Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 422/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát Mgr. Jozef Nádaský, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 5. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 5. februára 2018 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola žalobkyňou

v konaní vedenom pred Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. , v ktorom sa

domáhala určenia, že vec patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 9. apríla 2015 žalobu zamietol (prvý výrok), žalovanému

v I. rade náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok) a sťažovateľku zaviazal na náhradu

trov žalovanej v II. rade v rozsahu 100 % (tretí výrok). Sťažovateľka podala proti prvému

a tretiemu výroku napadnutého rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 28. októbra 2015 rozsudok okresného súdu vo vzťahu

k jeho prvému výroku a „závislému“ druhému výroku potvrdil, tretí výrok zrušil, vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie (s tým, že súd má preskúmať existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa) a žalovanému v I. rade náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Okresný súd v ďalšom konaní rozhodol uznesením sp. zn.

zo 6. júna 2017 tak, že sťažovateľka je povinná nahradiť žalovanej v II. rade trovy

prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Na základe sťažovateľkou včas podaného odvolania proti uzneseniu okresného súdu

zo 6. júna 2017 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného

súdu potvrdil a žalovanej v II. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v celom rozsahu.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že rozhodnutím okresného súdu, ako aj

napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej identifikovaných práv, a to

tým, že všeobecné súdy v rámci rozhodovania o náhrade trov konania nezohľadnili dôvody

hodné osobitného zreteľa. Sťažovateľka za takýto dôvod hodný osobitného zreteľa považuje

predovšetkým skutočnosť, že je v blízkom príbuzenskom vzťahu so žalovanou v II. rade

(ide o vzťah matky a dcéry). Na túto skutočnosť mali všeobecné súdy prihliadať, pretože

v zmysle v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“) je všeobecný súd „povinný inak na prvý pohľad priliehavé

rozhodnutie o náhrade trov konania modifikovať tak, aby náhrada trov konania neslúžila

niektorej zo strán sporu ako prostriedok prejavu negatívneho vzťahu k rodine“.

Podľa názoru sťažovateľky sa práve má aplikovať tam, kde sú negatívne vzťahy

krajne nežiaduce, teda najmä v rodinných vzťahoch. Inštitút náhrady trov konania by

„nemal byť zneužitý ako prostriedok šikany, či prejavom nevraživosti a prehlbovania zlých

príbuzenských vzťahov“. V konaní všeobecné súdy taktiež neprihliadli na jej zlú majetkovú

a sociálnu situáciu a vysoký vek.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd pristupovali k otázke náhrady

trov konania celkom formalisticky. V sťažnosti poukazuje na niektoré rozhodnutia

všeobecných súdov v súvislosti s aplikáciou s dôrazom, že od tejto súdnej praxe

sa okresný súd aj krajský súd odchýlili, a preto sú aj napadnuté uznesenie a jemu

predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu arbitrárne.

Skutočnosť, že všeobecné súdy neprihliadli na v danom spore existujúce okolnosti

hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňovali nepriznanie buď úplnej, alebo aspoň

čiastočnej náhrady trov konania žalovanej v II. rade, považuje sťažovateľka za okolnosť,

ktorá je v hrubom a extrémnom rozpore so základnými princípmi spravodlivého súdneho

konania.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby

ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. -807

zo dňa 5. februára 2018 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. -807 zo dňa

5. februára 2018 zrušuje a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke právo na náhradu trov

konania v sume 390,50 EUR, ktorú je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť na účet...

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

10. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

podľa a listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením, ktorým bola priznaná žalovanej v II. rade náhrada trov konania

v celom rozsahu podľa jej úspechu v konaní. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky

s tým, že krajský súd neprihliadol na okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré v danom

prípade existujú, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie arbitrárne.

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa , resp. podľa listiny a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná

nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu

v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

12. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Nie je preto zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

13. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a podľa listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

14. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

15. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Pri posudzovaní otázky,

či mohli byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené označené práva

sťažovateľky, je preto potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu, ale aj dôvody uznesenia okresného súdu, ktoré krajský súd potvrdil ako

vecne správne.

16. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia predovšetkým

uviedol:

„... V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým

zásadou úspechu v konaní ( ). Aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní

o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky

predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa a nasl. , súd však dôjde

k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo

sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj

náležité odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach u strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257

sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať

dobrým mravom.

Podľa tohto ustanovenia je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú

zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti

nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie nemožno vykladať tak, že je

naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách

konania (uznesenie NS SR Č. k. zo dňa 28.01.2010).

Súd preskúmal vyjadrenie žalobkyne, žalovanej II a ostatný spisový materiál a zistil

nasledovné:

Žalobkyňa aj žalovaná II vlastnia viaceré nehnuteľnosti. Žalovaná II vlastní

motorové vozidlo... V rodine sú narušené medziľudské vzťahy a žalobkyňa so žalovanou II

už niekoľko rokov nekomunikuje. Starostlivosť o žalovaného I je zabezpečovaná žalobkyňou

aj žalovanou II...

Súd pri rozhodovaní o tom, či má vybočiť zo základnej zásady uplatňovanej

pri rozhodovaní o náhrade trov konania (rozhodnutie podľa miery úspechu a neúspechu

strán), skúmal, či sú dané také dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne,

pre ktoré by mal uplatniť výnimku z vyššie uvedenej zásady. Je nepochybné, že iniciátorkou

súdneho sporu bola žalobkyňa. Žalobkyňa bola v konaní neúspešnou z dôvodu, že sa

nedomáhala v zákonom stanovenej lehote relatívnej neplatnosti právneho úkonu (darovacej

zmluvy), t.j. pre absenciu úkonu, na ktorý bola oprávnená len ona sama. Neúspech

žalobkyne teda nebol založený na výsledkoch rozsiahleho dokazovania a nejakom zvrate

zistených skutkových okolnosti v priebehu konania, ale na právnom posúdení veci Tu je

potrebné uviesť, že žalobkyňa bola počas konania právne zastúpená a jej právni

zástupcovia boli povinní chrániť a presadzovať jej práva a postupovať v konaní s odbornou

starostlivosťou. Podľa názoru súdu nie je v súlade s princípom spravodlivosti, aby žalovaná

v II rade mala znášať dôsledky nedostatočného právneho poradenstva poskytnutého

žalovanej. Aplikovanie výnimky z pravidla založenom na miere úspechu pre tzv. dôvody

hodné osobitného zreteľa má za cieľ zmiernenie následkov tvrdosti zákona v určitých

individuálne posudzovaných prípadoch, avšak nemalo by byť zároveň prostriedkom

pre nastolenie krivdy u protistrany.

Pokiaľ ide o vzájomné rodinné vzťahy medzi stranami sporu, na ktoré odkazuje

v odôvodnení Krajský súd v Trnave, tu súd len konštatuje, že viaceré prebiehajúce spory

medzi príslušníkmi tejto rodiny svedčia o dlhodobo nepriaznivých vzájomných vzťahoch

a súdne konania nie sú ich príčinou, ale dôsledkom. Počas konania ani jedna zo strán

nemala snahu o mimosúdne vyriešenie celej záležitosti. Za tejto situácie má súd za to, že

rozhodnutie o trovách konania, nech už by bolo akékoľvek, neprispeje k urovnaniu

rodinných vzťahov.

Berúc do úvahy osobné, majetkové, príjmové pomery na strane žalobkyne

a žalovanej II, ako aj vyššie uvedené skutočnosti týkajúce sa dôvodu neúspechu

a zodpovedného subjektu za neúspech v spore, má súd za to, že nie sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie žalovanej II náhrady jej trov od žalobkyne. Z uvedeného

dôvodu súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku.“

17. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ako aj celého obsahu

spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie otázku náhrady trov konania

dôsledne posúdil v zmysle záverov obsiahnutých v predchádzajúcom rozhodnutí

odvolacieho súdu, svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, pričom

odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím i s jeho

odôvodnením a v podrobnostiach naň odkazuje ( ).

Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom

odôvodnil, pričom sa dostatočným spôsobom vyporiadal i s námietkami odvolateľky

a vzhľadom na to, že táto ani v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové podstatné

skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, ktoré by spochybnili správnosť

napadnutého rozhodnutia, odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie

napadnutého uznesenia.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie

podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.“

18. S prihliadnutím na citovanú časť uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že jeho závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti

ani zjavnej neodôvodnenosti. Z napadnutého uznesenia totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia nadväzujúceho na dôvody uznesenia okresného súdu

dalo dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa okresný súd spravoval

pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď, aplikujúc zásadu úspechu v konaní, považoval

za rozhodujúci pomer úspechu strán vo veci. Rovnako je z uznesenia krajského súdu

zrejmé, prečo konajúce súdy v rozhodovaní o náhrade trov konania neaplikovali dôvody

hodné osobitného zreteľa a prečo sa nestotožnili s názorom sťažovateľky, že tieto dôvody

existujú.

19. Keďže uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

20. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci

týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania,

a ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania

vrátane rozhodnutia o ich výške pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania

(porovnaj m. m. , , , , ,

z novších ).

21. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie jej práv napadnutým

uznesením smerujú proti rozhodnutiu o náhrade trov konania, čo sa v okolnostiach

daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky,

avšak z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich podľa názoru

ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú

relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu všeobecného

súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Opačný prístup k posudzovaniu námietok

sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia

ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho

vnímania ako riadnej (prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy

všeobecných súdov.

22. V posudzovanom prípade preto vzhľadom na predmet výroku napadnutého

uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, by zásah ústavného súdu mohol

odôvodňovať jedine výnimočný exces v postupe a záveroch napadnutého uznesenia

rozporný so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej

veci ústavným súdom zistený nebol.

23. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, ak namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

25. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2018