Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 379/2020
PDF · 318.46 KB
No categories available
III. ÚS 379/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu Martina Vernarského a sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Roberta Šorla predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
,
zastúpeného Mgr. Pavlom Balážom, advokátom, Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava,
pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 S 166/2013
z 25. júna 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
v záhlaví označených práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K namietanému porušeniu
práv malo dôjsť uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 S 166/2013 z 25. júna 2020, ktorým bolo s definitívnou platnosťou rozhodnuté
o trovách konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn. 5 S 166/2013 na podklade
žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).
2. Ústavnou sťažnosťou napadnutým rozhodnutím krajský súd na podklade odvolania
žalovaného zmenil rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom č. k. 5 S 166/2013-426
z 26. februára 2020 tak, že žalovanému uložil nahradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 143,60 € z titulu súdnych poplatkov a v sume 1 561,71 € z titulu právneho
zastúpenia. Tým de facto znížil sumu, ktorá bola sťažovateľovi priznaná rozhodnutím
vyššieho súdneho úradníka ako náhrada za trovy právneho zastúpenia (pôvodne bola
sťažovateľovi priznaná suma 1 887,30 €). Krajský súd uznal námietky žalovaného
a na rozdiel od vyššieho súdneho úradníka nepriznal sťažovateľovi náhradu trov za 2 úkony,
a to účasť na pojednávaní 27. novembra 2018 (pretože sťažovateľ zavinil jeho odročenie)
a za písomné podanie vo veci samej zo 6. decembra 2018 (pretože nebolo urobené na výzvu
súdu, ale z vlastnej iniciatívy sťažovateľa). Sťažnosť sťažovateľa, ktorou sa bránil proti
nepriznaniu náhrady trov konania za 4 úkony právnej služby (návrh na odročenie
pojednávania z 2. februára 2015, žiadosť o odročenie pojednávania z 1. apríla 2015,
prevzatie a príprava zastúpenia zo 4. apríla 2016 a písomné podanie z 15. októbra 2015),
považoval za nedôvodnú z dôvodov, ktoré podrobne rozviedol v bodoch 55 – 65
rozhodnutia. V stručnosti – čo sa týka úkonov z 2. februára 2015 a 1. apríla 2015, krajský
súd vysvetlil, prečo ich nepovažuje za úkony vo veci samej podľa § 55 ods. 2 Správneho
súdneho poriadku; k úkonu zo 4. apríla 2016 uviedol, že k zmene právneho zástupcu
nedošlo z objektívnych dôvodov, a nebol teda dôvod uložiť trovy konania za nové prevzatie
veci žalovanému; úkon (vyjadrenie) z 15. októbra 2015 krajský súd nepovažoval za účelne
vynaložený výdavok, pretože nebol urobený na výzvu súdu ani ním žalobca nereagoval
na žiadne vyjadrenie žalovaného.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že dôvody, pre ktoré mu krajský súd
odmietol priznať náhradu trov konania, sú arbitrárne a ako také popierajú právo sťažovateľa
na právnu pomoc, krajský súd porušil princíp právnej istoty, keď sa odklonil od svojej
vlastnej rozhodovacej praxe a rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a tento odklon neodôvodnil, nedostatočne a protirečivo odôvodnil svoje rozhodnutie
a porušil právo sťažovateľa na majetok z dôvodu, že mu nepriznal náhradu účelne
vynaložených trov. Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukazuje na judikatúru
ústavného súdu, konkrétne nález sp. zn. III. ÚS 289/2017 (konkrétne záver, podľa ktorého
súd má poznať a zohľadniť vlastnú judikatúru), I. ÚS 153/2018 a IV. ÚS 511/2018
(z ktorých vyplýva povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie), I. ÚS 2017/2019 (z ktorého
ma vyplývať, že za účelné sa považujú výdavky na odmenu advokáta za podania vo veci
samej, na výzvu súdu a za zastupovanie v pojednávaní) a nález sp. zn. II. ÚS 78/2003
(podľa ktorého súčasťou práva na právnu pomoc je právo na úhradu účelne vynaložených
trov). V ďalšej časti sťažnosti rozvádza dôvody, pre ktoré mu mali byť trovy za jednotlivé
úkony priznané. V závere žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených základných
práv, napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal
mu náhradu trov konania.
II.
Predbežné prerokovanie návrhu
4. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
5. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, ...
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Uvedené ustanovenie dáva v záujme racionality a efektivity konania ústavnému
súdu právomoc posúdiť prijateľnosť návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu
rozhodne meritórne (nálezom). Ide o špecifickú časť konania, ktorá nemá charakter konania
kontradiktórneho a kedy ústavný súd môže rozhodnúť len na základe tvrdení uvedených
v ústavnej sťažnosti a obsahu napadnutých rozhodnutí priložených k ústavnej sťažnosti.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd takú sťažnosť, keď uplatnené námietky
(vady vytýkané rozhodnutiu) nie sú spôsobilé spochybniť jeho ústavnosť. Inými slovami,
ide o situácie, keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia (porovnaj Ústavný súd
Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1811/20, II. ÚS 2429/20, II. ÚS 2354/20, II. ÚS 2404/20,
III. ÚS 2167/20, dostupné na nalus.usoud.cz). Typickou bude situácia, keď sťažovateľ
spochybňuje právne závery všeobecného súdu výlučne s poukazom na ich nesprávnosť.
V takom prípade totiž stavia ústavný súd do role ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá mu
neprináleží. O takú situáciu ide aj v posudzovanom prípade.
7. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti opakuje výhrady, ktoré už uplatnil
v konaní pred krajským súdom. Ten sa jeho námietkami zaoberal vyčerpávajúcim
spôsobom, čo vyplýva aj z rekapitulácie jeho rozhodnutia (pozri bod 2 uznesenia ústavného
súdu).
8. Už zo samotnej argumentácie sťažovateľa vyplýva, že nesúhlasí s dôvodmi, prečo
krajský súd považoval náklady vynaložené na sporné úkony právnej služby za neúčelné,
a ústavnému súdu prekladá argumenty, prečo tieto náklady mali byť hodnotené ako účelne
vynaložené. Teda domáha sa prehodnotenia záverov krajského súdu. Táto argumentácia je
už z povahy veci nespôsobilá spochybniť ústavnosť napadnutého rozhodnutia.
9. Ústavný súd v napadnutom rozhodnutí nenašiel žiadne extrémne vybočenie,
ktoré by ako jediné mohlo odôvodniť jeho kasačný zásah (sťažovateľ napokon na žiaden
výkladový či aplikačný exces ani nepoukazuje). Napadnuté rozhodnutie nijakým spôsobom
neodporuje sťažovateľom citovanej judikatúre – neúčelnosť trov je riadnym
a logickým spôsobom odôvodnená (v súlade s požiadavkami nálezov I. ÚS 153/2018
a IV. ÚS 511/2018), a contrario, na danú vec sa nevzťahujú závery nálezu
sp. zn. II. ÚS 78/2003 (ktorý pojednáva o práve na náhradu účelne vynaložených trov),
údajný právny názor vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 2017/2019 (podľa ktorého sa
za účelné vždy považujú výdavky na odmenu advokáta za podania vo veci samej, na výzvu
súdu a za zastupovanie na pojednávaní) nie je nosným dôvodom a ani právnym názorom
ústavného súdu (ani nemôže byť, pretože úlohou ústavného súdu nie je posudzovať
účelnosť vynaložených trov), ale len citáciou pasáže z literatúry; účelnosť musí
v konkrétnych okolnostiach posúdiť všeobecný súd, pričom v posudzovanom prípade tak
urobil v neprospech sťažovateľa, avšak ústavne konformným spôsobom.
10. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2020
Martin Vernarský predseda senátu