Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 564/2017
PDF · 358.85 KB
No categories available
II. ÚS 564/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ
& Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel
Futej, CSc., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 207/2015, 9 Co 211/2015 z 9. júla 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 18/2017, 6 Cdo 19/2017
z 22. júna 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 207/2015, 9 Co 211/2015 z 9. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 18/2017, 6 Cdo 19/2017 z 22. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého
rozsudku – vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou
Slovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhal náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 176/2011
z 19. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľa
na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. júla 2015 tak, že rozsudok okresného
súdu potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 9. júla 2015
podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
z 22. júna 2017 tak, že ho odmietol.
K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom
rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,
sťažovateľ uvádza, že ako člen vložil do družstva ,
(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo
zhodnocovalo v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej
ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe
zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt
investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI
z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie
peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne
obchodníka s cennými papiermi (ďalej
len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými
papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie
investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie
na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných
prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci
prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona
č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili
ako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej
platnosti zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení
uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len
„zmluva“).
Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva
mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými
papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej
ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala
dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu
vyplývajú zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS
vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal proti
žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 18 416,59 €
s príslušenstvom a tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.
Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval tým, že peňažné
prostriedky do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo
a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,
ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť
ku škode na jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania
zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy,
s obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu
zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie
vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa
Zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne
dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku... konania
subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda, ktorá
predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu Družstvo
nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal predloženými
dôkazmi.“.
Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu z 9. júla 2015 založený
na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol
„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.
Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a Ústavy SR
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka
s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze Družstva.
NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,
že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj
dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...
Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.
Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní
nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu
a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011...“.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
nie je podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania
pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje
uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za
škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani
nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,
pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné
konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom
by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník. Zákon
o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,
zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze.“.
Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal
porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa
jeho názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa
sťažovateľa je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil
z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím
Najvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne
odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne
odôvodnené. Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie
odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná
procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.
Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 9. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
z 22. júna 2017, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
z 9. júla 2015
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,
ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. júla 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu
z 19. marca 2015. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku a následne na zdôraznenie
správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery.
Stotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v konaní neboli
preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup
NBS a vznik škody. V tejto súvislosti uviedol:
„Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák.
č. 566/2001 Z. z. (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.),
teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo
zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010
mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť
aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená
až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela
zák. č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov
v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia,
zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt,
a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných
dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala
dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ.
NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné
povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z...
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej
banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska
z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť
ukladala...
Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi
vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania
cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením
portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval
vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné
Družstvo...“
Krajský súd sa vysporiadal aj s odvolacou námietkou sťažovateľa, v ktorej
poukazoval na právne závery Najvyššieho súdu Českej republiky v jeho rozsudku
sp. zn. 29 Cdo 4968/2009. V tejto súvislosti uviedol:
„Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili
osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli
v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal
na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,
podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa
odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi
rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého
otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než
pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že
miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného
rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé,
že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné
uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia
druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR
nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu
konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/
predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní
žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri
rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení
konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok
Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty
doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to
nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky
navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver
súdu prvého stupňa i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.“
Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o spôsobe vykonania
dokazovania okresným súdom, ktorá mala predstavovať tzv. inú vadu konania spôsobujúcu
nesprávnosť rozhodnutia.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu
ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov
(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného
súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu
vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.
Okresný súd v rozsudku z 19. marca 2015 zamietol žalobu právneho predchodcu
sťažovateľa „pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného postupu, a tým ani
vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom“.
Okresný súd tiež v prvom rade poukázal na to, že sťažovateľ, resp. jeho právny
predchodca nepreukázal vznik škody. Podľa okresného súdu uplatnená škoda predstavuje
nevyplatený vyrovnávací podiel sťažovateľa po zániku jeho členstva v družstve. Poukázal
na to, že na majetok družstva bol vyhlásený konkurz, sťažovateľ si svoju pohľadávku
prihlásil do konkurzu, správca konkurznej podstaty pohľadávku sťažovateľa poprel
a sťažovateľ následne podal incidenčnú žalobu. Na tomto základe dospel k záveru,
že sťažovateľ sa musí v prvom rade „domáhať zaplatenia svojej pohľadávky
voči Družstvu...“, pričom sťažovateľ „nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv
voči Družstvu, a to jednak z dôvodu, že oprávnenosť jeho nároku uplatneného v
konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I...“.
Poukázal na to, že „toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu – Družstva, s ktorým bol
navrhovateľ v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho
pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní...“. Okresný súd považoval
za relevantné, že sťažovateľ „nepodal ani žalobu proti členom predstavenstva Družstva
alebo kontrolnej komisie Družstva v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8
Okresný súd následne poukázal na rozsah dohľadu, ktorý mohla NBS vykonávať
nad družstvom, a uviedol, že „dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých
povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom...
K takým povinnostiam patrila počnúc od 01. 01. 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu
investície... Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne
na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície
a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť
a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná
banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä
pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno pritom
opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície..., pričom schválenie Prospektu
investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia...“. Okresný súd tiež
uviedol, že NBS vyzvala družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu
investície, opakovane určila lehotu na doplnenie žiadosti a dodatku, iniciovala konanie
o uloženie sankcie a rozhodnutím z 30. mája 2011 zakázala družstvu predaj majetkových
hodnôt. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa okresného súdu v postupe NBS
„nebol zistený namietaný nesprávny úradný postup“.
Okresný súd tiež uviedol, že „predmetom konania je nesprávny úradný postup
odporcu, a nie obchodníka s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním
mohla vzniknúť škoda len Družstvu, a nie navrhovateľovi, navrhovateľ totiž nebol v
žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi... Zákon
Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia
rizika... povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala...“.
Pokiaľ išlo o tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom úradnom postupe spočívajúcom
v nedostatočných opatreniach voči obchodníkovi s cennými papiermi, okresný súd poukázal
na pokuty, ktoré NBS uložila obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že vzhľadom
na neverejnosť konania vo veciach dohľadu NBS nebola povinná informovať družstvo
o svojich zisteniach. Vzhľadom na uzavretie zmluvy o riadení portfólia „bolo primárne
povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby
zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou
voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného
navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva
a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu,
príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.“.
Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom
okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,
že sťažovateľ nepreukázal predpoklady na vznik zodpovednosti za škody − nesprávny
úradný postup NBS a vznik škody. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje
za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny
záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu
sťažovateľa na náhradu škody.
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom
odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie
skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti
sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú
situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného
z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,
teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj
m. m. IV. ÚS 135/2012, II. ÚS 659/2016). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti,
sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa
na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia
v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré
by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa
podľa ústavy a dohovoru.
Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 22. júna 2017
Argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase
platného a účinného § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné
odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietal, že ním došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, keďže toto rozhodnutie je založené
na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z dokazovania, ktoré je
neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ
rovnako namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia, čím je daná existencia vady podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, resp.
argumentoval tzv. inou vadou podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal
s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade
s § 237 ods. 1 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP, sledujúc pritom skutočnosť,
či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie nie
je podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP prípustné. Následne preskúmal dovolanie proti
napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na § 242 ods. 1 druhú vetu OSP
aj z dôvodov uvedených v § 237 ods. 1 OSP, a to predovšetkým z dôvodu existencie
prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší
súd následne uviedol:
«15. V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku“.
16. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo
o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý by bol
dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním
napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za
rozhodujúci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania žalobcu a vyjadrenia
žalovanej k odvolaniu i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené
v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred
odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací
súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí,
ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca preto nedôvodne
argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu; ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).»
K ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:
«19. Pokiaľ žalobca namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti
alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania
v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady
konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci [§ 241
ods. 2 písm. b) O. s. p.].
20. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto
súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.)
a nie účastníka konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom konania navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového
stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
ods. 1 písm. f) O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi konania možnosť pred
súdom konať (opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).
21. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (por. napr. uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
22. Žalobca v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)
O. s. p. (súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)
a c) O. s. p. by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale
nie je tento prípad (por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 , 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie, že na dovolacie
dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. (i keby bol prípadne namieste záver
o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom
odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd
pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto
podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné
a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami,
ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017