Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 479/2018
PDF · 176.28 KB
No categories available
II. ÚS 479/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ; ,
; , ; ,
; , ; ,
, ; ,
; , ; ,
, ; ,
; , ; , ;
, ; ,
; , ; ,
; , , a ,
, zastúpených obchodnou spoločnosťou AZARIOVÁ
& RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Klaudia Azariová, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 C 537/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , ,
, a o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2018
doručená sťažnosť , , ,
, , , , ,
, , , , ,
, , , ,
, a (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 537/2015 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
2. Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že napadnuté konanie „bolo začaté už v roku
1997, a to podaním návrhu na začatie konania, ktorým sa Mesto Košice domáhalo určenia
svojho vlastníckeho práva k pozemkov pod kúpaliskom v mestskej časti .
Sťažovatelia sú účastníkmi predmetného konania na strane žalovaných a vec bola vedená
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29C/34/1997...
Od roku 1997 konanie trvá do súčasnosti bez toho, aby bolo vo veci právoplatne
meritórne rozhodnuté... Pre veľký počet účastníkov konania bolo pôvodné konanie
pod sp. zn. 29C/34/1997 rozdelené na viacero konaní (29C/537/2015 a 29C/538/2015).“.
3. Podľa názoru sťažovateľov „Okresný súd Košice II nevyužíva procesné
prostriedky priznané Občianskym súdnym poriadkom ani Civilným sporovým poriadkom
na urýchlenie veci, a aby meritórne rozhodol. Do dnešného dňa teda trvá právny stav, kedy
ani po 21 rokoch nie je v predmetnom konaní žiaden relevantný posun, konanie je
neefektívne, neprimerane dlhé a neodstraňuje právny stav neistoty u sťažovateľov.“.
4. Sťažovatelia v sťažnosti zdôraznili, že „po vrátení veci porušovateľovi práva
(okresnému súdu) Krajským súdom v Košiciach v roku 2011, boli po celú dobu konania
riešené zásadne len procesné otázky vo vzťahu ku správnemu určeniu okruhu účastníkov
zo strany žalobcu“ a že „... postup okresného súdu nesmeruje k riadnemu skončeniu veci,
čím je porušované právo na spravodlivý súdny proces a prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.
5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich
sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v napadnutom konaní, priznal im primerané finančné zadosťučinenie každému
v sume 8 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia každému v sume 206,30 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
10. Ústavný súd je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti)
a v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd sa preto musí dôsledne riadiť
vymedzením svojich právomocí vyplývajúcich z čl. 125 a nasledujúcich ústavy a ďalej
konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa
všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom. Poskytnutie ochrany
ústavnosti ústavným súdom však predpokladá splnenie všetkých ústavných a zákonných
predpokladov a podmienok konania pred ústavným súdom vrátane splnenia zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti (m. m. III. ÚS 663/2014).
11. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovatelia nepredložili
ústavnému súdu originály splnomocnení na ich zastupovanie obchodnou spoločnosťou
AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná
advokátka JUDr. Klaudia Azariová, ale len ich kópie. Ústavný súd hodnotí, že obsah
splnomocnení doručených ústavnému súdu spolu so sťažnosťou trpí takým nedostatkom
(neboli predložené originály, ale kópie), ktorý má za následok ich neakceptovanie v konaní
pred ústavným súdom.
12. Podľa § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých
práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
13. Splnomocnením splnomocnenec preukazuje oprávnenie konať za inú osobu
v rozsahu v ňom uvedenom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu
prax podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 4 Sži 35/2014),
podľa ktorej je zastúpený povinný predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie
fotokópiu, pretože iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom,
že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného. Z uvedeného ústavný súd vyvodil,
že pri posudzovaní právnych účinkov fotokópie splnomocnenia je súdna prax jednotná,
keďže fotokópii splnomocnenia nepriznala žiadne právne účinky, preto je potrebné
predkladať konajúcemu súdu originál splnomocnenia.
14. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľov nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
15. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd doručenú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí tak, ako to je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
17. Ústavný súd nad rámec uvádza, že vlastným šetrením zistil, že v napadnutom
konaní už bolo v čase podania (ústavnej) sťažnosti meritórne rozhodnuté. Okresný súd
rozsudkom sp. zn. 29 C 537/2015 z 23. mája 2018 žalobu zamietol a žalovaným priznal
nárok na náhradu trov konania. Dňa 6. júla 2018 žalobca podal proti uvedenému rozsudku
odvolanie a v súčasnosti okresný súd vykonáva nevyhnutné procesné úkony, aby následne
spis postúpil Krajskému súdu v Košiciach.
18. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu
verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 35/02,
I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, II. ÚS 434/2015).
19. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 57/97, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 41/02, I. ÚS 47/03,
20. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, IV. ÚS 102/05,
II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto
základného práva označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m. m. II. ÚS 290/09,
21. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
22. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyslovil tiež právny názor,
v zmysle ktorého zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom
konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už tento súd meritórne rozhodol ešte
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 223/2010).
23. V posudzovanej veci okresný súd v napadnutom konaní rozhodol vo veci samej
rozsudkom sp. zn. 29 C 537/2015 z 23. mája 2018, čo napokon sťažovatelia uviedli aj
v ústavnej sťažnosti. Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 6. júna 2018, to
znamená v čase, keď okresný súd už v zásade nemohol porušovať sťažovateľmi označené
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vydaním prvostupňového
meritórneho rozhodnutia a jeho doručením totiž okresný súd vykonal všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov. Ďalšie
úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto možno posudzovať
záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej z ústavy vyvoditeľná úloha
okresného súdu odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľov bez zbytočných prieťahov
skončila rozhodnutím vo veci samej ešte pred tým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu.
Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani skutočnosť, že žalobca v napadnutom konaní podal
odvolanie proti označenému rozsudku okresného súdu. Sťažovatelia navyše postup
okresného súdu po podaní odvolania vôbec nenamietali, ale svoju sťažnosť výslovne
smerujú proti postupu okresného súdu v procesnom štádiu pred vydaním meritórneho
rozhodnutia.
24. Na podklade uvedeného a z dôvodu, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
už okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo
sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, mohol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov
po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
25. Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období (po prípadnom zrušení jeho
rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie na základe podaného odvolania) v napadnutom
konaní bez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľom
nič nebráni v tom, aby sa za splnenia všetkých podmienok opätovne obrátili na ústavný súd
so sťažnosťou, ktorá bude spĺňať všetky zákonom predpísané náležitosti a ktorou budú
namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
26. Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2018