Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/58/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Milana Deáka a JUDr. Ľubora Šebu, v právnej veci

žalobcov 1/ M., bývajúceho v K., 2/ D., bývajúcej v K., zastúpených JUDr. H., advokátkou

v K., proti žalovaným 1/ I., s.r.o. so sídlom v K., 2/ M., bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. I.,

advokátom v K., o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. , o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Košiaciach z 21. januára 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobcovia 1/, 2/ sa domáhali podanou žalobou určenia neplatnosti a/ zmluvy

o pôžičke uzavretej 20. decembra 2002 medzi žalovaným 1/ ako veriteľom a žalobcami 1/, 2/

ako dlžníkmi, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 520 000 Sk; b/ zmluvy

o prevode členských a nájomných práv a povinností (viažucich sa k družstevnému bytu č. 10,

blok A-4-1 na C. ul. č. X. v K.), ktorú 20. decembra 2002 žalobcovia uzavreli so žalovanou

2/. Dôvodili, že zmluva o poskytnutí pôžičky je simulovaný právny úkon, ktorý nebol

urobený vážne, resp. že tento úkon trpí nezhodou vôle a prejavu, rozporom medzi vôľou

a konaním; že pri zmluve o prevode členských a nájomných práv a povinností ide o fingovaný

právny úkon, keď sa prevádzalo len na fiktívne zabezpečenie záväzku.

Okresný súd Košice I rozsudkom z 22. novembra 2006 č.k. -133 určil,

že zmluva o pôžičke č. X. z 20. decembra 2002 uzavretá medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným

1/ je v čl. V. bod 3 – úrok z omeškania neplatná; v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.

Žalobcom 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovanému 1/ vo výške

30 942 Sk a žalovanej 2/ vo výške 63 929,50 Sk. Po vykonanom dokazovaní, v rámci ktorého

o. i. preskúmal napadnuté zmluvy ako aj zmluvu z 20. decembra 2002, ktorou žalovaný 1/

postúpil pohľadávku voči žalobcom žalovanej 2/, dospel k záveru, že obe zmluvy - až na čl.

V. bod 3 v zmluve o pôžičke upravujúci úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej

čiastky, čo ročne predstavuje úrok z omeškania vo výške 91,25 %, ktorý sa prieči dobrým

mravom - sú pri posúdení podľa a platné. Výrok

o náhrade trov konania odôvodnil aplikáciou ods. l, 3

(ďalej len ).

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcov rozsudkom z 21. januára 2008 sp. zn.

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba o určenie

neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej 20. decembra 2002 medzi žalobcami a žalovaným 1/

zamietnutá, a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v prevyšujúcej napadnutej zamietavej časti

tak, že určil, že zmluva o prevode členských a nájomných práv a povinností a dohoda

o majetkovom vysporiadaní z 20. decembra 2002 uzavretá medzi žalobcami a žalovanou 2/ je

neplatnou. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd odvolanie žalobcov vo vzťahu k zmluve o pôžičke považoval za nedôvodné.

Zistenia súdu prvého stupňa ohľadom skutkového stavu veci a jeho právne posúdenie vo

vzťahu k zmluve o pôžičke považoval za správne a presvedčivé s tým, že žalobcovia počas

celého konania neuviedli žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by sa tento právny úkon

priečil dobrým mravom, resp. nepreukázali, že by tu bol iný dôvod neplatnosti tohto právneho

úkonu. Zároveň ustálil, že zmluva o prevode členských a nájomných práv a povinností

a dohoda o majetkovom vysporiadaní z 20. decembra 2002 uzavretá medzi žalobcami

a žalovanou 2/ je neplatná. Vychádzal z toho, že táto zmluva bola uzavretá v rovnaký deň,

kedy bola medzi žalobcami a žalovaným 1/ uzatvorená zmluva o pôžičke. Žalobcovia pri

výsluchu pred súdom prvého stupňa uviedli, že zmluva o prevode členských práv a povinností

k družstevnému bytu bola uzavretá za účelom zabezpečenia dlhu z pôžičky. Skutočnosť, že

zmluva o prevode členských práv a povinností v prejednávanej veci mala slúžiť ako

zabezpečovací inštitút a nie ako právny úkon zakladajúci záväzkovo právny vzťah potvrdili aj

žalovaní vo svojom písomnom vyjadrení (č.l. 16). Členské práva a povinnosti k bytu č. 10 na

C. č. X. v K. v uvedenom zmluvnom vzťahu teda vystupujú ako záloh zabezpečujúci splnenie

záväzku zo zmluvy o pôžičke. K realizácie zabezpečovacieho inštitútu v prípade nesplnenia

záväzku zo strany žalobcov malo dôjsť tak, že žalovaná 2/ sa stala nájomníčkou uvedeného

bytu a členkou bytového družstva. Odvolací súd poukázal, že úprava zabezpečenia záväzkov

( a nasl. ) predstavuje úpravu kogentnej povahy, ktorá

obmedzuje zmluvnú voľnosť účastníkov občianskoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 3 Občianskeho

zákonníka). Účastníci záväzkových vzťahov teda nemajú možnosť zabezpečovať záväzky

spôsobom odchylným od zákonnej úpravy uvedenej v ustanoveniach ;

nemôžu si zmluvne upraviť, že k zabezpečeniu záväzku dôjde iným spôsobom. Dojednanie

zmluvy o prevode členských a nájomných práv za účelom, aby pohľadávka žalovanej 2/ bola

uspokojená tak, že nadobudne členské práva a povinnosti k bytu, predstavuje dojednanie

spôsobu zabezpečenia záväzku, ktorý nie je zákonom dovolený a dopadá preto na neho § 39

. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla

zámerným použitím prostriedku, ktorým sám o sebe nie je zákonom zakázaný. Uzavretie

zmluvy o prevode členských a nájomných práv a povinností samo o sebe zákonu neodporuje.

V situácii konkrétnych okolností, z ktorých vyplýva, že táto zmluva bola uzavretá za účelom

zabezpečenia zmluvy o pôžičke a že realizáciou došlo k prevodu členských a nájomných práv

a povinností k bytu ako zálohu na žalovanú 2/ a teda k prepadnutiu zálohu, takéto dojednanie

svojimi dôsledkami obchádza kogentnú zákonnú úpravu inštitútu zabezpečenia záväzkov. So

zreteľom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa

iba vo výroku, ktorým bola žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zamietnutá,

a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa vo výroku, ktorým bol zamietnutý

návrh žalobcov na určenie, že zmluva o prevode členských a nájomných práv a povinností je

neplatná, určiac, že uvedená zmluva je neplatná. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil

aplikáciou v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým v prevyšujúcej napadnutej

zamietajúcej časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že určil, že zmluva o prevode

členských a nájomných práv a povinností a dohoda o majetkovom vyporiadaní

z 20. decembra 2002 uzavretá medzi žalobcami a žalovanou 2/ je neplatná, podala dovolanie

žalovaná 2/. Navrhla v tejto časti rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom

( ). Bola názoru, že odvolací súd nesprávne aplikoval právny

predpis, resp. zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávny právny záver o charaktere,

resp. druhu zmluvy o prevode členských a nájomných práv a povinností a dohody

o majetkovom vysporiadaní z 20. decembra 2002. Namietala, že na daný skutkový stav sa

nevzťahujú ustanovenia zákona upravujúce inštitút zálohu, t.j. § 552, resp. § 151a a nasl.

s tým, že tu šlo o zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva,

ktorú účastníci uzatvorili v zmysle . Keďže zákon (platný

v čase uzatvorenia zmluvy) bližšie nevymedzil právo, ktoré môže byť predmetom prevodu,

takýmto predmetom mohli byť aj členské práva v bytovom družstve a s tým súvisiace práva

a povinnosti. Z charakteru a zmyslu tohto zabezpečovacieho prostriedku je zrejmé, že veriteľ

ako dočasný vlastník práva, ktoré na neho bolo prevedené, má síce postavenie vlastníka

v plnom rozsahu, avšak práva vyplývajúce z tohto postavenia ako veriteľ nevyužíva dovtedy,

kým dlžník plní svoje povinnosti zo zabezpečovaných záväzkov (v danom prípade zo zmluvy

o pôžičke z 20. decembra 2002). Podľa dovolateľky zmluva bola uzavretá v súlade s § 553

za dodržania podmienok ustanovených zákonom, avšak

s prihliadnutím na skutočnosť, že Stavebné bytové družstvo K. pri uzatváraní takýchto zmlúv

nepripúšťa použitie iného znenia textu zmluvy, ako je uvedené v tlačive vyžadovanom

a predkladanom týmto družstvom. Vytýkala odvolaciemu súdu, že nerešpektoval § 35

o výklade právnych úkonov s prihliadnutím na vôľu účastníkov

v čase uzatvárania právneho úkonu.

Žalobcovia 1/, 2/ navrhli dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie nie je

dôvodné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ods. l ).

Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci rozhodol odvolací súd formou rozsudku,

podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v ustanovení Tie vymedzujú

znaky rozsudkov, pri ktorých danosti zákon umožňuje, aby boli tieto napadnuté dovolaním

a tak preskúmané dovolacím súdom. Ide o prípady, keď dovolanie smeruje proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238

ods. 1 ), keď smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchyľuje od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2

). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,

že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ).

V prejednávanej veci dovolateľka napadla rozsudok odvolacieho súdu vo výroku,

ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (v časti jeho zamietajúceho výroku)

tak, že určil, že zmluva o prevode členských a nájomných práv a povinností a dohoda

majetkovom vysporiadaní z 20. decembra 2002 uzavretá medzi žalobcami a žalovanou 2/ je

neplatná. Dovolanie žalovanej 2/ proti tomuto zmeňujúcemu výroku odvolacieho súdu je

prípustné v zmysle , podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Odvolací súd mal teda možnosť posúdiť vecnú správnosť dovolaním napadnutého

rozhodnutia.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedených v ,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil,

ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád vymenovaných v , odvolací súd sa zaoberal otázkou, či nejde o prípad, kedy

by a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľka vady konania v zmysle netvrdila a ani dovolací súd nezistil,

že by konanie pred odvolacím súdom trpelo niektorou z nich. Dovolanie v tejto veci preto

podľa prípustné nie je (dovolací dôvod podľa nie je

daný).

Dovolací súd tiež skúmal, či konanie nie je postihnuté tzv. inou vadou konania. Inou

vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní

namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je

porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Z dovolania nevyplýva, že by dovolateľka namietala vadu takejto povahy a jej

existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 1 písm. b/

preto nie je daný.

Z dovolania je zrejmé, že v tomto opravnom prostriedku je dovolateľkou uplatnený

dovolací dôvod v zmysle , t.j. nesprávne právne posúdenie veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav; dochádza

k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Dovolateľka v danej veci namieta, že zmluvu o prevode členských a nájomných práv

a povinností a dohodu o majetkovom vysporiadaní z 20. decembra 2002, odvolací súd

nesprávne posúdil ako neplatný právny úkon, tvrdiac, že zmluva bola uzavretá v súlade

s za dodržania podmienok ustanovených zákonom a že

odvolací súd mal rešpektovať o výklade právnych úkonov

s prihliadnutím na vôľu účastníkov v čase uzatvárania právneho úkonu. Vzhľadom na

viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom (porovnaj napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) bol tak vymedzený obsah

prieskumnej činnosti dovolacieho súdu.

Zmluva o prevode členských a nájomných práv a povinností s dohodou o majetkovom

vysporiadaní, ktorú uzatvorili žalobcovia so žalovanou 2/, bola uzatvorená v ten istý deň

(20. decembra 2002) ako zmluva o pôžičke č. 527/2002/911 medzi žalobcami (ako dlžníkmi)

a žalovaným 1/ (ako veriteľom) a zmluva, ktorou žalovaný 1/ postúpil pohľadávku voči

žalobcom žalovanej 2/. Účel tejto zmluvy o prevode členských a nájomných práv a povinností

s dohodou o majetkovom vysporiadaní (č.l. 9, resp. č.l. 23 až 24 spisu), ako to potvrdila

i samotná dovolateľka vo svojom vyjadrení (č.l. 16 spisu), bol zabezpečovací: „družstevný

byt žalobcov slúžil ako zábezpeka, aby riadne a včas splnili svoj záväzok vrátiť poskytnutú

pôžičku.“. Odvolací súd nepochybil, keď ako neplatnú posúdil predmetnú prevodnú zmluvu

majúcu slúžiť ako zabezpečovací inštitút a nie ako právny úkon zakladajúci záväzkový

právny vzťah s obsahom členských a nájomných práv a povinností žalovanej 2/ v Stavebnom

bytovom družstve K. (vo vzťahu k družstevnému bytu č. 10 v dome na C. ul. č. X. v K.).

Ustanovenie zakotvuje, že účastníci

občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne

od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že

sa od neho nemožno odchýliť. Zmluvná voľnosť sa podľa citovaného ustanovenia

predovšetkým vzťahuje na úpravu vzájomných práv a povinností zmluvných strán, teda na

záväzkové vzťahy. Záložná zmluva je len jedným z prostriedkov zabezpečenia záväzkov.

Platí, že úpravu realizácie záložného práva, ktoré je právom vecným a vzťahuje sa aj na iné

osoby než na účastníkov zmluvného vzťahu, je nutné považovať za úpravu kogentnú,

obmedzujúcu zmluvnú voľnosť a že záložný veriteľ nemá preto možnosť realizovať záložné

právo spôsobom odchylným od zákonnej úpravy (porovnaj k tomu napr. R 20/2006).

K námietke týkajúcej sa iného prostriedku zabezpečenia záväzkov (zabezpečovacieho

prevodu práva) dovolací súd uvádza, že predmetná prevodná zmluva nebola uzavretá v súlade

s za dodržania podmienok ustanovených zákonom, preto nie je

dôvodná.

Podľa v znení do 31. decembra 2007, splnenie

záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací

prevod práva). Zmluva o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne (§ 553

ods. 2 v znení do 31. decembra 2007).

Uvedené zákonné ustanovenie zakotvuje ďalší zo zabezpečovacích inštitútov (úpravu

ktorých pod názvom Zabezpečenie záväzkov obsahuje piaty oddiel prvej hlavy ôsmej časti

), ktorý má motivovať dlžníka splniť záväzok a veriteľovi poskytnúť

v prípade nesplnenia dlhu možnosť ťažiť z prevedeného práva.

Až do novely bola

úprava zabezpečovacieho prevodu práva veľmi kusá (stručná) a citovanou novelou bolo

nielen zmenené ustanovenie § 553, ale vo vzťahu k tomuto inštitútu bola úprava doplnená

o nové ustanovenia - § 553a až § 553e (s účinnosťou od 1. januára 2008).

Výklad dovolacieho súdu sa však vzťahuje k ustanoveniu § 553 Občianskeho

zákonníka v čase pôvodného znenia tohto ustanovenia, keďže predmetná zmluva, ktorá mala

byť podľa dovolateľky zmluvou o zabezpečovacom prevode práva, bola uzatvorená

20. decembra 2002.

Výklad zabezpečenia záväzku prevodom práva, ktorý bol obsiahnutý v jedinom

ustanovení - , treba urobiť so zreteľom na zmysel a účel daného

ustanovenia. Ako u zabezpečovacieho inštitútu je pre neho charakteristická akcesorita

a subsidiarita, sleduje osud zabezpečenej pohľadávky a jeho uhradzovací mechanizmus

prichádza do úvahy až vtedy, ak sa zabezpečená pohľadávka riadne a včas nesplní.

Zákonodarca stanovuje, že zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí byť

obligatórne uzavretá v písomnej forme; inak je neplatná ( ).

Podľa , právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa , neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Účelom zabezpečujúceho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť svoj dlh voči

veriteľovi (v tomto zabezpečení splnenia spočíva zabezpečovacia funkcia tohto inštitútu),

ale pri riadnom a včasnom neuhradení tohto dlhu dať veriteľovi možnosť uspokojiť sa

v spojitosti s touto formou zabezpečenia (zabezpečovací prevod práva má plniť aj funkciu

uhradzovaciu). Tieto základné skutočnosti pri výklade a aplikácii § 553 Občianskeho

zákonníka v znení do 31. decembra 2007 nemožno opomenúť; je treba ich rešpektovať

a z nich vychádzať aj pri odvodzovaní náležitosti zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.

So zreteľom na stručné vymedzenia daného inštitútu v jeho pôvodnej podobe, ako bol

zavedený do novelou – , a doterajší výklad

treba uzavrieť, že písomná zmluva podľa citovaného § 553 musí jednoznačne určovať:

• zmluvné strany (účastníkov zmluvy);

• záväzok, ktorý je zabezpečovaný;

• majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza;

• že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, t.j. že tu

ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa za účelom zabezpečenia splnenia

pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní pri uspokojení

zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo stráca

účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva

na veriteľa tak zo zákona zaniká);

• ako sa zmluvné strany vysporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku

veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu).

Z obsahu predmetného právneho úkonu - zmluvy o prevode členských a nájomných

práv a povinností a dohody o majetkovom vysporiadaní z 20. decembra 2002 vyplýva, že by

malo ísť o trvalý prevod; to znamená, že takáto zmluva nevyjadruje ani len tú zo základných

požiadaviek na zmluvu podľa v znení do 31. decembra 2007,

ktorá spočíva vo vymedzení, že ide o zabezpečovací prevod práva, teda iba o dočasný prevod

práva. Uvedená zmluva už iba z tohto dôvodu odporuje zákonu (§ 39, § 553 Občianskeho

zákonníka) a nemôže byť považovaná za platnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva.

Vzhľadom na chýbajúce aj ďalšie náležitosti takejto zmluvy (okrem uvedenia zmluvných

strán a predmetu prevodu), túto zmluvu by bolo treba považovať za neplatnú aj z dôvodu

podľa pre nedodržanie stanovenej písomnej formy, resp.

pre neurčitosť (podľa ). Preto už iba ako súvisiacu

poznámku je nutné zmieniť, že hoci v znení do

31. decembra 2007 hovorí, že splnenie záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka,

predmetom prevodu v skúmanej zmluve boli nielen práva, ale aj povinnosti.

Napokon je nutné sa ešte vysporiadať s námietkou dovolateľky, že odvolací súd mal

rešpektovať o výklade právnych úkonov s prihliadnutím na vôľu

účastníkov v čase uzatvárania právneho úkonu.

Podľa , prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo

opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti

o tom, čo chcel účastník prejaviť.

Podľa , právne úkony vyjadrené slovami treba

vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny

úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Podľa , právne úkony vyjadrené inak než slovami

sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na

vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon

určený.

V tejto právnej veci bol sporný právny úkon vyjadrený slovami v písomnej forme.

Obsah tohto právneho úkonu možno vykladať podľa vôle toho, kto tento úkon urobil, za

predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom urobeným v písomnej

forme. Obsah takéhoto úkonu je možno vykladať za použitia citovanej interpretačnej zásady

( ); použitím tohto pravidla však nemožno nahrádzať vôľu,

ktorú strany zmluvy nemali alebo ju neprejavili. Nemožno teda uvedenú prevodnú zmluvu

doplňovať o spomenuté chýbajúce náležitosti zmluvy podľa

v znení do 31. decembra 2007. To platí bez zreteľa na okolnosť, že požadované náležitosti

museli byť v zmluve obsiahnuté – písomne zachytené aj so zreteľom na § 40 ods. 1

, podľa ktorého ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú

vyžaduje zákon (v danom prípade v znení do

31. decembra 2007) alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Správny bol preto záver odvolacieho súdu, že žalobný návrh bol sčasti opodstatnený

a že uvedená zmluva o prevode členských a nájomných práv a povinností s dohodou

o majetkovom vysporiadaní je neplatná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dovolanie žalovanej 2/ ako

nedôvodné podľa zamietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5

v spojení s , a , V dovolacom konaní úspešným

žalobcom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože si ju nevyčíslili - trovy

právneho zastúpenia, keď iné trovy dovolacieho konania im zo spisu nevyplývajú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. júna 2009

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková