Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 67/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť , , správkyne konkurznej

podstaty , , zastúpenej advokátom

, Advokátska kancelária, , vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky v spojení s , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -216 z 27. februára 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo , správkyne konkurznej podstaty

, na súdnu ochranu zaručené a jej

právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -216

z 27. februára 2014 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -216 z 27. februára

2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť ,

správkyni konkurznej podstaty , trovy konania v sume 284,08 €

(slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jej právneho zástupcu,

, , do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti , správkyne konkurznej podstaty

, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2015 doručená sťažnosť , , správkyne konkurznej

podstaty , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného od. 1

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné

užívanie majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -216 z 27. februára 2014

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. júla

2015 v konaní sp. zn. .

2. Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa

konkurznej podstaty spoločnosti , (ďalej len

„úpadca“ alebo „dlžník“), vystupovala ako žalovaná v konaní o vylúčenie nehnuteľnej veci

zo súpisu majetku úpadcu vedenom pod sp. zn. na Okresnom súde Košice I

(ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu ,

(ďalej len „veriteľ“ alebo „žalobca“).

2

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -174 z 26. septembra 2013 vylúčil

spornú nehnuteľnosť (stavba autoservisu) zo súpisu majetku úpadcu. Poukázal

na skutočnosť, že úpadca a veriteľ uzavreli 29. mája 2007 zmluvu o zabezpečení záväzku

prevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, a to do 30. decembra 2012, resp.

do doby zaplatenia celej zabezpečovanej pohľadávky, ktorá spočívala v povinnosti úpadcu

vrátiť pôžičky poskytnuté veriteľom fyzickým osobám (spoločníci úpadcu), s ktorými

úpadca i veriteľ uzavreli 29. mája 2007 zmluvu o prevzatí uznaných dlhov. Ňou úpadca

prebral na seba dlhy pôvodných dlžníkov voči veriteľovi a uznal svoj dlh voči nemu

„v celkovej výške istiny 47.402.000 Sk s príslušenstvom a tento sa zaväzuje zaplatiť

v pravidelných mesačných splátkach so splatnosťou prvej splátky počnúc 30.5.2007, pričom

celý dlh t. j. celá istina spolu so všetkým príslušenstvom má byť splatených najneskôr

do 30.12.2012“. Následne úpadca uzavrel 1. decembra 2007 s veriteľom dohodu, v ktorej

deklaroval, že „nie je schopný vrátiť dlh z poskytnutých pôžičiek vrátane jej príslušenstva

v celom rozsahu a nevrátil by ich ani do 30.12.2012“, preto „sa zmluvné strany dohodli, že

veriteľ uzavretím tejto Dohody zostáva výlučným vlastníkom budovy, ktorú nadobudol

na základe Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 29.5.2007 a to bez

akýchkoľvek tiarch a obmedzení jeho vlastníckeho práva“.

4. Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu, okresný súd poukázal na stručnosť

právnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva účinnej do 31. decembra 2007, ktorá

„neriešila situáciu, čo s predmetom zabezpečenia záväzku prevodom práva v prípade, ak

dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas“. Vyslovil názor, podľa ktorého „pred prijatím

novej právnej úpravy bolo možné nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu

zabezpečenia záväzku prevodom práva a teda nadobudnutie trvalého vlastníckeho práva“.

Na základe zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva uzatvorenej

29. mája 2007 došlo rozhodnutím orgánu správy katastra zo 6. júna 2007 ku vkladu

vlastníckeho práva v prospech veriteľa, preto po uzatvorení dohody z 1. decembra 2007

nebolo podľa názoru okresného súdu potrebné podávať ešte raz návrh na vklad vlastníckeho

práva do katastra nehnuteľností.

5. Okresný súd odkázal i na publikované právne názory legislatívno-právneho odboru

Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky týkajúce sa spornej otázky,

podľa ktorých „zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti, ktoré vznikli

(vklad bol povolený) do 1.1.2008, ale ešte nenastala splatnosť pohľadávky je potrebné

posudzovať podľa súčasnej právnej úpravy. Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva

k nehnuteľnosti, ktoré vznikli do 1.1.2008 a aj nastala splatnosť pohľadávky sa riadia podľa

predchádzajúcej právnej úpravy. To znamená, že veriteľ sa stáva vlastníkom bez ďalšieho

právneho úkonu.“.

6. Sťažovateľkinu protiargumentáciu založenú na odkazoch na judikatúru českých

súdov okresný súd neakceptoval, lebo „úprava zabezpečovacieho prevodu v Českej

republike nie je úplne totožná s právnou úpravou inštitútu zabezpečovacieho prevodu

v Slovenskej republike. Citované a poukazované časti z judikatúry sú vytrhnuté z kontextu

bez chápania širších súvislostí zohľadňujúcich skutkovú, ako aj právnu individuálnosť

daného prípadu. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že žiaden z judikátov, na ktoré

poukazovala žalovaná neprejednával situáciu po splatnosti celého dlhu, ešte pred

zmenenými a výrazne doplneným znením inštitútu zabezpečenia prevodu práva od 1.1.2008

a na základe vzájomnej dohody veriteľa a dlžníka, že sa dohodli, že veriteľ si trvale ponechá

predmet zabezpečovacieho práva.“.

7. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom

navrhovala jeho zmenu v zmysle zamietnutia žaloby a navrhla tiež vysloviť absolútnu

neplatnosť zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva z 29. mája 2007. Formulovala

právny názor, podľa ktorého „titulom, na základe ktorého bol na list vlastníctva... zapísaný

žalobca je zabezpečovací prostriedok. Platná právna úprava v čase uzavretia Zmluvy

a súdna prax to jasne potvrdzujú. Pri výklade zabezpečenia záväzku prevodom práva je

potrebné mať na zreteli zmysel a účel daného inštitútu... Zmluva z 29.5.2007 je neplatným

právnym úkonom..., pretože obchádza zákon a odporuje jeho účelu. Zmluva o zabezpečení

záväzku prevodom práva ako zabezpečovací prostriedok nemôže obsahovať ustanovenia

o trvalom nadobudnutí nehnuteľnosti, keďže takýto právny úkon by odporoval zákonu

a obchádzal ho.“. Zdôraznila, že „zmluva,... v čl. IV bod 3. obsahuje ustanovenie, že

pre prípad nesplnenia pohľadávky, ktorá je touto zmluvou zabezpečená, sa veriteľ stane

trvalým vlastníkom nehnuteľnosti, čo je dojednanie o prepadnom zálohu, ktorý náš právny

poriadok nepripúšťa a spôsobuje absolútnu neplatnosť tohto ustanovenia.“.

4

8. Napokon sťažovateľka dôvodila, že „k prevodu vlastníckeho práva nemohlo dôjsť

ani na základe dohody, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným 1.12.2007. Dohoda, ktorou sa

úpadca vzdal svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je bezpochyby právnym úkonom,

ide v podstate o zmluvu nazvanú dohoda... Dohoda nebola nikdy predmetom vkladu

do katastra nehnuteľností... Predmetom vkladu bola len Zmluva o zabezpečení záväzkov

prevodom vlastníckeho práva, ktorá je ale zabezpečovacím prostriedkom, a jej hlavným

znakom je dočasnosť... Dohoda uzavretá 1.12.2007 nie je spôsobilá z ohľadu Katastrálneho

zákona na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností... Nakoľko žalobca v lehote

troch rokov od uzavretia Dohody podľa nepodal návrh

na vklad vlastníckeho práva na základe Dohody, žalobca nenadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti a platí, že zmluvné strany od predmetnej dohody odstúpili.“.

9. Krajský súd rozsudkom č. k. -216 z 27. februára 2014 odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými i právnymi

závermi okresného súdu, pričom zdôraznil, že „v tomto prípade bola zmluva uzavretá

29.5.2007 a v tom istom roku sa celý záväzok stal splatným. Pri tomto zabezpečení záväzku

sa prevádzalo vlastníctvo (na rozdiel od záložného práva). Z uvedených dôvodov sa žalobca

v súlade s vtedy platnou právnou úpravou stal vlastníkom predmetných nehnuteľnosti...

Žalovaná v odvolaní v podstate len opakuje dôvody, ktoré už uviedla pred súdom prvého

stupňa a na ktoré správne reagoval v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa... Na záver

treba poznamenať, že žalovaná bez akýchkoľvek dokladov pochybuje o tom, či skutočne

došlo k poskytnutiu pôžičiek, a teda či nešlo o fiktívne pôžičky. Právne závery súdu prvého

stupňa sú absolútne správne.“.

10. Odvolací rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním. Jeho

prípustnosť založila na vade podľa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

pretože „odôvodnenie napadnutého rozsudku jej ako účastníčke konania nedovoľuje

posúdiť, ako súd vyložil a aplikoval zákon, akými úvahami sa spravoval pri svojom

rozhodovaní vo veci samej, ako sa vysporiadal s návrhmi a argumentáciou v podanom

odvolaní“. Argumentovala aj nesprávnym právnym posúdením veci zo strany krajského

súdu.

11. Najvyšší súd uznesením z 29. júla 2015 v konaní sp. zn.

dovolanie sťažovateľky odmietol, keď dospel k záveru, podľa ktorého „postupom

odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti účastníkom konania konať pred súdom...“.

K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci potom najvyšší súd už len

štandardne odkázal na stabilný právny názor, podľa ktorého tento spôsobilý dovolací dôvod

nezakladá prípustnosť podaného dovolania.

12. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka na podklade rekapitulácie

skutkových okolností prípadu i relevantnej judikatúry o odôvodňovaní rozhodnutí

všeobecných súdov kritizuje, že «odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje,

že sa stotožňuje s argumentmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa, a ďalej

prezentuje svoj právny názor, avšak bez uvedenia akýchkoľvek argumentov, že podľa

právnej úpravy platnej a účinnej do 31. 12. 2007 sa pri zabezpečení záväzku, na rozdiel

od záložného práva, prevádzalo vlastníctvo, a teda veriteľ sa stal vlastníkom predmetnej

nehnuteľnosti... Okresný súd a v nadväznosti naň i súd odvolací a dovolací sa stotožnili

s právnym názorom, že ak od 1. 1. 2008 zákon výslovne stanovil, že veriteľ nenadobudne

právo, ktoré bolo naň dočasne prevedené, použitím výkladového pravidla argumentum

a contrario možno dovodiť, že pred 31. 12. 2007 to možné bolo... takéto odôvodnenie súdu

nemožno považovať za postačujúce pre odôvodnenie tak zásadného dôsledku, akým je strata

vlastníckeho práva... Súd prvého stupňa, a v nadväznosti naň ani odvolací súd, však

neobjasňujú, prečo sú tvrdenia a argumenty sťažovateľky nesprávne, a ako dospeli k svojim

právnym záverom, len svojvoľne konštatujú, že je to tak, ako tvrdia a uzavierajú ony...

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia sú kladené nároky nie len formálne (aby rozhodnutie

malo „akési“ odôvodnenie), ale i nároky materiálne, teda aby odôvodnenie súdneho

rozhodnutia malo i určité vlastnosti (konzistentnosť, logickosť, presvedčivosť, úplnosť –

reagovanie na všetky podstatné argumenty prednesené stranami)... Súd prvého stupňa, ako

aj súd odvolací v svojich rozhodnutiach len prezentujú isté tvrdenia bez toho, aby uviedli

ako k týmto záverom dospeli.».

6

13. Podľa sťažovateľky okresný súd ani krajský súd „v svojich rozhodnutiach

nezdôvodnili, aký význam malo v okolnostiach daného prípadu uzatvorenie Dohody zo dňa

1. 12. 2007, na základe ktorej mal veriteľ nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej stavbe.

Ak bol veriteľ presvedčený, že sa vlastníkom uvedenej stavby stal už na základe Zmluvy,

nemohli následne na neho dlžníci už vlastnícke právo previesť... Jediným logickým dôvodom

pre uzatvorenie takejto zmluvy bola, podľa názoru sťažovateľky skutočnosť, že veriteľ si bol

vedomý, že nadobudnutie vlastníckeho práva k stavbe na základe zmluvy nemá v danom

prípade trvalý charakter. Ani jeden zo súdov sa však s touto skutočnosťou nevysporiadal.“.

14. K argumentácii okresného súdu i krajského súdu o nepoužiteľnosti súdnej

judikatúry, na ktorú sťažovateľka v základnom konaní poukazovala, uvádza, že „v odvolaní

preukázala, že právna úprava tohto inštitútu bola v relevantnom čase totožná s právnou

úpravou platnou v Slovenskej republike. Na uvedenú skutočnosť odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia vôbec nereagoval,... Podľa názoru sťažovateľky, však postupoval

odvolací súd svojvoľne a v rozpore s ustanoveniami ust. , nakoľko, ak

sťažovateľka vyvrátila v odvolaní tvrdenie resp. závery súdu prvého stupňa, mal súd

odvolací na túto skutočnosť reagovať, a vysvetliť, prečo sa napriek skutočnostiam

uvádzaným sťažovateľkou v odvolaní stotožňuje so závermi a argumentáciou súdu prvého

stupňa.“.

15. Sťažovateľka tiež „poukazuje na konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že

bez akýchkoľvek dôkazov pochybuje o reálnosti poskytnutých pôžičiek, pričom táto

skutočnosť by mohla mať zásadný význam pre posúdenie platnosti Zmluvy. Dovolíme si

poukázať na skutočnosť, že sťažovateľka ako žalovaná nebola povinná preukazovať

existenciu pôžičky..., a spochybnenie tejto skutočnosti je jej právom najmä v kontexte, ak

veriteľ ako žalobca vyplatenie peňažných prostriedkov dlžníkom nepreukázal tak, ako mu to

vyplýva z ust. ... Obsahom námietky sťažovateľky, teda že nedošlo

k preukázaniu faktu, že nešlo o fiktívne pôžičky, opäť odvolací súd, ani súd prvého stupňa sa

vôbec nezaoberali.“.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -11 zo 14. februára 2017 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie, a to v časti namietaného porušenia označených základných

práv a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu odvolacím rozsudkom krajského

súdu. Vo zvyšnej časti (smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu) sťažnosť

sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

17. Následne ústavný súd 15. marca 2017 vyzval krajský súd na vyjadrenie sa

k vecnej stránke sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na stanovisko

k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

18. Krajský súd doručil 10. apríla 2017 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil

s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti,

zdôraznil, že úpadca svoj záväzok zo zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretej 29. mája 2007 „nesplnil a nebol schopný

splniť, a preto 1.12.2007 uzavrel dohodu, ktorou v podstate len potvrdil svoju neschopnosť

zaplatiť dlh a táto dohoda neznamenala podklad pre vznik jeho vlastníckeho práva. Podľa

práva platného do 31.12.2007 vlastnícke právo v takomto prípade prešlo zo zákona

na žalobcu. Súd je totiž viazaný zákonom a nemožnosť aplikovať judikatúru označenú

žalovanou bola odôvodnená súdom prvej inštancie, s ktorou sa stotožnil i odvolací súd.

Treba poznamenať, že vlastnícke právo neprešlo na žalobcu na základe zmluvy z 1.12.2007,

ale na základe uzavretej zmluvy zo dňa 29.5.2007.“.

19. Krajský súd tiež uviedol, že sťažovateľka „vo svojich podaniach iba

pochybovala o tom, či skutočne došlo k poskytnutiu pôžičiek, avšak na svoje pochybnosti o

poskytnutí pôžičiek nepredložila žiaden dôkaz. Za takejto situácie odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu je v súlade s vtedy platným ustanovením a túto

skutočnosť konštatuje aj Najvyšší súd SR... V danom prípade žiadnym spôsobom nemohlo

dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, pretože rozsudok súdu prvej

inštancie tvorí s rozsudkom odvolacieho súdu jeden celok.“.

20. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 11. apríla 2017 právnemu

zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

8

21. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 3. mája 2017 sťažovateľka

prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania

vo veci. K veci samej opätovne zvýraznila, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretá 29. mája 2007 „neobsahuje... esenciálne

náležitosti. Chýba v nej uhradzovacia klauzula, ako jedna z podstatných náležitostí zmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva. Predmetná Zmluva o zabezpečení

záväzku prevodom vlastníckeho práva sa javí ako právny úkon obchádzajúci zákon, je

neurčitou. Vady ktorými trpí... ju robia absolútne neplatnou. K tejto argumentácii

sťažovateľky súdy... nezaujali žiadne stanovisko okrem konštatovania, že ňou trvalo prešlo

vlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalobcu, bez odôvodnenia.“.

22. K odmietnutiu konajúcich súdov inšpirovať sa súvisiacou súdnou judikatúrou

„s ohľadom na rozdielnosť právnych úprav“ sťažovateľka nástojí, že «preukázala totožnosť

právnych úprav v ust. § 553 v oboch civilných kódexoch v znení účinnom do 31.12.2007.

Poukázala nielen na judikatúru českých súdov a to najmä na rozsudok veľkého senátu NS

ČR , rozsudok NS ČR , ale aj na rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR a to na rozhodnutia napr. , , 2M Cdo

2/2006... ako i nález Ústavného súdu SR sp. zn. . Všetky uvedené rozhodnutia

boli vydané pri rozhodovaní o neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom

vlastníckeho práva poľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2007. Zhodne uvádzajú, že náš

právny poriadok nepozná prepadný záloh. V dôsledku absencie podstatnej náležitosti

zmluvy vzťahujúcej sa k podmienenosti prevodu práva z dlžníka na veriteľa za účelom

zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi tzv. uhradzovacej funkcie tohto inštitútu

rozhodli v prejednávaných veciach o absolútnej neplatnosti zmlúv, poukazujúc zhodne

na ust. a . Najvyšší súd SR v rozhodnutí navyše uviedol:

„Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak na jeho

základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností.“».

23. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

24. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

25. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

27. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

28. Podstatou argumentácie sťažovateľky v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku

okresného súdu i v sťažnosti doručenej ústavnému súdu bolo tvrdenie o absolútnej

neplatnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnosti z 29. mája 2007,

ktorú medzi sebou uzavreli veriteľ a dlžník (v tom čase ešte nebol úpadcom). Absolútna

neplatnosť mala vyplynúť z dojednania obsiahnutého v predmetnej zmluve, podľa ktorého

„prevádzajúci prevádza na nadobúdateľa vlastnícke právo k budove na zabezpečenie

10

zabezpečovanej pohľadávky nadobúdateľa na dohodnutú dobu zabezpečenia a to

do 30.12.2012 resp. do doby zaplatenia celej zabezpečovanej pohľadávky veriteľa –

nadobúdateľa, pokiaľ sa tak stane pred 30.12.2012. V prípade, že zabezpečovaná

pohľadávka... v celom rozsahu nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená

nebude, zostáva nadobúdateľ po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez

akýchkoľvek právnych obmedzení.“.

29. Sťažovateľka k tomu v sťažnosti čiastkovo namieta, že „odvolací súd...

neprihliadol ani k samotnej judikatúre, ktorá podporovala tvrdenia sťažovateľky

o neplatnosti zmluvy“. V stanovisku k vyjadreniu krajského súdu potom dodala, že

v prechádzajúcom odseku citované ustanovenie „zodpovedá prepadnému zálohu, ktorý náš

právny poriadok nepozná a nepoznal ani podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2007“.

30. Krajský súd na odvolávku sťažovateľky na stabilnú súdnu judikatúru reagoval

tak, že sa stotožnil s postojom okresného súdu, ktorý odmietnutie predmetného argumentu

založil na tvrdení o odlišnosti právnej úpravy v Českej republike, ako aj odlišnosti

skutkového pozadia judikátov zvýrazňovaných sťažovateľkou.

31. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd po preštudovaní sťažnosti i vyjadrení

účastníkov konania zameral na skúmanie dôvodnosti argumentov krajského súdu

(resp. okresného súdu), na ktorých založil záver o nepoužiteľnosti dotknutej judikatúry

všeobecných súdov. K imanentným znakom právneho štátu totiž neodmysliteľne patrí aj

princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je i požiadavka, aby sa

na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká

odpoveď (napr. , a ). Diametrálne odlišná

rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je

ústavne neudržateľná (m. m. , , ). Práve popísané

požiadavky vyjadrujúce objektívne povinnosti všeobecných súdov ako orgánov verejnej

moci sú inkorporované v subjektívnom práve sťažovateľky garantovanom čl. 46 ods. 1

, teda v jej základnom práve na súdnu ochranu.

32. Vo veci sp. zn. najvyšší súd rozhodoval o dovolaní proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bola zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti vyhodnotená ako absolútne neplatná, pretože úprava v nej obsiahnutá

nemala dočasný a zabezpečovací charakter. Veriteľ si v tejto zmluve totiž vymienil právo

ponechať si vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti a súčasne povinnosť dlžníka strpieť

nemožnosť opätovného zápisu vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prípade, že

k splneniu záväzku z úverovej zmluvy nedôjde včas. Na základe uvedených zistení odvolací

súd považoval celú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za absolútne neplatnú.

Na základe dovolania najvyšší súd najprv konštatoval, že „až do novely Občianskeho

bola úprava zabezpečovacieho prevodu

práva veľmi kusá (stručná)“, a preto „výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý

bol obsiahnutý v jedinom ustanovení - , treba urobiť

so zreteľom na zmysel a účel daného ustanovenia“. Následne najvyšší súd zdôraznil, že sa

jedná o inštitút zabezpečovací, a tak je preň „charakteristická akcesorita a subsidiarita,

sleduje osud zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus prichádza

do úvahy až vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní“. Meritórne potom

najvyšší súd judikoval, že „so zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v jeho

pôvodnej podobe, ako bol zavedený do novelou – zákonom

č. , a doterajší výklad treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného

§ 553 musí jednoznačne určovať: • zmluvné strany (účastníkov zmluvy); • záväzok, ktorý je

zabezpečovaný; • majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza; • že zmluvu uzatvárajú

účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t.j. že tu ide iba o podmienený

prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi

s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky

plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca účinnosť a právo

v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na veriteľa tak

zo zákona zaniká); • ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú

pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu

tohto inštitútu).

Absencia niektorej z týchto podstatných (esenciálnych) zložiek alebo jej rozpor

so zákonom má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej zmluvy o zabezpečovacom

12

prevode práva (, ). V súvislosti s dohodou účastníkov

ohľadne uhradzovacej funkcie zabezpečovacieho prevodu práva treba zdôrazniť, že

v rozpore s ustanovením je i také dojednanie, podľa ktorého

sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho

(alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým vlastníkom

prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky, teda obdoba

dojednania o tzv. prepadnom zálohu, čo je práve daný prípad (k tzv. prepadnému zálohu

porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009, m. m. tiež R 20/2006).“.

33. V konaní sp. zn. sa zas najvyšší súd v dovolacom konaní

stotožnil s posúdením spornej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva odvolacím súdom,

pretože v nej „absentujú podstatné náležitosti, viažuce sa k predmetu tohto právneho úkonu

z hľadiska... určenia spôsobu, ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia

zaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom sa má vykonať speňaženie zaisteného

prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník na vyplatenie rozdielu“.

34. Aj Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku veľkého senátu občianskoprávneho

a obchodného kolégia v konaní sp. zn. z 15. októbra 2008 zdôraznil, že

„sankcí absolutní neplatnosti (dle § 39 obč. zák.) bude stiženo takové ujednání

o zajišťovacím převodu vlastnického práva, podle kterého sice byla sjednána rozvazovací

podmínka (pro případ řádného a včasného splnění zajištěné pohledávky), avšak prodlení

dlužníka s řádným a včasným splněním zajištěné pohledávky má přivodit ten následek, že se

věřitel bez dalšího stane (při současném zániku zajištěné pohledávky) trvalým vlastníkem

převedeného majetku“. Pritom argument okresného súdu (stotožnil sa s ním aj krajský súd)

o nepoužiteľnosti judikatúry českých súdov kvôli odlišnosti právnej úpravy je podľa názoru

ústavného súdu nedôvodný. V čase uzatvárania spornej zmluvy (29. mája 2007) bola právna

úprava zabezpečovacieho prevodu práva v Českej republike totožná s reguláciou

obsiahnutou v v znení v tom období

účinnom (ďalej len „“), identická bola i všeobecná právna úprava

platnosti právnych úkonov. Preto niet dôvodu na záver o nepoužiteľnosti judikatúry českých

súdov, zvlášť tej, ktorá je s ohľadom na povahu rozhodovacieho telesa (veľký senát) zjavne

motivovaná precedenčnou ambíciou.

35. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu je, ako už bolo uvedené

pod bodom 31, s ohľadom na okolnosti prípadu i sťažnostnú argumentáciu stelesnené

v požiadavke rešpektovania právnej istoty, konkrétne v požiadavke, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď.

36. Krajskému súdu (ani okresnému súdu) nemožno podľa názoru ústavného súdu

vytknúť nedostatočné odpovede na argumentáciu sťažovateľky založenú na odkazoch

na stabilizovanú súdnu judikatúru. Okresný súd na tieto dôvody reagoval a vysvetlil, prečo

ich pri posudzovaní sťažovateľkinej kauzy nepoužil. Krajský súd sa potom s jeho názorom

stotožnil, čo v tom čase pripúšťal. Sťažnostné

námietky o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu tak ústavný

súd nepovažuje za dôvodné.

37. Odlišný pohľad sa však núka na vecnú stránku dôvodov, ktoré viedli krajský súd

k odmietnutiu aplikácie sťažovateľkou navrhovanej súdnej judikatúry.

38. Zmluva uzavretá 29. mája 2007 medzi veriteľom a dlžníkom obsahovala

dojednanie, podľa ktorého „v prípade, že zabezpečovaná pohľadávka... v celom rozsahu

nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená nebude, zostáva nadobúdateľ

po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez akýchkoľvek právnych obmedzení“.

39. Spoločným menovateľom rekapitulovanej súdnej judikatúry je záver, podľa

ktorého pre platnosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je vzhľadom na veľmi

stručnú právnu úpravu vždy potrebné dôsledne skúmať účel konkrétnej posudzovanej

zmluvy. Preto „v rozpore s ustanovením je i také dojednanie,

podľa ktorého sa veriteľ v prípade omeškania dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky

bez ďalšieho (alebo na základe svojho jednostranného právneho úkonu) stane trvalým

vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom zániku zabezpečenej pohľadávky“ (najvyšší

súd vo veci sp. zn. ).

14

40. Podľa názoru ústavného súdu odmietnutie sťažovateľkou predkladanej stabilnej

judikatúry okresným súdom a následne i krajským súdom bolo nedôvodné. Hlavným

motívom tejto judikatúry je právny záver citovaný v predchádzajúcom odseku. Nejde

primárne o záver skutkový, ale o záver právny, zohľadňujúci iba také skutkové okolnosti

(popísaná podoba konkrétneho zmluvného dojednania), ktoré charakterizovali aj prípad

sťažovateľky. Z uvedených dôvodov je irelevantný záver okresného súdu (krajský súd sa

s ním stotožnil), podľa ktorého „citované a poukazované časti z judikatúry sú vytrhnuté

z kontextu bez chápania širších súvislostí zohľadňujúcich skutkovú, ako aj právnu

individuálnosť daného prípadu“.

41. Rovnako nemožno akceptovať postoj okresného súdu (nadväzne naň i krajského

súdu), podľa ktorého „žiaden z judikátov, na ktoré poukazovala žalovaná neprejednával

situáciu po splatnosti celého dlhu, ešte pred zmenenými a výrazne doplneným znením

inštitútu zabezpečenia prevodu práva od 1.1.2008 a na základe vzájomnej dohody veriteľa

a dlžníka, že sa dohodli, že veriteľ si trvale ponechá predmet zabezpečovacieho práva“.

Takto poňatý pohľad sa pokúša vykresliť odlišnosť sťažovateľkinej veci kvôli obsahu

dohody uzavretej 1. decembra 2007, vôbec však nereflektuje problém (ne)platnosti samotnej

zmluvy z 29. mája 2007, ktorá obsahovala ustanovenie judikatúrou kritizované.

42. Na podklade uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil, že okresný súd

i krajský súd bez akceptovateľných dôvodov nerešpektovali ustálenú judikatúru

všeobecných súdov týkajúcu sa posudzovania dojednania obsiahnutého v zmluve z 29. mája

2007, podľa ktorého sa mal veriteľ pre prípad nesplnenia zabezpečeného dlhu stať trvalým

vlastníkom predmetu zabezpečenia. Stabilizovaná súdna judikatúra poukazuje na rozpor

takého zmluvného dojednania s prioritným účelom zabezpečovacieho prostriedku

regulovaného v , a tým aj na jeho rozpor s Občianskeho

zákonníka. Dôvody, ktoré okresný súd sformuloval a krajský súd ich akceptoval, sú

nepriliehavé a skonštruované tak, aby bola naplnená formálna požiadavka pre odklon

od stabilnej rozhodovacej praxe. Podľa názoru ústavného súdu však preskúmavaným

dôvodom všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľkinej veci chýbal materiálny základ,

preto nemohli slúžiť ako prípustný dôvod pre odchýlenie sa od stabilizovanej súdnej

judikatúry. Použitím týchto dôvodov krajský súd narušil legitímne očakávania

sťažovateľky, jej právnu istotu a v dôsledku toho zasiahol do jej základného práva na súdnu

ochranu garantovaného i do jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

43. Intenzitu zásahu do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1

a i do jej práva garantovaného dohovoru podstatne zvýrazňuje i druhý

problémový faktor identifikovaný ústavným súdom pri prieskume napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

44. Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( ),

pri uplatnení svojej právomoci podľa nemôže materiálne nahrádzať

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých sústava je od ústavného

súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj stabilne judikovaný

právny názor, podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis

mutandis , , , ).

45. A contrario teda ústavný súd výnimočne, za splnenia podmienok uvedených

v judikatúre citovanej v predchádzajúcom odseku môže hodnotenie dôkazov vykonané

všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci podľa , avšak výlučne

v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o tzv. ústavnej sťažnosti

dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

46. V popísaných rámcoch sa ústavný súd zameral na hodnotenie dôkazov krajským

súdom. Nielen zákonná, ale aj ústavná kvalita civilného súdneho konania sa totiž

podstatným spôsobom prejavuje v hodnotení dôkazov konajúcim všeobecným súdom, ktoré

musí zodpovedať v znení

neskorších predpisov (v čase rozhodovania krajského súdu a okresného súdu § 132

). Uvedené ustanovenie upravuje zásadu voľného hodnotenia

dôkazov, ktorá napriek pomenovaniu nevytvára všeobecnému súdu priestor pre ľubovoľné

(svojvoľné) hodnotenie dôkazov. Práve prípadná svojvôľa v procese hodnotenia dôkazov je

16

nežiaducim prvkom v súdnom konaní, ktorý zakladá nielen rozpor postupu a naň

nadväzujúceho súdneho rozhodnutia so zákonom, ale aj so základným právom na súdnu

ochranu podľa , lebo svojvôľa konajúceho súdu je hrubým narušením

spravodlivostnej kvality a objektivity súdneho rozhodovania (,

).

47. V posudzovanej veci krajský súd riešil skutkový stav vyznačujúci sa uzavretím

zmluvy o zabezpečovacom prevode práva 29. mája 2007, v ktorej sa splatnosť

zabezpečovanej pohľadávky určila k 30. decembru 2012, ako aj uzavretím „Dohody“

z 1. decembra 2007, v ktorej dlžník (ako strana zmluvy uzavretej 29. mája 2007)

s predstihom piatich rokov pred pôvodne dojednaným termínom splatnosti vyhlásil, že „nie

je schopný vrátiť dlh z poskytnutých pôžičiek vrátane jej príslušenstva v celom rozsahu

a nevrátil by ich ani do 30.12.2012“.

48. Z hľadiska hodnotenia okolností, ktoré vyšli počas konania najavo, je rovnako

neprehliadnuteľnou skutočnosť, že pôvodní dlžníci z poskytnutých pôžičiek boli

spoločníkmi a konateľmi úpadcu. Prevzatie uznaných dlhov z pôžičiek sa teda realizovalo

zmluvne medzi , , ,

ako fyzickými osobami (pôvodní dlžníci) a úpadcom (nový dlžník), ktorého

spoločníkmi a konateľmi v tom čase boli tie isté fyzické osoby. Pri takomto prevzatí dlhu

došlo navyše aj k jeho uznaniu, čo má nepochybne vplyv na rozloženie dôkazného bremena

pri prípadnom spochybňovaní existencie hlavného záväzkovo-právneho vzťahu (pôžičky).

49. Okresný súd a krajský súd pri hodnotení dôkazov venovali pozornosť tomu, či

k prevodu vlastníckeho práva na veriteľa došlo a či k nemu došlo už zmluvou z 29. mája

2007. Rovnako analyzovali katastrálne súvislosti realizácie zmluvných vzťahov. To sú však

otázky sekundárneho významu z pohľadu vyhodnotenia argumentácie sťažovateľky

spochybňujúcej platnosť zmluvy z 29. mája 2007. Povinnosť konajúceho všeobecného súdu

plynúca zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, a to povinnosť prihliadnuť starostlivo

na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( ), pritom

nemôže byť v prostredí civilného procesu vyznačujúceho sa zásadou formálnej pravdy

interpretovaná ako povinnosť súdu ignorovať takú možnosť hodnotenia vykonaných

dôkazov, ktorú účastník konania explicitne v konaní nepredniesol. Napokon, na absolútnu

neplatnosť zmluvy (právneho úkonu), a teda nepochybne aj skutkových okolností plynúcich

z riadne vykonaného dokazovania a vedúcich k jej vysloveniu, je konajúci všeobecný súd

povinný prihliadať ex offo.

50. Ak teda okresný súd i krajský súd s ohľadom na ustálenú judikatúru týkajúcu sa

(ne)platnosti zmlúv o zabezpečovacom prevode práva boli povinné skúmať účel zmluvy

z 29. mája 2007 i jej jednotlivých ustanovení, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia

dôkazov, nepochybne tak boli povinné robiť so zreteľom na obsah a časové okolnosti

uzavretia „Dohody“ z 1. decembra 2007, ako aj na personálne prepojenia pôvodných

dlžníkov a úpadcu ako nového dlžníka, ktorému svedčalo vlastnícke právo k predmetu

zabezpečenia. Ústavný súd si uvedomuje, že tieto skutočnosti nemusia byť všeobecným

súdom samy osebe vyhodnotiteľné ako také, ktoré spochybňujú účel spornej zmluvy

z 29. mája 2007, a tým aj jej platnosť. vyžadovaná kvalita súdnej ochrany si však

prostredníctvom zásady voľného hodnotenia dôkazov vyžaduje, aby všeobecný súd k týmto

okolnostiam prihliadol a pojal ich do komplexného vyhodnotenia skutkového obrazu

prerokúvanej kauzy. To okresný súd i krajský súd ignorovali.

51. Z citovanej stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov vyplýva,

že pri rešpektovaní právnej istoty sťažovateľky malo byť už samotné ustanovenie zmluvy

z 29. mája 2007, podľa ktorého „V prípade, že zabezpečovaná pohľadávka... v celom

rozsahu nadobúdateľovi najneskôr do 30.12.2012 riadne zaplatená nebude, zostáva

nadobúdateľ po 30.12.2012 výlučným vlastníkom budovy a to bez akýchkoľvek právnych

obmedzení“, vyhodnotené ako neplatné. Ak však po pol roku od uzavretia zabezpečovacej

zmluvy a súčasne päť rokov pred pôvodne dojednanou dobou splatnosti celého dlhu nový

dlžník (u ktorého spoločníkmi a konateľmi boli pôvodní dlžníci) vyhlásil, že dlh

v stanovenej dobe nesplatí, a preto sa veriteľ stáva výlučným vlastníkom predmetu

zabezpečenia, významne to dopĺňa skutkový obraz prerokúvanej veci z hľadiska posúdenia

danosti zabezpečovacieho účelu zmluvy z 29. mája 2007, a tým aj jej platnosti ako celku

( ). Dohoda z 1. decembra 2007 uzavretá v čase, keď už

novelizácia explicitne formulujúca požiadavky na obsah zmluvy

o zabezpečovacom prevode práva bola platná (ale ešte neúčinná), sa takto dostáva

18

do pozície účelového vyhlásenia motivovaného iba snahou zabrániť v prípadnom budúcom

spore konštatovaniu absolútnej neplatnosti zmluvy z 29. mája 2007.

52. Stabilná judikatúra všeobecných súdov celkom jednoznačne vychádza z premisy,

podľa ktorej je pre ustálenie platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho

práva (v právnom stave účinnom do 31. decembra 2007) rozhodujúce rešpektovanie jej

prioritného zabezpečovacieho účelu.

53. Okresný súd, ako aj krajský súd porušili v čase ich rozhodovania účinný § 132

, pretože síce z hľadiska formálnych požiadaviek

na odôvodnenie ich rozhodnutí venovali sťažovateľkiným námietkam primeranú pozornosť,

ignorovali však zreteľné skutkové okolnosti (body 47 a 48) spochybňujúce skutočný zámer

kontrahentov pri uzatváraní zmluvy z 29. mája 2007. Len pojatie týchto okolností

do procesu vyhodnocovania ostatných dôkazov, a tým do komplexného zhodnotenia

skutkového obrazu prerokúvanej veci, mohlo vytvoriť potrebný skutkový základ

pre objektívne a spravodlivé právne posúdenie sporu a následne aj pre ústavne

akceptovateľné rozhodnutie vo veci samej.

54. Aj napriek tomu, že ústavný súd nie je nadaný oprávnením vyhodnocovať dôkazy

v spore pred všeobecným súdom, pri poskytovaní ústavno-súdnej ochrany základnému

právu na súdnu ochranu nemôže ignorovať také zistenia plynúce z dostupných podkladov,

ktoré majú dôkazný potenciál spochybniť skutkové uzávery tvoriace podklad napadnutého

rozhodnutia všeobecného súdu.

55. V sťažovateľkinej veci bolo predbežnou úlohou oboch súdov (okresného súdu

i krajského súdu) posúdiť platnosť zmluvy z 29. mája 2007, ktorú sťažovateľka pri svojej

procesnej obrane spochybňovala. Zo štandardizovanej rozhodovacej praxe všeobecných

súdov odrážajúcej v tom čase veľmi stručnú právnu úpravu zabezpečovacieho prevodu

práva je nepochybné, že pri zodpovedaní sťažovateľkou nastolenej otázky bolo potrebné,

aby okresný súd i krajský súd dôsledne skúmali, čo bolo skutočným účelom zmluvy

z 29. mája 2007, a to aj vo svetle dohody uzavretej krátko na to (1. decembra 2007),

ktorá v podstate čo do obsahu slúžila iba konštatovaniu splnenia pôvodnej zmluvnej

podmienky zakladajúcej podľa prejavenej vôle zmluvných strán trvalé nadobudnutie

vlastníckeho práva k predmetu zabezpečenia. Pritom rovnako bolo ich povinnosťou vziať

do úvahy aj skutočnosť personálnych väzieb medzi pôvodnými dlžníkmi a novým

dlžníkom.

56. Okresný súd i krajský súd však ponechali rekapitulované skutkové fakty

nepovšimnuté a ostatné skutkové zistenia vyhodnotili bez prihliadnutia na tieto zjavné

skutočnosti. Súčasne na podklade irelevantných dôvodov odmietli pojať do procesu

právneho hodnotenia veci stabilnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov o dopade

zmluvných dojednaní takého typu, aké sa vyskytli aj v preskúmavanej zmluve z 29. mája

2007, na skutočný účel zabezpečovacej zmluvy a nadväzne aj na jej platnosť. V oboch

kritizovaných rovinách je preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu zavŕšením ústavne

nedovoleného formalizmu v procese hodnotenia dôkazov, ako aj pri zdôvodňovaní

odmietnutia stabilnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov.

57. Obe vytknuté pochybenia zasahujú podľa názoru ústavného súdu do základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu i do jej práva na spravodlivé súdne konanie tak

intenzívne, že si to vyžaduje intervenciu zo strany ústavného súdu. Sťažovateľkina vec,

a predovšetkým jej právne relevantný výsledok, sa totiž v dôsledku konštatovaných vád

dostali do polohy neobjektívnosti a ústavne významnej nespravodlivosti. Ústavný súd preto

vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva

na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozsudkom krajského súdu (bod 1 výroku tohto

nálezu).

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1

) a práva na pokojné užívanie majetku ( dodatkového protokolu)

58. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

59. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

20

60. V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a jej práva podľa dohovoru, ktoré v záujme poskytnutia

účinnej ústavno-súdnej ochrany musí viesť k zrušeniu rozsudku krajského súdu (časť

III. odôvodnenia tohto nálezu) sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

(, ) otvára priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal

s ochranou označených práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti

nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych

hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej

moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý

zákon sťažovateľke na ochranu jej práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu

namietaného porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri

napr. , , , ).

III.

61. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste

využitie právomoc podľa a zrušiť sťažnosťou atakovaný rozsudok

krajského súdu (bod 2 výroku tohto nálezu).

62. Podľa ak ústavný súd právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci

vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova

prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

63. Po vrátení veci bude potrebné, aby krajský súd v rámci rozhodovania o podanom

odvolaní opätovne preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu z pohľadu odvolacej

námietky sťažovateľky o neplatnosti zmluvy uzavretej 29. mája 2007. Osobitnú pozornosť

bude pri tom potrebné venovať dôvodom, pre ktoré okresný súd odmietol argumentáciu

sťažovateľky založenú na stabilizovanej judikatúre všeobecných súdov o účele

zabezpečovacieho prevodu práva a jeho vplyve na skúmanie platnosti dojednaní

obsiahnutých v zabezpečovacích zmluvách i o jeho vplyve na platnosť takýchto zmlúv.

Rovnako bude povinnosťou krajského súdu preskúmať závery okresného súdu o platnosti

sťažovateľkou kritizovanej zmluvy cez prizmu súladu prvostupňového vyhodnotenia

skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, so zásadou voľného hodnotenia dôkazov tak, aby

do procesu hodnotenia dôkazov v ich vzájomných súvislostiach boli pojaté všetky tie

skutkové poznatky, ktoré majú dopad na posúdenie skutočného účelu zmluvy z 29. mája

2007.

IV.

64. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

65. Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 284,08 € za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia,

podanie sťažnosti).

66. Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti

považoval za potrebné vyhovieť sťažovateľke a priznať jej náhradu trov konania za dva

úkony právnej služby poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu

zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému

súdu 3. mája 2017 totiž sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedla

žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne

ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

67. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal z § 1

ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

22

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

68. Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11

ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 €

pre úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.

69. Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €, keďže však v sťažnosti uplatnený

nárok bol nižší, priznal jej ústavný súd náhradu trov konania v sume 284,08 € (bod 3 výroku

tohto nálezu). Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľky

( v spojení s Civilného sporového

poriadku).

70. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017