Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 69/2018
PDF · 193.38 KB
No categories available
IV. ÚS 69/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2018
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátskou kanceláriou
, v mene ktorej koná advokát
a konateľ , vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 37/2014-587
z 20. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015
sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátskou kanceláriou , v mene
ktorej koná advokát a konateľ , vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 37/2014-587
z 20. apríla 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Predmetom tejto sťažnosti je rozsudok porušovateľa vo veci náhrady ujmy
na zdraví, ktorá nastala sťažovateľovi v roku 1981 pri práci pre štátny podnik...
Sťažovateľ utrpel úraz v mladom veku ako 27-ročný a od toho momentu
je absolútnym spôsobom obmedzený v osobnom, pracovnom, rodinnom aj spoločenskom
živote. Následky traumatického poranenia chrbtice, miechy a trieštivej zlomeniny končatín
pretrvávajú v podobe ochrnutia aj napriek 8 operačným zákrokom. Sťažovateľ prežíval
mučivé bolesti, liečbu sťažovali komplikácie, silné bolesti ktoré musí tíšiť liekmi pretrvávajú
dodnes a podľa slov znalca nie je dôvod očakávať zlepšenie. Uvedené má za následok
aj negatívne následky na psychický stav sťažovateľa.
Sťažovateľ je aj pri bežných životných úkonoch odkázaný na pomoc inej osoby,
t. j. nežije dôstojne a bol od mladosti vyradený z akejkoľvek činnosti a sebarealizácie.
Od úrazu je plne invalidný, nezaložil si rodinu (v čase úrazu mal pred svadbou), nemá
priateľov a od smrti rodičov je prakticky opustený. Trpí ťažkými depresiami, takže
nie je schopný sa venovať ani žiadnej kreatívnej činnosti či hobby. Súčasne trpí finančnou
núdzou, ktorú pre svoje obmedzenia nemôže riešiť zamestnaním sa. Ako vyplýva
z vykonaného dokazovania, kvalitu života navrhovateľa v dôsledku úrazu nie je možné
ani porovnávať s kvalitou života pred úrazom.
Sťažovateľ v žalobe v tejto veci uplatnil nárok na náhradu:
- bolestného (B) na základe bodového ohodnotenia z rokov 1982, 2004 a 2010
s mimoriadnym zvýšením na 150-násobok
- sťaženia spoločenského uplatnenia (SSÚ) na základe bodového ohodnotenia z
rokov 1982, 2004 a 2010 s mimoriadnym zvýšením na 150-násobok.
OS BA I zamietol základný nárok za 1 000 bodov z titulu medicínskeho zvýšenia SSÚ
(posudok 2004), mimoriadne zvýšenie nároku z titulu B na 90-násobok a mimoriadne
zvýšenie nároku z titulu SSÚ na 120-násobok, čo žalobca včas napadol odvolaním.
V nadväznosti na toto odvolanie KS BA vo svojom rozhodnutí č. 6 Co/37/2014 zo dňa
20. 04. 2015:
1) výrokmi č. 1 a 2. zastavil a postúpil na rozhodnutie Sociálnej poisťovni
nasledovné nároky:
• základný nárok za 200 bodov z titulu SSÚ (posudok 2004)
• základný nárok za 225 bodov z titulu SSÚ (posudok 2010)
• základný nárok za 15 bodov z titulu B (posudok 2010)
2) výrokom č. 3 zrušil a vrátil na rozhodnutie OS BA I nasledovné nároky:
• mimoriadne zvýšenie nároku z titulu SSÚ na 30-násobok
3) výrokom č. 4 zamietol nasledovné nároky:
• základný nárok za 445 bodov z titulu B (posudok 2004)
• základný nárok 15 bodov z titulu medicínskeho zvýšenia B (posudok 2010)
• mimoriadne zvýšenie nároku z titulu B na 60-násobok
4) vôbec nerozhodol o nasledovných nárokoch:
• základný nárok na 1 000 bodov z titulu medicínskeho zvýšenia SSÚ (posudok 2004)
podľa bodu 2 odvolania
• mimoriadne zvýšenie nároku z titulu B na 90-násobok podľa bodu 3 odvolania
• mimoriadne zvýšenie nároku z titulu SSÚ na 120-násobok podľa bodu 4 odvolania.
Vo veci bolo podané dovolanie v otázkach spadajúcich do právomoci dovolacieho
súdu...
Skutkový stav a postup porušovateľa v ňom možno právne kvalifikovať ako:
1) porušenie práva na prístup k súdu...
2) porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní...
3) porušenie práva na riadne odôvodnenie a logiku súdneho rozhodnutia...“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„1. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. 6 Co/37/2014 zo dňa 20. 04. 2015
porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave č. 6 Co/37/2014 zo dňa 20. 04. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie tak,
že nebude postúpené Sociálnej poisťovni.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 355,75 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť na účet právneho
zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považuje
v prvom rade za potrebné poukázať na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu
len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov
a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže a nebude môcť ani
v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietnuté porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu
ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m.
III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický proti Slovenskej republike, rozsudok
zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie
posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež opakovane uvádza, že predpokladom na
vyslovenie právneho záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len
také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu
pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorého nápravu nemožno
dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku
[do 30. júna 2016 Občianskom súdnom poriadku, pozn. (m. m. I. ÚS 148/03,
III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06)]. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci
konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,
že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo.
Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť
o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť
musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal
sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno uvažovať
o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).
Všetky námietky sťažovateľa v posudzovanej veci smerujú proti napadnutému
rozsudku krajského súdu. Krajský súd o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 104/2004-517 z 22. októbra 2013 takto
rozhodol:
„Napadnutý rozsudok sa zrušuje vo výroku, ktorým bola žalovanej (Sociálna
poisťovňa, Bratislava, pozn.) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 141,07 eur z titulu
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi 4,98 eur z titulu bolestného a konanie sa v tejto časti zastavuje
(výrok I., pozn.)
Po právoplatnosti tohto rozsudku bude vec v tomto rozsahu postúpená Sociálnej
poisťovni, (výrok II., pozn.).
Napadnutý rozsudok sa zrušuje vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 4.090,93 eur z titulu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a vec
sa v tomto rozsahu vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (výrok III., pozn.).
Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi 9.455,29 eur z titulu bolestného, sa mení tak, že žaloba sa zamieta (výrok IV.,
pozn.).“
Ústavný súd pri skúmaní podmienok konania o podanej sťažnosti zistil, že napadnutý
rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2015.
Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ podal 15. mája 2015 na okresnom súde proti
rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 37/2014-587 z 20. apríla 2015 dovolanie (sťažnosť bola
doručená ústavnému súdu 22. júna 2015, pozn.). O dovolaní (dovolanie malo rovnaký obsah
ako sťažnosť sťažovateľa podaná ústavnému súdu, pozn.) rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 661/2015
z 22. marca 2017 tak, že dovolanie proti výroku rozsudku krajského súdu č. k.
6 Co 37/2014-587 z 20. apríla 2015, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu
č. k. 10 C 104/2004-517 z 22. októbra 2013 v časti, ktorou bola žalovanej (Sociálnej
poisťovni, pozn.) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 090,93 € z titulu náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, odmietol, a v ostatnej časti napadnutý rozsudok zrušil
a vec mu vrátil v tejto časti na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu predsedníčka okresného súdu vo svojom prípise
doručenom ústavnému súdu 28. novembra 2017 oznámila, že rozhodnutie najvyššieho súdu
o dovolaní nadobudlo právoplatnosť 24. apríla 2017, okresný súd zabezpečoval jeho
doručenie účastníkom (stranám konania) a podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu
sa pripravoval na predloženie krajskému súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ uplatnil svoje námietky v sťažnosti podanej
ústavnému súdu aj podaním dovolania, pričom v čase doručenia jeho sťažnosti nebolo
dovolacie konanie ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti napadnutému rozsudku
krajského súdu odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých
porušenie sťažovateľ namietal, ešte rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací.
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05),
podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno
rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľa podaním dovolania,
ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jej
veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu
vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať
podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
ako neprípustnej.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že aj pod vplyvom judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Ústavný súd preto v súlade s už opakovane vysloveným svojím právnym názorom
(podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde
je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto mimoriadnom opravnom
prostriedku, odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. februára 2018