustanoveniami zákona o cenných
papieroch a investičných službách; iba nad zverejnením schváleného prospektu investície
pred začatím verejnej ponuky a s účinnosťou od 01. 06. 2010 nad tým, či Družstvo
schválený prospekt investície dodržiava.“.
Za ďalšie relevantné dôvody pre zamietnutie návrhu sťažovateľky považoval okresný
súd skutočnosť, že sťažovateľka stále môže uplatniť náhradu škody priamo od družstva –
v konkurznom konaní, pričom v čase jeho rozhodovania pohľadávka sťažovateľky
na vyplatenie vyrovnacieho podielu bola popretá, avšak tá podala incidenčnú žalobu,
o ktorej v uvedenom čase nebolo právoplatne rozhodnuté.
Okresný súd tiež uviedol, že „vzhľadom na záväzkový vzťah medzi Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi bolo predovšetkým povinnosťou Družstva zabezpečiť
kontrolu plnenia jeho povinností vyplývajúcich zo zmluvy o riadení portfólia, pričom
v tomto smere nemožno opomenúť ani povinnosť samotnej navrhovateľky; ako členky
Družstva; aktívne sa zaujímať o výkon jej práv vo vzťahu k Družstvu a zamedziť tak
znehodnoteniu, resp. nevymožiteľnosti jej majetkových práv a záujmov“.
Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom
okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,
že sťažovateľka nepreukázala predpoklady na vznik zodpovednosti za škody ‒nesprávny
úradný postup NBS a vznik škody. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje
za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny
záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu
sťažovateľky na náhradu škody.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom
odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie
skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti
sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú
situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného
z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,
teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj m. m.
IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľka uvádza v sťažnosti,
sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľky
na predmet sporu. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia
v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré
by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky
podľa ústavy a dohovoru.
Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 28. februára 2017
Argumentácia sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase
platného a účinného § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné
odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľka
v dovolaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietala, že ním došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže toto rozhodnutie je založené
na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z dokazovania, ktoré
je neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne.
Sťažovateľka rovnako namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP,
resp. argumentovala tzv. inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania
sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľky, ktorými odôvodňovala prípustnosť dovolania
v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, sledujúc pritom
skutočnosť, či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom dospel k záveru,
že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné. Následne preskúmal dovolanie
proti napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP
aj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie
prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľka dovolávala.
Najvyšší súd následne uviedol:
„11. Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou
považovanú nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale za tzv.
inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom
zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016. Pri vyjdení z tohto stanovisku má
dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci nedáva žiaden podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta stanoviska. Dovolaním napádaný rozsudok totiž
uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací sud za rozhodujúci, stanoviská účastníkov
konania (dnes strán sporu - pozn. najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje
právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej
inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku
odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej
inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a
stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto
nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za
vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať
to. že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu; ale len to,
že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).
12. K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tiež
v dôsledku toho, že - ako uvádza - nedoručením vyjadrenia žalovanej k odvolaniu; ma za to,
že opomenutím doručenia toho vyjadrenia došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dovolateľka
uvedenú vadu namieta nedôvodne. Preskúmaním veci bolo zistené, že v danom prípade sa
žalovaná vyjadrila k odvolaniu žalobkyne v procesnom úkone z 24. marca 2015 (č. l. 265
spisu). Žalovaná v tomto úkone podrobne skutkovo a právne argumentovala a polemizovala
s uplatnenými odvolacími dôvodmi žalobkyne. Predmetný procesný úkon žalovanej zaslal
súd prvej inštancie žalobkyni na vyjadrenie 14. apríla 2015 (viď úpravu pre súdnu
kanceláriu založenú v spise na č. l. 266) a žalobkyňa vyjadrenie k odvolaniu prevzala
27. apríla 2015 (k tomu porovnaj doručenku, č. l. 266 spisu). Odvolací súd vyhlásil svoj
rozsudok až 28. júla 2015. Podľa názoru najvyššieho súdu medzi doručením vyjadrenia
odvolateľke a rozhodnutím odvolacieho súdu uplynul čas dlhší ako päť dní. Z uvedeného
teda vyplýva, že s obsahom vyjadrenia protistrany k jej odvolaniu dovolateľka bola
oboznámená, mala možnosť účinne vyjadriť sa v čase pred rozhodnutím odvolacieho súdu.
Takýto postup nemá znaky procesnej vady uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.“
K ďalším námietkam sťažovateľky najvyšší súd uviedol:
„13. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, pripadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
16. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,
že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),
samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež
R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1
O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako
zakladajúci prípustnosť dovolania.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní smerujúceho proti
napadnutému rozsudku krajského súdu, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,
sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,
ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľkou označenými
právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu
sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia
sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017