Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 67/2017
PDF · 397.88 KB
No categories available
III. ÚS 67/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť , , správkyne konkurznej
podstaty , , zastúpenej advokátom
, Advokátska kancelária, , vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , správkyne konkurznej podstaty
, na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej
právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 1/2014-216
z 27. februára 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára
2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť ,
správkyni konkurznej podstaty , trovy konania v sume 284,08 €
(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu,
, , do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti , správkyne konkurznej podstaty
, n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2015 doručená sťažnosť , , správkyne konkurznej
podstaty , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 od. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné
užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. júla
2015 v konaní sp. zn. 2 Obdo 37/2014.
2. Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa
konkurznej podstaty spoločnosti , (ďalej len
„úpadca“ alebo „dlžník“), vystupovala ako žalovaná v konaní o vylúčenie nehnuteľnej veci
zo súpisu majetku úpadcu vedenom pod sp. zn. 32 Cbi 9/2012 na Okresnom súde Košice I
(ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu ,
(ďalej len „veriteľ“ alebo „žalobca“).
2
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 32 Cbi 9/2012-174 z 26. septembra 2013 vylúčil
spornú nehnuteľnosť (stavba autoservisu) zo súpisu majetku úpadcu. Poukázal
na skutočnosť, že úpadca a veriteľ uzavreli 29. mája 2007 zmluvu o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, a to do 30. decembra 2012, resp.
do doby zaplatenia celej zabezpečovanej pohľadávky, ktorá spočívala v povinnosti úpadcu
vrátiť pôžičky poskytnuté veriteľom fyzickým osobám (spoločníci úpadcu), s ktorými
úpadca i veriteľ uzavreli 29. mája 2007 zmluvu o prevzatí uznaných dlhov. Ňou úpadca
prebral na seba dlhy pôvodných dlžníkov voči veriteľovi a uznal svoj dlh voči nemu
„v celkovej výške istiny 47.402.000 Sk s príslušenstvom a tento sa zaväzuje zaplatiť
v pravidelných mesačných splátkach so splatnosťou prvej splátky počnúc 30.5.2007, pričom
celý dlh t. j. celá istina spolu so všetkým príslušenstvom má byť splatených najneskôr
do 30.12.2012“. Následne úpadca uzavrel 1. decembra 2007 s veriteľom dohodu, v ktorej
deklaroval, že „nie je schopný vrátiť dlh z poskytnutých pôžičiek vrátane jej príslušenstva
v celom rozsahu a nevrátil by ich ani do 30.12.2012“, preto „sa zmluvné strany dohodli, že
veriteľ uzavretím tejto Dohody zostáva výlučným vlastníkom budovy, ktorú nadobudol
na základe Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.5.2007 a to bez
akýchkoľvek tiarch a obmedzení jeho vlastníckeho práva“.
4. Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, okresný súd poukázal na stručnosť
právnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva účinnej do 31. decembra 2007, ktorá
„neriešila situáciu, čo s predmetom zabezpečenia záväzku prevodom práva v prípade, ak
dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas“. Vyslovil názor, podľa ktorého „pred prijatím
novej právnej úpravy bolo možné nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu
zabezpečenia záväzku prevodom práva a teda nadobudnutie trvalého vlastníckeho práva“.
Na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva uzatvorenej
29. mája 2007 došlo rozhodnutím orgánu správy katastra zo 6. júna 2007 ku vkladu
vlastníckeho práva v prospech veriteľa, preto po uzatvorení dohody z 1. decembra 2007
nebolo podľa názoru okresného súdu potrebné podávať ešte raz návrh na vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností.
5. Okresný súd odkázal i na publikované právne názory legislatívno-právneho odboru
Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky týkajúce sa spornej otázky,
podľa ktorých „zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, ktoré vznikli
(vklad bol povolený) do 1.1.2008, ale ešte nenastala splatnosť pohľadávky je potrebné
posudzovať podľa súčasnej právnej úpravy. Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva
k nehnuteľnosti, ktoré vznikli do 1.1.2008 a aj nastala splatnosť pohľadávky sa riadia podľa
predchádzajúcej právnej úpravy. To znamená, že veriteľ sa stáva vlastníkom bez ďalšieho
právneho úkonu.“.
6. Sťažovateľkinu protiargumentáciu založenú na odkazoch na judikatúru českých
súdov okresný súd neakceptoval, lebo „úprava zabezpečovacieho prevodu v Českej
republike nie je úplne totožná s právnou úpravou inštitútu zabezpečovacieho prevodu
v Slovenskej republike. Citované a poukazované časti z judikatúry sú vytrhnuté z kontextu
bez chápania širších súvislostí zohľadňujúcich skutkovú, ako aj právnu individuálnosť
daného prípadu. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že žiaden z judikátov, na ktoré
poukazovala žalovaná neprejednával situáciu po splatnosti celého dlhu, ešte pred
zmenenými a výrazne doplneným znením inštitútu zabezpečenia prevodu práva od 1.1.2008
a na základe vzájomnej dohody veriteľa a dlžníka, že sa dohodli, že veriteľ si trvale ponechá
predmet zabezpečovacieho práva.“.
7. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom
navrhovala jeho zmenu v zmysle zamietnutia žaloby a navrhla tiež vysloviť absolútnu
neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. mája 2007. Formulovala
právny názor, podľa ktorého „titulom, na základe ktorého bol na list vlastníctva... zapísaný
žalobca je zabezpečovací prostriedok. Platná právna úprava v čase uzavretia Zmluvy
a súdna prax to jasne potvrdzujú. Pri výklade zabezpečenia záväzku prevodom práva je
potrebné mať na zreteli zmysel a účel daného inštitútu... Zmluva z 29.5.2007 je neplatným
právnym úkonom..., pretože obchádza zákon a odporuje jeho účelu. Zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom práva ako zabezpečovací prostriedok nemôže obsahovať ustanovenia
o trvalom nadobudnutí nehnuteľnosti, keďže takýto právny úkon by odporoval zákonu
a obchádzal ho.“. Zdôraznila, že „zmluva,... v čl. IV bod 3. obsahuje ustanovenie, že
pre prípad nesplnenia pohľadávky, ktorá je touto zmluvou zabezpečená, sa veriteľ stane
trvalým vlastníkom nehnuteľnosti, čo je dojednanie o prepadnom zálohu, ktorý náš právny
poriadok nepripúšťa a spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto ustanovenia.“.
4
8. Napokon sťažovateľka dôvodila, že „k prevodu vlastníckeho práva nemohlo dôjsť
ani na základe dohody, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným 1.12.2007. Dohoda, ktorou sa
úpadca vzdal svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je bezpochyby právnym úkonom,
ide v podstate o zmluvu nazvanú dohoda... Dohoda nebola nikdy predmetom vkladu
do katastra nehnuteľností... Predmetom vkladu bola len Zmluva o zabezpečení záväzkov
prevodom vlastníckeho práva, ktorá je ale zabezpečovacím prostriedkom, a jej hlavným
znakom je dočasnosť... Dohoda uzavretá 1.12.2007 nie je spôsobilá z ohľadu Katastrálneho
zákona na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností... Nakoľko žalobca v lehote
troch rokov od uzavretia Dohody podľa § 47 Občianskeho zákonníka nepodal návrh
na vklad vlastníckeho práva na základe Dohody, žalobca nenadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti a platí, že zmluvné strany od predmetnej dohody odstúpili.“.
9. Krajský súd rozsudkom č. k. 3 CoKR 1/2014-216 z 27. februára 2014 odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými i právnymi
závermi okresného súdu, pričom zdôraznil, že „v tomto prípade bola zmluva uzavretá
29.5.2007 a v tom istom roku sa celý záväzok stal splatným. Pri tomto zabezpečení záväzku
sa prevádzalo vlastníctvo (na rozdiel od záložného práva). Z uvedených dôvodov sa žalobca
v súlade s vtedy platnou právnou úpravou stal vlastníkom predmetných nehnuteľnosti...
Žalovaná v odvolaní v podstate len opakuje dôvody, ktoré už uviedla pred súdom prvého
stupňa a na ktoré správne reagoval v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa... Na záver
treba poznamenať, že žalovaná bez akýchkoľvek dokladov pochybuje o tom, či skutočne
došlo k poskytnutiu pôžičiek, a teda či nešlo o fiktívne pôžičky. Právne závery súdu prvého
stupňa sú absolútne správne.“.
10. Odvolací rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním. Jeho
prípustnosť založila na vade podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“),
pretože „odôvodnenie napadnutého rozsudku jej ako účastníčke konania nedovoľuje
posúdiť, ako súd vyložil a aplikoval zákon, akými úvahami sa spravoval pri svojom
rozhodovaní vo veci samej, ako sa vysporiadal s návrhmi a argumentáciou v podanom
odvolaní“. Argumentovala aj nesprávnym právnym posúdením veci zo strany krajského
súdu.
11. Najvyšší súd uznesením z 29. júla 2015 v konaní sp. zn. 2 Obdo 37/2014
dovolanie sťažovateľky odmietol, keď dospel k záveru, podľa ktorého „postupom
odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom...“.
K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci potom najvyšší súd už len
štandardne odkázal na stabilný právny názor, podľa ktorého tento spôsobilý dovolací dôvod
nezakladá prípustnosť podaného dovolania.
12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka na podklade rekapitulácie
skutkových okolností prípadu i relevantnej judikatúry o odôvodňovaní rozhodnutí
všeobecných súdov kritizuje, že «odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje,
že sa stotožňuje s argumentmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa, a ďalej
prezentuje svoj právny názor, avšak bez uvedenia akýchkoľvek argumentov, že podľa
právnej úpravy platnej a účinnej do 31. 12. 2007 sa pri zabezpečení záväzku, na rozdiel
od záložného práva, prevádzalo vlastníctvo, a teda veriteľ sa stal vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti... Okresný súd a v nadväznosti naň i súd odvolací a dovolací sa stotožnili
s právnym názorom, že ak od 1. 1. 2008 zákon výslovne stanovil, že veriteľ nenadobudne
právo, ktoré bolo naň dočasne prevedené, použitím výkladového pravidla argumentum
a contrario možno dovodiť, že pred 31. 12. 2007 to možné bolo... takéto odôvodnenie súdu
nemožno považovať za postačujúce pre odôvodnenie tak zásadného dôsledku, akým je strata
vlastníckeho práva... Súd prvého stupňa, a v nadväznosti naň ani odvolací súd, však
neobjasňujú, prečo sú tvrdenia a argumenty sťažovateľky nesprávne, a ako dospeli k svojim
právnym záverom, len svojvoľne konštatujú, že je to tak, ako tvrdia a uzavierajú ony...
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia sú kladené nároky nie len formálne (aby rozhodnutie
malo „akési“ odôvodnenie), ale i nároky materiálne, teda aby odôvodnenie súdneho
rozhodnutia malo i určité vlastnosti (konzistentnosť, logickosť, presvedčivosť, úplnosť –
reagovanie na všetky podstatné argumenty prednesené stranami)... Súd prvého stupňa, ako
aj súd odvolací v svojich rozhodnutiach len prezentujú isté tvrdenia bez toho, aby uviedli
ako k týmto záverom dospeli.».
6
13. Podľa sťažovateľky okresný súd ani krajský súd „v svojich rozhodnutiach
nezdôvodnili, aký význam malo v okolnostiach daného prípadu uzatvorenie Dohody zo dňa
1. 12. 2007, na základe ktorej mal veriteľ nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej stavbe.
Ak bol veriteľ presvedčený, že sa vlastníkom uvedenej stavby stal už na základe Zmluvy,
nemohli následne na neho dlžníci už vlastnícke právo previesť... Jediným logickým dôvodom
pre uzatvorenie takejto zmluvy bola, podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že veriteľ si bol
vedomý, že nadobudnutie vlastníckeho práva k stavbe na základe zmluvy nemá v danom
prípade trvalý charakter. Ani jeden zo súdov sa však s touto skutočnosťou nevysporiadal.“.
14. K argumentácii okresného súdu i krajského súdu o nepoužiteľnosti súdnej
judikatúry, na ktorú sťažovateľka v základnom konaní poukazovala, uvádza, že „v odvolaní
preukázala, že právna úprava tohto inštitútu bola v relevantnom čase totožná s právnou
úpravou platnou v Slovenskej republike. Na uvedenú skutočnosť odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia vôbec nereagoval,... Podľa názoru sťažovateľky, však postupoval
odvolací súd svojvoľne a v rozpore s ustanoveniami ust. § 219 O. s. p., nakoľko, ak
sťažovateľka vyvrátila v odvolaní tvrdenie resp. závery súdu prvého stupňa, mal súd
odvolací na túto skutočnosť reagovať, a vysvetliť, prečo sa napriek skutočnostiam
uvádzaným sťažovateľkou v odvolaní stotožňuje so závermi a argumentáciou súdu prvého
stupňa.“.
15. Sťažovateľka tiež „poukazuje na konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že
bez akýchkoľvek dôkazov pochybuje o reálnosti poskytnutých pôžičiek, pričom táto
skutočnosť by mohla mať zásadný význam pre posúdenie platnosti Zmluvy. Dovolíme si
poukázať na skutočnosť, že sťažovateľka ako žalovaná nebola povinná preukazovať
existenciu pôžičky..., a spochybnenie tejto skutočnosti je jej právom najmä v kontexte, ak
veriteľ ako žalobca vyplatenie peňažných prostriedkov dlžníkom nepreukázal tak, ako mu to
vyplýva z ust. § 120 O. s. p.... Obsahom námietky sťažovateľky, teda že nedošlo
k preukázaniu faktu, že nešlo o fiktívne pôžičky, opäť odvolací súd, ani súd prvého stupňa sa
vôbec nezaoberali.“.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 67/2017-11 zo 14. februára 2017 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie, a to v časti namietaného porušenia označených základných
práv a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu odvolacím rozsudkom krajského
súdu. Vo zvyšnej časti (smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu) sťažnosť
sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
17. Následne ústavný súd 15. marca 2017 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa
k vecnej stránke sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na stanovisko
k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.
18. Krajský súd doručil 10. apríla 2017 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil
s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti,
zdôraznil, že úpadca svoj záväzok zo zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretej 29. mája 2007 „nesplnil a nebol schopný
splniť, a preto 1.12.2007 uzavrel dohodu, ktorou v podstate len potvrdil svoju neschopnosť
zaplatiť dlh a táto dohoda neznamenala podklad pre vznik jeho vlastníckeho práva. Podľa
práva platného do 31.12.2007 vlastnícke právo v takomto prípade prešlo zo zákona
na žalobcu. Súd je totiž viazaný zákonom a nemožnosť aplikovať judikatúru označenú
žalovanou bola odôvodnená súdom prvej inštancie, s ktorou sa stotožnil i odvolací súd.
Treba poznamenať, že vlastnícke právo neprešlo na žalobcu na základe zmluvy z 1.12.2007,
ale na základe uzavretej zmluvy zo dňa 29.5.2007.“.
19. Krajský súd tiež uviedol, že sťažovateľka „vo svojich podaniach iba
pochybovala o tom, či skutočne došlo k poskytnutiu pôžičiek, avšak na svoje pochybnosti o
poskytnutí pôžičiek nepredložila žiaden dôkaz. Za takejto situácie odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu je v súlade s vtedy platným ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. a túto
skutočnosť konštatuje aj Najvyšší súd SR... V danom prípade žiadnym spôsobom nemohlo
dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, pretože rozsudok súdu prvej
inštancie tvorí s rozsudkom odvolacieho súdu jeden celok.“.
20. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 11. apríla 2017 právnemu
zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
8
21. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. mája 2017 sťažovateľka
prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania
vo veci. K veci samej opätovne zvýraznila, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretá 29. mája 2007 „neobsahuje... esenciálne
náležitosti. Chýba v nej uhradzovacia klauzula, ako jedna z podstatných náležitostí zmluvy
o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva. Predmetná Zmluva o zabezpečení
záväzku prevodom vlastníckeho práva sa javí ako právny úkon obchádzajúci zákon, je
neurčitou. Vady ktorými trpí... ju robia absolútne neplatnou. K tejto argumentácii
sťažovateľky súdy... nezaujali žiadne stanovisko okrem konštatovania, že ňou trvalo prešlo
vlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalobcu, bez odôvodnenia.“.
22. K odmietnutiu konajúcich súdov inšpirovať sa súvisiacou súdnou judikatúrou
„s ohľadom na rozdielnosť právnych úprav“ sťažovateľka nástojí, že «preukázala totožnosť
právnych úprav v ust. § 553 v oboch civilných kódexoch v znení účinnom do 31.12.2007.
Poukázala nielen na judikatúru českých súdov a to najmä na rozsudok veľkého senátu NS
ČR 31 Odo 495/2006, rozsudok NS ČR 33 Odo 188/2005, ale aj na rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR a to na rozhodnutia napr. 5 Cdo 208/2010, 1 Cdo 58/2008, 2M Cdo
2/2006... ako i nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 342/2010. Všetky uvedené rozhodnutia
boli vydané pri rozhodovaní o neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom
vlastníckeho práva poľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2007. Zhodne uvádzajú, že náš
právny poriadok nepozná prepadný záloh. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti
zmluvy vzťahujúcej sa k podmienenosti prevodu práva z dlžníka na veriteľa za účelom
zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi tzv. uhradzovacej funkcie tohto inštitútu
rozhodli v prejednávaných veciach o absolútnej neplatnosti zmlúv, poukazujúc zhodne
na ust. § 37 a § 39 OZ. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 5 Cdo 208/2010 navyše uviedol:
„Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho
základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností.“».
23. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
24. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
25. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
27. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
28. Podstatou argumentácie sťažovateľky v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku
okresného súdu i v sťažnosti doručenej ústavnému súdu bolo tvrdenie o absolútnej
neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti z 29. mája 2007,
ktorú medzi sebou uzavreli veriteľ a dlžník (v tom čase ešte nebol úpadcom). Absolútna
neplatnosť mala vyplynúť z dojednania obsiahnutého v predmetnej zmluve, podľa ktorého
„prevádzajúci prevádza na nadobúdateľa vlastnícke právo k budove na zabezpečenie
10
zabezpečovanej pohľadávky nadobúdateľa na dohodnutú dobu zabezpečenia a to
do 30.12.2012 resp. do doby zaplatenia celej zabezpečovanej pohľadávky veriteľa –
nadobúdateľa, pokiaľ sa tak stane pred 30.12.2012. V prípade, že zabezpečovaná
pohľadávka... v celom rozsahu nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená
nebude, zostáva nadobúdateľ po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez
akýchkoľvek právnych obmedzení.“.
29. Sťažovateľka k tomu v sťažnosti čiastkovo namieta, že „odvolací súd...
neprihliadol ani k samotnej judikatúre, ktorá podporovala tvrdenia sťažovateľky
o neplatnosti zmluvy“. V stanovisku k vyjadreniu krajského súdu potom dodala, že
v prechádzajúcom odseku citované ustanovenie „zodpovedá prepadnému zálohu, ktorý náš
právny poriadok nepozná a nepoznal ani podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2007“.
30. Krajský súd na odvolávku sťažovateľky na stabilnú súdnu judikatúru reagoval
tak, že sa stotožnil s postojom okresného súdu, ktorý odmietnutie predmetného argumentu
založil na tvrdení o odlišnosti právnej úpravy v Českej republike, ako aj odlišnosti
skutkového pozadia judikátov zvýrazňovaných sťažovateľkou.
31. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd po preštudovaní sťažnosti i vyjadrení
účastníkov konania zameral na skúmanie dôvodnosti argumentov krajského súdu
(resp. okresného súdu), na ktorých založil záver o nepoužiteľnosti dotknutej judikatúry
všeobecných súdov. K imanentným znakom právneho štátu totiž neodmysliteľne patrí aj
princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je i požiadavka, aby sa
na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká
odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná
rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo
analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Práve popísané
požiadavky vyjadrujúce objektívne povinnosti všeobecných súdov ako orgánov verejnej
moci sú inkorporované v subjektívnom práve sťažovateľky garantovanom čl. 46 ods. 1
ústavy, teda v jej základnom práve na súdnu ochranu.
32. Vo veci sp. zn. 1 Cdo 48/2010 najvyšší súd rozhodoval o dovolaní proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bola zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vyhodnotená ako absolútne neplatná, pretože úprava v nej obsiahnutá
nemala dočasný a zabezpečovací charakter. Veriteľ si v tejto zmluve totiž vymienil právo
ponechať si vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti a súčasne povinnosť dlžníka strpieť
nemožnosť opätovného zápisu vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prípade, že
k splneniu záväzku z úverovej zmluvy nedôjde včas. Na základe uvedených zistení odvolací
súd považoval celú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za absolútne neplatnú.
Na základe dovolania najvyšší súd najprv konštatoval, že „až do novely Občianskeho
zákonníka vykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z. bola úprava zabezpečovacieho prevodu
práva veľmi kusá (stručná)“, a preto „výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý
bol obsiahnutý v jedinom ustanovení Občianskeho zákonníka - § 553, treba urobiť
so zreteľom na zmysel a účel daného ustanovenia“. Následne najvyšší súd zdôraznil, že sa
jedná o inštitút zabezpečovací, a tak je preň „charakteristická akcesorita a subsidiarita,
sleduje osud zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza
do úvahy až vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní“. Meritórne potom
najvyšší súd judikoval, že „so zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v jeho
pôvodnej podobe, ako bol zavedený do Občianskeho zákonníka novelou – zákonom
č. 509/1991 Zb., a doterajší výklad treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného
§ 553 musí jednoznačne určovať: • zmluvné strany (účastníkov zmluvy); • záväzok, ktorý je
zabezpečovaný; • majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza; • že zmluvu uzatvárajú
účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t.j. že tu ide iba o podmienený
prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi
s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky
plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo
v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak
zo zákona zaniká); • ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú
pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu
tohto inštitútu).
Absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor
so zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom
12
prevode práva (§ 39, § 553 Občianskeho zákonníka). V súvislosti s dohodou účastníkov
ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť, že
v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie, podľa ktorého
sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho
(alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom
prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba
dojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k tzv. prepadnému zálohu
porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 2/2006
publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m. m. tiež R 20/2006).“.
33. V konaní sp. zn. 5 Cdo 208/2010 sa zas najvyšší súd v dovolacom konaní
stotožnil s posúdením spornej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva odvolacím súdom,
pretože v nej „absentujú podstatné náležitosti, viažuce sa k predmetu tohto právneho úkonu
z hľadiska... určenia spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia
zaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom sa má vykonať speňaženie zaisteného
prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník na vyplatenie rozdielu“.
34. Aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho
a obchodného kolégia v konaní sp. zn. 3 Odo 495/2006 z 15. októbra 2008 zdôraznil, že
„sankcí absolutní neplatnosti (dle § 39 obč. zák.) bude stiženo takové ujednání
o zajišťovacím převodu vlastnického práva, podle kterého sice byla sjednána rozvazovací
podmínka (pro případ řádného a včasného splnění zajištěné pohledávky), avšak prodlení
dlužníka s řádným a včasným splněním zajištěné pohledávky má přivodit ten následek, že se
věřitel bez dalšího stane (při současném zániku zajištěné pohledávky) trvalým vlastníkem
převedeného majetku“. Pritom argument okresného súdu (stotožnil sa s ním aj krajský súd)
o nepoužiteľnosti judikatúry českých súdov kvôli odlišnosti právnej úpravy je podľa názoru
ústavného súdu nedôvodný. V čase uzatvárania spornej zmluvy (29. mája 2007) bola právna
úprava zabezpečovacieho prevodu práva v Českej republike totožná s reguláciou
obsiahnutou v § 553 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení v tom období
účinnom (ďalej len „Občiansky zákonník“), identická bola i všeobecná právna úprava
platnosti právnych úkonov. Preto niet dôvodu na záver o nepoužiteľnosti judikatúry českých
súdov, zvlášť tej, ktorá je s ohľadom na povahu rozhodovacieho telesa (veľký senát) zjavne
motivovaná precedenčnou ambíciou.
35. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu je, ako už bolo uvedené
pod bodom 31, s ohľadom na okolnosti prípadu i sťažnostnú argumentáciu stelesnené
v požiadavke rešpektovania právnej istoty, konkrétne v požiadavke, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď.
36. Krajskému súdu (ani okresnému súdu) nemožno podľa názoru ústavného súdu
vytknúť nedostatočné odpovede na argumentáciu sťažovateľky založenú na odkazoch
na stabilizovanú súdnu judikatúru. Okresný súd na tieto dôvody reagoval a vysvetlil, prečo
ich pri posudzovaní sťažovateľkinej kauzy nepoužil. Krajský súd sa potom s jeho názorom
stotožnil, čo § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v tom čase pripúšťal. Sťažnostné
námietky o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tak ústavný
súd nepovažuje za dôvodné.
37. Odlišný pohľad sa však núka na vecnú stránku dôvodov, ktoré viedli krajský súd
k odmietnutiu aplikácie sťažovateľkou navrhovanej súdnej judikatúry.
38. Zmluva uzavretá 29. mája 2007 medzi veriteľom a dlžníkom obsahovala
dojednanie, podľa ktorého „v prípade, že zabezpečovaná pohľadávka... v celom rozsahu
nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená nebude, zostáva nadobúdateľ
po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez akýchkoľvek právnych obmedzení“.
39. Spoločným menovateľom rekapitulovanej súdnej judikatúry je záver, podľa
ktorého pre platnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je vzhľadom na veľmi
stručnú právnu úpravu vždy potrebné dôsledne skúmať účel konkrétnej posudzovanej
zmluvy. Preto „v rozpore s ustanovením § 553 Občianskeho zákonníka je i také dojednanie,
podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky
bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým
vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky“ (najvyšší
súd vo veci sp. zn. 1 Cdo 48/2010).
14
40. Podľa názoru ústavného súdu odmietnutie sťažovateľkou predkladanej stabilnej
judikatúry okresným súdom a následne i krajským súdom bolo nedôvodné. Hlavným
motívom tejto judikatúry je právny záver citovaný v predchádzajúcom odseku. Nejde
primárne o záver skutkový, ale o záver právny, zohľadňujúci iba také skutkové okolnosti
(popísaná podoba konkrétneho zmluvného dojednania), ktoré charakterizovali aj prípad
sťažovateľky. Z uvedených dôvodov je irelevantný záver okresného súdu (krajský súd sa
s ním stotožnil), podľa ktorého „citované a poukazované časti z judikatúry sú vytrhnuté
z kontextu bez chápania širších súvislostí zohľadňujúcich skutkovú, ako aj právnu
individuálnosť daného prípadu“.
41. Rovnako nemožno akceptovať postoj okresného súdu (nadväzne naň i krajského
súdu), podľa ktorého „žiaden z judikátov, na ktoré poukazovala žalovaná neprejednával
situáciu po splatnosti celého dlhu, ešte pred zmenenými a výrazne doplneným znením
inštitútu zabezpečenia prevodu práva od 1.1.2008 a na základe vzájomnej dohody veriteľa
a dlžníka, že sa dohodli, že veriteľ si trvale ponechá predmet zabezpečovacieho práva“.
Takto poňatý pohľad sa pokúša vykresliť odlišnosť sťažovateľkinej veci kvôli obsahu
dohody uzavretej 1. decembra 2007, vôbec však nereflektuje problém (ne)platnosti samotnej
zmluvy z 29. mája 2007, ktorá obsahovala ustanovenie judikatúrou kritizované.
42. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil, že okresný súd
i krajský súd bez akceptovateľných dôvodov nerešpektovali ustálenú judikatúru
všeobecných súdov týkajúcu sa posudzovania dojednania obsiahnutého v zmluve z 29. mája
2007, podľa ktorého sa mal veriteľ pre prípad nesplnenia zabezpečeného dlhu stať trvalým
vlastníkom predmetu zabezpečenia. Stabilizovaná súdna judikatúra poukazuje na rozpor
takého zmluvného dojednania s prioritným účelom zabezpečovacieho prostriedku
regulovaného v § 553 Občianskeho zákonníka, a tým aj na jeho rozpor s § 39 Občianskeho
zákonníka. Dôvody, ktoré okresný súd sformuloval a krajský súd ich akceptoval, sú
nepriliehavé a skonštruované tak, aby bola naplnená formálna požiadavka pre odklon
od stabilnej rozhodovacej praxe. Podľa názoru ústavného súdu však preskúmavaným
dôvodom všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľkinej veci chýbal materiálny základ,
preto nemohli slúžiť ako prípustný dôvod pre odchýlenie sa od stabilizovanej súdnej
judikatúry. Použitím týchto dôvodov krajský súd narušil legitímne očakávania
sťažovateľky, jej právnu istotu a v dôsledku toho zasiahol do jej základného práva na súdnu
ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy i do jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
43. Intenzitu zásahu do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a i do jej práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru podstatne zvýrazňuje i druhý
problémový faktor identifikovaný ústavným súdom pri prieskume napadnutého rozhodnutia
krajského súdu.
44. Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy),
pri uplatnení svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže materiálne nahrádzať
hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých sústava je od ústavného
súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj stabilne judikovaný
právny názor, podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis
mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
45. A contrario teda ústavný súd výnimočne, za splnenia podmienok uvedených
v judikatúre citovanej v predchádzajúcom odseku môže hodnotenie dôkazov vykonané
všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak výlučne
v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o tzv. ústavnej sťažnosti
dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo ústava nedovoľuje.
46. V popísaných rámcoch sa ústavný súd zameral na hodnotenie dôkazov krajským
súdom. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa totiž
podstatným spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré
musí zodpovedať § 191 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (v čase rozhodovania krajského súdu a okresného súdu § 132
Občianskeho súdneho poriadku). Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia
dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné
(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je
16
nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň
nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením
spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania (I. ÚS 211/2012,
47. V posudzovanej veci krajský súd riešil skutkový stav vyznačujúci sa uzavretím
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva 29. mája 2007, v ktorej sa splatnosť
zabezpečovanej pohľadávky určila k 30. decembru 2012, ako aj uzavretím „Dohody“
z 1. decembra 2007, v ktorej dlžník (ako strana zmluvy uzavretej 29. mája 2007)
s predstihom piatich rokov pred pôvodne dojednaným termínom splatnosti vyhlásil, že „nie
je schopný vrátiť dlh z poskytnutých pôžičiek vrátane jej príslušenstva v celom rozsahu
a nevrátil by ich ani do 30.12.2012“.
48. Z hľadiska hodnotenia okolností, ktoré vyšli počas konania najavo, je rovnako
neprehliadnuteľnou skutočnosť, že pôvodní dlžníci z poskytnutých pôžičiek boli
spoločníkmi a konateľmi úpadcu. Prevzatie uznaných dlhov z pôžičiek sa teda realizovalo
zmluvne medzi , , ,
ako fyzickými osobami (pôvodní dlžníci) a úpadcom (nový dlžník), ktorého
spoločníkmi a konateľmi v tom čase boli tie isté fyzické osoby. Pri takomto prevzatí dlhu
došlo navyše aj k jeho uznaniu, čo má nepochybne vplyv na rozloženie dôkazného bremena
pri prípadnom spochybňovaní existencie hlavného záväzkovo-právneho vzťahu (pôžičky).
49. Okresný súd a krajský súd pri hodnotení dôkazov venovali pozornosť tomu, či
k prevodu vlastníckeho práva na veriteľa došlo a či k nemu došlo už zmluvou z 29. mája
2007. Rovnako analyzovali katastrálne súvislosti realizácie zmluvných vzťahov. To sú však
otázky sekundárneho významu z pohľadu vyhodnotenia argumentácie sťažovateľky
spochybňujúcej platnosť zmluvy z 29. mája 2007. Povinnosť konajúceho všeobecného súdu
plynúca zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, a to povinnosť prihliadnuť starostlivo
na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku), pritom
nemôže byť v prostredí civilného procesu vyznačujúceho sa zásadou formálnej pravdy
interpretovaná ako povinnosť súdu ignorovať takú možnosť hodnotenia vykonaných
dôkazov, ktorú účastník konania explicitne v konaní nepredniesol. Napokon, na absolútnu
neplatnosť zmluvy (právneho úkonu), a teda nepochybne aj skutkových okolností plynúcich
z riadne vykonaného dokazovania a vedúcich k jej vysloveniu, je konajúci všeobecný súd
povinný prihliadať ex offo.
50. Ak teda okresný súd i krajský súd s ohľadom na ustálenú judikatúru týkajúcu sa
(ne)platnosti zmlúv o zabezpečovacom prevode práva boli povinné skúmať účel zmluvy
z 29. mája 2007 i jej jednotlivých ustanovení, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia
dôkazov, nepochybne tak boli povinné robiť so zreteľom na obsah a časové okolnosti
uzavretia „Dohody“ z 1. decembra 2007, ako aj na personálne prepojenia pôvodných
dlžníkov a úpadcu ako nového dlžníka, ktorému svedčalo vlastnícke právo k predmetu
zabezpečenia. Ústavný súd si uvedomuje, že tieto skutočnosti nemusia byť všeobecným
súdom samy osebe vyhodnotiteľné ako také, ktoré spochybňujú účel spornej zmluvy
z 29. mája 2007, a tým aj jej platnosť. Ústavou vyžadovaná kvalita súdnej ochrany si však
prostredníctvom zásady voľného hodnotenia dôkazov vyžaduje, aby všeobecný súd k týmto
okolnostiam prihliadol a pojal ich do komplexného vyhodnotenia skutkového obrazu
prerokúvanej kauzy. To okresný súd i krajský súd ignorovali.
51. Z citovanej stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov vyplýva,
že pri rešpektovaní právnej istoty sťažovateľky malo byť už samotné ustanovenie zmluvy
z 29. mája 2007, podľa ktorého „V prípade, že zabezpečovaná pohľadávka... v celom
rozsahu nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená nebude, zostáva
nadobúdateľ po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez akýchkoľvek právnych
obmedzení“, vyhodnotené ako neplatné. Ak však po pol roku od uzavretia zabezpečovacej
zmluvy a súčasne päť rokov pred pôvodne dojednanou dobou splatnosti celého dlhu nový
dlžník (u ktorého spoločníkmi a konateľmi boli pôvodní dlžníci) vyhlásil, že dlh
v stanovenej dobe nesplatí, a preto sa veriteľ stáva výlučným vlastníkom predmetu
zabezpečenia, významne to dopĺňa skutkový obraz prerokúvanej veci z hľadiska posúdenia
danosti zabezpečovacieho účelu zmluvy z 29. mája 2007, a tým aj jej platnosti ako celku
(§ 39 Občianskeho zákonníka). Dohoda z 1. decembra 2007 uzavretá v čase, keď už
novelizácia Občianskeho zákonníka explicitne formulujúca požiadavky na obsah zmluvy
o zabezpečovacom prevode práva bola platná (ale ešte neúčinná), sa takto dostáva
18
do pozície účelového vyhlásenia motivovaného iba snahou zabrániť v prípadnom budúcom
spore konštatovaniu absolútnej neplatnosti zmluvy z 29. mája 2007.
52. Stabilná judikatúra všeobecných súdov celkom jednoznačne vychádza z premisy,
podľa ktorej je pre ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva (v právnom stave účinnom do 31. decembra 2007) rozhodujúce rešpektovanie jej
prioritného zabezpečovacieho účelu.
53. Okresný súd, ako aj krajský súd porušili v čase ich rozhodovania účinný § 132
Občianskeho súdneho poriadku, pretože síce z hľadiska formálnych požiadaviek
na odôvodnenie ich rozhodnutí venovali sťažovateľkiným námietkam primeranú pozornosť,
ignorovali však zreteľné skutkové okolnosti (body 47 a 48) spochybňujúce skutočný zámer
kontrahentov pri uzatváraní zmluvy z 29. mája 2007. Len pojatie týchto okolností
do procesu vyhodnocovania ostatných dôkazov, a tým do komplexného zhodnotenia
skutkového obrazu prerokúvanej veci, mohlo vytvoriť potrebný skutkový základ
pre objektívne a spravodlivé právne posúdenie sporu a následne aj pre ústavne
akceptovateľné rozhodnutie vo veci samej.
54. Aj napriek tomu, že ústavný súd nie je nadaný oprávnením vyhodnocovať dôkazy
v spore pred všeobecným súdom, pri poskytovaní ústavno-súdnej ochrany základnému
právu na súdnu ochranu nemôže ignorovať také zistenia plynúce z dostupných podkladov,
ktoré majú dôkazný potenciál spochybniť skutkové uzávery tvoriace podklad napadnutého
rozhodnutia všeobecného súdu.
55. V sťažovateľkinej veci bolo predbežnou úlohou oboch súdov (okresného súdu
i krajského súdu) posúdiť platnosť zmluvy z 29. mája 2007, ktorú sťažovateľka pri svojej
procesnej obrane spochybňovala. Zo štandardizovanej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov odrážajúcej v tom čase veľmi stručnú právnu úpravu zabezpečovacieho prevodu
práva je nepochybné, že pri zodpovedaní sťažovateľkou nastolenej otázky bolo potrebné,
aby okresný súd i krajský súd dôsledne skúmali, čo bolo skutočným účelom zmluvy
z 29. mája 2007, a to aj vo svetle dohody uzavretej krátko na to (1. decembra 2007),
ktorá v podstate čo do obsahu slúžila iba konštatovaniu splnenia pôvodnej zmluvnej
podmienky zakladajúcej podľa prejavenej vôle zmluvných strán trvalé nadobudnutie
vlastníckeho práva k predmetu zabezpečenia. Pritom rovnako bolo ich povinnosťou vziať
do úvahy aj skutočnosť personálnych väzieb medzi pôvodnými dlžníkmi a novým
dlžníkom.
56. Okresný súd i krajský súd však ponechali rekapitulované skutkové fakty
nepovšimnuté a ostatné skutkové zistenia vyhodnotili bez prihliadnutia na tieto zjavné
skutočnosti. Súčasne na podklade irelevantných dôvodov odmietli pojať do procesu
právneho hodnotenia veci stabilnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov o dopade
zmluvných dojednaní takého typu, aké sa vyskytli aj v preskúmavanej zmluve z 29. mája
2007, na skutočný účel zabezpečovacej zmluvy a nadväzne aj na jej platnosť. V oboch
kritizovaných rovinách je preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu zavŕšením ústavne
nedovoleného formalizmu v procese hodnotenia dôkazov, ako aj pri zdôvodňovaní
odmietnutia stabilnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov.
57. Obe vytknuté pochybenia zasahujú podľa názoru ústavného súdu do základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu i do jej práva na spravodlivé súdne konanie tak
intenzívne, že si to vyžaduje intervenciu zo strany ústavného súdu. Sťažovateľkina vec,
a predovšetkým jej právne relevantný výsledok, sa totiž v dôsledku konštatovaných vád
dostali do polohy neobjektívnosti a ústavne významnej nespravodlivosti. Ústavný súd preto
vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva
na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom krajského súdu (bod 1 výroku tohto
nálezu).
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1
ústavy) a práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu)
58. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
59. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
20
60. V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré v záujme poskytnutia
účinnej ústavno-súdnej ochrany musí viesť k zrušeniu rozsudku krajského súdu (časť
III. odôvodnenia tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu
(II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal
s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti
nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych
hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.
Prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej
moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý
zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu
namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri
napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).
III.
61. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste
využitie právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a zrušiť sťažnosťou atakovaný rozsudok
krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).
62. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci
vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom
ústavného súdu.
63. Po vrátení veci bude potrebné, aby krajský súd v rámci rozhodovania o podanom
odvolaní opätovne preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu z pohľadu odvolacej
námietky sťažovateľky o neplatnosti zmluvy uzavretej 29. mája 2007. Osobitnú pozornosť
bude pri tom potrebné venovať dôvodom, pre ktoré okresný súd odmietol argumentáciu
sťažovateľky založenú na stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov o účele
zabezpečovacieho prevodu práva a jeho vplyve na skúmanie platnosti dojednaní
obsiahnutých v zabezpečovacích zmluvách i o jeho vplyve na platnosť takýchto zmlúv.
Rovnako bude povinnosťou krajského súdu preskúmať závery okresného súdu o platnosti
sťažovateľkou kritizovanej zmluvy cez prizmu súladu prvostupňového vyhodnotenia
skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, so zásadou voľného hodnotenia dôkazov tak, aby
do procesu hodnotenia dôkazov v ich vzájomných súvislostiach boli pojaté všetky tie
skutkové poznatky, ktoré majú dopad na posúdenie skutočného účelu zmluvy z 29. mája
2007.
IV.
64. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
65. Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 284,08 € za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia,
podanie sťažnosti).
66. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti
považoval za potrebné vyhovieť sťažovateľke a priznať jej náhradu trov konania za dva
úkony právnej služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu
zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému
súdu 3. mája 2017 totiž sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedla
žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne
ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
67. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 1
ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
22
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
68. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11
ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 €
pre úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €
a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.
69. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, keďže však v sťažnosti uplatnený
nárok bol nižší, priznal jej ústavný súd náhradu trov konania v sume 284,08 € (bod 3 výroku
tohto nálezu). Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky
(§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
70. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť
dňom jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2017