Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 69/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Ľubomírom Nemčekom, Čajkovského 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Malacky sp. zn. z 29. septembra 2016, rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 19. septembra 2017 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2018, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 28. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ľubomírom Nemčekom, Čajkovského 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 29. septembra 2016 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 19. septembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresného

súdu bola maloletá dcéra sťažovateľa zverená do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľ

bol zaviazaný prispievať na jej výživu výživným v sume 450 € mesačne v období

od 2. októbra 2013 do 31. augusta 2015 a od 1. septembra 2015 v sume 500 € mesačne.

Zročné výživné v sume 13 435,50 € bol sťažovateľ povinný uhradiť do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Zaplatené výživné v sume 3 400 € okresný súd započítal

na zročné výživné. Okresný súd návrh sťažovateľa na zverenie maloletej do striedavej

starostlivosti oboch rodičov zamietol. Stretávanie sa sťažovateľa s maloletou dcérou

okresný súd ponechal neupravené a nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnemu

z účastníkov.

3.1 Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a náhradu trov

konania účastníkom nepriznal, pretože odvolanie sťažovateľa nepovažoval za dôvodné.

K námietke znemožnenia využívať právne rady zástupcu na spornom pojednávaní

okresného súdu sa vyjadril krajský súd tak, že vo veci bolo uskutočnených 13 pojednávaní,

na ktorých sa sťažovateľ vyjadroval k veci a bolo jemu aj jeho zástupcovi umožnené

vyjadrovať sa aj na spornom pojednávaní. V bode 11 napadnutého rozsudku k tomu krajský

súd uvádza: „Skutočnosť, že jeho právny zástupca opustil v priebehu pojednávania

pojednávaciu miestnosť a nemal tak možnosť poskytovať klientovi právne rady, nemožno

posúdiť ako porušenie práva účastníka konania, keďže napriek dĺžke trvania pojednávania,

bolo povinnosťou právneho zástupcu zariadiť si svoje záležitosti tak, aby sa mohol zúčastniť

celého pojednávania, prípadne, ak mal vedomosť o svojich iných pracovných aktivitách,

mal si zabezpečiť substitúta na pojednávaní. “

3.2 Námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci majetkových

pomerov sťažovateľa a nesprávnej aplikácie o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rodine“) vyhodnotil krajský súd takto: „... Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že otec

bol živnostníkom do februára 2014 a podnikateľom do decembra 2015. Jeho povinnosťou

ako rodiča, ktorý mal v tom čase príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani

z príjmu, bolo preukázať a predložiť všetky podklady na zhodnotenie svojich majetkových

pomerov. Do tohto obdobia a za okolností, že otec tieto doklady nepredložil, pri určení

výšky výživného na maloleté dieťa, preto prichádza do úvahy postup súdu v súlade

s ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Pokiaľ sa otec odvoláva na to, že v čase vyhlásenia

rozsudku už nebol živnostníkom, ani podnikateľom, odvolací súd poukazuje na podstatnú

okolnosť, ktorou je prevod obchodnej spoločnosti na inú osobu, jeho matku .

Tu je potrebné zdôrazniť, že otec bol jediným spoločníkom a konateľom obchodnej

spoločnosti s rozsiahlym predmetom podnikania a majetkom... zmena

spoločníka a konateľa nastala dňom 19.12.2015... Odvolací súd zastáva názor, že v danom

prípade je konanie otca potrebné vyhodnotiť ako vzdanie sa majetku a príjmu a tento fakt

posúdiť vo vzťahu k určeniu vyššieho výživného pre maloletú, ktorá má právo podieľať

sa na životnej úrovni svojho otca... Podľa názoru odvolacieho súdu, do ukončenia

podnikania otca jeho pomery a schopnosti a možnosti mu umožňovali v rozhodujúcom

období prispievať na výživu dieťaťa určenou výškou výživného a následne z dôvodu vzdania

sa príjmu a majetku obchodnej spoločnosti a pri existencii jeho majetkových pomerov

je dôvodné určenie výšky výživného v rozsahu určenom súdom prvej inštancie...“

4. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal

„nesprávne právne posúdenie tak schopností, možností a majetkových pomerov otca

(dovolateľa), ako aj odôvodnených potrieb maloletej “. V tejto súvislosti

tvrdil, že súdy nemali aplikovať § 63 ods. 1 zákona o rodine, pretože výkon svojej

podnikateľskej činnosti ukončil 1. februára 2014 a v čase vyhlásenia rozsudku okresného

súdu nebol podnikateľom a mal iba príjem zo závislej činnosti. Sťažovateľ ďalej namietal,

že súdy nezistili skutočný stav veci, keď uplatnili fikciu výšky príjmu a že výška určeného

výživného nezodpovedá odôvodneným potrebám maloletej. Sťažovateľ v petite dovolania

neoznačil zákonné ustanovenie (ďalej aj „“),

podľa ktorého sa domáha zrušenia napadnutých rozsudkov a od ktorého odvodzuje

prípustnosť svojho dovolania.

5. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,

že ho ako procesne neprípustné odmietol podľa , keďže sťažovateľ

namietal nesprávne právne posúdenie veci, ale dovolacie dôvody podľa

v ňom nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v . Dovolacie námietky

(nedostatočne a nesprávne zistený skutkový stav a arbitrárnosť rozhodnutí, pozn.) najvyšší

súd subsumoval pod dovolací dôvod podľa a preskúmal jeho prípadnú

prípustnosť s negatívnym záverom a odmietol ho podľa .

6. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou vytýka napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

najmä tvrdenie o tom, že dovolacie dôvody nie sú v dovolaní vymedzené spôsobom

uvedeným v . Sťažovateľ ho považuje za nepravdivé a v rozpore s obsahom

dovolania. Podľa názoru sťažovateľa mu odmietnutím dovolania najvyšší súd odňal

možnosť konať pred súdom.

7. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ namieta, že krajský súd

pochybil, keď považoval za správny procesný postup okresného súdu na pojednávaní

konanom 29. septembra 2016, keď bolo vykonané dokazovanie, prednesené záverečné reči

a vyhlásený rozsudok v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý predčasne

opustil pojednávaciu miestnosť z pracovných dôvodov.

Sťažovateľ ďalej ústavnou sťažnosťou namieta, že krajský súd (rovnako ako okresný

súd, pozn.) pri posudzovaní možností a schopností a majetkových pomerov sťažovateľa

nezisťoval skutočný stav veci, ako to vyplýva z

(ďalej len „CMP“), ale uplatnil fikciu výšky príjmu podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine

napriek tomu, že v čase vyhlásenia rozsudku okresného súdu nemal iné príjmy ako príjmy

zo závislej činnosti, a na jeho aplikáciu preto neboli splnené predpoklady. Sťažovateľ

ďalej poukazuje na to, že súd nie je oprávnený určovať výšku výživného rodiča

podľa hodnoty majetku a príjmov obchodnej spoločnosti, v ktorej je tento rodič

spoločníkom. Sťažovateľ sa domnieva, že svoje majetkové pomery dostatočne preukázal

relevantnými dôkazmi, z ktorých mali súdy vychádzať a nepristupovať k uplatneniu fikcie

výšky príjmu.

Podľa tvrdenia sťažovateľa určená výška výživného vysoko prevyšuje odôvodnené

potreby maloletého dieťaťa.

K argumentácii krajského súdu, že sťažovateľ sa v priebehu konania zbavoval

majetku (prevod obchodnej spoločnosti na matku sťažovateľa a scudzovanie nehnuteľností,

pozn.), sťažovateľ namieta nevykonanie dokazovania k dôvodom týchto prevodov

výsluchom matky sťažovateľa.

Krajský súd podľa tvrdenia sťažovateľa opomenul reagovať na niektoré odvolacie

námietky, a to že:

- z výrokovej časti rozsudku okresného súdu nevyplýva, či bude výživné použité

aj na tvorbu úspor, čo považuje sťažovateľ za zmätočné,

- zročné výživné podľa jeho názoru nie je určené v správnej výške a

- je zmätočne určená lehota na plnenie zročného výživného od právoplatnosti

rozsudku.

Namieta tiež, že styk s maloletou ostal neupravený a nesúhlasí s tvrdením krajského

súdu, že nepodal žiaden návrh o spôsobe úpravy styku s maloletou.

8. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozhodovaním Okresného súdu Malacky v konaní vedenom

pod sp. zn. , Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. -603 zo dňa 29.09.2016,

rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -721 zo dňa 19.09.2017

a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.09.2018 zrušuje

a vec vracia Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Malacky je povinný zaplatiť náhradu trov

konania v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov) na účet

advokáta JUDr. Ľubomíra Nemčeka...“

9. Vec napadla ústavnému súdu 28. novembra 2018 a bola pôvodne pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné

obdobie sudcu ústavného súdu. V zmysle čl. X ods. 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej

len „rozvrh“) bola táto vec po 26. apríli 2019 v zmysle rozvrhu prerozdelená a náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi

spravodajcovi Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu prejednaná a rozhodnutá

v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter

Molnár a Ľuboš Szigeti.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti,

keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,

v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné

okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

17. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

18. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie,

čo aj využil. Odvolanie v tomto prípade predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany

práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. O tomto odvolaní bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo v danom prípade vylučuje možnosť

ústavného súdu rozhodovať vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Ústavný

súd preto túto časť jeho sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) .

IV.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

19. Ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie práva vykonanej všeobecnými súdmi s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ,

).

20. Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľa smerujúcej proti napadnutému

rozsudku krajského súdu je, že krajský súd vyhodnotil postup okresného súdu na spornom

pojednávaní (konanom bez prítomnosti právneho zástupcu na časti pojednávania)

ako postup súladný s procesnou úpravou. Sťažovateľ ďalej namieta nedostatočne zistený

skutočný stav vo vzťahu k majetkovým pomerom sťažovateľa (v dôsledku uplatnenia fikcie

príjmu) a odôvodnených potrieb maloletej a nesprávnu aplikáciu § 63 ods. 1 zákona

o rodine, keďže v čase vyhlásenia rozsudku sťažovateľ nemal iné príjmy ako zo závislej

činnosti. Ďalšími námietkami sú nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu vo vzťahu k niektorým odvolacím námietkam, nesprávne určený začiatok plynutia

lehoty na plnenie zročného výživného a nedôvodné neupravenie styku s maloletou.

21. Ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého rozsudku sa presvedčil o tom,

že jeho odôvodnenie vo vzťahu k námietke sťažovateľa o neúčasti právneho zástupcu

na pojednávaní okresného súdu nie je arbitrárne, je ústavne akceptovateľné a procesný

postup je zlučiteľný s požiadavkami základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces. Neprítomnosť zástupcu sťažovateľa na časti pojednávania nebola spôsobená

pochybením súdu, pretože okresný súd neznemožnil sťažovateľovi riadne využívanie

právnych služieb, ale bola dôsledkom predčasného odchodu zástupcu z pojednávania

na základe jeho slobodného rozhodnutia.

22. K námietke nedostatočne zistených majetkových pomerov sťažovateľa

a nesprávnej aplikácie § 63 ods. 1 zákona o rodine ústavný súd uvádza, že z rozsudku

krajského súdu citovaného v časti I tohto uznesenia možno považovať za preukázané,

že všeobecné súdy riadne skúmali majetkové pomery sťažovateľa a k aplikácii fikcie

príjmov podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine pristúpil okresný súd až potom, keď sťažovateľ

nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, a to v čase pred účinnosťou prevodu obchodnej

spoločnosti (19. decembra 2015), keď ako jediný spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti

nesporne mal iné príjmy ako zo závislej činnosti podliehajúce dani z príjmov.

Ak na neskorší prevod majetku (obchodnej spoločnosti a nehnuteľnosti, pozn.) na vlastnú

matku sťažovateľa súdy nahliadali ako na vzdanie sa majetkového prospechu,

ktoré nie je nevyhnutné, a z tohto titulu určili výšku výživného bez prihliadnutia

naň v zmysle § 62 ods. 5 a § 75 ods. 1 zákona o rodine, nemožno takýto postup

už pri predbežnom prejednaní veci (ako súladný so zákonom) považovať za porušovanie

základných práv sťažovateľa, a teda nezlučiteľný s jeho právom na súdnu ochranu

či spravodlivé súdne konanie. Z (v napadnutom rozsudku) popísaných majetkových

pomerov sťažovateľa vyplýva, že aj výživné vo výške určenej na základe uplatnenej fikcie

je reálne v jeho schopnostiach plniť. Zároveň ústavný súd pripomína, že je v najlepšom

záujme maloletej podieľať sa na jeho životnej úrovni (§ 62 ods. 2 zákona o rodine),

čo je vždy prvoradým a rozhodujúcim kritériom uplatňovaným v konaniach vo veciach

maloletých. Aj výška odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa preto vždy koreluje

životnej úrovni rodičov a v závislosti od nej môže zahŕňať rôzny diapazón nákladov.

23. Právne posúdenie aplikovateľnosti fikcie krajským súdom je náležite

a presvedčivo odôvodnené, preto ústavný súd konštatuje, že sťažnostná námietka

neaplikovateľnosti § 63 ods. 1 zákona o rodine nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia

označených práv sťažovateľa.

24. K námietke sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jeho

námietkami, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej súčasťou

procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy

je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (porovnaj právnu vetu nálezu sp. zn. alebo sp. zn. ).

Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

25. Osobitne sa ústavný súd však pristaví pri určení rozhodnej skutočnosti, od ktorej

začína plynúť lehota na plnenie zročného výživného, pretože ide o opakovaný problém

v rozhodovacej činnosti súdov (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 1. 12. 2008 alebo uznesenie ústavného súdu

sp. zn. z 20. 6. 2018).

26. Podľa sú rozsudky o výživnom vykonateľné doručením bez možnosti

inej úpravy súdom. Sledovaným účelom tohto ustanovenia je čo najskoršie zabezpečenie

riadneho plnenia vyživovacej povinnosti, ktorá rodičovi vzniká zo zákona narodením

dieťaťa, a riadneho zabezpečenia potrieb maloletého výživným, na ktoré je odkázaný.

Predbežná vykonateľnosť akéhokoľvek rozhodnutia o výživnom teda nastáva priamo

zo zákona, bez ohľadu na znenie výroku deklaratórneho rozhodnutia súdu, ktorým určí

lehotu na plnenie zročného výživného. Akokoľvek by bola naformulovaná lehota

na dobrovoľné splnenie tejto povinnosti a začiatok jej plynutia (napr. tri dni od doručenia

rozsudku), i tak by nastúpila zo zákona vynútiteľnosť plnenia tejto povinnosti

odo dňa doručenia rozsudku súdu prvej inštancie, čiže ešte pred efektívnym uplynutím

súdom určenej lehoty na dobrovoľné plnenie. O relevantnom zásahu do základných práv

sťažovateľa či zmene právneho postavenia sťažovateľa v súvislosti s formuláciou zvolenou

okresným súdom preto nemožno uvažovať. Napriek uvedenému však považuje ústavný súd

za vhodnejšiu formuláciu lehoty na dobrovoľné plnenie „odo dňa doručenia rozsudku“ súdu

prvej inštancie, aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť účastníkov konania o záväznosti

lehoty na plnenie určenej rozsudkom.

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom) podaním námietok v exekúcii, ako aj obsahom svojich

opravných prostriedkov dal zreteľne najavo, že mu jeho zákonná povinnosť uhradiť zročné

výživné po doručení rozsudku bola známa. V okolnostiach daného prípadu, sledujúc najmä

účel predbežnej vykonateľnosti napadnutého rozsudku a vedomosť sťažovateľa o zákonnej

úprave, preto ústavný súd dospel k záveru, že toto pochybenie nedosahuje ústavnoprávnu

intenzitu, ktorá by signalizovala možnosť prípadného zrušenia napadnutého rozsudku

krajského súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

28. Po preskúmaní ostatných sťažnostných námietok proti napadnutému rozsudku

krajského súdu (neupravenie styku s maloletou a neustanovenie tvorby úspor) ústavný súd

nezistil žiadne ústavnoprávne pnutie s označenými základnými právami sťažovateľa.

Ústavný súd v skutkových okolnostiach veci (konanie o zapretie otcovstva, nevyužívanie

možnosti styku s maloletou v priebehu konania napriek predbežnému opatreniu,

nepredloženie návrhu na konkrétny spôsob úpravy styku v konaní sťažovateľom, možnosť

podať kedykoľvek návrh na súd o úprave styku sťažovateľa s maloletou dcérou) nezistil

také skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie základných práv sťažovateľa,

ktoré by bolo potrebné posudzovať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V tejto súvislosti

ústavný súd dodáva, že z povahy veci návrh na zverenie maloletej do striedavej

starostlivosti oboch rodičov nemožno považovať za relevantný podklad pre rozhodovanie

o úprave styku s maloletou po jej zverení do osobnej starostlivosti matky. Sťažovateľom

tvrdenú zmätočnosť napadnutého rozsudku týkajúcu sa tvorby úspor z výživného hradeného

sťažovateľom ústavný súd nezistil. Z výrokovej časti rozsudku okresného súdu jasne

vyplýva, že tvorba úspor súdom určená nebola, a preto je bez ďalších pochýb stanovené

výživné určené na priebežnú spotrebu.

29. Z uvedených dôvodov ústavný súd tú časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa a listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa .

V.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

30. Podstatou sťažnostnej argumentácie vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu je sťažovateľovo tvrdenie o tom, že odôvodnil svoje dovolanie spôsobom,

ktorý vyžaduje , keď vymedzil ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie

veci súdmi prvej a druhej inštancie a uviedol, v čom spočíva nesprávnosť právneho

posúdenia. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa mu odňal možnosť konať

pred dovolacím súdom, keď jeho dovolanie ako procesne neprípustné odmietol.

31. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nesprávny postup súdu,

ktorým sa účastníkovi konania znemožní uplatňovať (realizovať) procesné práva priznané

mu právnym poriadkom pre účely zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv,

ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho

postupu súdu vylúčený.

32. Ústavný súd konštantne akceptuje, že otázka posúdenia, či sú splnené zákonné

podmienky prípustnosti dovolania, patrí (v zásade) do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , ).

33. Sťažovateľ vytýkal vo svojom dovolaní nesprávne právne posúdenie veci súdmi

prvej a druhej inštancie a ponúkol svoj právny názor o neaplikovateľnosti fikcie výšky

príjmov v sťažovateľovom prípade. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť aj judikatúru

vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej sa mimoriadny prieskum nesmie uplatňovať

ako „zastreté odvolanie“ a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet

konania nie je dôvodom na opätovné posúdenie veci (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci

Sutyazhnik v. Rusko z 23. 7. 2009, § 33).

34. Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia v intenciách sťažovateľovej

námietky odňatia možnosti konať ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu možnosť

vyslovenia porušenia jeho základných práv z tohto dôvodu po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie. Najvyšší súd nemôže vecne prejednať dovolanie, ktoré nie je prípustné

( ), preto bolo jeho povinnosťou preskúmať, či sú dané podmienky prípustnosti

dovolania. Sťažovateľom uplatnený dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci,

ktorý nebol sťažovateľom riadne označený konkrétnym zákonným ustanovením Civilného

sporového poriadku, najvyšší súd preskúmal jednak z hľadiska prípustnosti dovolania

pre riešenie právnej otázky (§ 421), ale aj z hľadiska, či ho nemožno subsumovať

pod .

35. Ako vyplýva aj z napadnutého uznesenia, len dovolanie, ktoré je prípustné

pre riešenie právnej otázky, možno odôvodniť nesprávnym právnym posúdením (§ 432

ods. 1 ). Vymedzenie nesprávneho právneho posúdenia podľa sa musí

viazať len s riešením takej právnej otázky, pri ktorej došlo k odklonu od rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu [ ], ktorá nebola judikatórne riešená dovolacím

súdom [ ] alebo je riešená rozdielne [ ].

Nesprávne právne posúdenie však sťažovateľ vo svojom dovolaní nespájal s riešením

takejto právnej otázky v zmysle , ale len s aplikáciou zákona

o rodine. Dôvod prípustnosti podľa najvyšší súd tiež nezistil. V prípade

odmietnutia procesne neprípustného dovolania nemožno uvažovať o porušovaní základných

práv sťažovateľa.

36. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záver, že pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa , podľa

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné aj túto časť jeho sťažnosti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

37. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že vyhodnotil sťažnosť

sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

v nej obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2019