Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 178/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , , a ,

, oboch zastúpených zákonným zástupcom ,

, právne zastúpených advokátom ,

, , pre namietané

porušenie , základných práv podľa ,

a , práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 1 a 2

a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -747 z 13. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , ,

a , , o d m i e t a pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 24. apríla 2018

sa , , ,

, a , , obe zastúpené zákonným

zástupcom , (ďalej aj

„maloleté“; spolu aj „sťažovatelia“), domáhali vydania nálezu, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie ich v záhlaví označených základných práv a slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -747 z 13. marca 2018

a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia zároveň požiadali, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu malo byť

potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -463 z 8. novembra

2017, ktorým na základe návrhu matky maloletých rozhodol takto:

„I. Súd nariaďuje návrat maloletých detí... do krajiny ich obvyklého pobytu do

Rakúskej republiky.

II. Súd nariaďuje otcovi maloletých detí... aby maloleté deti navrátil na územie

Rakúskej republiky do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

III. V prípade, že otec maloleté deti v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie

Rakúskej republiky nenavráti, je matka maloletých detí... oprávnená po uplynutí stanovenej

lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich navrátenia do krajiny obvyklého pobytu

maloletých detí, t. j. na územie Rakúskej republiky.

IV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

3.1 Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že krajský súd ako porušovateľ ich v záhlaví

označených základných práv a slobôd

„a) ... neskúmal psychické rozpoloženie maloletých detí a neprihliadol na znalecké

posudky doložené sťažovateľom...

b) ... nezisťoval názor maloletých detí a ani nenariadil nové znalecké dokazovanie...

c) ... neprihliadol na stanovisko Úradu komisára pre deti...

d) ... neprihliadol na stanovisko ÚPSVaR zo dňa 9. 1. 2018...

e) ... nebral ohľad na osobu matky a jej nemorálne správanie sa...

f) ... sa nezaoberal zárukami pri návrate maloletých detí na územie Rakúskej

republiky...

f) ... sa dostatočne nezaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletých detí.“.

3.2 Na základe uvedeného sťažovatelia vyjadrujú presvedčenie, že „odchod

maloletých detí do Rakúskej republiky proti ich prejavenej vôli by im spôsobil vážne

psychické následky a uvrhol by ich do celkom neznesiteľnej situácie predovšetkým

s ohľadom na tú skutočnosť, že matka ich chcela a naďalej chce v Rakúsku umiestniť na

psychiatrické oddelenie, absolútne bezdôvodne a jedine preto, že deti nechceli a nechcú byť

s matkou, pričom týmto spôsobom matka očakávala a očakáva, že po pobyte detí

zatvorených na psychiatrii zmenia názor a budú s ňou chcieť byť. Matka naďalej s týmto

postupom aplikovaným na deťoch počíta a chce ho zrealizovať.“. V tejto súvislosti

poukazujú aj na incident, ktorý sa stal 12. apríla 2018, keď sa matka maloletých so svojím

súčasným partnerom a ďalšími fyzickými osobami neúspešne pokúsili o únos jednej

z maloletých z areálu základnej školy, ktorú navštevuje, čo sa negatívne odrazilo na jej

zdravotnom stave.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd

v konaní o sťažnosti podľa je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

vyplývajúcich z a , ako aj ďalších procesných podmienok

vyplývajúcich z . Podľa

návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej

veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa

navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať

navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne

uvedených v tomto zákone. Podľa k sťažnosti sa pripojí

kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu. Ustanovenia

sa v celom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosť podľa a nasl.

. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na

začatie konania, ako aj zákonom výslovne požadovanými ďalšími náležitosťami návrhu

osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv

a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave

a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané

na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania.

6. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia prostredníctvom kvalifikovaného

zástupcu, ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom

nedoručili napadnuté uznesenie krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, čo je

nesplnením explicitne ustanovenej podmienky konania v zmysle § 50 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Namiesto neho mu predložili úradný preklad rozhodnutia

, Rakúska republika, sp. zn. , ktorým „vo veci

opatery maloletých detí... v dôsledku odvolania otca... proti rozhodnutiu Okresného súdu

, zo dňa “ rozhodol takto: „Odvolaniu sa

vyhovuje, napadnuté rozhodnutie sa ruší a prvostupňovému súdu sa po doplnení konania

nariaďuje nové rozhodnutie“. Takéto „správanie“ odporuje zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“, ktorá vo svojej podstate znamená, že práva patria len bdelým (pozorným,

ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon

svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou

nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním

môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

7. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania posudzuje (napr. ,

, , , , ,

, , , , ,

, a iné). Už vo svojom uznesení sp. zn.

z 11. mája 2005 ústavný súd judikoval: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľov vykazuje taký nedostatok náležitosti predpísanej zákonom, že nie je možné

preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto

ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

9. Ústavný súd vníma citlivosť situácie, v akej sa maloleté nachádzajú, preto nad

rámec už uvedeného poukazuje na to, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

10. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej

sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej

starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi (čl. 3 Dohovoru o právach

dieťaťa vyhláseného v Zbierke ).

Z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene

premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča

(najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného

dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18 Dohovoru o právach

dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť

(čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života,

rodiny a domova (čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo

trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru o právach dieťaťa).

11. V konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

podľa Haagskeho dohovoru ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase

pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté

o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene

premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali

súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré

získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne

vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat,

by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa

a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu

dieťaťa. Všeobecný súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení

navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu);

rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím

o opatrovníckych právach ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe,

resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby.

12. Podľa (ďalej len „“)

v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní

podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika

viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené

a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Podľa § 123 ods. 2

súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností

podľa odseku 1.

13. Vychádzajúc z uvedeného, všeobecné súdy sú v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) povinné v takomto type konaní zohľadňovať

najlepší záujem dieťaťa, a teda nerozhodovať automaticky. Judikatúra ESĽP porušenie práv

v návratovom konaní subsumuje pod čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“). Povinnosti štátov dohovoru podľa čl. 8 dohovoru v oblasti

medzinárodných únosov sa musia vykladať vo svetle požiadaviek Haagskeho dohovoru

a Dohovoru o právach dieťaťa. Tento prístup si vyžaduje kombinovanú a harmonickú

aplikáciu medzinárodných nástrojov s ohľadom na ich význam a dopad na ochranu práv detí

a rodičov. Takýto prístup by nemal vyústiť do konfliktov a rozporov medzi rozličnými

zmluvami za predpokladu, že súd je schopný plniť svoj účel, ktorým je zabezpečenie

dodržiavania záväzkov Vysokých zmluvných strán dohovoru (rozsudok Veľkej komory

ESĽP vo veci X. proti Lotyšsku z 26. 11. 2013). Právo rozhodovať o opatrovníckych

právach k dieťaťu má štát obvyklého pobytu dieťaťa a nie štát, v ktorom je dieťa unesené

alebo zadržiavané (rozsudok ESĽP vo veci R. S. proti Poľsku z 21. 5. 2015). Eliminujúce

dôvody návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo svoj obvyklý pobyt

bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, podľa článku 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby

hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná

situácia z prikázaného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené.

Existencia vážneho nebezpečenstva podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru pritom

nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návrhu, ale len tie, ktoré nemožno

požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne znieslo [rozsudok ESĽP vo veci P. E. a R. F proti

Portugalsku z 5. 2. 2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku z 1. 3. 2016,

v ktorom ESĽP navyše uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že to bola matka maloletého

dieťaťa, ktorá odmietla jeho návrat do krajiny obvyklého pobytu, bolo na nej, aby

preukázala tvrdenia o možných a konkrétnych rizikách podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru]. Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru musia byť

uplatňované striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru,

nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho

neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky

nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku

z 19. 7. 2016).

14. „Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru treba vykladať

reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom

Haagskeho dohovoru). Mali by sa preto využívať len v skutočne odôvodnených prípadoch.

Ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho

obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa

nútene mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre),

ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú

ale napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Pri rozhodovaní

o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu treba zistené

skutočnosti posudzovať vo vzťahu k dieťaťu a jeho záujmom, lebo ono je subjektom, na ktorý

má byť v konaní kladený najväčší dôraz. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v

zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo

dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie;

rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde

malo dieťa pobyt pred únosom.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. apríla 2015).

15. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018