Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 184/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom,

Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa , a 2 , práv podľa ,

čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -86 z 23. augusta 2017 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2018

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom

Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , a 2 (ďalej len „“),

práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -86 z 23. augusta 2017

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. októbra 2018 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že «1. Dňa 19.09.1998

som s , , trvale bytom (ďalej len

) uzavrela manželstvo, čo potvrdzuje: „Sobášny list“- príloha č. 2. Počas

manželstva sme na základe: „Stavebné povolenie“ zo dňa 14.06.2002, číslo:

2002/01388/OÚ-OdŽP-Hl, ktoré vydal Okresný úrad Žilina, odbor ŽP, Ul. Framborská 9

postavili novú bytovú jednotku -

, ktorý je postavený na pozemku - parcela - zastavané plochy

2

a nádvoria o výmere 28ma parc. - zastavané plochy a nádvoria o výmere

2

105mv kat. úz. . Uvedený byt bol skolaudovaný na základe: „Kolaudačné

rozhodnutie,“ zo dňa 28.04.2005, číslo: 2005/C-4692/OÚPaSP-Šk - príloha č. 3, ktoré

vydala Obec , Spoločný obecný úrad v Žiline, úsek územného konania a stavebného

poriadku, Námestie obetí komunizmu 1,011 31 Žilina.

2. Na základe listiny: „Výpočet spoluvlastníckych podielov“ zo dňa 07.08.2008 -

príloha č. 4, na základe geometrického plánu (ďalej len GP) č. 13/2006 - príloha č. 5, ktorý

vypracoval: GEOTOP, Geodetická a projekčná kancelária Bc. Jaroslava Pilarčíka,

Republiky 999/7, 010 01 Žilina, listiny: „Súhlas oprávneného z vecného bremena“ zo dňa

12.09.2008 a na základe: „Dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnosti“ zo dňa 12.09.2008 (ďalej len Dohoda) - príloha č. 6, ktorej vklad do

katastra nehnuteľností bol povolený dňa 12.11.2008, pod bolo zrušené

a vyporiadané spoluvlastníctvo k dvom bytovým jednotkám v dome a to medzi

a jeho matkou , , bytom

(ďalej len ). K zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva

došlo i napriek tomu, že ja som nebola účastníčkou uvedeného právneho úkonu, t. j.

Dohody, ale v Kolaudačnom rozhodnutí - príloha č. 4 som aj ja zapísaná spoločne

s .

3. Z uvedeného dôvodu nemal byť povolený vklad do katastra nehnuteľností, pretože

pre zápis bytu do katastra je podkladom uvedené kolaudačné rozhodnutie, kde som aj ja

uvedená. Je pravdou, že rodinný dom súpisné číslo má vybudované dva

vchody, ale jeden z nich je orientovaný do dvora (nie do ulice) a iba druhý je orientovaný

do ulice, preto nemohla Obec na vchod do dvora prideliť nové súpisné číslo.

Z uvedeného dôvodu sú na - príloha č. 7, kat. úz. byty uvedené nad

sebou. Pokiaľ by Obec bola pridelila číslo k druhému vybudovanému vchodu do

dvora, bola by podkladom pre zápis do katastra listina o pridelení iného súpisného čísla.

Keďže listina o pridelení nového súpisného čísla nebola (ani nemohla byť) pridelená, preto

mala byť k bytu zapísaná na , ako vlastníčka moja Klientka v podiele 1/1-

ina v BSM. Keďže sa tak nestalo, je takýto zápis v rozpore s verejnou listinou, t. j.

s Kolaudačným rozhodnutím — príloha č. 3. Preto som v súlade s § 59 ods. 1, písm. a/

Katastrálneho zákona na Okresný úrad Žilina, katastrálnemu odboru podala podanie:

„Návrh na opravu chyby v katastrálnom operáte v súlade s § 59 ods. 1, písm. a/

Katastrálneho zákona“ zo dňa 02.03.2016 - príloha č. 8, kde som navrhla uvedenú chybu

opraviť tak, že na budem v časti „B“ zapísaná ako vlastníčka k bytu aj ja

spoločne s , podiel 1/1-ina v BSM. Okresný úrad Žilina, katastrálny

odbor rozhodnutím zo dňa 26.04.2016, sp. zn. X 66/2016-MO - príloha č. 2 môj návrh

zamietol. Preto som proti uvedenému rozhodnutiu podala opravný prostriedok: „Odvolanie

proti rozhodnutiu zo dňa 26.04.2016, číslo: X 66/2016-MO, ktoré

vydal Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor“ zo dňa 16.05.2016 - príloha č. 9. O mojom

odvolaní druhostupňový správny orgán rozhodol rozhodnutím zo dňa 13.07.2016, sp. zn.:

Xo-20/2016- Ha príloha č. 10 tak, že moje odvolanie zamietol a rozhodnutie katastrálneho

odboru č. X 66/2016-MO zo dňa a 26.04.2016 - príloha č. 11 potvrdil.».

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «4. Proti rozhodnutiu druhostupňového

správneho orgánu (Xo-20/2016) som podala na Krajský súd v Žiline podanie: „Správna

žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo dňa 13.7.2016, sp. zn. Xo 20/2016-Ha“

zo dňa 16.08.2016 - príloha č. 12. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 23.08.2017,

sp. zn.: - príloha č. 13 žalobu zamietol.

5. Dňa 25.10.2017 som osobne na Krajskom súde v Žiline podala: „Kasačná

sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.08.2017, sp. zn.

“ zo dňa 23.10.2017 - príloha č. 14. Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom zo dňa 24.10.2018, sp. zn.: - príloha č. 15 moju Kasačnú

sťažnosť zamietol, pretože neboli splnené podmienky pre vykonanie opravy chyby v

katastrálnom operáte.».

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako kasačný súd neakceptoval moje tvrdenie, že kataster pri povoľovaní vkladu

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností spoločne s prílohou Kolaudačným

rozhodnutím (ako rozhodnutie štátneho orgánu) neakceptoval skutočnosť, že kataster

v danom prípade pri svojej rozhodovacej činnosti a zápise vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností pochybil, keď zapísal novú bytovú jednotku na základe Kolaudačného

rozhodnutia, ale mňa, ako vlastníka v ňom uvedenú, neuviedol.“.

5. Napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sú

podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže sa v nich krajský súd

a najvyšší súd nevysporiadali so všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré boli uplatnené

v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odboru opravných

prostriedkov, referátu katastra nehnuteľností č. Xo 20/2016-Ha z 13. júla 2019

a v kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základných práv zaručených , a 2 , práv podľa

čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudky zruší a vec vráti na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € proti krajskému

súdu, finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € proti najvyššiemu súdu a náhradu trov

konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

6. februára 2019 postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami .

9. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a 2 , práv podľa , , dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -86 z 23. augusta

2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

12. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. -86 z 23. augusta 2017,

preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

13. Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu

preskúmal na základe kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľkou. Najvyšší súd rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 24. októbra 2018, ktorým kasačnú sťažnosť

sťažovateľky zamietol.

14. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa

, a 2 , práv podľa , , dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -86

z 23. augusta 2017, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie podľa .

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a 2 , práv podľa , , dohovoru a práva podľa

dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

15. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že pre nedostatky v odôvodnení je

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny a zjavne neodôvodnený.

16. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu tento kasačnú sťažnosť sťažovateľky

proti rozsudku krajského súdu č. k. -86 z 23. augusta 2017 zamietol.

17. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie (, ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť. Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd

preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade

identické ().

18. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

19. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

20. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania ().

21. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku,

rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins

proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).

22. V zmysle už uvedeného ústavný súd ďalej poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku

(napr. m. m. ), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba

v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany

príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol

nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany

orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca

príčinná súvislosť medzi namietaným porušením garantovaného práva a jeho

dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.

). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona

zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie

garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. , , ,

, ).

23. V relevantných častiach napadnutého rozsudku najvyšší súd predovšetkým

uviedol:

«13. Sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu ako aj

nesprávne právne posúdenie s poukazom na bod 15. rozsudku. Kasačný súd považuje

za nevyhnutné poukázať na to, že konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte slúži na

opravovanie chýb, ktoré najčastejšie spočívajú v nesprávnom premietnutí obsahu listín

do súboru popisných informácií katastra alebo do súboru geodetických informácií katastra

nehnuteľností. Ide najmä o nesprávne údaje na liste vlastníctva alebo o nesprávne

zakreslenie pozemkov do katastrálnej mapy. Z celkovej povahy inštitútu opravy chyby

v katastrálnom operáte, ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že tento druh

konania nemožno použiť na určovanie vlastníkov nehnuteľností (resp. iných oprávnených

osôb), na riešenie vlastníckych sporov, na zapisovanie práv k nehnuteľnostiam, na zmenu

hraníc pozemkov či na preskúmavanie zákonnosti zápisov (na preskúmavanie zákonnosti

zápisov slúžia iné právne prostriedky, akými sú protest prokurátora a správne súdnictvo).

Opravu nemožno vykonať, ak boli nesprávne údaje zmenené alebo potvrdené ďalšou

listinou, ktorá vychádzala z nesprávnych údajov a následne sa zapísala do katastra (napr.

dedičské osvedčenie). V takom prípade sa už skúma iba súlad údajov katastra s poslednou

zapísanou listinou. (Halama, O. Katastrálny zákon. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer,

2014).

14. Súd dáva do pozornosti, že podľa dôvodovej správy ku Katastrálnemu zákonu

„opravy uvedené v ods. 1 písm. a) a b) smerujú k odstráneniu chýb vyplývajúcich z vlastnej

činnosti katastrálnych úradov, ktoré nápravu urobia buď samy bez účasti ďalších subjektov

[písm. a)], alebo v súčinnosti s vlastníkmi nehnuteľností a inými oprávnenými osobami.

Opravy uvedené v ods. 1 písm. c) možno vykonať len v súčinnosti s tými subjektmi, ktoré

príslušné listiny vyhotovili. Môže ísť o štátne orgány, notárov, obce, ako aj o vlastníkov

nehnuteľností a iné oprávnené osoby. Chybami sa v tomto prípade rozumejú len chyby

v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti.“...

16. Vo svetle uvedeného kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom

správnych orgánov a krajského súdu, že neboli splnené podmienky pre vykonanie opravy

chyby v katastrálnom operáte. Správne orgány môžu opraviť chybu v katastrálnom operáte

len v prípadoch taxatívne vymenovaných v ustanovení § 59 ods. 1 Katastrálneho zákona.

V predmetnej veci je bez všetkých pochybností zrejmé, že žiadna z uvedených situácií

nenastala. Rozhodnutie vydané podľa ustanovenia § 59 Katastrálneho zákona nezasahuje

do sféry hmotnoprávnych oprávnení a povinností účastníkov konania. Vydaním rozhodnutia

podľa ustanovenia § 59 Katastrálneho zákona nemôže správny orgán spôsobiť vznik, zmenu

alebo zánik vlastníckeho práva alebo iného vecného práva k nehnuteľnosti. Zároveň

absentuje právomoc správneho orgánu na úseku katastra nehnuteľností rozhodovať

o spornom vlastníckom práve, resp. právomoc vyslovovať, či tu právo je alebo nie je.

Odstránenie právnej spornosti a ochranu práv a oprávnených záujmov dotknutých

vlastníkov je možné dosiahnuť len právoplatným rozsudkom príslušného súdu v uvedenej

veci...

18. V zmysle uvedeného kasačný súd po oboznámení sa s pripojeným súdnym

a administratívnym spisom musí konštatovať, že krajský súd sa s podstatnými právnymi

námietkami sťažovateľky v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu

spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Krajský súd sa posudzovanou

vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležíte aj

odôvodnil a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako

bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z

uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.»

24. Vo vzťahu k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú

udržateľnosť a nezistil, že by napadnutý rozsudok bol svojvoľný alebo v zjavnom

vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,

či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v .

25. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vo svojom napadnutom rozsudku

zaoberal námietkami sťažovateľky uvedenými v kasačnej sťažnosti proti napadnutému

rozsudku krajského súdu a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal.

Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto jej kasačnú sťažnosť

zamietol. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého rozsudku,

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu

podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-právnych noriem.

Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2018 nemožno považovať za neodôvodnený či arbitrárny.

26. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2018

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

27. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej

časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa , práva pokojne užívať svoj majetok podľa

dodatkového protokolu a práv podľa čl. 13 a 14 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti

ňou použitej argumentácie. Aj v tejto časti je preto jej ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená v súlade s .

28. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozsudku krajského súdu a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019