Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 8/2019
PDF · 436.28 KB
No categories available
III. ÚS 8/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25,
Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, pre
namietané porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 56/2016 z 27. septembra
2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. novembra
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“),
domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví
označených práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sžo 56/2016 z 27. septembra 2018 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala, aby jej
ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 € a náhradu trov konania v sume
390,50 €.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
podľa § 249 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“)
domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru,
Krajského dopravného inšpektorátu č. KRPZ-TN-KDI-P-85/2014
zo 14. novembra 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu
č. ORPZ-PD-ODI-SK-498 z 23. septembra 2017, ktorým bola uznaná vinnou
zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o priestupkoch“), ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že ako účastník
cestnej premávky neuposlúchla pokyn vyplývajúci z dopravnej značky [§ 3 ods. 2 písm. b)
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov] „IP 27a“ a „v dňoch 24. 06. 2013, 26. 06. 2013 a 26. 07. 2013
parkovala v zóne s plateným alebo regulovaným státím
mimo miest vyznačených na parkovanie“, za čo jej bola uložená pokuta podľa § 22 ods. 2
písm. e) zákona o priestupkoch v sume 30 €. Sťažovateľka tak učinila z dôvodu, že
dopravné značenie, resp. zriadenú parkovaciu zónu považovala za nezákonnú.
3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 13 S 282/2014-
61 z 30. marca 2016 žalobu sťažovateľky podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol, pretože
po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu dospel k záveru, že sú v súlade
so zákonom.
4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie,
v ktorom argumentovala:
„... - dopravné značky IP 27a označujúce parkovaciu zónu s konkrétnym cenníkom
môže osadiť len osoba zo zákona na to oprávnená, a to až potom, čo parkovaciu zónu
legálne a v súlade so zákonom (§ 6a ods. 1, 2 zák. č. 135/1961 Zb. o cestnej doprave) zriadi
,
- odsúhlasenie osadenia dopravného značenia IP 27a políciou na dopravnom
inšpektoráte samo o sebe v prípade regulácie parkovania bez splnenia ďalších zákonom
stanovených predpokladov nestačí,
- dopravná polícia neskúma, či skutočnosti na značke uvedené niekto odsúhlasil,
žalobkyňa len skúma, či značka formálne obsahuje znaky, ktoré má mať a či môže byt'
umiestnená na konkrétnom mieste, v cestnej premávke. Po právoplatnosti rozhodnutia
o umiestnení značky nekontroluje, či miesto značky dalo tam, kam zo zákona malo a či po
právoplatnosti rozhodnutia svojvoľne nezmenilo podmienky, za akých bolo rozhodnutie
o povolení značiek vydané,
- bez vydania všeobecne záväzného nariadenia nie je možné ukladať občanom
povinnosti a nútiť nikoho parkovať na konkrétnom mieste za poplatok, ktorý bez všeobecne
záväzného nariadenia nie je nikto oprávnený vyberať,
- v čase, keď sa žalobkyňa mala dopúšťať dopravných priestupkov žiadna v súlade so
zákonom vydaná právna norma, oprávňujúca mesto regulovať dopravu a nariaďovať, kde
má parkovať a za aký poplatok, vydaná nebola,
- dopravná značka IP 27a nie je všeobecne záväzná právna norma, ktorá by obec
oprávňovala regulovať parkovanie bez vydania všeobecne záväzného nariadenia,
- dopravné značky IP 27a boli v čase páchania údajných dopravných priestupkov
umiestnené z rozhodnutia Mestského zastupiteľstva č.
a č. na spevnených plochách, čo je zákonom zakázané,
- parkovanie na spevnenej ploche nie je dopravným priestupkom,
- v čase keď žalobkyňa parkovala na žiadna parkovacia zóna
v súlade so zákonom zriadená nebola.“
5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu ako vecne správny
podľa § 250ja ods. 3 a § 219 OSP potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, že «dopravná značka „IP 27a“ – Zóna s plateným parkovaním vyznačuje
oblasť, kde státie vozidiel je dovolené len na vyznačených parkovacích miestach a za
dodržania podmienok vyplývajúcich z použitého symbolu príslušnej značky a spresňujúcich
údajov, napríklad času regulácie alebo platenia, spôsobu platenia alebo regulovania
a podobne... Najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobkyňa dňa 24. 06.
2013, 26. 06. 2013 a 26. 07. 2013 parkovala so svojim motorovým vozidlom... na
v zóne označenej dopravnou značkou „IP 27a“... mimo miest
vyznačených na parkovanie. Žalobkyňa parkovala mimo tejto zóny, čo vyplýva aj
z vyhotovenej fotodokumentácie. Podľa zápisnice o podaní vysvetlenia, žalobkyňa uviedla,
že tak učinila z dôvodu, že parkovacia zóna je podľa jej názoru zriadená nezákonne. Podľa
informatívnej mapy a výpisu z listov vlastníctva je vlastníkom pozemkov
parc. č. v , ktoré tvoria miestu komunikáciu na ulici
... Odvolací súd mal za preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že
svojím vozidlom parkovala na verejnej komunikácii, ktorá v čase vykonaného skutku bola
označená značkou parkovacia zóna zo všetkých prístupových strán a tiež, že v takto
označenej Zóne môže parkovať len na vyhradených miestach... Žalobkyňa ako vodič
motorového vozidla bola účastníkom cestnej premávky a v zmysle zákona o cestnej
premávke vodič je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v zákone
o cestnej premávke, ako aj poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo
dopravného zariadenia vždy, v každom čase [§ 3 ods. 1 písm. b) cit. zákona], pokiaľ si to
nevyžaduje situácia v cestnej premávke, čo v prejednávanej veci nebol prípad žalobkyne.
V danom prípade sa žalobkyňa uvedenými citovanými ustanoveniami neriadila, tieto
úmyselne porušila, keď vedome ignorovala uvádzanú značku a v Zóne parkovala mimo
miest vyznačených na parkovanie. Nepochybili preto správne orgány, pokiaľ jej konanie
vyhodnotili ako porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 22 ods. 1 písm. k) cit. zákona a za
uvedený priestupok jej uložili pokutu podľa zákona o priestupkoch... Odvolací súd
poukazuje na svoje už skoršie vyslovené stanovisko, v zmysle ktorého zo žiadneho
ustanovenia ZCP nevyplýva právomoc súdu, aby posudzoval vhodnosť a účelnosť osadenia
príslušnej dopravnej značky. Týmto postupom by súd konajúci v správnom súdnictve
zasiahol do právomoci príslušných správnych orgánov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR
z 31. marca 2010 sp. zn. 2 Sžo 255/2009).».
6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc
identické argumenty, aké uplatnila v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti
poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 305/2016-14 zo 7. apríla 2014, ktorým
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) odmietol jej predchádzajúcu sťažnosť pre namietané porušenie
„základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13 ods. 1
písm. a) a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9 Sžd 17/2013 z 28. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu“, pričom nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatoval, že „ide
nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú... Opodstatnenosť sťažností
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv
(m. m. IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 94/2014).“. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade
k takémuto extrémnemu vybočeniu zo strany najvyššieho súdu došlo, keďže sa
v napadnutom rozsudku jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné, t. j. s existenciou, resp. neexistenciou parkovacej zóny, ktorá
„spočíva v prostom oboznámení sa s faktom, či v danom čase páchania údajných
dopravných priestupkov bola podľa § 6a cestného zákona zriadená parkovacia zóna –
vydaním všeobecne záväzného nariadenia obce, v ktorej je stanovené, čo parkovaciu zónu
tvorí a cenník poplatkov za parkovanie“. Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnený a vzhľadom na rozdielnu
judikatúru najvyššieho súdu (vo veciach vedených pod sp. zn. 10 Sžd 28/2014 a sp. zn.
10 Sžd 23/2013) aj za diskriminačný, porušujúci jej v záhlaví označené práva.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd (každý) návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto
právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
10. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale predovšetkým účinná ochrana subjektívnych práv
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade
vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje
iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy
(III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012).
11. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom
prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,
ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na
dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08).
12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bod 5)
ústavný súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa
nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by
poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť za arbitrárny alebo zjavne
neodôvodnený v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické
s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok
nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľky.
13. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
14. O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
(bod 6) nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu
ani spôsobilú odchýliť sa od právneho názoru vyjadreného v uznesení ústavného súdu č. k.
II. ÚS 305/2016-14 zo 7. apríla 2014.
15. Ústavný súd nie je oprávnený zjednocovať právne názory najvyššieho súdu.
Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je právomoc zjednocovať rozdielnosť v rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu zverená najvyššiemu súdu. Zákonnou podmienkou využitia tejto
právomoci najvyššieho súdu je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam
v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto podmienku
zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne judikovanú
požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu patrí
neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko
zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie
zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto
momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho
súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho
pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci
aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.
16. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných
práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy
adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.
Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych
záležitostiach (I. ÚS 59/97), a teda ich ochrany sa nemožno domáhať v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Uvedené zásady sú obsahovo implikované v čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. v čl. 47 ods. 3 ústavy. V okolnostiach daného prípadu však treba mať
na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie
v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve
je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania
pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy (IV. ÚS 308/2011).
18. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019