Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)II. ÚS 434/2015
PDF · 341.86 KB
No categories available
II. ÚS 434/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gn 149/15/1000
zo 6. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. VII/2 Gn 149/15/1000 zo 6. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté
upovedomenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol oznamovateľom vo veci
podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa v zmysle
príslušných ustanovení Trestného zákona, ktorých sa mal dopustiť sudca Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s jeho postupom v konaní vo veci obnovy
konania.
3. Napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry bolo sťažovateľovi oznámené,
že jeho podanie označené ako „trestné oznámenie“ bolo odstúpené na organizačno
kontrolné oddelenie generálnej prokuratúry, a následne upovedomením generálnej
prokuratúry č. XV Gn 97/15/1000 3 zo 14. mája 2015 podanie sťažovateľa označené ako
„trestné oznámenie“ z dôvodu vecnej príslušnosti generálna prokuratúra odstúpila na ďalšie
konanie na Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“).
4. Podľa sťažovateľa generálna prokuratúra nepostupovala vo veci jeho oznámenia
podľa Trestného poriadku.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo
garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým
upovedomením generálnej prokuratúry porušené. Ďalej sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
prikázal generálnej prokuratúre začať trestné stíhanie a aby priznal sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 1 000 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. medzi
mnohými napr. I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).
8. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým upovedomením generálnej
prokuratúry, ktorým mu bolo oznámené, že jeho podanie označené ako „trestné
oznámenie“ bolo odstúpené na organizačno kontrolné oddelenie generálnej prokuratúry.
9. Ústavný súd pripomína, že v rámci svojej judikatúry už uviedol, že právo fyzickej
osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného
oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho
nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (porov. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 398/09, III. ÚS 233/2010, IV. ÚS 423/09). Ústavný súd tiež vyslovil, že súčasťou
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani právo jednotlivca, aby na
základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči
označeným osobám. Takéto základné právo nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom
poriadku (porov. I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09). Inak
povedané, právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je možné vykladať tak,
že by garantovalo úspech v konaní, či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré zodpovedá
predstavám sťažovateľa.
10. Ani z čl. 6 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na trestnom
oznámení voči tretej osobe) nevyplýva právo na začatie a vedenie trestného stíhania proti
tretej osobe alebo právo na jej odsúdenie v trestnom konaní [porov. Dziedzic v. Poľsko,
č. 50428/99, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
z 25. 11. 2003, bod 6; Helmers v. Švédsko, č. 11826/85, rozsudok ESĽP z 29. 10. 1991,
bod 29; Kusmierek v. Poľsko, č. 10675/02, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2004, bod 48].
11. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie
obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani za súčasť práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto k porušeniu týchto práv postupom a napadnutým uznesením generálnej prokuratúry
nemohlo dôjsť.
12. Navyše, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna
prokuratúra vyhodnotila obsah podania označeného ako „trestné oznámenie“ a následne
podanie postúpila vecne príslušnému orgánu verejnej moci. Tento postup a závery
generálnej prokuratúry možno vyhodnotiť ako ústavne konformný, a preto závery
generálnou prokuratúrou vyslovené v sťažovateľovi doručených dvoch upovedomeniach je
nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný
súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
13. Z už uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v zmysle § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2015