Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 8/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátskou kanceláriou A3 advokátska kancelária, s. r. o., Partizánska 25,

Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Katarína Hunčíková, pre

namietané porušenie , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. septembra

2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. novembra

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľka“),

domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví

označených práv rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. septembra 2018 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a

vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala, aby jej

ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 € a náhradu trov konania v sume

390,50 €.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

podľa účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“)

domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru,

Krajského dopravného inšpektorátu č. KRPZ-TN-KDI-P-85/2014

zo 14. novembra 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu

č. ORPZ-PD-ODI-SK-498 z 23. septembra 2017, ktorým bola uznaná vinnou

zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o priestupkoch“), ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že ako účastník

cestnej premávky neuposlúchla pokyn vyplývajúci z dopravnej značky [§ 3 ods. 2 písm. b)

o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov] „IP 27a“ a „v dňoch 24. 06. 2013, 26. 06. 2013 a 26. 07. 2013

parkovala v zóne s plateným alebo regulovaným státím

mimo miest vyznačených na parkovanie“, za čo jej bola uložená pokuta podľa § 22 ods. 2

písm. e) zákona o priestupkoch v sume 30 €. Sťažovateľka tak učinila z dôvodu, že

dopravné značenie, resp. zriadenú parkovaciu zónu považovala za nezákonnú.

3. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.

61 z 30. marca 2016 žalobu sťažovateľky podľa zamietol, pretože

po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu dospel k záveru, že sú v súlade

so zákonom.

4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala odvolanie,

v ktorom argumentovala:

„... - dopravné značky IP 27a označujúce parkovaciu zónu s konkrétnym cenníkom

môže osadiť len osoba zo zákona na to oprávnená, a to až potom, čo parkovaciu zónu

legálne a v súlade so zákonom (, o cestnej doprave) zriadi

,

- odsúhlasenie osadenia dopravného značenia IP 27a políciou na dopravnom

inšpektoráte samo o sebe v prípade regulácie parkovania bez splnenia ďalších zákonom

stanovených predpokladov nestačí,

- dopravná polícia neskúma, či skutočnosti na značke uvedené niekto odsúhlasil,

žalobkyňa len skúma, či značka formálne obsahuje znaky, ktoré má mať a či môže byt'

umiestnená na konkrétnom mieste, v cestnej premávke. Po právoplatnosti rozhodnutia

o umiestnení značky nekontroluje, či miesto značky dalo tam, kam zo zákona malo a či po

právoplatnosti rozhodnutia svojvoľne nezmenilo podmienky, za akých bolo rozhodnutie

o povolení značiek vydané,

- bez vydania všeobecne záväzného nariadenia nie je možné ukladať občanom

povinnosti a nútiť nikoho parkovať na konkrétnom mieste za poplatok, ktorý bez všeobecne

záväzného nariadenia nie je nikto oprávnený vyberať,

- v čase, keď sa žalobkyňa mala dopúšťať dopravných priestupkov žiadna v súlade so

zákonom vydaná právna norma, oprávňujúca mesto regulovať dopravu a nariaďovať, kde

má parkovať a za aký poplatok, vydaná nebola,

- dopravná značka IP 27a nie je všeobecne záväzná právna norma, ktorá by obec

oprávňovala regulovať parkovanie bez vydania všeobecne záväzného nariadenia,

- dopravné značky IP 27a boli v čase páchania údajných dopravných priestupkov

umiestnené z rozhodnutia Mestského zastupiteľstva č.

a č. na spevnených plochách, čo je zákonom zakázané,

- parkovanie na spevnenej ploche nie je dopravným priestupkom,

- v čase keď žalobkyňa parkovala na žiadna parkovacia zóna

v súlade so zákonom zriadená nebola.“

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu ako vecne správny

podľa a potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval, že «dopravná značka „IP 27a“ – Zóna s plateným parkovaním vyznačuje

oblasť, kde státie vozidiel je dovolené len na vyznačených parkovacích miestach a za

dodržania podmienok vyplývajúcich z použitého symbolu príslušnej značky a spresňujúcich

údajov, napríklad času regulácie alebo platenia, spôsobu platenia alebo regulovania

a podobne... Najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobkyňa dňa 24. 06.

2013, 26. 06. 2013 a 26. 07. 2013 parkovala so svojim motorovým vozidlom... na

v zóne označenej dopravnou značkou „IP 27a“... mimo miest

vyznačených na parkovanie. Žalobkyňa parkovala mimo tejto zóny, čo vyplýva aj

z vyhotovenej fotodokumentácie. Podľa zápisnice o podaní vysvetlenia, žalobkyňa uviedla,

že tak učinila z dôvodu, že parkovacia zóna je podľa jej názoru zriadená nezákonne. Podľa

informatívnej mapy a výpisu z listov vlastníctva je vlastníkom pozemkov

parc. č. v , ktoré tvoria miestu komunikáciu na ulici

... Odvolací súd mal za preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že

svojím vozidlom parkovala na verejnej komunikácii, ktorá v čase vykonaného skutku bola

označená značkou parkovacia zóna zo všetkých prístupových strán a tiež, že v takto

označenej Zóne môže parkovať len na vyhradených miestach... Žalobkyňa ako vodič

motorového vozidla bola účastníkom cestnej premávky a v zmysle zákona o cestnej

premávke vodič je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v zákone

o cestnej premávke, ako aj poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo

dopravného zariadenia vždy, v každom čase [§ 3 ods. 1 písm. b) cit. zákona], pokiaľ si to

nevyžaduje situácia v cestnej premávke, čo v prejednávanej veci nebol prípad žalobkyne.

V danom prípade sa žalobkyňa uvedenými citovanými ustanoveniami neriadila, tieto

úmyselne porušila, keď vedome ignorovala uvádzanú značku a v Zóne parkovala mimo

miest vyznačených na parkovanie. Nepochybili preto správne orgány, pokiaľ jej konanie

vyhodnotili ako porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 22 ods. 1 písm. k) cit. zákona a za

uvedený priestupok jej uložili pokutu podľa zákona o priestupkoch... Odvolací súd

poukazuje na svoje už skoršie vyslovené stanovisko, v zmysle ktorého zo žiadneho

ustanovenia ZCP nevyplýva právomoc súdu, aby posudzoval vhodnosť a účelnosť osadenia

príslušnej dopravnej značky. Týmto postupom by súd konajúci v správnom súdnictve

zasiahol do právomoci príslušných správnych orgánov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 31. marca 2010 sp. zn. ).».

6. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc

identické argumenty, aké uplatnila v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti

poukazuje na uznesenie ústavného súdu č. k. -14 zo 7. apríla 2014, ktorým

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) odmietol jej predchádzajúcu sťažnosť pre namietané porušenie

„základných práv podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 13 ods. 1

písm. a) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. októbra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu“, pričom nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatoval, že „ide

nepochybne o právnu vec, ktorú možno označiť ako bagateľnú... Opodstatnenosť sťažností

podľa v takýchto veciach prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré by mohli mať za následok porušenie garantovaných základných práv

(m. m. , ).“. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade

k takémuto extrémnemu vybočeniu zo strany najvyššieho súdu došlo, keďže sa

v napadnutom rozsudku jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, t. j. s existenciou, resp. neexistenciou parkovacej zóny, ktorá

„spočíva v prostom oboznámení sa s faktom, či v danom čase páchania údajných

dopravných priestupkov bola podľa § 6a cestného zákona zriadená parkovacia zóna –

vydaním všeobecne záväzného nariadenia obce, v ktorej je stanovené, čo parkovaciu zónu

tvorí a cenník poplatkov za parkovanie“. Z uvedených dôvodov sťažovateľka považuje

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnený a vzhľadom na rozdielnu

judikatúru najvyššieho súdu (vo veciach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

) aj za diskriminačný, porušujúci jej v záhlaví označené práva.

II.

7. Podľa ústavný súd (každý) návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

9. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

10. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale predovšetkým účinná ochrana subjektívnych práv

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ).

11. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na

dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ).

12. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (bod 5)

ústavný súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa

nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej právnej úpravy, ktorými by

poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť za arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické

s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok

nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľky.

13. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) totiž rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

14. O taký prípad tu však nejde, preto ústavný súd argumentáciu sťažovateľky

(bod 6) nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu

ani spôsobilú odchýliť sa od právneho názoru vyjadreného v uznesení ústavného súdu č. k.

-14 zo 7. apríla 2014.

15. Ústavný súd nie je oprávnený zjednocovať právne názory najvyššieho súdu.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je právomoc zjednocovať rozdielnosť v rozhodovacej

činnosti najvyššieho súdu zverená najvyššiemu súdu. Zákonnou podmienkou využitia tejto

právomoci najvyššieho súdu je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam

v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto podmienku

zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne judikovanú

požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu patrí

neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie

zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny význam aj v tom, že od tohto

momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho

súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho

pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadoch vychádzali, hoci

aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska.

16. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Zásady uvedené v a 2 v súhrne vyjadrujú podstatu základných

práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy

adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.

Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych

záležitostiach (), a teda ich ochrany sa nemožno domáhať v konaní o sťažnosti

podľa . Uvedené zásady sú obsahovo implikované v

, resp. v . V okolnostiach daného prípadu však treba mať

na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie

v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve

je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom predmetom konania

pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy ().

18. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. januára 2019