Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 106/2018
PDF · 182.16 KB
No categories available
I. ÚS 106/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, , , ,
a , , zastúpených advokátkou JUDr. Ingrid
Kovalčukovou, Štúrova 22, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom o náhrade trov
konania uznesenia Okresného súdu Košice I č. k. 26 Cbi 13/2015-77 zo 17. marca 2016
a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoKR 4/2017 z 28. novembra 2017
a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca
2018 doručená sťažnosť , ,
a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom o náhrade trov konania
uznesenia Okresného súdu Košice I č. k. 26 Cbi 13/2015-77 zo 17. marca 2016 (ďalej len
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
3 CoKR 4/2017 z 28. novembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia boli
v právnej pozícii žalovaných účastníkmi konania na okresnom súde, ktorý napadnutým
uznesením rozhodol o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom
za podaný návrh na začatie konania. Žaloba bola na súde podaná 13. júla 2015. Uznesením
z 28. júla 2015 okresný súd uložil sťažovateľom, aby sa v lehote 15 dní odo dňa doručenia
tohto uznesenia písomne vyjadrili k návrhu na začatie konania a v prípade, že uplatnený
nárok v celom rozsahu neuznajú, uviedli vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju
obranu, pripojili listiny, na ktoré sa odvolávajú, a označili dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Sťažovatelia si po doručení tohto uznesenia ustanovili na zastupovanie právneho
zástupcu z radov advokátov, prostredníctvom ktorého riadne a včas splnili povinnosti
uložené im súdom, a 17. augusta 2015 doručili súdu podrobné písomné vyjadrenie k žalobe
spolu s listinnými dôkazmi. Napadnutým uznesením okresný súd konanie zastavil z dôvodu,
že žalobca nezaplatil súdny poplatok. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Výrok o trovách konania súd
odôvodnil len odkazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). Proti výroku okresného súdu o trovách konania podali
sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a rovnako nepriznal stranám sporu náhradu trov
konania.
3. Ústavnou sťažnosťou sťažovatelia napádajú rozhodnutia všeobecných súdov,
ktorými tieto rozhodovali o náhrade trov konania, a to predovšetkým z dôvodu absencie
riadneho odôvodnenia a ich rozporu s ustálenou právnou praxou. Sťažovatelia namietajú
arbitrárnosť napadnutých rozhodnutí a nevysporiadanie sa so zásadnou argumentáciu
sťažovateľov uvedenou v odvolaní zo strany krajského súdu. Sťažovatelia namietajú aj
postup okresného súdu, keď tento podľa nich suploval nečinnosť žalobcu po podaní žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj skutočnosť, že neboli okresným súdom vyzvaní
na vyjadrenie sa k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania.
Sťažovatelia namietajú predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom,
keď tento rozhodol, že v dôsledku zastavenia konania nemá s poukazom na § 146 ods. 1
písm. c) OSP žiaden z účastníkov nárok na náhradu trov konania. Trovy konania, ktoré
sťažovateľom vznikli (ku dňu ich vyčíslenia v konaní na súde prvej inštancie vo výške
2 821,30 eur na každého), vychádzajú z hodnoty sporu, ktorú zadefinoval žalobca, keď len
súdny poplatok predstavoval sumu 26 437,50 eur, vo vzťahu ku ktorému dospel súd prvej
inštancie k záverom o neexistencii dôvodov na strane žalobcu pre oslobodenie od súdnych
poplatkov. Podľa sťažovateľov mal okresný súd v danej veci aplikovať ustanovenie § 146
ods. 2 OSP, podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť,
je povinný uhradiť jeho trovy. Sťažovatelia sú toho názoru, že v danom prípade zastavenie
konania jednoznačne zavinil žalobca, ktorý nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh na
začatie konania. Podľa sťažovateľov došlo zo strany žalobcu k účelovému iniciovaniu
súdneho konania proti sťažovateľom, zjavne bez skutočného záujmu na meritórnom
rozhodnutí, o čom svedčí aj špekulatívne predlžovanie lehôt v konaní o oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov. V tejto súvislosti sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Za daného
stavu a v dôsledku rozhodovania všeobecných súdov nastala situácia, kedy na jednej strane
ten, čo celý proces spustil a v danom prípade podľa všetkého len zneužil právo na súdnu
ochranu, zostal bez akéhokoľvek postihu, pričom na strane druhej – sťažovatelia, ktorí boli
spustením tohto procesu prinútení vynaložiť významné finančné prostriedky na svoju
obranu, týmto súd náhradu trov nepriznal, čím pre správanie sa žalobcu oni jediní utrpeli
priamo ekonomickú ujmu. Výsledkom súdneho konania a rozhodovania všeobecných súdov
je preto stav hrubej nespravodlivosti a porušenia princípov právneho štátu, keď takýto
postup súdu je spôsobilý podporovať takú prax zneužívania práva na súdnu ochranu, kedy
ktokoľvek a kedykoľvek môže bez najmenšieho postihu iniciovať proti inému súdne konanie
o akékoľvek závratné sumy, zaťažiť ho tým v jeho majetkovej sfére a následne jednoduchým
nesplnením výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku, počítajúc len s následkom v podobe
zastavenia konania, sa zbaviť akejkoľvek zodpovednosti a poškodiť subjekt, voči ktorému
nasmeroval takéto svojvoľné aktivity bez reálneho právneho opodstatnenia.“ Sťažovatelia
nesúhlasia s názorom krajského súdu, ktorý preniesol zodpovednosť za zavinenie na
zastavení konania zo žalobcu na okresný súd, keď konštatoval, že procesné úkony vykonané
súdom prvej inštancie pred vyzvaním žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku (výzva z 19.
januára 2016, pozn.) nezavinil žalobca, a uzavrel, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo
najprv vyrubiť žalobcovi súdny poplatok za návrh a až následne robiť ďalšie procesné
úkony.
4. Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že
napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, ktorými
tieto súdy rozhodovali o trovách konania, boli porušené sťažovateľmi označené práva (bod
1), aby napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu zrušil a priznal sťažovateľom
náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) uznesením okresného súdu
8. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
9. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny
opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľov
mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v uvedenom rozsahu
vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovatelia právo podať
odvolanie ako riadny opravný prostriedok aj využili.
10. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
označených práv sťažovateľov napadnutým uznesením okresného súdu odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv (bod 1) uznesením krajského súdu
11. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
15. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí, že
pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe takú
intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov
konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi
vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania
sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu
extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013,
IV. ÚS 192/2014). Vychádzajúc z uvedených ústavne relevantných úvah, ústavný súd
pristúpil k prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní.
16. Vzhľadom na hodnotu sporu pred okresným súdom (pozri bod 3) ide o prípad
posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadov už
samotný predmet sporov v predmetných konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry
ústavného súdu (porovnaj IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014,
II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015, II. ÚS 804/2015) dôvod na odmietnutie sťažnosti pri jej
predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny
poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je
prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce
trojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva
zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide
o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, a bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Uvedený právny názor je aktuálny aj za účinnosti novej
právnej úpravy, ktorá za tzv. bagateľnú vec pre dovolací prieskum považuje spory vo
veciach, kde napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje
desaťnásobok minimálnej mzdy [§ 422 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku]. Aj
preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej
moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu
sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo
k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu ‒intenzite
(IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). Vo veci sťažovateľov o takýto
výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu celkom zjavne nejde.
17. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú
ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná (pozri bod 3), ústavný súd na
základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci
sťažovateľov nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na poskytnutie
ústavnej ochrany, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
18. Napokon ochrany svojich práv sa v danom prípade sťažovatelia môžu domáhať
postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keďže samotný
krajský súd v bode 22 napadnutého uznesenia implicitne konštatoval nezákonný postup
okresného súdu, ktorý bol povinný po podaní žaloby v prvom rade vyrubiť žalobcovi súdny
poplatok za návrh a až následne robiť ďalšie procesné úkony, ako doručiť návrh na
vyjadrenie žalovanej strane. Vecným zaoberaním sa sťažnosťou v tomto ohľade ústavnému
súdu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 in fine ústavy za čiarkou „ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“.
19. Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v posudzovanom
prípade nemá právomoc na poskytnutie ústavnej ochrany vo veci sťažovateľov, keďže
ochrana ich právam môže byť poskytnutá v rámci systému všeobecného súdnictva. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2018