Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 429/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného Čibrik & Blazsek advokátska kancelária, s. r. o.,

Hlavná 14, Šaľa, v mene ktorej koná advokát Mgr. Robert Čibrik, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Dunajská Streda, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom

dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. n e p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie

okresného súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnuté konanie okresného súdu začalo

podaním obžaloby sp. zn. z 20. decembra 2007. Okresný súd prvé hlavné

pojednávanie nariadil až v roku 2009.

Sťažovateľ v roku 2011 začal vykonávať trest odňatia slobody v inej trestnej veci.

Okresný súd 16. apríla 2014 podľa vylúčil časť

obžalovaných na samostatné konanie, ktoré bolo následne vedené pod sp. zn. .

Od roku 2009 okresný súd ďalšie hlavné pojednávania nariadil až v priebehu roku

2013. Sťažovateľ poznamenáva, že v priebehu štyroch rokov teda nedošlo k nariadeniu

žiadneho hlavného pojednávania. Zároveň uvádza dátumy hlavných pojednávaní, ktoré boli

odročené bez prejednania veci z dôvodu neprítomnosti obvinených, prípadne obhajcov

(20. február 2013, 5. jún 2013, 10. júl 2013, 19. marec 2014, 15. apríl 2014 a 14. máj 2014,

pozn.).

Sťažovateľ ďalej uvádza, že od roku 2014 ku dňu podania jeho sťažnosti ústavnému

súdu (6. októbra 2016, pozn.) okresný súd nariadil viacero hlavných pojednávaní, no trestné

konanie aj tak nie je ani dosiaľ právoplatne skončené.

V roku 2016 boli hlavné pojednávania odročované najmä pre neprítomnosť svedkov,

ako príklad uvádza hlavné pojednávanie nariadené na 8. jún 2016, na ktoré sa nedostavilo

viacero svedkov, ktorých v sťažnosti vymenúva, preto okresný súd odročil hlavné

pojednávanie na 31. august 2016 a zároveň určil aj náhradný termín na 14. september 2016.

Obdobne pojednávanie nariadené na 31. august 2016 bolo pre neprítomnosť viacerých

svedkov odročené na 14. september 2016 a bol určený aj náhradný termín pojednávania

na 19. október 2016. Uvedené sa zopakovalo aj 14. septembra 2016, keď bolo pojednávanie

odročené na 19. október 2016 a náhradný termín bol určený na 2. november 2016.

Sťažovateľ teda konštatuje, že v období od 8. júna 2016 do 14. septembra 2016 bolo

vypočutých len sedem svedkov.

Zároveň poukazuje na to, že „vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv

už ústavný súd rozhodoval v inom konaní – . I napriek tomu Okresný súd

Dunajská Streda koná neefektívne, t. j. koná s prieťahmi“.

Sťažovateľ uvádza, že pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, napadnuté konanie

okresného súdu nemožno považovať za zložité. Z hľadiska faktickej zložitosti veci

podľa jeho názoru možno konštatovať, že spis okresného súdu má približne 3 500 listov

a aj po vylúčení veci viacerých obvinených na samostatné konanie v napadnutom konaní

vystupuje viacero obvinených. Napriek tomu zastáva názor, že tieto okolnosti nie sú

spôsobilé vysvetliť celkovú dĺžku napadnutého konania.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa, uvádza, že „ako strana v konaní v procesnom

postavení obžalovaného“ nerobil prieťahy ani obštrukcie.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ uvádza,

že ústavný súd zo spisu okresného súdu bude môcť identifikovať obdobie absolútnej

nečinnosti okresného súdu, napr. v období od júla 2010 do februára 2013, ďalej jeho

neefektívnu a nesústredenú činnosť, napr. keď okresný súd 18. mája 2009 postúpil

predmetnú vec na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava z dôvodu,

že uznesením zo 6. apríla 2010 vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci. Krajský súd v Trnave

však uznesením z 13. júla 2010 rozhodol, že príslušným na konanie v predmetnej veci

je okresný súd. Uvedený krok okresného súdu podľa sťažovateľa spomalil napadnuté

konanie na približne 32 mesiacov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa , narodeného ,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2) Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30 000,-

Eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Dunajská Streda povinný zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje celkovou dĺžkou

napadnutého konania a s tým súvisiacou jeho právnou neistotou. Tiež poukazuje na to,

že ústavný súd už raz v napadnutom konaní vyslovil porušenie označených práv v konaní

vedenom pod sp. zn. (sťažovateľa ). Zároveň poukazuje

aj na to, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (6. októbra 2016, pozn.)

mu do konca výkonu trestu odňatia slobody v inej trestnej veci zostávalo len 60 dní, a preto

je podľa jeho názoru nemysliteľné, aby po prepustení žil v právnej neistote s vedomím,

že vo veci konajúci súd nerozhodol, čo, ako ďalej uvádza, ho bude brzdiť v zaradení

sa do reálneho občianskeho života, bude ho znevýhodňovať v každej oblasti života

a v neposlednom rade to bude mať aj zlý vplyv na jeho rodinu.

Zároveň sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil v konaní o jeho sťažnosti

pred ústavným súdom obhajcu, pričom až následne doplní svoju sťažnosť o komplexnú

genézu napadnutého konania. Zároveň uviedol, že požiadal aj o právnu pomoc Centrum

právnej pomoci.

Keďže sťažovateľ žiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu, no žiadnym

spôsobom nepreukázal, že spĺňa podmienky na jeho ustanovenie a medzičasom došlo

aj k jeho prepusteniu z výkonu trestu odňatia slobody, ústavný súd prípisom

z 5. januára 2017 sťažovateľa vyzval, aby ústavnému súdu predložil splnomocnenie

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Dňa 28. februára 2017 bolo ústavnému súdu doručené podanie právneho zástupcu

sťažovateľa, ktorým ústavnému súdu oznámil, že sťažovateľa bude zastupovať v konaní

o jeho sťažnosti pred ústavným súdom, a v prílohe predložil aj požadované splnomocnenie

na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v súlade s § 20 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd prípisom z 20. marca 2017 požiadal predsedníčku okresného súdu

o zapožičanie spisu v predmetnej trestnej veci, prípadne o predloženie chronológie úkonov

v napadnutom konaní.

Dňa 6. apríla 2017 bol ústavnému súdu doručený prípis predsedníčky okresného súdu

sp. zn. Spr 255/17 z 3. apríla 2017, ktorým ústavnému súdu oznámila, že žiadaný spis

okresného súdu zapožičať nemôže z dôvodu, že napadnuté konanie dosiaľ nie je skončené,

pričom v predmetnej veci je nariadený termín hlavného pojednávania. Vzhľadom

na uvedené ústavnému súdu zaslala chronológiu dosiaľ vykonaných úkonov v napadnutom

konaní (43 strán, pozn.).

Ústavný súd tiež poznamenáva, že do dňa rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa,

sťažovateľ ústavnému súdu avizovanú genézu napadnutého konania nepredložil.

Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol 19. júna 2017

tak, že sťažovateľa a ďalších obžalovaných oslobodil spod obžaloby. Proti rozhodnutiu

okresného súdu podal po vyhlásení rozsudku odvolanie prokurátor.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2017 sťažnosť sťažovateľa

predbežne prerokoval a uznesením č. k. -24 ju podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona

o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd prípisom zo 4. júla 2017 vyzval

predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k vecnej stránke prijatej sťažnosti a k otázke

vhodnosti ústneho pojednávania.

Dňa 13. septembra 2017 bol ústavnému súdu doručený prípis predsedníčky

okresného súdu zo 7. augusta 2017, ktorým sa vyjadrila k vecnej stránke prijatej sťažnosti.

Vo vzťahu k právnej a faktickej zložitosti veci predsedníčka okresného súdu uviedla,

že proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie pre pomoc k trestnému činu neodvedenia

dane a poistného podľa a a v znení

účinnom do 31. decembra 2005, ktoré síce tvorí „štandardnú rozhodovaciu agendu

všeobecných súdov v trestných veciach, ale nemožno súhlasiť s tým, že nejde o právne

zložitú vec, keď samotný vyšetrovací spis do podania obžaloby má vyše 2690 strán, vrátane

obsiahlych znaleckých posudkov.

Po faktickej stránke ide o veľmi zložitú vec. Tento druh trestnej činnosti je zložitý

z hľadiska ekonomického a účtovného a pre účely posúdenia a rozhodnutia je potrebné

aj znalecké dokazovanie. Faktickú zložitosť zvyšuje aj počet obžalovaných a tiež počet

svedkov, ktorých musel súd v konaní vypočuť (viac ako 25), pričom títo potrebnú súčinnosť

v konaní neposkytovali a bolo nutné opakovane ich predvolať, uložiť poriadkové pokuty,

a u niektorých z nich vydať aj príkazy na prevedenie, pričom nie vždy bolo predvedenie

svedkov zo strany polície realizované. Vybavenie veci sťažovali aj práceneschopnosti

(v niektorých prípadoch aj dlhodobé), či už niektorých obžalovaných, alebo ich obhajcov,

či svedkov. Z podrobnej chronológie úkonov, ktorá bola zaslaná už skôr, vyplývajú

jednotlivé konkrétne dôvody, pre ktoré boli jednotlivé hlavné pojednávania odročené na iný

termín (nevykázané termíny hlavného pojednávania, opakované žiadosti obhajcov

o odročenie pojednávania, neprítomnosť predvolaných svedkov, opakovaná

práceneschopnosť obžalovaných, ich obhajcov, svedkov, neboli realizované predvedenia

obžalovaných a pod.). Zložitosť po skutkovej stránke spočívala aj v tom, že u niektorých

obžalovaných a to vrátane sťažovateľa bolo nutné vydať aj príkazy na zatknutie. Dôkazom

právnej zložitosti veci je aj obsiahly spisový materiál, keď samotná obžaloba sa začína

číslom listu 2695 a má 38 strán. V súčasnosti má spisový materiál viac ako 4.000 strán

a viac ako 10 zväzkov.

Všetky tieto okolnosti nezanedbateľnou mierou prispeli k spomaleniu tohto trestného

konania.“.

Vo vzťahu k správaniu sťažovateľa v napadnutom konaní uviedla: „Sťažovateľ

svojou opakovanou neúčasťou na verejných zasadnutiach a na hlavných pojednávaniach

prispel k celkovej dĺžke konania. Nedostavil sa na verejné zasadnutie dňa 29. 01. 2008,

03. 10. 2008. Dňa 27. 02. 2009 bol na neho a ďalších troch obvinených vydaný

príkaz na zatknutie. Nedostavil sa na verejné zasadnutie ani dňa 01. 02. 2012. Hlavné

pojednávania bolo nutné opakovane odročiť pre jeho neúčasť (dňa 10. 07. 2013 –

práceneschopnosť sťažovateľa, neprítomný aj v dňoch 02. 03. 2016, 13. 04. 2016,

11. 05. 2016, 08. 06. 2016, 31. 08. 2016, dňa 14. 09. 2016 – s tým, že žiadal o ustanovenie

iného obhajcu, 02. 11. 2016, 05. 12. 2016, 01. 02. 2017, 29. 03. 2017, 12. 4. 2017, 10. 05.

2017, 19. 06. 2017).

Bolo nutné odročiť hlavné pojednávanie na 20. 03. 2013 pre neprítomnosť obhajcu

sťažovateľa z dôvodu jeho práceneschopnosti. Obdobne aj dňa 05. 03. 2014.“

K samotnému postupu okresného súdu v napadnutom konaní predsedníčka okresného

súdu uviedla: „ , ktorý bol pôvodne vo veci zákonným sudcom, bol dlhodobo

práceneschopný v roku 21011 (v roku 2011, pozn.). V apríli 2011 boli jeho veci

prerozdelené medzi ostatných trestných sudcov. Po skončení jeho práceneschopnosti mu

boli spisy vrátené. Následne odišiel do starobného dôchodku dňa 28. 06. 2012.

ako zákonný sudca, ktorému bola následne vec pridelená (dňa 27. 06. 2012)

musel sa v prvom rade oboznámiť, proti ďalších iných spisoch jemu pridelených, s obsahom

rozsiahleho spisového materiálu. V podstate skoro pri každom jednom odročení hlavného

pojednávania stanovil aj druhý termín hlavného pojednávania, aby bola zabezpečená

plynulosť konania. Opakovane použil inštitút predvedenia a to nielen u obžalovaných,

ale aj svedkov, ktorí sa opakovane nedostavovali na hlavné pojednávanie. Taktiež použil

inštitút poriadkovej pokuty u svedkov, ktorí neposkytovali potrebnú súčinnosť. V postupe

súdu neboli zistené prieťahy.“

K obsahu sťažnosti sťažovateľa predsedníčka okresného súdu uviedla: „a/

Sťažovateľ uvádza, že od podania obžaloby došlo k vytýčeniu prvého pojednávania až v

roku 2009.

V tomto smere je nutné poukázať na obsah trestného spisu a tiež už spomínanú

chronológiu.

Vyplýva z nich, že , v tom čase zákonný sudca, od podania obžaloby,

t. j. od 21. 12. 2007, dňa 29. 01. 2008 vytýčil na deň 11. 04. 2008 termín verejného

zasadnutia (predbežné prejednanie obžaloby). Verejné zasadnutie muselo byť pre neúčasť

obžalovaných, vrátane sťažovateľa, okrem jedného prítomného obžalovaného odročené

na iný termín.

Verejné zasadnutie stanovené na deň 25. 06. 2008 opätovne z tých istých dôvodov

muselo byť odročené (neprítomný bol aj sťažovateľ).

Verejné zasadnutie stanovené na deň 03. 10. 2008 opätovne z tých istých dôvodov

muselo byť odročené (neprítomný bol aj sťažovateľ). Bolo odročené na 19. 12. 2008,

pričom aj toto bolo nutné pre neprítomnosť niektorých obžalovaných a tiež obhajcov

obžalovaných odročiť na 18. 03. 2009. Dňa 27. 02. 2009 bol ešte vydaný príkaz na zatknutie

4 obžalovaných vrátane sťažovateľa.

Z uvedeného vyplýva, že počas tohto obdobia súd vo veci konal, ale pre opakovanú

neprítomnosť obžalovaných (aj sťažovateľa) musel verejné zasadnutia odročiť a následne

musel pristúpiť aj k vydaniu príkazu na zatknutie obvinených a to vrátane sťažovateľa.

V tomto období teda správanie ostatných obžalovaných, ale aj sťažovateľa malo svoj dopad

na dĺžku konania.

b/ Sťažovateľ uvádza, že od roku 2009 došlo k vytýčeniu hlavného pojednávania

až v priebehu roka 2012.

V tomto období bol spis postúpený Okresnému súdu v Trnave z dôvodu nepríslušnosti

tunajšieho súdu. Okresný súd v Trnave s postúpením nesúhlasil. Z toho dôvodu bol spis

zo strany Okresného súdu v Trnave predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave.

Uvedené obdobie nie je možné považovať za obdobie nečinnosti. Nemožno to považovať ani

za postup neefektívny, či nesústredený. Zákonný sudca vec postúpil, vychádzajúc z jeho

právneho názoru, že tunajší súd nie je príslušný, pričom postup z toho vyplývajúci (z jeho

právneho názoru o nedostatku príslušnosti tunajšieho súdu) nie je možné hodnotiť ako

postup neefektívny a nesústredený. Okrem toho zákonný sudca bol v tomto

období dlhodobo práceneschopný. Podľa zákona prerozdelenie vecí je možné v prípade

neprítomnosti sudcu pretrvávajúcej viac ako 6 týždňov. V danej veci spisy boli pri prvej

dlhodobej neprítomnosti prerozdelené medzi sudcov na trestnom úseku, treba ale vziať do

úvahy, že mali okrem toho každý z nich svoje oddelenie, v ktorých taktiež museli konať

priebežne a plynulo. Po skončení jeho práceneschopnosti mu boli spisy vrátené.

Dňa 27. 06. 2012 (po odchode zák. sudcu do starobného dôchodku) bola vec

pridelená terajšiemu zákonnému sudcovi . Musel sa oboznámiť

s rozsiahlym spisovým materiálom súdneho spisu v rámci prípravy veci na konanie

a rozhodovanie a to popri svojich ďalších spisoch, ktoré mal vo svojom oddelení.

Prvé hlavné pojednávanie, po naštudovaní spisu, stanovil na deň 03. 12. 2012 a druhý

termín na deň 14. 01. 2013.

c/ Sťažovateľ uvádza, že počas 4 rokov došlo k vytýčeniu hlavných pojednávaní,

ktoré boli odročené bez prejednania veci a to nasledovne 20. 02. 2013, 05. 06. 2013,

10. 07. 2013, 19. 03. 2014, 15. 04. 2014, 14. 05. 2014 (str. 3 jeho sťažnosti).

Dôvody odročenia týchto hlavných pojednávaní vyplývajú z podrobnej chronológie

úkonov súdu vo veci. Hlavné pojednávanie zo dňa 20. 02. 2013 bolo nutné odročiť, pretože

obžalovaní , a nemali doručenie predvolania na hlavné pojednávania

vykázané. Ide o procesnú prekážku, ktorá objektívne neumožňovala vo veci hlavné

pojednávanie v ten deň uskutočniť. Hlavné pojednávanie zo dňa 05. 06. 2013 bolo nutné

odročiť pre neprítomnosť obž. (jeho práceneschopnosť) ako aj na základe žiadosti

obž. , pretože pred hlavným pojednávaním ho nemohla navštíviť vo výkone trestu

jeho obhajkyňa z dôvodu jej práceneschopnosti. Hlavné pojednávanie zo dňa 10. 07. 2013

bolo odročené na neurčito v dôsledku práceneschopnosti sťažovateľa, pričom bolo nutné

zistiť okolnosti resp. dobu trvania jeho práceneschopnosti. Hlavné pojednávanie zo dňa

19. 03. 2014 bolo odročené pretože nebolo realizované zo strany polície predvedenie

obž. a aj z dôvodu práceneschopnosti obhajkyne sťažovateľa. Hlavné pojednávanie

zo dňa 15. 04. 2014 bolo nutné odročiť pre neprítomnosť obhajcu obž. . Obdobne

aj hlavné pojednávania zo dňa 14. 05. 2014.

d/ Sťažovateľ uvádza, že od roku 2014 až do podania sťažnosti bol rad hlavných

pojednávaní, ale meritórne rozhodnuté nebolo (str. 3 a 4 sťažnosti sťažovateľa).

Opätovne je nutné poukázať na obsah trestného spisu a už skôr zaslanú chronológiu

úkonov súdu. Z obsahu spisu vyplýva, že hlavné pojednávania boli odročované

či už pre neprítomnosť niektorého z obžalovaných, alebo viacerých obžalovaných, prípadne

ich obhajcov, a tiež z dôvodu neprítomnosti svedkov. Na zabezpečenie účasti obžalovaných

či svedkov boli využité aj procesné inštitúty poriadkovej pokuty, predvedenia, príkazov

na zatknutie. Pojednávania boli odročené skoro vždy s tým, že boli hneď stanovené

dva termíny hlavného pojednávania (prvý aj náhradný). V tomto období sťažovateľ

sa nezúčastnil viacerých hlavných pojednávaní ako to z obsahu spisu vyplýva (02. 03. 2016,

13. 04. 2016, 11. 05. 2016, 08. 06. 2016, 31. 08. 2016, 14. 09. 2016 – s tým, že žiadal

o ustanovenie iného obhajcu, 02. 11. 2016, 05. 12. 2016, 01. 02. 2017, 29. 03. 2017,

12. 4. 2017, 10. 05. 2017, 19. 06. 2017).

Dňa 19. 06. 2017 bol vo veci vyhlásený rozsudok. Písomne bol vyhotovený v

zákonnej lehote a v zákonnej lehote aj bol expedovaný. T. č. sa spis nachádza na lehote na

účelom doručenia rozsudku.

e/ Sťažovateľ uvádza, že obdobie od júla 2010 do februára 2013 je obdobím

absolútnej nečinnosti (str. 7 jeho sťažnosti).

S uvedeným jeho tvrdením nie je možné sa stotožniť. V tomto smere poukazujem

na vyššie uvedené. Podchytené sú tam aj obdobia, ktoré sťažovateľ uvádza. Vyplýva z toho

kedy, aké úkony súdu boli vo veci vykonané a realizované.

Z pripojenej chronológie vyplýva, aké konkrétne úkony a rozhodnutia zo strany

tunajšieho súdu boli vykonané v priebehu celého konania. Nemožno sa preto stotožniť

s vyjadrením sťažovateľa, že medzi jednotlivými procesnými úkonmi došlo k zbytočným

prieťahom. Všetky úkony, ktoré boli vykonané, smerovali k príprave spisu na rozhodnutie.

Na základe vyššie uvedeného nie je možné ustáliť, že došlo k porušeniu práva

sťažovateľa na prerokovanie bez zbytočných prieťahov a preto nie je dôvod považovať

sťažnosť sa dôvodnú. Z toho istého dôvodu nemožno považovať za dôvodnú ani časť

sťažnosti týkajúcu sa priznania finančného zadosťučinenia sťažovateľovi.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na finančné zadosťučinenie v sume 30.000,00 Eur.

Z obsahu sťažnosti však nevyplýva, akým spôsobom sa dopracoval k takto žiadanej výške.

Preto nie je možné sa bližšie k nej vyjadriť.

Pre prípad, že by sťažnosti sťažovateľa bolo vyhovené a ústavný súd by konštatoval

porušenie jeho práv som toho názoru, že samotné konštatovanie porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bolo v danom prípade postačujúce

bez priznania finančného zadosťučinenia.

Ak by prípadne ústavný súd bol toho názoru, že je potrebné priznať sťažovateľovi

aj primerané finančné zadosťučinenie, navrhujem pri určení výšky finančného

zadosťučinenia s poukazom na rozhodnutie prihliadnuť na niekoľkoročnú

nadmernú zaťaženosť tunajšieho súdu, ako na okolnosť hodnú osobitného zreteľa

pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V prílohe pripájam tabuľku zaťaženosti tunajšieho súdu. Vyplýva z nej to,

že najmenej od roku 2010 každoročne patrí tunajší súd medzi súdy s najvyšším nápadom

na jedného sudcu, medzi súdy najviac zaťažené, čo zákonite neumožňuje konať rýchlejšie.

Súčasne navrhujem, aby ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia

prihliadol na skutočnosť, že vo veci bol dňa 19. 06. 2017 vyhlásený rozsudok.

Dňa 31. 07. 2017 bol vyhotovený a dňa 01. 08. 2017 v zákonom stanovenej lehote 30-tich

pracovných dní aj expedovaný.

Pri určení výšky finančného zadosťučinenia navrhujem prihliadnuť aj na skutočnosť,

že dĺžka konania bola ovplyvnená aj správaním a konaním sťažovateľa, ako to vyplýva

z vyššie uvedeného.

Navrhujem pri určení výšky zadosťučinenia, ak bude ústavný súd toho názoru,

že sťažnosť je dôvodná v časti priznania primeraného finančného zadosťučinenia, aby

ústavný súd vychádzal zo svojho rozhodnutia -72 zo dňa 24. 02. 2016...“

Zároveň predsedníčka okresného súdu vyslovila súhlas s tým, aby ústavný súd

v predmetnej veci upustil od ústneho pojednávania.

Ústavný súd následne prípisom zo 22. septembra 2017 vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa, aby zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu, ktoré mu

v prílohe zaslal, a oznámil ústavnému súdu, či súhlasí s tým, aby sa podľa § 30 ods. 2

upustilo od ústneho pojednávania.

Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa bolo ústavnému súdu doručené

9. októbra 2017. Právny zástupca vo vyjadrení vo vzťahu k právnej a faktickej zložitosti

veci uviedol, že sa naďalej pridržiavajú už uvedených skutočností, a to že „predmetné

konanie nie je možné považovať za právne zložitú vec, nakoľko patrí k bežnej rozhodovacej

agende všeobecných súdov. Čo sa týka faktickej zložitosti, spis je síce rozsiahli, avšak

uvedené nemôže mať taký rozsiahli vplyv na dĺžku konania.“.

Vo vzťahu k správaniu sťažovateľa uviedol, že „hoci sa sťažovateľ niektorých

konaní osobne nezúčastnil, zo spisu však vyplýva, že vo väčšine prípadov dal súhlas s tým,

aby sa konalo v jeho neprítomnosti, a teda uvedené nezakladalo dôvody na odročenie

hlavného pojednávania spočívajúce na strane sťažovateľa a teda svojím správaním

neprispel k predlžovaniu samotného konania.

Čo sa týka neúčasti obhajkyne sťažovateľa, ako aj ostatných obhajcov,

ktorí z nejakého dôvodu ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní, túto skutočnosť

sťažovateľ nemohol ovplyvniť, pričom práve súd mal zabezpečiť plynulosť a rýchlosť

konania a aplikovať rôzne inštitúty ako aj napríklad inštitút náhradného obhajcu v zmysle

...“.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu právny zástupca reaguje na predsedníčkou

okresného súdu uvádzanú práceneschopnosť pôvodne zákonného sudcu tým, že uvádza,

že „uvedené opäť poukazuje na nečinnosť súdu, nakoľko hoci došlo z dôvodu PN

k prerozdeleniu agendy, súd viac ako jeden rok vo veci absolútne nekonal, pričom uvedené

odôvodňovať tým, že sudcovia mali svoje oddelenie či právnou a faktickou zložitosťou veci

nepovažujeme za dôvodné, keďže sudca sa so spisom dokázal oboznámiť

a v priebehu 5-tich mesiacov od pridelenia veci vytýčiť termín hlavného pojednávania“.

K obsahu sťažnosti uviedol: „Je síce zrejmé, že od podania obžaloby boli vytyčované

termíny verejného zasadnutia, ktoré boli z rôznych dôvodov odročované, avšak následne

nemožno spochybniť skutočnosť, že súd v období od 13. 07. 2010 (rozhodnutie krajského

súdu v Trnave o príslušnosti Okresného súdu Dunajská Streda) do 01. 02. 2012 (ďalší

termín verejného zasadnutia) teda počas takmer 19-tich mesiacov absolútne vo veci

nekonal.

Dĺžku predmetného konania taktiež ovplyvnilo rozhodnutie OS Dunajská Streda

o jeho nepríslušnosti dňa 18. 05. 2009, ktoré spomalilo konanie až do 13. 07. 2010, kedy

KS Trnava rozhodol o príslušnosti súdu.

S niektorými tvrdeniami uvedenými v predmetnom vyjadrení sa však už Ústavný súd

zaoberal a zaujal svoje stanovisko v Náleze zo dňa 24. 02. 2016, sp. zn. -72,

s ktorým názorom sa stotožňujeme.

Taktiež zotrvávame na tom, že Okresný súd Dunajská Streda v predmetnej veci

nekonal urýchlene, čím došlo k porušeniu základného ľudského práva garantovaného

SR ako aj Európskym dohovorom o ľudských právach, na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov...“ Právny zástupca tiež uviedol, že nečinnosťou,

ako aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu došlo k predlžovaniu

právnej neistoty sťažovateľa, preto zastáva názor, že „samotné konštatovanie porušenia

práva bez priznania finančného zadosťučinenia nie je postačujúce“, a žiada, aby ústavný

súd sťažovateľovi priznal aj požadované finančné zadosťučinenie. Zároveň vyjadril súhlas

s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo

rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý

proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov

alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho

vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP

vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná,

je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej

prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby

konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci

König v. Nemecko z 28. 6. 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla

nemožno vyjadriť numericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup

súdu môže mať povahu prieťahov v konaní (napr. ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými

sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho

konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci

prvého kritéria prihliada aj na povahu prerokúvanej veci a jej význam pre sťažovateľa

(, , ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o posúdenie právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd vychádzajúc

z toho, že predmetom napadnutého konania okresného súdu je rozhodovanie o obžalobe

podanej proti sťažovateľovi za spáchanie pomoci k trestnému činu neodvedenia dane

a poistného podľa a a účinného

do 31. decembra 2005, konštatuje, že po právnej stránke ide štandardnú rozhodovaciu

agendu všeobecných súdov v trestných veciach, ktorá sa vyznačuje istou mierou zložitosti

z hľadiska ekonomického, ale aj účtovného. Z faktického hľadiska ústavný súd v zhode

s vyjadrením predsedníčky okresného súdu zastáva názor, že predmetná vec vykazuje určitý

stupeň faktickej zložitosti jednak vzhľadom na to, že trestné konanie sa viedlo proti

viacerým obžalovaným, ktorých selektívna neúčasť na verejných zasadnutiach

a nariadených hlavných pojednávaniach nezanedbateľnou mierou prispela k spomaleniu

napadnutého konania, väčší počet svedkov, ktorí okresnému súdu neposkytovali potrebnú

súčinnosť a ktorú si musel okresný súd zabezpečovať využitím či už inštitútu poriadkovej

pokuty, prípadne aj realizovaním príkazov na predvedenie, ale aj rozsiahlosťou spisového

materiálu, kde obžaloba začínala číslom listu 2695, pričom samotný spisový materiál má

viac ako 4 000 strán. Napriek uvedenému faktická zložitosť veci nemôže ospravedlňovať

doterajšiu dĺžku napadnutého konania (takmer 10 rokov, pozn.), uvedené skutočnosti možno

nanajvýš zohľadniť pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ ide o povahu veci a jej význam pre sťažovateľa, ústavný súd v zhode

s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. 6. 1987) akcentuje,

že doba trestného konania sa vo všeobecnosti posudzuje prísnejšie ako doba konania

v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného

(obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod.).

2. Pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje,

že aj samotný sťažovateľ ako strana napadnutého konania v postavení obžalovaného

má čiastočný podiel na doterajšej dĺžke napadnutého konania, keď sa nezúčastňoval spolu

s ďalšími obžalovanými nariadených verejných zasadnutí, čo dospelo až k tomu, že okresný

súd si musel jeho účasť zabezpečiť vydaním príkazu na zatknutie. Z chronológie úkonov

okresného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ sa nezúčastnil aj viacerých hlavných

pojednávaní, avšak v jednom prípade svoju neúčasť ospravedlnil práceneschopnosťou

a v ďalších prípadoch výslovne žiadal, aby sa hlavné pojednávanie uskutočnilo v jeho

neprítomnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ si musí byť

vedomý toho, že svojimi absenciami na nariadených verejných pojednávaniach, ktoré

vyústili až k jeho zatknutiu, a aj svojou opakovanou neprítomnosťou na hlavnom

pojednávaní ovplyvnil doterajšiu dĺžku ním napadnutého konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní. Vychádzal

pritom zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní

(ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým

konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (,

, ).

Ústavný súd pri preskúmavaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní

vychádzal jednak zo sťažnosti sťažovateľa, ale predovšetkým z chronológie úkonov, ktorú

mu okresný súd doručil 6. apríla 2017, z vyjadrenia zákonného sudcu zo 14. júla 2017,

ktoré tvorilo prílohu prípisu predsedníčky okresného súdu zo 7. augusta 2017,

ako aj zo samotného prípisu predsedníčky okresného súdu zo 7. augusta 2017 a zistil,

že postup okresného súdu v napadnutom konaní je poznačený jednak jeho nečinnosťou,

ale aj neefektívnou či nesústredenou činnosťou.

Dňa 21. decembra 2007 bola okresnému súdu doručená obžaloba Krajskej

prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. . V nasledujúcom

období okresný súd síce nariadil viacero termínov verejných zasadnutí pre účely

jej predbežného prerokovania, tieto sa však neuskutočnili z dôvodu neprítomnosti

obžalovaných, prípadne ich právnych zástupcov, pričom až 1. februára 2012 prijal obžalobu

a nariadil termín hlavného pojednávania na 28. máj 2012.

Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd bol v období od augusta 2010 (s výnimkou

18. novembra 2011, keď si vyžiadal odpis registra trestov obžalovaných, a 6. decembra

2011, keď nariadil termín verejného zasadnutia na 1. február 2012, pozn.) do februára 2012

nečinný, čo je v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných

prieťahov, pretože okresný súd v tomto období nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci

k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Ako nesústredenú činnosť okresného súdu ústavný súd kvalifikuje jeho postup

súvisiaci s postúpením predmetnej veci na jej prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu

Trnava (18. máj 2009), ktorý uznesením sp. zn. zo 6. apríla 2010 vyslovil

svoju nepríslušnosť na konanie v trestnej veci sťažovateľa. Následne Krajský súd v Trnave

uznesením sp. zn. z 13. júla 2010 vyslovil, že v trestnej veci sťažovateľa

je príslušný na konanie okresný súd, pričom v dôsledku uvedeného postupu okresného súdu

došlo k spomaleniu napadnutého konania o viac než 14 mesiacov.

Ako neefektívny hodnotí ústavný súd postup okresného súdu, ktorý ešte

1. februára 2012 nariadil termín hlavného pojednávania na 28. máj 2012, no zákonný sudca

začal od 2. mája 2012 čerpať dovolenku a následne 28. júna 2012 nastúpil na starobný

dôchodok.

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní v dôsledku dlhšej

práceneschopnosti predchádzajúceho zákonného sudcu a jeho následného odchodu

do dôchodku došlo k spomaleniu priebehu napadnutého konania, ústavný súd túto

argumentáciu nemohol akceptovať. v , ale aj dohovor v

zaväzuje predovšetkým všeobecné súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné

opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie

spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,

ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania

a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne

príslušný na rozhodnutie vo veci (pozri napr. ). V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. , ,

, , ), že personálne problémy (dlhodobá

práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých

sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy,

a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. ,

, ).

V ďalšom období bol spis okresného súdu pridelený 9. júla 2012 novému zákonnému

sudcovi, ktorý po oboznámení sa s vecou 2. októbra 2012 nariadil termín hlavného

pojednávania na 3. december 2012, ktorý však trestná kancelária nevydala, a preto

26. novembra 2012 bol nariadený nový termín hlavného pojednávania na 14. január 2013.

Pokiaľ ide o nariaďovanie termínu hlavného pojednávania, aj v tomto prípade možno postup

okresného súdu považovať za nesústredený.

Z chronológie úkonov okresného súdu vyplýva, že v nasledujúcom období okresný

súd plynule nariaďoval termíny hlavných pojednávaní, ktoré však museli byť odročované

pre neprítomnosť obžalovaných, ich právnych zástupcov, prípadne nedoručenia predvolaní

na hlavné pojednávanie. Dňa 16. apríla 2014 okresný súd vylúčil zo spoločného konania

na samostatné konanie vec troch obžalovaných a 18. marca 2015 vylúčil na samostatné

konanie vec ďalšie obžalovaného vzhľadom na jeho vážny zdravotný stav. Po tomto období

okresný súd vykonal viacero hlavných pojednávaní, na ktorých vykonával aj dokazovanie,

ktoré však napokon boli tiež odročované pre nedostavenie sa predvolaných svedkov,

ktorých bolo potrebné na pojednávaní vypočuť. Okresný súd na ten účel vydal aj viacero

príkazov na obmedzenie osobnej slobody svedkov a uložil poriadkové pokuty. Okresný súd

vo veci napokon rozhodol 19. júna 2017 tak, že sťažovateľa a ďalších troch obžalovaných

spod obžaloby oslobodil.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu konštatuje a vyplýva to

aj z chronológie úkonov okresného súdu, že k spomalenie priebehu napadnutého konania

významnou mierou prispeli aj samotní obžalovaní a ich právni zástupcovia, ktorí

sa z rôznych dôvodov nedostavili na nariadené hlavné pojednávania a v niektorých

prípadoch dokonca bez náležitého ospravedlnenia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na to, že správanie účastníkov konania alebo tretích osôb nemožno samo osebe pričítať

na ťarchu vec prerokúvajúceho súdu, uvedené ho však nezbavuje povinnosti zabezpečiť

plynulé a včasné prerokovanie veci a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchto

subjektov neviedli k porušeniu práv ostatných účastníkov konania. Okresnému súdu možno

v tomto smere vytknúť aj jeho nedostatočný dôraz na zabezpečenie procesnej disciplíny

obžalovaných, prípadne ich právnych zástupcov v priebehu napadnutého konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že aj napriek určitej faktickej

zložitosti veci spôsobenej väčším počtom obžalovaných, svedkov, rozsiahlosťou samotného

spisu okresného súdu, postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným

prieťahom, ktoré boli spôsobené jeho nečinnosťou, ale aj neefektívnou a nesústredenou

činnosťou. Ústavný súd preto rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou

nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Keďže okresný súd v napadnutom konaní už medzičasom rozhodol,

a to 19. júna 2017, keď rozsudkom podľa sťažovateľa

oslobodil spod obžaloby krajskej prokuratúry pre pomoc k trestnému činu neodvedenia dane

a poistného podľa a a účinného

do 31. decembra 2005, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov

sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne

príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (m. m. napr.

). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu

prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi. Pri rozhodovaní

o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti

aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 30 000 €, ktorého výšku odôvodňuje celkovou dĺžkou napadnutého konania a s tým

súvisiacou jeho právnou neistotou. Sťažovateľ však v sťažnosti žiadnym spôsobom

neodôvodnil, akým spôsobom sa dopracoval k požadovanej sume finančného

zadosťučinenia.

Ako už bolo konštatované, aj samotné správanie sťažovateľa negatívnym spôsobom

prispelo k predĺženiu napadnutého konania. K samotnej dĺžke napadnutého konania tiež

prispelo aj väčšie množstvo obžalovaných, ktorých selektívna neúčasť na verejných

zasadnutiach a nariadených hlavných pojednávaniach nezanedbateľnou mierou prispela

k spomaleniu napadnutého konania, rovnako aj väčší počet svedkov, ktorí okresnému súdu

neposkytovali potrebnú súčinnosť, a v neposlednom rade aj rozsiahlosť spisového

materiálu.

Predsedníčka okresného súdu v prípise zo 7. augusta 2017 tiež žiadala

pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zohľadniť niekoľkoročnú

nadmernú zaťaženosť okresného súdu ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. , ),

podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,

ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť

primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní (napr. , ).

V danom prípade ústavný súd napriek tomu, že nebral do úvahy nadmerné množstvo

veci okresného súdu, pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, prihliadol

na charakter jeho neefektívnej, resp. nesústredenej činnosti v skúmanom období, na obdobie

jeho nečinnosti, predmet prerokúvanej veci, jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej

význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa v posudzovanom období, pričom dospel

k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € bude primerané

konkrétnym okolnostiam napadnutého konania.

Podľa trovy konania pred ústavným súdom,

ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Z vyplýva, že sťažovateľ nemá obligatórny nárok

na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania

účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia, zohľadňujúc pritom

konkrétne okolnosti daného prípadu.

Sťažovateľ ani jeho právny zástupca si náhradu trov právneho zastúpenia neuplatnili.

Sťažovateľ si sťažnosť písal vlastnoručne sám a uvádzal v nej, že po ustanovení, resp.

zvolení si právneho zástupcu ju doplní „o komplexnú genézu napadnutého konania“.

Právny zástupca prevzal zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom

23. februára 2017. Do dňa konania a rozhodovania o jeho sťažnosti ústavnému súdu žiadnu

genézu napadnutého konania sťažovateľ ani jeho právny zástupca nepredložil. Pokiaľ ide

o jeho vyjadrenie k prípisu predsedníčky okresného súdu zo 7. augusta 2017, ktoré

už podával prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu, po obsahovej stránke možno toto

vyjadrenie hodnotiť ako zopakovanie sťažnostnej argumentácie, a preto ani za tento úkon

osobitne tarifnú odmenu ústavný súd nepriznal. V danom prípade by do úvahy prichádzalo

priznanie trov právneho zastúpenia len za prevzatie a prípravu zastúpenia. Ústavný súd však

tento úkon hodnotí len ako čisto formálny, pri formulovaní ktorého si právny zástupca nedal

ani tú námahu, aby riadne označil spisovú značku konania, pod ktorou bola sťažnosť

sťažovateľa vedená ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedeného, zohľadňujúc aj ,

podľa ktorého trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené

výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva, ústavný

súd v súlade s náhradu trov konania sťažovateľovi

nepriznal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2017