Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 317/2015
PDF · 361.91 KB
No categories available
II. ÚS 317/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jeho záležitosti primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 98/2014 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 172/2010), za účasti Okresného súdu
Dunajská Streda, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 T 98/2014 p o r u š e n é b o l i .
2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 437,90 € (slovom štyristotridsaťsedem
eur a deväťdesiat centov) na účet ustanoveného právneho zástupcu JUDr. Pavla Gráčika,
Farská 40, Nitra, vedený v
, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia
v sume 437,90 € (slovom štyristotridsaťsedem eur a deväťdesiat centov) na účet
vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
28. januára 2015 doručená a na základe výzvy ústavného súdu č. k. Rvp 168/2015-11
zo 17. marca 2015 podaním doručeným ústavnému súdu 3. júla 2015 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 98/2014 [pôvodne vedenom
pod sp. zn. 1 T 172/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde je pod označenou spisovou
značkou vedené trestné konanie proti sťažovateľovi pre trestný čin neodvedenia dane
a poistného spolupáchateľstvom.
2
Z dôvodu, že sťažovateľ zastáva názor, že v namietanom konaní postupom okresného
súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ním označených práv, podal ústavnému
súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje
takto:
«Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tom, že samotné trestné konanie, v ktorom
som obvineným a ktoré je momentálne vedené Okresným súdom Dunajská Streda pod
sp. zn. 1 T/98/2014 (pôvodne vedené pod sp. zn. 1 T/172/2010), bolo začaté vo svojej fáze
konania pred súdom na základe obžaloby Krajskej prokurátorky pod č. Kv 14/06 zo dňa
21. 12. 2007, ktorá obžaloba bola podaná na a spol., medzi ktorými
obvinenými som bol aj ja. Obžaloba bola podaná pre pokračujúci trestný čin neodvedenia
dane a poistného spolupáchateľstvom podľa ustanovenia § 9 ods. 2, ustanovenia § 148a
ods. 1, ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, účinného do 31. 12. 2005.
Od podania obžaloby, t. j. od 21. 12. 2007 došlo k vytýčeniu prvého hlavného
pojednávania až v roku 2009...
Dňa 31. 12. 2009 som nastúpil výkon trestu odňatia slobody, na výkon ktorého som
bol odsúdený na základe rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 09. 11. 2009, sp. zn.
1 T/111/2009, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste v rozsahu navrhnutom
Krajským prokurátorom v Trenčíne zo dňa 03. 09. 2009 pod sp. zn. 1 Kv 11/08. Ak som sa
aj spred dátumu 31. 12. 2009 ospravedlnil niekedy z hlavného pojednávania, ktoré sa malo
konať práve v rámci konania vedeného Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn.
1 T/172/2010, práve od môjho nástupu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý súvislé
vykonávam až dodnes, som nechcel a nemal som ani len šancu na vytváranie nejakých
obštrukcií, ktorými by boli spôsobené prieťahy v konaní.
Od roku 2009 došlo k vytýčeniu hlavného pojednávania až v priebehu roka 2013,
to znamená, že v priebehu štyroch rokov nedošlo k vytýčeniu hlavného pojednávania.
V priebehu roka 2013 mi bol ustanovený obhajca, pričom až v priebehu roka 2013 došlo
k pravidelnému vytyčovaniu hlavných pojednávaní, ktoré však boli pravidelne odročované
kvôli neprítomnosti niektorých z obvinených, prípadne obhajcov týchto ďalších obvinených.
Hlavné pojednávania, ktoré boli odročené bez prejednania veci, boli vytýčené nasledovne:
dňa 20. 02. 2013;
dňa 05. 06. 2013;
dňa 10. 07. 2013;
dňa 19. 03. 2014;
dňa 15. 04. 2014;
dňa 14. 05. 2014.
Dňa 16. 04. 2014 bolo Okresným súdom Dunajská Streda vydané uznesenie, sp. zn.
1 T/172/2010, ktorým bolo v zmysle ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“), trestné konanie obž.
, mojej osoby a vylúčené zo spoločného konania, pričom takto
vylúčenému konaniu bola následne pridelená spisová značka 1 T/98/2014, nakoľko sme ako
jediní zo všetkých obvinených mali v záujme priznať sa k spáchaniu trestného činu, ktorý
nám je kladený za vinu.
Následne, už pod novou spisovou značkou, bolo vytýčené hlavné pojednávanie dňa
11. 06. 2014, ktoré bolo od podania obžaloby v roku 2007 ako prvé aj otvorené. Na tomto
hlavnom pojednávaní som využil možnosť urobiť vyhlásenie podľa ustanovenia § 257 ods. 1
písm. b) TP, v zmysle ktorého som sa priznal k spáchaniu skutku, ktorý sa mi kladie za vinu
a túto možnosť využili aj ostatní obvinení, ktorí boli so mnou vylúčení na samostatné
konanie. Okresný súd Dunajská Streda mal vykonať dokazovanie už len vo vzťahu k výroku
o treste. Na základe uvedených skutočností došlo k vyhláseniu Rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda zo na 11. 06. 2014, na základe ktorého došlo k uznaniu mojej viny
za trestný čin, ktorý mi bol kladený za vinu v trestnom konaní vedenom Okresným súdom
Dunajská Streda pod sp. zn. 1 T/98/2014 a v rámci výroku o treste došlo k upusteniu
od uloženia súhrnného trestu poukazujúc na rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn.
2 T/35/2013 zo dňa 16. 04. 2013 v spojitosti s Uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.
3 To/57/2013 zo dňa 18. 06. 2013, ako aj rozsudok OS Partizánske sp. zn. 2 T/8/2014
zo dňa 10. 02. 2014. K upusteniu od uloženia súhrnného trestu došlo aj vo vzťahu k osobe
obvineného a vo vzťahu k osobe , bol vyrieknutý výrok o treste,
ktorým mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky.
Uvedený rozsudok Okresného súdu Dunajskej Stredy bol však zrušený Uznesením
Krajského súdu v Trnave zo dňa 04. 12. 2014, sp. zn. 5 To/64/2014 v zmysle ustanovenia
§ 321 ods. 1 písm. b), písm. c) TP v celom rozsahu a podľa ustanovenia § 322 ods. 1 TP
4
bola vec vrátená okresnému súdu Dunajská Streda, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol...
Po tom, čo bola Okresnému súdu Dunajská Streda vrátená vec na ďalšie konanie,
boli vytýčené hlavné pojednávania v nasledovných termínoch:
dňa 18. 03. 2015;
dňa 22. 04. 2015;
dňa 17. 06. 2015.
Ani v jednom z vyššie uvedených termínov však hlavné pojednávanie nebolo
otvorené, a to z dôvodu na strane , o ktorom mám ja aj súd vedomosť, že
je bezdomovcom a je len veľmi ťažké zabezpečiť, aby sa pojednávalo v jeho prítomnosti.
Najbližšie hlavné pojednávanie je vytýčené až na termín 07. 10. 2015...
Zhrnúc preto vyššie skutkové okolnosti mám zato, že uvedeným postupom, došlo
k zásahu do môjho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR ako aj k zásahu do práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...»
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 ústavy sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje takto:
„Vzhľadom na skutočnosť, že od 31. 12. 2009 som vo výkone trestu odňatia, mal mi
byť ustanovený obhajca v zmysle vyššie citovaného ustanovenia, opätovne však nebola
splnená táto povinnosť zo strany súdu, rovnako ako nebola splnená v čase, kedy sa na moje
trestné stíhanie riadilo zákonom č. 140/1961 Zb., a došlo k porušeniu môjho práva
na právnu pomoc v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 Ústavy a práva na obhajobu podľa čl.
50 ods. 3 Ústavy SR. Obhajca mi bol ustanovený až v priebehu roka 2013, z čoho vyplýva,
že bez obhajcu ktorý mi mal byť ustanovený, som bol počas obdobia zhruba osem rokov,
čo znamená, že po takúto neúmerne dlhú dobu dochádzalo kontinuálne k porušovaniu
môjho základného práva na právnu pomoc a práva na obhajobu.“
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prejednanie veci v
primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Dunajská Streda vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T/98/2014 (1 T/172/2010) porušené boli.
2. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 20 000 € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Dunajská
Streda povinný uhradiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 317/2015-44 z 20. augusta 2015 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa
v časti namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a vo zvyšnej časti ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 317/2015-53 z 5. októbra 2015 ústavný súd
doručil predsedníčke okresného súdu uznesenie č. k. II. ÚS 317/2015-44 z 20. augusta 2015,
ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ju, aby sa k sťažnosti
a jej doplneniu písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom stanovisku
č. Spr 707/2015 z 23. októbra 2015 (doručenom ústavnému súdu 27. októbra 2015) uvádza
najmä toto:
„Z obsahu spisu tunajšieho súdu 1 T/98/2014 ako aj spisu 1 T/172/2010, ktoré boli
pripojené k nahliadnutie, taktiež z vyjadrenia zákonného sudcu... vyplýva, že... tunajší súd
6
konal vo veci priebežne a plynulo aj s prihliadnutím na rozsiahly spisový materiál veci sa
týkajúceho (viac ako 3.000 strán a 11 zväzkov) a vzhľadom aj na počet obžalovaných.
V čase od podania obžaloby... do 08. 10. 2009 bolo nariadených viacero verejných
zasadnutí... Verejné zasadnutia v tom čase museli byť odročené pre neprítomnosť či už
niektorého z obžalovaných alebo ich obhajcov, medzi inými aj pre neprítomnosť
sťažovateľa...
Následne potom bolo obdobie dlhšej práceneschopnosti vtedajšieho zákonného
sudcu, jeho odchod do dôchodku a tak dňom 27. 06. 2012 opatrením vtedajšej predsedníčky
súdu bola vec pridelená terajšiemu zákonnému sudcovi, ktorý musel vykonať prvotný, ale
nevyhnutný úkon vo veci a to náležite sa oboznámiť s vecou, naštudovať rozsiahly spisový
materiál. Prvé hlavné pojednávanie tak potom stanovil na 03. 12. 2012. Zo spisu je zrejmé,
že od toho času bolo vo veci nariadených viacero pojednávaní, ktoré však museli byť
z rôznych zákonných dôvodov na strane obžalovaných alebo ich obhajcov (aj sťažovateľa
alebo jeho obhajkyne) odročené. Nebolo možné prijať ani procesné opatrenia na
zabezpečenie vykonania pojednávaní, vzhľadom na existenciu riadne doručených
ospravedlnení (či už niektorého z obžalovaných alebo niektorého z obhajcov), prípadne
vzhľadom na existenciu objektívnych dôvodov na odročenie pojednávania (nevykázané
doručenia, pobyt bezdomovca a pod). Podrobný priebeh týchto pojednávaní ako aj dôvody,
pre ktoré ich bolo potrebné odročiť a stanoviť nový termín pojednávania sú zrejmé aj
z pripojeného vyjadrenia zákonného sudcu.
Odvolacím súdom bolo rozhodnutie vydané dňa 11. 06. 2014 zrušené a vec bola
vrátená tunajšiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie. Ani uvedené však samo osebe a
ani v kontexte s dovtedajším priebehom konania nie je možné považovať za prieťahy v
konaní.
V záujme zrýchlenia súdneho konania boli vykonané procesné úkony smerujúce
k tomu, aby bolo možné samostatne konať a rozhodnúť ohľadne obžalovaných, ktorí sa ku
skutkom uvedeným v obžalobe priznali. Týka sa to aj sťažovateľa. Dňa 07. 10. 2015 bol
vyhlásený rozsudok a to aj vo vzťahu k sťažovateľovi.
Vychádzajúc zo súhrnu všetkých týchto skutočností je potom zrejmé, že vo veci
napriek tomu, že obžaloba bola podaná v decembri 2007, sa konalo priebežne a plynulo
a preto sťažnosť nie je dôvodná.“
Predsedníčka okresného súdu spolu so stanoviskom č. Spr 707/2015 z 23. októbra
2015 zaslala ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu z 19. októbra 2015, ktorý
v ňom uvádza toto:
„Zákonný sudca dňa 29. 01. 2008 vo veci vytýčil termín
verejného zasadnutia (predbežné prejednanie obžaloby...). Toto verejné zasadnutie bolo
odročené na 25. 06. 2008 pre neúčasť niektorých spoluobvinených..., ktoré strany si svoje
neúčasti ospravedlnili. Ďalšie verejné zasadnutie bolo odročené na 03. 10. 2008, a to pre
neprítomnosť obvinených, medzi nimi aj spoluobvinený , ktorý si svoju
neúčasť neospravedlnil.
Verejné zasadnutie zo dňa 03. 10. 2008 bolo opätovne odročené... na 19. 12. 2008,
a to pre neprítomnosť obvineného a ďalších troch obvinených, ktorí
doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané. Na toto verejné zasadnutie sa
nedostavili ani obhajcovia obvinených..., svoju neúčasť neospravedlnili.
Ďalšie verejné zasadnutie bolo odročené na 18. 03. 2009 pre neprítomnosť
obvineného , ktorý doručenie predvolania nemal vykázané, ako aj pre
neúčasť ďalších obvinených.
Dňa 27. 02. 2009 vydal príkaz na zatknutie obvineného
, , a .
Na verejnom zasadnutí dňa 18. 05. 2009, na ktorom sa nezúčastnil obvinený
(svoju neúčasť ospravedlnil...), prvostupňový súd uznesením podľa § 244 odsek 1
písmeno a) Tr. por., s poukazom na § 16 odsek 1 písmeno b) Tr. por. trestnú vec obvinených
a spol. postúpil na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu
v Trnave.
Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 08. 10. 2009.
Okresný súd Trnava so svojim uznesením zo dňa 06. 04. 2010, sp. zn. 4 T/107/2009
s poukazom na ustanovenie § 243 odsek 1 Tr. por. § 244 odsek 1 písm. a) Tr. por. (per.
analogian) vyslovil, že nie je príslušný na konanie v trestnej veci vedenej proti obv.
a spol... Krajský súd v Trnave na to so svojím uznesením zo dňa
13. 07. 2010, sp. zn. 5 Nto/9/2010... vyslovil, že príslušným na vykonanie konania v trestnej
8
veci obvineného a spol. vedenej na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn.
4 T/107/2009, je Okresný súd v Dunajskej Strede.
Na ďalšom verejnom zasadnutí dňa 01. 02. 2012, na ktoré sa nedostavili obv.
, doručenie predvolania nemal vykázané, spoluobvinený ,
, , , , , súd prijímal obžalobu
Krajskej prokuratúry v Trnave č. Kv 14/06 - 229/2200 a nariadil hlavné pojednávanie na
28. 05. 2012. Hlavné pojednávanie bolo odročené, nakoľko zákonný sudca
dňa 28. 06. 2012 odišiel do dôchodku.
Opatrením predsedníčky Okresného súdu zo dňa 27. 06. 2012, trestná vec
obvinených bola pridelená .
Po preštudovaní rozsiahleho trestného spisu obvinených..., prvé hlavné pojednávanie
bolo vytýčené na 03. 12. 2012 a ďalšie na 14. 01. 2013.
Následne zákonný sudca... len vo februári sa dozvedel o tom, že obžalovaný
sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Dňa 05. 02. 2013, preto ihneď
ustanovil za obhajkyňu obž. v osobe ...
Ďalšie pojednávania boli odročené na 20.03.2013, 05.06.2013,10.07.2013, ktoré
pojednávania boli vždy odročené kvôli neprítomnosti niektorých obžalovaných, resp. ich
advokátov, ktorí však svoje neúčasti zvyčajne ospravedlnili. Na 10. 07. 2013 sa nedostavil
obžalovaný . Podľa Ústavu na výkon trestu menovaný nemohol byť predvedený
zo zdravotných dôvodov. Súd pojednávanie odročil na neurčito a urobil dotaz na Ústav
výkon trestu odňatia slobody, kedy sa obžalovaný môže zúčastniť hlavného pojednávania.
Ďalšie pojednávania boli obročené na 06. 11. 2013, 15. 01. 2014, 19. 03. 2014,
16. 04. 2014, 14. 05. 2014.
K jednotlivým vydaným termínom treba poznamenať, že na :
- 20. 02. 2013 sa nedostavili obžalovaní , , −
doručenie predvolania nemali vykázané, preto súd musel odročiť termín hlavného
pojednávania,
- 20. 03. 2013 súd nariadil predvedenie neprítomných obžalovaných cestou
Policajného zboru, na ktorý termín obž. nebol predvedený cestou PZ. Obhajkyňa
obž. , si svoju neúčasť ospravedlnila s tým, že je
práceneschopná a taktiež kvôli práceneschopnosti sa nedostavili obhajkyňa obž.
ani zást. pošk. strany. Zást. krajskej prokuratúry navrhol
odročiť termín hlavného pojednávania,
- hlavné pojednávanie dňa 05. 06. 2013 bolo odročené pre neprítomnosť obž.
pre práceneschopnosť, ako aj pre žiadosť obž. , ktorý
žiadal odročenie hlavného pojednávania z dôvodu, že ho nemohla navštíviť vo výkone trestu
jeho obhajkyňa pre svoju práceneschopnosť,
- hlavné pojednávania zo dňa 10. 07. 2013 bolo odročené práceneschopnosť obž.
... Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd urobil dotaz na
Ústav na výkon trestu odňatia slobody , dokedy bude obžalovaný
práceneschopný, resp. kedy sa môže zúčastniť hlavného pojednávania,
- 06. 11. 2013 bolo odročené z dôvodu, že nebol predvedený obžalovaný
..., keďže v ten deň bol predvedený na Okresnú prokuratúru v Galante,
- hlavné pojednávanie dňa 15. 01. 2014 bolo odročené pre neprítomnosť obž.
, ktorý doručenie predvolania nemal vykázané ani cestou PZ, nedostavil
sa spoluobžalovaný kvôli svojej práceneschopnosti.
Dňa 05.03.2014 tunajší súd vydal príkaz na zatknutie obžalovaného .
- Hlavné pojednávanie zo dňa 19. 03. 2014 bolo odročené kvôli neprítomnosti
, ktorý napriek vydaniu príkazu na zatknutie nebol predvedený na hlavné
pojednávanie. Ďalej sa nedostavila na toto pojednávanie ani obhajkyňa obž.
... pre svoju práceneschopnosť.
- Na hlavné pojednávanie dňa 16. 04. 2014 sa dostavili všetci obžalovaní, kedy
tunajší súd podľa § 21 odsek 1 Tr. por., trestné konanie obž. ,
a vylúčil so spoločného konania, nakoľko oni traja sa v ich
trestnej veci v celom rozsahu priznali a svoje konanie oľutovali...
Čo sa týka vylúčených obžalovaných , a
, ktorí sa vo veci priznali, a svoje konanie oľutovali, súd na hlavnom pojednávaní
dňa 11. 06. 2014 vyniesol rozsudok, ktorý rozsudok však v dôsledku odvolania Krajskej
prokuratúry v Trnave, uznesením Krajského súdu v Trnave bol zrušený a vec vrátená
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol...
Po zrušení rozsudku II. st. súdom, hlavné pojednávanie zo dňa 18. 03. 2015 bolo
odročené pre neprítomnosť obž. ..., ktorý doručenie predvolania nemal
10
vykázané a ani na ďalšom hlavnom pojednávaní dňa 22. 04. 2015. Preto súd nariadil
predvedenie obžalovaného na termín 17. 06. 2015, na ktorý termín však
obžalovaný nebol predvedený cestou PZ s odôvodnením, že ho nenašli...
Súdu sa podarilo zadovážiť potrebné spisy obž. na ďalšom hlavnom pojednávaní dňa
07. 10. 2015, kedy po oboznámení príslušných spisov obžalovaných, súd opätovne podľa
§ 148 písmeno a) odsek 4 Tr. zákona, účinného do 31. 12. 2005 s použitím § 35 odsek 3
Tr. zákona, účinného do 31. 12. 2005, ako aj s použitím § 40 odsek 1 Tr. zákona, účinného
do 31. 12. 2005, odsúdil obž. k súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 2
(dva) roky. Podľa § 58 odsek 1 písmeno a) Tr. zákona, účinného do 31.12.2005 vyslovil,
že sa trest podmienečne dokladá a podľa § 59 odsek 1 Tr. zákona, účinného
do 31. 12. 2005, súd určil obžalovanému skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov. Zároveň zrušil
rozsudok Okresného súdu Galanta, sp. zn. 3T/2/2014 zo dňa 04.07.2014 vo výroku o treste.
U spoluobžalovaného súd podľa § 37 Tr. zákona, účinného
do 31. 12. 2005, upustil od uloženia súhrnného trestu, poukazujúc na rozsudok Okresného
súdu Partizánske, sp. zn. 2 T/35/2013 zo dňa 16. 04. 2013, v spojitosti Uznesením
Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 3 To 57/2013 zo dňa 18. 06. 2013, ako aj poukazujúc na
rozsudok Okresného súdu Partizánske, sp. zn. 2 T/8/2014 zo dňa 10. 02. 2014...
Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, som toho názoru, že od pridelenia trestnej
veci obžalovaného a spol., ako zákonný sudca, som vo veci priebežne
konal, a to podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, vo veci som nerobil prieťahy,
snažil som sa pravidelne vytýčiť hlavné pojednávania avšak, ako je vyššie uvedené,
od napadnutia obžaloby na každé pojednávanie sa nedostavil niektorí z obžalovaných,
alebo ich obhajcovia a keďže v prevažnej väčšine si svoje neúčasti aj ospravedlnili, súd ich
mohol volať na ďalšie pojednávania, len s upozornením na následky nerešpektovania
príkazu súdu a v prípade ak bolo potrebné, bol vydaný aj príkaz na zatknutie obžalovaných.
Za účelom urýchlenia celého konania som podľa § 21 odsek 1 Tr. por. vylúčil
zo spoločného konania najprv obž. , a , keďže
sa vo veci priznali, svoje konania oľutovali...“
Prípisom č. k. II. ÚS 317/2015-59 z 28. októbra 2015 ústavný súd vyzval právneho
zástupcu sťažovateľa, aby oznámil, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu
zaslal stanovisko predsedníčky okresného súdu č. Spr 707/2015 z 23. októbra 2015 spolu
s vyjadrením zákonného sudcu z 19. októbra 2015 na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu
20. novembra 2015 uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom
v reakcii na označené stanovisko predsedníčky okresného súdu a vyjadrenie zákonného
sudcu konštatuje, že „[a]j napriek tomu, že som sa niektorých verejných zasadnutí
nezúčastnil aj ja sám, som toho názoru, že najmä do roku 2013, resp. do obdobia, dokedy
nebolo konanie pridelené , bolo konanie zaťažené prieťahmi
v konaní a dochádzalo k porušovaniu mojich vyššie uvedených základných práv. Ako som
uvádzal už v znení doplnenia mojej ústavnej sťažnosti, súd mal viacero procesných
inštitútov, ktoré mohol v konaní využiť a ktorými by eliminoval vzniknuté prieťahy
v konaní...
Rovnako som však toho názoru, že prieťahy v konaní vznikali aj v období, keď bolo
konanie vedené sudcom , pričom v podrobnostiach odkazujem
na znenie doplnenia mojej ústavnej sťažností zo dňa 29. 06. 2015, ktorej sa touto cestou...
pridržiavam...“.
Sťažovateľ spolu s označeným vyjadrením doručil ústavnému súdu podanie, ktorým
vyčíslil rozsah a sumu požadovanej úhrady trov právneho zastúpenia a žiada, aby mu bola
priznaná úhrada za tri úkony právnej služby [prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej
porady s klientom, písomné podanie na súd (doplnenie sťažnosti) a písomné podanie na súd
(stanovisko k vyjadreniu okresného súdu)], paušálna náhrada niektorých hotových
výdavkov (režijný paušál), náhrada cestovných výdavkov a náhrada za stratu času, celkovo
v sume 622,55 €.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku
ústavy a dohovoru. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou
v sťažnosti namietaného porušenia označených práv, ústavný súd nepovažuje ani za
12
vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na
meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez
nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo
rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý
proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov
alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho
vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP
vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je
pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej
prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby
konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci
König v. Nemecko z 28. 6. 1978).
Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.
Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu
prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02).
14
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania
(2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na povahu prerokúvanej veci a jej význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie nemožno
považovať z právneho hľadiska za zložité, pretože ide o vec, ktorá patrí k štandardnej
rozhodovacej agende všeobecných súdov v trestných veciach. Faktickú zložitosť čiastočne
zvyšuje rozsah spisového materiálu, ktorý činí viac než 3 000 listov, ako aj počet
obžalovaných, ktorých selektívna neúčasť na verejných zasadnutiach a nariadených
hlavných pojednávaniach nezanedbateľnou mierou prispela k spomaleniu napadnutého
konania, avšak iba tieto okolnosti nie sú spôsobilé vysvetliť jeho celkovú dĺžku.
Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného
konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to
vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv
na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta
v. Taliansko z 25. 6. 1987)].
Už samotný charakter tohto konania (prerokovanie a rozhodnutie o obžalobe podanej
proti sťažovateľovi pre pomoc k trestnému činu neodvedenia dane a poistného podľa § 148a
ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, pozn.) kladie na orgány činné
v trestnom konaní zvýšené nároky na jeho prednostné a rýchle vybavenie v záujme čo
najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestného konania tak, ako to priamo
vyplýva aj z § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého má každý právo, aby jeho trestná
vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento
zákon neustanovuje inak (obdobne § 2 ods. 4 Trestného poriadku účinného do 31. decembra
2005).
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ je stranou napadnutého
trestného konania v procesnom postavení obžalovaného. Z vyjadrení účastníkov konania
a zo súdneho spisu ústavný súd zistil také skutočnosti, na základe ktorých by mohol
čiastočne pripísať negatívny podiel sťažovateľa na doterajšej dĺžke napadnutého konania
v období od januára 2008 do mája 2009, kedy sa sťažovateľ nezúčastnil troch verejných
zasadnutí okresného súdu nariadených na účely predbežného prerokovania obžaloby.
Sťažovateľ v priebehu napadnutého konania žiadal o odročenie hlavného
pojednávania nariadeného na 5. jún 2013 z dôvodu, že pred jeho konaním ho vo výkone
trestu nemohla navštíviť právna zástupkyňa pre svoju práceneschopnosť.
Vychádzajúc z uvedeného zistenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi nie je
možné a priori vytýkať, že v priebehu konania žiadal o odročenie nariadených pojednávaní
pre skutočnosti, ktoré nastali na jeho strane, resp. na strane jeho právneho zástupcu, pretože
uplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv účastníka
konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade nemožno
prijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu vyhovie,
bude eo ipso zodpovedný za predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto postupom
nastane vo sfére sťažovateľa.
Uvedené správanie sťažovateľa síce nemôže vysvetliť doterajšiu dĺžku napadnutého
konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
16
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu
právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže
zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).
Ústavný súd pri posudzovaní prieťahov v napadnutom konaní vychádzal
zo sťažnosti, vyžiadaného spisu, ako aj z prehľadu úkonov obsiahnutého v prípise
okresného súdu č. Spr 707/2015 z 23. októbra 2015 doručenom ústavnému súdu 27. októbra
2010.
Ústavný súd zistil, že v doterajšom postupe okresného súdu možno identifikovať
obdobie jeho absolútnej nečinnosti, a to od júla 2010 až do februára 2012, ktoré je v rozpore
s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, pretože okresný súd
v tomto období nevykonal žiadny relevantný úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej
neistoty sťažovateľa.
Okrem uvedeného však okresný súd podľa zistenia ústavného súdu prispel
k predĺženiu skúmaného trestného konania aj svojou neefektívnou a nesústredenou
činnosťou.
Ako nesústredenú činnosť okresného súdu ústavný súd kvalifikuje jeho postup
súvisiaci s postúpením predmetnej veci na jej prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu
Trnava (18. máj 2009), ktorý uznesením sp. zn. 4 T 107/2009 zo 6. apríla 2010 vyslovil
svoju nepríslušnosť na konanie v trestnej veci sťažovateľa. Následne Krajský súd v Trnave
uznesením sp. zn. 5 Nto 19/2010 z 13. júla 2010 vyslovil, že v trestnej veci sťažovateľa
je príslušný na konanie okresný súd, pričom v dôsledku uvedeného postupu okresného súdu
došlo k spomaleniu napadnutého konania o viac než 14 mesiacov.
Prvok nesústredenosti možno vidieť aj v tom, že rozsudok okresného súdu č. k.
1 T 98/2014-3016 z 11. júna 2014, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania
skutku, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, a ktorým bolo súvisiacim výrokom
upustené od uloženia mu súhrnného trestu, bol na odvolanie prokurátora Krajskej
prokuratúry v Trnave zrušený uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 5 To 64/2014-3060
zo 4. decembra 2014, a to pre závažné procesné pochybenia (nevykonanie rozhodujúcich
dôkazov, nepreskúmateľnosť označeného rozsudku okresného súdu a predčasnosť jeho
vydania), ktorých sa okresný súd dopustil v súvislosti s meritórnym rozhodovaním veci.
K významnému spomaleniu priebehu napadnutého konania došlo aj z dôvodov
na strane obžalovaných a ich právnych zástupcov, ktorí sa z rôznych dôvodov nedostavili
na nariadené hlavné pojednávania, v niektorých prípadoch aj bez náležitého ospravedlnenia.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že správanie účastníkov konania alebo tretích osôb
nie je možné samo osebe pričítať na ťarchu vec prerokúvajúceho súdu, avšak uvedené ho
nezbavuje povinnosti zabezpečiť plynulé a včasné prerokovanie veci a dbať na to, aby
prípadné prieťahy na strane týchto subjektov neviedli k porušeniu práv ostatných účastníkov
konania. Okresnému súdu možno v tomto smere vytknúť aj jeho nedostatočný dôraz
na zabezpečenie procesnej disciplíny obžalovaných, prípadne ich právnych zástupcov
v priebehu napadnutého konania.
Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, že v napadnutom konaní v dôsledku dlhšej
práceneschopnosti predchádzajúceho zákonného sudcu a jeho následného odchodu
do dôchodku došlo k spomaleniu priebehu napadnutého konania, ústavný súd túto
argumentáciu nemohol akceptovať. Ústava v čl. 48 ods. 2, ale aj dohovor v čl. 6 ods. 1
zaväzuje predovšetkým všeobecné súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné
opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie
spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,
ktoré nedokázal alebo nemohol riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania
a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne
príslušný na rozhodnutie vo veci (pozri napr. I. ÚS 156/02). V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03,
18
II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť
sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom
prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02,
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu (z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľa, postupu okresného súdu
poznamenaného najmä jeho neefektívnou činnosťou, zohľadňujúc pritom charakter
a význam predmetu namietaného konania a jeho celkovú dĺžku) dospel k záveru,
že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, a preto
rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
už skončené – okresný súd 7. októbra 2015 rozhodol o podanej obžalobe rozsudkom
sp. zn. 1 T 98/2014 − neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 5 výrokovej časti tohto nálezu.
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu
uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná
náprava, a preto považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu
sťažovateľa na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej
právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €. Tento návrh
odôvodňuje najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým súvisiacim
stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
20
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd
vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu, prihliadol na charakter
jeho neefektívnej činnosti v skúmanom období, na obdobie jeho nečinnosti, predmet
prerokúvanej veci, jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej význam pre sťažovateľa
a správanie sťažovateľa v posudzovanom období.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 2 500 € sťažovateľovi
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola
839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal
sťažovateľovi za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
a to za každý úkon po 139,83 € [1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 3 vyhlášky)], čo spolu
s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon
právnej služby v sume po 8,39 € [1/100 výpočtového základu (§ 16 ods. 3 vyhlášky)]
predstavuje sumu 296,44 €. Sťažovateľ si uplatnil aj právo na náhradu za čas strávený jeho
právnym zástupcom cestou na vykonanie prvej porady s ním, a to za 3 začaté polhodiny, čo
predstavuje sumu 41,95 € [1/60 výpočtového základu (§ 17 ods. 1 vyhlášky)]. Keďže
právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedené sumy boli
zvýšené o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu požaduje aj úhradu cestovných výdavkov za cestu uskutočnenú jeho
právnym zástupcom na účely vykonania prvej porady za „100 km pri priemernej spotrebe
9,6 l na 100 km... a cene paliva vo výške 1,409 €/l, t. j. 0,135 € za 1 km + základná náhrada
(0,183 €) x 100...“. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu za pohonné hmoty v sume
13,50 € a úhradu za amortizáciu motorového vozidla v sume 18,30 € (§ 16 ods. 4 v spojení
so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov).
Celková odmena a náhrada za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 437,90 € (bod 3
výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária ústavného súdu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa. Okresný súd je potom povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 3 a 4 výroku tohto nálezu).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia
uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016
22