Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 307/2018
PDF · 242.68 KB
No categories available
II. ÚS 307/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 189/2016, 1 Cdo 190/2016 z 31. októbra 2017 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 700/2014, 3 Co 701/2014 z 24. septembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 1 Cdo 189/2016, 1 Cdo 190/2016 z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 3 Co 700/2014, 3 Co 701/2014 z 24. septembra 2015 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd
prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 18 C 6/2013-158 z 2. mája 2014 zamietol návrh, ktorým sa
sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou
bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy 604,25 € s prísl.
predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporkyne pri
vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
(ďalej len „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi
(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).
Sťažovateľka svoj návrh odvodzovala zo skutočnosti, že v máji 2010 sa dozvedela, že
obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. aprílu 2010 skončil činnosť, že tento
družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu
družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených prostriedkov družstvu
vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľka uvádzala, že peňažné prostriedky do družstva
vkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že družstvo a aj obchodník
s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, a tak, že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky,
ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške.
2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v úvode odôvodnenia uviedol:
„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad
činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného
ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z, o cenných papieroch a investičných
službách (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až
od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené
tak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom
uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla
NBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť
aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách bola vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách (novela zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej
doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) cit. zák.) a pokiaľ ide
o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne
povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti
PDSI nemohla NBS kontrolovať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že NBS
nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva, ako sa mylne domnieva
navrhovateľka. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či PDSI plní
informačné povinnosti v zmysle ustanovení §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a investičných službách. Je potrebné poukázať i na to, že
navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že
doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b)
zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách v znení platnom
do 21.7.2013; § 126 až 130 boli z cit. zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľka
vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu odporkyne v zmysle zásady, podľa ktorej
neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu
navrhovateľky, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemala vedomosť.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti NBS v oblastí
skúmania rizikovosti portfólia družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS tvrdená povinnosť nevyplývala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť
objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne
dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne
zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup
NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka
vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii
zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.“
Krajský súd následne prezentoval teoretické východiská posudzovania nesprávneho
úradného postupu a podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, ako aj podmienky dohľadu NBS v zmysle zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“). Následne krajský súd pokračoval:
„Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov
a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo
v praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva.
Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu
družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok
III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
a investičných službách). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient
obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená. Navrhovateľka si ako člen družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať
a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov
s cennými papiermi)... Činnosť PDSI, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase
členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom
ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob jeho
zhodnocovania na vlastné riziko, t.j. riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť
obchodníka s CP voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči navrhovateľke.“
Krajský súd následne uviedol, že nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou
sťažovateľky o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení
závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči družstvu, keďže je
preukázaný aktívny prístup NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, existujú preukázané
rozhodnutia NBS, ktorými uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu a ktorými mu
odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Krajský súd sa preto v celom
rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že NBS svojím postupom
neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich
kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu
a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti
za škodu“). Z uvedeného je potom podľa krajského súdu zrejmé, že v konaní nebol
preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona o zodpovednosti za škodu, ktorým mal byť
nesprávny úradný postup NBS.
2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,
pričom namietala najmä prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)
a § 241 ods. 2 písm. a), b), c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). O dovolaní
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol, a to s týmto záverom:
«Pokiaľ žalobkyňa namietala, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny a neúplný, dovolací súd uvádza, že v prípade
neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012)
Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladal
prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal strane možnosť pred súdom konať (porovnaj
R 37/1993 a R 125/1999).
Pokiaľ dovolateľka namietala, že v konaní došlo k vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., dovolací súd uvádza, že tzv. „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod,
úspešne však môže byť uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastáva názor, že takáto vada prípustnosť
dovolania nezakladá (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,
6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011). ...
Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež
R 54/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania, ktorá bola
uvedená v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 alebo § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať vyrubením
súdneho poplatku za odvolanie bez opory v zákone, Najvyšší súd Slovenskej republiky
pripomína, že samotným vyrubením súdneho poplatku sa strane neodníma
žiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
(viď tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 218/2014,
2 Cdo 151/2015, 3 Cdo 688/2015, 4 Cdo 468/2014, 7 Cdo 461/2015 a 8 Cdo 27/2016).
Vzhľadom na uvedené možno uviesť, že v danom prípade prípustnosť dovolaní
žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovení § 238, § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1
O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolania žalobkyne podľa § 447 písm. c/
CSP ako procesné neprípustné odmietol.»
3. Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych
a skutkových záveroch, ktoré sú podľa jej názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a tieto je potrebné ich ústavným
súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa
mienky sťažovateľky odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak
podľa názoru sťažovateľky nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Konkrétne podľa odkazu sťažovateľky ide o tieto závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľke,
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze družstva.
3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľky NBS mala vedomosť o verejne známych
skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká
bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu nekonala tak, aby
včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa názoru
sťažovateľky nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS
vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2
zákona o cenných papieroch je a bolo podľa odkazu sťažovateľky zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý
platí v tomto znení už od 1. mája 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch
mala podľa úvah sťažovateľky NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka
s cennými papiermi podľa presvedčenia sťažovateľky neurobila) všetky informácie
a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu
a obchodníkovi s cennými papiermi.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy taktiež
pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu –
družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých podľa
sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne
vylučuje možnosť sťažovateľky ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010.
Existujúce konkurzné konanie podľa sťažovateľky samo osebe nevylučuje možnosť podať
veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti
štátu a nerobí žalobu predčasnou.
3.3 Podľa slov sťažovateľky je namieste úvaha, že najvyšší súd napadnutým
uznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv.
Svojím rozhodnutím najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky de facto odmietol jej právo
na súdnu ochranu. Sťažovateľka vidí zreteľný zásah do svojho práva na spravodlivý proces
aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a považuje napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.
4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým ústavný súd (i) vysloví porušenie
ústavných práv, ktoré označila, napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, (ii) tieto
zruší a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a (iii) prizná jej náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval
v čase podania dovolania § 236 a nasl. OSP.
7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 ods. 1 OSP výslovne vyplývalo,
že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia.
7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako
si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako
ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich dovolacie dôvody, tak ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase
rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho
dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Najvyšší
súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky 1/2016),
podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku.“
7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by
nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú
zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd
nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania
na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) a výkladu
§ 241 OSP, na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľka poukazovala] je vzhľadom
na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne
udržateľným spôsobom.
7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka k svojej sťažnosti síce priložila
splnomocnenie na zastupovanie svojej osoby advokátom pred ústavným súdom, avšak
splnomocnenie znelo výslovne na podanie sťažnosti a na zastupovanie pred ústavným
súdom proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pričom zmienka o napadnutom
rozsudku krajského súdu v splnomocnení absentuje (požiadavka plynúca z § 20 ods. 2
8.1 Z toho dôvodu je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
K ostatným námietkam sťažovateľky
9. V závere je ústavný súd nútený sa vyjadriť k argumentu sťažovateľky, ktorým
poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kde všeobecné súdy priznali
žalobcovi (ktorý je poisťovňou) nárok na náhradu škody spôsobenej NBS (ďalej len ako
„prípad RAPID LIFE“). V prípade RAPID LIFE všeobecné súdy vyvodili zodpovednosť
a pochybenie NBS, ktoré malo spočívať v tom, že NBS pri vzniku poisťovne schválila
tzv. poistné podmienky. Tieto poistné podmienky však obsahovali chybu v rámci
matematického výpočtu výšky poistného, ktoré v dôsledku nedôslednej kontroly NBS
(resp. jej predchodkyne) boli v praxi aplikované viac ako 13 rokov a klienti poisťovne tak
platili nižšie poistné ako bolo potrebné pre akumuláciu finančných prostriedkov na tvorbu
potrebných rezerv.
9.1 Ústavný súd uvádza, že komunikované rozhodnutia všeobecných súdov sa týkali
iných žalobcov a išlo o iný skutkový a právny stav ako vo veci sťažovateľky. V prípade
RAPID LIFE nešlo o dohľad NBS nad družstvom (ale poisťovňou) a vec sa
týkala schválenia tzv. poistných podmienok a platenia poistného klientmi. V prípade
sťažovateľky však išlo o zhodnocovanie prostriedkov členov družstva a vykonávanie
dohľadu NBS nad činnosťou družstva.
9.2 Ako podstatné ústavný súd uvádza, že nie je viazaný judikatúrou všeobecných
súdov k otázkam aplikácie jednoduchého práva. Ústavný súd zatiaľ v akomkoľvek konaní
pred ústavným súdom neposudzoval obsah rozhodnutí všeobecných súdov v prípade
RAPID LIFE, preto nemôže zaujať stanovisko k ich ústavnosti na pôdoryse tu
prerokovávanej sťažnosti, ktorá sa týka inej sťažovateľky a iného skutkového a právneho
stavu. Avšak v prípade sťažovateľky a opísaného skutkového stavu (dohľad NBS nad
činnosťou družstva) už mal možnosť opakovane zaujať stanovisko k judikatúre
všeobecných súdov v otázkach dohľadu NBS nad družstvom a na svojich právnych
názoroch zotrváva. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že judikatúra všeobecných súdov sa
pri obdobných právnych otázkach rozchádza, je potrebné uviesť, že ústavnému súdu
neprináleží zjednocovať judikatúru všeobecných súdov.
9.3 Ústavný súd uzatvára, že opísaný argument sťažovateľky nič nemení na právnom
posúdení sťažnosti a napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov ústavným súdom tak, ako
je to už uvedené v tomto uznesení.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018