Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 117/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku

(sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , ,

, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jeho práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ), takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a Listiny

základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €

(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Bardejov p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 628,15 € (slovom šesťstodvadsaťosem eur a pätnásť centov) na účet

Advokátskej kancelárie Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 z 2. apríla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou

kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Richard Bauer (ďalej len ,,právny zástupca“), podľa

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len ,,), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“), a vo zvyšnej

časti ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola podaná

obžaloba č. k. -10 z 26. októbra 2006 a trestné konanie sa vedie pod sp. zn.

, obžaloba č. k. -37 z 15. októbra 2009 a trestné konanie sa vedie

pod sp. zn. a obžaloba č. k. -23 z 8. júna 2011 a trestné konanie

sa vedie pod sp. zn. . Okresný súd uznesením č. k. -80

z 21. marca 2012 spojil uvedené trestné konania na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené

pod sp. zn. (ďalej aj ,,spojené veci“).

3. Sťažovateľ uvádza, že v spojených veciach sú zo strany okresného súdu

nezákonne, svojvoľne a arbitrárnym spôsobom opakovane spôsobované zbytočné prieťahy

v konaní, ktoré trvajú takmer 13 rokov, pričom poukazuje, že skutky, na základe ktorých

boli na sťažovateľa podané obžaloby, sa mali stať v rokoch 2000 ‒ 2009.

4. V sťažnosti ďalej sťažovateľ argumentuje, že okresný súd od spojenia vecí

na spoločné prejednanie a rozhodnutie ani po viac ako 7 rokoch meritórne nerozhodol, čím

by odstránil právnu neistotu sťažovateľa.

5. Sťažovateľ podal 5. júna 2018 predsedníčke okresného súdu sťažnosti, v každom

zo spojených vecí samostatne (avšak s rovnakým obsahom, pozn.), v ktorých namietal

najmä porušovanie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote. Podpredsedníčka

okresného súdu v podaní sp. zn. Spr 38/2018 z 20. júla 2018 uviedla, že po prešetrení veci,

po oboznámení sa s obsahom spisu a vyjadrenia zákonnej sudkyne zistila, že došlo

k spojeniu vecí na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. . Zároveň

uviedla, že v konaní bol nariadený termín hlavného pojednávania na 10. september 2018,

čím došlo k odstráneniu akéhokoľvek zdržania pri vybavovaní veci, a oznámila,

že z hľadiska plynulosti bude predmetnú vec pravidelne sledovať.

6. Po opísaní skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. ... Okresný súd Bardejov svojím postupom a rozhodnutiami v trestnom konaní

vedenom pod sp. . , sp. zn. a sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa , aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov, zaručené mu v a v

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej

lehote zaručené mu v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

2. ... Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bardejov

v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov...

3. ...Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Bardejov v trestnom

konaní vedenom pod sp. zn. , sp. zn. a sp. .

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa...

4. ... Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi

finančné Zadosťučinenie v sume 25.000,-EUR slovom dvadsaťpäťtisíc eur, ktoré je mu

Okresný súd Bardejov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

5. ... Okresný súd Bardejov je povinný zaplatiť trovy právneho

zastúpenia v sume 403,-EUR (slovom štyristotri eur) na účet jeho právnej zástupkyne

Advokátskej kancelárie Bauer s.r.o., Dénešova 19, 040 23 Košice, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

7. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. z 20. mája 2020

doručeným ústavnému súdu 22. mája 2020 vyjadrila k ústavnej sťažnosti predsedníčka

okresného súdu, ktorá v úvode objasnila, že vec pôvodne vedená pod sp. zn.

je v súčasnosti vedená pod sp. zn. .

Zároveň uviedla chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu

v napadnutom konaní a poukázala, že od napadnutia trestnej veci na okresný súd

29. júna 2011 do zmeny zákonného sudcu 4. januára 2016 bolo nariadených 16 hlavných

pojednávaní, pričom 8 z nich bolo odročených na základe žiadosti právneho zástupcu

sťažovateľa. V rovnakom období predložil právny zástupca sťažovateľa trikrát

splnomocnenie na jeho zastupovanie, ktoré krátko pred nariadeným termínom hlavného

pojednávania vypovedal, čím zmaril jeho vykonanie. Následne na hlavnom pojednávaní 12.

septembra 2016 bola vec vedená pod sp. zn. spojená na spoločné

konanie s vecou vedenom pod sp. zn. a sp. zn. . Na tomto

pojednávaní požiadal sťažovateľ o ustanovenie obhajcu „vzhľadom na svoj zdravotný stav“,

a preto ho súd odročil na neurčito.

Na základe oznámenia probačného a mediačného úradníka o porušení povinnosti

uloženej súdom sťažovateľovi bol 13. marca 2017 vydaný zatýkací rozkaz. Sťažovateľ bol

zatknutý 5. apríla 2017 a uznesením z nasledujúceho dňa vzatý do väzby. Proti uzneseniu

okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby podal sťažovateľ sťažnosť (odôvodnenie

sťažnosti bolo okresnému súdu doručené 21. apríla 2017, pozn.), pričom vec bola

Krajskému súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) predložená až 2. júna 2017. O sťažnosti

rozhodol tak, že ju zamietol. V tejto súvislosti bolo nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 20. marca 2018 vyslovené porušenie základného práva

sťažovateľa podľa a 5 a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením zo 16. októbra 2017 zamietol žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby. Sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu krajský súd ako

nedôvodnú zamietol. Proti postupu okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorá bola uznesením ústavného

súdu sp. zn. z 25. októbra 2017 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Na hlavnom pojednávaní 13. decembra 2017 okresný súd zamietol ďalšiu žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby a nariadil znalecké dokazovanie pre účely vyšetrenia

duševného stavu sťažovateľa. Od 14. decembra 2017 do 2. marca 2018 bol trestný spis

mimo dispozície okresného súdu a následne nebolo možné opakovane nariadiť

hlavné pojednávanie z dôvodov na strane prísediacich. Až na pojednávaní nariadenom

na 11. apríl 2018 okresný súd rozhodol o vylúčení veci pôvodne vedenej pod sp. zn.

na samostatné konanie a opätovne o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí

jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodol uznesením sp. zn.

z 10. mája 2018 tak, že ho v celom rozsahu zrušil a prepustil sťažovateľa z väzby

na slobodu. Právny zástupca sťažovateľa oznámil 31. mája 2018 okresnému súdu ukončenie

zastupovania sťažovateľa. Na hlavnom pojednávaní 10. septembra 2018 požiadal sťažovateľ

o ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatočných prostriedkov. Opatrením okresného súdu

z 27. septembra 2018 bola sťažovateľovi ustanovená obhajkyňa

(ďalej len ,,ustanovený obhajca“). Následne bolo vykonané hlavné pojednávanie

20. novembra 2018 a na hlavnom pojednávaní 8. februára 2019 boli na samostatné konanie

vylúčené veci pôvodne vedené pod sp. zn. a sp. zn.

a pojednávanie odročené na neurčito pre účely vyčkania rozhodnutia krajského súdu

o odvolaní vo veci vedenej pod sp. zn. . Krajský súd o odvolaní sťažovateľa

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2019.

7.1 Okresným súdom nariadené pojednávanie na 2. júl 2019 bolo zrušené

a pojednávania 10. júla 2019 a 17. júla 2019 boli odročené. Ďalší termín hlavného

pojednávania bol nariadený na 21. august 2019. Pred termínom hlavného pojednávania bolo

okresnému súdu 14. augusta 2019 doručené splnomocnenie udelené sťažovateľom

právnemu zástupcovi spolu so žiadosťou o odročenie termínu hlavného pojednávania.

Okresný súd vykonal hlavného pojednávanie za prítomnosti ustanoveného obhajcu

a vyhlásil rozsudok. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pričom 26. februára 2020

vzal podanie odvolania späť. Späťvzatie odvolania zobral predseda senátu krajského súdu

uznesením sp. zn. z 27. februára 2020 na vedomie a rozhodnutie vo veci

samej vedenej pod sp. zn. nadobudlo právoplatnosť.

7.2 V závere predsedníčka okresného súdu poukazuje, že:

„V danom prípade boli prejednávané súčasne 3 veci, v ktorých boli podané

samostatné obžaloby, potom, čo boli spojené na spoločné konanie. Vo veci bolo

nariadených celkovo 36 hlavných pojednávaní, z ktorých väčšina, ako to už bolo vyššie

uvedené, bola zmarená konaním JUDr. Bauera, ktorý opakovane súdu predkladal

plnomocenstva udelené mu zo strany obžalovaného a následne, opakovane

predkladal vypovedanie plnomocenstva obžalovanému z jeho strany, väčšinou to bolo

krátko pred nariadeným termínom hlavného pojednávania, ktorý bol takýmto spôsobom

zmarený, keďže v danom prípade išlo o nutnú obhajobu. K predĺženiu konania došlo aj

zavinením samotného obžalovaného , ktorý sa na hlavné pojednávanie

nedostavoval, čoho dôkazom je aj to, že vo veci bol na obžalovaného 2x vydaný zatýkací

rozkaz, obžalovaný bol väzobne stíhaný, proti rozhodnutiu súdu opakovane podával

sťažnosti a spis tak opakovane bol predkladaný na rozhodnutie odvolaciemu súdu

a k predĺženiu konania došlo aj z dôvodu, že vo veci bolo 2x nariadené znalecké

dokazovanie, čo toto konanie tiež predĺžilo.“

7.3 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení vyslovila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci v zmysle .

8. Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril,

či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky

okresného súdu sp. zn. z 22. mája 2020 na prípadné zaujatie stanoviska

k veci.

8.1 Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 9. júna 2020

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Uviedol, že stanovisko

predsedníčky okresného súdu je „lživé a klamlivé“, pričom z relevantných spisov vyberá

účelovo len tie tvrdenia a poukazuje len na tie dôkazy, ktoré majú okresný súd zbaviť

zodpovednosti za celkovú dĺžku napadnutého konania. Odmieta aktivitu sťažovateľa a jeho

právneho zástupcu za hlavnú príčinu dĺžky napadnutého konania. Podľa jeho názoru ak mal

právny zástupca v napadnutom konaní mariť vykonanie nariadených pojednávaní, mali mu

byť ukladané poriadkové pokuty a sťažovateľovi ustanovený náhradný obhajca. Tvrdí,

že okresný súd účelovo spájal a vylučoval trestné veci sťažovateľa, a to nie zo zákonných

dôvodov, a žiada:

„... zohľadniť, že hoci prijatá na ďalšie konanie bola iba vec porušovateľa sp. zn.

, pri účelovom a cielenom spájaní a vylučovaní vecí by ani nemohol do sťažnosti

pojať všetky konania. Preto trvá na tom, že v súvislosti s namietaným konaním je potrebné

hodnotiť aj konania porušovateľa pôvodne vedené a spojené do namietaného konania,

a síce pod sp. zn. a sp. zn. , hoci porušovateľ v snahe vyhnúť sa

prieťahom tieto konania už opakovane spojil, a aj vylúčil.“

Sťažovateľ poukazuje na prieťahy v napadnutom konaním, ktoré boli zapríčinené

neefektívnou a nesústredenou činnosťou a dlhodobou nečinnosťou okresného súdu a ktoré

majú vyplývať z konania vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn.

a z konania vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. .

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

14. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

základného práva podľa a podľa listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru, pričom k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom

okresného súdu v napadnutom konaní.

17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , , ,

).

18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , resp. podľa listiny (čo platí, aj pokiaľ ide

o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota

neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Na splnenie základného

práva podľa preto nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne

vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

19. Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho

konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných

záväzkov Slovenskej republiky je garantovať účastníkom súdneho konania právo

na prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) a zabezpečiť

odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu

v primeranej dobe (, ).

20. Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení

bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva

na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje

strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol

príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok

ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

21. Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je

pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej

prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby

konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci

König v. Nemecko z 28. 6. 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla

nemožno vyjadriť numericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup

súdu môže mať povahu prieťahov v konaní (napr. , ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Ústavný súd na prvom mieste považoval za nevyhnutné si ustáliť genézu

napadnutého konania a zistil, že na sťažovateľa boli podané viaceré samostatné obžaloby

pôvodne vedené pod sp. zn. (pre trestný čin podvodu, pozn.),

sp. zn. (pre trestný čin skrátenia dane a poistného, pozn.) a sp. zn.

(pre trestný čin úverového podvodu, zločin podvodu a prečin sprenevery, pozn.).

Uvedené veci boli uznesením okresného súdu z 21. marca 2012 spojené na spoločné

konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. .

22.1 Na sťažovateľa boli následne podané aj ďalšie obžaloby vedené pod sp. zn.

(pre trestný čin vydierania, pozn.) a pod sp. zn. (pre trestný čin

sprenevery), ktoré boli spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. .

Na hlavnom pojednávaní nariadenom na 12. september 2016 boli okresným súdom

veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. spojené na spoločné konanie,

ktoré sa ďalej viedlo pod sp. zn. .

22.2 Uznesením okresného súdu č. k. -488 z 11. apríla 2018 bola zo

spoločného konania vylúčená na samostatné konanie vec vedená pod sp. zn. ,

pričom konanie je ďalej vedené pod novou sp. zn. . Z odôvodnenia uvedeného

rozhodnutia je zrejmé, že k vylúčeniu veci na samostatné konanie došlo z dôvodu,

že na hlavné pojednávanie v spojenej veci sa opakovane nedostavili predvolaní svedkovia,

skončenie veci tak bolo spojené s komplikáciami a išlo o väzobnú vec, v ktorej bolo

nevyhnutné rozhodnúť v čo najkratšom čase. Vzhľadom na to ústavný súd ustálil aj spisovú

značku (uvedenú v záhlaví tohto rozhodnutia), pod ktorou je napadnuté konanie vedené.

22.3 Na hlavnom pojednávaní nariadenom na 8. február 2019 boli okresným súdom

veci pôvodne vedené pod sp. zn. a sp. zn. vylúčené

zo spoločného konania na samostatné konanie.

22.4 Okresný súd na hlavnom pojednávaní nariadenom na 21. august 2019 vyhlásil

rozsudok sp. zn. , proti ktorému podal sťažovateľ prostredníctvom svojho

právneho zástupcu odvolanie. Podané odvolanie bolo 26. februára 2020 vzaté späť

a rozsudok vo veci samej nadobudol právoplatnosť (bod 7.1 tohto rozhodnutia).

23. Judikatúra ESĽP a nadväzne i judikatúra ústavného súdu sa tiež ustálila v tom,

že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania

a postup samotného súdu (napr. , , , ,

). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, , ). Podľa rovnakých kritérií posudzoval ústavný súd

aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

24. Pri posudzovaní právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd vychádzajúc

z toho, že predmetom napadnutého konania okresného súdu je rozhodovanie o obžalobe

podanej proti sťažovateľovi (resp. v čase spoločného konania rozhodovanie o viacerých

obžalobách, pozn.) za spáchanie úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 a 3 Trestného

zákona účinného do 31. decembra 2005, za spáchanie podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3

písm. a.) a za spáchanie sprenevery podľa a

konštatuje, že po právnej stránke ide o štandardnú rozhodovaciu agendu

všeobecných súdov v trestných veciach. Z faktického hľadiska ústavný súd v zhode

s vyjadrením predsedníčky okresného súdu zastáva názor, že predmetná vec vykazuje určitý

stupeň faktickej zložitosti jednak vzhľadom na to, že na sťažovateľa boli podané viaceré

samostatné obžaloby, ktoré boli spojené na spoločné konanie (následne aj vylúčené

na samostatné konania, pozn.), pričom konanie vedené pod sp. zn. sa viedlo aj

proti ďalšiemu obžalovanému. Väčší počet svedkov v spoločnom konaní, ktorí okresnému

súdu neposkytovali súčinnosť nezanedbateľnou mierou, prispel k spomaleniu napadnutého

konania. Z predloženého spisu je však zrejmé, že okresný súd nevyužil na zabezpečenie

plynulého priebehu konania zákonné inštitúty (napr. poriadková pokuta, predvedenie,

pozn.).

Napriek uvedenému faktická zložitosť veci nemôže ospravedlňovať doterajšiu dĺžku

napadnutého konania (od podania obžaloby do meritórneho rozhodnutia vo veci viac ako

8 rokov, pozn.), uvedené skutočnosti možno nanajvýš zohľadniť pri určení sumy

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ ide o povahu veci a jej význam pre sťažovateľa, ústavný súd v zhode

s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. 6. 1987) akcentuje,

že doba trestného konania sa vo všeobecnosti posudzuje prísnejšie ako doba konania

v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného

(obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod.).

25. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v napadnutom

konaní, okresný súd namietal, že pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, by malo byť zohľadnené na ťarchu

sťažovateľa opätovné predkladanie udelenia a vypovedania splnomocnenia jeho právnemu

zástupcovi, neúčasť sťažovateľa na hlavných pojednávaniach a podávanie sťažností proti

rozhodnutiam okresného súdu, v dôsledku čoho bol spis niekoľkokrát predkladaný

odvolaciemu súdu (bod 7.2 tohto rozhodnutia). Ústavný súd z predloženého spisu zistil

udelenie plnomocenstva právnemu zástupcovi sťažovateľa 25. júla 2012 a oznámenie

o vypovedaní splnomocnenia 12. septembra 2012, udelenie splnomocnenia 15. februára

2013 a jeho vypovedanie 20. októbra 2014, následne udelenie splnomocnenia 23. januára

2015 a jeho vypovedanie 23. novembra 2015, udelenie splnomocnenia 8. júna 2017

a oznámenie o ukončení obhajoby 30. mája 2018, udelenie splnomocnenia 12. augusta

2019, ktoré boli v zásade spojené aj s návrhom na odročenie hlavného pojednávania.

Z obsahu zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa z 11. apríla 2018, ako aj

z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal v približne

rovnakom období niekoľko identických žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ sa domáhal prepustenia na slobodu podaniami doručenými okresnému súdu

1. decembra 2017, 12. decembra 2017, 19. januára 2018 a 26. januára 2018, ktoré však

podaním z 30. januára 2018 vzal v celom rozsahu späť. Súčasne sa svojho prepustenia

domáhal aj žiadosťou doručenou okresnému súdu 14. februára 2018, ktorú neskôr podaním

z 20. februára 2018 tiež vzal späť. Ďalšie žiadosti o prepustenie na slobodu

boli na okresnom súde podané 27. februára 2018, 6. marca 2018, 9. marca 2018

a 16. marca 2018, ku ktorým sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 11. apríla 2018

uviedol, že na nich netrvá, okrem žiadosti z 27. februára 2018, ktorá bola preto predmetom

posúdenia okresným súdom.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu konštatuje a vyplýva to aj

z predloženého súdneho spisu, že k spomaleniu priebehu napadnutého konania určitou

mierou prispel svojou procesnou iniciatívnou aj samotný sťažovateľ a jeho právny zástupca.

Ústavný súd v tejto súvislosti však poukazuje na to, že správanie účastníkov konania alebo

tretích osôb (napr. svedkov) nemožno samo osebe pričítať na ťarchu vec prerokúvajúceho

súdu. Uvedené ho však nezbavuje povinnosti zabezpečiť plynulé a včasné prerokovanie veci

a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchto subjektov neviedli k porušeniu práv

ostatných účastníkov konania. Ak správanie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu

v napadnutom konaní vzbudzovalo dôvodnú obavu, že konanie hlavného pojednávania bude

zmarené, okresný súd mohol početným návrhom na odročenie hlavného pojednávania

nevyhovieť, resp. popri vyhovení návrhu využiť ďalšie zákonné prostriedky ustanovené

v , napr. inštitút náhradného obhajcu, ktoré by zabezpečili plynulosť

napadnutého konania.

26. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v priebehu napadnutého konania, pričom vychádzal zo svojej

ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené

nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda

takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (,

, ).

26.1 Ústavný súd sa podrobne oboznámil s doterajším priebehom napadnutého

konania zo sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu,

chronologického prehľadu jednotlivých úkonov súdu, predloženého súdneho spisu a zistil,

že postup okresného súdu v napadnutom konaní je poznačený jednak jeho nečinnosťou,

ale aj neefektívnou či nesústredenou činnosťou.

26.2 V napadnutom konaní bola podaná obžaloba 29. júna 2011. Od podania

obžaloby bol prvý procesný úkon v merite veci vykonaný až 29. februára 2012, keď sa

konalo verejné zasadnutie vo veci, na ktorom bol určený prvý termín hlavného

pojednávania na 21. marec 2012. V tomto období (8 mesiacov) bol okresný súd nedôvodne

nečinný.

26.3 Obdobie od marca 2012 až do apríla 2017 je poznačené neefektívnou činnosťou,

keď okresný súd nariaďoval termíny hlavných pojednávaní, ktoré boli odročené bez

prejednania veci z rôznych dôvodov [napr. 6. jún 2012 odročené (na základe žiadosti

o odročenie od právneho zástupcu sťažovateľa a práceneschopnosti sudcu), 3. október 2012

odročené (poskytnutie lehoty sťažovateľovi na zvolenie obhajcu), 28. november 2012

odročené (z rovnakého dôvodu ‒ poskytnutie lehoty sťažovateľovi na zvolenie obhajcu),

19. február 2013 odročené (poskytnutie lehoty na prípravu po opätovnom udelení

splnomocnenia totožnému právnemu zástupcovi), 15. máj 2014 a 28. august 2014 odročené

(na základe žiadosti o odročenie od právneho zástupcu sťažovateľa), 23. októbra 2014

odročené (vypovedanie splnomocnenia právnym zástupcom), 27. január 2015 odročené

(opätovné udelenie splnomocnenia totožnému právnemu zástupcovi), 27. apríl 2015

odročené (nedoručenie predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi), 23. júl 2015

odročené, 3. november 2015 odročené na neurčito].

Od 3. novembra 2015 do 12. septembra 2016 okresný súd neuskutočnil jediný

procesný úkon a v konaní vo veci samej bol absolútne nečinný (takmer 11 mesiacov).

Napadnuté konanie bolo poznačené aj ďalšími dlhšími obdobiami nečinnosti.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby 6. apríla 2017 a termín hlavného pojednávania bol určený

až na 13. december 2017, pričom v tomto období boli krajským súdom nariadené

7. júna 2017 a 19. augusta 2017 neverejné zasadnutia, predmetom ktorých bolo rozhodnutie

o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu o zamietnutí žiadosti

o prepustenie z väzby a spis bol zapožičaný aj ústavnému súdu z dôvodu podania

ústavnej sťažnosti sťažovateľom (bližšie nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. marca 2018), kde ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska vyslovil

za neakceptovateľnú už na prvý pohľad zjavnú nečinnosť okresného súdu v súvislosti

s predkladaním spisu krajskému súdu.

Okresný súd uznesením z 14. decembra 2017 pribral do konania znaleckú

organizáciu pre účely vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa. Okresný súd konal

nesústredene, keď spis znaleckej organizácii zaslal až 19. januára 2018, a teda nariadený

termín pojednávania na 31. január 2018 bolo potrebné opätovne odročiť. Po doručení

znaleckého posudku bol z dôvodu ospravedlnenia sa jedného z prísediacich zmenený termín

hlavného pojednávania určený pôvodne na 4. apríl 2018. Na hlavnom pojednávaní

vykonanom 11. apríla 2018 rozhodol okresný súd o vylúčení veci na samostatné konanie

(bod 22.2 tohto rozhodnutia) a odročil hlavné pojednávanie na neurčito.

I keď možno konštatovať, že po vylúčení napadnutého konania na samostatné

konanie okresný súd konal v zásade plynulo až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej

(bod 7.1 tohto rozhodnutia), jeho postup možno považovať za neefektívny najmä s ohľadom

na celkovú dĺžku konania, ktorá je viac ako 8 rokov. Takýto postup okresného súdu

je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho hľadiska

netolerovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že aj napriek určitej faktickej

zložitosti veci postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným

prieťahom, ktoré boli spôsobené jeho neodôvodnenou nečinnosťou, ale aj neefektívnou

a nesústredenou činnosťou. I keď okresný súd nariaďoval hlavné pojednávania, tieto boli

v mnohých prípadoch odročené bez prejednania veci. Ústavný súd predovšetkým poukazuje

na to, že viac ako 8-ročné trvanie napadnutého konania je už samo osebe celkom

jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné. Ústavný súd preto rozhodol, že postupom

okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , podľa

ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

V.

Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

27. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

28. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľa, avšak označená vec bola v čase rozhodovania

ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (rozsudok okresného

súdu založený na čl. 655 – 662, pozn.), v tejto časti nevyhovel ústavnej sťažnosti

sťažovateľa o prikázaní okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 4

výroku tohto rozhodnutia).

29. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

30. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,

ak o to požiadal.

31. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

32. Podľa ak ústavný súd prizná sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo

slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo

uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia sa

zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok

omeškania až do jeho zaplatenia.

33. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva ().

34. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

35. Sťažovateľ napriek tomu, že v bode IV ústavnej sťažnosti uviedol, že vyslovene

finančné zadosťučinenie nežiada priznať, v petite sa domáha priznania finančného

zadosťučinenia v sume 25 000 € (bod 6 tohto rozhodnutia). V podaní doručenom ústavnému

súdu 9. júna 2020 právny zástupca sťažovateľa uviedol:

,,Je nesporné, že sťažovateľ je, ako obvinený dlhodobo vystavený závažnému zásahu

do integrity osobnej slobody, rodiny, súkromného a pracovného života a iných sfér jeho

osobnosti, pričom je potrebné uviesť, že psychické, zdravotné, pracovné, rodinné

a spoločenské dôsledky vyvolané bezdôvodným obvinením, väzbou a namietaným konaním

jeho osoby majú na neho ako duševne chorého človeka značný vplyv.“ Pozornosti ústavného

súdu však neušlo, že v závere znaleckého posudku z 20. februára 2018 je okrem iného

uvedené, že sťažovateľ netrpí žiadnou duševnou poruchou ani chorobou v zmysle psychózy.

Sťažovateľ ďalej odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia tak, že ,,... primeranosť

v navrhovanej výške odôvodňuje už vyššie a v sťažnosti uvedenými skutočnosťami“.

Sťažovateľ však v sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnil, akým spôsobom sa

dopracoval k požadovanej sume finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd navyše pripomína, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané

finančné zadosťučinenie podľa v žiadnom rozsahu a nijakým

spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní

o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti

s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať

primerané finančné zadosťučinenie podľa sťažovateľovi, ktorého

sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési

odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len

akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je

autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom

pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne

základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty

().

Ako už bolo konštatované, aj samotné správanie sťažovateľa negatívnym spôsobom

prispelo k predĺženiu napadnutého konania. K samotnej dĺžke napadnutého konania tiež

prispelo aj väčšie množstvo svedkov, ktorí okresnému súdu neposkytovali potrebnú

súčinnosť a ktorých selektívna neúčasť na nariadených hlavných pojednávaniach

nezanedbateľnou mierou prispela k spomaleniu napadnutého konania. Ústavný súd

pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia zohľadňoval

predovšetkým celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, prihliadol na charakter

jeho neefektívnej, resp. nesústredenej činnosti, na obdobie jeho nečinnosti, predmet

prerokúvanej veci, jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej význam pre sťažovateľa

a správanie sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 1 500 € bude primerané konkrétnym okolnostiam napadnutého konania (bod 2

výroku tohto rozhodnutia).

36. V časti požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia prevyšujúcej

sumu 1 500 € ústavnej sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

VI.

Trovy konania

37. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

38. Pri výpočte trov konania sťažovateľom ústavný súd vychádzal z ustanovení

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“).

39. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby vykonaný v roku 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa

§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola vo výške 921 €), v roku 2019

v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá

bola vo výške 980 €) a v roku 2020 v sume 177,00 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11

ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola vo výške 1062 €). Sadzba za náhradu hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 je

v sume 9,21 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), v roku 2019

je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a v roku 2020

je v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Právny zástupca vykonal jeden právny úkon v roku 2018, jeden právny úkon v roku 2019

a jeden právny úkon v roku 2020. Ústavným súdom priznaná suma náhrady trov konania

pozostáva teda z odmeny za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie sťažnosti a vyjadrenie), vrátane 20 % dane z pridanej hodnoty. Náhrada trov

konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu takto predstavuje sumu 628,15 €

(bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon – ďalšia porada právneho

zástupcu s klientom z 1. júna 2020, ktorý nepovažoval za účelný.

40. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. augusta 2020

Martin Vernarský predseda senátu