Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 117/2020
PDF · 580.68 KB
No categories available
III. ÚS 117/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku
(sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti , ,
, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Richard Bauer, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jeho práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 104/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 T 94/2011), takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 104/2018 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Bardejov p o v i n n ý zaplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bardejov j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 628,15 € (slovom šesťstodvadsaťosem eur a pätnásť centov) na účet
Advokátskej kancelárie Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 117/2020-12 z 2. apríla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Richard Bauer (ďalej len ,,právny zástupca“), podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 94/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“), a vo zvyšnej
časti ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bola podaná
obžaloba č. k. Pv 555/06-10 z 26. októbra 2006 a trestné konanie sa vedie pod sp. zn.
1 T 153/2006, obžaloba č. k. Pv 784/05-37 z 15. októbra 2009 a trestné konanie sa vedie
pod sp. zn. 1 T 151/2009 a obžaloba č. k. Pv 523/10-23 z 8. júna 2011 a trestné konanie
sa vedie pod sp. zn. 1 T 94/2011. Okresný súd uznesením č. k. 1 T 151/2009-80
z 21. marca 2012 spojil uvedené trestné konania na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené
pod sp. zn. 1 T 94/2011 (ďalej aj ,,spojené veci“).
3. Sťažovateľ uvádza, že v spojených veciach sú zo strany okresného súdu
nezákonne, svojvoľne a arbitrárnym spôsobom opakovane spôsobované zbytočné prieťahy
v konaní, ktoré trvajú takmer 13 rokov, pričom poukazuje, že skutky, na základe ktorých
boli na sťažovateľa podané obžaloby, sa mali stať v rokoch 2000 ‒ 2009.
4. V sťažnosti ďalej sťažovateľ argumentuje, že okresný súd od spojenia vecí
na spoločné prejednanie a rozhodnutie ani po viac ako 7 rokoch meritórne nerozhodol, čím
by odstránil právnu neistotu sťažovateľa.
5. Sťažovateľ podal 5. júna 2018 predsedníčke okresného súdu sťažnosti, v každom
zo spojených vecí samostatne (avšak s rovnakým obsahom, pozn.), v ktorých namietal
najmä porušovanie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote. Podpredsedníčka
okresného súdu v podaní sp. zn. Spr 38/2018 z 20. júla 2018 uviedla, že po prešetrení veci,
po oboznámení sa s obsahom spisu a vyjadrenia zákonnej sudkyne zistila, že došlo
k spojeniu vecí na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 1 T 94/2011. Zároveň
uviedla, že v konaní bol nariadený termín hlavného pojednávania na 10. september 2018,
čím došlo k odstráneniu akéhokoľvek zdržania pri vybavovaní veci, a oznámila,
že z hľadiska plynulosti bude predmetnú vec pravidelne sledovať.
6. Po opísaní skutkového a právneho stavu veci sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. ... Okresný súd Bardejov svojím postupom a rozhodnutiami v trestnom konaní
vedenom pod sp. zp. 1T/94/2011, sp. zn. 1T/151/2009 a sp. zn. 1T/153/2006 porušil
základné právo sťažovateľa , aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov, zaručené mu v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručené mu v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
2. ... Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bardejov
v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1T/94/2011, sp. zn. 1T/151/2009 a sp. zn.
1T/153/2006 konať bez zbytočných prieťahov...
3. ...Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Bardejov v trestnom
konaní vedenom pod sp. zn. 1T/94/2011, sp. zn. 1T/151/2009 a sp. zp. 1T/153/2006
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa...
4. ... Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi
finančné Zadosťučinenie v sume 25.000,-EUR slovom dvadsaťpäťtisíc eur, ktoré je mu
Okresný súd Bardejov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...
5. ... Okresný súd Bardejov je povinný zaplatiť trovy právneho
zastúpenia v sume 403,-EUR (slovom štyristotri eur) na účet jeho právnej zástupkyne
Advokátskej kancelárie Bauer s.r.o., Dénešova 19, 040 23 Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
7. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprO 828/2020 z 20. mája 2020
doručeným ústavnému súdu 22. mája 2020 vyjadrila k ústavnej sťažnosti predsedníčka
okresného súdu, ktorá v úvode objasnila, že vec pôvodne vedená pod sp. zn. 1 T 94/2011
je v súčasnosti vedená pod sp. zn. 2 T 104/2018.
Zároveň uviedla chronologický prehľad jednotlivých úkonov okresného súdu
v napadnutom konaní a poukázala, že od napadnutia trestnej veci na okresný súd
29. júna 2011 do zmeny zákonného sudcu 4. januára 2016 bolo nariadených 16 hlavných
pojednávaní, pričom 8 z nich bolo odročených na základe žiadosti právneho zástupcu
sťažovateľa. V rovnakom období predložil právny zástupca sťažovateľa trikrát
splnomocnenie na jeho zastupovanie, ktoré krátko pred nariadeným termínom hlavného
pojednávania vypovedal, čím zmaril jeho vykonanie. Následne na hlavnom pojednávaní 12.
septembra 2016 bola vec vedená pod sp. zn. 1 T 94/2011 spojená na spoločné
konanie s vecou vedenom pod sp. zn. 2 T 134/2016 a sp. zn. 1 T 230/2015. Na tomto
pojednávaní požiadal sťažovateľ o ustanovenie obhajcu „vzhľadom na svoj zdravotný stav“,
a preto ho súd odročil na neurčito.
Na základe oznámenia probačného a mediačného úradníka o porušení povinnosti
uloženej súdom sťažovateľovi bol 13. marca 2017 vydaný zatýkací rozkaz. Sťažovateľ bol
zatknutý 5. apríla 2017 a uznesením z nasledujúceho dňa vzatý do väzby. Proti uzneseniu
okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby podal sťažovateľ sťažnosť (odôvodnenie
sťažnosti bolo okresnému súdu doručené 21. apríla 2017, pozn.), pričom vec bola
Krajskému súdu v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) predložená až 2. júna 2017. O sťažnosti
rozhodol tak, že ju zamietol. V tejto súvislosti bolo nálezom ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 642/2017 z 20. marca 2018 vyslovené porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 134/2016.
Okresný súd uznesením zo 16. októbra 2017 zamietol žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby. Sťažnosť sťažovateľa proti uvedenému rozhodnutiu krajský súd ako
nedôvodnú zamietol. Proti postupu okresného súdu v konaní o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorá bola uznesením ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 636/2017 z 25. októbra 2017 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Na hlavnom pojednávaní 13. decembra 2017 okresný súd zamietol ďalšiu žiadosť
sťažovateľa o prepustenie z väzby a nariadil znalecké dokazovanie pre účely vyšetrenia
duševného stavu sťažovateľa. Od 14. decembra 2017 do 2. marca 2018 bol trestný spis
mimo dispozície okresného súdu a následne nebolo možné opakovane nariadiť
hlavné pojednávanie z dôvodov na strane prísediacich. Až na pojednávaní nariadenom
na 11. apríl 2018 okresný súd rozhodol o vylúčení veci pôvodne vedenej pod sp. zn.
1 T 94/2011 na samostatné konanie a opätovne o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby. Krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí
jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 14/2018
z 10. mája 2018 tak, že ho v celom rozsahu zrušil a prepustil sťažovateľa z väzby
na slobodu. Právny zástupca sťažovateľa oznámil 31. mája 2018 okresnému súdu ukončenie
zastupovania sťažovateľa. Na hlavnom pojednávaní 10. septembra 2018 požiadal sťažovateľ
o ustanovenie obhajcu z dôvodu nedostatočných prostriedkov. Opatrením okresného súdu
z 27. septembra 2018 bola sťažovateľovi ustanovená obhajkyňa
(ďalej len ,,ustanovený obhajca“). Následne bolo vykonané hlavné pojednávanie
20. novembra 2018 a na hlavnom pojednávaní 8. februára 2019 boli na samostatné konanie
vylúčené veci pôvodne vedené pod sp. zn. 1 T 151/2009 a sp. zn. 1 T 153/2006
a pojednávanie odročené na neurčito pre účely vyčkania rozhodnutia krajského súdu
o odvolaní vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 134/2016. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa
rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 To 47/2018 z 30. apríla 2019.
7.1 Okresným súdom nariadené pojednávanie na 2. júl 2019 bolo zrušené
a pojednávania 10. júla 2019 a 17. júla 2019 boli odročené. Ďalší termín hlavného
pojednávania bol nariadený na 21. august 2019. Pred termínom hlavného pojednávania bolo
okresnému súdu 14. augusta 2019 doručené splnomocnenie udelené sťažovateľom
právnemu zástupcovi spolu so žiadosťou o odročenie termínu hlavného pojednávania.
Okresný súd vykonal hlavného pojednávanie za prítomnosti ustanoveného obhajcu
a vyhlásil rozsudok. Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pričom 26. februára 2020
vzal podanie odvolania späť. Späťvzatie odvolania zobral predseda senátu krajského súdu
uznesením sp. zn. 2 To 12/2019 z 27. februára 2020 na vedomie a rozhodnutie vo veci
samej vedenej pod sp. zn. 2 T 104/2018 nadobudlo právoplatnosť.
7.2 V závere predsedníčka okresného súdu poukazuje, že:
„V danom prípade boli prejednávané súčasne 3 veci, v ktorých boli podané
samostatné obžaloby, potom, čo boli spojené na spoločné konanie. Vo veci bolo
nariadených celkovo 36 hlavných pojednávaní, z ktorých väčšina, ako to už bolo vyššie
uvedené, bola zmarená konaním JUDr. Bauera, ktorý opakovane súdu predkladal
plnomocenstva udelené mu zo strany obžalovaného a následne, opakovane
predkladal vypovedanie plnomocenstva obžalovanému z jeho strany, väčšinou to bolo
krátko pred nariadeným termínom hlavného pojednávania, ktorý bol takýmto spôsobom
zmarený, keďže v danom prípade išlo o nutnú obhajobu. K predĺženiu konania došlo aj
zavinením samotného obžalovaného , ktorý sa na hlavné pojednávanie
nedostavoval, čoho dôkazom je aj to, že vo veci bol na obžalovaného 2x vydaný zatýkací
rozkaz, obžalovaný bol väzobne stíhaný, proti rozhodnutiu súdu opakovane podával
sťažnosti a spis tak opakovane bol predkladaný na rozhodnutie odvolaciemu súdu
a k predĺženiu konania došlo aj z dôvodu, že vo veci bolo 2x nariadené znalecké
dokazovanie, čo toto konanie tiež predĺžilo.“
7.3 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení vyslovila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania v danej veci v zmysle § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
8. Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril,
či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky
okresného súdu sp. zn. 1 SprO 828/2020 z 22. mája 2020 na prípadné zaujatie stanoviska
k veci.
8.1 Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 9. júna 2020
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Uviedol, že stanovisko
predsedníčky okresného súdu je „lživé a klamlivé“, pričom z relevantných spisov vyberá
účelovo len tie tvrdenia a poukazuje len na tie dôkazy, ktoré majú okresný súd zbaviť
zodpovednosti za celkovú dĺžku napadnutého konania. Odmieta aktivitu sťažovateľa a jeho
právneho zástupcu za hlavnú príčinu dĺžky napadnutého konania. Podľa jeho názoru ak mal
právny zástupca v napadnutom konaní mariť vykonanie nariadených pojednávaní, mali mu
byť ukladané poriadkové pokuty a sťažovateľovi ustanovený náhradný obhajca. Tvrdí,
že okresný súd účelovo spájal a vylučoval trestné veci sťažovateľa, a to nie zo zákonných
dôvodov, a žiada:
„... zohľadniť, že hoci prijatá na ďalšie konanie bola iba vec porušovateľa sp. zn.
1T/94/2011, pri účelovom a cielenom spájaní a vylučovaní vecí by ani nemohol do sťažnosti
pojať všetky konania. Preto trvá na tom, že v súvislosti s namietaným konaním je potrebné
hodnotiť aj konania porušovateľa pôvodne vedené a spojené do namietaného konania,
a síce pod sp. zn. 1T/153/2006 a sp. zn. 1T/151/2009, hoci porušovateľ v snahe vyhnúť sa
prieťahom tieto konania už opakovane spojil, a aj vylúčil.“
Sťažovateľ poukazuje na prieťahy v napadnutom konaním, ktoré boli zapríčinené
neefektívnou a nesústredenou činnosťou a dlhodobou nečinnosťou okresného súdu a ktoré
majú vyplývať z konania vedenom pred ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 642/2017
a z konania vedenom pred krajským súdom pod sp. zn. 1 Tos 14/2018.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
16. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pričom k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
17. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide
o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota
neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Na splnenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne
vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
19. Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho
konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných
záväzkov Slovenskej republiky je garantovať účastníkom súdneho konania právo
na prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) a zabezpečiť
odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu
v primeranej dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).
20. Podľa judikatúry ESĽP má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení
bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva
na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje
strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol
príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok
ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
21. Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je
pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej
prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby
konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci
König v. Nemecko z 28. 6. 1978). Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla
nemožno vyjadriť numericky. Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup
súdu môže mať povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02, II. ÚS 429/2017).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Ústavný súd na prvom mieste považoval za nevyhnutné si ustáliť genézu
napadnutého konania a zistil, že na sťažovateľa boli podané viaceré samostatné obžaloby
pôvodne vedené pod sp. zn. 1 T 151/2009 (pre trestný čin podvodu, pozn.),
sp. zn. 1 T 153/2006 (pre trestný čin skrátenia dane a poistného, pozn.) a sp. zn. 1 T 94/2011
(pre trestný čin úverového podvodu, zločin podvodu a prečin sprenevery, pozn.).
Uvedené veci boli uznesením okresného súdu z 21. marca 2012 spojené na spoločné
konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 1 T 94/2011.
22.1 Na sťažovateľa boli následne podané aj ďalšie obžaloby vedené pod sp. zn.
1 T 230/1015 (pre trestný čin vydierania, pozn.) a pod sp. zn. 2 T 134/2016 (pre trestný čin
sprenevery), ktoré boli spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. 2 T 134/2016.
Na hlavnom pojednávaní nariadenom na 12. september 2016 boli okresným súdom
veci vedené pod sp. zn. 1 T 94/2011 a sp. zn. 2 T 134/2016 spojené na spoločné konanie,
ktoré sa ďalej viedlo pod sp. zn. 2 T 134/2016.
22.2 Uznesením okresného súdu č. k. 2 T 134/2016-488 z 11. apríla 2018 bola zo
spoločného konania vylúčená na samostatné konanie vec vedená pod sp. zn. 1 T 94/2011,
pričom konanie je ďalej vedené pod novou sp. zn. 2 T 104/2018. Z odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia je zrejmé, že k vylúčeniu veci na samostatné konanie došlo z dôvodu,
že na hlavné pojednávanie v spojenej veci sa opakovane nedostavili predvolaní svedkovia,
skončenie veci tak bolo spojené s komplikáciami a išlo o väzobnú vec, v ktorej bolo
nevyhnutné rozhodnúť v čo najkratšom čase. Vzhľadom na to ústavný súd ustálil aj spisovú
značku (uvedenú v záhlaví tohto rozhodnutia), pod ktorou je napadnuté konanie vedené.
22.3 Na hlavnom pojednávaní nariadenom na 8. február 2019 boli okresným súdom
veci pôvodne vedené pod sp. zn. 1 T 151/2009 a sp. zn. 1 T 153/2006 vylúčené
zo spoločného konania na samostatné konanie.
22.4 Okresný súd na hlavnom pojednávaní nariadenom na 21. august 2019 vyhlásil
rozsudok sp. zn. 2 T 104/2018, proti ktorému podal sťažovateľ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie. Podané odvolanie bolo 26. februára 2020 vzaté späť
a rozsudok vo veci samej nadobudol právoplatnosť (bod 7.1 tohto rozhodnutia).
23. Judikatúra ESĽP a nadväzne i judikatúra ústavného súdu sa tiež ustálila v tom,
že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania
a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 41/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04,
I. ÚS 398/2016). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa rovnakých kritérií posudzoval ústavný súd
aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
24. Pri posudzovaní právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd vychádzajúc
z toho, že predmetom napadnutého konania okresného súdu je rozhodovanie o obžalobe
podanej proti sťažovateľovi (resp. v čase spoločného konania rozhodovanie o viacerých
obžalobách, pozn.) za spáchanie úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 a 3 Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005, za spáchanie podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3
písm. a.) Trestného zákona a za spáchanie sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona konštatuje, že po právnej stránke ide o štandardnú rozhodovaciu agendu
všeobecných súdov v trestných veciach. Z faktického hľadiska ústavný súd v zhode
s vyjadrením predsedníčky okresného súdu zastáva názor, že predmetná vec vykazuje určitý
stupeň faktickej zložitosti jednak vzhľadom na to, že na sťažovateľa boli podané viaceré
samostatné obžaloby, ktoré boli spojené na spoločné konanie (následne aj vylúčené
na samostatné konania, pozn.), pričom konanie vedené pod sp. zn. 1 T 151/2009 sa viedlo aj
proti ďalšiemu obžalovanému. Väčší počet svedkov v spoločnom konaní, ktorí okresnému
súdu neposkytovali súčinnosť nezanedbateľnou mierou, prispel k spomaleniu napadnutého
konania. Z predloženého spisu je však zrejmé, že okresný súd nevyužil na zabezpečenie
plynulého priebehu konania zákonné inštitúty (napr. poriadková pokuta, predvedenie,
pozn.).
Napriek uvedenému faktická zložitosť veci nemôže ospravedlňovať doterajšiu dĺžku
napadnutého konania (od podania obžaloby do meritórneho rozhodnutia vo veci viac ako
8 rokov, pozn.), uvedené skutočnosti možno nanajvýš zohľadniť pri určení sumy
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pokiaľ ide o povahu veci a jej význam pre sťažovateľa, ústavný súd v zhode
s judikatúrou ESĽP (napr. rozsudok vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. 6. 1987) akcentuje,
že doba trestného konania sa vo všeobecnosti posudzuje prísnejšie ako doba konania
v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného
(obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod.).
25. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v napadnutom
konaní, okresný súd namietal, že pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, by malo byť zohľadnené na ťarchu
sťažovateľa opätovné predkladanie udelenia a vypovedania splnomocnenia jeho právnemu
zástupcovi, neúčasť sťažovateľa na hlavných pojednávaniach a podávanie sťažností proti
rozhodnutiam okresného súdu, v dôsledku čoho bol spis niekoľkokrát predkladaný
odvolaciemu súdu (bod 7.2 tohto rozhodnutia). Ústavný súd z predloženého spisu zistil
udelenie plnomocenstva právnemu zástupcovi sťažovateľa 25. júla 2012 a oznámenie
o vypovedaní splnomocnenia 12. septembra 2012, udelenie splnomocnenia 15. februára
2013 a jeho vypovedanie 20. októbra 2014, následne udelenie splnomocnenia 23. januára
2015 a jeho vypovedanie 23. novembra 2015, udelenie splnomocnenia 8. júna 2017
a oznámenie o ukončení obhajoby 30. mája 2018, udelenie splnomocnenia 12. augusta
2019, ktoré boli v zásade spojené aj s návrhom na odročenie hlavného pojednávania.
Z obsahu zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa z 11. apríla 2018, ako aj
z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal v približne
rovnakom období niekoľko identických žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu.
Sťažovateľ sa domáhal prepustenia na slobodu podaniami doručenými okresnému súdu
1. decembra 2017, 12. decembra 2017, 19. januára 2018 a 26. januára 2018, ktoré však
podaním z 30. januára 2018 vzal v celom rozsahu späť. Súčasne sa svojho prepustenia
domáhal aj žiadosťou doručenou okresnému súdu 14. februára 2018, ktorú neskôr podaním
z 20. februára 2018 tiež vzal späť. Ďalšie žiadosti o prepustenie na slobodu
boli na okresnom súde podané 27. februára 2018, 6. marca 2018, 9. marca 2018
a 16. marca 2018, ku ktorým sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 11. apríla 2018
uviedol, že na nich netrvá, okrem žiadosti z 27. februára 2018, ktorá bola preto predmetom
posúdenia okresným súdom.
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu konštatuje a vyplýva to aj
z predloženého súdneho spisu, že k spomaleniu priebehu napadnutého konania určitou
mierou prispel svojou procesnou iniciatívnou aj samotný sťažovateľ a jeho právny zástupca.
Ústavný súd v tejto súvislosti však poukazuje na to, že správanie účastníkov konania alebo
tretích osôb (napr. svedkov) nemožno samo osebe pričítať na ťarchu vec prerokúvajúceho
súdu. Uvedené ho však nezbavuje povinnosti zabezpečiť plynulé a včasné prerokovanie veci
a dbať na to, aby prípadné prieťahy na strane týchto subjektov neviedli k porušeniu práv
ostatných účastníkov konania. Ak správanie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu
v napadnutom konaní vzbudzovalo dôvodnú obavu, že konanie hlavného pojednávania bude
zmarené, okresný súd mohol početným návrhom na odročenie hlavného pojednávania
nevyhovieť, resp. popri vyhovení návrhu využiť ďalšie zákonné prostriedky ustanovené
v Trestnom poriadku, napr. inštitút náhradného obhajcu, ktoré by zabezpečili plynulosť
napadnutého konania.
26. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v priebehu napadnutého konania, pričom vychádzal zo svojej
ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
26.1 Ústavný súd sa podrobne oboznámil s doterajším priebehom napadnutého
konania zo sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedníčky okresného súdu,
chronologického prehľadu jednotlivých úkonov súdu, predloženého súdneho spisu a zistil,
že postup okresného súdu v napadnutom konaní je poznačený jednak jeho nečinnosťou,
ale aj neefektívnou či nesústredenou činnosťou.
26.2 V napadnutom konaní bola podaná obžaloba 29. júna 2011. Od podania
obžaloby bol prvý procesný úkon v merite veci vykonaný až 29. februára 2012, keď sa
konalo verejné zasadnutie vo veci, na ktorom bol určený prvý termín hlavného
pojednávania na 21. marec 2012. V tomto období (8 mesiacov) bol okresný súd nedôvodne
nečinný.
26.3 Obdobie od marca 2012 až do apríla 2017 je poznačené neefektívnou činnosťou,
keď okresný súd nariaďoval termíny hlavných pojednávaní, ktoré boli odročené bez
prejednania veci z rôznych dôvodov [napr. 6. jún 2012 odročené (na základe žiadosti
o odročenie od právneho zástupcu sťažovateľa a práceneschopnosti sudcu), 3. október 2012
odročené (poskytnutie lehoty sťažovateľovi na zvolenie obhajcu), 28. november 2012
odročené (z rovnakého dôvodu ‒ poskytnutie lehoty sťažovateľovi na zvolenie obhajcu),
19. február 2013 odročené (poskytnutie lehoty na prípravu po opätovnom udelení
splnomocnenia totožnému právnemu zástupcovi), 15. máj 2014 a 28. august 2014 odročené
(na základe žiadosti o odročenie od právneho zástupcu sťažovateľa), 23. októbra 2014
odročené (vypovedanie splnomocnenia právnym zástupcom), 27. január 2015 odročené
(opätovné udelenie splnomocnenia totožnému právnemu zástupcovi), 27. apríl 2015
odročené (nedoručenie predvolania na pojednávanie právnemu zástupcovi), 23. júl 2015
odročené, 3. november 2015 odročené na neurčito].
Od 3. novembra 2015 do 12. septembra 2016 okresný súd neuskutočnil jediný
procesný úkon a v konaní vo veci samej bol absolútne nečinný (takmer 11 mesiacov).
Napadnuté konanie bolo poznačené aj ďalšími dlhšími obdobiami nečinnosti.
Sťažovateľ bol vzatý do väzby 6. apríla 2017 a termín hlavného pojednávania bol určený
až na 13. december 2017, pričom v tomto období boli krajským súdom nariadené
7. júna 2017 a 19. augusta 2017 neverejné zasadnutia, predmetom ktorých bolo rozhodnutie
o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu o zamietnutí žiadosti
o prepustenie z väzby a spis bol zapožičaný aj ústavnému súdu z dôvodu podania
ústavnej sťažnosti sťažovateľom (bližšie nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 642/2017
z 20. marca 2018), kde ústavný súd z ústavnoprávneho hľadiska vyslovil
za neakceptovateľnú už na prvý pohľad zjavnú nečinnosť okresného súdu v súvislosti
s predkladaním spisu krajskému súdu.
Okresný súd uznesením z 14. decembra 2017 pribral do konania znaleckú
organizáciu pre účely vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa. Okresný súd konal
nesústredene, keď spis znaleckej organizácii zaslal až 19. januára 2018, a teda nariadený
termín pojednávania na 31. január 2018 bolo potrebné opätovne odročiť. Po doručení
znaleckého posudku bol z dôvodu ospravedlnenia sa jedného z prísediacich zmenený termín
hlavného pojednávania určený pôvodne na 4. apríl 2018. Na hlavnom pojednávaní
vykonanom 11. apríla 2018 rozhodol okresný súd o vylúčení veci na samostatné konanie
(bod 22.2 tohto rozhodnutia) a odročil hlavné pojednávanie na neurčito.
I keď možno konštatovať, že po vylúčení napadnutého konania na samostatné
konanie okresný súd konal v zásade plynulo až do vyhlásenia rozsudku vo veci samej
(bod 7.1 tohto rozhodnutia), jeho postup možno považovať za neefektívny najmä s ohľadom
na celkovú dĺžku konania, ktorá je viac ako 8 rokov. Takýto postup okresného súdu
je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho hľadiska
netolerovateľné.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že aj napriek určitej faktickej
zložitosti veci postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným
prieťahom, ktoré boli spôsobené jeho neodôvodnenou nečinnosťou, ale aj neefektívnou
a nesústredenou činnosťou. I keď okresný súd nariaďoval hlavné pojednávania, tieto boli
v mnohých prípadoch odročené bez prejednania veci. Ústavný súd predovšetkým poukazuje
na to, že viac ako 8-ročné trvanie napadnutého konania je už samo osebe celkom
jednoznačne neprimerané a neospravedlniteľné. Ústavný súd preto rozhodol, že postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 38
ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
27. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
28. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľa, avšak označená vec bola v čase rozhodovania
ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (rozsudok okresného
súdu založený na čl. 655 – 662, pozn.), v tejto časti nevyhovel ústavnej sťažnosti
sťažovateľa o prikázaní okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 4
výroku tohto rozhodnutia).
29. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
30. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie,
ak o to požiadal.
31. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
32. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva alebo
slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Ak ten, komu bolo
uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia sa
zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok
omeškania až do jeho zaplatenia.
33. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
34. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
35. Sťažovateľ napriek tomu, že v bode IV ústavnej sťažnosti uviedol, že vyslovene
finančné zadosťučinenie nežiada priznať, v petite sa domáha priznania finančného
zadosťučinenia v sume 25 000 € (bod 6 tohto rozhodnutia). V podaní doručenom ústavnému
súdu 9. júna 2020 právny zástupca sťažovateľa uviedol:
,,Je nesporné, že sťažovateľ je, ako obvinený dlhodobo vystavený závažnému zásahu
do integrity osobnej slobody, rodiny, súkromného a pracovného života a iných sfér jeho
osobnosti, pričom je potrebné uviesť, že psychické, zdravotné, pracovné, rodinné
a spoločenské dôsledky vyvolané bezdôvodným obvinením, väzbou a namietaným konaním
jeho osoby majú na neho ako duševne chorého človeka značný vplyv.“ Pozornosti ústavného
súdu však neušlo, že v závere znaleckého posudku z 20. februára 2018 je okrem iného
uvedené, že sťažovateľ netrpí žiadnou duševnou poruchou ani chorobou v zmysle psychózy.
Sťažovateľ ďalej odôvodňuje priznanie finančného zadosťučinenia tak, že ,,... primeranosť
v navrhovanej výške odôvodňuje už vyššie a v sťažnosti uvedenými skutočnosťami“.
Sťažovateľ však v sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnil, akým spôsobom sa
dopracoval k požadovanej sume finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd navyše pripomína, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané
finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým
spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní
o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti
s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc priznať
primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy sťažovateľovi, ktorého
sťažnosti vyhovie v merite veci, nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési
odškodnenie za prípadné prieťahy v konaní príslušného štátneho orgánu, ale má len
akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je
autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom
pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne
základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty
Ako už bolo konštatované, aj samotné správanie sťažovateľa negatívnym spôsobom
prispelo k predĺženiu napadnutého konania. K samotnej dĺžke napadnutého konania tiež
prispelo aj väčšie množstvo svedkov, ktorí okresnému súdu neposkytovali potrebnú
súčinnosť a ktorých selektívna neúčasť na nariadených hlavných pojednávaniach
nezanedbateľnou mierou prispela k spomaleniu napadnutého konania. Ústavný súd
pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia zohľadňoval
predovšetkým celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, prihliadol na charakter
jeho neefektívnej, resp. nesústredenej činnosti, na obdobie jeho nečinnosti, predmet
prerokúvanej veci, jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej význam pre sťažovateľa
a správanie sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 1 500 € bude primerané konkrétnym okolnostiam napadnutého konania (bod 2
výroku tohto rozhodnutia).
36. V časti požadovanej sumy primeraného finančného zadosťučinenia prevyšujúcej
sumu 1 500 € ústavnej sťažnosti ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
VI.
Trovy konania
37. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
38. Pri výpočte trov konania sťažovateľom ústavný súd vychádzal z ustanovení
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“).
39. Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby vykonaný v roku 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa
§ 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva
Slovenskej republiky za prvý polrok 2017, ktorá bola vo výške 921 €), v roku 2019
v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá
bola vo výške 980 €) a v roku 2020 v sume 177,00 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11
ods. 3 vyhlášky, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola vo výške 1062 €). Sadzba za náhradu hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 je
v sume 9,21 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), v roku 2019
je v sume 9,80 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) a v roku 2020
je v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
Právny zástupca vykonal jeden právny úkon v roku 2018, jeden právny úkon v roku 2019
a jeden právny úkon v roku 2020. Ústavným súdom priznaná suma náhrady trov konania
pozostáva teda z odmeny za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti a vyjadrenie), vrátane 20 % dane z pridanej hodnoty. Náhrada trov
konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu takto predstavuje sumu 628,15 €
(bod 3 výroku tohto rozhodnutia).
Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon – ďalšia porada právneho
zástupcu s klientom z 1. júna 2020, ktorý nepovažoval za účelný.
40. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. augusta 2020
Martin Vernarský predseda senátu