Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 716/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-92

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť ,

, , , a

, , zastúpených advokátskou kanceláriou

Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014, za účasti

Krajského súdu v Bratislave, a takto

rozhodol:

1. Základné právo , a

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 25. septembra 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. septembra 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. , a p r i z n á v a

náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur

a osemdesiatosem centov), ktorú im j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátskej kancelárie

Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), , (ďalej len

„sťažovateľ v 2. rade“), a , [(ďalej len

„sťažovateľka v 3. rade“) spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia“ alebo

„navrhovatelia“], ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v súdnom

konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, v ktorom sa na základe žaloby zo 7. apríla 1995 v zmysle jej neskorších zmien

domáhali proti

(ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“ alebo „odporca“), ako právnej

nástupkyni pôvodných žalovaných náhrady škody spôsobenej pri poskytovaní

zdravotníckych služieb a za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukazujú na tieto okolnosti:

«Sťažovateľ 1/ je fyzická osoba, ktorá v rokoch 1972 – 1977 pravidelne na základe

písomných a ústnych pozvánok zdravotníckeho zariadenia chodil darovávať krvnú plazmu.

Sťažovateľ 2/ a sťažovateľ 3/ sú potomkovia sťažovateľa 1/, ktorí sa narodili v roku

1986 s anémiou krvi, a ktorým sťažovateľ 1/ v roku 1986 za účelom záchrany ich života

daroval svoju krv na podnet, respektíve výzvu

Zdravotnícke zariadenie, na ktoré sťažovateľ 1/ chodil pravidelne za účelom

darovania krvnej plazmy, a ktorým bol evidovaný ako darca krvi a krvnej plazmy, bola

(ďalej aj ako „KHTK“ alebo „právny

predchodca žalovaného“).

Je všeobecne známe, že v rokoch 1976 až 1977 vypukla na predmetnom KHTK

epidémia infekčnej vírusovej hepatitídy typu C z dôvodu neodborného procesu odsávania

krvnej plazmy.

Krvná plazma sa na KHTK v odsávala nasledovným spôsobom:

V prvej fáze na odsávanie plazmy z 12 krvných konzerv používali na KHTK len jednu

jedinú odsávaciu ihlu nachádzajúcu sa v jednej odsávacej súprave, ktorú bez sterilizácie

používali opakovane na odsávanie krvnej plazmy z prvej, aj z druhej, aj tretej... až dvanástej

krvnej konzervy a erytrocyty (červené krvinky), ktoré po odsatí plazmy zostali v každej

krvnej konzerve 12 darcom okamžite vracali transfúziou späť do žíl. Po tejto spätnej

retransfúzii erytrocytov (červených krviniek), nasledovala hneď druhá fáza.

V druhej fáze odberu - po odobratí krvi na plazmu pri druhom odbere od 12 darcov,

konajúci personál opätovne zabezpečil krvné konzervy na odstredenie do centrifúgy.

Po odstredení krvi znovu postavili na stôl 12 krvných konzerv a odsávali krvnú

plazmu.

V druhej fáze odberu na odsávanie plazmy zo všetkých 12 krvných konzerv bola

používaná síce nová, ale opätovne len jediná odsávacia ihla, ktorú bez sterilizácie používali

opakovane na odsávanie krvnej plazmy z prvej, druhej, tretej... dvanástej krvnej konzervy.

Po takomto odsatí plazmy darcom znovu vrátili erytrocyty transfúziou späť do žíl.

V darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ odo dňa 22. 02. 1972 do dňa 28. 04. 1977

je zapísaných celkovo 32 tzv. dvojfázových odberov na plazmaferézu..., tzn. so sťažovateľom

1/ darovalo vždy ďalších 11 spoludarcov, aby bolo spolu 12 darcov pri každom odbere, aby

bola vyvážená centrifúga... na KHTK, v ktorej sa vždy na vyváženie do každej vložili len

4 sklenené odberné fľaše objemu 0,5 l, ktoré obsahovali 50 ml. citronanu sodného a 400 ml.

práve odobratej krvi.

Sťažovateľ 1/ teda odo dňa 22. 02. 1972 do dňa 28. 04. 1977 daroval krv

na plazmaferézu spolu s ďalšími viac ako 300 spoludarcami, lebo 300 darcov krvi

na plazmaferézu bolo v rokoch 1976 až 1977 nakazených. Informácie o počte nakazených

darcov sú priamo z roku 1977 z úst od lekárov a konajúceho personálu.

Informácie sa v tom čase šírili ústnou formou, nakoľko na predmetnú kauzu bolo

z politických dôvodov uvalené informačné embargo. Dôkazom embarga je aj zápis – príkaz

pre lekárov z KHTK – v darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ zo dňa 22. 06. 1977:

„Nevydávať potvrdenie o zdravotnom stave!“

Sťažovateľ 1/ preto nemal odkiaľ mať vedomosť o tom, že nie je spôsobilý

na darovanie krvi na plazmaferézu a že má, mal, alebo prekonal infekčnú vírusovú

hepatitídu, lebo lekári mali zákaz povedať mu o tom, že je nakazený...

Darcov, ktorým zistili vírusový zápal pečene a niektorú z ďalších spomínaných

hepatitíd, vyradili navždy z darovania krvi na plazmaferézu. Sťažovateľ 1/ však vyradený

nebol i keď lekári z KHTK tvrdili, že z darovania vyradený bol.

Dňa 19. 10. 1976 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darcom

, ktorý daroval krvnú plazmu celkovo 6x (sťažovateľ 1/ daroval 79x). Odber krvnej

plazmy darcu dňa 19. 10. 1976 bol jeho šiestym a zároveň posledným odberom,

nakoľko v ďalšom období už viac plazmu nedaroval, bola mu totiž následne zistená

hepatitída non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Darcu

po zistení hepatitídy non A – non B navždy vyradili z darovania krvnej plazmy. Bola

preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jeho zdravia a darovaním krvnej plazmy

v rokoch 1976 až 1977. svoj boj s vírusom prehral. Zomrel na cirhózu pečene

dňa 13. 01. 2012. daroval krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom 1/ dňa

19. 10. 1976, čo je dokázané prostredníctvom darcovskej dokumentácie sťažovateľa 1/

v súdnom spise sťažovateľa 1/.

Dňa 14. 12. 1976 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darcom

, ktorý daroval krvnú plazmu len 3x. Odber krvnej plazmy darcu

dňa 14. 12. 1976 bol jeho druhým a predposledným odberom, po treťom jeho odbere

dňa 24. 3. 1976 už následne viac plazmu nedaroval, lebo mu bola diagnostikovaná

hepatitída non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Po zistení

hepatitídy non A – non B vyradili darcu navždy z darovania krvnej plazmy.

Bola mu preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jeho zdravia a darovaním krvnej

plazmy v rokoch 1976 až 1977 a zároveň p. uspel v súdnom spore o náhradu

škody spôsobenej postupom zdravotníckeho zariadenia KHTK. Dôkaz, že p.

daroval krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom 1/ dňa 14. 12. 1976 je v súdnom spise

sťažovateľa 1/.

Dňa 15. 02. 1977 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darkyňou

, ktorá darovala krvnú plazmu celkovo 8x. Odber krvnej plazmy darkyne

dňa 15. 02. 1977 bol jej siedmy v poradí a po poslednom ôsmom odbere

23. 03. 1977 už viac plazmu nedarovala, lebo jej následne diagnostikovali hepatitídu

non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Po diagnostikovaní

hepatitídy non A – non B vyradili darkyňu navždy z darovania krvnej plazmy.

Bola jej preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jej zdravia a darovaním krvnej plazmy

v rokoch 1976 až 1977. Dôkaz, že darovala krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom

dňa 15. 02. 1977 sa nachádza v súdnom spise sťažovateľa 1/.

Týmto trom darcom, ktorí bezprostredne spolu so sťažovateľom 1/ darovali

pre každého z nich v jeden kritický deň krvnú plazmu so sťažovateľom 1/ darca p.

v kritický deň 19. 10. 1976, darca p. v kritický deň 14. 12. 1976

a darkyňa p. v kritický deň 15. 02. 1977 – následne u všetkých zistili

hepatitídu non A – non B a natrvalo ich vyradili z darovania krvnej plazmy (pozn.: aj ďalší

iní darcovia, ktorým diagnostikovali hepatitídu non A – non B boli natrvalo vyradení

z darovania plazmy). Bola preukázaná príčinná súvislosť s poškodením ich zdravia

v súvislosti s darovaním krvnej plazmy v rokoch 1976 až 1977.

Sťažovateľ 1/ nebol nikdy vyradený z darovania krvi na plazmaferézu i keď priniesol

na KHTK po každom pravidelnom vyšetrení na infekčnom oddelení z tzv. cholera barakov

na ulici od primárky potvrdenia v zalepenej obálke, ktorá

im písala, že sťažovateľ 1/ prekonal, mal a má vírusový zápal pečene, hepatitídu

non A non B.

Sťažovateľ 1/ sa o uvedenom dozvedel až po iniciovaní súdneho konania dňa

07. 04. 1995 a potreboval z KHTK svoju zdravotnú dokumentáciu špecialistovi na hepatídy,

aby pripravil posudok o zdravotnom stave sťažovateľa 1/. Sťažovateľ 1/ až v roku 1995

zistil, že aj on mal v roku 1977 potvrdený vírusový zápal pečene, ktorý bol identifikovaný

ako non A – non B, presne tak ako mnohým ostatným darcom, ktorí sa v rokoch 1978

až 1980 súdili za poškodenie zdravia pri darovaní krvnej plazmy v rokoch 1976 až 1977,

a ktorý mu v 1977 roku bol zatajený, lebo v darcovskej dokumentácii mal dňa 22. 06. 1977

príkaz pre personál KHTK „Nevydávať potvrdenie o zdravotnom stave!“.

Sťažovateľ 1/ bol okrem iného evidovaný aj Transfúznym oddelením

z dôvodu, že sťažovateľ 1/ daroval na uvedenom oddelení krv dňa

10. 09. 1970.

Sťažovateľ 1/ bol v roku 1986 pozvaný Transfúznou stanicou

korenšpodenčným lístkom na darovanie krvi pre jeho novonarodené dvojičky

s poznámkou „Prídite darovať krv pre svoje novonarodené dvojičky dňa 30. 9. 1986, lebo

sú anemické (chudokrvné) a majú tú istú krvnú skupinu A1 Rh pozit.“. Sťažovateľ 1/ nebol

pozvaný na predmetný odber krvi závodným lekárom, ako to určovali v tom čase príslušné

metodické pokyny. Transfúzne oddelenie na nemalo krv sťažovateľovi 1/

odobrať, ale malo ho poslať na KHTK, kde by mu krv za účelom darovania jeho deťom

neboli odobrali.

Sťažovateľ 1/, pokiaľ by mal vedomosť o svojom zdravotnom stave, o nakazení

vírusom hepatitídy non A - non B, ktorá bola už v roku 1974 označená ako hepatitída C...,

by svojim novonarodeným deťom svoju krv nikdy nedaroval.

Sťažovateľ 1/ musel dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavila sa u neho

porucha glukózovej tolerancie, objavili sa u neho ľahká steatóza, stredne ťažká fibróza,

cervikobrachiálny syndróm, 3x musel podstúpiť biopsiu pečene. Ďalej, opakovane sa u neho

objavil genotyp 1b, ktorý je najrezistentnejší, objavila sa u neho vysoká pozitivita HCV –

RNA, opakované rapídne množenie vírusu HCV-RNA (kvantita: 33 400 000 umol/ml. Z roku

2013. Norma je 0-59 umol/ml.), preto bol 4x nastavený na liečbu inj. PEGIFN-alfa 2a

v kombinácii s Ribavirínom a pri štvrtej liečbe aj v kombinácii s liekom Incivom, ktorá

doposiaľ nebola úspešná. Samotná liečba mala aj veľa nežiaducich účinkov o. i. aj silné

vypadávanie vlasov, poruchy spánku, podráždenie, poruchy sústredenia a iné.

Sťažovateľ 2/ musel dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavilo sa u neho

zhoršenie psychického stavu, agresivita, dostal od lekára odporučenie prestupu na inú

školu, musel sa vyhýbať zvýšenej fyzickej a psychickej záťaži. U sťažovateľa 2/ sa objavila

a trvala mierne pokročilá fibróza, hyperbilirubinémia, anémia ľahkého stupňa, leukopénia.

Rovnako aj sťažovateľ 2/ musel podstúpiť biopsiu pečene. Taktiež sa u neho objavil genotyp

1, objavila sa u neho vysoká pozitivita HCV-RNA, rapídne množenie vírusu HCV-RNA

(kvantita: 638 000 umol/ml., Norma je 0-59 pmol/ml.), preto bol nastavený na liečbu

inj. PEGIFN-alfa 2a v kombinácii s Ribavirínom. Samotná liečba mala aj veľa nežiaducich

účinkov o. i. aj silné vypadávanie vlasov a iné.

Sťažovateľka 3/ musela dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavilo sa u

nej zhoršenie psychického stavu, agresivita, musela sa vyhýbať zvýšenej fyzickej a

psychickej záťaži. U sťažovateľky 3/ sa objavila fibróza pečene, musela dodržiavať

hepatoprotektívny režim, podstúpila biopsiu pečene. Aj u nej došlo k rapídnemu množeniu

vírusu HCV-RNA (kvantita: 415 000 kópií/ml., norma je 0-59 kópií/ml.), preto bola

nastavená na liečbu inj. PEGIFN-alfa 2a v kombinácii s Ribavirínom, ktorá mala veľa

nežiaducich účinkov, a iné.

Sťažovateľovi 1/ bola informácia o tom, že je nositeľom vírusovej hepatitídy C

oznámená v novembri roku 1993. Podľa zdravotnej dokumentácie sťažovateľa 1/ bol

sťažovateľ 1/ nositeľom tohto ochorenia už od roku 1977. Hepatitída C u sťažovateľa 1/

mala a stále má ťažší dlho trvajúci priebeh. Vírus HCV RNA sa v tele sťažovateľa 1/

neustále množí. Sťažovateľ 1/ bojuje s hepatitídou C už vyše 3 desaťročia. Choroba

u sťažovateľa 1/ naďalej trvá.

U sťažovateľov 2/ a 3/ bolo ochorenie – vírusovej hepatitídy C zistené v roku 1994.

Aj v tomto prípade je nesporné, že hepatitída typu C mala u sťažovateľov 2/ a 3/ ťažší a

dlho trvajúci priebeh, a to od roku 1994 – do roku 2009. Sťažovatelia 2/ a 3/ podstatnú časť

svojho života prežili bez akejkoľvek zdravotnej pohody.

Sťažovatelia 2/ a 3/ dostali v marci roku 2010 od svojho ošetrujúceho lekára

lekársku správu, kde je uvedené: „Nemožno vylúčiť relaps chronickej

hepatitídy C, ani xenibioticky podmienené poškodenie pečene“.

V priebehu súdneho konania bolo znalcom odporučené priznať sťažovateľom

mimoriadne zvýšenie bolestného z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Okrem samotných

útrap spojených s jednotlivými úkonmi liečby a diagnostiky ochorenia bolo dôvodom

hodným osobitného zreteľa i skutočnosť, že sťažovatelia 2/ a 3/ sa väčšine lekárskych

postupov podrobili ako maloletí.»

Žalovaná s uvedenou argumentáciu sťažovateľov nesúhlasila a žalobu žiadala

v celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania pred okresným súdom argumentovala

najmä tým, že v priebehu celého obdobia darovania krvi zo strany sťažovateľa v 1. rade

bežnou formou a formou plazmaferézy bol spôsob odberu a spracovania krvi na Klinike

hematológie a transfuziológie v na vykonávaný podľa platných

predpisov vydaných Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s cieľom zníženia

rizika prenosu potransfúznej hepatitídy krvnými prípravkami. Žalovaná v tejto súvislosti

uviedla, že vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade nebolo dosiaľ preukázané splnenie

predpokladov zodpovednosti za škodu u jej právneho predchodcu, a to predovšetkým pokiaľ

ide o otázky príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy a vznikom hepatitídy typu

C. Vo vzťahu k svojej prípadnej zodpovednosti za škodu spôsobenú sťažovateľom v 2. rade

a sťažovateľkou v 3. rade tvrdila, že z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne

preukázané, že sťažovateľ v 1. rade mal plnú vedomosť o svojom ochorení, a tým

aj vedomosť o svojej nespôsobilosti darovať krv, a napriek tomu sa rozhodol dobrovoľne

ju sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľke v 3. rade darovať, čím zároveň došlo k prenosu

vírusovej hepatitídy typu C aj na nich.

Okresný súd rozsudkom č. k. -377 zo 6. novembra 2007 rozhodol tak,

že žalobu sťažovateľov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

-442 z 29. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súd č. k. -377

zo 6. novembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd po tom, ako vec opätovne po doplnení dokazovania prerokoval,

a vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k.

-723 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) opätovne

rozhodol tak, žalobu sťažovateľov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd

svoje rozhodnutie po skutkovej stránke odôvodil predovšetkým tým, že „[v] auguste 1976

v rámci pravidelných laboratórnych vyšetrení darcov boli u žalobcu v 1. rade po prvýkrát

zistené zvýšené hodnoty pečeňových (hepatálnych) enzýmov, ktorých aktivita kolísala.

Od júla 1977 bol žalobca v 1. rade sledovaný na Klinike infektológie s dg. záverom vírusový

infekčný zápal pečene bez žltačky (Hepatitis virosa anicterica.)

V tom istom čase bol žalobca v 1. rade Klinikou hematológie a transfuziológie

vyradený z darcovstva krvi i plazmy, neskôr mu boli realizované odbery krvi a plazmy len

za účelom výroby laboratórnych sanguitestov.

Žalobca v 1. rade po narodení žalobcov v 2. a 3. rade dvojičiek a

dňa 18. 8. 1986 a zistení anémie (chudokrvnosti) u oboch delí, poskytol

k indikovanej transfúzii pre obe deti svoju krv, ktorá bola obom podaná dňa 2. 10. 1986

(z odberu dňa 30. 9. 1986), kedy boli obe deti infikované vtedy ešte stále neznámym vírusom

hepatitídy C, v danom čase bol žalobca v 1. rade vyradený z darcovstva krvi a plazmy,

čo mu muselo byť známe.“. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k nároku sťažovateľa v 1. rade

právne odôvodnil s poukazom na znenie a . Pokiaľ ide

o posúdenie zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej podľa § 238 Občianskeho

zákonníka, okresný súd konštatoval, že „v tomto konkrétnom prípade nemôže ísť

o zodpovednosť podľa , pretože nejde o škodu, ktorá by mala

pôvod v povahe prístroja, nástroja, či inej veci, ktoré sa použili, ale v samotnom spôsobe

vykonania odberu krvi a krvnej plazmy (R 15/1986)“.

V súvislosti s posúdením nároku sťažovateľa v 1. rade podľa § 421 Občianskeho

zákonníka okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „[v] celom doterajšom konaní

nebolo zavinenie právneho predchodcu žalovanej preukázané. Z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že postup právneho predchodcu žalovanej bol jednoznačne vykonaný lége artis

v súlade s vtedy známym stavom medicínskych poznatkov (hepatitída typu C bola objavená

až v roku 1989) a podľa platných predpisov. K takémuto názoru dospeli aj znalci

v predchádzajúcom priebehu konania. Z uvedeného dôvodu na strane právneho predchodcu

žalovanej je daný liberačný dôvod podľa .“.

Následne sa okresný súd zaoberal aj otázkou príčinnej súvislosti medzi darovaním

plazmy sťažovateľom v 1. rade v priebehu rokov 1972 až 1977 a diagnostikovaním

hepatitídy typu C, kde s poukazom na závery v konaní vykonaných znaleckých posudkov

konštatoval, že táto „nebola jednoznačne preukázaná..., nakoľko nemožno vylúčiť iné formy

nákazy hepatitídou typu C, ktorá sa... prenáša aj inak (lekárske zákroky, sexuálnym stykom,

neznámy prenos a pod.)“.

Okresný súd sa ďalej zaoberal posúdením nárokov sťažovateľa v 2. rade

a sťažovateľky v 3. rade, pričom pre účely svojho rozhodnutia považoval za rozhodujúce

posúdenie otázky, či sťažovateľ v 1. rade v čase pred darovaním krvi sťažovateľovi

v 2. rade a sťažovateľke v 3. rade vedel o tom, že „nie je vhodným darcom...“.

Okresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

že vedomosť sťažovateľa v 1. rade o tom, že je vylúčený z darcovstva krvi, jednoznačne

vyplynula zo skutočností, že

„a) už v roku 1977 urobila záver o anikterickej vírovej hepatitíde.

Žalobca v 1. rade nemôže tvrdiť, že o tejto skutočnosti nevedel, nakoľko je preukázané,

že bol s touto diagnózou ďalej sledovaný a liečený v pravidelných intervaloch na Klinike

infektológie. Toto potvrdzuje aj záver Znaleckého posudku

zo dňa 10. 6. 2012 číslo

101/2012 (str. 3).

b) následne bol žalobca v 1. rade vyšetrený a

a bolo mu oznámené, že nie je vhodným darcom. Bola mu odporúčaná liečba u hepatológa

a hematológa.

c) v roku 1986 prednosta Kliniky hematológie a transfúziológie

na naliehanie žalobcu v 1. rade povolil darovanie

na laboratórne účely;

d) o tejto skutočnosti bol žalobca v 1. rade poučený

a obdržal preukaz na výrobu diagnostických sér.

e) znalecký posudok

zo dňa 10. 6. 2012 číslo 101/2012 v poznámke č. 3 pod čiarou na str. 4

jednoznačne konštatuje vedomosť žalobcu v I. rade o vylúčení z darcovstva.“.

Na základe uvedených skutkových záverov okresný súd konštatoval, že sťažovateľ

v 1. rade krv svojím deťom daroval z vlastného rozhodnutia, pričom tak „neštandardne

urobil na transfuziologickom pracovisku na hoci dovtedy pôsobil ako darca

plazmy na laboratórne účely na transfuziologickom pracovisku na ulici a ako

pravidelný darca mal vedomosť o tom, že každý darca má darovať krv vždy len na jednom

konkrétnom pracovisku z dôvodu, aby bolo možné odsledovať a kontrolovať dodržanie

predpísaných intervalov odberov... Z neznámeho dôvodu žalobca v 1. rade ani neinformoval

personál transfuziologického pracoviska na že je pravidelným darcom krvi

na pracovisku na čo by znamenalo okamžitú komunikáciu medzi týmito

pracoviskami.“.

Okresný súd ďalej konštatoval, že „[t]ransfúzia pre žalobcov v 1. a 2. rade prebehla

zo strany právneho predchodcu žalovanej lége artis“.

Na základe už uvedených skutočností okresný súd vo vzťahu k nárokom uplatneným

sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade dospel k záveru, že „medzi postupom

právneho predchodcu žalovanej a vznikom škody u žalobcov v 2. a 3. rade neexistuje

príčinná súvislosť. Zodpovednosť žalovanej v takom prípade nie je možné konštatovať.“.

Proti tomuto rozsudku v rozsahu, v ktorom okresný súd zamietol žalobu

sťažovateľov, podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom na podklade dôvodov v ňom

uvedených navrhli rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom

rozsahu vyhovieť.

Sťažovatelia svoje odvolanie odôvodnili tým, že okresný súd (i) vec nesprávne

právne posúdil, (ii) na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a (iii) svojím postupom im v konaní odňal možnosť konať pred súdom.

V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovatelia predovšetkým namietali,

že okresný súd žiadnym spôsobom nereagoval na ich skutkovú argumentáciu uplatňovanú

v priebehu súdneho konania.

Sťažovatelia v odvolaní namietali, že „[z] odôvodnenia rozsudku... (okresného súdu,

pozn.) je zrejmé, že súd opakovane (ako v prípade rozsudku zo dňa 6. 11. 2007, č. k.

-377) vychádzal pri rozhodovaní o ich nárokoch výlučne z dôkazov

predložených odporcom, tvrdení žalovaného a zo znaleckých posudkov č. 4/2002

a č. 16/2004, ktorých výpovedná hodnota je v niektorých prípadoch po ich podrobnom

preštudovaní a porovnaní so súdnym spisom viac ako otázna...

[s]úd na dôkazy predložené žalobcami neprihliadol a ani sa nevysporiadal

bsahom výpovedí svedkov, navrhnutých žalobcami (napr. výpovede...

a. i.).“.

K vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave uviedli, že «je zjavné,

že [jeho] zdravotná dokumentácia..., ktorá sa nachádza ako dôkaz v súdnom spise

vykazuje známky manipulácie a najmä obsahuje už spomínanú poznámku „Nevydávať

potvrdenia o zdravotnom stave“ zo dňa 22. 06. 1977, ktorej pravdepodobnou autorkou

je ...

Lekári z KHTK tým porušili a opakovane porušovali platné predpisy. Žalobca 1/,

ktorému bola 14. 07. 1977 zistená diagnóza „Hepatitis virosa anicterica“, mal byť natrvalo

vyradený z darovania... [a] podľa žiadnych predpisov [mu] lekári nesmeli povoliť darovanie

plazmy na Sanguitesty, nemali o tom ani uvažovať. Naopak, tým, že mu v darcovskej

dokumentácii opakovane nechávali záznam „Môže pokračovať“ ho opakovane uvádzali

do omylu, že len vtedy ho zavolajú na odber krvi na plazmaferézu, keď je zdravý.

Nie je pravdou, že by bolo preukázané, že právny predchodca žalovaného poučil

žalobcu 1/ o jeho ochorení. Naopak, je len preukázané, že boli realizované odbery krvného

materiálu...

Žalobca 1/ teda preukázateľne nemohol vedieť o svojom ochorení v čase darovania

krvi svojim deťom.». V tejto súvislosti sťažovateľ v 1. rade poukázal na to, že „z vyjadrenia

Štátneho zdravotného ústavu č. ŠZÚ/70-589-9513/98 zo dňa

01. 10. 1998... vyplýva, že lekári z KHTK porušili ohlasovaciu povinnosť a v 1992 roku

a ani do 01. 10. 1998 právny predchodca žalovaného nenahlásil prípad pozitivity

na hepatitídu žalobcu 1/, ako mu to ukladali predpisy“.

Pokiaľ ide otázku príčinnej súvislosti, sťažovateľ v 1. rade uviedol, že «záver súdu,

že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nakazením žalobcu 1/ a darovaním plazmy...

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Okrem toho ide o nové skutkové zistenie súdu prvého stupňa. V rozsudku

č. k. -377 zo dňa 06. 11. 2007 totiž súd absenciu príčinnej súvislosti ako dôvod

pre zamietnutie žaloby neuvádza, keď vtedajšie odôvodnenie oprel najmä o záver, že postup

zdravotníckeho zariadenia bol lége artis. Z uvedeného nového skutkového zistenia teda

vyplýva aj nové, tzv. prekvapivé právne posúdenie veci...

Žalobca 1/ dostatočne preukázal, že nikdy nebol informovaný o tom, že je nositeľom

vírusu hepatitídy, lebo darcovská dokumentácia zo dňa 22. 06. 1977 obsahuje poznámku

„Nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave“ a následne sa diagnóza: „Hepatitis virosa

anicterica“ vyskytuje v zdravotnej dokumentácii žalobcu 1/ (lekárske správy z 01. 07. 1977,

14. 07. 1977, 13. 10. 1977 od , ktoré sú založené v súdnom spise)...

Žalovaný vôbec nepreukázal, že žalobca 1/ bol už nakazený pri darovaní plazmy...

Preukazovanie príčinnej súvislosti pri škode na zdraví vzniknutej infikovaním

prenosnou chorobou je mimoriadne náročné.

Akceptovanie právneho názoru o potrebe jednoznačnej nespochybniteľnej príčinnej

súvislosti medzi darcovstvom plazmy a infikovaním by ad absurdum znamenalo, že žalobca

1/ by musel po viac ako 17 rokoch od svojho nakazenia predložiť súdu konkrétnu krvnú

vzorku, ihlu a pod.

Za rozhodujúci dôkaz treba v tomto smere považovať zdravotnú dokumentáciu

žalobcu 1/. V tejto sa prvý záznam o zvýšených hodnotách hepatálnych enzýmov objavuje

v roku 1977, teda v rovnakom období ako u ostatných nakazených darcov. V uvedenom čase

bol žalobca 1/ stále pravidelným darcom.

Právny názor súdu prvého stupňa o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi

darovaním plazmy a infikovaním sa hepatitídou C u žalobcu 1/ preto podľa názoru

neobstojí... Podporne k tomuto žalobcovia poukazujú na odôvodnenie uznesenia NS SR

sp. zn. zo dňa 11. 09. 2013 v právnej veci účastníkov

c/a Národná transfúzna služba o náhradu škody na zdraví, kde ide o skutkovo a právne

identickú vec.

Z vykonaného dokazovania v tomto konaní vyplynulo..., že žalobca, pán

, sa nakazil vírusom hepatitídy C pri darovaní krvnej plazmy dňa 21. 03. 1977

a zvýšené pečeňové testy mu boli zistené v máji 1977. krv na plazmaferézu

daroval celkovo 3 krát... [a] bol na odbere spolu so žalobcom 1/ dňa 14. 12. 1976. Následne

pán krv daroval ešte dňa 24. 03. 1977. Následne mu bola zistená diagnóza:

„Hepatitis virósa anicterica“, a bol natrvalo vyradený z darovania. Žalobca 1/ v období

od 22. 02. 1972 do 28. 04. 1977 daroval krv na KHTK na plazmaferézu celkovo 32x (dôkaz

je v darcovskej dokumentácii, ktorá je v spise). Pri každom odbere jeho krvi...

na plazmaferézu bolo vždy prítomných 10-12 spoludarcov, ktorí tiež darovali krv

na plazmaferézu. Žalobca 1/ dával krv na plazmu celkovo s 320 darcami, pričom mnohí boli

neskoršie vyradení z darovania natrvalo. Je preto absolútne nemožné, aby sa jeho

ochorenie posudzovalo inak než tak, že [jeho] ochorenie... je v príčinnej súvislosti

s darovaním krvi na plazmaferézu v rokoch 1976-1977... [Z tohto dôvodu]... dôkazy

v súdnom spise to potvrdzujú, že žalobca 1/ sa nakazil na KHTK v rokoch 1976-1977

pri darovaní krvi na plazmaferézu, kedy prepukla hepatitída medzi darcami. Je preto

nespochybniteľná aj príčinná súvislosť s jeho ochorením a darovaním krvnej plazmy

v rokoch 1976-1977 a následnom diagnostikovaní hepatitídy C zistenej u žalobcu 1/ v roku

1993, ktorá bola iným darcom krvi uznaná.».

K zodpovednosti za škodu podľa sťažovateľ v 1. rade

uviedol, že „[v] posudzovanom prípade nastala... objektívna zodpovednosť právneho

predchodcu žalovaného za vzniknutú škodu..., [pretože]... odberná sústava, ktorou právny

predchodca žalovaného realizoval odber krvnej plazmy... spĺňa definíciu prístroja“.

Pokiaľ ide o posudzovanie zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej podľa

, sťažovateľ v 1. rade uviedol, že „zavinenie na strane

zdravotníckeho zariadenia bolo preukázané.

Skutočnosť, že právny predchodca žalovaného nepostupoval pri odbere krvnej

plazmy lege artis, je potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov a vyplýva i z obsahu

súdneho spisu...

Právny predchodca žalovaného nevykonal pri odbere plazmy a ani neskôr

pri transfúzii krvi žalobcom 2/ a 3/ všetky nevyhnutné ochranné opatrenia proti prenosu

infekčných chorôb... Aj vtedy platné právne predpisy a interné usmernenia a najmä úroveň

poznania lekárskej vedy, nedovoľovali vykonávať odber krvného materiálu nesterilnou

ihlou...

Pokiaľ právny predchodca žalovaného realizoval odber od viacerých darcov jednou

ihlou, do dvojlitrovej sklenenej fľaše, vystavil ich tak riziku nákazy krvou prenosnými

ochoreniami.

Ďalším porušením prevenčnej povinnosti zo strany právneho predchodcu žalovaného

bolo neinformovanie žalobcu 1/ o jeho zdravotnom ochorení a jeho nenahlásení ako osoby

infikovanej infekčnou chorobou príslušnému úradu.“.

Sťažovateľ v 1. rade tiež uviedol, „že právny predchodca žalovaného uznal v iných

prípadoch svoju zodpovednosť za škodu na zdraví iných darcov, ktorí sa nakazili

v rovnakom prostredí ako žalobca 1/...“.

Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade uviedli, že boli predovšetkým nakazení

„z dôvodu, že pri krvnej transfúzii bola použitá krv, ktorá nebola testovaná na prítomnosť

infekčných chorôb. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že im bola aplikovaná

krv od viacerých darcov, teda nielen od žalobcu 1/.“.

Sťažovatelia v závere svojej odvolacej argumentácie uviedli, že okresný súd im odňal

možnosť konať, a to „vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď sa... žiadnym

spôsobom nevyporiadal s ich právnou argumentáciou...“.

V tejto súvislosti konkrétne uviedli, že «pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení

svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom neuvádza a teda ani argumentačne nereaguje

na fakt, že:

1. Zdravotná dokumentácia žalobcu 1/ preukázateľne obsahuje pokyn lekára

„Neinformovať o zdravotnom stave!“, a preto... nemal odkiaľ mať vedomosť o tom, že nie je

spôsobilý na darovanie;

2. Podľa rozsudku vtedajšieho Obvodného súdu Bratislava I so sp. zn.

zo dňa 10. 04. 1980 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05.

1981, sp. zn. , bola na základe poznatkov vtedajšej lekárskej vedy a podľa vtedy

platného práva ustálená zodpovednosť právneho predchodcu žalovaného za vznik škody

na zdraví darcov;

3. Podľa rozhodnutia iného senátu Okresného súdu Bratislava I, ktorý v skutkovo

a právne zhodných konaniach zaviazal odporcu na náhradu škody (rozsudky OS BA I č. k.

-143 zo dňa 11. 07. 2008, č. k. -362 zo dňa 24. 04. 2010),

žalovaný zodpovedá za škodu vzniknutú na zdraví darcov;

4. Samotní hlavní odborníci vtedajšieho Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

socialistickej republiky ako napr. toľko spomínaný

v dobovej korešpondencii z roku 1977 uznávali, že sa pri odbere plazmy nerešpektovali

poznatky vtedajšej lekárskej vedy a porušovali interné smernice a všeobecne záväzné

právne predpisy;

5. Žalobcovia argumentovali vo svojich podaniach okrem objektívnej zodpovednosti

právneho predchodcu žalovaného za škodu a porušenia lege artis, že odber krvnej plazmy

a transfúzia krvi žalobcom 2/ a 3/ boli realizované v rozpore s ustanovením § 415

;

je potom rozhodnutie súdu prvého stupňa nepresvedčivé a nepreskúmateľné.».

O predmetnom odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -795 z 25. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo

„napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1

ako vecne správny potvrdil. Krajský súd v odôvodnení

svojho rozsudku uviedol:

«Základ predmetného nároku na náhradu škody treba s poukazom na ustanovenie

posúdiť podľa v znení platnom

do 1. 1. 1992..., a správne prvostupňový súd posudzoval, či odporca resp. jeho právny

predchodca zodpovedá za škodu v zmysle , keď

mal zato, že nie je možné posudzovať vec v zmysle podľa

ktorého organizácia zodpovedá i za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod

v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri poskytnutí služby použili...

V zmysle citovaného ustanovenia organizácia zodpovedá za škodu len vtedy, ak bola

škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci použitej

pri poskytovaní služby. Výklad pojmu „okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja

alebo inej veci treba chápať tak, že o takéto okolnosti ide najmä“ tam, kde škoda vznikla

v dôsledku vady použitého prístroja alebo inej veci. Ak nie je preukázané, že práve tieto

okolnosti vyvolali poškodenie zdravia, nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti

za škodu podľa . Je však vylúčené aby podľa tohto

ustanovenia bola posúdená zodpovednosť zdravotníckej organizácie za škodu, ktorá nemala

príčinu v povahe konkrétneho použitého prístroja alebo inej veci, ale v samom

zdravotníckom zákroku, prípadne v spôsobe jeho vykonania. V takomto prípade

zdravotnícka organizácia zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 421 Občianskeho

zákonníka.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade

navrhovateľa 1./ nie je možné posudzovať zodpovednosť odporcu, resp. jeho právneho

predchodcu podľa ustanovení , keď škoda nebola spôsobenú

okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci /ihly, odsávacej

súpravy/..., keď pôvod v povahe prístroja alebo inej veci nemá ani tá okolnosť, že pacient

navrhovateľ 1./ sa pri ošetrení v zdravotníckom zariadení právneho predchodcu odporcu

dostal do styku s osobou, ktorá bola nosičom určitého vírusu a od nej sa prípadne nakazil.

Odvolací súd len v tomto smere poukazuje nato, že sám navrhovateľ 1./ odôvodňoval svoj

návrh tým, že právny predchodca odporcu v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy a krvi

nedodržal základné zásady asepsy, t. j. krvný materiál sa neodoberal sterilným spôsobom

neboli dodržané základné prevenčné povinnosti, ktoré by zabránili vzniku škody na jeho

zdraví.

Aplikácia ustanovenia nie je možná ani vo vzťahu

k navrhovateľom 2./ a 3./, ktorý si svoje nároky odvodzovali od toho, že navrhovateľovi 1./

právny predchodca odporcu vedome zatajil informácie o jeho zdravotnom stave a týmto

nezákonným postupom právneho predchodcu odporcu a porušením jeho povinností

pri transfúzii krvi v zmysle vtedy platných predpisov a prevenčnej povinnosti došlo k ich

infikovaniu hepatititídou typu C. To znamená, že navrhovatelia 2./ a 3./ si ani neuplatňovali

náhradu škody na zdraví, ktorá mala byť spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod

v povahe prístroja alebo inej veci, ale táto mala byť spôsobená porušením konkrétnych

povinností právneho predchodcu odporcu pri transfúzii krvi.

Vzhľadom na uvedený záver potom prvostupňový súd správne skúmal splnenie

zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 421 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého organizácia zodpovedá občanovi za škodu, ktorú mu spôsobila

porušením právnej povinnosti.

Podľa sa organizácia zodpovednosti zbaví,

ak preukáže, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno

od nej požadovať. Svojej zodpovednosti sa však nemôže zbaviť poukazom na to, že plnila

opatrenie nadriadených orgánov.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle citovaného

ustanovenia sú a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie. Dôkazné bremeno ohľadom

preukázania existencie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zaťažuje poškodeného,

teda v prejednávanej veci navrhovateľov.

Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore

s objektívnym právom... Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo

k porušeniu právnej povinnosti ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov

a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať... Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných

požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom

a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, pričom vzťah medzi protiprávnym

úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Zavinením

sa rozumie psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Tento vzťah

je vyjadrený buď ako priamy alebo nepriamy úmysel alebo ako vedomá alebo nevedomá

nedbanlivosť.

V oblasti poskytovania zdravotníckej starostlivosti sú zdravotnícke zariadenia

postupovať v súlade s poznatkami lekárskej vedy a takýto postup je označovaný ako

„lége artis“. Nedodržanie týchto pravidiel je protiprávnym konaním. Všetko je treba

posudzovať tzv. „ex ante“, t. j. na základe poznatkov, ktoré mal lekár k dispozícii v čase

svojho rozhodnutia, resp. v čase prevedenia zákroku. Špecifikom sporov o náhradu škody

na zdraví v súvislosti s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti spočíva v tom, že otázku

či zdravotnícke zariadenia postupovalo ,,lege artis“ je nutné posudzovať za pomoci znalcov

– lekárov a podkladom pre právny záver o porušení povinnosti je spravidla znalecký

posudok z odboru zdravotníctva.

Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

zastáva názor, že k žiadnemu porušeniu právnej povinnosti právneho predchodcu odporcu

vo vzťahu k navrhovateľovi 1./ nedošlo, pretože postup právneho predchodcu odporcu

bol lége artis. Uvedené závery vyplývajú zo Znaleckého posudku Lekárskej fakulty

č. 4/2002, ktorá konštatovala, že postup pri odbere

krvnej plazmy vykonávanej u právneho predchodcu odporcu – Klinika hematológie

a transfuziológie v v rokoch 1976-1977 bol lége artis a to v súlade s Metodickým

pokynom o plazmaferéze – Vestník MZ SR č. 28/1970 č. 12 zo dňa 30. 12. 1970, ďalej

z vyjadrenia Ministerstva zdravotníctva SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa

3. 2. 1997 keď, komisia zriadená podľa Výnosu Ministerstva zdravotníctva SR

D/2-H na základe sťažnosti navrhovateľa 1./ nezistila zavinenie pracovníkov právneho

predchodcu odporcu, ani postup non lége artis. Nepriamo tieto závery vyplývajú

aj z kontrolného Znaleckého posudku fakultnej nemocnice č. 16/2004, ktorý

nekonštatoval porušenie právnych predpisov pri odbere krvnej plazmy a len uviedol,

že v odborovej norme Zmiešaná ľudská krvná plazma ON 864810 (MZ ČSR), JK 265

schválená 14. 6. 1977, nie je uvedené či odsávanie plazmy sa má robiť jednou alebo

viacerými odsávacími súpravami, keď konkrétny pracovný postup si stanovovalo

každé pracovisko osobitne. Postup lége artis potvrdili aj svedecké výpovede

pracovníkov právneho predchodcu odporcu /č. l. 45 spisu/,

/č. l. 46 spisu/, / č. l. 50,

122 spisu/, /č. l. 76, 118 spisu/.

Odvolací súd sa s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, stotožňuje

zo závermi súdu prvého stupňa, že plazmaferéza bola vykonaná v súlade s vtedajšími

štandardmi, postupmi a usmerneniami, bez ohľadu nato, ako sa tieto postupy javia vo svetle

súčasných medicínskych poznatkov. Listy a metodické usmernenia

ktoré v konaní predložili navrhovatelia, sú podľa názoru odvolacieho súdu právne

irelevantné, nakoľko hodnotia ex post postup, ktorý prebehol v súlade s vtedajšími

predpismi a až následne, keď sa vyskytol problém tieto predpisy sa začali prehodnocovať

a boli prijaté metodické opatrenia a to v roku 1978 /Metodické opatrenie uverejnené v bode

6, vo Vestníku MZ SSR čiastka 16-17 z 15. 10. 1978/.

Rovnako nie je možné dospieť k záveru o porušení prevenčnej povinnosti definovanej

ustanovením právnym predchodcom odporcu. Citované

ustanovenie ukladá povinnosť každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak,

aby nezapríčinil vznik škody, a jeho aplikácia prichádza od úvahy vtedy, ak neexistuje

konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje

/pozri uznesenie NS ČR sp. zn. , čo ale nie je daný prípad, keď postup pri

odbere krvnej plazmy bol upravený vyššie citovanými Smernicami MZ SSR a preto

neprichádza do úvahy použitie ustanovenia .

Odvolací súd ďalej má zato, že ak by sa teoreticky aj pripustilo určité porušenie

právnych povinností právneho predchodcu odporcu, ktoré ale v konaní preukázané nebolo,

návrhu navrhovateľa 1./ by nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný

ďalší zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a škodou na zdraví navrhovateľa 1./, keď nebol jednoznačne

preukázaná príčinná súvislosť medzi darovaním krvnej plazmy v roku 1977 a vznikom

chronickej hepatitídy typu C, ktorá mu bola potvrdená dňa 15. 04. 1992.

Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti

za škodu nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, či pripustenie

možnosti vzniku škody v dôsledku jeho protiprávneho konania, ale príčinná súvislosť musí

byť naisto daná. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda na zdraví vznikne

v dôsledku konkrétneho zavineného protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie

a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vzhľadom nato, že existencia príčinnej

súvislosti sa nepredpokladá, musí byť bezpečne preukázaná, nestačí tú iba

pravdepodobnosť a ako už bolo uvedené dôkazné bremeno je v tomto smere na strane

navrhovateľov.

Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že táto príčinná

súvislosť v konaní preukázaná nebola. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť

jednoznačný záver, že navrhovateľ 1./ sa infikoval vírusom chronickej hepatitídy typu C

v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy, keď podľa Znaleckého posudku Lekárskej fakulty

č. 4/2002, ochorenie je známe od roku 1989, prenáša

sa hlavne krvou medzi i. v narkomanmi, menej prípadov je po infúzii krvi, zriedkavo

pohlavným stykom, úzkym kontaktom v rodinách z matky na dieťa, keď ani pri tejto infekcii

sa vo viac ako 40 % nedarí zistiť akým spôsobom sa infekcia preniesla. Z kontrolného

Znaleckého posudku fakultnej nemocnice č. 16/2004 vyplýva, že hepatitída C

sa prenáša parenterálne – krvou, zdravotníckymi výkonmi pri nedostatočnej sterilizácii

a dezinfekcii nástrojov, ale je možný aj prenos úzkym kontaktom v rodine, či pohlavnom

styku, keď v mnohých prípadoch sa u anti-HCV pozitívnych osôb nezistí cesta prenosu

infekcie a vzhľadom k tomu, nie je možné príčinnú súvislosť vzniku ochorenia navrhovateľa

1./ s jeho pôsobením darcu krvi a krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuziológie

v v rokoch 1972-1992 ani jednoznačne potvrdiť ani jednoznačne vylúčiť.

K rovnakým záverom dospeli aj znalecká organizácia Inštitút forezných medicínskych

expertíz, s. r. o. vo svojom Znaleckom posudku č. 101/2012, resp.

zodpovedný za vypracovanie znaleckého posudku /č. l. 680 spisu/ a svedok

, špecialita na hematológiu a transfuziológiu /č. l. 65 spisu/.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že ani jeden zo znaleckých posudkov, svedkovia

nevedeli jednoznačne ustáliť príčinnú súvislosť medzi nakazením navrhovateľa 1/

hepatitídou typu C a odberom krvnej plazmy v rokoch 1972-1977, znalecké posudky,

svedkovia hovoria o určitej rôznej miere pravdepodobnosti, avšak príčinnú súvislosť

jednoznačne nepotvrdzujú, uvádzajú aj iné cesty /možnosti/ nákazy hepatitídou typu C

po roku 1977 a dokonca uvádzajú, že v cca 40 % prípadoch nie je možné zistiť spôsob

prenosu infekcie. Podľa týchto znaleckých posudkov a zdravotnej dokumentácie boli

u navrhovateľa 1./ zvýšené hepatálne testy už v septembri roku 1976, keď v roku 1977

nebola navrhovateľovi zistená hepatitída typu C /táto vtedy ani nebol známa, nebolo

ju možne diagnostikovať/, ale anikterická vírusová hepatitída, tzv. hepatitída non A non B,

ale nie všetky hepatitídy typu non A non B diagnostikované pre objavením vírusu hepatitídy

typu C môžu byť považované za hepatitídu typu C.

Za tejto dôkaznej situácie podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné urobiť

jednoznačný záver o tom, že príčinou vzniku chronickej hepatitídy typu C u navrhovateľa 1./

bol odber krvnej plazmy vykonaný právnym predchodcom odporcu v roku 1977.

Iba pravdepodobnosť, resp. nemožnosť vylúčenia, že sa navrhovateľ 1./ infikoval vírusom

hepatitídy typu C práve pri odbere krvnej plazmy v roku 1977, pre tento záver nepostačuje.

Vo vzťahu k nárokom navrhovateľov 2./, 3./ odvolací súd dospel k rovnakému záveru

ako súd prvého stupňa, že ani v ich prípade neboli rovnako preukázané predpoklady vzniku

zodpovednosti za škodu podľa .

Postup právneho predchodcu odporcu (Kliniky hematológie a transfuziológie

) pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./

bol v súlade s príslušnými predpismi t. j. bol lége artis, čo vyplýva z vyššie citovaných

znaleckých posudkov č. 4/2002 a č. 16/2004, z výsluchu svedkyne ,

vedúcej II. Detskej kliniky (č. l. 185 spisu), z Vyjadrenia MZ SR, sekcia

zdravotnej starostlivosti zo dňa 5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala

sťažnosť navrhovateľa 1./. Ak navrhovatelia namietali porušenie povinností právneho

predchodcu odporcu, ktoré odvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu

č. ŠZÚ/70-589-9513/98 zo dňa 01. 10. 1998, podľa ktorého Klinika hematológia

a transfuziológie, od roku 1992 doteraz nenahlásila prípad anti-

HCV pozitivity navrhovateľa 1./, tak prípadne porušenie tejto povinnosti nemohlo spôsobiť

samo o sebe poškodenie zdravia navrhovateľa 1./, resp. zdravia navrhovateľov 2./, 3./

ku ktorému malo dôjsť v roku 1977, resp. v 1986 a právny predchodca odporcu mal porušiť

svoje povinnosti až po roku 1992,

Vykonaným dokazovaním ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia a to predovšetkým výsluchmi svedkov,

(č. l. 50, 122 spisu), (č. l. 57 spisu),

(č. l. 76, 118 spisu), znaleckými dokazovaním,

oboznámením sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska správa zo dňa 5. 3. 1980 –

poučený, že nie je vhodný na darovanie; lekárska správa zo dňa 30. 5. 1986 – poučený,

že je možné darovanie na laboratórne účely; lekárska správa zo dňa 3. 6. 1986 potvrdená

podpisom navrhovateľa 1./ – poučený o sangviteste, o očkovaní, o možnosti darovať krv na

laboratórne účely) bolo preukázané, že navrhovateľ 1./ bol oboznámený so svojím

zdravotným stavom t. j., že je vylúčený z darcovstva. Ak navrhovateľ 1./ tvrdil opak,

tak uvedená skutočnosť, ostala len v rovine tvrdení bez splnenia si svojej dôkaznej

povinnosti a uvedenú skutočnosť nespochybňuje ani jeho tvrdenie, že zdravotná

dokumentácia, ktorá sa nachádza ako dôkaz v súdnom spise vykazuje známky manipulácie.

Podľa svedkov (č. l. 45 spisu),

(č. l. 46 spisu) bola navrhovateľovi 1./ vydaná kompletná zdravotná dokumentácia,

bol to on, kto vrátil len časť zdravotnej dokumentácie a to vo fotokópii ale skutočnosti

o vedomosti zdravotného stavu vyplývajú zo zdravotnej dokumentácie, ktorá bola založená

do spisu práve navrhovateľom 1./.

Ak navrhovateľ 1./ napriek svojej vedomosti o tom, že môže darovať krv a plazmu

vzhľadom na svoj zdravotný stav len na laboratórne účely podpísal dňa 20. 8. 1986, t. j.

po dvoch mesiacoch Prehlásenie o možnosti darovať krv, krvnú plazmu, krvné doštičky,

kožu, kostnú dreň alebo obličku pre záchranu života a zdravia svojich detí a manželky

a následne sa dňa 30. 9. 1986 aj napriek tejto skutočnosti rozhodol darovať krv svojim

deťom navrhovateľom 2./, 3./, nemôže odporca niesť zodpovednosť za poškodenie zdravia

navrhovateľov 2./, 3./ v zmysle všeobecných predpisov , keďže

zo strany právneho predchodcu odporcu nedošlo k žiadnemu porušeniu povinností

pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./ a absentuje tu akákoľvek príčinná súvislosť medzi

poškodením zdravia navrhovateľov 2./, 3./ a postupom právneho predchodcu odporcu.

Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd návrh navrhovateľov na náhradu škody na zdraví

zamietol, ako vecne správny podľa potvrdil, keď v danom prípade

neboli u navrhovateľov 1./, 2./, 3./ splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti

za škodu v zmysle .»

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia podľa

sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti

s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru uvádzajú, že krajský

súd sa nevysporiadal „s nasledovnými okruhmi skutkového a právneho stavu, a to

Vyhodnotenie dôkazov konajúcimi súdmi vo väzbe k rozhodným skutočnostiam danej

právnej veci, čím došlo k omylu a extrémnemu pochybeniu...

Nesprávnym právnym posúdením veci a ignorovaním judikatúry a záveru ohľadom

príčinnej súvislosti, ktorá bola v iných konaniach v skutkovo a právne totožných veciach

už vyriešená...“.

Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj k postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu vznášajú celkovo päť okruhov námietok.

1. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia zodpovednosti

právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa

Sťažovateľ v 1. rade argumentuje predovšetkým porušením princípu právnej istoty

a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pretože krajský súd napadnutým rozsudkom

v skutkovo a právne totožnej veci posúdil otázku príčinnej súvislosti a zodpovednosti

žalovanej, resp. jej právneho predchodcu podľa odlišným

spôsobom, než ako to urobil okresný súd a krajský súd vo svojich predchádzajúcich

rozhodnutiach [napr. rozsudok okresného súdu č. k. -143 z 11. júla 2008

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2009, rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 25. augusta 2011]. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal

aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2011 a uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. septembra 2013, v ktorých sa najvyšší súd

zaoberal aj argumentáciou žalovanej „ohľadne príčinnej súvislosti, neexistencii objektívnej

zodpovednosti za škodu, pričom jej posúdenie súdmi nižšieho stupňa vyhodnotil

ako správne a v oboch prípadoch boli žalobcovia úspešní na súde nižšej inštancie

a po odvolaní a dovolaní žalovaného aj na súde vyššej inštancie“. V rámci tejto

argumentačnej línie sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR

R 2/1987, z obsahu ktorého v súvislosti s podmienkami aplikácie zodpovednosti za škodu

podľa (aktuálne , pozn.)

okrem iného vyplýva, že okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci,

ktoré boli použité pri poskytnutí služby, môžu spočívať aj v nedostatočnej sterilnosti alebo

inej chýbajúcej vlastnosti, ktorú by inak mal mať prístroj alebo iná vec použitá pri

poskytovaní zdravotníckej služby. Pokiaľ je stanovená alebo predpokladaná určitá vlastnosť

prístroja či inej veci použitej pri poskytovaní služby a tento prístroj alebo iná vec takúto

vlastnosť nemá, možno vyvodiť, že ak chýbajúca vlastnosť bola príčinou vzniku škody, bola

škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá

bola použitá pri poskytovaní služby. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že obdobné právne

závery možno nájsť aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

2542/2003 z 31. augusta 2003 a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2

Cdon 961/96 z 29. mája 1997.

Sťažovateľ v 1. rade v tejto súvislosti ďalej uvádza, že v priebehu konania bolo

„preukázané, že sa... nakazil prostredníctvom nesterilnej odsávacej ihly, ktorá je súčasťou

odsávacej súpravy a zmiešaním jeho krvného materiálu erytrocytov a krvným materiálom

iných darcov pri plazmaferéze, lebo plazma sa na KHTK v 1977 roku odsávala krvavou

nesterilnou ihlou od 10-12 darcov a erytrocyty boli hneď vracané späť do žíl darcom“,

pričom predmetná „odsávacia súprava vzhľadom na svoju charakteristiku nepochybne

spĺňa zákonnú definíciu prístroja“. Na základe už uvedenej argumentácie preto tvrdí,

že zodpovednosť žalovanej, resp. jej právneho predchodcu je „potrebné posudzovať aj ako

škodu vyvolanú povahou prístroja“.

2. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia zodpovednosti

právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa

Pokiaľ ide o otázku eventuálneho posúdenia zodpovednosti žalovanej,

resp. jej právneho predchodcu za škodu podľa , sťažovateľ

v 1. rade tvrdí, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vyplýva, že právny

predchodca žalovanej „nepostupoval pri odsávaní krvnej plazmy lege artis...“. Sťažovateľ

v 1. rade v tejto súvislosti konkrétne tvrdí, že krajský súd «nesprávne právne posúdil,

respektíve ignoroval preukázateľné skutočnosti, že na KHTK bol v rokoch 1976-1977

v súvislosti s povahou prístroja a ním vykonaným odsávaním krvnej plazmy porušený:

„Metodický pokyn – záväzné opatrenie“ uverejnené v knihe „Transfúzni služba, Soubor

závazných opatření a metodických pokynů“»... kde sa uvádza, že «Krev k výrobě plazmy

se odebírá od dobrovolných dárců krve uzavřených systémem „za dodržení asepse“

do normalizovaných transfúzních láhví».

Podľa sťažovateľa v 1. rade krajský súd «nesprávne právne posúdil a neprihliadol,

že boli porušené „Záväzné predpisy a Metodický pokyn“ Ministerstva zdravotníctva ČSR

aj pre Úsekovú normu „ÚN 86 4811“ a platné od 1. 7. 1964, zverejnené v knihe

„Transfúzní služba, Soubor závazných opatření a metodických pokynů, Praha 1976“».

V súvislosti s touto argumentačnou líniou sťažovateľ v 1. rade ďalej tvrdí,

že «[p]ostup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti upravoval až do 31. 12. 1994 zákon

č. o starostlivosti o zdravie ľudu (ďalej ako „“)

Podľa , štát poskytuje zdravotnícke

služby svojimi zariadeniami v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy.

Podľa , zdravotnícke zariadenia

vykonávajú aj osobitné ochranné opatrenia proti prenosným chorobám.

V čase keď sťažovateľ 1/ daroval krvnú plazmu, už bola známa vírusová hepatitída B

(1963), ako i ďalšie hepatitídy A (1973), hepatitída non A – non B, čo je hepatitída C

(1974), hepatitída D (1976), ako i ďalšie infekčné choroby, ktoré sa prenášajú krvou

a inými telesnými tekutinami a ich prítomnosť v krvi sa už v tom čase zisťovala.

Podľa , odber krvi... môžu sa vykonať len

so súhlasom darcu a nesmú ohrozovať jeho zdravotný stav...».

Na základe uvedeného sťažovateľ uvádza, že „[p]ostup akým právny predchodca

žalovaného realizoval odsávanie krvnej plazmy nebol v súlade s vtedy platnými

metodickými pokynmi, pretože sterilné prostredie prestalo byť sterilným v okamihu, kedy

bola tá istá odsávacia ihla použitá na odsávanie plazmy od inej osoby, ako osoby, od ktorej

bola plazma odsatá ako od prvej.“. Preto tvrdí, že „[r]ozhodujúcim pre posúdenie otázky

lege artis nie je to, či v čase nakazenia bolo známe ochorenie na hepatitídu C..., ale

skutočnosť, že sa pri odsávaní z finančných dôvodov používala jedna odsávacia súprava pre

viacerých darcov súčasne.“, pričom „[a]j vtedy platné právne predpisy a interné

usmernenia a najmä úroveň poznania lekárskej vedy, nedovoľovali vykonávať odber

krvného materiálu nesterilnou ihlou“.

V závere tejto svojej argumentácie sťažovateľ v 1. rade konštatuje,

že „[s]kutočnosť..., že sa v danom čase... nepoužíval jednorazový materiál, hoci sa v zmysle

metodických pokynov používať mal, nemožno v žiadnom prípade posudzovať

ako vynaloženie všetkého úsilia smerujúceho k zabráneniu škody“.

Podľa názoru sťažovateľa v 1. rade krajský súd v napadnutom rozsudku „žiadnym

spôsobom nezodpovedal na tak závažné zistenia a nezaujal právny názor k skutočnosti,

že prvostupňový súd nesprávne uviedol, že k porušeniu predpisov nedošlo“, čím zároveň

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa .

3. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia miery dôkazu

o príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy v rozhodujúcom období

a poškodením jeho zdravia

K otázke absencie jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním

krvnej plazmy v rozhodujúcom období a diagnostikovaním vírusovej hepatitídy typu C,

na ktorú poukázal tak krajský súd, ako aj okresný súd, sťažovateľ v 1. rade uvádza,

že „takéto skutkové zistenie ako súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní“.

Sťažovateľ v 1. rade v tejto súvislosti konkrétne uvádza, že «okolnosti vzniku

epidémie infekčnej vírusovej hepatitídy medzi darcami krvi na plazmaferézu v roku 1977

a skutočnosť, že sťažovateľ 1/ preukázateľne v rozhodnom čase vykázal zvýšené hodnoty

hepatálnych enzýmov a záznamy o problémoch na jeho zdraví sa objavili v jeho zdravotnej

dokumentácii, nie je pre jeho nakazenie iné logické vysvetlenie. Všetci darcovia krvi

na plazmaferézu, ktorí chodili na vyšetrenia na infekčné oddelenie na

ul. k v rokoch 1976 a 1977, mali zistenú diagnózu: „Hepatitis virosa

anicterica“, ktorú mal podľa zdravotnej dokumentácie zistenú aj sťažovateľ 1/

v 01. 07. 1977, 14. 07. 1977 a 13. 10. 1977.».

Sťažovateľ v 1. rade tiež uvádza, že v okolnostiach jeho veci je vzhľadom

na charakter a predmet sporu, ako aj na výrazný časový odstup od udalosti, s ktorou spája

vznik svojej ujmy, nemožné „jednoznačné preukázanie existencie príčinnej súvislosti“,

a preto takáto požiadavka zo strany všeobecných súdov by bola „v rozpore s akýmkoľvek

morálnym odkazom práva ako takého...“. Sťažovateľ v 1. rade v závere tejto svojej

argumentácie uvádza, že otázka príčinnej súvislosti už bola „v čase prebiehajúceho

súdneho konania medzi sťažovateľmi a žalovaným, v iných konaniach v skutkovo a právne

totožných veciach, vyriešená v neprospech zdravotníckeho zariadenia“.

4. Námietka sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúca

sa posúdenia vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade

označených práv podľa a dohovoru, títo predovšetkým namietajú, že krajský súd

arbitrárnym spôsobom posúdil vedomosť sťažovateľa v 1. rade „o jeho diagnóze a s tým

súvisiacej vedomosti o ochorení pri darovaní krvi novonarodeným sťažovateľom 2/ a 3/“.

Títo spolu so sťažovateľom v 1. rade v rámci tejto argumentačnej línie uvádzajú,

že sťažovateľ v 1. rade po tom, ako mu «bola 14. 07. 1977 zistená diagnóza „Hepatitis

virosa anicterica“, mal byť natrvalo vyradený z darovania. Nebol. Dôkazom uvedeného

je, že v darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ sú preukázateľné zápisy odberov krvi

na plazmaferézu od 22. 02. 1972 do roku 1992, ale ani jedenkrát sa tam nenachádza ani

jediná poznámka, že sťažovateľ 1/ je natrvalo vyradený z darovania krvi na plazmaferézu,

lebo prekonal vírusovú hepatitídu non A – non B!...

Naopak, tým, že mu v darcovskej dokumentácii opakovane nechávali záznam „Môže

pokračovať“ ho opakovane uvádzali do omylu, že len vtedy ho zavolajú na odber krvi

na plazmaferézu, keď je zdravý.».

Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade uvádzajú, že v priebehu súdneho

konania bolo dostatočným spôsobom preukázané, že sťažovateľ v 1. rade nebol nikdy

«informovaný o tom, že je nositeľom vírusu hepatitídy, lebo darcovská dokumentácia zo dňa

22. 06. 1977 obsahuje poznámku „nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave!“ a následne

sa diagnóza: „Hepatitis virosa anicterica“ vyskytuje v zdravotnej dokumentácii sťažovateľa

1/ (lekárske správy z 01. 07. 1977, 14. 07. 1977, 13. 10. 1977...)».

5. Námietka sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúca

sa posúdenia lege artis postupu právneho predchodcu žalovanej pri podaní transfúzie

krvi

Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade ďalej uvádzajú, že „počas súdneho

konania vyplynulo aj z vyjadrení jednotlivých zdravotníckych zariadení, krv, ktorá bola

sťažovateľom 2/ a 3/ podaná, bola dodaná z kliniky hematológie a transfúzie krvi (KHTK)

na ul. v , keďže nemocnica, kde prebehla transfúzia krvi pre

sťažovateľov 2/ a 3/ nemala vlastnú transfúznu stanicu. Sérologické vyšetrenie krvi

vykonávajú transfúzne kliniky, krvné konzervy po prevzatí sa neotvárajú, podľa tvrdenia

NsP Staré mesto, Bezručova 5 boli konzervy sérologicky vyšetrené.

Ak všetka krv určená sťažovateľom 2/ a 3/ č. krvných konzerv 3873, 3982 a 11982

bola na novorodenecké oddelenie do dodaná z KHTK

a na novorodeneckom oddelení v krvné konzervy prevzali z KHTK

sérologicky vyšetrené s podkladmi o možnosti ich použitia, lekári na KHTK museli mať

po oboznámení sa s krvnou konzervou č. 3982 s menom sťažovateľa 1/ vedomosť, že sa v nej

nachádza krv sťažovateľa 1/. Predmetná konzerva mala byť vyradená. Nebola.

Z uvedených zistení jasne vyplýva, že... lekári z KHTK nezachytením krvnej konzervy

sťažovateľa 1/ sú priamo zodpovední za nakazenie sťažovateľov 2/ a 3/ vírusovou

hepatitídou C v roku 1986...“.

V závere tejto svojej argumentácie sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade

uvádzajú, že „všetky horeuvedené konštatovania v odvolacom konaní žiadnym spôsobom

nevzal do úvahy a v nadväznosti na okolnosti skutkového stavu ich žiadnym spôsobom

právne nevyhodnotil, čím porušil [ich] ústavné právo na súdnu ochranu garantovanú čl. 46

ods. 1 SR“.

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa 1/, sťažovateľa 2/ a sťažovateľa 3/ na súdnu ochranu

podľa a právo sťažovateľa 1/, sťažovateľa 2/

a sťažovateľa 3/ na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -795 zo dňa 25. 09. 2014 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -795 zo dňa 25. 09. 2014

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume

354,88 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho

zástupcu...“

Sťažovatelia sa podaním z 27. apríla 2016 doručeným ústavnému súdu

28. apríla 2016 domáhajú, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Tento svoj návrh odôvodňujú tým, že okresný súd v konaní vednom pod sp. zn.

po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s

rozsudkom krajského súdu rozhodol uznesením č. k. -828 z 11. apríla 2016,

ktorým „... uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému

náhradu trov konania vo výške 10.908,92 EUR na účet právneho zástupcu...“, a uznesením

č. k. -831 z 11. apríla 2016, ktorým „... uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť

spoločne a nerozdielne štátu náhradu trov konania vo výške 3.655,80 EUR na účet súdu...“.

V tejto súvislosti sťažovatelia konštatujú, že napadnutý rozsudok krajského súdu

„... vyvoláva právne účinky vykonateľné priamo v [ich] neprospech...“, pretože označené

uznesenia okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o trovách konania, boli

„... vydané v dôsledku právoplatného a vykonateľného Napádaného rozhodnutia KS BA“.

Z už uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

a uznesením č. k. -57 z 22. septembra 2016 ju podľa § 25 ods. 3 zákona

o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie, a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu č. k. -795 z 25. septembra 2014 do rozhodnutia

ústavného súdu vo veci samej.

Následne spolu s prípisom č. k. -70 z 24. novembra 2016 ústavný súd

doručil predsedovi krajského súdu uznesenie č. k. -57 z 22. septembra 2016,

ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k sťažnosti

aj jej doplneniu písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň požiadal predsedu krajského súdu o zaslanie

súdneho spisu sp. zn. .

Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom prípise sp. zn.

Spr. 3616/16 zo 14. decembra 2016 (doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2016)

uvádza, že 9. decembra 2016 požiadal , predsedu senátu krajského

súdu 9 Co, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti, ktorý v ňom uviedol, že „dôvody

pre ktoré Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol..., sú obsiahnuté priamo v odôvodnení

rozsudku Krajského súdu v Bratislave c.̌ k. -795 zo dňa 25. 09. 2014. Odvolací

súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že u žalobcu a jeho detí

( , ), ktorí sa domáhali náhrady škody na zdraví

spôsobenej pri poskytovaní zdravotníckych služieb, neboli splnené základné predpoklady

pre priznanie ich nároku v zmysle ustanovenia , zákona c.̌

v znení platnom do 01. 01. 1992.

Skutočnosť, že v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

a sp. zn. boli žalobcovia pri uplatňovaní svojho nároku

na náhradu škody úspešní, automaticky neznamená, že boli splnené zákonné predpoklady

pre priznanie nároku na náhradu škody aj u a jeho detí, keď je potrebné uviesť

aj to, že napr. v inom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

bol obdobný nárok žalobcu zamietnutý. Z rovnakých dôvodov nie je možné

prihliadnuť ani na rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. ,

8 C/632/1978, , , , , ,

8 C/643/1978, , , zo dňa 10. 04. 1980, v ktorých

konaniach právny predchodca žalovaného uznal pohľadávku žalobcov do základu,

keď uznanie nároku v iných prípadoch nie je možné automaticky vzťahovať

aj na a jeho deti, keď nadovšetko vírus hepatitídy typu C bol objavený až v roku

1989, a preto rozhodnutie súdu v tomto konaní vychádzalo aj z rozdielnych skutkových

tvrdení.

Predseda senátu 9 Co zastáva názor, že konaním Krajského súdu v Bratislave ako

súdu odvolacieho nedošlo k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom ani k porušeniu

jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného

SR, ako ani k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces garantovaného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Predseda krajského súdu následne konštatoval, že nad rámec už uvedených dôvodov

nemá vo vzťahu k dôvodom uvedeným v sťažnosti sťažovateľov viac čo uviesť,

a ústavnému súdu oznámil, že „netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným

súdom SR“.

Predseda krajského súdu zároveň vyhovel žiadosti ústavného súdu o zaslanie

zberného spisu sp. zn. , ktorý mu zaslal spolu s označeným prípisom.

Prípisom č. k. -74 z 20. decembra 2016 ústavný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň

jej zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie krajského súdu sp. zn.

Spr. 3616/16 zo 14. decembra 2016. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom

ústavnému súdu 20. januára 2017 oznámila, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní

a súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojej replike k vyjadreniu krajského súdu

zo 14. decembra 2016 vyjadrila nesúhlas s rozsudkom krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu a v zásade zrekapitulovala obsah sťažnostnej argumentácie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil

možnosť podľa a upustil od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv sťažovateľov podľa

označeného článku a dohovoru, poukazujúc aj na povahu predmetu posúdenia, ktorá

je určená povahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv (m. m. ,

), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými

rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby

sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej

republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná

platná a účinná právna norma ().

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva

na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým

je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,

boli relevantné aj v danej veci.

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľov, vyjadrenia predsedu krajského súdu,

spisovej dokumentácie, vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľov ústavný súd

uvádza:

1. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti

právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa

V súvislosti s označenou námietkou sťažovateľa v 1. rade sa ústavný súd zaoberal

predovšetkým tou jeho argumentáciou, podľa ktorej vo viacerých svojou povahou

obdobných veciach rozhodli všeobecné súdy na všetkých stupňoch súdnej sústavy (vrátane

krajského súdu) odlišne, než ako rozhodol v napadnutom rozsudku krajský súd.

Pre účely náležitého posúdenia veci sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením

sťažovateľom označených rozhodnutí okresného súdu v spojení s rozhodnutiami krajského

súdu (rozsudok okresného súdu č. k. -143 z 11. júla 2008 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2009, rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011). Z odôvodnenia týchto rozhodnutí vyplýva,

že všeobecné súdy svoje rozhodnutia po skutkovej stránke odôvodnili tým, že žalobcovia

boli ako darcovia krvi a krvnej plazmy pri jej odbere u právneho predchodcu žalovanej

nakazení vírusovou hepatitídou typu C a takto zistený skutkový stav právne posúdili podľa

.

Z predmetných rozsudkov všeobecných súdov, ako aj z označeného rozhodnutia

bývalého Najvyššieho súdu ČSR nevyplýva a ústavný súd ani nezistil žiadnu relevantnú

odlišnosť, ktorá by sama osebe akokoľvek odôvodňovala odlišný postup v označených

veciach v porovnaní s vecou sťažovateľa v 1. rade, pričom ani krajský súd v napadnutom

rozsudku, ako ani v rámci svojho vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľov takúto skutočnosť

neuvádza. Tvrdenie krajského súdu, že závery sťažovateľom v 1. rade označených

rozhodnutiach všeobecných súdov o tom, že „nie je možné automaticky vzťahovať

aj na a jeho deti, keď nadovšetko vírus hepatitídy typu C bol objavený

až v roku 1989“, nie sú dostatočnou argumentačnou reakciou na ním uvádzané tvrdenia,

pretože táto je z pohľadu kľúčovej argumentácie sťažovateľa v 1. rade neúplná a čiastočne

„mimobežná“.

V okolnostiach danej veci považuje ústavný súd za podstatnú skutočnosť to,

že v čase rozhodovania krajského súdu vo veci sťažovateľov už existovali rozhodnutia

všeobecných súdov, v ktorých tieto súdy zaujali k sťažovateľom v 1. rade nastolenej právnej

otázke týkajúcej sa zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú

pôvod v povahe prístroja [pôvodne regulovanej v (aktuálne

upravenej v , pozn.)] na všetkých stupňoch súdnej

sústavy zásadne odlišné stanoviská [napr. rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 11. júla 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. októbra 2009, rozsudok okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 2010

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. augusta 2011, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. septembra 2013, uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. októbra 2011, porovnaj aj správu bývalého Najvyššieho súdu

ČSR sp. zn. zo 4. augusta 1986 publikovanú pod č. 2/1987 v Zbierke súdnych

rozhodnutí a stanovísk]. Súčasťou týchto rozhodnutí je právny názor, podľa ktorého

použitie nesterilného nástroja zakladá objektívnu zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia

za škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v povahe prístroja alebo inej veci

použitej pri plnení záväzku. Napriek tomu krajský súd na túto skutočnosť v odôvodnení

napadnutého rozsudku primeraným spôsobom nereagoval, t. j. existenciu diametrálne

odlišných právnych názorov všeobecných súdov k zásadným otázkam, ktoré boli

predmetom jeho rozhodovania, v zásade ignoroval.

Aj keď výrok právoplatného rozsudku vrátane právneho názoru uvedeného v jeho

odôvodnení je v súlade s (pôvodne

) záväzný pre strany sporu v konkrétnom prípade [iudex ius

dicit inter partes (k tomu pozri napr. Bröstl, A. Teória práva. Praha : Aleš Čeněk, s. r. o.,

2013. s. 60)], tak princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv, ktoré

sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)

v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, si v konkrétnych okolnostiach

posudzovanej veci vyžadoval, aby sa so zásadnými argumentmi sťažovateľa v 1. rade,

z ktorých vyvodzoval objektívnu zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za škodu

podľa , krajský súd náležitým spôsobom vysporiadal.

Ústavný súd už v minulosti viackrát konštatoval, že neoddeliteľnou súčasťou

princípov právneho štátu zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty, ktorého

komponentom je predvídateľnosť práva, ako aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov

verejnej moci v súlade s právom a zákonom ustanovenými požiadavkami, ktorá

v podmienkach materiálne chápaného demokratického právneho štátu vylučuje priestor

pre prípadnú svojvôľu. Princíp právnej istoty spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty

práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať

podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať

(napr. , , ). Obsahom princípu právneho štátu

je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,

ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá

dôvera fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci ().

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , ,

). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach

nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Podľa názoru ústavného súdu za situácie, keď sa krajský súd odchýlil od právneho

názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu

[v súvislosti s otázkou právneho posúdenia zodpovednosti za škodu podľa § 238

(aktuálne )], bolo jeho povinnosťou

minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré

vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomto základe náležite zdôvodniť, prečo

sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa. Ak tak krajský súd v danom prípade

neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho

štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej

moci (mutatis mutandis , ). To zakladá arbitrárnosť jeho

rozsudku.

Ústavný súd v okolnostiach danej veci netvrdí, že práve ústavnou sťažnosťou

napadnuté rozhodnutie krajského súdu je po právnej stráne nesprávne, keďže takáto úloha

mu z jeho postavenia vo vzťahu k všeobecným súdom nevyplýva, avšak krajský súd

pri právnom posudzovaní otázky zodpovednosti žalovanej podľa § 238 Občianskeho

zákonníka nenaplnil požiadavku predvídateľnosti práva a právnej istoty, a pokiaľ sa bude

chcieť odchýliť od sťažovateľom v 1. rade označenej rozhodovacej praxe všeobecných

súdov, musí tento odchylný postup náležite zdôvodniť. Ako už bolo uvedené, krajský súd

rozhodol v úplne totožnej veci (so zhodným skutkovým stavom veci, avšak s inými

účastníkmi konania) odlišným spôsobom.

S ohľadom na už uvedené preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

v 1. rade na súdnu ochranu podľa a jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti

právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa

Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založená predmetná námietka sťažovateľa

v 1. rade, je skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným

spôsobom nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, v rámci ktorej polemizoval

s názorom okresného súdu o zavinenom protiprávnom postupe právneho predchodcu

žalovanej, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti s odberom jeho krvnej plazmy

v rozhodujúcom období, a tým aj naplnení predpokladov jeho zodpovednosti za škodu

podľa .

Krajský súd svoje rozhodnutie síce odôvodnil s poukazom na skutkové závery

vyplývajúce z rozsudku okresného súdu, ale z jeho obsahu nie je zrejmé, ako reagoval

na kľúčové námietky sťažovateľa v 1. rade týkajúce sa povinnosti zdravotníckeho

zariadenia zachovávať vysokú mieru sterility odbernej súpravy pri odbere krvi a krvnej

plazmy, požiadavku, ktorá podľa názoru sťažovateľa v 1. rade vyplýva priamo z právnej

úpravy a na ktorú v odvolacom konaní aj poukázal ( o starostlivosti

o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a iné), resp. zo všeobecnej „prevenčnej“

povinnosti podľa .

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej

vyplýva, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na určitú kvalitu

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. To však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko

z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko

z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.

Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu však nevyplýva, ako sa s touto časťou

argumentácie sťažovateľa v 1. rade vysporiadal po právnej stránke a túto ponechal bez

primeranej reakcie.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,

ak je určité konanie spojené s istou mierou rizika (napr. poskytovanie zdravotníckej

starostlivosti), ktoré je zároveň konajúcou osobou predvídateľné a ovládateľné je takýto

subjekt potom povinný vykonať aj všetky tie opatrenia, ktoré sú z pohľadu rozumne

uvažujúcej a primerane obozretnej a informovanej osoby potrebné na jeho odvrátenie alebo

zmiernenie. V prípade, ak sa následne takéto riziko materializuje, potom možno zmysluplne

predpokladať, že všetky opatrenia potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie vykonané

neboli (porovnaj napr. BGE 120 II 248, s. 249 – 251, rozhodnutie Spolkového súdu

Švajčiarska z 29. 7. 1994). V okolnostiach danej veci to potom znamená, že ak všeobecné

súdy dospejú k záveru o tom, že v rozhodujúcom období úroveň medicínskeho poznania

predpokladala prenos vírusových ochorení pri použití jednej odberovej sústavy od viacerých

darcov teda nedodržaní zásad prísnej asepsy a zároveň nevykonala všetky tie opatrenia,

ktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie sterilného prostredia pri odbere krvnej

plazmy, tak je nutné prijať taký záver, že zároveň neboli dodržané podmienky riadneho

poskytovania zdravotnej starostlivosti.

S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa ,

ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

3. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia miery dôkazu

o príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy v rozhodujúcom období

a poškodením jeho zdravia

Podstatou argumentácie sťažovateľa v 1. rade je jeho nesúhlas s vysokým stupňom

dôkazného štandardu, a to jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním

krvnej plazmy u právneho predchodcu žalovanej v rozhodujúcom období a poškodením

jeho zdravia tým, že došlo k biologickému prenosu vírusovej hepatitídy typu C.

V súvislosti s posúdením označenej námietky sťažovateľa v 1. rade ústavný súd

v prvom rade uvádza, že príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok

zodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej

zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je jedným z predpokladov

úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému.

Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne

nevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej

súvislosti medzi príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne

úlohou aplikácie práva prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci.

Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania

pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej procesnej konštrukcie, na ktorej

je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu.

Z odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú

súvislosť medzi skúmanými javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý

(následok), možno z procesného hľadiska považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna

väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba pravdepodobnosť o jej existencii

nestačí.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že z hľadiska

dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich

skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou

procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom

jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním

minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh

určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy

v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva,

že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu

udalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň

stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných

problémov.

Uvedené platí o to viac, že kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového

deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne

a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba

na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle na základe

predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov.

V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých

javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom,

že základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany

sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit

probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej

súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne

zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto,

že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená

skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí,

tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív.

Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252).

Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv.

medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou

prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný

následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne

sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase

neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov

pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov

(porovnaj napr. DOLEŽAL, Adam – DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu

se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180).

Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania

mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho

zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve

informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej

strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho

zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb

lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne

zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú

do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý

takéto možnosti spravidla nemá.

V prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu

súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi,

má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých

prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou.

Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie

postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného

dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože

neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou

udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko

alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť

nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí

vysoká miera ich pravdepodobnosti.

Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií

zodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia

týchto funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely

unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu

v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené

cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej

a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii

hmotného práva tým, že na jednej strane žalovanému poskytuje neadekvátnu výhodu

v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je zároveň

v rozpore aj s princípmi procesného práva.

V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených

dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto

možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné

vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva,

a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom

postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť

za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe

stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem

na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil

alebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť

preto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého

vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade,

ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj

Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).

Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania

príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne

v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient

(klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša

spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity

súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti,

a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom

má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu

(poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky,

čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku

čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť

jeho strán.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada

rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom

rovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená,

že každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej

je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán

konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku

vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti

zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.

Pod takto definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení,

ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva

na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní

zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť

neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať

za spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco

Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného

bremena na jednu stranu civilného sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo

na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na jedného

účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej požiadavky

na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.

Z uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho

poznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi

zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca

faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené na túto

stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti

jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného

z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.

S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa ,

ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní posúdiť mieru pravdepodobnosti

prenosu tohto vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade, a to metódou vylúčenia menej

pravdepodobných variant a určenie varianty najpravdepodobnejšej, stanovenej kritériom

nezainteresovanej racionálne uvažujúcej osoby pri zohľadnení obvyklého chodu vecí v čase,

keď došlo k prenosu vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade (tzv. dôkaz prima facie)

tak aby o pravdivosti takto stanoveného skutkového deja neboli rozumné pochybnosti,

aj keď alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné teoreticky

úplne vylúčiť. Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom

príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu,

aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované

modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena,

a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom

od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude

vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.

Nad rámec už uvedeného považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť, že krajský

súd v napadnutom rozhodnutí svoj záver o jednoznačnom nepreukázaní príčinnej súvislosti

vzniku ochorenia sťažovateľa v 1. rade s jeho pôsobením ako darcu krvi a krvnej plazmy

u právnej predchodkyne žalovanej v rokoch 1972 až 1992 založil aj na predpoklade

možného prenosu vírusovej hepatitídy typu C aj iným spôsobom jej prenosu, a to napriek

tomu, že takýto záver z dokazovania nevyplýval, a tiež z neho nevyplynulo,

že by sťažovateľ v 1. rade patril medzi nejaké rizikové skupiny obyvateľstva, ktoré

vzhľadom na rizikový charakter svojho správania sú vo zvýšenej miere ohrození možnosťou

nákazy vírusovej hepatitídy typu C.

4. K námietke sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúcej

sa posúdenia vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave

Podstatu argumentácie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade tvorí námietka

svojvoľného posúdenia krajského súdu náležitej informovanosti, a tým aj vedomosti

sťažovateľa v 1. rade „o jeho diagnóze a s tým súvisiacej vedomosti o ochorení pri

darovaní krvi novonarodeným sťažovateľom 2/ a 3/“, ako skutočnosti vylučujúcej

zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za škodu na zdraví, ktorá im vznikla v

súvislosti s podanou transfúziou krvi pochádzajúcej od sťažovateľa v 1. rade.

Krajský súd svoje zistenie o náležitom informovaní sťažovateľa v 1. rade o jeho

zdravotnom stave v čase darovania krvi sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľke

v 3. rade po skutkovej stránke odôvodnil tým, že „výsluchmi svedkov,

..., ...,

.., znaleckými dokazovaním, oboznámením sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska

správa zo dňa 5. 3. 1980 - poučený, že nie je vhodný na darovanie; lekárska správa zo dňa

30. 5. 1986 – poučený, že je možné darovanie na laboratórne účely; lekárska správa zo dňa

3. 6. 1986 potvrdená podpisom navrhovateľa 1./ – poučený o sangviteste, o očkovaní,

o možnosti darovať krv na laboratórne účely) bolo preukázané, že navrhovateľ 1./ bol

oboznámený so svojím zdravotným stavom t. j., že je vylúčený z darcovstva“.

Ako už ústavný súd uviedol, súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (, , ).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu síce vyplýva, že sa zaoberal otázkou možnej

vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho prípadnej nespôsobilosti darovať krv na liečebné

účely, avšak z obsahu jeho odôvodnenia nemožno identifikovať proces hodnotenia tej časti

argumentácie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade, v rámci ktorej poukazovali

na protichodné záznamy vyplývajúce zo zdravotnej dokumentácie sťažovateľa v 1. rade

a dôvodne spochybňujúce interpretačnú alternatívu o vedomosti sťažovateľa v 1. rade

o svojom zdravotnom stave, ktorú bez primeranej reakcie na túto argumentáciu sťažovateľa

v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade prijal krajský súd.

V súvislosti s vedením zdravotnej dokumentácie a jej možnými interpretačnými

variantmi týkajúcimi sa jej obsahu považuje ústavný súd nad rámec uvedeného za potrebné

uviesť, že nedostatky v jej evidencii, prípadne jej možné rozdielne interpretačné varianty

o jej obsahu nemôžu ísť na ťarchu pacienta, pretože je to práve príslušné zdravotnícke

zariadenie, ktoré je povinné pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (vedenie zdravotníckej

dokumentácie pacienta nevynímajúc) postupovať s odbornou starostlivosťou.

Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd zastáva názor, že závery, ku ktorým

krajský súd dospel vo vzťahu k vyriešeniu základnej otázky – či bol sťažovateľ v 1. rade

primeraným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom stave a následkoch, ktoré mu

z tejto situácie do budúcna vyplývali, nemožno považovať za jasne, zrozumiteľne

a presvedčivo vyargumentované, keďže nedáva v zásade žiadne konkrétne odpovede

na podstatné argumenty sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(bod 1 výroku tohto nálezu).

5. K námietke sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúcej

sa posúdenia lege artis postupu právneho predchodcu žalovanej pri podaní transfúzie

krvi

Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade v súvislosti s uvedenou námietkou

tvrdia, že krajský súd nereagoval primeraným spôsobom na ich tvrdenie, že im podaná

krv od sťažovateľa v 1. rade bola dodaná „z KHTK a na novorodeneckom oddelení

v NsP Staré mesto krvné konzervy prevzali z KHTK sérologicky vyšetrené s podkladmi

o možnosti ich použitia, lekári na KHTK museli mať po oboznámení sa s krvnou konzervou

č. 3982 s menom sťažovateľa 1/ vedomosť, že sa v nej nachádza krv sťažovateľa

1/. Predmetná konzerva mala byť vyradená...

Z uvedených zistení jasne vyplýva, že... lekári z KHTK nezachytením krvnej konzervy

sťažovateľa 1/ sú priamo zodpovední za nakazenie sťažovateľov 2/ a 3/ vírusovou

hepatitídou C v roku 1986...“.

Krajský súd na túto ich argumentáciu reagoval iba tým, že „[p]ostup právneho

predchodcu odporcu (Kliniky hematológie a transfuziológie

) pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./ bol v súlade s príslušnými

predpismi t. j. bol lége artis. čo vyplýva z vyššie citovaných znaleckých posudkov č. 4/2002

a č. 16/2004, z výsluchu svedkyne , vedúcej

(č. l. 185 spisu), z Vyjadrenia MZ SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa

5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala sťažnosť navrhovateľa 1./.

Ak navrhovatelia namietali porušenie povinností právneho predchodcu odporcu, ktoré

odvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu č. ŠZÚ/70-589-9513/98

zo dňa 01. 10. 1998 podľa ktorého Klinika hematológia a transfuziológíe,

od roku 1992 doteraz nenahlásila prípad anti-HCV pozitivity navrhovateľa 1./,

tak prípadne porušenie tejto povinnosti nemohlo spôsobiť samo o sebe poškodenie zdravia

navrhovateľa 1./, resp. zdravia navrhovateľov 2./, 3./ ku ktorému malo dôjsť v roku 1977,

resp. v 1986 a právny predchodca odporcu mal porušiť svoje povinnosti až po roku 1992.“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia

ani v tejto časti nepostupoval v súlade s už uvedenými požiadavkami vyplývajúcimi

aj z relevantnej judikatúry ESLP̌ (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.),

ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor zakladá

ústavný súd predovšetkým na tom, že príslušná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

vôbec nereaguje na sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade predostretú

argumentáciu o porušení povinnosti právneho predchodcu žalovanej identifikovať

a zachytiť krvnú konzervu s biologickým materiálom sťažovateľa v 1. rade.

S poukazom na svoju doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru ESLP̌ ústavný súd

prisvedčuje názoru sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade, že krajský súd námietky

„v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevzal do úvahy a v nadväznosti na okolnosti

skutkového stavu ich žiadnym spôsobom právne nevyhodnotil, čím porušil [ich] ústavné

právo na súdnu ochranu garantovanú SR“.

Takéto odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu

k meritórnemu zisteniu považuje ústavný súd za nedostatočné, a preto vyznievajúce

ako nepresvedčivé, čo je dostatočným argumentom na vyslovenie jeho arbitrárnosti

a dôvodom vyslovenia porušenia práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade

aj v tejto časti.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu

zo všetkých uvedených dôvodov za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia

nedostatkov vo vzťahu k záveru, ku ktorému krajský súd v napadnutom rozsudku dospel,

spôsobuje, že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľov. Tým došlo,

podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu ich základného práva

podľa a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa čl. 127

ods. 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru zrušil ústavný súd napadnutý krajského

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní bude

krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto rozhodnutí.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s. r. o. v konaní pred ústavným

súdom. Úhradu sťažovateľom priznal spolu za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

v nimi požadovanej výške neprevyšujúcej sumu, na ktorú by mali nárok podľa vyhlášky

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania v uvedenej sume je krajský súd povinný zaplatiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s

ods. 1 ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2017