Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 564/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ

& Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Daniel

Futej, CSc., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , z 9. júla 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 22. júna 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , z 9. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 22. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených – napadnutého uznesenia a napadnutého

rozsudku – vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) proti žalovanej [Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou

Slovenska (ďalej aj „NBS“)] domáhal náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 19. marca 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu a návrh sťažovateľa

na prerušenie konania a začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej

únie zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. júla 2015 tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil ako vecne správny. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu z 9. júla 2015

podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

z 22. júna 2017 tak, že ho odmietol.

K skutkovým a právnym okolnostiam právnej veci, ktorá bola predmetom

rozhodovania v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom,

sťažovateľ uvádza, že ako člen vložil do družstva ,

(ďalej len „družstvo“), peňažné prostriedky, ktoré družstvo

zhodnocovalo v zmysle o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“). Družstvo túto činnosť malo vykonávať na základe verejnej

ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona o cenných papieroch, na základe

zverejneného prospektu investície, ktorý schvaľuje Národná banka Slovenska. Prospekt

investície bol schválený rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI

z 21. marca 2002 o schválení prospektu investície. Družstvo využívalo na zhodnocovanie

peňažných prostriedkov členov a na nadobudnutie majetkových hodnôt výhradne

obchodníka s cennými papiermi (ďalej

len „obchodník s cennými papiermi“), ktorý vykonával činnosť obchodníka s cennými

papiermi podľa zákona o cenných papieroch na základe povolenia na poskytovanie

investičných služieb vydaného NBS do 1. marca 2011, keď mu NBS odobrala povolenie

na poskytovanie investičných služieb. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných

prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky družstva a ich spracovanie v rámci

prospektu investície upravovala zmluva o správe portfólia cenných papierov podľa zákona

č. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov a podľa zákona

č. v znení neskorších predpisov, ktorú uzatvorili

ako zmluvné strany družstvo a obchodník s cennými papiermi „a ktorá bola počas jej

platnosti zmluvnými stranami menená a doplnená, naposledy v znení zmien a doplnení

uskutočnených Zmluvou o riadení portfólia uzatvorenej dňa 2. 6. 2008“ (ďalej len

„zmluva“).

Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených sťažovateľom do družstva

mala byť v súlade s prospektom investície a na základe činnosti obchodníka s cennými

papiermi podľa zmluvy 8 % p. a. Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľom verejnej

ponuky majetkových hodnôt a nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi vykonávala

dohľad podľa zákona o cenných papieroch NBS, ktorej právomoci v oblasti dohľadu

vyplývajú zo o Národnej banke

Slovenska v znení neskorších predpisov. Okrem týchto právnych predpisov NBS

vykonávala dohľad nad družstvom a obchodníkom s cennými papiermi aj podľa zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhal proti

žalovanej (Slovenská republika, za ktorú koná NBS) náhrady škody v sume 18 416,59 €

s príslušenstvom a tvrdil, že išlo o škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom argumentoval tým, že peňažné

prostriedky do družstva „vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo

a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude

zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,

ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že môže dôjsť

ku škode na jeho investícii. Ako uvádzalo Družstvo, obchodník s CP mu počas trvania

zmluvy predkladal vyúčtovania, ktoré nenasvedčovali neplnenie jeho záväzkov zo Zmluvy,

s obsahom vyúčtovaní Družstvo ubezpečoval, že zhodnocovanie vkladov, ktoré Družstvu

zverili členovia u Obchodníka s CP prebieha v dohodnutej výške. Takéto ubezpečenie

vyplývalo okrem iného aj z toho, že si Obchodník s CP vyúčtovával za činnosť podľa

Zmluvy odmenu vo výške zhodnotenia portfólia Družstva obchodníkom s CP nad zmluvne

dohodnuté 8 %-né zvýšenie hodnoty portfólia Družstva podľa Zmluvy. V dôsledku... konania

subjektu finančného trhu – Obchodníka s CP... tak vznikla Sťažovateľovi škoda, ktorá

predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok Sťažovateľa, pretože túto sumu mu Družstvo

nevrátilo a ani nevráti, a ktorú žalobca v predmetnom konaní preukázal predloženými

dôkazmi.“.

Podľa sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu z 9. júla 2015 založený

na skutkových a právnych záveroch, ktoré sú arbitrárne, keďže v ňom nebol

„... rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.

Konkrétne sa jedná o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a SR

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka

s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze Družstva.

NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,

že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP...

Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu.“.

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

nie je podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania

pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje

uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za

škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani

nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,

pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné

konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom

by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval . Zákon

o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal

porušenie práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podľa

jeho názoru nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich

skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach. Podľa

sťažovateľa je namieste úvaha, že najvyšší súd „... namietaným uznesením vybočil

z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím

Najvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu... nedostatočne

odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie Najvyššieho súdu za nedostatočne

odôvodnené. Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná

procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 9. júla 2015 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 22. júna 2017, napadnuté rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nie je podstatná odlišnosť

().

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

z 9. júla 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Krajský súd napadnutým rozsudkom z 9. júla 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu

z 19. marca 2015. Poukázal na odôvodnenie tohto rozsudku a následne na zdôraznenie

správnosti jeho dôvodov uviedol podrobne vlastné právne závery.

Stotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého v konaní neboli

preukázané predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup

NBS a vznik škody. V tejto súvislosti uviedol:

„Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák.

č. (novela vykonaná ),

teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo

zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1. 6. 2010

mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť

aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4

bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená

až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust (novela

vykonaná Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia

verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov

v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt ( pokiaľ ide o rizikovosť portfólia,

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt,

a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných

dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).

Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala

dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ.

NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné

povinnosti v zmysle ust. § až 130 ..

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej

banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon

č. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska

z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť

ukladala...

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi

vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania

cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením

portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval

vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné

Družstvo...“

Krajský súd sa vysporiadal aj s odvolacou námietkou sťažovateľa, v ktorej

poukazoval na právne závery Najvyššieho súdu Českej republiky v jeho rozsudku

sp. zn. . V tejto súvislosti uviedol:

„Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili

osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli

v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal

na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,

podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie

nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa

odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového

uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. nepolemizuje so závermi

rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého

otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než

pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že

miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného

rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé,

že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné

uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia

druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR

nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu

konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/

predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky

poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní

žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri

rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení

konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok

Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty

doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to

nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky

navrhovateľa nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania

nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver

súdu prvého stupňa i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.“

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa o spôsobe vykonania

dokazovania okresným súdom, ktorá mala predstavovať tzv. inú vadu konania spôsobujúcu

nesprávnosť rozhodnutia.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd vychádzal aj z toho, ako bolo odôvodnenie rozsudku okresného súdu

vymedzené v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

Okresný súd v rozsudku z 19. marca 2015 zamietol žalobu právneho predchodcu

sťažovateľa „pri nepreukázaní vzniku škody, nesprávneho úradného postupu, a tým ani

vzniku príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom“.

Okresný súd tiež v prvom rade poukázal na to, že sťažovateľ, resp. jeho právny

predchodca nepreukázal vznik škody. Podľa okresného súdu uplatnená škoda predstavuje

nevyplatený vyrovnávací podiel sťažovateľa po zániku jeho členstva v družstve. Poukázal

na to, že na majetok družstva bol vyhlásený konkurz, sťažovateľ si svoju pohľadávku

prihlásil do konkurzu, správca konkurznej podstaty pohľadávku sťažovateľa poprel

a sťažovateľ následne podal incidenčnú žalobu. Na tomto základe dospel k záveru,

že sťažovateľ sa musí v prvom rade „domáhať zaplatenia svojej pohľadávky

voči Družstvu...“, pričom sťažovateľ „nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv

voči Družstvu, a to jednak z dôvodu, že oprávnenosť jeho nároku uplatneného v

konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom konania Okresného súdu Bratislava I...“.

Poukázal na to, že „toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu – Družstva, s ktorým bol

navrhovateľ v záväzkovom vzťahu a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho

pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní...“. Okresný súd považoval

za relevantné, že sťažovateľ „nepodal ani žalobu proti členom predstavenstva Družstva

alebo kontrolnej komisie Družstva v zmysle § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8

“.

Okresný súd následne poukázal na rozsah dohľadu, ktorý mohla NBS vykonávať

nad družstvom, a uviedol, že „dohľad NBS nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný o cenných

papieroch v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole tých

povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom...

K takým povinnostiam patrila počnúc od 01. 01. 2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu

investície... Povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne

na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície

a predložiť ho na schválenie NBS. Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť

a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná

banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä

pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno pritom

opomenúť, že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal

za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície..., pričom schválenie Prospektu

investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení portfólia...“. Okresný súd tiež

uviedol, že NBS vyzvala družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu

investície, opakovane určila lehotu na doplnenie žiadosti a dodatku, iniciovala konanie

o uloženie sankcie a rozhodnutím z 30. mája 2011 zakázala družstvu predaj majetkových

hodnôt. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa okresného súdu v postupe NBS

„nebol zistený namietaný nesprávny úradný postup“.

Okresný súd tiež uviedol, že „predmetom konania je nesprávny úradný postup

odporcu, a nie obchodníka s cennými papiermi; preto v priamej príčinnej súvislosti s ním

mohla vzniknúť škoda len Družstvu, a nie navrhovateľovi, navrhovateľ totiž nebol v

žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi... Zákon

Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia

rizika... povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala...“.

Pokiaľ išlo o tvrdenie sťažovateľa o nesprávnom úradnom postupe spočívajúcom

v nedostatočných opatreniach voči obchodníkovi s cennými papiermi, okresný súd poukázal

na pokuty, ktoré NBS uložila obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že vzhľadom

na neverejnosť konania vo veciach dohľadu NBS nebola povinná informovať družstvo

o svojich zisteniach. Vzhľadom na uzavretie zmluvy o riadení portfólia „bolo primárne

povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby

zabezpečilo priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou

voči Družstvu. V tomto smere potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotného

navrhovateľa, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva

a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnoteniu,

príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.“.

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom

okresného súdu dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov konajúce súdy dospeli k záveru,

že sťažovateľ nepreukázal predpoklady na vznik zodpovednosti za škody − nesprávny

úradný postup NBS a vznik škody. Tento právny záver ústavný súd nepovažuje

za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný. Uvedený právny

záver je zároveň dostatočným podkladom pre výrok konajúcich súdov o zamietnutí návrhu

sťažovateľa na náhradu škody.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, možno konštatovať, že sú výlučne výrazom

odlišného právneho hodnotenia zisteného skutkového stavu. Odlišné právne hodnotenie

skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti

sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú

situáciu. Súd, ktorý rozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného

z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka,

teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (porovnaj

m. m. , ). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti,

sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa

na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia

v postupe krajského súdu a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré

by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa

podľa a dohovoru.

Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 22. júna 2017

Argumentácia sťažovateľa, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa v tom čase

platného a účinného (ďalej aj „OSP“)

v spojení s , sa sústreďuje predovšetkým na „nedostatočné

odôvodnenie“ rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Sťažovateľ v dovolaní

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu namietal, že ním došlo k odňatiu možnosti konať

pred súdom podľa , keďže toto rozhodnutie je založené

na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, ktoré vychádzajú z dokazovania, ktoré je

neúplné, pričom rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne. Sťažovateľ

rovnako namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia, čím je daná existencia vady podľa , resp.

argumentoval tzv. inou vadou podľa .

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal

s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania v súlade

s a , a , sledujúc pritom skutočnosť,

či nemožno sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie nie

je podľa , a prípustné. Následne preskúmal dovolanie proti

napadnutému rozsudku krajského súdu s prihliadnutím na druhú vetu

aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým z dôvodu existencie

prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovateľ dovolával. Najvyšší

súd následne uviedol:

«15. V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta

ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

“.

16. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v preskúmavanej veci išlo

o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia , ktorý by bol

dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska. Dovolaním

napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za

rozhodujúci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania žalobcu a vyjadrenia

žalovanej k odvolaniu i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené

v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred

odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí,

ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie

právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca preto nedôvodne

argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania

v zmysle v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací

súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu; ale len to, že ho neodôvodnil

objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo).»

K ďalším námietkam sťažovateľa najvyšší súd uviedol:

«19. Pokiaľ žalobca namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania

v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , 5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/2011 a ).

Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu

konania uvedenú v , ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady

konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci [§ 241

ods. 2 písm. b) ].

20. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dokazovania a nie

je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto

súv. por. , resp. i dnešnú úpravu z ustanovení § a )

a nie účastníka konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

účastníkom konania navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového

stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237

ods. 1 písm. f) , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi konania možnosť pred

súdom konať (opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).

21. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť

dovolania v zmysle nezakladá (por. napr. uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

22. Žalobca v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)

(súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b)

a c) by bolo možné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale

nie je tento prípad (por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, , ). Z uvedeného plynie, že na dovolacie

dôvody v zmysle a (i keby bol prípadne namieste záver

o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní prihliadať.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, a právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom

odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd

pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto

podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné

a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami,

ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017