Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 511/2018
PDF · 324.18 KB
No categories available
IV. ÚS 511/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom
Sčurym, Mierová 1725, Čadca, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Čadca sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018 a uznesením Okresného súdu
Čadca sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. augusta 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018
a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresným súdom bolo pod sp. zn.
4 C 158/2010 vedené konanie o zaplatenie náhrady za užívanie pozemku vo vlastníctve
sťažovateľa proti žalovanému , (ďalej
len „žalovaný“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 158/2010 zo 4. augusta 2016 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 636,10 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania
ročne od 4. októbra 2008 do zaplatenia a zároveň zaviazal žalovaného nahradiť
sťažovateľovi trovy konania v rozsahu 14 %.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom i žalovaným Krajský súd v Žiline
rozsudkom sp. zn. 10 Co 394/2016 z 20. apríla 2017 rozsudok okresného súdu sp. zn.
4 C 158/2010 zo 4. augusta 2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľovi
sumu 2 636,10 € vrátane príslušenstva potvrdil, pričom zaviazal žalovaného na náhradu trov
žalobcovi, a to prvostupňového konania v rozsahu 50 % a odvolacieho konania v rozsahu
90 %.
Následne okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018, ktoré vydal
vyšší súdny úradník, rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 947, 90 € k rukám jeho právneho zástupcu v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia.
Okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018 sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018 zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Obe vyššie uvedené uznesenia OS v Čadci
pokladám za protiústavné, ktorými boli porušené vyššie uvedené ústavné práva sťažovateľa,
pretože OS Čadca aj napriek tomu, že mal rozhodnúť o krátených trovách konania v zmysle
vyššie citovaného rozsudku KS v Žiline č. 10 Co/394/2016 zo dňa 20. 4. 2017. Vzhľadom k
tomu, že prvým napádaným uznesením OS Čadca č. 4 C/158/2010-402 zo dňa 11. 5. 2018
bolo rozhodnuté o trovách konania, ktoré boli krátené o viac ako polovicu oproti skutočne
vykonaným úkonom právnej pomoci, tak sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú odôvodnil
v podstatných častiach takto...“
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti opisuje skutočnosti, pre ktoré sa nestotožňuje
s uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2018 z 11. mája 2018 a pre ktoré podľa jeho
názoru vyšší súdny úradník pochybil a nesprávne rozhodol, keď sťažovateľovi nepriznal
náhradu trov za „účelne vynaložené uplatnenie a bránenie si svojho práva“.
K uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018 sťažovateľ uvádza:
„Aj napriek podanej sťažnosti sťažovateľom súd sa vôbec nevenoval podstatným dôvodom
sťažnosti, ale stroho uviedol, že aj krajský súd krátil trovy konania a o sťažnosti rozhodol
tak, že túto zamietol. Jediné relevantné odôvodnenie v rozhodnutí o sťažnosti je to,
že sťažovateľ nepodal návrh, v ktorom by bola uvedená konkrétna suma za náhradu
za užívanie, ale podal návrh odkazujúc na znalecké dokazovanie, ktoré malo byť vykonané
v predmetnej veci ohľadom výšky náhrady a preto sa prvostupňový OS v Čadci domnieval,
že nevyčíslil predmet sporu. Keďže samotný sťažovateľ podal tri žaloby o náhradu
za užívanie, tak po vypracovaní znaleckého posudku o výške náhrady v inej právnej veci
doplnil petit žaloby o konkrétnu sumu v zmysle už vypracovaného znaleckého posudku
v inej práv nej veci, ale o totožný predmet konania. Nemožne preto vyčítať
sťažovateľovi, že by vykonal neurčitý úkon žalobu, ale táto bola určitá, akurát nebola
vyčíslená konkrétna výška sporu.
Porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd u sťažovateľa vidím v tom,
že tomuto boli dvakrát krátené trovy konania, prvýkrát v rozhodnutí vo veci samej, keď
mu boli priznané v rozsahu 50 % trovy prvostupňového konania a v rozsahu 90 % trovy
odvolacieho konania. Druhýkrát mu boli krátené trovy konania v rámci uznesení o výške
trov konania, ktoré sú uvedené v čl. II. tejto sťažnosti. Duplicitné krátenie trov konania
jednoznačne porušuje práva sťažovateľa v zmysle čl. 46 ods. 1. 47 ods. 2, 3 v spojení s čl.
12 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ
v sťažnosti poukazuje na inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov a následne uvádza,
že okresný súd sa v tomto konkrétnom prípade „vôbec neriadil ustanoveniami
§ 251, 255 ods. 1, 262 ods. 2 a 396 ods. 1 CSP“, čím podľa názoru sťažovateľa „evidentne
porušil relevantnú právnu normu“, čo je podľa jeho názoru v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12
ods. 1 ústavy a k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ
uvádza: „V posledných rozhodnutiach ÚS SR bolo judikované, že keďže vo veciach o výške
trov konania nie je prípustné dovolanie, tak aj ústavný súd zaujal stanovisko, že v ústavných
nálezoch bude riešiť iba extrémne prípady, v ktorých sa súdy značným spôsobom odchýlili
od zaužívanej súdnej praxe. Daný prípad sťažovateľa pokladám za extrémny prípad, aj keď
sa nejedná o vysokú čiastku, ale extrémny tento prípad pokladám z dôvodu, že OS v Čadci
duplicitne krátil trovy konania, hoci už boli skrátené vo veci samej. Aj keď si sťažovateľ
vo vyúčtovaní trov konania odpočítal iba priznané trovy, teda 50 % prvostupňových a 90 %
odvolacích, tak mu OS v Čadci v rozhodnutiach o trovách konania opätovne krátil úkony
právnej pomoci. Sťažovateľovi boli priznané trovy konania spočívajúce v trovách právneho
zastúpenia vo výške 584,90 € a trovy súdnych poplatkov a znaleckého dokazovania 363 €,
spolu 947,90 €, pričom žalovaný si vyčíslil vo vyčíslení zo dňa 7. 7. 2017
trovy prvostupňového konania v sume 1.240,20 € + 99,50 € súdny poplatok a trovy
odvolacieho konania 233,23 € + 5 € súdny poplatok za odvolanie. Ďalej v predmetnej veci
súd priznal i trovy znaleckého dokazovania v sume 200 €. Sťažovateľovi mali byť priznané
trovy prvostupňového konania vo výške 1.240,20 € + odvolacieho konania 233,23 € + trovy
v zaplatených súdnych poplatkoch a znaleckého dokazovania 363 €, naproti tomu mu
boli priznané iba vo výške 947,90 €. Sťažovateľ sa teda cíti byť dôvodne ukrátený o sumu
888,53 €...
... Pokiaľ súd prvej inštancie v oboch rozhodnutiach bol viazaný rozhodnutím o veci
samej, teda pomerom úspechu a neúspechu, pre prvostupňové konanie 50 %, pre odvolacie
konanie 90 %. z ktorých vychádzal pri výpočte náhrady trov konania, tak ďalšie krátenie
úkonov právnej pomoci možno označiť ako porušenie rovnosti účastníkov konania.
Podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR všetci účastníci sú v konaní podľa odseku rovní. Bolo
preto v tomto prípade proti princípom rovnosti a zákazu diskriminácie, ktorý vyplýva
z čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR opätovne krátené sťažovateľovi jeho právo na trovy
konania, hoci tak ako som to citoval vyššie, podľa § 255 ods. 1 CSP sa civilné sporové
konanie riadi princípom zodpovednosti za výsledok konania, inak označované ako princíp
úspešnosti. Z posudzovanej veci je zrejmé, že sťažovateľovi mali byť priznané trovy konania
vo výške 1.473,43 €, ale súd prvej inštancie mu priznal iba sumu 584,90 € pokiaľ
nezoberieme do úvahy trovy súdnych poplatkov a znaleckého dokazovania. Záverom
dodávam, že takéto krátenie trov konania pokladám v zmysle aktuálnej judikatúry NS SR
za extrémne, pretože sa jedná o krátenie o viac ako polovicu.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:
„Základne právo , , bytom:
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné
právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. základné právo na rovnosť
účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca č. 4 C/158/2010-402 zo dňa
11. 5. 2018 a uznesením Okresného súdu Čadca č. 4 C/158/2010-412 zo dňa 7. 6. 2018
porušené bolo.
Zrušuje uznesenia Okresného súdu Čadca č. 4 C/158/2010-402 zo dňa 11. 5. 2018
a č. 4 C/158/2010-412 zo dňa 7. 6. 2018 a konanie o trovách konania mu vracia na ďalšie
konanie a rozhodnutie. V ďalšom postupe bude Okresný súd v Čadci viazaný právnym
názorom Ústavného súdu SR vyslovený v tomto rozhodnutí (podľa § 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pozostávajúcu
z trov právneho zastúpenia vo výške 390,50 € za 2 úkony právnej pomoci /prevzatie,
príprava zastúpenia a podanie sťažnosti – jeden úkon á 153,50 € + 9,21 € režijný paušál +
32,54 € (20 % DPH)/ na účet právneho zástupcu vedený vo
, pobočka č. ú: v tvare do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne
neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018 a uznesením okresného
súdu sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,
a to za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho
konania, a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade
so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania
na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade
trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto sudov, pri ktorom
sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný sud preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.
Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania
spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť
porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo,
a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,
že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo
zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spor, v súvislosti s ktorým sa sťažovateľ
uchádza o ústavnú ochranu, sa týka náhrady trov právneho zastúpenia v sume 888,53 €
(sťažovateľ žiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 1 473,43 €, pričom
okresný súd mu priznal sumu 584,90 €).
V danom prípade tak ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil predmet
súdneho konania (rozhodovanie o náhrade trov konania) tak, že ide o vec nižšej
významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Civilný súdny poriadok
vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi
v mimoriadnom opravnom konaní [podanie dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 422 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) neprípustné], bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do
úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy
zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne. Táto
skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Navyše ústavný súd považuje za žiaduce poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru,
v ktorej opakovane pripomína, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi
zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu rozhodnutia
o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal
zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Všetky tieto hľadiská a postuláty tvorili východiská pre posúdenie sťažnosti
ústavným súdom aj v tomto prípade.
II.1 K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018, ktoré vydala
vyššia súdna úradníčka, bola podľa § 239 ods. 1 CSP prípustná sťažnosť, ktorú sťažovateľ
aj podal a o ktorej rozhodla sudkyňa okresného súdu uznesením sp. zn. 4 C 158/2010
zo 7. júna 2018.
Právomoc okresného súdu, ktorú tento uplatnil na základe sťažnosti podanej
sťažovateľom, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018
Sťažovateľ v sťažnosti opakovane namieta „duplicitné krátenie trov konania“,
v dôsledku ktorého mali byť porušené jeho v sťažnosti označené práva.
K uvedenej námietke sťažovateľa považuje ústavný súd za potrebné uviesť,
že rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie
o nároku na náhradu trov konania, o ktorom rozhodne súd bez návrhu v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí. Pokiaľ má konečné rozhodnutie formu rozsudku, rozhodne súd o nároku
na náhradu trov konania samostatným výrokom, ktorý má povahu uznesenia. Výrok
o nároku na náhradu trov konania má povahu tzv. závislého výroku, a to z dôvodu
vzájomnej väzby medzi výsledkom sporu a priznaním či nepriznaním nároku na náhradu
trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie [§ 357 písm. m) CSP].
Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý
rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení
veci. Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v zmysle § 239 a nasl. CSP, o ktorej
rozhodne sudca súdu prvej inštancie. Rozhodnutie sudcu o sťažnosti je konečné,
bez možnosti ďalších opravných prostriedkov.
Sťažovateľ sa touto sťažnosťou domáha ochrany označených práv len v uvedenej
druhej fáze rozhodovania o trovách konania, a teda pri rozhodovaní o konkrétnej výške
náhrady trov konania.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skúmal, či otázka posúdenia účelnosti trov
právneho zastúpenia, ktorou okresný súd argumentoval pri krátení trov právneho zastúpenia,
okresným súdom nevykazuje jeho extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich
rozhodovanie o trovách konania.
Ústavný súd pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010
zo 7. júna 2018 vychádzal z požiadavky komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(m. m. IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010
z 11. mája 2018, ktorý v relevantnej časti uviedol: „21. Súd mal zo spisu preukázané,
že žalobcovi vznikli trovy konania vo výške tak ako súd uviedol v bode 10. tohto uznesenia.
Tieto úkony právnej pomoci považoval súd za účelne vynaložené. Čo sa týka základnej
sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, túto právny zástupca žalobcu odvodil
podľa ust. § 10 ods. 2 prvá veta vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., s tým, že ak nie je
ustanovené inak. považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci
alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.
Súd pri vyčíslení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal
zo sumy 2636,10 €. Hodnota jedného úkonu právnej služby je tak vo výške 101,25 €.
22. Žalobca počas konania uskutočnil celkom 4 úkony právnej pomoci vo veci samej
(§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky účinnej do 30. 6. 2013, § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky plus
odmena za prípravu a prevzatie právneho zastúpenia), ktoré súd považoval za účelne
vynaložené, 2 úkony právnej pomoci, ktorý neboli úkonmi vo veci samej [§ 14 ods. 3 písm.
b) vyhlášky účinnej do 30. 6. 2013, § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky] a zúčastnil sa na jednom
pojednávaní vo veci samej, dňa 4. 8. 2016 [č. l. 345 spisu; § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky]
a dvoch pojednávaniach, na ktorých nedošlo k prejednaniu veci samej dňa 31. 1. 2012, dňa
2. 6. 2016 [č. l. 85 spisu, 310 spisu; § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky účinnej do 30. 6. 2013,
§ 13a ods. 4 druhá veta vyhlášky].
23. Pri rozhodovaní o trovách konania, súd prizná náhradu trov konania potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech.
Je potrebné prihliadať predovšetkým na účelnosť vynaložených trov v súvislosti s bránením
práva, a na to či cena práce vykonaná právnym zástupcom pri prejednaní veci zodpovedala
priznanej odmene. Súd nepriznal žalobcovi tarifnú odmenu za úkony právnej služby,
ktorými opravoval a dopĺňal žalobu (č. l. 70 spisu, č. l. 171 spisu) a tomu zodpovedajúce
režijné paušály, a to z dôvodu, že súd tieto úkony nevyhodnotil ako účelne vynaložené.
Žalobca, navyše zastúpený advokátom, má povinnosť podať na súd riadnu žalobu, ktorá
spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti. Uvedenými podaniami žalobca reagoval na
výzvy súdu na odstránenie vád žaloby pod sankciou odmietnutia podania podľa v tom čase
účinného ust. § 43 ods. 2 OSP.
24. Súd žalobcovi nepriznal odmenu za úkon právnej služby: odvolanie voči
uzneseniu č. k. 4 C/158/2010-146 zo dňa 27. 2. 2012 (č. l. 152 spisu), a to z dôvodu, že ani
tento úkon právnej služby súd nevyhodnotil ako účelne vynaložený, efektívny a hospodárny.
Uvedeným odvolaním sa žalobca domáhal len opravy uznesenia č. k. 4 C/158/2010-146
zo dňa 27. 2. 2012, ktoré bolo opravené uznesením č. l. 150 spisu. Na č. l. 158 spisu žalobca
vzal toto odvolanie späť. Žalobca takýmto konaním spôsobil len prieťahy v konaní, pretože
vec musela byt predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu o zastavení odvolacieho
konania. Na základe uvedeného súd tento úkon právnej služby nevyhodnotil ako účelne
vynaložený v súvislosti s bránením bráva žalobcu.
25. Keďže žalobca mal v rámci prvoinštančného konania čistý úspech v rozsahu
50 %. súd priznal žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50 %
a vo výške celkom 402,33 €. Žalobca mal v rámci odvolacieho konania čistý úspech
v rozsahu 90 %, súd preto žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému vo výške celkom 182,57 €. Žalobcovi v konaní vznikli aj trovy konania z titulu
zaplatených súdnych poplatkov a trov znaleckého dokazovania celkom v sume 363,00 €.
Trovy konania teda predstavujú sumu celkom vo výške 947,90 €.“
Okresný súd v relevantnej časti uznesenia sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018
uviedol: «Súd na základe podanej sťažnosti zo strany žalobcu preskúmal výpočet výšky trov
konania v uznesení č. k. 4 C/158/2010-402 zo dňa 11. 5. 2018, pričom dospel k záveru,
že sťažnosť žalobcu je nedôvodná. Súd sa stotožňuje s rozhodnutí vyššieho súdneho
úradníka. Z uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co/136/2012-163 zo dňa 27. 9. 2012
(č. l. 164 spisu) vyplýva, že „v návrhu absentuje presné vymedzenie predmetu konania
resp. vyčíslenie nároku. Ide o podstatnú vadu podania, o ktorej odstránenie je súd povinný
sa pokúsiť v súčinnosti s navrhovateľom postupom podľa § 43 OSP.“ Súd prvýkrát vyzval
k odstráneniu vád žalobcu výzvou (č. l. 65 spisu). Žalobca, zastúpený advokátom, výzvu
nerešpektoval a do svojho podania (č. l. 70 spisu) opakovane neuviedol výšku
bezdôvodného obohatenia. V dôsledku účelového postupu bol súd nútený vyrubiť súdny
poplatok analogicky z pripojeného sporu totožných strán konania (č. l. 93 spisu), proti
čomu sa tiež žalobca odvolal. Sám žalobca neuviedol výšku predmetu sporu, ale odmietol
zaplatiť súdny poplatok vyrubený súdom. Po tom. čo sa Krajský súd v Žiline stotožnil so
záverom prvoinštančného súdu. že žalobca je povinný vyčísliť predmet sporu na základe
opakovanej výzvy súdu (č. l. 168 spisu) v súlade so záväzným právnym názorom
odvolacieho súdu. Žalobca výzvy súdu opakovane nerešpektoval, nerešpektoval ani záväzný
právny názor odvolacieho súdu a do podania (č. l. 171 spisu) opäť neuviedol – nevyčíslil
predmet sporu. Následne súd odmietol podanie (č. l. 189 spisu) a právny zástupca žalobcu,
hoci nesplnil výzvu súdu, záväzný právny názor odvolacieho súdu – podal odvolanie, v
ktorom opäť nevyčíslil predmet sporu. V uznesení (č. l. 208 spisu) to konštatuje aj odvolací
súd, že žalobca nikdy nevyčíslil predmet konania, odvolával sa na budúci znalecký posudok.
Všetky úkony žalobcu tak vyplývali z jeho účelového postupu – svojvôle, kedy umelo
navyšoval úkony právnej pomoci, nerešpektoval pokyny prvoinštančného súdu a záväzný
pokyn odvolacieho súdu. Takému postupu žalobcu (právne zastúpenému) nemožno
poskytnúť právnu ochranu a vyhodnotiť úkony, ktorými právny zástupca žalobcu zjavne
sťažoval postup konania súdu. a ktorými zjavne spôsoboval prieťahy v konaní, za účelne
vynaložené a namiesto sankcie takéto úkony odmeniť (podľa článku 5 základných princípov
CSP súd uvedené procesné úkony vyhodnotil ako úkony zjavne zneužívajúce právo,
svojvoľný postup, ktorý viedol k sťažovaniu postupu súdu, k prieťahom v konaní. Také
úkony právneho zástupcu žalobcu súd sankcionoval tým, že všetky neúčelné vynaložené
úkony právnej pomoci odmietol vyhodnotiť ako účelne vynaložené úkony a nepriznal
za ne odmenu). Aj za účinnosti OSP podľa § 142 OSP mal advokát právo len na náhradu
účelne vynaložených úkonov právnej pomoci, teda takých, ktorými právny zástupca žalobcu
efektívne bráni právo žalobcu, nesťažuje postup konania súdu. Od advokáta podľa čl. 11
ods. 3 základných princípov CSP má právo súd očakávať, že je znalý práva a podá efektívny
úkon právnej pomoci, žalobu, ktorá má všetky náležitosti podľa zákona. Keďže náležitosti
podľa zákona žaloba nemala, a bol nutný postup odstraňovania vád súdom, nemožno všetky
ďalšie úkony, ktorý advokát týmto postupom vyvolal považovať za účelne vynaložené trovy
konania. Takým postupom by súd diskriminoval advokáta, ktorý realizuje na prvýkrát
bezchybný, profesionálny úkon právnej pomoci v porovnaní s advokátom, ktorý k tomu
potrebuje výzvy súdu a ani tie nerešpektuje.
9. Súd v tomto smere poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 8 Sžo/33/2013 zo dňa
23. 01. 2014, v ktorom sa uvádza, že náhradu trov konania nemožno priznať v rozpore
s ust. § 251 CSP, teda za trovy, ktoré neboli vynaložené účelne na uplatňovanie práv.
V zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov,
každý má právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek
advokáta. To však neznamená, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť všetky trovy
predstavujúce odmenu advokáta. Navyše, ak by žalobca bol podal na súd riadnu žalobu
k ďalším úkonom, ktorými len odstraňoval vady svojej žaloby, by ani nebolo došlo. Ďalej
súd uvádza, že návrh na opravu pisárskej chyby v uznesení v žiadnom prípade nemožno
považovať za úkon právnej pomoci vo veci samej podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky,
za ktorý patrí plná tarifná odmena. Pisárske chyby opravuje súd aj sám z úradnej moci, keď
zisti, že k takej chybe došlo. Ďalej súd uvádza, čo sa týka podania „stanovisko k vyjadreniu
odporcu k znaleckému posudku zo dňa 30. 5. 2016“ (č. l. 309 spisu), kde žalobca tvrdí, že
sa bránil voči argumentom protistrany, súd uvádza, že k tomuto úkonu zo strany súdu
žalobca nebol vyzvaný. Dňa 14. 4. 2016 podal žalobca na súd svoje vyjadrenie k
znaleckému posudku, za ktorý mu bola priznaná plná tarifná odmena (č. l. 295 spisu). Svoje
vyjadrenie k argumentom protistrany mal žalobca možnosť uplatniť osobne na pojednávaní,
ktoré sa konalo dňa 2. 6. 2016 (č. l. 310 spisu) a nie písomne doručiť súdu vyjadrenie dňa
31. 2. 2016 (dva dni pred pojednávaním), sťažovať tým postup súdu (navyše protistrana
sa s týmto podaním nemala možnosť oboznámiť) a účtovať si tarifnú odmenu za takýto
účelový postup žalobcu, ktorý počas celého konania len množil úkony, v ktorých neuvádzal
žiadne nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci samej a sťažoval postup súdu.
Žalobca nesúhlasí s priznaním odmeny za úkon „odvolanie voči rozsudku zo dňa
5. 10. 2016“, ktorým bola žalobcovi priznaná tarifná odmena vo výške jednej polovice
podľa § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky. V odvolaní žalobca výslovne sám uviedol, že podáva
odvolanie iba čo do výroku č. 11, rozsudku, ktorým súd rozhodol o trovách konania.
V nadväznosti na podané odvolanie bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok vo výške 5,- €
(č. l. 381 spisu), pretože nešlo o odvolanie vo veci samej, ale odvolanie čo do trov
konania.»
Ústavný súd poznamenáva, že pre odôvodnenie rozhodnutia o konkrétnej výške
náhrady trov konania platia rovnaké kritériá ako pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu
trov konania. Z odôvodnenia musí byť zrejmé a preskúmateľné, ako okresný súd vyhodnotil
účelnosť vynaložených trov, pričom podrobne musí byť odôvodnené najmä to, z akých
dôvodov nebola konkrétna položka trov konania priznaná.
Otázka účelnosti výdavkov bezprostredne súvisí najmä s náhradou trov sporovej
strany spočívajúcich v odmene advokáta za právne služby poskytnuté v konaní pred súdom.
Je nepochybné, že výdavky na zastúpenie strany advokátom sú spravidla odôvodené.
Osobitne je účelnosť a odôvodnenosť výdavkov na tarifnú odmenu advokáta
posudzovaná vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnych služieb v rámci sporového
konania. Ústavný súd poukazuje na to, že už vyslovil právny názor, podľa ktorého účelnosť
sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy
a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené považujú. Trovy
potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok,
a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci úspech, každý
úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, to platí aj pre trovy právnej
služby (m. m. III. ÚS 481/2015).
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd uvádza, že z uznesenia okresného súdu
sp. zn. 4 C 158/2010 z 11. mája 2018 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.
4 C 158/2010 zo 7. júna 2018 sa presvedčil, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky svoje
námietky, ktoré sú totožného s námietkami tvoriacimi obsah tejto sťažnosti.
Okresný súd v uznesení sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018 presvedčivo
a vyčerpávajúco odôvodnil záver, na základe ktorého nebola sťažovateľovi priznaná
náhrada trov konania za všetky ním vyčíslené úkony právnej pomoci, aj s poukázaním
na skutočnosť, že okresný súd vyhodnotil určité vyčíslené úkony právnej pomoci podľa
čl. 5 základných princípov Civilného sporového poriadku ako „úkony zjavne zneužívajúce
právo“. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 158/2010
zo 7. júna 2018 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Napadnuté uznesenie okresného súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich záver okresného súdu
o nepriznaní všetkých advokátom vyúčtovaných trov právneho zastúpenia, pričom ústavný
súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov vo svetle rozhodujúcich skutočností, ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého
uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v súdnom konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné otázky týkajúcich sa jeho námietok, súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné
pre posúdenie veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením okresného súdu
sp. zn. 4 C 158/2010 zo 7. júna 2018 a sťažovateľom namietaným porušením základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy
a namietaným porušením práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2018