Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 99/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Petrom Majerníkom, Werferova 1, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa ,

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn.

z 2. marca 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 21. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Majerníkom, Werferova 1, Košice, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 2. marca 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 21. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

„Sťažovateľ je otcom maloletého Matka maloletého sa návrhom na

zvýšenie výživného... 29.06.2012 domáhala zvýšenia výživného na mal. ktorého

výška bola výsledkom mediácie medzi matkou a otcom....

súd... vo veci konal bezmála 21 mesiacov, výsledkom čoho bol rozsudok o zvýšení

výživného zo dňa 04.03.2014...

Voči tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. V rozhodnutí o odvolaní

Krajský súd ...konštatoval, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keďže si

neobjasnil predmet konania a namiesto rozhodovania o úprave práv a povinností

k maloletému, ktoré doposiaľ určené neboli, bez existencie zákonných predpokladov

rozhodoval o zvýšení výživného na maloleté dieťa. Vzhľadom na uvedené odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil...

Okresný súd... uznesením zo dňa 21.11.2014 v konaní o zvýšenie výživného začal

konanie bez návrhu...

Uznesenie... bolo účastníkom konania doručené až pri vyhlásení rozsudku...

02.03.2016, ktorým súd prvej inštancie rozhodol vo veci tak, že zveril maloletého do

osobnej starostlivosti matky, ktorú ustanovil za jeho majetkovú opatrovníčku, určil výživné

zo strany sťažovateľa od 29.06.2012 do 31.10.2013 na sumu 400,- Eur mesačne, od

01.11.2013 do 28.02.2014 na sumu 200,- eur mesačne a od 01.03.2014 do budúcna na

sumu 400,- € mesačne, ďalej súd sťažovateľovi povolil dlžné výživné vzniknuté jeho určením

od 29.06.2012 do 29.02.2016 vo výške 12.426,66 € splácať v splátkach po 250,- Eur

mesačne a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie...

Po podaní odvolania Krajský súd... uznesením zo dňa 29.11.2016 vrátil vec súdu

prvej inštancie na rozhodnutie o celom predmete konania, nakoľko súd prvej inštancie

nerozhodol o návrhu matky na zvýšenie výživného, ktorý matka podala dňa 29.06.2012. Súd

prvej inštancie... rozhodol doplňacím rozsudkom dňa 09.05.2017.

O odvolaní sťažovateľa... rozhodol senát Krajského súdu... rozsudkom sp. zn.

zo dňa 21.12.2017 tak, že potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch

o úprave výchovy a výživy mal. a zrušil rozsudok v napadnutých výrokoch

o určení dlžného výživného, trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie... Do dnešného dňa... rozsudok Krajského súdu...

nebol... riadne doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa...

Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd nedostatočným spôsobom odôvodnil svoj

rozsudok, keď sa vôbec nevysporiadal so zásadnými otázkami, ktoré nastolil sťažovateľ

v podanom odvolaní... odvolací súd sa ani náznakom nezaoberal hneď niekoľkými

dôležitými pochybeniami súdu prvej inštancie, a to najmä:

- nezrozumiteľnosťou uznesenia súdu prvej inštancie o začatí konania bez návrhu

- skutočnosťou, že vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností nebolo

začaté konanie, a to ani bez návrhu

- skutočnosťou, že výživné bolo určené aj za obdobie pred začatím konania, a to bez

odôvodnenia takéhoto postupu

- nezohľadnením zmeny pomerov na strane otca (sťažovateľa), ktorým bolo

skončenie pracovného pomeru

- nesprávnym vyhodnotením možností a majetkových pomerov sťažovateľa.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza:

«... súd prvej inštancie čakal viac ako 14 mesiacov, kým účastníkom konania doručil

uznesenie, ktorým začal konanie bez návrhu... Ďalšou zásadnou skutočnosťou, ktorá bola

konajúcimi súdmi tak v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní opomenutá, je otázka

určenia výživného za obdobie pred začatím konania...

Ak by sme vychádzali zo záverov, že uznesením zo dňa 21.11.2014 súd prvej

inštancie bez návrhu začal konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností voči

maloletému, prečo súd pnej inštancie určil výživné odo dňa 29.06.2012? Zmyslom právnej

úpravy obsiahnutej v § 77 ods. 1 zákona o rodine je, aby si oprávnené osoby uplatňovali

svoje zákonné nároky včas a nepoužívali ich účelovo...

V danom konaní nenastali žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by

súd prvej inštancie mal výživné priznávať spätne. Skutočnosť, že matka podala nesprávny

návrh na začatie konania vyplýva z neznalosti zákona, a to dokonca za situácie, kedy bola

počas konania právne zastúpená. Táto okolnosť však v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe

súdov nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa. Taktiež skutočnosť, že si súd prvej

inštancie nedokázal ustáliť predmet konania, nemôže byť dôvodom hodným osobitného

zreteľa na priznanie výživného za obdobie pred začatím konania vo veci. ... Tak súd prvej

inštancie, ako ani odvolací súd v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa ani len nezaoberali

skutočnosťou, prečo bolo priznané výživné aj za obdobie pred začatím konania. Žiadnym

spôsobom nie je zdôvodnená existencia výnimočných okolností prípadu, okolností hodných

osobitného zreteľa, pre ktoré bolo potrebné výživné priznať aj spätne...

Okrem už uvedeného je potrebné poukázať aj na otázku určenia výživného na

základe potencionality príjmov sťažovateľa:

Súd prvej inštancie v jedinom odstavci na strane 9 rozsudku sp.zn.

306 zhodnotil, že ukončenie pracovného pomeru sťažovateľa v spoločnosti

ku dňu 31.01.2016 nebolo odôvodnené, preto na túto skutočnosť

neprihliadol a pri určení výživného do budúcna vychádzal z potenciálnych, nie reálnych

príjmov otca, ktoré poberal v uvedenej spoločnosti, napriek tomu, že od 01.02.2016 v tejto

spoločnosti už nepracuje a ku dňu vydania rozsudku bol evidovaný na Úrade práce,

sociálnych vecí a rodiny. Napriek dokladom predloženým v konaní sťažovateľom, a to

potvrdeniu spoločnosti že k ukončeniu pracovného pomeru

nedošlo na žiadosť sťažovateľa a ukončenie pracovného pomeru súviselo s centralizáciou

riadenia u zamestnávateľa, súd prvej inštancie túto okolnosť nehral vôbec do úvahy

a s týmto dôkazom sa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Rovnako sa k tejto otázke postavil

aj odvolací súd. keď v odôvodnení svojho rozsudku nevenoval tejto problematike žiadnu

pozornosť a v podstate sa obmedzil iba na konštatovanie, že cit. „súd prvej inštancie

dôsledne vyhodnotil odôvodnené potreby mal. a zistil okolnosti rozhodujúce pre

posúdenie schopností, možnosti a majetkových pomerov otca aj matky. “...

Úplne nepodložená akýmkoľvek dôkazom je potom úvaha súdu prvej inštancie, že

sťažovateľovi bude vyplácaná nemocenská dávka vo výške jeho príjmu. K tomuto si súd

prvej inštancie nezabezpečil žiadne dôkazy, takéto tvrdenie nie je ani pravdivé a dokonca

ani odvolací súd týmto námietkam sťažovateľa nevenoval žiadnu pozornosť.

Ďalšou z radu podstatných otázok, s ktorou sa odvolací súd (a pred ním aj súd prvej

inštancie) nezaoberal dostatočne, sú odôvodnené potreby maloletého...

Sťažovateľ však namieta úplnosť a správnosť skutkového stavu veci zisťovaného

a zisteného súdom prvej inštancie, nakoľko skutkový stav vzhľadom na už vyššie uvádzané

nemožno považovať za úplne a správne zistený.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že v rámci posudzovania možností

a majetkových pomerov sťažovateľa sa súd prvej inštancie, ale ani odvolací súd, žiadnym

spôsobom nevysporiadal i s okolnosťou, že sťažovateľ bol počas obdobia od 01.11.2013 do

28.02.2014 nezamestnaným a počas tohto obdobia preukázateľne nepoberal žiaden príjem

ani mu nevznikol nárok na podporu v nezamestnanosti... Súd v rozsudku na strane 9

vypočítal odôvodnené náklady otca. medzi tieto však vôbec nezahrnul vyživovaciu

povinnosť na dve maloleté deti a manželku, ktorá je na rodičovskej dovolenke a nepoberá

žiaden príjem... Okolnosťou tvoriacou v súhrne celkové majetkové pomery povinného sú aj

pasíva (rôzne formy úverov, pôžičiek, náklady vynaložené na dosiahnutie príjmu a pod.).

Súd prvej inštancie neuznal sťažovateľovi oprávnenosť nákladov na cestovné, a to ani počas

práce vo ani počas práce v Súd prvej inštancie dospel k záveru,

že sťažovateľ sa do zamestnania mohol dopravovať autobusom, nakoľko by to bolo

ekonomickejšie...

Súd prvej inštancie vypočítal priemernú výšku príjmu sťažovateľa v spoločnosti

Unomedical s.r.o. za obdobie roka 2015 v sume 2.834.69 €. Tento výpočet však nevyplynul

z vykonaného dokazovania a je v hrubom rozpore s predloženými dokladmi o výške príjmu

otca. Priemerný mesačný príjem sťažovateľa sa v uvedenom období pohyboval približne

vo výške 1.800,- € až 1.900.- €...

Sťažovateľom napadnuté rozhodnutia Okresného súdu... a Krajského súdu...

považuje v celom rozsahu za neústavné, nezákonné a nedôvodné.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn. zo dňa 02.03.2016

a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 21.12.2017 bolo

porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

zaručené v čl. 46 ods. 1 L stavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Rozsudok Okresného súdu Košice I sp.zn. zo dňa 02.03.2016

a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. zo dňa 21.12.2017 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- €,

ktoré sú Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne mu

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní uhradiť sťažovateľovi

trovy konania, a to spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v . Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa , listiny a práva podľa

dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

a rozsudkom krajského súdu.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý mu umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím rozsudkom

rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na

ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu ním označených práv malo dôjsť

nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý sa nezaoberal skutočnosťami,

ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a to nezrozumiteľnosťou uznesenia

okresného súdu č. k. -192 z 21. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“), skutočnosťou, že vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností

nebolo začaté konanie, a to ani bez návrhu, skutočnosťou, že výživné bolo určené aj za

obdobie pred začatím konania, a to bez odôvodnenia takéhoto postupu, nezohľadnením

zmeny pomerov na strane otca (sťažovateľa), ktorým bolo skončenie pracovného pomeru,

nesprávnym vyhodnotením možností a majetkových pomerov sťažovateľa.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho námietkou týkajúcou sa

nezrozumiteľnosti uznesenia okresného súdu o začatí konania bez návrhu, a tým, že vo veci

nebolo začaté konanie bez návrhu, ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé

konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (m. m. , ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej

judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Ústavný súd preskúmal uznesenie okresného súdu a konštatuje, že s názorom

sťažovateľa o jeho nezrozumiteľnosti sa nestotožňuje. Z uznesenia jednoznačne vyplýva, že

okresný súd vo veci konania starostlivosti o maloletého začal konanie bez návrhu

z dôvodov, že rodičia maloletého spolu nežijú, a keďže ich rodičovské práva a povinnosti

k maloletému dosiaľ v zmysle o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) upravené

neboli, je potrebné ich upraviť. Je teda bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že okresný

súd začal konanie bez návrhu vo veci úpravy rodičovských práv a povinností k maloletému.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že tvrdené skutočnosti vzhľadom na

ich nesprávnosť sú irelevantné, a teda nemožno ich považovať za také, ktoré by mali

podstatný význam pre rozhodnutie. Ak sa teda krajský súd nevysporiadal s týmito

námietkami sťažovateľa, takýto jeho postup nie je možné hodnotiť ako porušenie

označených základných a iných práv sťažovateľa.

K tvrdeniu sťažovateľa, že výživné bolo určené aj za obdobie pred začatím konania,

a to bez odôvodnenia takéhoto postupu, ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku

okresného súdu a následne ani odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie sú vo vzťahu

k tejto otázke jednoznačné a bez akýchkoľvek pochybností, a teda že k určitému

pochybeniu zo strany všeobecných súdov došlo.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,

že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré

spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu,

pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté

riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej

spravodlivosti (, , , , ,

). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného

zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych

konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť

k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej

úpravy, resp. v okolnostiach veci v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu

návrhmi nadbytočnými, ktorých cieľom je/bude úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu

v konaní v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

Ústavný súd teda nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany

orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva a jeho

dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah ().

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu

verejnej moci má automaticky za následok porušenie garantovaného základného

práva, v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (obdobne aj podľa listiny) vrátane práva podľa

dohovoru (, , , ,

).

Podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje, možno ho však

priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať

najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné

osobitného zreteľa. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch

rokov spätne, ktoré sa počítajú odo dňa začatia konania, bez ohľadu na to, či konanie bolo

začaté na návrh, alebo z úradnej povinnosti. Súd v týchto prípadoch nie je viazaný návrhom,

sám musí určiť začiatok, kedy povinný prestal platiť výživné, alebo ho platil v obmedzenej

miere. Pri určovaní výživného za minulé obdobie súd zisťuje, aké boli konkrétne

schopnosti, možnosti, zárobkové pomery povinného, potreby dieťaťa, prihliada na už

poskytnuté plnenia, poskytovanie bývania, osobnej starostlivosti a hodnotí aj ďalšie

zákonné kritériá. Zákonná podmienka existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre

spätné priznanie výživného vyplýva okrem iného zo snahy o zamedzenie špekulácií

a zneužívania možnosti priznávať výživné pre maloleté dieťa. Sprísňujúca úprava od

oprávnených vyžaduje zodpovedný a včasný prístup k riešeniu tejto otázky, t. j. aby návrh

na určenie výživného podávali bez zbytočného odkladu pri naplnení zákonných podmienok.

Pokiaľ však z určitých dôvodov, ktoré možno posúdiť ako výnimočné, účastníci žiadajú

o určenie výživného s časovým odstupom a v ich konaní nemožno vidieť snahu

o zneužívanie tohto inštitútu, súd môže výživné priznať aj spätne. Dôvody hodné

osobitného zreteľa bude treba posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu.

V okolnostiach sťažovateľovej veci sa pre posúdenie jej merita javí ako relevantná

skutočnosť, že matka maloletého podala návrh na zvýšenie výživného už 29. júna 2012,

teda v deň, od ktorého súd určil výživné na maloletého, aj keď tento návrh bol po formálnej

stránke nesprávny, keďže sa mala domáhať určenia výživného, a nie jeho zvýšenia. Je teda

zrejmé, že matka nepostupovala špekulatívne s cieľom domôcť sa vyššieho výživného,

akým prispieval sťažovateľ.

Z celkového priebehu konania pred okresným súdom a hlavne okolností, ktoré

vydaniu uznesenia o začatí konania bez návrhu predchádzali, tak možno vyvodiť

skutočnosti, ktoré odôvodňovali priznanie výživného aj za obdobie pred začatím konania

bez návrhu.

Vzhľadom na uvedené nemožno formálny nedostatok v jednoznačnom odôvodnení

rozsudkov okresného súdu a krajského súdu týkajúci sa dôvodov, pre ktoré bolo priznané

výživné aj za obdobie pred začatím konania bez návrhu, hodnotiť ako taký, ktorým by bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa , listiny a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal zohľadnením

zmeny pomerov na strane sťažovateľa, ktorým bolo skončenie pracovného pomeru,

a námietkami o nesprávnom vyhodnotení možností a majetkových pomerov sťažovateľa,

ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol: „Podľa § 387

ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“

Po preštudovaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý nepovažuje ústavný

súd za potrebné citovať vzhľadom na skutočnosť, že jeho obsah je sťažovateľovi známy,

ústavný súd konštatuje, že okresný súd sa vo svojom rozsudku a jeho odôvodnení

dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal s pomermi sťažovateľa, hlavne s dôvodmi

skončenia jeho pracovného pomeru so zamestnávateľom ,

a tiež s jeho majetkovými pomermi.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sa nestotožňuje s tvrdením

sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal zmenou pomerov na strane sťažovateľa z dôvodu

skončenia pracovného pomeru a vyhodnotením možností a majetkových pomerov. Pokiaľ sa

s uvedenými skutočnosťami a skutkovým stavom vysporiadal vo svojom rozsudku už

okresný súd a krajský súd sa s odôvodnením jeho rozsudku stotožnil, nebol povinný sa

opätovne rovnakými námietkami sťažovateľa zaoberať.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky,

ktoré boli už predmetom preskúmavania krajským súdom, a to i napriek tomu, že otázky,

ktoré tieto námietky obsahovali, boli vyčerpávajúco odôvodnené už v rozsudku okresného

súdu. Sťažnosť sťažovateľa je tak iba pokračujúcou polemikou s právnym názorom

okresného súdu a krajského súdu na nimi zistený a riadne odôvodnený skutkový stav.

Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného

súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho

právnym názorom. Ústavný súd v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že

nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľ iba snaží spochybniť spôsob, akým boli

vyhodnotené dôkazy všeobecnými súdmi, aký skutkový záver z nich všeobecné súdy

vyvodili a ako ho právne posúdili. Ústavný súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že už

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na

spravodlivý proces podľa , listiny, resp.

dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným

súdom názorov všeobecných súdov. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje

na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na

úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Ústavný súd v závere poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku

nemala podstatný dosah. O takýto prípad však vo veci sťažovateľa nešlo.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom

na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad

a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s , listiny a dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2018