Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 307/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , z 31. októbra 2017 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , z 24. septembra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. , z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , z 24. septembra 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd

prvého stupňa“) rozsudkom č. k. -158 z 2. mája 2014 zamietol návrh, ktorým sa

sťažovateľka ako navrhovateľka domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou

bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), ako odporkyni zaplatenia sumy 604,25 € s prísl.

predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom odporkyne pri

vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou

(ďalej len „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi

(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).

Sťažovateľka svoj návrh odvodzovala zo skutočnosti, že v máji 2010 sa dozvedela, že

obchodník s cennými papiermi s družstvom k 30. aprílu 2010 skončil činnosť, že tento

družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a že z tohto dôvodu

družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených prostriedkov družstvu

vrátane ich zhodnotenia. Sťažovateľka uvádzala, že peňažné prostriedky do družstva

vkladala výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahla na to, že družstvo a aj obchodník

s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS, a tak, že bude

zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen ochránené jej peňažné prostriedky,

ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške.

2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v úvode odôvodnenia uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou

družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad

činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol

sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného

ustanovenia Z.z, o cenných papieroch a investičných

službách (novela vykonaná ), teda až

od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené

tak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom

uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla

NBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť

aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách bola vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného

ustanovenia o cenných papieroch a investičných

službách (novela vykonaná Z. z). Počas celej

doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom

za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) cit. zák.) a pokiaľ ide

o rizikovosť portfólia, o cenných papieroch a investičných službách

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne

povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.

správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti

PDSI nemohla NBS kontrolovať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že NBS

nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva, ako sa mylne domnieva

navrhovateľka. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či PDSI plní

informačné povinnosti v zmysle ustanovení § až 130

o cenných papieroch a investičných službách. Je potrebné poukázať i na to, že

navrhovateľka si musela byť vedomá toho, že s jej investíciou je spojené riziko a že

doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b)

o cenných papieroch a investičných službách v znení platnom

do 21.7.2013; až 130 boli z cit. vypustené novelou

vykonanou účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho navrhovateľka

vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu odporkyne v zmysle zásady, podľa ktorej

neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu

navrhovateľky, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti NBS v oblastí

skúmania rizikovosti portfólia družstva, nakoľko o cenných

papieroch a investičných službách neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS tvrdená povinnosť nevyplývala.

Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť

objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne

dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne

zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup

NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv

navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka

vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii

zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.“

Krajský súd následne prezentoval teoretické východiská posudzovania nesprávneho

úradného postupu a podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, ako aj podmienky dohľadu NBS v zmysle zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“). Následne krajský súd pokračoval:

„Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej

podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov

a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo

v praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva.

Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu

družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok

III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s o cenných papieroch

a investičných službách). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient

obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií

nie je zaručená. Navrhovateľka si ako člen družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo

portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať

a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov

s cennými papiermi)... Činnosť PDSI, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase

členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom

ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob jeho

zhodnocovania na vlastné riziko, t.j. riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného

finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť

obchodníka s CP voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči navrhovateľke.“

Krajský súd následne uviedol, že nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou

sťažovateľky o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení

závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči družstvu, keďže je

preukázaný aktívny prístup NBS k obchodníkovi s cennými papiermi, existujú preukázané

rozhodnutia NBS, ktorými uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu a ktorými mu

odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Krajský súd sa preto v celom

rozsahu stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že NBS svojím postupom

neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich

kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu

a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti

za škodu“). Z uvedeného je potom podľa krajského súdu zrejmé, že v konaní nebol

preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákona o zodpovednosti za škodu, ktorým mal byť

nesprávny úradný postup NBS.

2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie,

pričom namietala najmä prítomnosť dovolacieho dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f)

a , , (ďalej aj „OSP“). O dovolaní

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol, a to s týmto záverom:

«Pokiaľ žalobkyňa namietala, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny a neúplný, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/

(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. , ,

, a )

Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladal

prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/

, lebo týmto postupom súd neodňal strane možnosť pred súdom konať (porovnaj

R 37/1993 a R 125/1999).

Pokiaľ dovolateľka namietala, že v konaní došlo k vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/

, dovolací súd uvádza, že tzv. „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod,

úspešne však môže byť uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná

judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastáva názor, že takáto vada prípustnosť

dovolania nezakladá (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, , , , ,

, a ). ...

Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež

R 54/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad

sp. zn. , , , , ,

, a ). Nejde totiž o vadu konania, ktorá bola

uvedená v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený

v alebo ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že jej bola odňatá možnosť pred súdom konať vyrubením

súdneho poplatku za odvolanie bez opory v zákone, Najvyšší súd Slovenskej republiky

pripomína, že samotným vyrubením súdneho poplatku sa strane neodníma

žiadne procesné oprávnenie a nedochádza k odňatiu jej možnosti pred súdom konať

(viď tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, , , a ).

Vzhľadom na uvedené možno uviesť, že v danom prípade prípustnosť dovolaní

žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovení , , ani z ustanovenia

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolania žalobkyne podľa

ako procesné neprípustné odmietol.»

3. Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych

a skutkových záveroch, ktoré sú podľa jej názoru zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a tieto je potrebné ich ústavným

súdom preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd podľa

mienky sťažovateľky odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak

podľa názoru sťažovateľky nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Konkrétne podľa odkazu sťažovateľky ide o tieto závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ,

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka

s cennými papiermi voči družstvu či sekundárnu zodpovednosť družstva voči sťažovateľke,

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze družstva.

3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľky NBS mala vedomosť o verejne známych

skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká

bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu nekonala tak, aby

včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Podľa názoru

sťažovateľky nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že v rozhodnom čase NBS

vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2

zákona o cenných papieroch je a bolo podľa odkazu sťažovateľky zisťovanie

a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných

subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch (ktorý

platí v tomto znení už od 1. mája 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky

majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne

dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch

mala podľa úvah sťažovateľky NBS zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka

s cennými papiermi podľa presvedčenia sťažovateľky neurobila) všetky informácie

a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu

a obchodníkovi s cennými papiermi.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že všeobecné súdy taktiež

pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu –

družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. , z ktorých podľa

sťažovateľky jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne

vylučuje možnosť sťažovateľky ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. .

Existujúce konkurzné konanie podľa sťažovateľky samo osebe nevylučuje možnosť podať

veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti

štátu a nerobí žalobu predčasnou.

3.3 Podľa slov sťažovateľky je namieste úvaha, že najvyšší súd napadnutým

uznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv.

Svojím rozhodnutím najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky de facto odmietol jej právo

na súdnu ochranu. Sťažovateľka vidí zreteľný zásah do svojho práva na spravodlivý proces

aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a považuje napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

4. Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým ústavný súd (i) vysloví porušenie

ústavných práv, ktoré označila, napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, (ii) tieto

zruší a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a (iii) prizná jej náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania a nasl. .

7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného výslovne vyplývalo,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení

upravujúcich dovolacie dôvody, tak ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase

rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho

dôvodu podľa (odňatie možnosti konať pred súdom). Najvyšší

súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky 1/2016),

podľa ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

.“

7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania

na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) a výkladu

, na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľka poukazovala] je vzhľadom

na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne

udržateľným spôsobom.

7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka k svojej sťažnosti síce priložila

splnomocnenie na zastupovanie svojej osoby advokátom pred ústavným súdom, avšak

splnomocnenie znelo výslovne na podanie sťažnosti a na zastupovanie pred ústavným

súdom proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pričom zmienka o napadnutom

rozsudku krajského súdu v splnomocnení absentuje (požiadavka plynúca z § 20 ods. 2

).

8.1 Z toho dôvodu je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

K ostatným námietkam sťažovateľky

9. V závere je ústavný súd nútený sa vyjadriť k argumentu sťažovateľky, ktorým

poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kde všeobecné súdy priznali

žalobcovi (ktorý je poisťovňou) nárok na náhradu škody spôsobenej NBS (ďalej len ako

„prípad RAPID LIFE“). V prípade RAPID LIFE všeobecné súdy vyvodili zodpovednosť

a pochybenie NBS, ktoré malo spočívať v tom, že NBS pri vzniku poisťovne schválila

tzv. poistné podmienky. Tieto poistné podmienky však obsahovali chybu v rámci

matematického výpočtu výšky poistného, ktoré v dôsledku nedôslednej kontroly NBS

(resp. jej predchodkyne) boli v praxi aplikované viac ako 13 rokov a klienti poisťovne tak

platili nižšie poistné ako bolo potrebné pre akumuláciu finančných prostriedkov na tvorbu

potrebných rezerv.

9.1 Ústavný súd uvádza, že komunikované rozhodnutia všeobecných súdov sa týkali

iných žalobcov a išlo o iný skutkový a právny stav ako vo veci sťažovateľky. V prípade

RAPID LIFE nešlo o dohľad NBS nad družstvom (ale poisťovňou) a vec sa

týkala schválenia tzv. poistných podmienok a platenia poistného klientmi. V prípade

sťažovateľky však išlo o zhodnocovanie prostriedkov členov družstva a vykonávanie

dohľadu NBS nad činnosťou družstva.

9.2 Ako podstatné ústavný súd uvádza, že nie je viazaný judikatúrou všeobecných

súdov k otázkam aplikácie jednoduchého práva. Ústavný súd zatiaľ v akomkoľvek konaní

pred ústavným súdom neposudzoval obsah rozhodnutí všeobecných súdov v prípade

RAPID LIFE, preto nemôže zaujať stanovisko k ich ústavnosti na pôdoryse tu

prerokovávanej sťažnosti, ktorá sa týka inej sťažovateľky a iného skutkového a právneho

stavu. Avšak v prípade sťažovateľky a opísaného skutkového stavu (dohľad NBS nad

činnosťou družstva) už mal možnosť opakovane zaujať stanovisko k judikatúre

všeobecných súdov v otázkach dohľadu NBS nad družstvom a na svojich právnych

názoroch zotrváva. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že judikatúra všeobecných súdov sa

pri obdobných právnych otázkach rozchádza, je potrebné uviesť, že ústavnému súdu

neprináleží zjednocovať judikatúru všeobecných súdov.

9.3 Ústavný súd uzatvára, že opísaný argument sťažovateľky nič nemení na právnom

posúdení sťažnosti a napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov ústavným súdom tak, ako

je to už uvedené v tomto uznesení.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2018