Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 308/2017
PDF · 174.48 KB
No categories available
I. ÚS 308/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 Co 503/2015, 4 Co 504/2015 z 12. októbra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 34/2017 z 30. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. mája 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Co 503/2015, 4 Co 504/2015 z 12. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Cdo 34/2017 z 30. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že
rozsudkom sp. zn. 9 C 205/2011 z 5. mája 2015 Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal náhrady škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“), ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť aj v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad činnosťou
Podielového družstva slovenské investície (ďalej len „družstvo“). Po podaní odvolania
zo strany sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 9 C 205/2011 z 5. mája 2015 potvrdil.
3. Ako ďalej sťažovateľ v sťažnosti s poukazom na podrobne uvedené skutkové
okolnosti prerokúvanej veci uvádza (v skutkovo a právne obdobných veciach podal právny
zástupca sťažovateľa za iných rôznych sťažovateľov ústavnému súdu viaceré sťažnosti
v roku 2015 a tiež 2016 a 2017, ktoré ústavný súd už viackrát odmietol ako zjavne
neopodstatnené, pozn.), do družstva vložil svoje finančné prostriedky na účely ich ďalšieho
investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť vykonávalo na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle ustanovenia § 126 zákona č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov.
4. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými
papiermi mala vzniknúť sťažovateľovi škoda, keďže prišiel o svoje finančné prostriedky,
ktoré mu družstvo nevrátilo a nikdy ani nevráti. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
9 C 205/2011 z 5. mája 2015 však žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že
sťažovateľ nepreukázal vznik škody nesprávnym úradným postupom NBS. Sťažovateľ
nebol ani v žiadnom záväzkovom vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi a medzi
konaním družstva a konaním NBS podľa okresného súdu taktiež chýba priama príčinná
súvislosť s prípadnou škodou sťažovateľa, ktorú mu mal spôsobiť štát.
5. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku okrem
iného konštatoval, že „NBS svojim postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila
sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným
s ochranou základných práv a ľudských slobôd. Postup NBS bol v súlade s Ústavou SR,
podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.
6. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.
7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta najmä arbitrárnosť
a ústavnú neudržateľnosť záverov tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a konštatoval, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako
aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté rozhodnutia zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie a priznal mu úhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
11. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní), a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti ústavnému
súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému rozsudku krajského súdu (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
12. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
13. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
14. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
15. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
16. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil
aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné
splnomocnenie bolo udelené iba na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 34/2017 z 30. marca 2017.
17. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou a rozhodnutím v obdobnej
veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 745/2016, v ktorej je právnym zástupcom ten istý advokát
ako u sťažovateľa (uznesenie zo 7. novembra 2016), považuje za potrebné zdôrazniť, že
zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
18. Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie udelené
advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia sťažovateľom
označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý je v petite sťažnosti tiež
uvedený, ale len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
19. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
20. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľ bol
v preskúmavanom rozsahu riadne zastúpený advokátom, jeho sťažnosť v tejto časti by
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (pozri už stabilnú judikatúru v podobných
veciach, napr. I. ÚS 208/2017, I. ÚS 547/2016...).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
22. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd sa dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je
možné považovať za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy, a svoje uznesenie
neodôvodnil.
23. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
25. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
26. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone.
27. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je na stranách 2 až 6
napadnutého rozhodnutia zdôvodnený jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa
ústavne konformným spôsobom vysporiadal s podstatnými dovolacími námietkami
sťažovateľa a pritom sa opieral aj o svoju vlastnú judikatúru, ako aj judikatúru ústavného
súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd tiež
zdôrazňuje, že sťažnosti v obdobných veciach (skutkovo a právne rovnakých), v ktorých
iných sťažovateľov zastupoval advokát zastupujúci aj sťažovateľa, viackrát vo vzťahu
k najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu už odmietol ako zjavne neopodstatnené a tieto
rozhodnutia sú právnemu zástupcovi sťažovateľa dobre známe, pretože mu boli už riadne
doručené 30. decembra 2016 – uznesenie sp. zn. I. ÚS 712/2016 z 23. novembra 2016,
alebo 2. januára 2017 – uznesenie sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016 a napokon
23. marca 2017 – uznesenie sp. zn. I. ÚS 87/2017.
30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2017