Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_12CoP-33-2025.pdf
PDF · 177.52 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/33/2025
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Hadnagyovej a sudkýň JUDr. Ľubice Bundzelovej a JUDr. Janky Grečmal, v právnej veci navrhovateľa - manžela (otca): A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX/XX, C. E., zastúpený splnomocnencom: Palkovič advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 20, Trnava, IČO: 47 255 609, a manželky (matky): F. G. B. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XX/XX, C. E., zastúpená splnomocnenkyňou: JUDr. Andrea Vyskočová, advokátka so sídlom Žilinská cesta 130, Piešťany, o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k ich maloletému dieťaťu: C. B., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava so sídlom Jána Bottu 4, Trnava, o odvolaní manželky (matky) proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 40P/22/2024 – 177 z 23. októbra 2024, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v závislom výroku V. z r u š u j e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. manželstvo A. B., nar. XX.XX.XXXX, a G. B. H., G. H., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa 14.02.2015 pred Matričným úradom mesta Trnava, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu Trnava, vo zväzku 84, ročník 2015, strana 40, poradové číslo 18, rozviedol, výrokom II. schválil dohodu rodičov nasledovného znenia: Maloletá C. B., nar. XX.XX.XXXX sa zveruje do osobnej starostlivosti matky; obaja rodičia sú oprávnení a povinní zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok v bežných veciach, výrokom III. otca zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletej C. sumou 420 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, výrokom IV. styk otca s maloletým dieťaťom sa neupravil a výrokom V. žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 18, § 22, § 23 ods. 1 až 3, § 24 ods. 1, 3 a 5, § 25 ods. 1 a 2, § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 z. č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“). Vecne tým, že manželstvo účastníkov konania neplní svoj spoločenský účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie riadneho manželského spolužitia, keď manželka odmieta zotrvať v manželskom zväzku. Manželia spoločne nehospodária. Manžel sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval v júni 2024, keď sa ich spolužitie stalo neznesiteľným. Intímne sa nestýkajú podľa tvrdenia manžela od januára 2024. Manžel má toho času inú vážnu známosť a odmietol zotrvať v manželskom zväzku, ktorý opísal už len ako formálny, manželstvo si neplní žiadnu funkciu. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že manželstvo neplní svoj účel a od manželov nemožno spravodlivo očakávať obnovenie riadneho manželského spolužitia, preto súd manželstvo rozviedol. Za príčinu rozvratu manželstva ustálil narušenú povinnosť vytvárať zdravé rodinné prostredie.
3. Rodičia v časti úpravy ich práv a povinností k maloletej C. na čas po rozvode uzavreli dohodu v časti dohodnutej osobnej starostlivosti matky, zastupovania maloletého dieťaťa v bežných veciach a spravovania jeho majetku obidvomi rodičmi. Rodičia sa tiež dohodli, že stretávanie sa otca s maloletou
C., ktorá je vo veku blízkom 16 rokov, sa nebude upravovať. Túto dohodu rodičov súd prvej inštancie schválil, keď z vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že dohoda rodičov je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.
4. V časti určenia výživného vzhľadom na rodičmi dohodnutú osobnú starostlivosť matky súd prvej inštancie zameral dokazovanie na zistenie možností, schopností a majetkových pomerov otca, ktorý sa počas konania odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Matka s maloletou C. (a tiež s I. H., dcérou z predchádzajúceho vzťahu) žijú v pôvodnej domácnosti, ktorú otec maloletého dieťaťa pre neznesiteľné spolunažívanie opustil v júni 2024. Matka sa tak podieľa na výžive maloletej C. osobnou starostlivosťou, čo u 16 ročného dieťaťa je už v inom (menšom) rozsahu ako napríklad u dieťaťa predškolského veku, pričom otec svojím odchodom zo spoločnej domácnosti zabezpečil maloletej bývanie, keď jej umožnil (a matke) zotrvať bývať v tzv. rodnej nehnuteľnosti.
5. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že ku dňu rozhodovania pozostáva príjem otca zo súčtu výsluhového dôchodku a príjmu zo zamestnania. Výsluhový dôchodok otca vyplácaný Vojenským úradom sociálneho zabezpečenia je od 01.07.2024 vo výške 2.289,82 eur mesačne a príjem zo zamestnania pre zamestnávateľa obec C. E. v sume cca 1.000 eur v čistom mesačne. Za mesiac marec a mesiac august mal otec zo zamestnania vyšší príjem, v marci 2024 v sume 1.702 eur v hrubom, v auguste 2024 v sume 1.800 eur v hrubom. Preto mesačný príjem otca predstavuje cca 3.289 eur. Matka deklarovala príjem vo výške 2.000 eur v čistom pri uplatňovaní si daňového bonusu na maloletú C. a maloletú I. spolu s prídavkami na obe deti. Poukázala na to, že s účinnosťou od 01.01.2025 dochádza k zmene zákonnej úpravy nároku na daňový bonus, jej príjem bude nižší. V mesiaci jún a júl 2024 mala vyšší príjem, keď za jún jej boli vyplatené odmeny celkovo v sume (200+200+330) 730 eur v hrubom, za mesiac júl 2024 mala preplatený nadčas v sume 935 eur v hrubom, avšak v ďalšom období nadčasy nebudú uplatňované.
6. Pravidelné odôvodnené potreby maloletej C. matka uviedla vo vyjadrení k návrhu v sume 462 eur, spísala aj mimoriadne výdavky na maloletú C., ktoré v mesiaci apríl 2024 predstavovali sumu 341 eur za položky dentálna hygiena, odstránenie znamienok a oblečenie k sviatosti birmovania. Otec spísal pravidelné výdavky maloletej C. a mal za to, že predstavujú v priemere mesačne max. 646 eur, a to aj s rezervou na stravu v sume 250 eur, školné, ZRPŠ v sume 10 eur, školské pomôcky v sume 10 eur, oblečenie 80 eur, obuv 20 eur, hygiena 50 eur, lekár a náklady na lieky 40 eur, zubár 15 eur, krúžky 10 eur, vreckové 20 eur, pomerná časť nákladov na bývanie 75 eur, telefón 24 eur, poistka 22 eur, výlety 20 eur. V podaní zo dňa 02.09.2024 otec navrhol, aby mu bola uložená povinnosť podieľať sa na výdavkoch maloletej v podiele 2/3, čo pri zohľadnení daňového bonusu a prídavku na dieťa predstavuje sumu 312 eur, pričom pri danej sume otec dokáže vyporiadať aj bezpodielové spoluvlastníctvo s matkou a zabezpečiť tak bývanie maloletej, matke a sebe. Matka na pojednávaní dňa 23.10.2024 predložila nový rozpis výdavkov maloletej, z ktorého mal súd prvej inštancie po porovnaní s rozpisom výdavkov maloletej otcom za to, že je potrebné ešte zohľadniť cestovné maloletej na Strednú priemyselnú školu dopravnú v Trnave v sume 40 eur mesačne. Súd prvej inštancie tiež osobitne prihliadol na výdavok týkajúci sa nákupu senzorov na meranie glukózy v krvi u maloletej v sume 66 eur raz za 2-3 mesiace, ktoré sú v časti preplácané zdravotnou poisťovňou a hradené preto v sume 53,40 eur za 6 kusov, keď výdavok na položku lieky a lekár v sume 40 eur pri aktuálnych cenách služieb (dentálna hygiena, stomatologická starostlivosť, doplatky za lieky) v sebe túto položku nezahŕňa. Ostatné výdavky spísané matkou boli, podľa názoru súdu prvej inštancie, otcom v jeho rozpise pomernej sumy výdavkov na maloletú C. za mesiac zohľadnené. Tvrdenie matky na pojednávaní dňa 23.10.2024, že strava u maloletej bude reálne mesačne okolo 350 až 400 eur, zostalo výlučne v rovine tvrdenia a ani pri diagnózach maloletej ako diabetes mellitus a celiakia, ako aj s ohľadom na uplynutie času od písomného vyjadrenia matky k návrhu (30.04.2024), sa toto tvrdenie nejavilo ako pravdivé a nebolo ani preukázané.
7. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že pravidelné odôvodnené potreby maloletej C. sú cca 700 eur mesačne (646 + 40 + 18 eur na mesiac za senzory). Pri zohľadnení skutočných zárobkových pomerov otca, tiež zárobkových pomerov matky, ktorá dosahuje nižší príjem zo zamestnania, pri ďalšej vyživovacej povinnosti povinného otca k plnoletej J. B., ktorá je toho času študentkou na vysokej škole, so zohľadnením životnej etapy maloletej C., ktorá je od 01.09.2024 študentkou strednej školy, je určené výživné v sume 420 eur mesačne spravodlivým usporiadaním pomerov účastníkov. Uvedená suma výživného umožní uspokojiť odôvodnené potreby maloletej v rozsahu cca 60 % a takto určené výživné zodpovedá primerane pri zohľadnení individuálnych a jedinečných okolností tejto rodiny aj metodike
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, podľa ktorej sa má výživné orientačne pohybovať okolo 18 % z čistého príjmu povinného rodiča, čomu zodpovedá suma výživného 583 eur mesačne. Otec však deklaroval, že akékoľvek mimoriadne výdavky týkajúce sa maloletej je ochotný hradiť a riadne si plniť vyživovaciu povinnosť k dcére.
8. Matka sa okrem určenia tzv. bežného výživného domáhala uloženia povinnému otcovi povinnosti tvorby úspor, pôvodne v sume 550 eur mesačne (vo vyjadrení k návrhu), na pojednávaní dňa 12.06.2024 vo výške 250 eur mesačne dôvodiac faktickými zárobkovými pomermi otca, tiež tým, že očakáva zhoršenie zdravotného stavu maloletej C. v dôsledku zdravotných diagnóz – diabetes mellitus a celiakia. Otec počas konania poukazoval na to, že s návrhom matky na tvorbu úspor maloletej C. v zásade nesúhlasí z toho dôvodu, že bude potrebné vyporiadať ich bezpodielové spoluvlastníctvo, a uložením mu povinnosti podieľať sa na tvorbe úspor rozhodnutím súdu budú jeho možnosti prípadného úverového zadlženia sa na prípadné vyplatenie vyrovnania podielu značne obmedzené. Zároveň poukázal na znehodnocovanie možných úspor, hodnoty peňazí, vplyvom inflácie a nakoniec navrhol, aby v prípade, že mu bude táto povinnosť plniť na osobitný účet dieťaťa do dovŕšenia 18-teho roku života maloletej uložená, navrhuje rovnakú povinnosť uložiť aj matke, ktorá dosahuje tiež slušný príjem. Matka s návrhom otca, aby táto povinnosť bola uložená aj jej, nesúhlasila. Zhodnotením z dokazovania zisteného skutkového stavu dospel súd k záveru, že v tejto časti je návrh matky nedôvodný. Otec má dve vyživovacie povinnosti, k plnoletej dcére J. B., nar. XX.XX.XXXX, v akademickom roku 2024/2025 ide o študentku 3. ročníka na Inštitúte manažmentu Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnava. Otec uvádzal, že k dcére J. si vyživovaciu povinnosť plní v sume 150 eur mesačne. Výživné v sume 150 eur mesačne bolo určené aj u maloletého dieťaťa matky z predchádzajúceho vzťahu, u I. H., nar. XX.XX.XXXX, a to rozsudkom Okresného súdu Trnava, č. k. 20P/23/2010 – 69 zo dňa 08.06.2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10CoP/63/2010 zo dňa 10.11.2010. Výživné vo výške 150 eur mesačne bolo určované u I. vo veku 3 rokov. Je nepochybné, že suma 150 eur mesačne nemôže postačovať na výživu maloletej I., ktorá je aktuálne vo veku 17 rokov, rovnako ako ani na výživu u plnoletej J., ktorá je aktuálne vo veku 22 rokov. Suma 150 eur tak na strane dcéry matky z predchádzajúceho vzťahu, ako aj na strane dcéry otca z predchádzajúceho vzťahu, už dávno nezodpovedá ich aktuálnym odôvodneným potrebám, a to bez potreby ich dokazovania, keďže za uvedenú sumu sa toho času už dieťa ani neodstravuje. Návrh matky vychádzať z výdavku otca pri plnení vyživovacej povinnosti k plnoletej J. v sume 150 eur mesačne sa tak javil ako nie v súlade so spravodlivým usporiadaním pomerov. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že návrh na tvorbu úspor v prospech maloletej C. nebol zo strany matky dostatočne zdôvodnený, keď matka neozrejmila, aké zhoršenie zdravotného stavu maloletej a s tým spojenú potrebu tvorby úspor pre dieťa je dôvodným bezprostredne očakávať, zatiaľ čo zdôvodnenie nesúhlasu otca s uložením mu tejto povinnosti súd prvej inštancie zhodnotil ako zrozumiteľné zhodnotenie komplexného dôsledku rozpadu osobných vzťahov a s tým spojenej nutnosti riešenia majetkových dôsledkov (vyporiadanie). Pre vyššie uvedené tak súd prvej inštancie návrhu matky na uloženie otcovi povinnosti tvorby úspor v prospech maloletej C. nevyhovel.
9. O trovách konania rozhodol podľa § 52 z. č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný mimosporový poriadok“) v súlade so všeobecnou klauzulou mimosporového konania, od ktorej nezistil dôvod odkloniť sa, teda že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu; účastníci konania o náhradu trov nežiadali.
10. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku III. o výživnom podala odvolanie matka maloletej z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku a § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku. Navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý výrok III. rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 23.10.2024, č.k. 40P/22/2024 – 177 zmenil tak, že uloží otcovi povinnosť prispievať na výživu mal. C. sumou 700 eur mesačne, z toho sumu 450 eur ako bežné výživné k rukám matky a sumu 250 eur na tvorbu úspor maloletej na osobitný účet maloletej s tým, že matka je povinná mal. C. zriadiť osobitný účet v banke na území Slovenskej republiky, ktorý bude vyžadovať súhlas súdu na nakladanie s prostriedkami na tomto účte do nadobudnutia plnoletosti mal. C., a matka bude povinná do desiatich dní od zriadenia osobitného účtu v prospech maloletej oznámiť otcovi číslo tohto osobitného účtu, alebo uloží otcovi povinnosť prispievať na výživu mal. C. sumou 650 eur mesačne k rukám matky.
11. Vecne dôvodila, že súd prvej inštancie porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že nesprávnym procesným postupom obmedzil jej možnosť efektívne uplatniť jej procesné práva, nesprávne zistil skutkový stav veci, vyvodil z vykonaných dôkazov nesprávne skutkové závery a aplikoval právne normy
v rozpore s ich obsahom a účelom. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej argumentáciou ohľadom zníženia výšky daňového bonusu od roku 2025, ani s jej tvrdeniami ohľadom zvýšenej starostlivosti o maloletú v dôsledku jej vážnych ochorení (diabetes mellitus, celiakia), a ani s jej tvrdením, že dôvodom zvýšenia výdavkov na stravu bolo ukončenie spoločnej domácnosti s otcom, ktorý sa prestal podieľať na nákupe potravín. Súdom prvej inštancie určené výživné nezodpovedá ani skutočným výdavkom na maloletú, ani príjmovým a majetkovým pomerom otca, a zároveň nezohľadňuje ani osobitné potreby maloletej vyplývajúce z jej zdravotného stavu. Výživné určené vo výške 420 eur mesačne predstavuje iba 12,77 % z čistého príjmu otca, ktorý podľa jej vyčíslenia dosahuje sumu 3.289,34 eur mesačne. Takáto výška výživného je zjavne neprimeraná a je v rozpore s odporúčanou metodikou Ministerstva spravodlivosti SR, podľa ktorej by výživné na jedno nezaopatrené dieťa v prípade, ak má povinný rodič ešte jednu vyživovaciu povinnosť, malo predstavovať 18 % z čistého mesačného príjmu. V prípade otca by tak výživné podľa metodiky malo predstavovať minimálne sumu 592 eur mesačne, a nie iba 420 eur. Súd prvej inštancie sa touto metodikou vôbec nezaoberal a jej aplikáciu vo veci opomenul bez právneho zdôvodnenia.
12. Otec síce v konaní deklaroval ochotu hradiť mimoriadne výdavky nad rámec výživného, ale podľa názoru matky nie je možné túto „ochotu“ zohľadniť ako relevantné hmotnoprávne kritérium pri určovaní vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie v bode 30 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že výživné vo výške 420 eur postačuje na uspokojenie odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa v rozsahu 60 %, keď vychádzal z otcom tvrdenej sumy 250 eur mesačne na stravu. Táto suma však nezodpovedá skutočným nákladom na diétne bezlepkové stravovanie, ktoré musí ako matka zabezpečovať v plnom rozsahu. Preukázala, že výdavky na stravu predstavujú sumu 350 až 400 eur mesačne, čo vychádza na cca 13,33 eur denne (400 eur/30 dní). Takáto suma je podľa nej reálna vzhľadom na ceny bezlepkových potravín (napr. bezlepková múka stojí 3,80 – 7 eur za balenie). Súd prvej inštancie považoval aktualizované tvrdenie matky o výdavkoch na stravu za nepravdivé, pritom nijako nevysvetlil, prečo považuje otcom uvádzanú sumu 250 eur za reálnu, zatiaľ čo matkina aktualizácia na 400 eur nebola akceptovaná.
13. Súčasne namietala, že daňový bonus, ktorý v súčasnosti poberá na maloletú, sa od roku 2025 zníži zo sumy 140 eur na sumu v rozpätí len 25 až 38 eur. Túto podstatnú zmenu jej príjmu súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil. Namietala aj spôsob, akým súd prvej inštancie posúdil schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca. Čistý príjem otca predstavuje 3.289 eur mesačne, ktorý ako svoje výdavky uvádzal napríklad sporenie vo výške 150 eur na poistku a 80 eur do I., avšak tieto výdavky nešpecifikoval a matka o nich nemala žiadne vedomosti. Navyše ich považuje za nie nevyhnutné. Z ostatných výdavkov uznáva len sumu 978 eur mesačne, ktorá zahŕňa hypotéku, leasing, energie, dane a telekomunikačné služby. Od februára 2025, po skončení leasingu na vozidlo, budú výdavky otca klesať na sumu len 547 eur mesačne. Po odpočítaní uznaných výdavkov vo výške 978 eur zo sumy 3.289 eur zostáva otcovi k dispozícii suma 2.311 eur a od februára 2025 dokonca 2.742 eur mesačne.
14. Opakovane navrhovala, aby súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej aj formou tvorby úspor vo výške 250 eur mesačne, čo súd prvej inštancie zamietol s odôvodnením, že neozrejmila konkrétne riziko zhoršenia zdravotného stavu dieťaťa. Matka považuje takúto požiadavku za nereálnu, keďže ochorenia maloletej sú trvalé a nevyliečiteľné (cukrovka, celiakia) a zhoršenie zdravotného stavu je vždy objektívne možné. Otec svoj nesúhlas s úsporami odôvodňoval potrebou vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak túto potrebu nijako nekonkretizoval a ani nepreukázal. Navyše neuviedol, že by aktuálne riešil bývanie či žiadal o hypotéku, pričom rozhodovanie o výživnom musí vychádzať zo súčasného stavu, nie z hypotetických budúcich okolností, ktoré možno ani nikdy nenastanú.
15. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. potvrdil ako vecne správny. Matka v podaní zo dňa 30. apríla 2024 vyčíslila celkové výdavky na maloletú na sumu 470 eur mesačne, z toho 450 eur predstavovali pravidelné výdavky a 20 eur mimoriadne. Zároveň žiadala, aby bol otec zaviazaný platiť 350 eur ako bežné výživné a 550 eur mesačne ako tvorbu úspor. Otec tieto výdavky nikdy nespochybňoval, dokonca bez dokladovania akceptoval aj položku vo výške 22 eur mesačne ako poistné, ktoré matka nepreukázala. Na pojednávaní dňa 12. júna 2024 sám predložil výpočet pravidelných mesačných výdavkov maloletej, ktoré vyčíslil na sumu 646 eur. Tieto výdavky zodpovedajú realite a boli doplnené o položky, ktoré matka opomenula.
16. K námietke matky, že súdom prvej inštancie určené výživné vo výške 420 eur predstavuje len 12,77 % jeho čistého príjmu a nedosahuje ani „tabuľkové“ výživné vo výške 18 %, uviedol, že tzv. tabuľkové výživné nemá povahu kogentnej normy, ktorú by bol súd povinný aplikovať, prípad každej rodiny musí byť posudzovaný individuálne so zreteľom na príjem povinného, potreby oprávneného a ďalšie vyživovacie povinnosti. Sám navrhoval výživné vo výške 320 eur a v skutočnosti mesačne uhrádzal celkové náklady v sume 320 eur (napr. elektrina 59,50 eur, internet 36 eur, telefón maloletej 24 eur), čo dokazuje, že sa reálne podieľa na výdavkoch maloletej aj nad rámec určeného výživného. Aj voči plnoletej dcére J. platí mesačne 150 eur ako bežné výživné, a zároveň jej prispieva aj formou vreckového, darčekov a podieľaním sa na mimoriadnych výdavkoch. Rovnako deklaruje pripravenosť podieľať sa na mimoriadnych výdavkoch maloletej, ak vzniknú a budú vecne komunikované.
17. Výdavky na stravu matka vyčíslila najprv v sume 200 eur mesačne, neskôr ju zvyšovala na 350 – 400 eur, vo svojom podaní vyčíslil náklady na stravu na 250 eur mesačne a uviedol, že bezlepkové potraviny môže matka získať cez lekáreň s doplatkom cca 30 eur. Maloletá navyše často konzumuje prirodzene bezlepkové potraviny (napr. ryža, kukurica), ktoré nie sú podstatne drahšie ako bežné. K matkou namietaným „nevyhnutným“ výdavkom – sporenie 150 eur mesačne predstavuje rezervu na poistku auta (1.424,34 eur ročné poistenie) a servis, sporenie 80 eur mesačne zahŕňa poistenie otca pre prípad úmrtia na sumu hypotekárneho úveru (127.000 eur), čo je formou zabezpečenia maloletého dieťaťa v prípade nepredvídateľných útokov osudu. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru správne vyvážil pomery, keď určil príspevok otca vo výške 60 % a matky vo výške 40 % z celkových výdavkov maloletej, ktoré boli ustálené na sume cca 700 eur mesačne.
18. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že stanovená výška výživného na maloletú C. sa s ohľadom na jej vek a odôvodnené potreby, ako aj otcom dosahovaný príjem javí pomerne nízka, preto odporučil odvolaciemu súdu, aby odvolaniu matky vyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil v súlade s odvolacím návrhom matky.
19. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu kolízneho opatrovníka k odvolaniu matky namietal, že napriek skutočnosti, že prvoinštančný súd v rozsudku zo dňa 23.10.2024, č.k. 40P/22/2024-177, špecifikoval aké výdavky na maloletú posúdil ako oprávnené a súčasne ako pristúpil k určeniu vyživovacej povinnosti otca s ohľadom na jeho príjem a zdravotný stav maloletej, vo vyjadrení kolízneho opatrovníka nie je uvedené, v čom kolízny opatrovník toto posúdenie prvoinštančného súdu považuje za nesprávne, resp. neúplné. Matka v odvolaní uvádza alternatívny petit, kde žiada upraviť výživné voči maloletej odlišnými druhmi vyživovacej povinnosti, pričom z vyjadrenia kolízneho opatrovníka nie je zrejmé, ku ktorému z návrhov sa kolízny opatrovník prikláňa.
20. Kolízny opatrovník vyjadrenie k odvolaniu matky doplnil uvádzajúc, že súdom prvej inštancie stanovené výživné vo výške 420 eur mesačne sa javí pomerne nízke s ohľadom na vek maloletej, jej odôvodnené potreby, avšak predovšetkým na dosahovaný príjem otca, ktorý pozostáva z výsluhového dôchodku vo výške 2.289,82 eur mesačne a z pracovného pomeru vo výške cca 1.000 eur mesačne. Z uvedeného dôvodu preto odporučil, aby odvolací súd odvolaniu matky vyhovel a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil v súlade s odvolacím návrhom matky, t.j. určenú výšku výživného otcovi zvýšiť, či už ako spotrebné výživné na maloletú, alternatívne ak by to majetkové pomery na strane otca dovoľovali (po vykonanom dokazovaní odvolacieho súdu), určiť otcovi povinnosť platiť výživné aj ako tvorbu úspor.
21. Matka v odvolacej replike k vyjadreniu otca navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. zmenil tak, že otcovi uloží povinnosť prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 700 eur mesačne, z toho 450 eur ako bežné výživné a 250 eur na tvorbu úspor na osobitný účet maloletej, alt. navrhla určenie výživného pre maloletú vo výške 650 eur mesačne. Dôrazne namietla právny záver súdu prvej inštancie, že výživné vo výške 420 eur mesačne (čo predstavuje 12,77 % z čistého mesačného príjmu otca vo výške 3.289 eur) je primerané. Argumentuje tým, že podľa metodiky Ministerstva spravodlivosti SR by v prípade dvoch vyživovacích povinností mal výživný príspevok na dieťa vo veku 15 – 18 rokov zodpovedať približne 18 % z čistého príjmu rodiča, čo by v danom prípade predstavovalo 592 eur. Navyše vzhľadom na zdravotný stav maloletej C. (diagnózy celiakia a diabetes) sú výdavky na výživu objektívne zvýšené, a preto je opodstatnené vychádzať z výšky 20 % z čistého príjmu otca, teda zo sumy 657,80 eur.
22. Od okamihu, keď otec odišiel zo spoločnej domácnosti, až do rozvodu ich manželstva, platil výživné na C. vo výške 200 eur mesačne. Na rozdiel od tvrdenia otca, že platil elektrinu vo výške 59,50 eur, internet a telefónne služby, uvádza, že ona zároveň hradí mesačne zálohové platby za dodávku tepla v sume 170 eur a vodné a stočné vo výške 20 eur, čo spolu predstavuje jej mesačné výdavky na domácnosť vo výške 190 eur, ktoré otec vo svojom vyjadrení opomenul. Vo svojom prvotnom písomnom vyjadrení k návrhu otca uviedla výdavky na stravu vo výške 200 eur mesačne, avšak v tom čase otec žil ešte v spoločnej domácnosti a sám nakupoval potraviny v hodnote cca 200 eur mesačne. Po jeho odchode v júli 2024 tieto výdavky znáša už výlučne sama, a preto výdavky na stravu aktualizovala na sumu 350 – 400 eur mesačne, čo na deň predstavuje cca 13,33 eur. Namieta ako nepravdivé tvrdenie otca, že kupoval bezlepkové potraviny v lekárni, pretože ich v lekárňach bežne nedostane, najmä nie v podobe, ktorú preferuje maloletá (napr. bezlepkové koláče a desiaty), a preto benefit preplácania bezlepkových potravín od zdravotnej poisťovne nevyužíva, ceny týchto potravín sú podstatne vyššie ako ceny bežných potravín. Otec až vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že si odkladal 150 eur mesačne na poistenie a servis vozidla. Ak má byť ročné poistné a servis vo výške 1.624 eur, potom mesačný priemer predstavuje 135 eur, nie 150 eur, ako tvrdí otec, pričom výdavok preto považuje za nadhodnotený. Za oprávnené výdavky otca považuje 59,50 eur – elektrina, 35,98 eur – internet, 85,80 eur – mobily, 5 eur – komunálny odpad, 9,87 eur – daň z nehnuteľnosti, 431,22 eur – leasing auta Škoda Kodiaq (do februára 2025), 426 eur – hypotéka, 135 eur – poistka a servis auta, spolu 1.113 eur mesačne, pričom od februára 2025 dôjde k poklesu výdavkov otca o 574,70 eur, čo znamená, že jeho výdavky budú len 614 eur mesačne. Po odrátaní výdavkov vo výške 1.113 eur z čistého príjmu otca vo výške 3.289 eur zostáva otcovi suma 2.176 eur mesačne, od februára 2025, keď výdavky klesnú na 614 eur, bude otcovi zostávať 2.675 eur mesačne. Aj v prípade, že by súd uložil otcovi povinnosť platiť výživné vo výške 700 eur mesačne (450 eur bežné + 250 eur úspory), zostane mu aj tak 1.475 eur (resp. 1.975 eur od februára 2025) na vlastné výdavky.
23. Otec v odvolacej duplike k odvolacej replike matky navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že nikdy nespochybňoval matkou vyčíslené položky, naopak, vychádzal z nich, rozšíril ich o chýbajúce položky a navrhol výživné v súlade so zreálneným mesačným výdavkom v sume 660 eur. Súd prvej inštancie neurčil výživné na základe jeho ochoty prispievať, ako nesprávne tvrdí matka, ale na základe zreálnených potrieb dieťaťa. Matka do ďalšieho pojednávania po 12.06.2024 nepredložila žiadne relevantné dôkazy o vyšších výdavkoch, hoci na to mala priestor. Matka vo svojich vyjadreniach nepravdivo a účelovo nadhodnocuje výdavky na stravu na rozdiel od pôvodne matkou uvedenej sumy 200 eur, výdavky na stravu realisticky vyčíslil na 250 eur. Matka nevyužíva výhody bezlepkových benefitov, potraviny sa dajú zabezpečiť aj lacnejšie. Matka pri prepočte výživného neuvádza ani kompenzácie, ako je príspevok na diétne stravovanie v sume takmer 51 eur mesačne, ktorý znižuje reálne náklady na výživu dieťaťa. V niektorých prípadoch, ako napríklad pri platbách za vodu a stočné, považuje tvrdenia matky za účelové a nepresné. Niektoré platby uhrádzal sám, matka mu neumožnila preveriť skutočný stav vyúčtovania, keď zásielku s vyúčtovaním prevzala bez jeho vedomia. Matka v podanom odvolaní neuviedla žiadne konkrétne potreby, ktoré by odôvodňovali tvorbu úspor vo výške 250 eur mesačne. Matka sa na výžive maloletej podieľa podstatne nižšou mierou než on, hoci je zamestnaná a má príjem na úrovni približne 2.200 eur mesačne. Ak by jeho vyživovacia povinnosť bola určená vo výške 650 eur, matka by v podstate na výžive dieťaťa neparticipovala vôbec, keďže zohľadňujúc výšku jej príjmu a daňových zvýhodnení by bol jej príspevok zanedbateľný, čím by sa poprelo rovnomerné rozdelenie vyživovacej povinnosti medzi rodičov, ako to vyžaduje zákon o rodine. 24. Začiatok formulára
25. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku) oprávnenou osobou – matkou maloletého (§ 359 Civilného sporového poriadku a § 7 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku), a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku a § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 Civilného mimosporového poriadku), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v závislom výroku V. zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku).
26. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bol rozvod manželstva a úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej C. na čas po rozvode.
27. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti odvolaním napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou zaviazal otca povinnosťou platiť výživné pre maloletú C. vo výške 420,- eur mesačne odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode (výrok III.)
28. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutou časťou rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie v danej časti nie je vecne správne, pretože prvoinštančný súd sa pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti otca dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je v danej časti tiež nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nespĺňa náležitosti riadneho rozhodnutia a súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie potrebné pre prijatie svojich záverov.
29. Podľa § 36 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami.6) Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.
30. Podľa § 24 ods. 5 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súd súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného (1).
31. Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (1). Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (2). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (4). Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (5).
32. Podľa § 63 ods. 3 Zákona o rodine, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu.
33. Podľa § 65 ods. 1 Zákona o rodine, ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.
34. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
35. Podľa § 35 Civilného mimosporového poriadku súd je povinný zistiť skutočný stav veci.
36. Podľa § 36 Civilného mimosporového poriadku súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.
37. Pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Je potrebné zdôrazniť, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov platiť výživné je zistenie ich skutočných príjmov, ako aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento príjem zodpovedá telesným i duševným schopnostiam rodiča, jeho skúsenostiam, plneniu jeho pracovných povinností, ako aj miestnym možnostiam jeho uplatnenia. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb maloletého dieťaťa v súvislosti s jeho všestranným rozvojom a vývojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu týchto životných potrieb dieťaťa je rôzny, a to vzhľadom na jeho vek, spôsob prípravy na jeho budúce povolanie, zdravotný stav, ale aj jeho schopnosti. Oprávnené potreby pritom nezahŕňajú iba základné nároky dieťaťa, ale sú dané širšie, a to potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi, ktoré závisia predovšetkým od veku, zdravotného stavu, schopností živiť sa sám a starať sa o seba.
38. Na odôvodnené potreby oprávneného bezprostredne vplývajú schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Rozhodujúce sú vždy reálne zárobkové možnosti povinného dané ako jeho subjektívnymi vlastnosťami (vzdelaním, skúsenosťami, fyzickými možnosťami), tak objektívnymi skutočnosťami, ako je najmä prítomnosť pracovných príležitostí. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného súd prihliada na druhej strane i vtedy, ak povinný bez náležitého odôvodnenia na seba berie neprimerané majetkové riziká, pochybne investuje, berie nevýhodné pôžičky, príp. sa vzdá lepších zárobkov, výhodnejšieho zamestnania a pod. Pri zmene zamestnania povinného na zamestnanie s nižším zárobkom súd povinne skúma okolnosti, za ktorých k uvedenej zmene došlo, a najmä či k nej došlo z dôležitých dôvodov, napr. zo zdravotných dôvodov povinného. Ak by k zmene z objektívnych dôvodov nedošlo, súd by v takomto prípade nemal brať ohľad na pokles príjmu povinného a pri určení výživného by mal vychádzať zo stavu, ako keby k zmene zamestnania povinného nedošlo – uplatnenie princípu potenciality príjmov osoby povinného rodiča.
39. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, nelogické, neudržateľné, nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
40. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). I podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
41. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci teda nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia, zároveň odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní.
42. Podstatou odvolacích námietok matky maloletej boli nedostatky v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a v právnom posúdení veci, matka najmä namietala, že výživné bolo súdom prvej
inštancie určené v nedostatočnej výške bez prihliadnutia na priaznivé príjmové a majetkové pomery otca, špecifické zdravotné potreby maloletej, s ktorými jej vznikajú preukázané zvýšené výdavky. Tiež namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil jej návrh na tvorbu úspor, ktorý súd prvej inštancie bezdôvodne zamietol napriek tomu, že to majetkové pomery otca umožňujú.
43. Po preskúmaní odvolaním napadnutej časti rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými kritériami neriadil. V súvislosti s rozhodovaním o výške výživného na maloletú na čas po rozvode súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedôsledne a nedostatočne odôvodnil, keď zároveň predtým v dostatočnom rozsahu v prvom rade nevykonal dokazovanie na zistenie odôvodnených potrieb maloletej a s tým spojených výdavkov matky na zabezpečenie týchto potrieb. Odvolací súd sa tiež stotožnil s tvrdením matky, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s viacerými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre určenie výšky vyživovacej povinnosti.
44. Predovšetkým treba poukázať na to, že na strane oprávneného dieťaťa sú základným kritériom pre určenie výšky výživného jeho odôvodnené potreby. Potreby dieťaťa by mali byť kryté v plnom rozsahu, ak sú odôvodnené. Pod odôvodnenými potrebami je nutné chápať nielen bežné denné potreby, ktoré reflektujú konkrétnu životnú situáciu, ale aj mimoriadne potreby, ak sa preukáže ich opodstatnenosť a kumulatívne ich úhradu dovoľujú možnosti a schopnosti rodičov. Možnosť uspokojovania potrieb dieťaťa je všeobecne závislá od objektivizovanej životnej úrovne rodičov a samotná odôvodnenosť potrieb sa odvíja od konkrétnej posudzovanej situácie a životnej úrovne povinných osôb. Čím vyššia je životná úroveň povinného rodiča, tým širšie možno interpretovať pojem odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Je teda nutné, aby súd v konaní o určenie výživného na maloleté dieťa vychádzal z odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, ktoré musia byť v konaní náležite zisťované.
45. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že matka v podaní zo dňa 30. apríla 2024 uviedla pravidelné výdavky na maloletú vo výške 462 eur, na pojednávaní 23. októbra 2024 predložila aktualizovaný zoznam výdavkov, ktorý okrem iného zahŕňal aj cestovné náklady vo výške 40 eur mesačne. Medzi ďalšie výdavky uviedla matka: strava – 350 až 400 eur, hygiena – 50 eur, lieky a zdravotnícke pomôcky – 45 eur, obuv – 20 eur, poistka – 22 eur, školné a poplatky – 35 eur, krúžky – 10 eur, kultúra – 20 eur, oblečenie – 30 eur, školské potreby – 15 eur, cestovné – 40 eur, celkom približne 637 eur mesačne. Otec namietal, že tieto výdavky sú nadhodnotené a uviedol alternatívny výpočet: strava – 250 eur, hygiena – 50 eur, obuv – 20 eur, poistka – 22 eur, krúžky – 10 eur, kultúra – 10 eur, oblečenie – 20 eur, školské potreby – 10 eur, cestovné – 25 eur, lieky – 30 eur, celkom približne 437 eur mesačne. Matka zároveň poukázala na mimoriadne výdavky v mesiaci apríl 2024 vo výške 341 eur (dentálna hygiena, odstránenie znamienok, oblečenie k birmovke). Súd prvej inštancie následne konštatoval, že pravidelné odôvodnené potreby maloletej sú približne 700,- eur mesačne (646+40+18), teda sčasti prevzal vyčíslenie výdavkov otca (646 eur), ku ktorému pripočítal výdavky 40 na cestovanie a 18 eur na senzory. Tiež konštatoval, že tvrdenia matky ohľadom zvýšených výdavkov na stravu zostali iba v rovine tvrdenia, bez preukázania, a ani pri diagnózach maloletej ako diabetes mellitus a celiakia, ako aj s ohľadom na uplynutie času od písomného vyjadrenia matky k návrhu (30.04.2024), sa toto tvrdenie nejavilo ako pravdivé a nebolo ani preukázané. Na druhej strane však bez bližšieho odôvodnenia akceptoval otcom vyčíslený výdavok na stravu vo výške 250 eur mesačne, bez vyžiadania si podporných dokladov alebo konkrétnych výpočtov. Rovnako súd prvej inštancie považoval otcom vyčíslené výdavky (napr. hygiena 50 eur, obuv 20 eur, poistka 22 eur, krúžky 10 eur) za reálne, pričom sa bližšie nezaoberal dôvodmi, prečo výdavky predložené matkou sú podľa neho neprimerané. V rozhodnutí tak v danej časti absentuje analýza toho, prečo jednotlivé položky matky (najmä nie bežné výdavky) neboli akceptované, a neboli vyžadované doplňujúce dôkazy, hoci súd prvej inštancie mal konať ex offo v rámci uplatnenia vyšetrovacieho princípu. Je preto dôvodná námietka matky, že súd prvej inštancie nielen nedôvodne, ale bez akéhokoľvek dokazovania uprednostnil otcov paušálny výpočet výdavkov, ktoré sú pritom podľa matky podhodnotené najmä vzhľadom na špecifické potreby dieťaťa. Nárast výdavkov na stravu maloletej matky zrozumiteľne zdôvodnila, a preto v prípade spochybnenia tejto skutočnosti, bol súd prvej inštancie povinný vykonať dokazovanie, a to i bez návrhov účastníkov konania na doplnenie dokazovania. Matka taktiež poukázala na to, že výdavky na zdravotnícke pomôcky (napr. senzory na glukózu) nie sú hradené v plnom rozsahu a opakujú sa častejšie než uviedol súd prvej inštancie.
46. Súd prvej inštancie sa tak v podstate dôvodnosťou výdavkov maloletej v odôvodnení napadnutého rozsudku ani nezaoberal, keď odôvodneniu výživného venoval primárne odsek 29, v ktorom iba opísal rozpis výdavkov matky a otca bez toho, aby dôvodnosť jednotlivých položiek, najmä tých sporných a nie bežných, riadne zistil a overil. Náklady na výživu dieťaťa v každom jednotlivom prípade odrážajú konkrétne potreby dieťaťa, ktorého sa výživné týka v závislosti od veku, zdravotného stavu, školskej dochádzky, záujmov a podobne. Preto tieto otázky musia byť vždy predmetom dokazovania v konaní o určenie výživného alebo jeho zmenu. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína aj povinnosť súdu zistiť skutočný stav veci (viď § 35 Civilného mimosporového poriadku). I keď je zrejmé, že pri skúmaní odôvodnenosti potrieb maloletých detí nemusia niektoré položky tvoriace súčasť nákladov na život uvádzané rodičom majúcim dieťa v starostlivosti presne zodpovedať realite, napríklad u stravy, ošatenia, voľnočasových aktivít a pod., keď mnohé z nich je veľmi náročné, ak nie nemožné, vôbec preukázať (pokladničné bloky o nákupe nepredstavujú žiaden relevantný dôkaz pre ich neadresnosť, a preto ich ani nie je dôvod predkladať). To neznamená, že súd nemusí výdavky podrobne zisťovať u rodiča majúceho dieťa v starostlivosti, teda je povinnosťou súdu zistiť náklady na výživu detí, tieto náklady náležitým spôsobom vyhodnotiť z pohľadu ich dôvodnosti a zaoberať sa tiež primeranosťou konkrétnych položiek osobitne, pokiaľ druhý rodič takéto náklady spochybňuje. V danom prípade z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, či a ako súd zisťoval výdavky maloletej, či a aké dôkazy súd prvej inštancie v tomto smere vykonal. V otázke zisťovania odôvodnenosti potrieb maloletého dieťaťa ako jedného zo základných zákonných kritérií pri rozhodovaní o výške výživného tak neobsahuje rozhodnutie súdu prvej inštancie žiadnu konkrétnu úvahu. Inak povedané, správnosť výdavkov spojených so zabezpečením starostlivosti matkou o maloletú tak nebolo v odvolacom konaní možné preskúmať pre ich nejasnosť, keďže súd prvej inštancie už neuviedol bližšie, ako pri rozhodovaní o výške výživného naložil s takto rodičmi spísanými nákladmi, ktoré a prečo považoval za odôvodnené výdavky maloletej (§ 75 ods. 1, veta prvá Zákona o rodine), alebo za výdavky rodiča, ktoré je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine), prípadne akým iným spôsobom na tieto výdavky pri rozhodovaní prihliadal. Žiada sa tu tiež dodať, že i v súvislosti so zisťovaním výdavkov rodičov by sa súd nemal uspokojiť len s ich vymenovaním prezentovaným tým-ktorým rodičom, najmä v prípade ich spochybnenia druhým rodičom, ale mal by tieto výdavky podrobiť aspoň základnému vyhodnoteniu z pohľadu posúdenia ich nevyhnutnosti v súlade s ustanovením § 62 ods. 5 Zákona o rodine, v zmysle ktorého pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. V tomto smere súd prvej inštancie tiež nepostupoval dôsledne, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia v časti skutkových zistení súdu prvej inštancie sa nenachádza akákoľvek zmienka o výdavkoch rodičov, t.j. v akej výške súd prvej inštancie ustálil ich výšku, ktoré považoval, resp. nepovažoval za dôvodné vzhľadom na ich spochybňovanie druhým rodičom, čo do ich základu a výšky. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že tvrdenie otca, že mu má byť uložená povinnosť podieľať sa na výdavkoch maloletej len v rozsahu 2/3 (čo po zohľadnení daňového bonusu a prídavku na dieťa predstavuje sumu 312 eur mesačne) z dôvodu, aby mohol finančne zabezpečiť vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, tiež vytváranie úspor na úhradu určitých výdavkov v budúcnosti, aj vzhľadom na výšku príjmu otca nemožno považovať za právne relevantné. Vyživovacia povinnosť rodiča k maloletému dieťaťu má podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine prednosť pred inými výdavkami rodiča, a to bez ohľadu na povahu týchto výdavkov. Uspokojovanie iných finančných záväzkov, vrátane povinností spojených s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemôže mať preto prednosť pred zabezpečením odôvodnených potrieb dieťaťa. Účelom výživného je zabezpečenie primeranej hmotnej a kultúrnej úrovne dieťaťa, a preto argumentácia povinného rodiča inými majetkovými cieľmi nemôže viesť k zníženiu zákonom stanovenej vyživovacej povinnosti. Odvolací súd dopĺňa, že výživné podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine nie je určené len na úhradu skutočne vynaložených nákladov na dieťa, ale má aj širší účel – zabezpečiť, aby dieťa malo podiel na životnej úrovni svojich rodičov. Tento princíp znamená, že výživné má pokrývať nielen základné, bežné a mimoriadne odôvodnené potreby dieťaťa (strava, bývanie, ošatenie, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, záujmové aktivity), ale aj umožniť mu účasť na životnom štandarde rodiča, ktorý má vyššiu životnú úroveň, teda tak, aby jeho neprítomnosťou dieťa aj materiálne nestrádalo. Nadštandardný príjem alebo priaznivé majetkové pomery povinného rodiča sa preto musia primerane odraziť vo výške určovaného výživného, a to aj nad rámec sumy zodpovedajúcej len preukázaným nákladom na dieťa, čo je osobitne dôležité v situáciách, keď príjem rodiča osobne sa starajúceho o maloleté dieťa je nižší než príjem povinného rodiča, v dôsledku čoho by bez primeraného navýšenia výživného nebolo možné zabezpečiť úhradu aj potrieb presahujúcich rámec základných životných nákladov a umožniť tak dieťaťu žiť na porovnateľnej úrovni. Pri určovaní výživného nemožno preto striktne vychádzať len z preukázaných nákladov, ak by to viedlo k popretiu práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodiča.
47. Matka v odvolaní tiež namietala, že súd prvej inštancie podhodnotil príjmové možnosti otca. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie síce správne ustálil, že otec disponuje mesačným čistým príjmom vo výške 3.289 eur, pozostávajúcim z výsluhového dôchodku vo výške 2.289,82 eur a príjmu zo zamestnania vo výške cca 1.000 eur v čistom mesačne, pričom v niektorých mesiacoch (marec a august 2024) mal hrubý príjem zo zamestnania vyšší (1.702 eur, resp. 1.800 eur), avšak bez zisťovania, resp. uvedenia výšky príjmu v čistom. Z tejto skutočnosti súd prvej inštancie tiež nevyvodil primerané závery o výške výživného.
48. Otcovi bola súdom určená vyživovacia povinnosť vo výške 420 eur mesačne, čo predstavuje len 12,77 % z jeho čistého príjmu, pričom podľa odporúčacej metodiky Ministerstva spravodlivosti SR k určovaniu výživného (aktualizovanej v roku 2023) výživné pri dvoch vyživovacích povinnostiach na jedno dieťa navštevujúceho strednú školu zvyčajne predstavuje 18 % čistého mesačného príjmu povinného rodiča. Pri uvedenom príjme 3.289 eur by tak tabuľkové výživné dosahovalo sumu 592 eur mesačne. Súd prvej inštancie pritom v odôvodnení uviedol, že určené výživné 420 eur zodpovedá primerane pri zohľadnení individuálnych a jedinečných okolností tejto rodiny aj metodike Ministerstva spravodlivosti SR, podľa ktorej sa má výživné orientačne pohybovať okolo 18 % z čistého príjmu povinného rodiča. Z uvedeného konštatovania súdu prvej inštancie však odvolací súd nezistil, z akého dôvodu, napriek uvedeniu sumy 583 eur (zodpovedajúcej 18 % v zmysle metodiky), určil výživné len vo výške 420 eur (zodpovedajúcej 12,77 %) uvedúc všeobecné konštatovanie, že takto určené výživné zodpovedá primerane pri zohľadnení individuálnych a jedinečných okolností tejto rodiny. Odvolací súd pripúšťa, že vyššie citovaná metodika nie je právne záväzná, avšak jej aplikácia je vhodným nástrojom na overenie proporcionality vyživovacej povinnosti, najmä v prípadoch, v ktorých nie je sporná výška príjmu povinného rodiča ani jeho vyživovacia schopnosť. V danom prípade otec v konaní deklaroval len jedinú ďalšiu vyživovaciu povinnosť – voči plnoletej dcére J., ktorej platí výživné vo výške 150 eur. Po zohľadnení tejto skutočnosti by však ani výživné vo výške 592 eur mesačne neohrozilo jeho primeranú životnú úroveň. Nie je odvolaciemu súdu súčasne ani zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie nezohľadnil práve chronicky zhoršený zdravotný stav maloletej, na ktorý matka poukazovala v celom konaní. Odvolací súd dopĺňa, že v prípade preukázania zvýšených výdavkov je dôvodné určenie výživného aj vo vyššej výške, než aká zodpovedá tzv. tabuľkovému výživnému. Súčasne nie je zrejmé, z akého zákonného ustanovenia vychádzal súd prvej inštancie, keď prihliadol ako na právne relevantný argument otca, že akékoľvek mimoriadne výdavky týkajúce sa maloletej, je ochotný hradiť, na čo správne poukázala i matka maloletej.
49. Matka v odvolaní tiež poukazovala na dôvodnosť jej návrhu na určenie výživného aj na tvorbu úspor v prospech maloletej. V odvolaní poukázala, že táto suma je primeraná so zreteľom na vysoké príjmy otca, ako aj zdravotný stav maloletej, ktorý si vyžaduje dlhodobé finančné zabezpečenie do budúcnosti. Súd prvej inštancie tento návrh zamietol s odôvodnením, že nebol dostatočne konkrétne odôvodnený zo strany matky, najmä vo vzťahu k očakávanému zhoršeniu zdravotného stavu dieťaťa. Zároveň akceptoval výhrady otca, že tvorba úspor by mohla obmedziť jeho schopnosť vyporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo s matkou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na súdom prvej inštancie ustálené potreby maloletej vo výške cca 700 eur mesačne. Je nesporné, že maloletá je dieťaťom so špecifickými výživovými a zdravotnými potrebami (celiakia, diabetes), pričom súčasťou mesačných výdavkov sú aj náklady na špeciálne potraviny, diétny režim, lekárne a zdravotnícke pomôcky (napr. glukózové senzory). Tieto výdavky neboli matkou exaktne preukázané bločkami, no sú vierohodné a logicky vyplývajú z preukázaného zdravotného stavu dieťaťa, ktoré otec nespochybňoval. Napriek tejto objektívnej skutočnosti súd prvej inštancie nezistil dôvodnosť uloženia povinnosti platiť výživné aj na tvorbu úspor, hoci otec má popri pravidelnom príjme v dispozícii aj vlastný finančný fond, ktorý si dlhodobo vytvára formou mesačných vkladov v sume 150 eur a 80 eur, určených na poistenie a servis auta, resp. poistnú ochranu k hypotekárnemu úveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zákonnú dikciu ustanovenia § 63 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, môže súd určiť výživné aj na tvorbu úspor. Z dikcie zákona pritom nevyplýva povinnosť, aby oprávnený rodič alebo dieťa zdôvodňovali účel úspor, pretože postačuje, že ide o určenie výživného na tvorbu úspor, ktorej vytvorenie umožňujú majetkové pomery povinného rodiča. Z rozsiahleho dokazovania v konaní je zrejmé, že otec má dostatočný príjem aj po odpočítaní všetkých bežných výdavkov, vrátane ďalšej vyživovacej povinnosti. Odvolací súd k návrhu otca, aby aj matka bola zaviazaná na platenie výživného na tvorbu úspor uvádza, že z § 63 ods. 3 Zákona o rodine za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor, ak to umožňujú majetkové pomery
povinného rodiča. Ak ide o druhého rodiča, ktorý sa o dieťa osobne stará, zákon nepredpokladá rovnakú povinnosť. Určené výživné má slúžiť najmä na zabezpečenie potrieb dieťaťa a plnenie tejto povinnosti osobnou starostlivosťou už vyjadruje reálny vklad rodiča do výživy dieťaťa, hoci je i staršie.
50. Z hľadiska rozdelenia vyživovacej povinnosti k maloletej medzi rodičov súd prvej inštancie stanovil podiel otca a matky v pomere 60:40, pričom zohľadnil skutočnosť, že matka zabezpečuje každodennú starostlivosť o maloletú. Otec namietal, že matka sa v niektorých termínoch počas víkendov nezdržiavala v domácnosti, čo má spochybniť jej osobný vklad do zabezpečenia starostlivosti o maloletú. Odvolací súd však konštatuje, že krátkodobá neprítomnosť matky v domácnosti nie je okolnosťou, ktorá by mala zásadný dopad na ustálenie rozsahu jej starostlivosti. Maloletá sa aj počas týchto dní nachádzala v známom domácom prostredí, a nebol preukázaný žiadny nedostatok riadnej starostlivosti.
51. V závere odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie určil otcovi platiť výživné pre maloletú s účinnosťou odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je súdne rozhodnutie vykonateľné po jeho právoplatnosti (porovnaj § 232 ods. 2 a 3 Civilného sporového poriadku). Za určitých okolností je však táto následnosť narušená a rozhodnutie sa stáva vykonateľným predtým ako nadobudne právoplatnosť. K predbežnej vykonateľnosti dochádza rozhodnutím súdu napr. v zmysle § 233 Civilného sporového poriadku alebo nastáva zo zákona napr. v zmysle § 44 Civilného mimosporového poriadku ako je to v prípade rozsudkov o výživnom. V praxi to znamená, že hoci by sa niektorý jeden alebo druhý účastník konania proti rozsudku odvolal, tento je v časti výroku o výživnom vykonateľný bez ohľadu na to, že rozsudok ešte nie je právoplatný. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie nielen nadbytočne, ale aj nesprávne upravil vykonateľnosť rozsudku o výživnom formuláciou „s účinnosťou odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva“. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 69/2019-14 z 23. mája 2019, z ktorého vyplýva, že „podľa § 44 Civilného mimosporového poriadku sú rozsudky o výživnom vykonateľné doručením bez možnosti inej úpravy súdom. Sledovaným účelom tohto ustanovenia je čo najskoršie zabezpečenie riadneho plnenia vyživovacej povinnosti, ktorá rodičovi vzniká zo zákona narodením dieťaťa, a riadneho zabezpečenia potrieb maloletého výživným, na ktoré je odkázaný. Predbežná vykonateľnosť akéhokoľvek rozhodnutia o výživnom teda nastáva priamo zo zákona, bez ohľadu na znenie výroku deklaratórneho rozhodnutia súdu, ktorým určí lehotu na plnenie zročného výživného. Akokoľvek by bola naformulovaná lehota na dobrovoľné splnenie tejto povinnosti a začiatok jej plynutia (napr. tri dni od doručenia rozsudku), i tak by nastúpila zo zákona vynútiteľnosť plnenia tejto povinnosti odo dňa doručenia rozsudku súdu prvej inštancie, čiže ešte pred efektívnym uplynutím súdom určenej lehoty na dobrovoľné plnenie.“
52. Z hore uvedených záverov odvolacieho súdu je zrejmé, že odôvodnenie rozsudku v časti určenia výživného nezodpovedá požiadavke náležitého odôvodnenia rozsudku. Takéto rozhodnutie je nielen nepresvedčivé, ale aj nepreskúmateľné a upiera účastníkom právo dozvedieť sa, z akých dôvodov rozhodol súd práve zvoleným spôsobom, čím zároveň znemožňuje účastníkom konania uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie nezistil dôsledne skutočný stav veci, neprihliadol na viaceré skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, nedostatočným spôsobom vyhodnotil odôvodnené potreby maloletého dieťaťa a príjmové a majetkové pomery rodičov. Súd prvej inštancie sa súčasne v rámci rozhodovania o výživnom určenom na tvorbu úspor nevysporiadal so zákonným základom tohto nároku, keď neoznačil žiadne konkrétne zákonné ustanovenie, ktoré by aplikoval na skutočný stav zistený v danej časti veci, čím došlo k nepreskúmateľnosti tejto časti rozhodnutia z hľadiska právneho posúdenia.
53. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaniach o veciach maloletých (ktoré možno začať aj bez návrhu), sa súd spravuje vyšetrovacou zásadou, ktorej dôsledkom je primárna zodpovednosť súdu za zistenie skutočného stavu, ktoré je jeho povinnosťou, ktorú musí splniť bez ohľadu na dôkazné návrhy a aktivitu účastníkov (§ 35 a § 36 Civilného mimosporového poriadku). Súd je v takomto konaní povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci. Aj keď návrhy na ďalšie dokazovanie by účastníkmi neboli produkované, súd prvej inštancie mal postupovať tak, že vykoná dokazovanie na zistenie skutočného stavu veci, na základe ktorého by mohol ustáliť odôvodnené potreby maloletej, ako i schopnosti a možnosti výživou povinného otca. Súd prvej inštancie však rezignoval na dôsledné ustálenie rozsahu odôvodnených potrieb maloletej, ktoré majú predstavovať vyčíslenie všetkých pravidelných a nepravidelných platieb na maloletú tak, aby jej odôvodnené potreby boli jednoznačne určiteľné. Tieto musia vychádzať zo základných potrieb na bývanie, stravovanie,
ošatenie, zdravotnú starostlivosť, náklady súvisiace so školskou dochádzkou, hygienou. Pokiaľ to životná úroveň rodičov dovoľuje tiež aj so zohľadnením nákladov na voľnočasové aktivity. Následne musí súd tieto výdavky posudzovať vo vzťahu k zárobkovým možnostiach, schopnostiam a majetkovým pomerom rodičov a určiť mieru, ktorou sa na odôvodnených nákladoch maloletej bude podieľať ten- ktorý z rodičov.
54. Vzhľadom na rozsah identifikovaných pochybení v rozhodnutí súdu prvej inštancie, by ich náprava zo strany odvolacieho súdu v skutočnosti mala za následok nahrádzanie činnosti súdu prvej inštancie, teda by presahovala rámec jeho zákonnej úlohy, ktorou je predovšetkým preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o výživnom a v závislom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku).
55. Po vrátení veci súd prvej inštancie doplní dokazovanie v naznačenom smere, najmä v zmysle pokynov uvedených vyššie (vrátane aktualizácie príjmov a výdavkov rodičov v rozsahu jednotlivé mesiace zvlášť rozpisom brutto a netto, a zistenia aktualizácie odôvodnených potrieb maloletej) a po doplnení dokazovania opätovne rozhodne, a to nielen o bežnom výživnom, ale v prípade potreby aj o zročnom výživnom za obdobie od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Svoje nové rozhodnutie náležite v súlade s § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodní, pričom sa vysporiada aj s podstatnou argumentáciou účastníkov konania, ako aj odvolacou argumentáciou matky. V novom rozhodnutí rozhodne tiež o náhrade trov prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
56. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 Civilného sporového poriadku). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 Civilného sporového poriadku).