Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 163/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a , ,

, zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. Mario

Buksa, právne služby, s. r. o., Červenej armády 1, Martin, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Mario Buksa, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 23. marca 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Dňa 11. marca 2019 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) doručená a 20. marca 2019 doplnená ústavná sťažnosť ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Ústavná sťažnosť súvisí so sťažnosťou sťažovateľov, o ktorej ústavný súd

rozhodol nálezom č. k. -50 z 7. februára 2013, v ktorom vyslovil, že krajský

súd v konaní vedenom pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo rozhodovanie

„o určenie neplatnosti zmlúv a o určenie vlastníckeho práva“, porušil základné právo

sťažovateľov vlastniť majetok podľa a základné právo na súdnu

ochranu podľa , rozsudok krajského súdu č. k. -396

z 20. januára 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že sa v ňom bude musieť

vysporiadať s námietkou sťažovateľov, podľa ktorej kúpnu zmluvu uzavreli v dobrej viere,

ako aj s tvrdením (žalobcu), ktorý dobromyseľnosť konania sťažovateľov

spochybňuje. Uvedeným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -349 zo 14. januára 2009, ktorým určil,

že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, uzavretá

21. decembra 2004 medzi veriteľmi a (žalovanými v 1. a 2. rade) a dlžníkom

(žalobcom), je neplatná; že je vlastníkom sporných nehnuteľností; že kúpna

zmluva uzavretá 30. septembra 2005 medzi a ako predávajúcimi a

(žalovanou v 3. rade) ako kupujúcou, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, je neplatná a že kúpna zmluva uzavretá 26. júna 2007 medzi

ako predávajúcou a sťažovateľmi (žalovanými vo 4. rade a v 5. rade) ako kupujúcimi,

predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, je neplatná.

3. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd „v novom

rozhodnutí“ rozsudok okresného súdu č. k. -349 zo 14. januára 2009 zmenil

tak, že žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu (žalobcu)

na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov, ako aj určení vlastníckeho práva,

ktorý už vlastníkom nehnuteľností nebol, keďže darovacou zmluvou uzavretou

28. júla 2010 medzi ním ako darcom a (jeho matkou) ako obdarovanou,

„zavkladovanou pod č. V 5410/10“, previedol vlastnícke právo k predmetu sporu na inú

fyzickú osobu.

4. Sťažovatelia podali žalobu „voči o zaplatenie kúpnej ceny, ktorú jej zaplatili

za predmetné nehnuteľnosti, ku ktorým súdnym rozhodnutím stratili vlastnícke právo...;

toto konanie bolo zastavené“.

5. Ďalšou žalobou doručenou okresnému súdu 10. decembra 2014 sa sťažovatelia

(žalobcovia v 1. a 2. rade) domáhali proti (žalovanej v 1. rade) a (žalovanému

v 2. rade) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré „nadobudli kúpnou zmluvou

od “, tvrdiac, že „boli dobromyseľní pri nadobudnutí vlastníckeho práva, nakoľko...

nemali vedomosť o sporoch k daným zmluvám ich predchodcov“.

6. Okresný súd rozsudkom č. k. -575 z 9. septembra 2016 žalobu

sťažovateľov voči aj zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,

že právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľov

bol daný. V rámci skúmania vecnej legitimácie okresný súd zistil, že „žalobcovia

sa domáhajú určenia vlastníckeho práva, ktoré nadobudli na základe kúpnej zmluvy, pričom

zmluvy boli posúdené ako neplatné v konaní , v dôsledku čoho sa obnovil

pôvodný stav a záznamom na Okresnom úrade v Žiline, odbor katastrálny bol zapísaný opäť

ako vlastník žalovaný v rade 2/. Z listu vlastníctva však bolo zistené, že zapísanou osobou

ako vlastník špecifikovaných nehnuteľností je už žalovaná v rade 1/ a žalovaný v rade 2/

k predmetným nehnuteľnostiam nemá žiadny vzťah...

Súd mal preukázané, že žalobcovia v rade 1/ a 2/ ako kupujúci uzavreli s kúpnu

zmluvu dňa 19. 03. 2007, predmetom ktorej boli špecifikované nehnuteľnosti, pričom vklad

bol povolený dňa 26. 06. 2007 pod č. V 2311/07...

Súd mal nepochybne zistené a medzi stranami konania to bolo nesporné,

že žalovaný 2/ dňa 21. 12. 2004 uzavrel s p. a p. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej

mu požičal každý z nich sumu 284.500,- Sk a žalovaný 2/ sa zaviazal peniaze vrátiť

dňa 21. 01. 2005. Zároveň v ten istý deň 21. 12. 2004 bola pohľadávka zabezpečená

Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam...

a formou notárskej zápisnice bolo urobené vyhlásenie povinnej osoby o súhlase

s exekúciou, a to vyprataním nehnuteľnosti. Žalovaný v rade 2/... keď následne mal finančné

prostriedky a tieto chcel vrátiť, menované osoby ich prijatie odmietali. Zmluva

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorú uzavreli dňa 21.

12. 2004, mala slúžiť len na zabezpečenie záväzku a má len túto funkciu a nemôže byť teda

právnym na trvalý prechod vlastníckych práv... Súd posúdil, že... Zmluva o zabezpečovacom

prevode vlastníckych práv k nehnuteľnosti je neplatná, a tým je neplatný aj samotný prevod

vlastníckeho práva na základe nej uskutočnený... Je nepochybné, že veritelia nehnuteľnosti

(predmet zabezpečovania) na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 09. 2005 previedli na inú

osobu za kúpnu cenu 1.500.000,- Sk a túto sumu si ponechali ako zisk, a teda ich výkon

práva s predmetom zabezpečovacieho prevodu sa dostal do rozporu s dobrými mravmi.

Taktiež je potrebné v danej veci poznamenať, že žalovaný 2/ predmet svojho záväzku

(pôžička v sume 569.000,- Sk) uložil do úschovy súdu a súd je toho názoru, že zanikol

zabezpečovací prevod práva, ktorého existencia bola závislá od hlavného záväzku...

Následne v priebehu konania č. menované osoby previedli predmetnú

nehnuteľnosť na ďalšiu osobu, a to na ., ktorá ďalej v priebehu konania predviedla

predmetnú nehnuteľnosť na žalobcov 1/ a 2/, a to všetko napriek tomu, že prebiehal spor

o neplatnosť zmlúv a určenie vlastníckeho práva...

Je nepochybné, že počas obdobia, keď rozhodnutie Okresného súdu Žilina zo dňa

14. 01. 2009 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu bolo právoplatné, do zrušenia

rozsudku Krajského súdu v Žiline nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. -50,

došlo k obnoveniu pôvodného stavu v katastri nehnuteľností tak, že vlastníkom bol opäť

evidovaný žalovaný v rade 2/, ktorý počas tohto obdobia darovacou zmluvou

zo dňa 24. 06. 2010 previedol vlastnícke právo na žalovanú v rade 1/, vklad bol povolený

dňa 28. 07. 2010 pod č. V 5410/10...

Je nepochybné, že žalovaná v rade 1/ dobromyseľne nadobudla toto vlastnícke právo

od vlastníka riadne zapísaného a evidovaného v katastri nehnuteľnosti, a to v čase, keď tak

bolo právoplatne určené súdnym rozhodnutím. Nebol žiadny dôvod pochybovať

o vlastníckom práve vzhľadom na právoplatné rozhodnutie...

Súd po prejudiciálnom posúdení platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode sa

podrobne zaoberal dobromyseľnosťou pri jednotlivých prevodoch...

Vykonaným dokazovaním súd však dospel k záveru, že ani ani žalobcovi neboli

dobromyseľní... Je prirodzené, že žalobcovia, či sa bránili tvrdením, že nevedeli

o súdnom spore, avšak súd ich tvrdenia posúdil ako účelovú obranu. Keďže mali vedomosť

o spochybnení vlastníckeho práva, išli danými prevodmi do rizika, a toto nemôže byť

na úkor žalovaného v rade 1/. Právny zástupca žalobcov celé konanie poukazoval

na dobromyseľnosť, avšak súd považovať za dobromyseľnú iba žalovanú 1/, ktorá

nadobudla vlastnícke právo darovacou zmluvou od žalovaného v rade 2/ v čase

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol žalovaný v rade 2/ určený ako vlastník. Z daných

dôvodov súd žalobný návrh zamietol voči žalovanej v rade 1/ a voči žalovanému v rade 2/

súd žalobný návrh zamietol z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie... Vedomosť o spore

pred prevodmi, a teda ich tvrdenia o údajnej nevedomosti o tom, boli hodnoverne vyvrátené

vykonaným dokazovaním. Skutočnosť, že žalobcovia vedeli o spore a spochybnení

vlastníckeho práva, svedčí aj to, že pred prevodom vyžiadali všetky listiny od p.

na právne posúdenie, o ktoré požiadali .“.

7. Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie, v ktorom

mu vyčítali, že „prihliadal na výsledky dokazovania v predchádzajúcich konaniach, ktoré

sa viedli pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. , resp. rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. ... Spochybnili závery prvoinštančného súdu, kde

uviedol, že žalovaná v rade 1/ pri uzatvorení darovacej zmluvy, ktorou nadobudla

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, bola dobromyseľná... Naopak v tomto prípade žalobcovia

boli dobromyseľní, nevedeli, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam predchádzajúcich

vlastníkov bolo spochybnené a že sa viedli súdne konania... Nie je dôvod pochybovať o tom,

že žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v dobrej viere v pravdivosť

zápisu na liste vlastníctva v katastri nehnuteľností a v dobrej viere v pravdivosť informácií,

ktoré v čase uzatvárania zmluvy mali a mohli mať pri potrebnej obozretnosti a dostupnosti

informácií.“.

8. Krajský súd napadnutým rozsudkom (ktorý nadobudol právoplatnosť 17. mája

2017) rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia

pritom konštatoval, že „prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. a dospel

k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle

§ 387 poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom

uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných

strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil

svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s § 220

odôvodnil... Pokiaľ odvolatelia poukazovali na ústavný nález..., je potrebné uviesť,

že jeho závery sa vzťahovali na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. ,

no i napriek tomu prvoinštančný súd sa dôvodmi dobrej viery u žalobcov pri kúpnej zmluve

uzatvorenej v súvislosti s nadobudnutím sporných nehnuteľností zaoberal. Je nepochybné,

že z pôvodného vlastníka vlastníctvo na nadobúdateľov a prešlo nezákonným

spôsobom a tiež sa tak stalo vo vzťahu k nadobúdateľovi Vzhľadom na tieto okolnosti

nemohol potom riadnym spôsobom vlastníctvo nadobudnúť ďalší kupujúci v poradí,

a to žalobcovia. Navyše ešte prvoinštančný súd skúmal aj to, či pri nadobudnutí vlastníctva

žalobcovia boli dobromyseľní, avšak dospel k záveru, že ani táto skutočnosť sa

nepreukázala. Následne potom súd riadnym spôsobom zdôvodnil, prečo došlo k zamietnutiu

žaloby. Nakoľko ani v odvolaní žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným

spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie

nepovažoval odvolací súd za dôvodné a rozsudok potvrdil.“.

9. Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie, v ktorom uviedli, že

«nimi napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom posúdení právnej otázky spočívajúcej

v okolnostiach danej veci v aplikácii ochrany vlastníckeho práva podľa „nemo plus iuris“

vo vzťahu k dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníckeho práva. Tvrdia, že odvolací súd

pri riešení tejto otázky sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

pripúšťajúcej prelomenie zásady „nemo plus iuris“ ochranou dobrej viery nadobúdateľa,

čím je daná prípustnosť ich dovolania podľa .. Poukázali na to,

že táto zásada bola prelomená rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , sp. zn. a nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. .».

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 29. novembra 2018 (ktoré nadobudlo právoplatnosť

14. januára 2019) dovolanie sťažovateľov odmietol podľa , pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného konštatoval, že „v preskúmavanej veci

odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie na riešení otázky kolízie uvedených princípov

[riešenia ktorej kolízie sa týka rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. (žalobcami 1/ a 2/ označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. sa týka inej otázky než kolízie uvedených princípov)]

a preferovaní princípu ochrany vlastníckych práv pôvodného vlastníka na úkor princípu

ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, ale na nedostatku dobrej viery na strane

právnej predchodkyne žalobcov 1/ a 2/ aj ich samotných. Na právnej otázke vymedzenej

žalobcami 1/ a 2/, ktorá mala byť podľa ich názoru v konflikte uvedených princípov

vyriešená v ich prospech ako dobromyseľných nadobúdateľov sporných nehnuteľností,

rozhodnutie odvolacieho súdu nespočíva... V dovolaním žalobcov napadnutom rozsudku

odvolací súd sa teda neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. z 27. februára 2013... Dobrá viera

ako psychický stav nemôže byť sama osebe predmetom dokazovania. Možno na ňu

usudzovať len z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné

presvedčenie prejavuje navonok a z ktorých možno vyvodiť, že sa nadobúdateľ dôvodne

považuje za vlastníka veci. Skúmanie a posúdenie týchto okolností je otázkou skutkovou,

a nie otázkou právnou, iba ktorá otázka, za splnenia ďalších predpokladov, môže byť

relevantná z hľadiska prípustnosti dovolania podľa “.

11. Sťažovatelia so závermi krajského súdu nesúhlasia a opakujúc identické

argumenty, aké uplatnili v konaniach pred všeobecnými súdmi, t. j. že „o súdnom konaní,

v ktorom sa na podnet za aktívnej účasti svojej matky – domáhal prinavrátenia

vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, nemali žiadnu vedomosť a pri nadobudnutí

vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam konali v dobrej viere v pravdivosť zápisu

vlastníctva v katastri nehnuteľností“, v ústavnej sťažnosti tvrdia, že „tak príkro

jednostranne vykonané hodnotenie dôkazov – na jednej strane výpovedí sťažovateľov,

svedkov a na druhej strane svedka – dáva sťažovateľom

dôvod tvrdiť, že všeobecné súdy si nesplnili svoju povinnosť riadne a nestranne

sa vysporiadať s vykonanými dôkazmi a tieto vyhodnotiť objektívne – konali teda

arbitrárne... Takýto postup a postoj všeobecných súdov následne má jednoznačne vplyv

na to, že sťažovateľom bolo upreté právo na spravodlivý súdny proces a v dôsledku toho, je

ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudli v dobrej viere, ohrozené...

Povinnosťou súdu v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -50 zo dňa

07. 02. 2013, ale aj v zmysle publikovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. mája 2017, je dôsledne vykonať dokazovanie a dôsledne

vykonané dôkazy vyhodnotiť tak, aby sa súd mohol riadne vysporiadať s otázkou, či boli

nadobúdatelia nehnuteľností pri ich nadobudnutí dobromyseľní v tom, či ich nadobúdajú

od ich vlastníka. Samozrejme je povinnosťou súdu svoje rozhodnutie aj riadne odôvodniť...

Súdy sa však touto povinnosťou v predmetnom konaní riadili len formálne.“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia v petite ústavnej sťažnosti navrhli, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie ich

základných práv podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.

13. Súčasťou petitu ústavnej sťažnosti bol aj návrh sťažovateľov, aby ústavný súd

odložil vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn.

zo 16. marca 2017, ktorým im uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti a odovzdať ich

v lehote do 15 dní do právoplatnosti rozsudku, v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 28. marca 2018, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil.

II.

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

17. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (, , , ).

19. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľov zaručených a , práva zaručeného

dohovoru a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. marca 2017.

20. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

24. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len

výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

25. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

26. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. marca 2017

27. Sťažovatelia napadnutému rozsudku krajského súdu (bod 8) vytýkajú, že je

neodôvodnený a arbitrárny, pretože krajský súd si pri posudzovaní dobromyseľnosti

sťažovateľov pri nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nesplnil svoju

povinnosť riadne a nestranne sa vysporiadať s vykonanými dôkazmi a tieto objektívne

vyhodnotiť (bod 11).

28. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

29. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces

(, ).

31. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným,

je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy,

ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci

Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť,

že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986,

D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997,

č. 20772/92).

32. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa podstatným

spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré musí

zodpovedať . Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia

dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné

(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov

je nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň

nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu

ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením

spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania (,

).

33. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľov aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či ústavná sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

34. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že nálezom č. k. -50

zo 7. februára 2013 (bod 2) neprikázal krajskému súdu, ktorý bol v ďalšom konaní viazaný

právnym názorom vysloveným v tomto náleze, k akým zisteniam má v novom konaní

dospieť po náležitom preskúmaní dobrej viery sťažovateľov, len ho zaviazal, že dobrú vieru

sťažovateľov skúmať musí a rovnako na ňu musí aj pri meritórnom rozhodnutí prihliadnuť.

35. Krajský súd „v novom rozhodnutí“ rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 98/2005-

349 zo 14. januára 2009 zmenil tak, že žalobu zamietol pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu (žalobcu) na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov, ako

aj určení vlastníckeho práva, ktorý už vlastníkom nehnuteľností nebol, keďže darovacou

zmluvou uzavretou 28. júla 2010 medzi ním ako darcom a (jeho matkou) ako

obdarovanou, „zavkladovanou pod č. V 5410/10“, previedol vlastnícke právo k predmetu

sporu na inú fyzickú osobu (bod 3). Ústavného prieskumu rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. februára 2014 sa sťažovatelia nedomáhali a nedomáhali sa ani

ústavného prieskumu (bližšie neoznačeného) súdneho rozhodnutia o zastavení konania

vo veci ich žaloby „voči o zaplatenie kúpnej ceny, ktorú jej zaplatili za predmetné

nehnuteľnosti, ku ktorým súdnym rozhodnutím stratili vlastnícke právo“ (bod 4).

36. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukázali na nález ústavného súdu sp. zn.

z 3. mája 2017 (ZNaU 20/2017), ktorým judikoval, že „Ústavný súd

Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť

na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú

do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho

nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom

právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo

plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného

viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch

základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné

zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne

okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než

nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec

opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom

správnom (katastrálnom) konaní.“.

37. Skutkové a právne okolnosti danej veci a veci vedenej ústavným súdom

pod sp. zn. však nie sú identické. Ako vyplýva z rozsudku okresného súdu

č. k. -575 z 9. septembra 2016 (bod 6), nemožno považovať

za „nedbalého vlastníka“, pretože keď „následne mal finančné prostriedky a tieto chcel

vrátiť, menované osoby ich prijatie odmietali... Taktiež je potrebné v danej veci

poznamenať, že žalovaný 2/ predmet svojho záväzku (pôžička v sume 569.000,- Sk) uložil do

úschovy súdu.“. Odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok (m. m. ).

38. Pre ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

je rozhodujúce rešpektovanie jej prioritného zabezpečovacieho účelu. V súvislosti

s dohodou účastníkov ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba

zdôrazniť, že v rozpore s ustanovením je aj dojednanie,

podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky

bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým

vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky

(m. m. ).

39. Pre preukazovanie nedobromyseľnosti ako psychického stavu, resp. vnútorného

presvedčenia postačuje, že z prejavov navonok (napr. výpovedí, svedectiev) možno

bez závažnejších pochybností vyvodiť, že dobromyseľnosť v okolnostiach prípadu

absentuje, alebo že je aspoň spochybnená v takej miere, že je možné konštatovať opak,

a to najmä v kontexte povinnosti nadobúdateľov konať s určitou mierou opatrnosti,

akú možno od nich požadovať s prihliadnutím na konkrétnosti prípadu. Koncepcia právnej

domnienky dobromyseľnosti sa viaže a je spojená so zachovávaním náležitej opatrnosti,

ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte

požadovať. Pritom k nadobúdaniu vlastníckeho práva prostredníctvom ochrany dobrej viery

nadobúdateľa môže dochádzať len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť

zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný (m. m. ).

40. „Dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie

ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti

posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2013).

41. „Absolútna neplatnosť správneho úkonu (nulita) spočíva v tom, že právny úkon

síce existuje, ale jeho právne účinky nenastanú (môžu nastať len sankčné následky,

vyplývajúce práve z jeho neplatnosti). Právny úkon teda nenadobúda účinnosť, a to ani

v prípade, že bolo kladne rozhodnuté o jeho registrácii, prípadne o jeho vklade do katastra

nehnuteľností.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 1. júla 1998).

42. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd sa odvolacími

námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostali

odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

43. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu nestotožňujú,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

44. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo

sporovej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré sporová strana predkladá (, ,

, ).

45. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozsudkom súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru, preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. marca 2017

46. „Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý

nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.“ (). „Tento článok

Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské právo vlastníctvo samotné, ale právo

byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo. Vzťahuje sa na štátnych občanov

Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad

tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...

Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že každý má právo

vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto

vlastníctva vylúčený.“ ().

47. Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dodatkového protokolu, preto pre zjavnú neopodstatnenosť odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

48. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

K návrhu sťažovateľov na odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 28. marca 2018

49. Ústavný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že ústavného prieskumu

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 28. marca 2018 (bod 13) sa sťažovatelia

v lehote podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (účinného do 28. februára 2019) nedomáhali.

Keďže sťažovatelia právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu ústavnou sťažnosťou

nenapadli, nebol dôvod, aby ústavný súd o ich návrhu rozhodoval podľa § 129 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019