Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 163/2019
PDF · 342.03 KB
No categories available
I. ÚS 163/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , a , ,
, zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. Mario
Buksa, právne služby, s. r. o., Červenej armády 1, Martin, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Mario Buksa, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9 Co 391/2016 z 23. marca 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Dňa 11. marca 2019 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) doručená a 20. marca 2019 doplnená ústavná sťažnosť ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 391/2016
z 23. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Ústavná sťažnosť súvisí so sťažnosťou sťažovateľov, o ktorej ústavný súd
rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 433/2012-50 z 7. februára 2013, v ktorom vyslovil, že krajský
súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 183/2009, predmetom ktorého bolo rozhodovanie
„o určenie neplatnosti zmlúv a o určenie vlastníckeho práva“, porušil základné právo
sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, rozsudok krajského súdu č. k. 7 Co 183/2009-396
z 20. januára 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa v ňom bude musieť
vysporiadať s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere,
ako aj s tvrdením (žalobcu), ktorý dobromyseľnosť konania sťažovateľov
spochybňuje. Uvedeným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009, ktorým určil,
že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, uzavretá
21. decembra 2004 medzi veriteľmi a (žalovanými v 1. a 2. rade) a dlžníkom
(žalobcom), je neplatná; že je vlastníkom sporných nehnuteľností; že kúpna
zmluva uzavretá 30. septembra 2005 medzi a ako predávajúcimi a
(žalovanou v 3. rade) ako kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, je neplatná a že kúpna zmluva uzavretá 26. júna 2007 medzi
ako predávajúcou a sťažovateľmi (žalovanými vo 4. rade a v 5. rade) ako kupujúcimi,
predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, je neplatná.
3. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd „v novom
rozhodnutí“ rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 98/2005-349 zo 14. januára 2009 zmenil
tak, že žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu (žalobcu)
na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov, ako aj určení vlastníckeho práva,
ktorý už vlastníkom nehnuteľností nebol, keďže darovacou zmluvou uzavretou
28. júla 2010 medzi ním ako darcom a (jeho matkou) ako obdarovanou,
„zavkladovanou pod č. V 5410/10“, previedol vlastnícke právo k predmetu sporu na inú
fyzickú osobu.
4. Sťažovatelia podali žalobu „voči o zaplatenie kúpnej ceny, ktorú jej zaplatili
za predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým súdnym rozhodnutím stratili vlastnícke právo...;
toto konanie bolo zastavené“.
5. Ďalšou žalobou doručenou okresnému súdu 10. decembra 2014 sa sťažovatelia
(žalobcovia v 1. a 2. rade) domáhali proti (žalovanej v 1. rade) a (žalovanému
v 2. rade) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré „nadobudli kúpnou zmluvou
od “, tvrdiac, že „boli dobromyseľní pri nadobudnutí vlastníckeho práva, nakoľko...
nemali vedomosť o sporoch k daným zmluvám ich predchodcov“.
6. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 221/2014-575 z 9. septembra 2016 žalobu
sťažovateľov voči aj zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,
že právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľov
bol daný. V rámci skúmania vecnej legitimácie okresný súd zistil, že „žalobcovia
sa domáhajú určenia vlastníckeho práva, ktoré nadobudli na základe kúpnej zmluvy, pričom
zmluvy boli posúdené ako neplatné v konaní 17 C 98/2005, v dôsledku čoho sa obnovil
pôvodný stav a záznamom na Okresnom úrade v Žiline, odbor katastrálny bol zapísaný opäť
ako vlastník žalovaný v rade 2/. Z listu vlastníctva však bolo zistené, že zapísanou osobou
ako vlastník špecifikovaných nehnuteľností je už žalovaná v rade 1/ a žalovaný v rade 2/
k predmetným nehnuteľnostiam nemá žiadny vzťah...
Súd mal preukázané, že žalobcovia v rade 1/ a 2/ ako kupujúci uzavreli s kúpnu
zmluvu dňa 19. 03. 2007, predmetom ktorej boli špecifikované nehnuteľnosti, pričom vklad
bol povolený dňa 26. 06. 2007 pod č. V 2311/07...
Súd mal nepochybne zistené a medzi stranami konania to bolo nesporné,
že žalovaný 2/ dňa 21. 12. 2004 uzavrel s p. a p. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej
mu požičal každý z nich sumu 284.500,- Sk a žalovaný 2/ sa zaviazal peniaze vrátiť
dňa 21. 01. 2005. Zároveň v ten istý deň 21. 12. 2004 bola pohľadávka zabezpečená
Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam...
a formou notárskej zápisnice bolo urobené vyhlásenie povinnej osoby o súhlase
s exekúciou, a to vyprataním nehnuteľnosti. Žalovaný v rade 2/... keď následne mal finančné
prostriedky a tieto chcel vrátiť, menované osoby ich prijatie odmietali. Zmluva
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorú uzavreli dňa 21.
12. 2004, mala slúžiť len na zabezpečenie záväzku a má len túto funkciu a nemôže byť teda
právnym na trvalý prechod vlastníckych práv... Súd posúdil, že... Zmluva o zabezpečovacom
prevode vlastníckych práv k nehnuteľnosti je neplatná, a tým je neplatný aj samotný prevod
vlastníckeho práva na základe nej uskutočnený... Je nepochybné, že veritelia nehnuteľnosti
(predmet zabezpečovania) na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 09. 2005 previedli na inú
osobu za kúpnu cenu 1.500.000,- Sk a túto sumu si ponechali ako zisk, a teda ich výkon
práva s predmetom zabezpečovacieho prevodu sa dostal do rozporu s dobrými mravmi.
Taktiež je potrebné v danej veci poznamenať, že žalovaný 2/ predmet svojho záväzku
(pôžička v sume 569.000,- Sk) uložil do úschovy súdu a súd je toho názoru, že zanikol
zabezpečovací prevod práva, ktorého existencia bola závislá od hlavného záväzku...
Následne v priebehu konania č. 17 C 98/2005 menované osoby previedli predmetnú
nehnuteľnosť na ďalšiu osobu, a to na ., ktorá ďalej v priebehu konania predviedla
predmetnú nehnuteľnosť na žalobcov 1/ a 2/, a to všetko napriek tomu, že prebiehal spor
o neplatnosť zmlúv a určenie vlastníckeho práva...
Je nepochybné, že počas obdobia, keď rozhodnutie Okresného súdu Žilina zo dňa
14. 01. 2009 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu bolo právoplatné, do zrušenia
rozsudku Krajského súdu v Žiline nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 433/2012-50,
došlo k obnoveniu pôvodného stavu v katastri nehnuteľností tak, že vlastníkom bol opäť
evidovaný žalovaný v rade 2/, ktorý počas tohto obdobia darovacou zmluvou
zo dňa 24. 06. 2010 previedol vlastnícke právo na žalovanú v rade 1/, vklad bol povolený
dňa 28. 07. 2010 pod č. V 5410/10...
Je nepochybné, že žalovaná v rade 1/ dobromyseľne nadobudla toto vlastnícke právo
od vlastníka riadne zapísaného a evidovaného v katastri nehnuteľnosti, a to v čase, keď tak
bolo právoplatne určené súdnym rozhodnutím. Nebol žiadny dôvod pochybovať
o vlastníckom práve vzhľadom na právoplatné rozhodnutie...
Súd po prejudiciálnom posúdení platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode sa
podrobne zaoberal dobromyseľnosťou pri jednotlivých prevodoch...
Vykonaným dokazovaním súd však dospel k záveru, že ani ani žalobcovi neboli
dobromyseľní... Je prirodzené, že žalobcovia, či sa bránili tvrdením, že nevedeli
o súdnom spore, avšak súd ich tvrdenia posúdil ako účelovú obranu. Keďže mali vedomosť
o spochybnení vlastníckeho práva, išli danými prevodmi do rizika, a toto nemôže byť
na úkor žalovaného v rade 1/. Právny zástupca žalobcov celé konanie poukazoval
na dobromyseľnosť, avšak súd považovať za dobromyseľnú iba žalovanú 1/, ktorá
nadobudla vlastnícke právo darovacou zmluvou od žalovaného v rade 2/ v čase
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol žalovaný v rade 2/ určený ako vlastník. Z daných
dôvodov súd žalobný návrh zamietol voči žalovanej v rade 1/ a voči žalovanému v rade 2/
súd žalobný návrh zamietol z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie... Vedomosť o spore
pred prevodmi, a teda ich tvrdenia o údajnej nevedomosti o tom, boli hodnoverne vyvrátené
vykonaným dokazovaním. Skutočnosť, že žalobcovia vedeli o spore a spochybnení
vlastníckeho práva, svedčí aj to, že pred prevodom vyžiadali všetky listiny od p.
na právne posúdenie, o ktoré požiadali .“.
7. Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie, v ktorom
mu vyčítali, že „prihliadal na výsledky dokazovania v predchádzajúcich konaniach, ktoré
sa viedli pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 17 C 98/2005, resp. rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 116/2013... Spochybnili závery prvoinštančného súdu, kde
uviedol, že žalovaná v rade 1/ pri uzatvorení darovacej zmluvy, ktorou nadobudla
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, bola dobromyseľná... Naopak v tomto prípade žalobcovia
boli dobromyseľní, nevedeli, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam predchádzajúcich
vlastníkov bolo spochybnené a že sa viedli súdne konania... Nie je dôvod pochybovať o tom,
že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrej viere v pravdivosť
zápisu na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností a v dobrej viere v pravdivosť informácií,
ktoré v čase uzatvárania zmluvy mali a mohli mať pri potrebnej obozretnosti a dostupnosti
informácií.“.
8. Krajský súd napadnutým rozsudkom (ktorý nadobudol právoplatnosť 17. mája
2017) rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia
pritom konštatoval, že „prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel
k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle
§ 387 poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom
uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných
strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220
CSP odôvodnil... Pokiaľ odvolatelia poukazovali na ústavný nález..., je potrebné uviesť,
že jeho závery sa vzťahovali na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 183/2009,
no i napriek tomu prvoinštančný súd sa dôvodmi dobrej viery u žalobcov pri kúpnej zmluve
uzatvorenej v súvislosti s nadobudnutím sporných nehnuteľností zaoberal. Je nepochybné,
že z pôvodného vlastníka vlastníctvo na nadobúdateľov a prešlo nezákonným
spôsobom a tiež sa tak stalo vo vzťahu k nadobúdateľovi Vzhľadom na tieto okolnosti
nemohol potom riadnym spôsobom vlastníctvo nadobudnúť ďalší kupujúci v poradí,
a to žalobcovia. Navyše ešte prvoinštančný súd skúmal aj to, či pri nadobudnutí vlastníctva
žalobcovia boli dobromyseľní, avšak dospel k záveru, že ani táto skutočnosť sa
nepreukázala. Následne potom súd riadnym spôsobom zdôvodnil, prečo došlo k zamietnutiu
žaloby. Nakoľko ani v odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným
spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie
nepovažoval odvolací súd za dôvodné a rozsudok potvrdil.“.
9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie, v ktorom uviedli, že
«nimi napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom posúdení právnej otázky spočívajúcej
v okolnostiach danej veci v aplikácii ochrany vlastníckeho práva podľa „nemo plus iuris“
vo vzťahu k dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Tvrdia, že odvolací súd
pri riešení tejto otázky sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
pripúšťajúcej prelomenie zásady „nemo plus iuris“ ochranou dobrej viery nadobúdateľa,
čím je daná prípustnosť ich dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p... Poukázali na to,
že táto zásada bola prelomená rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 34/2008, sp. zn. 6 Cdo 71/2011 a nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015.».
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 8 Cdo 169/2017 z 29. novembra 2018 (ktoré nadobudlo právoplatnosť
14. januára 2019) dovolanie sťažovateľov odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, pričom
v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval, že „v preskúmavanej veci
odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na riešení otázky kolízie uvedených princípov
[riešenia ktorej kolízie sa týka rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 71/2011 (žalobcami 1/ a 2/ označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 34/2008 sa týka inej otázky než kolízie uvedených princípov)]
a preferovaní princípu ochrany vlastníckych práv pôvodného vlastníka na úkor princípu
ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, ale na nedostatku dobrej viery na strane
právnej predchodkyne žalobcov 1/ a 2/ aj ich samotných. Na právnej otázke vymedzenej
žalobcami 1/ a 2/, ktorá mala byť podľa ich názoru v konflikte uvedených princípov
vyriešená v ich prospech ako dobromyseľných nadobúdateľov sporných nehnuteľností,
rozhodnutie odvolacieho súdu nespočíva... V dovolaním žalobcov napadnutom rozsudku
odvolací súd sa teda neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. februára 2013... Dobrá viera
ako psychický stav nemôže byť sama osebe predmetom dokazovania. Možno na ňu
usudzovať len z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie prejavuje navonok a z ktorých možno vyvodiť, že sa nadobúdateľ dôvodne
považuje za vlastníka veci. Skúmanie a posúdenie týchto okolností je otázkou skutkovou,
a nie otázkou právnou, iba ktorá otázka, za splnenia ďalších predpokladov, môže byť
relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p.“.
11. Sťažovatelia so závermi krajského súdu nesúhlasia a opakujúc identické
argumenty, aké uplatnili v konaniach pred všeobecnými súdmi, t. j. že „o súdnom konaní,
v ktorom sa na podnet za aktívnej účasti svojej matky – domáhal prinavrátenia
vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, nemali žiadnu vedomosť a pri nadobudnutí
vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam konali v dobrej viere v pravdivosť zápisu
vlastníctva v katastri nehnuteľností“, v ústavnej sťažnosti tvrdia, že „tak príkro
jednostranne vykonané hodnotenie dôkazov – na jednej strane výpovedí sťažovateľov,
svedkov a na druhej strane svedka – dáva sťažovateľom
dôvod tvrdiť, že všeobecné súdy si nesplnili svoju povinnosť riadne a nestranne
sa vysporiadať s vykonanými dôkazmi a tieto vyhodnotiť objektívne – konali teda
arbitrárne... Takýto postup a postoj všeobecných súdov následne má jednoznačne vplyv
na to, že sťažovateľom bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces a v dôsledku toho, je
ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli v dobrej viere, ohrozené...
Povinnosťou súdu v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 433/2012-50 zo dňa
07. 02. 2013, ale aj v zmysle publikovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017, je dôsledne vykonať dokazovanie a dôsledne
vykonané dôkazy vyhodnotiť tak, aby sa súd mohol riadne vysporiadať s otázkou, či boli
nadobúdatelia nehnuteľností pri ich nadobudnutí dobromyseľní v tom, či ich nadobúdajú
od ich vlastníka. Samozrejme je povinnosťou súdu svoje rozhodnutie aj riadne odôvodniť...
Súdy sa však touto povinnosťou v predmetnom konaní riadili len formálne.“.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhli, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.
13. Súčasťou petitu ústavnej sťažnosti bol aj návrh sťažovateľov, aby ústavný súd
odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 13 C 232/2010
zo 16. marca 2017, ktorým im uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti a odovzdať ich
v lehote do 15 dní do právoplatnosti rozsudku, v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 10 Co 283/2017 z 28. marca 2018, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľov zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 Co 391/2016 z 23. marca 2017.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
24. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný
súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,
ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len
výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak
výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
25. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
26. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 Co 391/2016 z 23. marca 2017
27. Sťažovatelia napadnutému rozsudku krajského súdu (bod 8) vytýkajú, že je
neodôvodnený a arbitrárny, pretože krajský súd si pri posudzovaní dobromyseľnosti
sťažovateľov pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nesplnil svoju
povinnosť riadne a nestranne sa vysporiadať s vykonanými dôkazmi a tieto objektívne
vyhodnotiť (bod 11).
28. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
29. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Vyjadruje to aj znenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax
a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
31. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď
(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť
svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,
je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,
ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,
právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci
Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť,
že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore
s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo
strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to
explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,
D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,
č. 20772/92).
32. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa podstatným
spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré musí
zodpovedať § 191 ods. 1 CSP. Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia
dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné
(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov
je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň
nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením
spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania (I. ÚS 211/2012,
33. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľov aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či ústavná sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
34. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že nálezom č. k. II. ÚS 433/2012-50
zo 7. februára 2013 (bod 2) neprikázal krajskému súdu, ktorý bol v ďalšom konaní viazaný
právnym názorom vysloveným v tomto náleze, k akým zisteniam má v novom konaní
dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľov, len ho zaviazal, že dobrú vieru
sťažovateľov skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť.
35. Krajský súd „v novom rozhodnutí“ rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 98/2005-
349 zo 14. januára 2009 zmenil tak, že žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého
právneho záujmu (žalobcu) na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov, ako
aj určení vlastníckeho práva, ktorý už vlastníkom nehnuteľností nebol, keďže darovacou
zmluvou uzavretou 28. júla 2010 medzi ním ako darcom a (jeho matkou) ako
obdarovanou, „zavkladovanou pod č. V 5410/10“, previedol vlastnícke právo k predmetu
sporu na inú fyzickú osobu (bod 3). Ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu sp. zn.
7 Co 116/2013 z 26. februára 2014 sa sťažovatelia nedomáhali a nedomáhali sa ani
ústavného prieskumu (bližšie neoznačeného) súdneho rozhodnutia o zastavení konania
vo veci ich žaloby „voči o zaplatenie kúpnej ceny, ktorú jej zaplatili za predmetné
nehnuteľnosti, ku ktorým súdnym rozhodnutím stratili vlastnícke právo“ (bod 4).
36. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukázali na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017 (ZNaU 20/2017), ktorým judikoval, že „Ústavný súd
Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť
na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú
do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného
viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch
základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné
zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne
okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než
nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec
opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom
správnom (katastrálnom) konaní.“.
37. Skutkové a právne okolnosti danej veci a veci vedenej ústavným súdom
pod sp. zn. I. ÚS 151/2016 však nie sú identické. Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu
č. k. 18 C 221/2014-575 z 9. septembra 2016 (bod 6), nemožno považovať
za „nedbalého vlastníka“, pretože keď „následne mal finančné prostriedky a tieto chcel
vrátiť, menované osoby ich prijatie odmietali... Taktiež je potrebné v danej veci
poznamenať, že žalovaný 2/ predmet svojho záväzku (pôžička v sume 569.000,- Sk) uložil do
úschovy súdu.“. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05).
38. Pre ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
je rozhodujúce rešpektovanie jej prioritného zabezpečovacieho účelu. V súvislosti
s dohodou účastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba
zdôrazniť, že v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je aj dojednanie,
podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky
bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým
vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky
(m. m. III. ÚS 67/2017).
39. Pre preukazovanie nedobromyseľnosti ako psychického stavu, resp. vnútorného
presvedčenia postačuje, že z prejavov navonok (napr. výpovedí, svedectiev) možno
bez závažnejších pochybností vyvodiť, že dobromyseľnosť v okolnostiach prípadu
absentuje, alebo že je aspoň spochybnená v takej miere, že je možné konštatovať opak,
a to najmä v kontexte povinnosti nadobúdateľov konať s určitou mierou opatrnosti,
akú možno od nich požadovať s prihliadnutím na konkrétnosti prípadu. Koncepcia právnej
domnienky dobromyseľnosti sa viaže a je spojená so zachovávaním náležitej opatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte
požadovať. Pritom k nadobúdaniu vlastníckeho práva prostredníctvom ochrany dobrej viery
nadobúdateľa môže dochádzať len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť
zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný (m. m. III. ÚS 60/2018).
40. „Dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 71/2011 z 27. februára 2013).
41. „Absolútna neplatnosť správneho úkonu (nulita) spočíva v tom, že právny úkon
síce existuje, ale jeho právne účinky nenastanú (môžu nastať len sankčné následky,
vyplývajúce práve z jeho neplatnosti). Právny úkon teda nenadobúda účinnosť, a to ani
v prípade, že bolo kladne rozhodnuté o jeho registrácii, prípadne o jeho vklade do katastra
nehnuteľností.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 96/95 z 1. júla 1998).
42. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom
nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími
námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostali
odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
43. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
44. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo
sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
45. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozsudkom súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 Co 391/2016 z 23. marca 2017
46. „Článkom 20 ods. 1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý
nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ (PL. ÚS 33/95). „Tento článok Ústavy
Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo
byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov
Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad
tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...
Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak, že každý má právo
vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto
vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
47. Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu
do základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, preto pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
K návrhu sťažovateľov na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 10 Co 283/2017 z 28. marca 2018
49. Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že ústavného prieskumu
rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 283/2017 z 28. marca 2018 (bod 13) sa sťažovatelia
v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (účinného do 28. februára 2019) nedomáhali.
Keďže sťažovatelia právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu ústavnou sťažnosťou
nenapadli, nebol dôvod, aby ústavný súd o ich návrhu rozhodoval podľa § 129 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2019