Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 184/2019
PDF · 249.94 KB
No categories available
I. ÚS 184/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom,
Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1,
čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 31 S 36/2016-86 z 23. augusta 2017 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžrk 1/2018 z 24. októbra 2018
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom
Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 31 S 36/2016-86 z 23. augusta 2017
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžrk 1/2018 z 24. októbra 2018 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že «1. Dňa 19.09.1998
som s , , trvale bytom (ďalej len
) uzavrela manželstvo, čo potvrdzuje: „Sobášny list“- príloha č. 2. Počas
manželstva sme na základe: „Stavebné povolenie“ zo dňa 14.06.2002, číslo:
2002/01388/OÚ-OdŽP-Hl, ktoré vydal Okresný úrad Žilina, odbor ŽP, Ul. Framborská 9
postavili novú bytovú jednotku -
, ktorý je postavený na pozemku - parcela - zastavané plochy
2
a nádvoria o výmere 28ma parc. - zastavané plochy a nádvoria o výmere
2
105mv kat. úz. . Uvedený byt bol skolaudovaný na základe: „Kolaudačné
rozhodnutie,“ zo dňa 28.04.2005, číslo: 2005/C-4692/OÚPaSP-Šk - príloha č. 3, ktoré
vydala Obec , Spoločný obecný úrad v Žiline, úsek územného konania a stavebného
poriadku, Námestie obetí komunizmu 1,011 31 Žilina.
2. Na základe listiny: „Výpočet spoluvlastníckych podielov“ zo dňa 07.08.2008 -
príloha č. 4, na základe geometrického plánu (ďalej len GP) č. 13/2006 - príloha č. 5, ktorý
vypracoval: GEOTOP, Geodetická a projekčná kancelária Bc. Jaroslava Pilarčíka,
Republiky 999/7, 010 01 Žilina, listiny: „Súhlas oprávneného z vecného bremena“ zo dňa
12.09.2008 a na základe: „Dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti“ zo dňa 12.09.2008 (ďalej len Dohoda) - príloha č. 6, ktorej vklad do
katastra nehnuteľností bol povolený dňa 12.11.2008, pod bolo zrušené
a vyporiadané spoluvlastníctvo k dvom bytovým jednotkám v dome a to medzi
a jeho matkou , , bytom
(ďalej len ). K zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva
došlo i napriek tomu, že ja som nebola účastníčkou uvedeného právneho úkonu, t. j.
Dohody, ale v Kolaudačnom rozhodnutí - príloha č. 4 som aj ja zapísaná spoločne
s .
3. Z uvedeného dôvodu nemal byť povolený vklad do katastra nehnuteľností, pretože
pre zápis bytu do katastra je podkladom uvedené kolaudačné rozhodnutie, kde som aj ja
uvedená. Je pravdou, že rodinný dom súpisné číslo má vybudované dva
vchody, ale jeden z nich je orientovaný do dvora (nie do ulice) a iba druhý je orientovaný
do ulice, preto nemohla Obec na vchod do dvora prideliť nové súpisné číslo.
Z uvedeného dôvodu sú na - príloha č. 7, kat. úz. byty uvedené nad
sebou. Pokiaľ by Obec bola pridelila číslo k druhému vybudovanému vchodu do
dvora, bola by podkladom pre zápis do katastra listina o pridelení iného súpisného čísla.
Keďže listina o pridelení nového súpisného čísla nebola (ani nemohla byť) pridelená, preto
mala byť k bytu zapísaná na , ako vlastníčka moja Klientka v podiele 1/1-
ina v BSM. Keďže sa tak nestalo, je takýto zápis v rozpore s verejnou listinou, t. j.
s Kolaudačným rozhodnutím — príloha č. 3. Preto som v súlade s § 59 ods. 1, písm. a/
Katastrálneho zákona na Okresný úrad Žilina, katastrálnemu odboru podala podanie:
„Návrh na opravu chyby v katastrálnom operáte v súlade s § 59 ods. 1, písm. a/
Katastrálneho zákona“ zo dňa 02.03.2016 - príloha č. 8, kde som navrhla uvedenú chybu
opraviť tak, že na budem v časti „B“ zapísaná ako vlastníčka k bytu aj ja
spoločne s , podiel 1/1-ina v BSM. Okresný úrad Žilina, katastrálny
odbor rozhodnutím zo dňa 26.04.2016, sp. zn. X 66/2016-MO - príloha č. 2 môj návrh
zamietol. Preto som proti uvedenému rozhodnutiu podala opravný prostriedok: „Odvolanie
proti rozhodnutiu zo dňa 26.04.2016, číslo: X 66/2016-MO, ktoré
vydal Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor“ zo dňa 16.05.2016 - príloha č. 9. O mojom
odvolaní druhostupňový správny orgán rozhodol rozhodnutím zo dňa 13.07.2016, sp. zn.:
Xo-20/2016- Ha príloha č. 10 tak, že moje odvolanie zamietol a rozhodnutie katastrálneho
odboru č. X 66/2016-MO zo dňa a 26.04.2016 - príloha č. 11 potvrdil.».
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že «4. Proti rozhodnutiu druhostupňového
správneho orgánu (Xo-20/2016) som podala na Krajský súd v Žiline podanie: „Správna
žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zo dňa 13.7.2016, sp. zn. Xo 20/2016-Ha“
zo dňa 16.08.2016 - príloha č. 12. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 23.08.2017,
sp. zn.: 31 S/36/2016 - príloha č. 13 žalobu zamietol.
5. Dňa 25.10.2017 som osobne na Krajskom súde v Žiline podala: „Kasačná
sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.08.2017, sp. zn.
31S/36/2016“ zo dňa 23.10.2017 - príloha č. 14. Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom zo dňa 24.10.2018, sp. zn.: 10Sžrk/1/2018 - príloha č. 15 moju Kasačnú
sťažnosť zamietol, pretože neboli splnené podmienky pre vykonanie opravy chyby v
katastrálnom operáte.».
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že „Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako kasačný súd neakceptoval moje tvrdenie, že kataster pri povoľovaní vkladu
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností spoločne s prílohou Kolaudačným
rozhodnutím (ako rozhodnutie štátneho orgánu) neakceptoval skutočnosť, že kataster
v danom prípade pri svojej rozhodovacej činnosti a zápise vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností pochybil, keď zapísal novú bytovú jednotku na základe Kolaudačného
rozhodnutia, ale mňa, ako vlastníka v ňom uvedenú, neuviedol.“.
5. Napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sú
podľa sťažovateľky arbitrárne a zjavne neodôvodnené, keďže sa v nich krajský súd
a najvyšší súd nevysporiadali so všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré boli uplatnené
v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Žilina, odboru opravných
prostriedkov, referátu katastra nehnuteľností č. Xo 20/2016-Ha z 13. júla 2019
a v kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, napadnuté rozsudky zruší a vec vráti na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € proti krajskému
súdu, finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 € proti najvyššiemu súdu a náhradu trov
konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
6. februára 2019 postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 31 S 36/2016-86 z 23. augusta
2017 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
12. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 31 S 36/2016-86 z 23. augusta 2017,
preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
13. Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu
preskúmal na základe kasačnej sťažnosti podanej sťažovateľkou. Najvyšší súd rozhodol
rozsudkom sp. zn. 10 Sžrk 1/2018 z 24. októbra 2018, ktorým kasačnú sťažnosť
sťažovateľky zamietol.
14. V časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 31 S 36/2016-86
z 23. augusta 2017, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžrk 1/2018
z 24. októbra 2018 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
15. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že pre nedostatky v odôvodnení je
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny a zjavne neodôvodnený.
16. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu tento kasačnú sťažnosť sťažovateľky
proti rozsudku krajského súdu č. k. 31 S 36/2016-86 z 23. augusta 2017 zamietol.
17. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť. Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd
preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade
identické (IV. ÚS 147/08).
18. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
19. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
20. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie
o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo
(napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
21. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
proti Španielsku, rozhodnutie ESĽP z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku,
rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins
proti Francúzsku, rozhodnutie z 19. 2. 1998).
22. V zmysle už uvedeného ústavný súd ďalej poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej posudzuje spravodlivosť procesu ako celku
(napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba
v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany
príslušného orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces ako celok bol
nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.
Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch, keď zo strany
orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca
príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho
dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m.
IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé porušenie zákona
zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok porušenie ústavou
garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 104/2012, I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012,
II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
23. V relevantných častiach napadnutého rozsudku najvyšší súd predovšetkým
uviedol:
«13. Sťažovateľka namietala nepreskúmateľnosť rozsudku krajského súdu ako aj
nesprávne právne posúdenie s poukazom na bod 15. rozsudku. Kasačný súd považuje
za nevyhnutné poukázať na to, že konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte slúži na
opravovanie chýb, ktoré najčastejšie spočívajú v nesprávnom premietnutí obsahu listín
do súboru popisných informácií katastra alebo do súboru geodetických informácií katastra
nehnuteľností. Ide najmä o nesprávne údaje na liste vlastníctva alebo o nesprávne
zakreslenie pozemkov do katastrálnej mapy. Z celkovej povahy inštitútu opravy chyby
v katastrálnom operáte, ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že tento druh
konania nemožno použiť na určovanie vlastníkov nehnuteľností (resp. iných oprávnených
osôb), na riešenie vlastníckych sporov, na zapisovanie práv k nehnuteľnostiam, na zmenu
hraníc pozemkov či na preskúmavanie zákonnosti zápisov (na preskúmavanie zákonnosti
zápisov slúžia iné právne prostriedky, akými sú protest prokurátora a správne súdnictvo).
Opravu nemožno vykonať, ak boli nesprávne údaje zmenené alebo potvrdené ďalšou
listinou, ktorá vychádzala z nesprávnych údajov a následne sa zapísala do katastra (napr.
dedičské osvedčenie). V takom prípade sa už skúma iba súlad údajov katastra s poslednou
zapísanou listinou. (Halama, O. Katastrálny zákon. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer,
2014).
14. Súd dáva do pozornosti, že podľa dôvodovej správy ku Katastrálnemu zákonu
„opravy uvedené v ods. 1 písm. a) a b) smerujú k odstráneniu chýb vyplývajúcich z vlastnej
činnosti katastrálnych úradov, ktoré nápravu urobia buď samy bez účasti ďalších subjektov
[písm. a)], alebo v súčinnosti s vlastníkmi nehnuteľností a inými oprávnenými osobami.
Opravy uvedené v ods. 1 písm. c) možno vykonať len v súčinnosti s tými subjektmi, ktoré
príslušné listiny vyhotovili. Môže ísť o štátne orgány, notárov, obce, ako aj o vlastníkov
nehnuteľností a iné oprávnené osoby. Chybami sa v tomto prípade rozumejú len chyby
v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti.“...
16. Vo svetle uvedeného kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom
správnych orgánov a krajského súdu, že neboli splnené podmienky pre vykonanie opravy
chyby v katastrálnom operáte. Správne orgány môžu opraviť chybu v katastrálnom operáte
len v prípadoch taxatívne vymenovaných v ustanovení § 59 ods. 1 Katastrálneho zákona.
V predmetnej veci je bez všetkých pochybností zrejmé, že žiadna z uvedených situácií
nenastala. Rozhodnutie vydané podľa ustanovenia § 59 Katastrálneho zákona nezasahuje
do sféry hmotnoprávnych oprávnení a povinností účastníkov konania. Vydaním rozhodnutia
podľa ustanovenia § 59 Katastrálneho zákona nemôže správny orgán spôsobiť vznik, zmenu
alebo zánik vlastníckeho práva alebo iného vecného práva k nehnuteľnosti. Zároveň
absentuje právomoc správneho orgánu na úseku katastra nehnuteľností rozhodovať
o spornom vlastníckom práve, resp. právomoc vyslovovať, či tu právo je alebo nie je.
Odstránenie právnej spornosti a ochranu práv a oprávnených záujmov dotknutých
vlastníkov je možné dosiahnuť len právoplatným rozsudkom príslušného súdu v uvedenej
veci...
18. V zmysle uvedeného kasačný súd po oboznámení sa s pripojeným súdnym
a administratívnym spisom musí konštatovať, že krajský súd sa s podstatnými právnymi
námietkami sťažovateľky v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu
spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde. Krajský súd sa posudzovanou
vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležíte aj
odôvodnil a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako
bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z
uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.»
24. Vo vzťahu k záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu
ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ich ústavnú
udržateľnosť a nezistil, že by napadnutý rozsudok bol svojvoľný alebo v zjavnom
vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou,
či nedostatočne odôvodnený, a tým mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
25. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vo svojom napadnutom rozsudku
zaoberal námietkami sťažovateľky uvedenými v kasačnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku krajského súdu a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal.
Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto jej kasačnú sťažnosť
zamietol. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého rozsudku,
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu
podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľky použitých procesno-právnych noriem.
Vzhľadom na uvedené ani napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžrk 1/2018
z 24. októbra 2018 nemožno považovať za neodôvodnený či arbitrárny.
26. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžrk 1/2018 z 24. októbra 2018
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
27. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej
časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu a práv podľa čl. 13 a 14 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnej previazanosti
ňou použitej argumentácie. Aj v tejto časti je preto jej ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
28. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozsudku krajského súdu a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019