Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 511/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom

Sčurym, Mierová 1725, Čadca, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.

46 ods. 1 a a 3 v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Čadca sp. zn. z 11. mája 2018 a uznesením Okresného súdu

Čadca sp. zn. zo 7. júna 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení

s (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. mája 2018

a uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2018.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresným súdom bolo pod sp. zn.

vedené konanie o zaplatenie náhrady za užívanie pozemku vo vlastníctve

sťažovateľa proti žalovanému , (ďalej

len „žalovaný“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. augusta 2016 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 636,10 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania

ročne od 4. októbra 2008 do zaplatenia a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť

sťažovateľovi trovy konania v rozsahu 14 %.

Na základe odvolania podaného sťažovateľom i žalovaným Krajský súd v Žiline

rozsudkom sp. zn. z 20. apríla 2017 rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 4. augusta 2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľovi

sumu 2 636,10 € vrátane príslušenstva potvrdil, pričom zaviazal žalovaného na náhradu trov

žalobcovi, a to prvostupňového konania v rozsahu 50 % a odvolacieho konania v rozsahu

90 %.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 11. mája 2018, ktoré vydal

vyšší súdny úradník, rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 947, 90 € k rukám jeho právneho zástupcu v lehote do 3 dní od

právoplatnosti tohto uznesenia.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. júna 2018 sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu sp. zn. z 11. mája 2018 zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Obe vyššie uvedené uznesenia OS v Čadci

pokladám za protiústavné, ktorými boli porušené vyššie uvedené ústavné práva sťažovateľa,

pretože OS Čadca aj napriek tomu, že mal rozhodnúť o krátených trovách konania v zmysle

vyššie citovaného rozsudku KS v Žiline č. zo dňa 20. 4. 2017. Vzhľadom k

tomu, že prvým napádaným uznesením OS Čadca č. -402 zo dňa 11. 5. 2018

bolo rozhodnuté o trovách konania, ktoré boli krátené o viac ako polovicu oproti skutočne

vykonaným úkonom právnej pomoci, tak sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú odôvodnil

v podstatných častiach takto...“

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti opisuje skutočnosti, pre ktoré sa nestotožňuje

s uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2018 a pre ktoré podľa jeho

názoru vyšší súdny úradník pochybil a nesprávne rozhodol, keď sťažovateľovi nepriznal

náhradu trov za „účelne vynaložené uplatnenie a bránenie si svojho práva“.

K uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2018 sťažovateľ uvádza:

„Aj napriek podanej sťažnosti sťažovateľom súd sa vôbec nevenoval podstatným dôvodom

sťažnosti, ale stroho uviedol, že aj krajský súd krátil trovy konania a o sťažnosti rozhodol

tak, že túto zamietol. Jediné relevantné odôvodnenie v rozhodnutí o sťažnosti je to,

že sťažovateľ nepodal návrh, v ktorom by bola uvedená konkrétna suma za náhradu

za užívanie, ale podal návrh odkazujúc na znalecké dokazovanie, ktoré malo byť vykonané

v predmetnej veci ohľadom výšky náhrady a preto sa prvostupňový OS v Čadci domnieval,

že nevyčíslil predmet sporu. Keďže samotný sťažovateľ podal tri žaloby o náhradu

za užívanie, tak po vypracovaní znaleckého posudku o výške náhrady v inej právnej veci

doplnil petit žaloby o konkrétnu sumu v zmysle už vypracovaného znaleckého posudku

v inej práv nej veci, ale o totožný predmet konania. Nemožne preto vyčítať

sťažovateľovi, že by vykonal neurčitý úkon žalobu, ale táto bola určitá, akurát nebola

vyčíslená konkrétna výška sporu.

Porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd u sťažovateľa vidím v tom,

že tomuto boli dvakrát krátené trovy konania, prvýkrát v rozhodnutí vo veci samej, keď

mu boli priznané v rozsahu 50 % trovy prvostupňového konania a v rozsahu 90 % trovy

odvolacieho konania. Druhýkrát mu boli krátené trovy konania v rámci uznesení o výške

trov konania, ktoré sú uvedené v čl. II. tejto sťažnosti. Duplicitné krátenie trov konania

jednoznačne porušuje práva sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1. 47 ods. 2, 3 v spojení s čl.

12 SR ako i Dohovoru.“

K namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľ

v sťažnosti poukazuje na inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov a následne uvádza,

že okresný súd sa v tomto konkrétnom prípade „vôbec neriadil ustanoveniami

, 255 ods. 1, 262 ods. 2 a 396 ods. 1 “, čím podľa názoru sťažovateľa „evidentne

porušil relevantnú právnu normu“, čo je podľa jeho názoru v rozpore s .

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12

ods. 1 a k namietanému porušeniu práva podľa dohovoru sťažovateľ

uvádza: „V posledných rozhodnutiach ÚS SR bolo judikované, že keďže vo veciach o výške

trov konania nie je prípustné dovolanie, tak aj ústavný súd zaujal stanovisko, že v ústavných

nálezoch bude riešiť iba extrémne prípady, v ktorých sa súdy značným spôsobom odchýlili

od zaužívanej súdnej praxe. Daný prípad sťažovateľa pokladám za extrémny prípad, aj keď

sa nejedná o vysokú čiastku, ale extrémny tento prípad pokladám z dôvodu, že OS v Čadci

duplicitne krátil trovy konania, hoci už boli skrátené vo veci samej. Aj keď si sťažovateľ

vo vyúčtovaní trov konania odpočítal iba priznané trovy, teda 50 % prvostupňových a 90 %

odvolacích, tak mu OS v Čadci v rozhodnutiach o trovách konania opätovne krátil úkony

právnej pomoci. Sťažovateľovi boli priznané trovy konania spočívajúce v trovách právneho

zastúpenia vo výške 584,90 € a trovy súdnych poplatkov a znaleckého dokazovania 363 €,

spolu 947,90 €, pričom žalovaný si vyčíslil vo vyčíslení zo dňa 7. 7. 2017

trovy prvostupňového konania v sume 1.240,20 € + 99,50 € súdny poplatok a trovy

odvolacieho konania 233,23 € + 5 € súdny poplatok za odvolanie. Ďalej v predmetnej veci

súd priznal i trovy znaleckého dokazovania v sume 200 €. Sťažovateľovi mali byť priznané

trovy prvostupňového konania vo výške 1.240,20 € + odvolacieho konania 233,23 € + trovy

v zaplatených súdnych poplatkoch a znaleckého dokazovania 363 €, naproti tomu mu

boli priznané iba vo výške 947,90 €. Sťažovateľ sa teda cíti byť dôvodne ukrátený o sumu

888,53 €...

... Pokiaľ súd prvej inštancie v oboch rozhodnutiach bol viazaný rozhodnutím o veci

samej, teda pomerom úspechu a neúspechu, pre prvostupňové konanie 50 %, pre odvolacie

konanie 90 %. z ktorých vychádzal pri výpočte náhrady trov konania, tak ďalšie krátenie

úkonov právnej pomoci možno označiť ako porušenie rovnosti účastníkov konania.

Podľa SR všetci účastníci sú v konaní podľa odseku rovní. Bolo

preto v tomto prípade proti princípom rovnosti a zákazu diskriminácie, ktorý vyplýva

z a SR opätovne krátené sťažovateľovi jeho právo na trovy

konania, hoci tak ako som to citoval vyššie, podľa sa civilné sporové

konanie riadi princípom zodpovednosti za výsledok konania, inak označované ako princíp

úspešnosti. Z posudzovanej veci je zrejmé, že sťažovateľovi mali byť priznané trovy konania

vo výške 1.473,43 €, ale súd prvej inštancie mu priznal iba sumu 584,90 € pokiaľ

nezoberieme do úvahy trovy súdnych poplatkov a znaleckého dokazovania. Záverom

dodávam, že takéto krátenie trov konania pokladám v zmysle aktuálnej judikatúry NS SR

za extrémne, pretože sa jedná o krátenie o viac ako polovicu.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Základne právo , , bytom:

na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR, základné

právo na právnu pomoc podľa SR. základné právo na rovnosť

účastníkov v súdnom konaní podľa SR v spojení s

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca č. -402 zo dňa

11. 5. 2018 a uznesením Okresného súdu Čadca č. -412 zo dňa 7. 6. 2018

porušené bolo.

Zrušuje uznesenia Okresného súdu Čadca č. -402 zo dňa 11. 5. 2018

a č. -412 zo dňa 7. 6. 2018 a konanie o trovách konania mu vracia na ďalšie

konanie a rozhodnutie. V ďalšom postupe bude Okresný súd v Čadci viazaný právnym

názorom Ústavného súdu SR vyslovený v tomto rozhodnutí (podľa § 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu

z trov právneho zastúpenia vo výške 390,50 € za 2 úkony právnej pomoci /prevzatie,

príprava zastúpenia a podanie sťažnosti – jeden úkon á 153,50 € + 9,21 € režijný paušál +

32,54 € (20 % DPH)/ na účet právneho zástupcu vedený vo

, pobočka č. ú: v tvare do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a 3 v spojení s a práva podľa dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2018 a uznesením okresného

súdu sp. zn. zo 7. júna 2018.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho

konania, a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto sudov, pri ktorom

sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný sud preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ

uchádza o ústavnú ochranu, sa týka náhrady trov právneho zastúpenia v sume 888,53 €

(sťažovateľ žiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 1 473,43 €, pričom

okresný súd mu priznal sumu 584,90 €).

V danom prípade tak ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) vyhodnotil predmet

súdneho konania (rozhodovanie o náhrade trov konania) tak, že ide o vec nižšej

významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný súdny poriadok

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi

v mimoriadnom opravnom konaní [podanie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) neprípustné], bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do

úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy

zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto

skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenej.

Navyše ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru,

v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi

zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu rozhodnutia

o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal

zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania (porovnaj m. m. ,

, , , ).

Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti

ústavným súdom aj v tomto prípade.

II.1 K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením

okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2018

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2018, ktoré vydala

vyššia súdna úradníčka, bola podľa prípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľ

aj podal a o ktorej rozhodla sudkyňa okresného súdu uznesením sp. zn.

zo 7. júna 2018.

Právomoc okresného súdu, ktorú tento uplatnil na základe sťažnosti podanej

sťažovateľom, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2018

Sťažovateľ v sťažnosti opakovane namieta „duplicitné krátenie trov konania“,

v dôsledku ktorého mali byť porušené jeho v sťažnosti označené práva.

K uvedenej námietke sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť,

že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie

o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým

sa konanie končí. Pokiaľ má konečné rozhodnutie formu rozsudku, rozhodne súd o nároku

na náhradu trov konania samostatným výrokom, ktorý má povahu uznesenia. Výrok

o nároku na náhradu trov konania má povahu tzv. závislého výroku, a to z dôvodu

vzájomnej väzby medzi výsledkom sporu a priznaním či nepriznaním nároku na náhradu

trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie [ ].

Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý

rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení

veci. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v zmysle a nasl. , o ktorej

rozhodne sudca súdu prvej inštancie. Rozhodnutie sudcu o sťažnosti je konečné,

bez možnosti ďalších opravných prostriedkov.

Sťažovateľ sa touto sťažnosťou domáha ochrany označených práv len v uvedenej

druhej fáze rozhodovania o trovách konania, a teda pri rozhodovaní o konkrétnej výške

náhrady trov konania.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skúmal, či otázka posúdenia účelnosti trov

právneho zastúpenia, ktorou okresný súd argumentoval pri krátení trov právneho zastúpenia,

okresným súdom nevykazuje jeho extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich

rozhodovanie o trovách konania.

Ústavný súd pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 7. júna 2018 vychádzal z požiadavky komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(m. m. ).

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 11. mája 2018, ktorý v relevantnej časti uviedol: „21. Súd mal zo spisu preukázané,

že žalobcovi vznikli trovy konania vo výške tak ako súd uviedol v bode 10. tohto uznesenia.

Tieto úkony právnej pomoci považoval súd za účelne vynaložené. Čo sa týka základnej

sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, túto právny zástupca žalobcu odvodil

podľa ust. prvá veta vyhlášky MS SR č. , s tým, že ak nie je

ustanovené inak. považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci

alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.

Súd pri vyčíslení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal

zo sumy 2636,10 €. Hodnota jedného úkonu právnej služby je tak vo výške 101,25 €.

22. Žalobca počas konania uskutočnil celkom 4 úkony právnej pomoci vo veci samej

(§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky účinnej do 30. 6. 2013, § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky plus

odmena za prípravu a prevzatie právneho zastúpenia), ktoré súd považoval za účelne

vynaložené, 2 úkony právnej pomoci, ktorý neboli úkonmi vo veci samej [§ 14 ods. 3 písm.

b) vyhlášky účinnej do 30. 6. 2013, § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky] a zúčastnil sa na jednom

pojednávaní vo veci samej, dňa 4. 8. 2016 [č. l. 345 spisu; § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky]

a dvoch pojednávaniach, na ktorých nedošlo k prejednaniu veci samej dňa 31. 1. 2012, dňa

2. 6. 2016 [č. l. 85 spisu, 310 spisu; § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky účinnej do 30. 6. 2013,

§ 13a ods. 4 druhá veta vyhlášky].

23. Pri rozhodovaní o trovách konania, súd prizná náhradu trov konania potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech.

Je potrebné prihliadať predovšetkým na účelnosť vynaložených trov v súvislosti s bránením

práva, a na to či cena práce vykonaná právnym zástupcom pri prejednaní veci zodpovedala

priznanej odmene. Súd nepriznal žalobcovi tarifnú odmenu za úkony právnej služby,

ktorými opravoval a dopĺňal žalobu (č. l. 70 spisu, č. l. 171 spisu) a tomu zodpovedajúce

režijné paušály, a to z dôvodu, že súd tieto úkony nevyhodnotil ako účelne vynaložené.

Žalobca, navyše zastúpený advokátom, má povinnosť podať na súd riadnu žalobu, ktorá

spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti. Uvedenými podaniami žalobca reagoval na

výzvy súdu na odstránenie vád žaloby pod sankciou odmietnutia podania podľa v tom čase

účinného ust. .

24. Súd žalobcovi nepriznal odmenu za úkon právnej služby: odvolanie voči

uzneseniu č. k. -146 zo dňa 27. 2. 2012 (č. l. 152 spisu), a to z dôvodu, že ani

tento úkon právnej služby súd nevyhodnotil ako účelne vynaložený, efektívny a hospodárny.

Uvedeným odvolaním sa žalobca domáhal len opravy uznesenia č. k. -146

zo dňa 27. 2. 2012, ktoré bolo opravené uznesením č. l. 150 spisu. Na č. l. 158 spisu žalobca

vzal toto odvolanie späť. Žalobca takýmto konaním spôsobil len prieťahy v konaní, pretože

vec musela byt predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu o zastavení odvolacieho

konania. Na základe uvedeného súd tento úkon právnej služby nevyhodnotil ako účelne

vynaložený v súvislosti s bránením bráva žalobcu.

25. Keďže žalobca mal v rámci prvoinštančného konania čistý úspech v rozsahu

50 %. súd priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50 %

a vo výške celkom 402,33 €. Žalobca mal v rámci odvolacieho konania čistý úspech

v rozsahu 90 %, súd preto žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania voči

žalovanému vo výške celkom 182,57 €. Žalobcovi v konaní vznikli aj trovy konania z titulu

zaplatených súdnych poplatkov a trov znaleckého dokazovania celkom v sume 363,00 €.

Trovy konania teda predstavujú sumu celkom vo výške 947,90 €.“

Okresný súd v relevantnej časti uznesenia sp. zn. zo 7. júna 2018

uviedol: «Súd na základe podanej sťažnosti zo strany žalobcu preskúmal výpočet výšky trov

konania v uznesení č. k. -402 zo dňa 11. 5. 2018, pričom dospel k záveru,

že sťažnosť žalobcu je nedôvodná. Súd sa stotožňuje s rozhodnutí vyššieho súdneho

úradníka. Z uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. -163 zo dňa 27. 9. 2012

(č. l. 164 spisu) vyplýva, že „v návrhu absentuje presné vymedzenie predmetu konania

resp. vyčíslenie nároku. Ide o podstatnú vadu podania, o ktorej odstránenie je súd povinný

sa pokúsiť v súčinnosti s navrhovateľom postupom podľa .“ Súd prvýkrát vyzval

k odstráneniu vád žalobcu výzvou (č. l. 65 spisu). Žalobca, zastúpený advokátom, výzvu

nerešpektoval a do svojho podania (č. l. 70 spisu) opakovane neuviedol výšku

bezdôvodného obohatenia. V dôsledku účelového postupu bol súd nútený vyrubiť súdny

poplatok analogicky z pripojeného sporu totožných strán konania (č. l. 93 spisu), proti

čomu sa tiež žalobca odvolal. Sám žalobca neuviedol výšku predmetu sporu, ale odmietol

zaplatiť súdny poplatok vyrubený súdom. Po tom. čo sa Krajský súd v Žiline stotožnil so

záverom prvoinštančného súdu. že žalobca je povinný vyčísliť predmet sporu na základe

opakovanej výzvy súdu (č. l. 168 spisu) v súlade so záväzným právnym názorom

odvolacieho súdu. Žalobca výzvy súdu opakovane nerešpektoval, nerešpektoval ani záväzný

právny názor odvolacieho súdu a do podania (č. l. 171 spisu) opäť neuviedol – nevyčíslil

predmet sporu. Následne súd odmietol podanie (č. l. 189 spisu) a právny zástupca žalobcu,

hoci nesplnil výzvu súdu, záväzný právny názor odvolacieho súdu – podal odvolanie, v

ktorom opäť nevyčíslil predmet sporu. V uznesení (č. l. 208 spisu) to konštatuje aj odvolací

súd, že žalobca nikdy nevyčíslil predmet konania, odvolával sa na budúci znalecký posudok.

Všetky úkony žalobcu tak vyplývali z jeho účelového postupu – svojvôle, kedy umelo

navyšoval úkony právnej pomoci, nerešpektoval pokyny prvoinštančného súdu a záväzný

pokyn odvolacieho súdu. Takému postupu žalobcu (právne zastúpenému) nemožno

poskytnúť právnu ochranu a vyhodnotiť úkony, ktorými právny zástupca žalobcu zjavne

sťažoval postup konania súdu. a ktorými zjavne spôsoboval prieťahy v konaní, za účelne

vynaložené a namiesto sankcie takéto úkony odmeniť (podľa článku 5 základných princípov

súd uvedené procesné úkony vyhodnotil ako úkony zjavne zneužívajúce právo,

svojvoľný postup, ktorý viedol k sťažovaniu postupu súdu, k prieťahom v konaní. Také

úkony právneho zástupcu žalobcu súd sankcionoval tým, že všetky neúčelné vynaložené

úkony právnej pomoci odmietol vyhodnotiť ako účelne vynaložené úkony a nepriznal

za ne odmenu). Aj za účinnosti podľa mal advokát právo len na náhradu

účelne vynaložených úkonov právnej pomoci, teda takých, ktorými právny zástupca žalobcu

efektívne bráni právo žalobcu, nesťažuje postup konania súdu. Od advokáta podľa čl. 11

ods. 3 základných princípov má právo súd očakávať, že je znalý práva a podá efektívny

úkon právnej pomoci, žalobu, ktorá má všetky náležitosti podľa zákona. Keďže náležitosti

podľa zákona žaloba nemala, a bol nutný postup odstraňovania vád súdom, nemožno všetky

ďalšie úkony, ktorý advokát týmto postupom vyvolal považovať za účelne vynaložené trovy

konania. Takým postupom by súd diskriminoval advokáta, ktorý realizuje na prvýkrát

bezchybný, profesionálny úkon právnej pomoci v porovnaní s advokátom, ktorý k tomu

potrebuje výzvy súdu a ani tie nerešpektuje.

9. Súd v tomto smere poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa

23. 01. 2014, v ktorom sa uvádza, že náhradu trov konania nemožno priznať v rozpore

s ust. , teda za trovy, ktoré neboli vynaložené účelne na uplatňovanie práv.

V zmysle o advokácii v znení neskorších predpisov,

každý má právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek

advokáta. To však neznamená, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť všetky trovy

predstavujúce odmenu advokáta. Navyše, ak by žalobca bol podal na súd riadnu žalobu

k ďalším úkonom, ktorými len odstraňoval vady svojej žaloby, by ani nebolo došlo. Ďalej

súd uvádza, že návrh na opravu pisárskej chyby v uznesení v žiadnom prípade nemožno

považovať za úkon právnej pomoci vo veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky,

za ktorý patrí plná tarifná odmena. Pisárske chyby opravuje súd aj sám z úradnej moci, keď

zisti, že k takej chybe došlo. Ďalej súd uvádza, čo sa týka podania „stanovisko k vyjadreniu

odporcu k znaleckému posudku zo dňa 30. 5. 2016“ (č. l. 309 spisu), kde žalobca tvrdí, že

sa bránil voči argumentom protistrany, súd uvádza, že k tomuto úkonu zo strany súdu

žalobca nebol vyzvaný. Dňa 14. 4. 2016 podal žalobca na súd svoje vyjadrenie k

znaleckému posudku, za ktorý mu bola priznaná plná tarifná odmena (č. l. 295 spisu). Svoje

vyjadrenie k argumentom protistrany mal žalobca možnosť uplatniť osobne na pojednávaní,

ktoré sa konalo dňa 2. 6. 2016 (č. l. 310 spisu) a nie písomne doručiť súdu vyjadrenie dňa

31. 2. 2016 (dva dni pred pojednávaním), sťažovať tým postup súdu (navyše protistrana

sa s týmto podaním nemala možnosť oboznámiť) a účtovať si tarifnú odmenu za takýto

účelový postup žalobcu, ktorý počas celého konania len množil úkony, v ktorých neuvádzal

žiadne nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci samej a sťažoval postup súdu.

Žalobca nesúhlasí s priznaním odmeny za úkon „odvolanie voči rozsudku zo dňa

5. 10. 2016“, ktorým bola žalobcovi priznaná tarifná odmena vo výške jednej polovice

podľa § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky. V odvolaní žalobca výslovne sám uviedol, že podáva

odvolanie iba čo do výroku č. 11, rozsudku, ktorým súd rozhodol o trovách konania.

V nadväznosti na podané odvolanie bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok vo výške 5,- €

(č. l. 381 spisu), pretože nešlo o odvolanie vo veci samej, ale odvolanie čo do trov

konania.»

Ústavný súd poznamenáva, že pre odôvodnenie rozhodnutia o konkrétnej výške

náhrady trov konania platia rovnaké kritériá ako pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu

trov konania. Z odôvodnenia musí byť zrejmé a preskúmateľné, ako okresný súd vyhodnotil

účelnosť vynaložených trov, pričom podrobne musí byť odôvodnené najmä to, z akých

dôvodov nebola konkrétna položka trov konania priznaná.

Otázka účelnosti výdavkov bezprostredne súvisí najmä s náhradou trov sporovej

strany spočívajúcich v odmene advokáta za právne služby poskytnuté v konaní pred súdom.

Je nepochybné, že výdavky na zastúpenie strany advokátom sú spravidla odôvodené.

Osobitne je účelnosť a odôvodnenosť výdavkov na tarifnú odmenu advokáta

posudzovaná vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnych služieb v rámci sporového

konania. Ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktorého účelnosť

sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov

spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle

a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené považujú. Trovy

potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,

a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci úspech, každý

úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, to platí aj pre trovy právnej

služby (m. m. ).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd uvádza, že z uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 11. mája 2018 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 7. júna 2018 sa presvedčil, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky svoje

námietky, ktoré sú totožného s námietkami tvoriacimi obsah tejto sťažnosti.

Okresný súd v uznesení sp. zn. zo 7. júna 2018 presvedčivo

a vyčerpávajúco odôvodnil záver, na základe ktorého nebola sťažovateľovi priznaná

náhrada trov konania za všetky ním vyčíslené úkony právnej pomoci, aj s poukázaním

na skutočnosť, že okresný súd vyhodnotil určité vyčíslené úkony právnej pomoci podľa

základných princípov ako „úkony zjavne zneužívajúce

právo“. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 7. júna 2018 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich záver okresného súdu

o nepriznaní všetkých advokátom vyúčtovaných trov právneho zastúpenia, pričom ústavný

súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov vo svetle rozhodujúcich skutočností, ktorá by bola popretím ich

podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého

uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné otázky týkajúcich sa jeho námietok, súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné

pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 7. júna 2018 a sťažovateľom namietaným porušením základných

práv zaručených a a 3 v spojení s

a namietaným porušením práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2018