Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 716/2016
PDF · 822.15 KB
No categories available
II. ÚS 716/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť ,
, , , a
, , zastúpených advokátskou kanceláriou
Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Mag. Ján Čarnogurský, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2014 a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014, za účasti
Krajského súdu v Bratislave, a takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2014 a jeho
rozsudkom z 25. septembra 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 81/2014 z 25. septembra 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. , a p r i z n á v a
náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 354,88 € (slovom tristopäťdesiatštyri eur
a osemdesiatosem centov), ktorú im j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý uhradiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátskej kancelárie
Čarnogurský ULC s. r. o., Tvarožkova 5, Bratislava.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ v 1. rade“), , (ďalej len
„sťažovateľ v 2. rade“), a , [(ďalej len
„sťažovateľka v 3. rade“) spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia“ alebo
„navrhovatelia“], ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 81/2014
a jeho rozsudkom z 25. septembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v súdnom
konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
9 C 95/1995, v ktorom sa na základe žaloby zo 7. apríla 1995 v zmysle jej neskorších zmien
domáhali proti
(ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „žalovaný“ alebo „odporca“), ako právnej
nástupkyni pôvodných žalovaných náhrady škody spôsobenej pri poskytovaní
zdravotníckych služieb a za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukazujú na tieto okolnosti:
«Sťažovateľ 1/ je fyzická osoba, ktorá v rokoch 1972 – 1977 pravidelne na základe
písomných a ústnych pozvánok zdravotníckeho zariadenia chodil darovávať krvnú plazmu.
Sťažovateľ 2/ a sťažovateľ 3/ sú potomkovia sťažovateľa 1/, ktorí sa narodili v roku
1986 s anémiou krvi, a ktorým sťažovateľ 1/ v roku 1986 za účelom záchrany ich života
daroval svoju krv na podnet, respektíve výzvu
Zdravotnícke zariadenie, na ktoré sťažovateľ 1/ chodil pravidelne za účelom
darovania krvnej plazmy, a ktorým bol evidovaný ako darca krvi a krvnej plazmy, bola
(ďalej aj ako „KHTK“ alebo „právny
predchodca žalovaného“).
Je všeobecne známe, že v rokoch 1976 až 1977 vypukla na predmetnom KHTK
epidémia infekčnej vírusovej hepatitídy typu C z dôvodu neodborného procesu odsávania
krvnej plazmy.
Krvná plazma sa na KHTK v odsávala nasledovným spôsobom:
V prvej fáze na odsávanie plazmy z 12 krvných konzerv používali na KHTK len jednu
jedinú odsávaciu ihlu nachádzajúcu sa v jednej odsávacej súprave, ktorú bez sterilizácie
používali opakovane na odsávanie krvnej plazmy z prvej, aj z druhej, aj tretej... až dvanástej
krvnej konzervy a erytrocyty (červené krvinky), ktoré po odsatí plazmy zostali v každej
krvnej konzerve 12 darcom okamžite vracali transfúziou späť do žíl. Po tejto spätnej
retransfúzii erytrocytov (červených krviniek), nasledovala hneď druhá fáza.
V druhej fáze odberu - po odobratí krvi na plazmu pri druhom odbere od 12 darcov,
konajúci personál opätovne zabezpečil krvné konzervy na odstredenie do centrifúgy.
Po odstredení krvi znovu postavili na stôl 12 krvných konzerv a odsávali krvnú
plazmu.
V druhej fáze odberu na odsávanie plazmy zo všetkých 12 krvných konzerv bola
používaná síce nová, ale opätovne len jediná odsávacia ihla, ktorú bez sterilizácie používali
opakovane na odsávanie krvnej plazmy z prvej, druhej, tretej... dvanástej krvnej konzervy.
Po takomto odsatí plazmy darcom znovu vrátili erytrocyty transfúziou späť do žíl.
V darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ odo dňa 22. 02. 1972 do dňa 28. 04. 1977
je zapísaných celkovo 32 tzv. dvojfázových odberov na plazmaferézu..., tzn. so sťažovateľom
1/ darovalo vždy ďalších 11 spoludarcov, aby bolo spolu 12 darcov pri každom odbere, aby
bola vyvážená centrifúga... na KHTK, v ktorej sa vždy na vyváženie do každej vložili len
4 sklenené odberné fľaše objemu 0,5 l, ktoré obsahovali 50 ml. citronanu sodného a 400 ml.
práve odobratej krvi.
Sťažovateľ 1/ teda odo dňa 22. 02. 1972 do dňa 28. 04. 1977 daroval krv
na plazmaferézu spolu s ďalšími viac ako 300 spoludarcami, lebo 300 darcov krvi
na plazmaferézu bolo v rokoch 1976 až 1977 nakazených. Informácie o počte nakazených
darcov sú priamo z roku 1977 z úst od lekárov a konajúceho personálu.
Informácie sa v tom čase šírili ústnou formou, nakoľko na predmetnú kauzu bolo
z politických dôvodov uvalené informačné embargo. Dôkazom embarga je aj zápis – príkaz
pre lekárov z KHTK – v darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ zo dňa 22. 06. 1977:
„Nevydávať potvrdenie o zdravotnom stave!“
Sťažovateľ 1/ preto nemal odkiaľ mať vedomosť o tom, že nie je spôsobilý
na darovanie krvi na plazmaferézu a že má, mal, alebo prekonal infekčnú vírusovú
hepatitídu, lebo lekári mali zákaz povedať mu o tom, že je nakazený...
Darcov, ktorým zistili vírusový zápal pečene a niektorú z ďalších spomínaných
hepatitíd, vyradili navždy z darovania krvi na plazmaferézu. Sťažovateľ 1/ však vyradený
nebol i keď lekári z KHTK tvrdili, že z darovania vyradený bol.
Dňa 19. 10. 1976 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darcom
, ktorý daroval krvnú plazmu celkovo 6x (sťažovateľ 1/ daroval 79x). Odber krvnej
plazmy darcu dňa 19. 10. 1976 bol jeho šiestym a zároveň posledným odberom,
nakoľko v ďalšom období už viac plazmu nedaroval, bola mu totiž následne zistená
hepatitída non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Darcu
po zistení hepatitídy non A – non B navždy vyradili z darovania krvnej plazmy. Bola
preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jeho zdravia a darovaním krvnej plazmy
v rokoch 1976 až 1977. svoj boj s vírusom prehral. Zomrel na cirhózu pečene
dňa 13. 01. 2012. daroval krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom 1/ dňa
19. 10. 1976, čo je dokázané prostredníctvom darcovskej dokumentácie sťažovateľa 1/
v súdnom spise sťažovateľa 1/.
Dňa 14. 12. 1976 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darcom
, ktorý daroval krvnú plazmu len 3x. Odber krvnej plazmy darcu
dňa 14. 12. 1976 bol jeho druhým a predposledným odberom, po treťom jeho odbere
dňa 24. 3. 1976 už následne viac plazmu nedaroval, lebo mu bola diagnostikovaná
hepatitída non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Po zistení
hepatitídy non A – non B vyradili darcu navždy z darovania krvnej plazmy.
Bola mu preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jeho zdravia a darovaním krvnej
plazmy v rokoch 1976 až 1977 a zároveň p. uspel v súdnom spore o náhradu
škody spôsobenej postupom zdravotníckeho zariadenia KHTK. Dôkaz, že p.
daroval krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom 1/ dňa 14. 12. 1976 je v súdnom spise
sťažovateľa 1/.
Dňa 15. 02. 1977 daroval sťažovateľ 1/ krvnú plazmu spolu s darkyňou
, ktorá darovala krvnú plazmu celkovo 8x. Odber krvnej plazmy darkyne
dňa 15. 02. 1977 bol jej siedmy v poradí a po poslednom ôsmom odbere
23. 03. 1977 už viac plazmu nedarovala, lebo jej následne diagnostikovali hepatitídu
non A – non B, ktorú neskôr diagnostikovali ako hepatitídu C. Po diagnostikovaní
hepatitídy non A – non B vyradili darkyňu navždy z darovania krvnej plazmy.
Bola jej preukázaná príčinná súvislosť s poškodením jej zdravia a darovaním krvnej plazmy
v rokoch 1976 až 1977. Dôkaz, že darovala krv na plazmaferézu spolu so sťažovateľom
dňa 15. 02. 1977 sa nachádza v súdnom spise sťažovateľa 1/.
Týmto trom darcom, ktorí bezprostredne spolu so sťažovateľom 1/ darovali
pre každého z nich v jeden kritický deň krvnú plazmu so sťažovateľom 1/ darca p.
v kritický deň 19. 10. 1976, darca p. v kritický deň 14. 12. 1976
a darkyňa p. v kritický deň 15. 02. 1977 – následne u všetkých zistili
hepatitídu non A – non B a natrvalo ich vyradili z darovania krvnej plazmy (pozn.: aj ďalší
iní darcovia, ktorým diagnostikovali hepatitídu non A – non B boli natrvalo vyradení
z darovania plazmy). Bola preukázaná príčinná súvislosť s poškodením ich zdravia
v súvislosti s darovaním krvnej plazmy v rokoch 1976 až 1977.
Sťažovateľ 1/ nebol nikdy vyradený z darovania krvi na plazmaferézu i keď priniesol
na KHTK po každom pravidelnom vyšetrení na infekčnom oddelení z tzv. cholera barakov
na ulici od primárky potvrdenia v zalepenej obálke, ktorá
im písala, že sťažovateľ 1/ prekonal, mal a má vírusový zápal pečene, hepatitídu
non A non B.
Sťažovateľ 1/ sa o uvedenom dozvedel až po iniciovaní súdneho konania dňa
07. 04. 1995 a potreboval z KHTK svoju zdravotnú dokumentáciu špecialistovi na hepatídy,
aby pripravil posudok o zdravotnom stave sťažovateľa 1/. Sťažovateľ 1/ až v roku 1995
zistil, že aj on mal v roku 1977 potvrdený vírusový zápal pečene, ktorý bol identifikovaný
ako non A – non B, presne tak ako mnohým ostatným darcom, ktorí sa v rokoch 1978
až 1980 súdili za poškodenie zdravia pri darovaní krvnej plazmy v rokoch 1976 až 1977,
a ktorý mu v 1977 roku bol zatajený, lebo v darcovskej dokumentácii mal dňa 22. 06. 1977
príkaz pre personál KHTK „Nevydávať potvrdenie o zdravotnom stave!“.
Sťažovateľ 1/ bol okrem iného evidovaný aj Transfúznym oddelením
z dôvodu, že sťažovateľ 1/ daroval na uvedenom oddelení krv dňa
10. 09. 1970.
Sťažovateľ 1/ bol v roku 1986 pozvaný Transfúznou stanicou
korenšpodenčným lístkom na darovanie krvi pre jeho novonarodené dvojičky
s poznámkou „Prídite darovať krv pre svoje novonarodené dvojičky dňa 30. 9. 1986, lebo
sú anemické (chudokrvné) a majú tú istú krvnú skupinu A1 Rh pozit.“. Sťažovateľ 1/ nebol
pozvaný na predmetný odber krvi závodným lekárom, ako to určovali v tom čase príslušné
metodické pokyny. Transfúzne oddelenie na nemalo krv sťažovateľovi 1/
odobrať, ale malo ho poslať na KHTK, kde by mu krv za účelom darovania jeho deťom
neboli odobrali.
Sťažovateľ 1/, pokiaľ by mal vedomosť o svojom zdravotnom stave, o nakazení
vírusom hepatitídy non A - non B, ktorá bola už v roku 1974 označená ako hepatitída C...,
by svojim novonarodeným deťom svoju krv nikdy nedaroval.
Sťažovateľ 1/ musel dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavila sa u neho
porucha glukózovej tolerancie, objavili sa u neho ľahká steatóza, stredne ťažká fibróza,
cervikobrachiálny syndróm, 3x musel podstúpiť biopsiu pečene. Ďalej, opakovane sa u neho
objavil genotyp 1b, ktorý je najrezistentnejší, objavila sa u neho vysoká pozitivita HCV –
RNA, opakované rapídne množenie vírusu HCV-RNA (kvantita: 33 400 000 umol/ml. Z roku
2013. Norma je 0-59 umol/ml.), preto bol 4x nastavený na liečbu inj. PEGIFN-alfa 2a
v kombinácii s Ribavirínom a pri štvrtej liečbe aj v kombinácii s liekom Incivom, ktorá
doposiaľ nebola úspešná. Samotná liečba mala aj veľa nežiaducich účinkov o. i. aj silné
vypadávanie vlasov, poruchy spánku, podráždenie, poruchy sústredenia a iné.
Sťažovateľ 2/ musel dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavilo sa u neho
zhoršenie psychického stavu, agresivita, dostal od lekára odporučenie prestupu na inú
školu, musel sa vyhýbať zvýšenej fyzickej a psychickej záťaži. U sťažovateľa 2/ sa objavila
a trvala mierne pokročilá fibróza, hyperbilirubinémia, anémia ľahkého stupňa, leukopénia.
Rovnako aj sťažovateľ 2/ musel podstúpiť biopsiu pečene. Taktiež sa u neho objavil genotyp
1, objavila sa u neho vysoká pozitivita HCV-RNA, rapídne množenie vírusu HCV-RNA
(kvantita: 638 000 umol/ml., Norma je 0-59 pmol/ml.), preto bol nastavený na liečbu
inj. PEGIFN-alfa 2a v kombinácii s Ribavirínom. Samotná liečba mala aj veľa nežiaducich
účinkov o. i. aj silné vypadávanie vlasov a iné.
Sťažovateľka 3/ musela dodržiavať presné a prísne diétne opatrenia, objavilo sa u
nej zhoršenie psychického stavu, agresivita, musela sa vyhýbať zvýšenej fyzickej a
psychickej záťaži. U sťažovateľky 3/ sa objavila fibróza pečene, musela dodržiavať
hepatoprotektívny režim, podstúpila biopsiu pečene. Aj u nej došlo k rapídnemu množeniu
vírusu HCV-RNA (kvantita: 415 000 kópií/ml., norma je 0-59 kópií/ml.), preto bola
nastavená na liečbu inj. PEGIFN-alfa 2a v kombinácii s Ribavirínom, ktorá mala veľa
nežiaducich účinkov, a iné.
Sťažovateľovi 1/ bola informácia o tom, že je nositeľom vírusovej hepatitídy C
oznámená v novembri roku 1993. Podľa zdravotnej dokumentácie sťažovateľa 1/ bol
sťažovateľ 1/ nositeľom tohto ochorenia už od roku 1977. Hepatitída C u sťažovateľa 1/
mala a stále má ťažší dlho trvajúci priebeh. Vírus HCV RNA sa v tele sťažovateľa 1/
neustále množí. Sťažovateľ 1/ bojuje s hepatitídou C už vyše 3 desaťročia. Choroba
u sťažovateľa 1/ naďalej trvá.
U sťažovateľov 2/ a 3/ bolo ochorenie – vírusovej hepatitídy C zistené v roku 1994.
Aj v tomto prípade je nesporné, že hepatitída typu C mala u sťažovateľov 2/ a 3/ ťažší a
dlho trvajúci priebeh, a to od roku 1994 – do roku 2009. Sťažovatelia 2/ a 3/ podstatnú časť
svojho života prežili bez akejkoľvek zdravotnej pohody.
Sťažovatelia 2/ a 3/ dostali v marci roku 2010 od svojho ošetrujúceho lekára
lekársku správu, kde je uvedené: „Nemožno vylúčiť relaps chronickej
hepatitídy C, ani xenibioticky podmienené poškodenie pečene“.
V priebehu súdneho konania bolo znalcom odporučené priznať sťažovateľom
mimoriadne zvýšenie bolestného z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Okrem samotných
útrap spojených s jednotlivými úkonmi liečby a diagnostiky ochorenia bolo dôvodom
hodným osobitného zreteľa i skutočnosť, že sťažovatelia 2/ a 3/ sa väčšine lekárskych
postupov podrobili ako maloletí.»
Žalovaná s uvedenou argumentáciu sťažovateľov nesúhlasila a žalobu žiadala
v celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania pred okresným súdom argumentovala
najmä tým, že v priebehu celého obdobia darovania krvi zo strany sťažovateľa v 1. rade
bežnou formou a formou plazmaferézy bol spôsob odberu a spracovania krvi na Klinike
hematológie a transfuziológie v na vykonávaný podľa platných
predpisov vydaných Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s cieľom zníženia
rizika prenosu potransfúznej hepatitídy krvnými prípravkami. Žalovaná v tejto súvislosti
uviedla, že vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade nebolo dosiaľ preukázané splnenie
predpokladov zodpovednosti za škodu u jej právneho predchodcu, a to predovšetkým pokiaľ
ide o otázky príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy a vznikom hepatitídy typu
C. Vo vzťahu k svojej prípadnej zodpovednosti za škodu spôsobenú sťažovateľom v 2. rade
a sťažovateľkou v 3. rade tvrdila, že z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne
preukázané, že sťažovateľ v 1. rade mal plnú vedomosť o svojom ochorení, a tým
aj vedomosť o svojej nespôsobilosti darovať krv, a napriek tomu sa rozhodol dobrovoľne
ju sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľke v 3. rade darovať, čím zároveň došlo k prenosu
vírusovej hepatitídy typu C aj na nich.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 95/1995-377 zo 6. novembra 2007 rozhodol tak,
že žalobu sťažovateľov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.
12 Co 106/2008-442 z 29. mája 2009 tak, že rozsudok okresného súd č. k. 9 C 95/1995-377
zo 6. novembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd po tom, ako vec opätovne po doplnení dokazovania prerokoval,
a vychádzajúc z právneho názoru krajského súdu, v poradí druhým rozsudkom č. k.
9 C 95/1995-723 z 28. novembra 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) opätovne
rozhodol tak, žalobu sťažovateľov v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd
svoje rozhodnutie po skutkovej stránke odôvodil predovšetkým tým, že „[v] auguste 1976
v rámci pravidelných laboratórnych vyšetrení darcov boli u žalobcu v 1. rade po prvýkrát
zistené zvýšené hodnoty pečeňových (hepatálnych) enzýmov, ktorých aktivita kolísala.
Od júla 1977 bol žalobca v 1. rade sledovaný na Klinike infektológie s dg. záverom vírusový
infekčný zápal pečene bez žltačky (Hepatitis virosa anicterica.)
V tom istom čase bol žalobca v 1. rade Klinikou hematológie a transfuziológie
vyradený z darcovstva krvi i plazmy, neskôr mu boli realizované odbery krvi a plazmy len
za účelom výroby laboratórnych sanguitestov.
Žalobca v 1. rade po narodení žalobcov v 2. a 3. rade dvojičiek a
dňa 18. 8. 1986 a zistení anémie (chudokrvnosti) u oboch delí, poskytol
k indikovanej transfúzii pre obe deti svoju krv, ktorá bola obom podaná dňa 2. 10. 1986
(z odberu dňa 30. 9. 1986), kedy boli obe deti infikované vtedy ešte stále neznámym vírusom
hepatitídy C, v danom čase bol žalobca v 1. rade vyradený z darcovstva krvi a plazmy,
čo mu muselo byť známe.“. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k nároku sťažovateľa v 1. rade
právne odôvodnil s poukazom na znenie § 238 a § 421 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide
o posúdenie zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej podľa § 238 Občianskeho
zákonníka, okresný súd konštatoval, že „v tomto konkrétnom prípade nemôže ísť
o zodpovednosť podľa § 238 Občianskeho zákonníka, pretože nejde o škodu, ktorá by mala
pôvod v povahe prístroja, nástroja, či inej veci, ktoré sa použili, ale v samotnom spôsobe
vykonania odberu krvi a krvnej plazmy (R 15/1986)“.
V súvislosti s posúdením nároku sťažovateľa v 1. rade podľa § 421 Občianskeho
zákonníka okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „[v] celom doterajšom konaní
nebolo zavinenie právneho predchodcu žalovanej preukázané. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že postup právneho predchodcu žalovanej bol jednoznačne vykonaný lége artis
v súlade s vtedy známym stavom medicínskych poznatkov (hepatitída typu C bola objavená
až v roku 1989) a podľa platných predpisov. K takémuto názoru dospeli aj znalci
v predchádzajúcom priebehu konania. Z uvedeného dôvodu na strane právneho predchodcu
žalovanej je daný liberačný dôvod podľa § 421 ods. 3 Občianskeho zákonníka.“.
Následne sa okresný súd zaoberal aj otázkou príčinnej súvislosti medzi darovaním
plazmy sťažovateľom v 1. rade v priebehu rokov 1972 až 1977 a diagnostikovaním
hepatitídy typu C, kde s poukazom na závery v konaní vykonaných znaleckých posudkov
konštatoval, že táto „nebola jednoznačne preukázaná..., nakoľko nemožno vylúčiť iné formy
nákazy hepatitídou typu C, ktorá sa... prenáša aj inak (lekárske zákroky, sexuálnym stykom,
neznámy prenos a pod.)“.
Okresný súd sa ďalej zaoberal posúdením nárokov sťažovateľa v 2. rade
a sťažovateľky v 3. rade, pričom pre účely svojho rozhodnutia považoval za rozhodujúce
posúdenie otázky, či sťažovateľ v 1. rade v čase pred darovaním krvi sťažovateľovi
v 2. rade a sťažovateľke v 3. rade vedel o tom, že „nie je vhodným darcom...“.
Okresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že vedomosť sťažovateľa v 1. rade o tom, že je vylúčený z darcovstva krvi, jednoznačne
vyplynula zo skutočností, že
„a) už v roku 1977 urobila záver o anikterickej vírovej hepatitíde.
Žalobca v 1. rade nemôže tvrdiť, že o tejto skutočnosti nevedel, nakoľko je preukázané,
že bol s touto diagnózou ďalej sledovaný a liečený v pravidelných intervaloch na Klinike
infektológie. Toto potvrdzuje aj záver Znaleckého posudku
zo dňa 10. 6. 2012 číslo
101/2012 (str. 3).
b) následne bol žalobca v 1. rade vyšetrený a
a bolo mu oznámené, že nie je vhodným darcom. Bola mu odporúčaná liečba u hepatológa
a hematológa.
c) v roku 1986 prednosta Kliniky hematológie a transfúziológie
na naliehanie žalobcu v 1. rade povolil darovanie
na laboratórne účely;
d) o tejto skutočnosti bol žalobca v 1. rade poučený
a obdržal preukaz na výrobu diagnostických sér.
e) znalecký posudok
zo dňa 10. 6. 2012 číslo 101/2012 v poznámke č. 3 pod čiarou na str. 4
jednoznačne konštatuje vedomosť žalobcu v I. rade o vylúčení z darcovstva.“.
Na základe uvedených skutkových záverov okresný súd konštatoval, že sťažovateľ
v 1. rade krv svojím deťom daroval z vlastného rozhodnutia, pričom tak „neštandardne
urobil na transfuziologickom pracovisku na hoci dovtedy pôsobil ako darca
plazmy na laboratórne účely na transfuziologickom pracovisku na ulici a ako
pravidelný darca mal vedomosť o tom, že každý darca má darovať krv vždy len na jednom
konkrétnom pracovisku z dôvodu, aby bolo možné odsledovať a kontrolovať dodržanie
predpísaných intervalov odberov... Z neznámeho dôvodu žalobca v 1. rade ani neinformoval
personál transfuziologického pracoviska na že je pravidelným darcom krvi
na pracovisku na čo by znamenalo okamžitú komunikáciu medzi týmito
pracoviskami.“.
Okresný súd ďalej konštatoval, že „[t]ransfúzia pre žalobcov v 1. a 2. rade prebehla
zo strany právneho predchodcu žalovanej lége artis“.
Na základe už uvedených skutočností okresný súd vo vzťahu k nárokom uplatneným
sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade dospel k záveru, že „medzi postupom
právneho predchodcu žalovanej a vznikom škody u žalobcov v 2. a 3. rade neexistuje
príčinná súvislosť. Zodpovednosť žalovanej v takom prípade nie je možné konštatovať.“.
Proti tomuto rozsudku v rozsahu, v ktorom okresný súd zamietol žalobu
sťažovateľov, podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom na podklade dôvodov v ňom
uvedených navrhli rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom
rozsahu vyhovieť.
Sťažovatelia svoje odvolanie odôvodnili tým, že okresný súd (i) vec nesprávne
právne posúdil, (ii) na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a (iii) svojím postupom im v konaní odňal možnosť konať pred súdom.
V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovatelia predovšetkým namietali,
že okresný súd žiadnym spôsobom nereagoval na ich skutkovú argumentáciu uplatňovanú
v priebehu súdneho konania.
Sťažovatelia v odvolaní namietali, že „[z] odôvodnenia rozsudku... (okresného súdu,
pozn.) je zrejmé, že súd opakovane (ako v prípade rozsudku zo dňa 6. 11. 2007, č. k.
9 C 95/1995-377) vychádzal pri rozhodovaní o ich nárokoch výlučne z dôkazov
predložených odporcom, tvrdení žalovaného a zo znaleckých posudkov č. 4/2002
a č. 16/2004, ktorých výpovedná hodnota je v niektorých prípadoch po ich podrobnom
preštudovaní a porovnaní so súdnym spisom viac ako otázna...
[s]úd na dôkazy predložené žalobcami neprihliadol a ani sa nevysporiadal
bsahom výpovedí svedkov, navrhnutých žalobcami (napr. výpovede...
a. i.).“.
K vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave uviedli, že «je zjavné,
že [jeho] zdravotná dokumentácia..., ktorá sa nachádza ako dôkaz v súdnom spise
vykazuje známky manipulácie a najmä obsahuje už spomínanú poznámku „Nevydávať
potvrdenia o zdravotnom stave“ zo dňa 22. 06. 1977, ktorej pravdepodobnou autorkou
je ...
Lekári z KHTK tým porušili a opakovane porušovali platné predpisy. Žalobca 1/,
ktorému bola 14. 07. 1977 zistená diagnóza „Hepatitis virosa anicterica“, mal byť natrvalo
vyradený z darovania... [a] podľa žiadnych predpisov [mu] lekári nesmeli povoliť darovanie
plazmy na Sanguitesty, nemali o tom ani uvažovať. Naopak, tým, že mu v darcovskej
dokumentácii opakovane nechávali záznam „Môže pokračovať“ ho opakovane uvádzali
do omylu, že len vtedy ho zavolajú na odber krvi na plazmaferézu, keď je zdravý.
Nie je pravdou, že by bolo preukázané, že právny predchodca žalovaného poučil
žalobcu 1/ o jeho ochorení. Naopak, je len preukázané, že boli realizované odbery krvného
materiálu...
Žalobca 1/ teda preukázateľne nemohol vedieť o svojom ochorení v čase darovania
krvi svojim deťom.». V tejto súvislosti sťažovateľ v 1. rade poukázal na to, že „z vyjadrenia
Štátneho zdravotného ústavu č. ŠZÚ/70-589-9513/98 zo dňa
01. 10. 1998... vyplýva, že lekári z KHTK porušili ohlasovaciu povinnosť a v 1992 roku
a ani do 01. 10. 1998 právny predchodca žalovaného nenahlásil prípad pozitivity
na hepatitídu žalobcu 1/, ako mu to ukladali predpisy“.
Pokiaľ ide otázku príčinnej súvislosti, sťažovateľ v 1. rade uviedol, že «záver súdu,
že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nakazením žalobcu 1/ a darovaním plazmy...
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Okrem toho ide o nové skutkové zistenie súdu prvého stupňa. V rozsudku
č. k. 9 C 95/1995-377 zo dňa 06. 11. 2007 totiž súd absenciu príčinnej súvislosti ako dôvod
pre zamietnutie žaloby neuvádza, keď vtedajšie odôvodnenie oprel najmä o záver, že postup
zdravotníckeho zariadenia bol lége artis. Z uvedeného nového skutkového zistenia teda
vyplýva aj nové, tzv. prekvapivé právne posúdenie veci...
Žalobca 1/ dostatočne preukázal, že nikdy nebol informovaný o tom, že je nositeľom
vírusu hepatitídy, lebo darcovská dokumentácia zo dňa 22. 06. 1977 obsahuje poznámku
„Nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave“ a následne sa diagnóza: „Hepatitis virosa
anicterica“ vyskytuje v zdravotnej dokumentácii žalobcu 1/ (lekárske správy z 01. 07. 1977,
14. 07. 1977, 13. 10. 1977 od , ktoré sú založené v súdnom spise)...
Žalovaný vôbec nepreukázal, že žalobca 1/ bol už nakazený pri darovaní plazmy...
Preukazovanie príčinnej súvislosti pri škode na zdraví vzniknutej infikovaním
prenosnou chorobou je mimoriadne náročné.
Akceptovanie právneho názoru o potrebe jednoznačnej nespochybniteľnej príčinnej
súvislosti medzi darcovstvom plazmy a infikovaním by ad absurdum znamenalo, že žalobca
1/ by musel po viac ako 17 rokoch od svojho nakazenia predložiť súdu konkrétnu krvnú
vzorku, ihlu a pod.
Za rozhodujúci dôkaz treba v tomto smere považovať zdravotnú dokumentáciu
žalobcu 1/. V tejto sa prvý záznam o zvýšených hodnotách hepatálnych enzýmov objavuje
v roku 1977, teda v rovnakom období ako u ostatných nakazených darcov. V uvedenom čase
bol žalobca 1/ stále pravidelným darcom.
Právny názor súdu prvého stupňa o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi
darovaním plazmy a infikovaním sa hepatitídou C u žalobcu 1/ preto podľa názoru
neobstojí... Podporne k tomuto žalobcovia poukazujú na odôvodnenie uznesenia NS SR
sp. zn. 5 Cdo 346/2012 zo dňa 11. 09. 2013 v právnej veci účastníkov
c/a Národná transfúzna služba o náhradu škody na zdraví, kde ide o skutkovo a právne
identickú vec.
Z vykonaného dokazovania v tomto konaní vyplynulo..., že žalobca, pán
, sa nakazil vírusom hepatitídy C pri darovaní krvnej plazmy dňa 21. 03. 1977
a zvýšené pečeňové testy mu boli zistené v máji 1977. krv na plazmaferézu
daroval celkovo 3 krát... [a] bol na odbere spolu so žalobcom 1/ dňa 14. 12. 1976. Následne
pán krv daroval ešte dňa 24. 03. 1977. Následne mu bola zistená diagnóza:
„Hepatitis virósa anicterica“, a bol natrvalo vyradený z darovania. Žalobca 1/ v období
od 22. 02. 1972 do 28. 04. 1977 daroval krv na KHTK na plazmaferézu celkovo 32x (dôkaz
je v darcovskej dokumentácii, ktorá je v spise). Pri každom odbere jeho krvi...
na plazmaferézu bolo vždy prítomných 10-12 spoludarcov, ktorí tiež darovali krv
na plazmaferézu. Žalobca 1/ dával krv na plazmu celkovo s 320 darcami, pričom mnohí boli
neskoršie vyradení z darovania natrvalo. Je preto absolútne nemožné, aby sa jeho
ochorenie posudzovalo inak než tak, že [jeho] ochorenie... je v príčinnej súvislosti
s darovaním krvi na plazmaferézu v rokoch 1976-1977... [Z tohto dôvodu]... dôkazy
v súdnom spise to potvrdzujú, že žalobca 1/ sa nakazil na KHTK v rokoch 1976-1977
pri darovaní krvi na plazmaferézu, kedy prepukla hepatitída medzi darcami. Je preto
nespochybniteľná aj príčinná súvislosť s jeho ochorením a darovaním krvnej plazmy
v rokoch 1976-1977 a následnom diagnostikovaní hepatitídy C zistenej u žalobcu 1/ v roku
1993, ktorá bola iným darcom krvi uznaná.».
K zodpovednosti za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka sťažovateľ v 1. rade
uviedol, že „[v] posudzovanom prípade nastala... objektívna zodpovednosť právneho
predchodcu žalovaného za vzniknutú škodu..., [pretože]... odberná sústava, ktorou právny
predchodca žalovaného realizoval odber krvnej plazmy... spĺňa definíciu prístroja“.
Pokiaľ ide o posudzovanie zodpovednosti právneho predchodcu žalovanej podľa
§ 421 Občianskeho zákonníka, sťažovateľ v 1. rade uviedol, že „zavinenie na strane
zdravotníckeho zariadenia bolo preukázané.
Skutočnosť, že právny predchodca žalovaného nepostupoval pri odbere krvnej
plazmy lege artis, je potvrdená svedeckými výpoveďami svedkov a vyplýva i z obsahu
súdneho spisu...
Právny predchodca žalovaného nevykonal pri odbere plazmy a ani neskôr
pri transfúzii krvi žalobcom 2/ a 3/ všetky nevyhnutné ochranné opatrenia proti prenosu
infekčných chorôb... Aj vtedy platné právne predpisy a interné usmernenia a najmä úroveň
poznania lekárskej vedy, nedovoľovali vykonávať odber krvného materiálu nesterilnou
ihlou...
Pokiaľ právny predchodca žalovaného realizoval odber od viacerých darcov jednou
ihlou, do dvojlitrovej sklenenej fľaše, vystavil ich tak riziku nákazy krvou prenosnými
ochoreniami.
Ďalším porušením prevenčnej povinnosti zo strany právneho predchodcu žalovaného
bolo neinformovanie žalobcu 1/ o jeho zdravotnom ochorení a jeho nenahlásení ako osoby
infikovanej infekčnou chorobou príslušnému úradu.“.
Sťažovateľ v 1. rade tiež uviedol, „že právny predchodca žalovaného uznal v iných
prípadoch svoju zodpovednosť za škodu na zdraví iných darcov, ktorí sa nakazili
v rovnakom prostredí ako žalobca 1/...“.
Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade uviedli, že boli predovšetkým nakazení
„z dôvodu, že pri krvnej transfúzii bola použitá krv, ktorá nebola testovaná na prítomnosť
infekčných chorôb. Bez povšimnutia nemôže zostať ani skutočnosť, že im bola aplikovaná
krv od viacerých darcov, teda nielen od žalobcu 1/.“.
Sťažovatelia v závere svojej odvolacej argumentácie uviedli, že okresný súd im odňal
možnosť konať, a to „vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď sa... žiadnym
spôsobom nevyporiadal s ich právnou argumentáciou...“.
V tejto súvislosti konkrétne uviedli, že «pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom neuvádza a teda ani argumentačne nereaguje
na fakt, že:
1. Zdravotná dokumentácia žalobcu 1/ preukázateľne obsahuje pokyn lekára
„Neinformovať o zdravotnom stave!“, a preto... nemal odkiaľ mať vedomosť o tom, že nie je
spôsobilý na darovanie;
2. Podľa rozsudku vtedajšieho Obvodného súdu Bratislava I so sp. zn. 8 C 615/78
zo dňa 10. 04. 1980 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 14. 05.
1981, sp. zn. 6 Co 572/80, bola na základe poznatkov vtedajšej lekárskej vedy a podľa vtedy
platného práva ustálená zodpovednosť právneho predchodcu žalovaného za vznik škody
na zdraví darcov;
3. Podľa rozhodnutia iného senátu Okresného súdu Bratislava I, ktorý v skutkovo
a právne zhodných konaniach zaviazal odporcu na náhradu škody (rozsudky OS BA I č. k.
22 Ct 5/2003-143 zo dňa 11. 07. 2008, č. k. 11 C 53/1999-362 zo dňa 24. 04. 2010),
žalovaný zodpovedá za škodu vzniknutú na zdraví darcov;
4. Samotní hlavní odborníci vtedajšieho Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
socialistickej republiky ako napr. toľko spomínaný
v dobovej korešpondencii z roku 1977 uznávali, že sa pri odbere plazmy nerešpektovali
poznatky vtedajšej lekárskej vedy a porušovali interné smernice a všeobecne záväzné
právne predpisy;
5. Žalobcovia argumentovali vo svojich podaniach okrem objektívnej zodpovednosti
právneho predchodcu žalovaného za škodu a porušenia lege artis, že odber krvnej plazmy
a transfúzia krvi žalobcom 2/ a 3/ boli realizované v rozpore s ustanovením § 415
je potom rozhodnutie súdu prvého stupňa nepresvedčivé a nepreskúmateľné.».
O predmetnom odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 9 Co 81/2014-795 z 25. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil. Krajský súd v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol:
«Základ predmetného nároku na náhradu škody treba s poukazom na ustanovenie
§ 868 Občianskeho zákonníka posúdiť podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom
do 1. 1. 1992..., a správne prvostupňový súd posudzoval, či odporca resp. jeho právny
predchodca zodpovedá za škodu v zmysle § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď
mal zato, že nie je možné posudzovať vec v zmysle § 238 Občianskeho zákonníka podľa
ktorého organizácia zodpovedá i za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod
v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri poskytnutí služby použili...
V zmysle citovaného ustanovenia organizácia zodpovedá za škodu len vtedy, ak bola
škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci použitej
pri poskytovaní služby. Výklad pojmu „okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja
alebo inej veci treba chápať tak, že o takéto okolnosti ide najmä“ tam, kde škoda vznikla
v dôsledku vady použitého prístroja alebo inej veci. Ak nie je preukázané, že práve tieto
okolnosti vyvolali poškodenie zdravia, nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti
za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka. Je však vylúčené aby podľa tohto
ustanovenia bola posúdená zodpovednosť zdravotníckej organizácie za škodu, ktorá nemala
príčinu v povahe konkrétneho použitého prístroja alebo inej veci, ale v samom
zdravotníckom zákroku, prípadne v spôsobe jeho vykonania. V takomto prípade
zdravotnícka organizácia zodpovedá za škodu podľa ustanovenia § 421 Občianskeho
zákonníka.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade
navrhovateľa 1./ nie je možné posudzovať zodpovednosť odporcu, resp. jeho právneho
predchodcu podľa ustanovení § 238 Občianskeho zákonníka, keď škoda nebola spôsobenú
okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci /ihly, odsávacej
súpravy/..., keď pôvod v povahe prístroja alebo inej veci nemá ani tá okolnosť, že pacient
navrhovateľ 1./ sa pri ošetrení v zdravotníckom zariadení právneho predchodcu odporcu
dostal do styku s osobou, ktorá bola nosičom určitého vírusu a od nej sa prípadne nakazil.
Odvolací súd len v tomto smere poukazuje nato, že sám navrhovateľ 1./ odôvodňoval svoj
návrh tým, že právny predchodca odporcu v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy a krvi
nedodržal základné zásady asepsy, t. j. krvný materiál sa neodoberal sterilným spôsobom
neboli dodržané základné prevenčné povinnosti, ktoré by zabránili vzniku škody na jeho
zdraví.
Aplikácia ustanovenia § 238 Občianskeho zákonníka nie je možná ani vo vzťahu
k navrhovateľom 2./ a 3./, ktorý si svoje nároky odvodzovali od toho, že navrhovateľovi 1./
právny predchodca odporcu vedome zatajil informácie o jeho zdravotnom stave a týmto
nezákonným postupom právneho predchodcu odporcu a porušením jeho povinností
pri transfúzii krvi v zmysle vtedy platných predpisov a prevenčnej povinnosti došlo k ich
infikovaniu hepatititídou typu C. To znamená, že navrhovatelia 2./ a 3./ si ani neuplatňovali
náhradu škody na zdraví, ktorá mala byť spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod
v povahe prístroja alebo inej veci, ale táto mala byť spôsobená porušením konkrétnych
povinností právneho predchodcu odporcu pri transfúzii krvi.
Vzhľadom na uvedený záver potom prvostupňový súd správne skúmal splnenie
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 421 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého organizácia zodpovedá občanovi za škodu, ktorú mu spôsobila
porušením právnej povinnosti.
Podľa § 421 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa organizácia zodpovednosti zbaví,
ak preukáže, že škode nemohla zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno
od nej požadovať. Svojej zodpovednosti sa však nemôže zbaviť poukazom na to, že plnila
opatrenie nadriadených orgánov.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle citovaného
ustanovenia sú a) porušenie právnej povinnosti, b) existencia škody, c) príčinná súvislosť
medzi porušením právnej povinnosti a škodou, d) zavinenie. Dôkazné bremeno ohľadom
preukázania existencie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zaťažuje poškodeného,
teda v prejednávanej veci navrhovateľov.
Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore
s objektívnym právom... Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s ním došlo
k porušeniu právnej povinnosti ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov
a iných noriem, ktoré mal škodca zachovávať... Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných
požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom
a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, pričom vzťah medzi protiprávnym
úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný. Zavinením
sa rozumie psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode. Tento vzťah
je vyjadrený buď ako priamy alebo nepriamy úmysel alebo ako vedomá alebo nevedomá
nedbanlivosť.
V oblasti poskytovania zdravotníckej starostlivosti sú zdravotnícke zariadenia
postupovať v súlade s poznatkami lekárskej vedy a takýto postup je označovaný ako
„lége artis“. Nedodržanie týchto pravidiel je protiprávnym konaním. Všetko je treba
posudzovať tzv. „ex ante“, t. j. na základe poznatkov, ktoré mal lekár k dispozícii v čase
svojho rozhodnutia, resp. v čase prevedenia zákroku. Špecifikom sporov o náhradu škody
na zdraví v súvislosti s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti spočíva v tom, že otázku
či zdravotnícke zariadenia postupovalo ,,lege artis“ je nutné posudzovať za pomoci znalcov
– lekárov a podkladom pre právny záver o porušení povinnosti je spravidla znalecký
posudok z odboru zdravotníctva.
Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa
zastáva názor, že k žiadnemu porušeniu právnej povinnosti právneho predchodcu odporcu
vo vzťahu k navrhovateľovi 1./ nedošlo, pretože postup právneho predchodcu odporcu
bol lége artis. Uvedené závery vyplývajú zo Znaleckého posudku Lekárskej fakulty
č. 4/2002, ktorá konštatovala, že postup pri odbere
krvnej plazmy vykonávanej u právneho predchodcu odporcu – Klinika hematológie
a transfuziológie v v rokoch 1976-1977 bol lége artis a to v súlade s Metodickým
pokynom o plazmaferéze – Vestník MZ SR č. 28/1970 č. 12 zo dňa 30. 12. 1970, ďalej
z vyjadrenia Ministerstva zdravotníctva SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa
3. 2. 1997 keď, komisia zriadená podľa Výnosu Ministerstva zdravotníctva SR 1034/92/-
D/2-H na základe sťažnosti navrhovateľa 1./ nezistila zavinenie pracovníkov právneho
predchodcu odporcu, ani postup non lége artis. Nepriamo tieto závery vyplývajú
aj z kontrolného Znaleckého posudku fakultnej nemocnice č. 16/2004, ktorý
nekonštatoval porušenie právnych predpisov pri odbere krvnej plazmy a len uviedol,
že v odborovej norme Zmiešaná ľudská krvná plazma ON 864810 (MZ ČSR), JK 265
schválená 14. 6. 1977, nie je uvedené či odsávanie plazmy sa má robiť jednou alebo
viacerými odsávacími súpravami, keď konkrétny pracovný postup si stanovovalo
každé pracovisko osobitne. Postup lége artis potvrdili aj svedecké výpovede
pracovníkov právneho predchodcu odporcu /č. l. 45 spisu/,
/č. l. 46 spisu/, / č. l. 50,
122 spisu/, /č. l. 76, 118 spisu/.
Odvolací súd sa s poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, stotožňuje
zo závermi súdu prvého stupňa, že plazmaferéza bola vykonaná v súlade s vtedajšími
štandardmi, postupmi a usmerneniami, bez ohľadu nato, ako sa tieto postupy javia vo svetle
súčasných medicínskych poznatkov. Listy a metodické usmernenia
ktoré v konaní predložili navrhovatelia, sú podľa názoru odvolacieho súdu právne
irelevantné, nakoľko hodnotia ex post postup, ktorý prebehol v súlade s vtedajšími
predpismi a až následne, keď sa vyskytol problém tieto predpisy sa začali prehodnocovať
a boli prijaté metodické opatrenia a to v roku 1978 /Metodické opatrenie uverejnené v bode
6, vo Vestníku MZ SSR čiastka 16-17 z 15. 10. 1978/.
Rovnako nie je možné dospieť k záveru o porušení prevenčnej povinnosti definovanej
ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka právnym predchodcom odporcu. Citované
ustanovenie ukladá povinnosť každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak,
aby nezapríčinil vznik škody, a jeho aplikácia prichádza od úvahy vtedy, ak neexistuje
konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje
/pozri uznesenie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1427/2001/, čo ale nie je daný prípad, keď postup pri
odbere krvnej plazmy bol upravený vyššie citovanými Smernicami MZ SSR a preto
neprichádza do úvahy použitie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd ďalej má zato, že ak by sa teoreticky aj pripustilo určité porušenie
právnych povinností právneho predchodcu odporcu, ktoré ale v konaní preukázané nebolo,
návrhu navrhovateľa 1./ by nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný
ďalší zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou na zdraví navrhovateľa 1./, keď nebol jednoznačne
preukázaná príčinná súvislosť medzi darovaním krvnej plazmy v roku 1977 a vznikom
chronickej hepatitídy typu C, ktorá mu bola potvrdená dňa 15. 04. 1992.
Z hľadiska naplnenia príčinnej súvislosti ako jedného z predpokladov zodpovednosti
za škodu nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, či pripustenie
možnosti vzniku škody v dôsledku jeho protiprávneho konania, ale príčinná súvislosť musí
byť naisto daná. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda na zdraví vznikne
v dôsledku konkrétneho zavineného protiprávneho úkonu škodcu, teda ak je jeho konanie
a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Vzhľadom nato, že existencia príčinnej
súvislosti sa nepredpokladá, musí byť bezpečne preukázaná, nestačí tú iba
pravdepodobnosť a ako už bolo uvedené dôkazné bremeno je v tomto smere na strane
navrhovateľov.
Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že táto príčinná
súvislosť v konaní preukázaná nebola. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť
jednoznačný záver, že navrhovateľ 1./ sa infikoval vírusom chronickej hepatitídy typu C
v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy, keď podľa Znaleckého posudku Lekárskej fakulty
č. 4/2002, ochorenie je známe od roku 1989, prenáša
sa hlavne krvou medzi i. v narkomanmi, menej prípadov je po infúzii krvi, zriedkavo
pohlavným stykom, úzkym kontaktom v rodinách z matky na dieťa, keď ani pri tejto infekcii
sa vo viac ako 40 % nedarí zistiť akým spôsobom sa infekcia preniesla. Z kontrolného
Znaleckého posudku fakultnej nemocnice č. 16/2004 vyplýva, že hepatitída C
sa prenáša parenterálne – krvou, zdravotníckymi výkonmi pri nedostatočnej sterilizácii
a dezinfekcii nástrojov, ale je možný aj prenos úzkym kontaktom v rodine, či pohlavnom
styku, keď v mnohých prípadoch sa u anti-HCV pozitívnych osôb nezistí cesta prenosu
infekcie a vzhľadom k tomu, nie je možné príčinnú súvislosť vzniku ochorenia navrhovateľa
1./ s jeho pôsobením darcu krvi a krvnej plazmy na Klinike hematológie a transfuziológie
v v rokoch 1972-1992 ani jednoznačne potvrdiť ani jednoznačne vylúčiť.
K rovnakým záverom dospeli aj znalecká organizácia Inštitút forezných medicínskych
expertíz, s. r. o. vo svojom Znaleckom posudku č. 101/2012, resp.
zodpovedný za vypracovanie znaleckého posudku /č. l. 680 spisu/ a svedok
, špecialita na hematológiu a transfuziológiu /č. l. 65 spisu/.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že ani jeden zo znaleckých posudkov, svedkovia
nevedeli jednoznačne ustáliť príčinnú súvislosť medzi nakazením navrhovateľa 1/
hepatitídou typu C a odberom krvnej plazmy v rokoch 1972-1977, znalecké posudky,
svedkovia hovoria o určitej rôznej miere pravdepodobnosti, avšak príčinnú súvislosť
jednoznačne nepotvrdzujú, uvádzajú aj iné cesty /možnosti/ nákazy hepatitídou typu C
po roku 1977 a dokonca uvádzajú, že v cca 40 % prípadoch nie je možné zistiť spôsob
prenosu infekcie. Podľa týchto znaleckých posudkov a zdravotnej dokumentácie boli
u navrhovateľa 1./ zvýšené hepatálne testy už v septembri roku 1976, keď v roku 1977
nebola navrhovateľovi zistená hepatitída typu C /táto vtedy ani nebol známa, nebolo
ju možne diagnostikovať/, ale anikterická vírusová hepatitída, tzv. hepatitída non A non B,
ale nie všetky hepatitídy typu non A non B diagnostikované pre objavením vírusu hepatitídy
typu C môžu byť považované za hepatitídu typu C.
Za tejto dôkaznej situácie podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné urobiť
jednoznačný záver o tom, že príčinou vzniku chronickej hepatitídy typu C u navrhovateľa 1./
bol odber krvnej plazmy vykonaný právnym predchodcom odporcu v roku 1977.
Iba pravdepodobnosť, resp. nemožnosť vylúčenia, že sa navrhovateľ 1./ infikoval vírusom
hepatitídy typu C práve pri odbere krvnej plazmy v roku 1977, pre tento záver nepostačuje.
Vo vzťahu k nárokom navrhovateľov 2./, 3./ odvolací súd dospel k rovnakému záveru
ako súd prvého stupňa, že ani v ich prípade neboli rovnako preukázané predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu podľa § 421 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Postup právneho predchodcu odporcu (Kliniky hematológie a transfuziológie
) pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./
bol v súlade s príslušnými predpismi t. j. bol lége artis, čo vyplýva z vyššie citovaných
znaleckých posudkov č. 4/2002 a č. 16/2004, z výsluchu svedkyne ,
vedúcej II. Detskej kliniky (č. l. 185 spisu), z Vyjadrenia MZ SR, sekcia
zdravotnej starostlivosti zo dňa 5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala
sťažnosť navrhovateľa 1./. Ak navrhovatelia namietali porušenie povinností právneho
predchodcu odporcu, ktoré odvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu
č. ŠZÚ/70-589-9513/98 zo dňa 01. 10. 1998, podľa ktorého Klinika hematológia
a transfuziológie, od roku 1992 doteraz nenahlásila prípad anti-
HCV pozitivity navrhovateľa 1./, tak prípadne porušenie tejto povinnosti nemohlo spôsobiť
samo o sebe poškodenie zdravia navrhovateľa 1./, resp. zdravia navrhovateľov 2./, 3./
ku ktorému malo dôjsť v roku 1977, resp. v 1986 a právny predchodca odporcu mal porušiť
svoje povinnosti až po roku 1992,
Vykonaným dokazovaním ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia a to predovšetkým výsluchmi svedkov,
(č. l. 50, 122 spisu), (č. l. 57 spisu),
(č. l. 76, 118 spisu), znaleckými dokazovaním,
oboznámením sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska správa zo dňa 5. 3. 1980 –
poučený, že nie je vhodný na darovanie; lekárska správa zo dňa 30. 5. 1986 – poučený,
že je možné darovanie na laboratórne účely; lekárska správa zo dňa 3. 6. 1986 potvrdená
podpisom navrhovateľa 1./ – poučený o sangviteste, o očkovaní, o možnosti darovať krv na
laboratórne účely) bolo preukázané, že navrhovateľ 1./ bol oboznámený so svojím
zdravotným stavom t. j., že je vylúčený z darcovstva. Ak navrhovateľ 1./ tvrdil opak,
tak uvedená skutočnosť, ostala len v rovine tvrdení bez splnenia si svojej dôkaznej
povinnosti a uvedenú skutočnosť nespochybňuje ani jeho tvrdenie, že zdravotná
dokumentácia, ktorá sa nachádza ako dôkaz v súdnom spise vykazuje známky manipulácie.
Podľa svedkov (č. l. 45 spisu),
(č. l. 46 spisu) bola navrhovateľovi 1./ vydaná kompletná zdravotná dokumentácia,
bol to on, kto vrátil len časť zdravotnej dokumentácie a to vo fotokópii ale skutočnosti
o vedomosti zdravotného stavu vyplývajú zo zdravotnej dokumentácie, ktorá bola založená
do spisu práve navrhovateľom 1./.
Ak navrhovateľ 1./ napriek svojej vedomosti o tom, že môže darovať krv a plazmu
vzhľadom na svoj zdravotný stav len na laboratórne účely podpísal dňa 20. 8. 1986, t. j.
po dvoch mesiacoch Prehlásenie o možnosti darovať krv, krvnú plazmu, krvné doštičky,
kožu, kostnú dreň alebo obličku pre záchranu života a zdravia svojich detí a manželky
a následne sa dňa 30. 9. 1986 aj napriek tejto skutočnosti rozhodol darovať krv svojim
deťom navrhovateľom 2./, 3./, nemôže odporca niesť zodpovednosť za poškodenie zdravia
navrhovateľov 2./, 3./ v zmysle všeobecných predpisov Občianskeho zákonníka, keďže
zo strany právneho predchodcu odporcu nedošlo k žiadnemu porušeniu povinností
pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./ a absentuje tu akákoľvek príčinná súvislosť medzi
poškodením zdravia navrhovateľov 2./, 3./ a postupom právneho predchodcu odporcu.
Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým prvostupňový súd návrh navrhovateľov na náhradu škody na zdraví
zamietol, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, keď v danom prípade
neboli u navrhovateľov 1./, 2./, 3./ splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti
za škodu v zmysle § 421 Občianskeho zákonníka.»
Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti
s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru uvádzajú, že krajský
súd sa nevysporiadal „s nasledovnými okruhmi skutkového a právneho stavu, a to
Vyhodnotenie dôkazov konajúcimi súdmi vo väzbe k rozhodným skutočnostiam danej
právnej veci, čím došlo k omylu a extrémnemu pochybeniu...
Nesprávnym právnym posúdením veci a ignorovaním judikatúry a záveru ohľadom
príčinnej súvislosti, ktorá bola v iných konaniach v skutkovo a právne totožných veciach
už vyriešená...“.
Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj k postupu
predchádzajúcemu jeho vydaniu vznášajú celkovo päť okruhov námietok.
1. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia zodpovednosti
právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka
Sťažovateľ v 1. rade argumentuje predovšetkým porušením princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pretože krajský súd napadnutým rozsudkom
v skutkovo a právne totožnej veci posúdil otázku príčinnej súvislosti a zodpovednosti
žalovanej, resp. jej právneho predchodcu podľa § 238 Občianskeho zákonníka odlišným
spôsobom, než ako to urobil okresný súd a krajský súd vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach [napr. rozsudok okresného súdu č. k. 22 Ct 5/2003-143 z 11. júla 2008
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009, rozsudok
okresného súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011]. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal
aj na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 159/2010 z 28. októbra 2011 a uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 346/2012 z 11. septembra 2013, v ktorých sa najvyšší súd
zaoberal aj argumentáciou žalovanej „ohľadne príčinnej súvislosti, neexistencii objektívnej
zodpovednosti za škodu, pričom jej posúdenie súdmi nižšieho stupňa vyhodnotil
ako správne a v oboch prípadoch boli žalobcovia úspešní na súde nižšej inštancie
a po odvolaní a dovolaní žalovaného aj na súde vyššej inštancie“. V rámci tejto
argumentačnej línie sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu ČSR
R 2/1987, z obsahu ktorého v súvislosti s podmienkami aplikácie zodpovednosti za škodu
podľa § 238 Občianskeho zákonníka (aktuálne § 421a Občianskeho zákonníka, pozn.)
okrem iného vyplýva, že okolnosti, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci,
ktoré boli použité pri poskytnutí služby, môžu spočívať aj v nedostatočnej sterilnosti alebo
inej chýbajúcej vlastnosti, ktorú by inak mal mať prístroj alebo iná vec použitá pri
poskytovaní zdravotníckej služby. Pokiaľ je stanovená alebo predpokladaná určitá vlastnosť
prístroja či inej veci použitej pri poskytovaní služby a tento prístroj alebo iná vec takúto
vlastnosť nemá, možno vyvodiť, že ak chýbajúca vlastnosť bola príčinou vzniku škody, bola
škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktorá
bola použitá pri poskytovaní služby. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že obdobné právne
závery možno nájsť aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo
2542/2003 z 31. augusta 2003 a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2
Cdon 961/96 z 29. mája 1997.
Sťažovateľ v 1. rade v tejto súvislosti ďalej uvádza, že v priebehu konania bolo
„preukázané, že sa... nakazil prostredníctvom nesterilnej odsávacej ihly, ktorá je súčasťou
odsávacej súpravy a zmiešaním jeho krvného materiálu erytrocytov a krvným materiálom
iných darcov pri plazmaferéze, lebo plazma sa na KHTK v 1977 roku odsávala krvavou
nesterilnou ihlou od 10-12 darcov a erytrocyty boli hneď vracané späť do žíl darcom“,
pričom predmetná „odsávacia súprava vzhľadom na svoju charakteristiku nepochybne
spĺňa zákonnú definíciu prístroja“. Na základe už uvedenej argumentácie preto tvrdí,
že zodpovednosť žalovanej, resp. jej právneho predchodcu je „potrebné posudzovať aj ako
škodu vyvolanú povahou prístroja“.
2. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia zodpovednosti
právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka
Pokiaľ ide o otázku eventuálneho posúdenia zodpovednosti žalovanej,
resp. jej právneho predchodcu za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka, sťažovateľ
v 1. rade tvrdí, že z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vyplýva, že právny
predchodca žalovanej „nepostupoval pri odsávaní krvnej plazmy lege artis...“. Sťažovateľ
v 1. rade v tejto súvislosti konkrétne tvrdí, že krajský súd «nesprávne právne posúdil,
respektíve ignoroval preukázateľné skutočnosti, že na KHTK bol v rokoch 1976-1977
v súvislosti s povahou prístroja a ním vykonaným odsávaním krvnej plazmy porušený:
„Metodický pokyn – záväzné opatrenie“ uverejnené v knihe „Transfúzni služba, Soubor
závazných opatření a metodických pokynů“»... kde sa uvádza, že «Krev k výrobě plazmy
se odebírá od dobrovolných dárců krve uzavřených systémem „za dodržení asepse“
do normalizovaných transfúzních láhví».
Podľa sťažovateľa v 1. rade krajský súd «nesprávne právne posúdil a neprihliadol,
že boli porušené „Záväzné predpisy a Metodický pokyn“ Ministerstva zdravotníctva ČSR
aj pre Úsekovú normu „ÚN 86 4811“ a platné od 1. 7. 1964, zverejnené v knihe
„Transfúzní služba, Soubor závazných opatření a metodických pokynů, Praha 1976“».
V súvislosti s touto argumentačnou líniou sťažovateľ v 1. rade ďalej tvrdí,
že «[p]ostup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti upravoval až do 31. 12. 1994 zákon
č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu (ďalej ako „Zákon o starostlivosti o zdravie“)
Podľa § 11 ods. 1 zákona o starostlivosti o zdravie, štát poskytuje zdravotnícke
služby svojimi zariadeniami v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy.
Podľa § 15 ods. 2 zákona o starostlivosti o zdravie, zdravotnícke zariadenia
vykonávajú aj osobitné ochranné opatrenia proti prenosným chorobám.
V čase keď sťažovateľ 1/ daroval krvnú plazmu, už bola známa vírusová hepatitída B
(1963), ako i ďalšie hepatitídy A (1973), hepatitída non A – non B, čo je hepatitída C
(1974), hepatitída D (1976), ako i ďalšie infekčné choroby, ktoré sa prenášajú krvou
a inými telesnými tekutinami a ich prítomnosť v krvi sa už v tom čase zisťovala.
Podľa § 26 ods. 2 zákona o starostlivosti o zdravie, odber krvi... môžu sa vykonať len
so súhlasom darcu a nesmú ohrozovať jeho zdravotný stav...».
Na základe uvedeného sťažovateľ uvádza, že „[p]ostup akým právny predchodca
žalovaného realizoval odsávanie krvnej plazmy nebol v súlade s vtedy platnými
metodickými pokynmi, pretože sterilné prostredie prestalo byť sterilným v okamihu, kedy
bola tá istá odsávacia ihla použitá na odsávanie plazmy od inej osoby, ako osoby, od ktorej
bola plazma odsatá ako od prvej.“. Preto tvrdí, že „[r]ozhodujúcim pre posúdenie otázky
lege artis nie je to, či v čase nakazenia bolo známe ochorenie na hepatitídu C..., ale
skutočnosť, že sa pri odsávaní z finančných dôvodov používala jedna odsávacia súprava pre
viacerých darcov súčasne.“, pričom „[a]j vtedy platné právne predpisy a interné
usmernenia a najmä úroveň poznania lekárskej vedy, nedovoľovali vykonávať odber
krvného materiálu nesterilnou ihlou“.
V závere tejto svojej argumentácie sťažovateľ v 1. rade konštatuje,
že „[s]kutočnosť..., že sa v danom čase... nepoužíval jednorazový materiál, hoci sa v zmysle
metodických pokynov používať mal, nemožno v žiadnom prípade posudzovať
ako vynaloženie všetkého úsilia smerujúceho k zabráneniu škody“.
Podľa názoru sťažovateľa v 1. rade krajský súd v napadnutom rozsudku „žiadnym
spôsobom nezodpovedal na tak závažné zistenia a nezaujal právny názor k skutočnosti,
že prvostupňový súd nesprávne uviedol, že k porušeniu predpisov nedošlo“, čím zároveň
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
3. Námietka sťažovateľa v 1. rade týkajúca sa posúdenia miery dôkazu
o príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy v rozhodujúcom období
a poškodením jeho zdravia
K otázke absencie jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním
krvnej plazmy v rozhodujúcom období a diagnostikovaním vírusovej hepatitídy typu C,
na ktorú poukázal tak krajský súd, ako aj okresný súd, sťažovateľ v 1. rade uvádza,
že „takéto skutkové zistenie ako súdu prvého stupňa, tak aj odvolacieho súdu nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní“.
Sťažovateľ v 1. rade v tejto súvislosti konkrétne uvádza, že «okolnosti vzniku
epidémie infekčnej vírusovej hepatitídy medzi darcami krvi na plazmaferézu v roku 1977
a skutočnosť, že sťažovateľ 1/ preukázateľne v rozhodnom čase vykázal zvýšené hodnoty
hepatálnych enzýmov a záznamy o problémoch na jeho zdraví sa objavili v jeho zdravotnej
dokumentácii, nie je pre jeho nakazenie iné logické vysvetlenie. Všetci darcovia krvi
na plazmaferézu, ktorí chodili na vyšetrenia na infekčné oddelenie na
ul. k v rokoch 1976 a 1977, mali zistenú diagnózu: „Hepatitis virosa
anicterica“, ktorú mal podľa zdravotnej dokumentácie zistenú aj sťažovateľ 1/
v 01. 07. 1977, 14. 07. 1977 a 13. 10. 1977.».
Sťažovateľ v 1. rade tiež uvádza, že v okolnostiach jeho veci je vzhľadom
na charakter a predmet sporu, ako aj na výrazný časový odstup od udalosti, s ktorou spája
vznik svojej ujmy, nemožné „jednoznačné preukázanie existencie príčinnej súvislosti“,
a preto takáto požiadavka zo strany všeobecných súdov by bola „v rozpore s akýmkoľvek
morálnym odkazom práva ako takého...“. Sťažovateľ v 1. rade v závere tejto svojej
argumentácie uvádza, že otázka príčinnej súvislosti už bola „v čase prebiehajúceho
súdneho konania medzi sťažovateľmi a žalovaným, v iných konaniach v skutkovo a právne
totožných veciach, vyriešená v neprospech zdravotníckeho zariadenia“.
4. Námietka sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúca
sa posúdenia vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave
Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade
označených práv podľa ústavy a dohovoru, títo predovšetkým namietajú, že krajský súd
arbitrárnym spôsobom posúdil vedomosť sťažovateľa v 1. rade „o jeho diagnóze a s tým
súvisiacej vedomosti o ochorení pri darovaní krvi novonarodeným sťažovateľom 2/ a 3/“.
Títo spolu so sťažovateľom v 1. rade v rámci tejto argumentačnej línie uvádzajú,
že sťažovateľ v 1. rade po tom, ako mu «bola 14. 07. 1977 zistená diagnóza „Hepatitis
virosa anicterica“, mal byť natrvalo vyradený z darovania. Nebol. Dôkazom uvedeného
je, že v darcovskej dokumentácii sťažovateľa 1/ sú preukázateľné zápisy odberov krvi
na plazmaferézu od 22. 02. 1972 do roku 1992, ale ani jedenkrát sa tam nenachádza ani
jediná poznámka, že sťažovateľ 1/ je natrvalo vyradený z darovania krvi na plazmaferézu,
lebo prekonal vírusovú hepatitídu non A – non B!...
Naopak, tým, že mu v darcovskej dokumentácii opakovane nechávali záznam „Môže
pokračovať“ ho opakovane uvádzali do omylu, že len vtedy ho zavolajú na odber krvi
na plazmaferézu, keď je zdravý.».
Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade uvádzajú, že v priebehu súdneho
konania bolo dostatočným spôsobom preukázané, že sťažovateľ v 1. rade nebol nikdy
«informovaný o tom, že je nositeľom vírusu hepatitídy, lebo darcovská dokumentácia zo dňa
22. 06. 1977 obsahuje poznámku „nevydávať potvrdenia o zdravotnom stave!“ a následne
sa diagnóza: „Hepatitis virosa anicterica“ vyskytuje v zdravotnej dokumentácii sťažovateľa
1/ (lekárske správy z 01. 07. 1977, 14. 07. 1977, 13. 10. 1977...)».
5. Námietka sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúca
sa posúdenia lege artis postupu právneho predchodcu žalovanej pri podaní transfúzie
krvi
Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade ďalej uvádzajú, že „počas súdneho
konania vyplynulo aj z vyjadrení jednotlivých zdravotníckych zariadení, krv, ktorá bola
sťažovateľom 2/ a 3/ podaná, bola dodaná z kliniky hematológie a transfúzie krvi (KHTK)
na ul. v , keďže nemocnica, kde prebehla transfúzia krvi pre
sťažovateľov 2/ a 3/ nemala vlastnú transfúznu stanicu. Sérologické vyšetrenie krvi
vykonávajú transfúzne kliniky, krvné konzervy po prevzatí sa neotvárajú, podľa tvrdenia
NsP Staré mesto, Bezručova 5 boli konzervy sérologicky vyšetrené.
Ak všetka krv určená sťažovateľom 2/ a 3/ č. krvných konzerv 3873, 3982 a 11982
bola na novorodenecké oddelenie do dodaná z KHTK
a na novorodeneckom oddelení v krvné konzervy prevzali z KHTK
sérologicky vyšetrené s podkladmi o možnosti ich použitia, lekári na KHTK museli mať
po oboznámení sa s krvnou konzervou č. 3982 s menom sťažovateľa 1/ vedomosť, že sa v nej
nachádza krv sťažovateľa 1/. Predmetná konzerva mala byť vyradená. Nebola.
Z uvedených zistení jasne vyplýva, že... lekári z KHTK nezachytením krvnej konzervy
sťažovateľa 1/ sú priamo zodpovední za nakazenie sťažovateľov 2/ a 3/ vírusovou
hepatitídou C v roku 1986...“.
V závere tejto svojej argumentácie sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade
uvádzajú, že „všetky horeuvedené konštatovania v odvolacom konaní žiadnym spôsobom
nevzal do úvahy a v nadväznosti na okolnosti skutkového stavu ich žiadnym spôsobom
právne nevyhodnotil, čím porušil [ich] ústavné právo na súdnu ochranu garantovanú čl. 46
ods. 1 Ústavy SR“.
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa 1/, sťažovateľa 2/ a sťažovateľa 3/ na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa 1/, sťažovateľa 2/
a sťažovateľa 3/ na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9 C 81/2014-795 zo dňa 25. 09. 2014 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 C 81/2014-795 zo dňa 25. 09. 2014
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume
354,88 EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho
zástupcu...“
Sťažovatelia sa podaním z 27. apríla 2016 doručeným ústavnému súdu
28. apríla 2016 domáhajú, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) nariadil dočasné opatrenie, ktorým odloží vykonateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Tento svoj návrh odôvodňujú tým, že okresný súd v konaní vednom pod sp. zn.
9 C 95/1995 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku okresného súdu v spojení s
rozsudkom krajského súdu rozhodol uznesením č. k. 9 C 95/1995-828 z 11. apríla 2016,
ktorým „... uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému
náhradu trov konania vo výške 10.908,92 EUR na účet právneho zástupcu...“, a uznesením
č. k. 9 C 95/1995-831 z 11. apríla 2016, ktorým „... uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne štátu náhradu trov konania vo výške 3.655,80 EUR na účet súdu...“.
V tejto súvislosti sťažovatelia konštatujú, že napadnutý rozsudok krajského súdu
„... vyvoláva právne účinky vykonateľné priamo v [ich] neprospech...“, pretože označené
uznesenia okresného súdu, ktorými okresný súd rozhodol o trovách konania, boli
„... vydané v dôsledku právoplatného a vykonateľného Napádaného rozhodnutia KS BA“.
Z už uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí
a uznesením č. k. II. ÚS 716/2016-57 z 22. septembra 2016 ju podľa § 25 ods. 3 zákona
o ústavnom súde prijal na ďalšie konanie, a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 81/2014-795 z 25. septembra 2014 do rozhodnutia
ústavného súdu vo veci samej.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 716/2016-70 z 24. novembra 2016 ústavný súd
doručil predsedovi krajského súdu uznesenie č. k. II. ÚS 716/2016-57 z 22. septembra 2016,
ktorým prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, a vyzval ho, aby sa k sťažnosti
aj jej doplneniu písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie. Ústavný súd zároveň požiadal predsedu krajského súdu o zaslanie
súdneho spisu sp. zn. 9 Co 81/2014.
Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom prípise sp. zn.
Spr. 3616/16 zo 14. decembra 2016 (doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2016)
uvádza, že 9. decembra 2016 požiadal , predsedu senátu krajského
súdu 9 Co, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti, ktorý v ňom uviedol, že „dôvody
pre ktoré Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol..., sú obsiahnuté priamo v odôvodnení
rozsudku Krajského súdu v Bratislave c.̌ k. 9 Co 81/2014-795 zo dňa 25. 09. 2014. Odvolací
súd v súlade so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že u žalobcu a jeho detí
( , ), ktorí sa domáhali náhrady škody na zdraví
spôsobenej pri poskytovaní zdravotníckych služieb, neboli splnené základné predpoklady
pre priznanie ich nároku v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1, 3 zákona c.̌ 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení platnom do 01. 01. 1992.
Skutočnosť, že v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
22 Ct/5/2003 a sp. zn. 11 C/53/1999 boli žalobcovia pri uplatňovaní svojho nároku
na náhradu škody úspešní, automaticky neznamená, že boli splnené zákonné predpoklady
pre priznanie nároku na náhradu škody aj u a jeho detí, keď je potrebné uviesť
aj to, že napr. v inom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
19 C/133/1998 bol obdobný nárok žalobcu zamietnutý. Z rovnakých dôvodov nie je možné
prihliadnuť ani na rozsudok bývalého Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C/615/1978,
8 C/632/1978, 8 C/637/1978, 8 C/638/1978, 8 C/639/1978, 8 C/640/1978, 8 C/642/1978,
8 C/643/1978, 8 C/644/1978, 8 C/647/1978, 8 C/659/1978 zo dňa 10. 04. 1980, v ktorých
konaniach právny predchodca žalovaného uznal pohľadávku žalobcov do základu,
keď uznanie nároku v iných prípadoch nie je možné automaticky vzťahovať
aj na a jeho deti, keď nadovšetko vírus hepatitídy typu C bol objavený až v roku
1989, a preto rozhodnutie súdu v tomto konaní vychádzalo aj z rozdielnych skutkových
tvrdení.
Predseda senátu 9 Co zastáva názor, že konaním Krajského súdu v Bratislave ako
súdu odvolacieho nedošlo k odňatiu práva sťažovateľa konať pred súdom ani k porušeniu
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, ako ani k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces garantovaného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
Predseda krajského súdu následne konštatoval, že nad rámec už uvedených dôvodov
nemá vo vzťahu k dôvodom uvedeným v sťažnosti sťažovateľov viac čo uviesť,
a ústavnému súdu oznámil, že „netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným
súdom SR“.
Predseda krajského súdu zároveň vyhovel žiadosti ústavného súdu o zaslanie
zberného spisu sp. zn. 9 Co 81/2014, ktorý mu zaslal spolu s označeným prípisom.
Prípisom č. k. II. ÚS 716/2016-74 z 20. decembra 2016 ústavný súd vyzval právnu
zástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň
jej zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie krajského súdu sp. zn.
Spr. 3616/16 zo 14. decembra 2016. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom
ústavnému súdu 20. januára 2017 oznámila, že sťažovatelia netrvajú na ústnom pojednávaní
a súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojej replike k vyjadreniu krajského súdu
zo 14. decembra 2016 vyjadrila nesúhlas s rozsudkom krajského súdu a postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu a v zásade zrekapitulovala obsah sťažnostnej argumentácie.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv sťažovateľov podľa
označeného článku ústavy a dohovoru, poukazujúc aj na povahu predmetu posúdenia, ktorá
je určená povahou v sťažnosti namietaného porušenia označených práv (m. m. I. ÚS 157/02,
I. ÚS 66/03), a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými
rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby
sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku Slovenskej
republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná
platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom práva
na spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,
boli relevantné aj v danej veci.
Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľov, vyjadrenia predsedu krajského súdu,
spisovej dokumentácie, vo vzťahu k jednotlivým námietkam sťažovateľov ústavný súd
uvádza:
1. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti
právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 238 Občianskeho zákonníka
V súvislosti s označenou námietkou sťažovateľa v 1. rade sa ústavný súd zaoberal
predovšetkým tou jeho argumentáciou, podľa ktorej vo viacerých svojou povahou
obdobných veciach rozhodli všeobecné súdy na všetkých stupňoch súdnej sústavy (vrátane
krajského súdu) odlišne, než ako rozhodol v napadnutom rozsudku krajský súd.
Pre účely náležitého posúdenia veci sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením
sťažovateľom označených rozhodnutí okresného súdu v spojení s rozhodnutiami krajského
súdu (rozsudok okresného súdu č. k. 22 Ct 5/2003-143 z 11. júla 2008 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08 z 22. októbra 2009, rozsudok okresného
súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.
3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011). Z odôvodnenia týchto rozhodnutí vyplýva,
že všeobecné súdy svoje rozhodnutia po skutkovej stránke odôvodnili tým, že žalobcovia
boli ako darcovia krvi a krvnej plazmy pri jej odbere u právneho predchodcu žalovanej
nakazení vírusovou hepatitídou typu C a takto zistený skutkový stav právne posúdili podľa
Z predmetných rozsudkov všeobecných súdov, ako aj z označeného rozhodnutia
bývalého Najvyššieho súdu ČSR nevyplýva a ústavný súd ani nezistil žiadnu relevantnú
odlišnosť, ktorá by sama osebe akokoľvek odôvodňovala odlišný postup v označených
veciach v porovnaní s vecou sťažovateľa v 1. rade, pričom ani krajský súd v napadnutom
rozsudku, ako ani v rámci svojho vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľov takúto skutočnosť
neuvádza. Tvrdenie krajského súdu, že závery sťažovateľom v 1. rade označených
rozhodnutiach všeobecných súdov o tom, že „nie je možné automaticky vzťahovať
aj na a jeho deti, keď nadovšetko vírus hepatitídy typu C bol objavený
až v roku 1989“, nie sú dostatočnou argumentačnou reakciou na ním uvádzané tvrdenia,
pretože táto je z pohľadu kľúčovej argumentácie sťažovateľa v 1. rade neúplná a čiastočne
„mimobežná“.
V okolnostiach danej veci považuje ústavný súd za podstatnú skutočnosť to,
že v čase rozhodovania krajského súdu vo veci sťažovateľov už existovali rozhodnutia
všeobecných súdov, v ktorých tieto súdy zaujali k sťažovateľom v 1. rade nastolenej právnej
otázke týkajúcej sa zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú
pôvod v povahe prístroja [pôvodne regulovanej v § 238 Občianskeho zákonníka (aktuálne
upravenej v § 421a Občianskeho zákonníka, pozn.)] na všetkých stupňoch súdnej
sústavy zásadne odlišné stanoviská [napr. rozsudok okresného súdu sp. zn. 22 Ct 5/2003
z 11. júla 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 312/08
z 22. októbra 2009, rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 53/1999 z 24. apríla 2010
v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 162/2010 z 25. augusta 2011, uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 346/2012 z 11. septembra 2013, uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 159/2010 z 28. októbra 2011, porovnaj aj správu bývalého Najvyššieho súdu
ČSR sp. zn. Cpj 44/85 zo 4. augusta 1986 publikovanú pod č. 2/1987 v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk]. Súčasťou týchto rozhodnutí je právny názor, podľa ktorého
použitie nesterilného nástroja zakladá objektívnu zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia
za škodu spôsobenú okolnosťami majúcimi pôvod v povahe prístroja alebo inej veci
použitej pri plnení záväzku. Napriek tomu krajský súd na túto skutočnosť v odôvodnení
napadnutého rozsudku primeraným spôsobom nereagoval, t. j. existenciu diametrálne
odlišných právnych názorov všeobecných súdov k zásadným otázkam, ktoré boli
predmetom jeho rozhodovania, v zásade ignoroval.
Aj keď výrok právoplatného rozsudku vrátane právneho názoru uvedeného v jeho
odôvodnení je v súlade s § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku (pôvodne § 159 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku) záväzný pre strany sporu v konkrétnom prípade [iudex ius
dicit inter partes (k tomu pozri napr. Bröstl, A. Teória práva. Praha : Aleš Čeněk, s. r. o.,
2013. s. 60)], tak princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv, ktoré
sú podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)
v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu, si v konkrétnych okolnostiach
posudzovanej veci vyžadoval, aby sa so zásadnými argumentmi sťažovateľa v 1. rade,
z ktorých vyvodzoval objektívnu zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za škodu
podľa § 238 Občianskeho zákonníka, krajský súd náležitým spôsobom vysporiadal.
Ústavný súd už v minulosti viackrát konštatoval, že neoddeliteľnou súčasťou
princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty, ktorého
komponentom je predvídateľnosť práva, ako aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov
verejnej moci v súlade s právom a zákonom ustanovenými požiadavkami, ktorá
v podmienkach materiálne chápaného demokratického právneho štátu vylučuje priestor
pre prípadnú svojvôľu. Princíp právnej istoty spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty
práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať
podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať
(napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu právneho štátu
je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej,
ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá
dôvera fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach
nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Podľa názoru ústavného súdu za situácie, keď sa krajský súd odchýlil od právneho
názoru vysloveného v inom jeho rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu
[v súvislosti s otázkou právneho posúdenia zodpovednosti za škodu podľa § 238
Občianskeho zákonníka (aktuálne § 421a Občianskeho zákonníka)], bolo jeho povinnosťou
minimálne poukázať na už existujúce rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré
vychádzajú z odlišných právnych názorov, a na tomto základe náležite zdôvodniť, prečo
sa od nich v teraz riešenej právnej veci odkláňa. Ak tak krajský súd v danom prípade
neurobil, tak tým vážne spochybnil princíp právnej istoty ako jeden z princípov právneho
štátu, ktorý sú pri svojej rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať všetky orgány verejnej
moci (mutatis mutandis IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 75/09). To zakladá arbitrárnosť jeho
rozsudku.
Ústavný súd v okolnostiach danej veci netvrdí, že práve ústavnou sťažnosťou
napadnuté rozhodnutie krajského súdu je po právnej stráne nesprávne, keďže takáto úloha
mu z jeho postavenia vo vzťahu k všeobecným súdom nevyplýva, avšak krajský súd
pri právnom posudzovaní otázky zodpovednosti žalovanej podľa § 238 Občianskeho
zákonníka nenaplnil požiadavku predvídateľnosti práva a právnej istoty, a pokiaľ sa bude
chcieť odchýliť od sťažovateľom v 1. rade označenej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov, musí tento odchylný postup náležite zdôvodniť. Ako už bolo uvedené, krajský súd
rozhodol v úplne totožnej veci (so zhodným skutkovým stavom veci, avšak s inými
účastníkmi konania) odlišným spôsobom.
S ohľadom na už uvedené preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
2. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia zodpovednosti
právneho predchodcu žalovanej za škodu podľa § 421 Občianskeho zákonníka
Ťažiskovým argumentom, na ktorom je založená predmetná námietka sťažovateľa
v 1. rade, je skutočnosť, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným
spôsobom nevysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou, v rámci ktorej polemizoval
s názorom okresného súdu o zavinenom protiprávnom postupe právneho predchodcu
žalovanej, ktorého sa mal dopustiť v súvislosti s odberom jeho krvnej plazmy
v rozhodujúcom období, a tým aj naplnení predpokladov jeho zodpovednosti za škodu
podľa § 421 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd svoje rozhodnutie síce odôvodnil s poukazom na skutkové závery
vyplývajúce z rozsudku okresného súdu, ale z jeho obsahu nie je zrejmé, ako reagoval
na kľúčové námietky sťažovateľa v 1. rade týkajúce sa povinnosti zdravotníckeho
zariadenia zachovávať vysokú mieru sterility odbernej súpravy pri odbere krvi a krvnej
plazmy, požiadavku, ktorá podľa názoru sťažovateľa v 1. rade vyplýva priamo z právnej
úpravy a na ktorú v odvolacom konaní aj poukázal (zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti
o zdravie ľudu v znení neskorších predpisov a iné), resp. zo všeobecnej „prevenčnej“
povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že integrálnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, z ktorej
vyplýva, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na určitú kvalitu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. To však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko
z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko
z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní.
Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Z napadnutého rozsudku krajského súdu však nevyplýva, ako sa s touto časťou
argumentácie sťažovateľa v 1. rade vysporiadal po právnej stránke a túto ponechal bez
primeranej reakcie.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,
ak je určité konanie spojené s istou mierou rizika (napr. poskytovanie zdravotníckej
starostlivosti), ktoré je zároveň konajúcou osobou predvídateľné a ovládateľné je takýto
subjekt potom povinný vykonať aj všetky tie opatrenia, ktoré sú z pohľadu rozumne
uvažujúcej a primerane obozretnej a informovanej osoby potrebné na jeho odvrátenie alebo
zmiernenie. V prípade, ak sa následne takéto riziko materializuje, potom možno zmysluplne
predpokladať, že všetky opatrenia potrebné na jeho odvrátenie alebo zmiernenie vykonané
neboli (porovnaj napr. BGE 120 II 248, s. 249 – 251, rozhodnutie Spolkového súdu
Švajčiarska z 29. 7. 1994). V okolnostiach danej veci to potom znamená, že ak všeobecné
súdy dospejú k záveru o tom, že v rozhodujúcom období úroveň medicínskeho poznania
predpokladala prenos vírusových ochorení pri použití jednej odberovej sústavy od viacerých
darcov teda nedodržaní zásad prísnej asepsy a zároveň nevykonala všetky tie opatrenia,
ktoré sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie sterilného prostredia pri odbere krvnej
plazmy, tak je nutné prijať taký záver, že zároveň neboli dodržané podmienky riadneho
poskytovania zdravotnej starostlivosti.
S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
3. K námietke sťažovateľa v 1. rade týkajúcej sa posúdenia miery dôkazu
o príčinnej súvislosti medzi darovaním krvnej plazmy v rozhodujúcom období
a poškodením jeho zdravia
Podstatou argumentácie sťažovateľa v 1. rade je jeho nesúhlas s vysokým stupňom
dôkazného štandardu, a to jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti medzi darovaním
krvnej plazmy u právneho predchodcu žalovanej v rozhodujúcom období a poškodením
jeho zdravia tým, že došlo k biologickému prenosu vírusovej hepatitídy typu C.
V súvislosti s posúdením označenej námietky sťažovateľa v 1. rade ústavný súd
v prvom rade uvádza, že príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok
zodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej
zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je jedným z predpokladov
úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému.
Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne
nevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej
súvislosti medzi príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne
úlohou aplikácie práva prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci.
Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania
pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej procesnej konštrukcie, na ktorej
je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu.
Z odôvodenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že príčinnú
súvislosť medzi skúmanými javmi, z ktorých jeden jav (príčina) vyvoláva ten druhý
(následok), možno z procesného hľadiska považovať za preukázanú vtedy, ak je kauzálna
väzba medzi nimi jednoznačne preukázaná, pričom iba pravdepodobnosť o jej existencii
nestačí.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že z hľadiska
dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich
skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou
procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom
jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním
minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh
určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy
v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva,
že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu
udalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň
stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných
problémov.
Uvedené platí o to viac, že kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového
deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne
a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba
na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle na základe
predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov.
V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých
javov, najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom,
že základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany
sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit
probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej
súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne
zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto,
že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená
skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí,
tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena Winterová, CSc., a kolektív.
Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s. 252).
Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv.
medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou
prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný
následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne
sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase
neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov
pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov
(porovnaj napr. DOLEŽAL, Adam – DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu
se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180).
Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania
mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho
zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve
informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej
strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho
zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb
lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne
zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú
do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý
takéto možnosti spravidla nemá.
V prípade, ak má za takejto situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu
súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť medzi určitými právne relevantnými javmi,
má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú úlohu, ktorá hraničí v mnohých
prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou.
Práve objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie
postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného
dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože
neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej súvislosti medzi škodovou
udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko
alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť
nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí
vysoká miera ich pravdepodobnosti.
Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií
zodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia
týchto funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely
unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu
v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené
cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej
a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je potom situácia, ktorá bráni aj realizácii
hmotného práva tým, že na jednej strane žalovanému poskytuje neadekvátnu výhodu
v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je zároveň
v rozpore aj s princípmi procesného práva.
V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených
dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto
možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné
vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva,
a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom
postavení tak, aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť
za ujmu/škodu postavená. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe
stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem
na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil
alebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť
preto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého
vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade,
ak je v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj
Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114).
Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka jednoznačného preukázania
príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty osobitne
v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient
(klient), je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša
spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity
súvisiace s následným poznávaním minulých javov, zvlášť príčinnej súvislosti,
a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto subjektov, v ktorom
má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu
(poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky,
čím mu v súdnom konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku
čoho porušuje aj jeden z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť
jeho strán.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada
rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom
rovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená,
že každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť
za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej
je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán
konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku
vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti
zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.
Pod takto definovanú rovnosť strán spadá nielen realizácia ich oprávnení,
ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom platí, že súčasťou práva
na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom súdnom konaní
zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť
neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať
za spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco
Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného
bremena na jednu stranu civilného sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo
na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné bremeno kladené na jedného
účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej požiadavky
na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu.
Z uvedeného možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho
poznania vyžadovaná na preukázanie príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi
zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne neprimerane vysoká a nezohľadňujúca
faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné bremeno kladené na túto
stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú úvahu o možnosti
jeho „unesenia“, čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného
z komponentov práva na spravodlivé súdne konanie.
S ohľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní posúdiť mieru pravdepodobnosti
prenosu tohto vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade, a to metódou vylúčenia menej
pravdepodobných variant a určenie varianty najpravdepodobnejšej, stanovenej kritériom
nezainteresovanej racionálne uvažujúcej osoby pri zohľadnení obvyklého chodu vecí v čase,
keď došlo k prenosu vírusového ochorenia na sťažovateľa v 1. rade (tzv. dôkaz prima facie)
tak aby o pravdivosti takto stanoveného skutkového deja neboli rozumné pochybnosti,
aj keď alternatívne možnosti priebehu rozhodujúcich skutočností nebude možné teoreticky
úplne vylúčiť. Vzhľadom k tomu, že otázka rozloženia dôkazného bremena ohľadom
príčinnej súvislosti nie je právnymi predpismi striktne vymedzená, nič nebráni tomu,
aby slabšie postavenie sťažovateľov bolo v okolnostiach danej veci kompenzované
modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena,
a to napríklad jeho sekundárnym prenesením na žalovaného, teda odklonom
od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti, ak si takýto prístup bude
vyžadovať spravodlivé posúdenie okolností danej veci.
Nad rámec už uvedeného považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť, že krajský
súd v napadnutom rozhodnutí svoj záver o jednoznačnom nepreukázaní príčinnej súvislosti
vzniku ochorenia sťažovateľa v 1. rade s jeho pôsobením ako darcu krvi a krvnej plazmy
u právnej predchodkyne žalovanej v rokoch 1972 až 1992 založil aj na predpoklade
možného prenosu vírusovej hepatitídy typu C aj iným spôsobom jej prenosu, a to napriek
tomu, že takýto záver z dokazovania nevyplýval, a tiež z neho nevyplynulo,
že by sťažovateľ v 1. rade patril medzi nejaké rizikové skupiny obyvateľstva, ktoré
vzhľadom na rizikový charakter svojho správania sú vo zvýšenej miere ohrození možnosťou
nákazy vírusovej hepatitídy typu C.
4. K námietke sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúcej
sa posúdenia vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho zdravotnom stave
Podstatu argumentácie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade tvorí námietka
svojvoľného posúdenia krajského súdu náležitej informovanosti, a tým aj vedomosti
sťažovateľa v 1. rade „o jeho diagnóze a s tým súvisiacej vedomosti o ochorení pri
darovaní krvi novonarodeným sťažovateľom 2/ a 3/“, ako skutočnosti vylučujúcej
zodpovednosť právneho predchodcu žalovanej za škodu na zdraví, ktorá im vznikla v
súvislosti s podanou transfúziou krvi pochádzajúcej od sťažovateľa v 1. rade.
Krajský súd svoje zistenie o náležitom informovaní sťažovateľa v 1. rade o jeho
zdravotnom stave v čase darovania krvi sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľke
v 3. rade po skutkovej stránke odôvodnil tým, že „výsluchmi svedkov,
..., ...,
.., znaleckými dokazovaním, oboznámením sa zo zdravotnou dokumentáciou (lekárska
správa zo dňa 5. 3. 1980 - poučený, že nie je vhodný na darovanie; lekárska správa zo dňa
30. 5. 1986 – poučený, že je možné darovanie na laboratórne účely; lekárska správa zo dňa
3. 6. 1986 potvrdená podpisom navrhovateľa 1./ – poučený o sangviteste, o očkovaní,
o možnosti darovať krv na laboratórne účely) bolo preukázané, že navrhovateľ 1./ bol
oboznámený so svojím zdravotným stavom t. j., že je vylúčený z darcovstva“.
Ako už ústavný súd uviedol, súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Z napadnutého rozsudku krajského súdu síce vyplýva, že sa zaoberal otázkou možnej
vedomosti sťažovateľa v 1. rade o jeho prípadnej nespôsobilosti darovať krv na liečebné
účely, avšak z obsahu jeho odôvodnenia nemožno identifikovať proces hodnotenia tej časti
argumentácie sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade, v rámci ktorej poukazovali
na protichodné záznamy vyplývajúce zo zdravotnej dokumentácie sťažovateľa v 1. rade
a dôvodne spochybňujúce interpretačnú alternatívu o vedomosti sťažovateľa v 1. rade
o svojom zdravotnom stave, ktorú bez primeranej reakcie na túto argumentáciu sťažovateľa
v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade prijal krajský súd.
V súvislosti s vedením zdravotnej dokumentácie a jej možnými interpretačnými
variantmi týkajúcimi sa jej obsahu považuje ústavný súd nad rámec uvedeného za potrebné
uviesť, že nedostatky v jej evidencii, prípadne jej možné rozdielne interpretačné varianty
o jej obsahu nemôžu ísť na ťarchu pacienta, pretože je to práve príslušné zdravotnícke
zariadenie, ktoré je povinné pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (vedenie zdravotníckej
dokumentácie pacienta nevynímajúc) postupovať s odbornou starostlivosťou.
Vychádzajúc zo svojich zistení ústavný súd zastáva názor, že závery, ku ktorým
krajský súd dospel vo vzťahu k vyriešeniu základnej otázky – či bol sťažovateľ v 1. rade
primeraným spôsobom informovaný o svojom zdravotnom stave a následkoch, ktoré mu
z tejto situácie do budúcna vyplývali, nemožno považovať za jasne, zrozumiteľne
a presvedčivo vyargumentované, keďže nedáva v zásade žiadne konkrétne odpovede
na podstatné argumenty sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(bod 1 výroku tohto nálezu).
5. K námietke sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade týkajúcej
sa posúdenia lege artis postupu právneho predchodcu žalovanej pri podaní transfúzie
krvi
Sťažovateľ v 2. rade a sťažovateľka v 3. rade v súvislosti s uvedenou námietkou
tvrdia, že krajský súd nereagoval primeraným spôsobom na ich tvrdenie, že im podaná
krv od sťažovateľa v 1. rade bola dodaná „z KHTK a na novorodeneckom oddelení
v NsP Staré mesto krvné konzervy prevzali z KHTK sérologicky vyšetrené s podkladmi
o možnosti ich použitia, lekári na KHTK museli mať po oboznámení sa s krvnou konzervou
č. 3982 s menom sťažovateľa 1/ vedomosť, že sa v nej nachádza krv sťažovateľa
1/. Predmetná konzerva mala byť vyradená...
Z uvedených zistení jasne vyplýva, že... lekári z KHTK nezachytením krvnej konzervy
sťažovateľa 1/ sú priamo zodpovední za nakazenie sťažovateľov 2/ a 3/ vírusovou
hepatitídou C v roku 1986...“.
Krajský súd na túto ich argumentáciu reagoval iba tým, že „[p]ostup právneho
predchodcu odporcu (Kliniky hematológie a transfuziológie
) pri transfúzii krvi navrhovateľov 2./, 3./ bol v súlade s príslušnými
predpismi t. j. bol lége artis. čo vyplýva z vyššie citovaných znaleckých posudkov č. 4/2002
a č. 16/2004, z výsluchu svedkyne , vedúcej
(č. l. 185 spisu), z Vyjadrenia MZ SR, sekcia zdravotnej starostlivosti zo dňa
5. 10. 1995, keď Znalecká komisia MZ SR prešetrovala sťažnosť navrhovateľa 1./.
Ak navrhovatelia namietali porušenie povinností právneho predchodcu odporcu, ktoré
odvodzovali z vyjadrenia Štátneho zdravotného ústavu č. ŠZÚ/70-589-9513/98
zo dňa 01. 10. 1998 podľa ktorého Klinika hematológia a transfuziológíe,
od roku 1992 doteraz nenahlásila prípad anti-HCV pozitivity navrhovateľa 1./,
tak prípadne porušenie tejto povinnosti nemohlo spôsobiť samo o sebe poškodenie zdravia
navrhovateľa 1./, resp. zdravia navrhovateľov 2./, 3./ ku ktorému malo dôjsť v roku 1977,
resp. v 1986 a právny predchodca odporcu mal porušiť svoje povinnosti až po roku 1992.“.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia
ani v tejto časti nepostupoval v súlade s už uvedenými požiadavkami vyplývajúcimi
aj z relevantnej judikatúry ESLP̌ (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.),
ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor zakladá
ústavný súd predovšetkým na tom, že príslušná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
vôbec nereaguje na sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou v 3. rade predostretú
argumentáciu o porušení povinnosti právneho predchodcu žalovanej identifikovať
a zachytiť krvnú konzervu s biologickým materiálom sťažovateľa v 1. rade.
S poukazom na svoju doterajšiu judikatúru, ako aj judikatúru ESLP̌ ústavný súd
prisvedčuje názoru sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade, že krajský súd námietky
„v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevzal do úvahy a v nadväznosti na okolnosti
skutkového stavu ich žiadnym spôsobom právne nevyhodnotil, čím porušil [ich] ústavné
právo na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
Takéto odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu
k meritórnemu zisteniu považuje ústavný súd za nedostatočné, a preto vyznievajúce
ako nepresvedčivé, čo je dostatočným argumentom na vyslovenie jeho arbitrárnosti
a dôvodom vyslovenia porušenia práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade
aj v tejto časti.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu
zo všetkých uvedených dôvodov za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia
nedostatkov vo vzťahu k záveru, ku ktorému krajský súd v napadnutom rozsudku dospel,
spôsobuje, že tento záver vyznieva nepresvedčivo a na ujmu sťažovateľov. Tým došlo,
podľa názoru ústavného súdu zo strany krajského súdu k porušeniu ich základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa čl. 127
ods. 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zrušil ústavný súd napadnutý krajského
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V ďalšom konaní bude
krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto rozhodnutí.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátskou kanceláriou Čarnogurský ULC s. r. o. v konaní pred ústavným
súdom. Úhradu sťažovateľom priznal spolu za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
v nimi požadovanej výške neprevyšujúcej sumu, na ktorú by mali nárok podľa vyhlášky
(bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania v uvedenej sume je krajský súd povinný zaplatiť
na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263
ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2017