Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 224/2018
PDF · 446.15 KB
No categories available
III. ÚS 224/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , , ,
, , ,
a , , zastúpených advokátom
Mgr. Vitaliyom Nosom, Zelená 256/10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.
8 K 59/2015-1226 z 11. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti , ,
a n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 224/2018-29 z 13. júna 2018 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , , ,
, , , ,
a , (ďalej len
„sťažovatelia“), podľa v tom čase platného a účinného § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„pôvodný zákon o ústavnom súde“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), ako aj práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k.
8 K 59/2015-1226 z 11. decembra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Ústavný súd
zároveň uvedeným uznesením na základe návrhu sťažovateľov v zmysle § 52 ods. 2
pôvodného zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia
okresného súdu.
2. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli tieto skutočnosti:
«Okresný súd Bratislava I (ďalej len „Konkurzný súd“) uznesením zo dňa
25.04.2016, sp. zn. 8K/59/2015-71 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka:
so sídlom , (ďalej len „Úpadca“).
Zároveň Konkurzný súd ustanovil do funkcie správcu:
so sídlom kancelárie (v súčasnosti so sídlom
kancelárie (ďalej len „Pôvodný
správca“).
Sťažovatelia sú bývalými zamestnancami Úpadcu, okrem , ktorá viedla
účtovníctvo Úpadcu ako SZČO. Všetci Sťažovatelia prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu
v dňoch 22.6.2016 a 23.6.2016.
Uznesením zo dňa 09.01.2017 Konkurzný súd odvolal Pôvodného správcu z funkcie
správcu Úpadcu a uložil Pôvodnému správcovi vykonávať činnosti výlučne súvisiace
a týkajúce sa správy a ochrany majetku, ktorý podlieha konkurzu, až do ustanovenia nového
správcu. ...
Opätovnú 1. schôdzu veriteľov, na ktorej by mohlo dôjsť k zvoleniu nového správcu,
však Konkurzný súd po dobu takmer jedného roka nezvolal, hoci neexistovala žiadna
zákonná alebo faktická prekážka a Sťažovatelia, ako aj ďalší veritelia, mali priznané
hlasovacie práva, resp. ich pohľadávky neboli popreté.
Ďalším uznesením zo dňa 09.01.2017 Konkurzný súd povolil vstup nového veriteľa:
, , bytom , občan SR
(ďalej len „Veriteľ“), do konkurzného konania namiesto pôvodného veriteľa:
, , bytom (ďalej len „Pôvodný
veriteľ“), s údajne zistenými pohľadávkami č. 18-22 v celkovej sume 135.552,82 eur...
Pôvodný správca doručil dňa 13.02.2017 Konkurznému súdu odvolanie proti
povoleniu vstupu ako nového veriteľa do konkurzného konania.
Sťažovatelia sa plne stotožňujú s argumentáciou Pôvodného správcu vyjadrenou v tomto
odvolaní.
... Pôvodný veriteľ bol podľa verejne prístupných údajov v obchodnom registri v čase
od 08.01.1996 do 16.08.2012 spoločníkom v spoločnosti Úpadcu s podielom vo výške 50%
základného imania, a teda Pôvodný veriteľ je v zmysle § 9 ods. 1 písm. b) ZKR spriaznenou
osobou...
Dňa 22.11.2017 Veriteľ doručil Pôvodnému správcovi podanie označené ako
„podnet na priznanie hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou
č. 18“ (ďalej len „Podnet“), ktoré bolo dňa 23.11.2017 „dané na vedomie“ aj
Konkurznému súdu.»
3. Okresný súd napadnutým uznesením priznal veriteľovi
hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s jeho popretou pohľadávkou v celom rozsahu
vo výške 38 679,76 € zapísanou v zozname pohľadávok pod číslom 18.
4. Sťažovatelia vo vzťahu k napadnutému uzneseniu vytkli tieto skutočnosti:
„... Konkurzný súd vydal Uznesenie bez splnenia procesných podmienok podľa § 32a
ods. 1 písm. a) ZKR, nakoľko Podriadená pohľadávka bola popretá iným Veriteľom Úpadcu
čo do dôvodu a vymáhateľnosti, iba čo do poradia. Čo do dôvodu a vymáhateľnosti
Podriadenú pohľadávku poprel iba Pôvodný správca. Ďalej Konkurzný súd v Uznesení
fakticky prejudiciálne posúdil a rozhodol o oprávnenosti Podriadenej pohľadávky, hoci si
musel byť vedomý toho, že vyslovenie relevantného právneho záveru o tejto Pohľadávke
nepatrí do jeho právomoci, ale do právomoci incidenčného súdu v už prebiehajúcom
incidenčnom konaní ...
Okrem toho, Sťažovatelia majú dôvodne za to, že Podriadená pohľadávka voči
Úpadcovi vznikla Pôvodnému veriteľovi, teda , ktorá ju do predmetného
konkurzu aj prihlásila...
Ako je zrejmé z úplného výpisu z obchodného registra Úpadcu, Pôvodný veriteľ bol
v čase vzniku Podriadenej pohľadávky spoločníkom Úpadcu, teda osobou spriaznenou,
pričom ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR absolútne jednoznačné určuje, že: „Tak isto ako
podriadená pohľadávka sa uspokojí tiež zmluvná pokuta a pohľadávka, ktorá patrí alebo
patrila veriteľovi, ktorý je alebo kedykoľvek od vzniku pohľadávky bol spriaznený
s úpadcom (ďalej len „spriaznené pohľadávky“).
Podľa ZKR teda Podriadená pohľadávka bola, je a vždy bude na účely predmetného
konkurzu pohľadávkou spriaznenou, a to bez ohľadu na akékoľvek úkony s ňou učinené
po jej vzniku, vrátane postúpenia. Obzvlášť neobstoja v tomto smere tvrdenia Veriteľa,
uvedené v Podnete o tom, že cit.: „nevedel a ani pri vynaložení odbornej starostlivosti
nemohol vedieť, že nadobúdam spriaznenú pohľadávku v zmysle ZKR“, najmä
s prihliadnutím na skutočnosť, že Veriteľ je advokátom a spriaznenosť Pôvodného veriteľa
a Úpadcu bolo a je možné zistiť primitívnym nazretím do úplného výpisu Úpadcu
z obchodného registra, ktorý bol a je dostupný on-line. ...
Naozaj zarážajúcou je však skutočnosť, že takéto nedôveryhodné tvrdenia Veriteľa
boli v plnom rozsahu akceptované Konkurzným súdom, rozvinuté a prevzaté do Uznesenia
(viď ods. 10 Uznesenia), a to všetko bez ohľadu na jasné ustanovenie § 35 ods. 4 ZKR,
v zmysle ktorého „Veriteľ pohľadávky spojenej so záväzkom podriadenosti podľa
osobitného zákona (ďalej len „podriadený veriteľ“), ani veriteľ, ktorý sa v konkurze
uspokojuje v poradí ako podriadený veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov ani
právo byť volený do veriteľského výboru“, čo nepochybne svedči o nezákonnosti,
nepredvídateľnosti a arbitrárnosti Uznesenia o priznaní hlasovacích práv Veriteľovi.
Takéto uznesenie Konkurzného súdu je v hrubom rozpore so znením zákona. ...
Predvídajúc argumenty Konkurzného súdu o predbežnej povahe Uznesenia, jeho
dočasnosti a s tým spojenej jeho akoby menšej „dôležitosti“, Sťažovatelia uvádzajú,
že umožnenie výkonu hlasovacích práv Veriteľovi čo i len na jednej schôdzi veriteľov môže
viesť k nezvratným dôsledkom pre Sťažovateľov ako aj iných veriteľov. ...
Podľa názoru Sťažovateľov vydaním napadnutého Uznesenia došlo k neoprávnenému
zvýhodneniu Veriteľa, ktorý v dôsledku nezákonného priznania hlasovacích práv a ďalších
práv spojených s Podriadenou pohľadávkou, bude mať na opätovne konanej 1. schôdzi
veriteľov Úpadcu absolútne dominantný vplyv na rozhodnutia na nej učinené (hlasovacie
práva Veriteľa priznané Uznesením momentálne predstavujú 79,25 % všetkých hlasovacích
práv), a teda bude mať nezákonnú možnosť zvoliť všetkých členov veriteľského výboru,
vymenovať nového správcu, atď., a tak efektívne ovládať priebeh celého konkurzného
konania, vrátane následného ovplyvňovania priebehu speňažovania majetku Úpadcu.»
5. Sťažovatelia poukázali na to, že vydaním napadnutého uznesenia okresný súd
„uprednostnil záujem jedného z veriteľov Úpadcu pred záujmami ostatných veriteľov,
vrátane Sťažovateľov, čím porušil nielen jednu zo základných zásad ZKR, a to zásadu
rovnakého zaobchádzania s veriteľmi a neprípustnosti zvýhodňovania niektorých veriteľov,
vyjadrenú v § 6 ZKR, ktorá vychádza z ústavnej zásady rovnosti pred zákonom a rovnosti
účastníkov konania vyjadrenej v čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
6. Sťažovatelia vyslovili názor, že napadnuté uznesenie okresného súdu je svojvoľné,
arbitrárne, vnútorne nekonzistentné a ústavne nekonformné.
7. Tiež uviedli, že uplatnením svojich pohľadávok v danom konkurznom konaní
zároveň vykonávajú svoje právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, „pričom prijatím
Uznesenia bola porušená zásada rovnosti zaobchádzania s veriteľmi a zákazu
zvýhodňovania, a teda došlo k porušeniu rovnosti vlastníckeho práva, čo môže mať
nezvrátiteľné dopady na majetok Sťažovateľov (pohľadávky uplatnené v konkurznom
konaní)“.
8. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že napadnutým uznesením okresný súd porušil ich práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny,
čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu, aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie
a zakázal pokračovať v porušovaní označených práv a aby mu prikázal zaplatiť
sťažovateľom náhradu trov konania.
9. Podľa § 52 ods. 2 pôvodného zákona o ústavnom súde sťažovatelia tiež navrhli,
aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu.
10. K tomuto návrhu uviedli túto argumentáciu:
„Podľa názoru Sťažovateľov vydaním napadnutého Uznesenia došlo
k neoprávnenému zvýhodneniu Veriteľa, ktorý v dôsledku nezákonného priznania
hlasovacích práv a ďalších práv spojených s Podriadenou pohľadávkou, bude mať
na opätovne konanej 1. schôdzi veriteľov Úpadcu absolútne dominantný vplyv
na rozhodnutia na nej učinené, teda na prijatie uznesení (hlasovacie práva priznané
Uznesením momentálne predstavujú 79,25 % všetkých hlasovacích práv), a teda bude mať
nezákonnú možnosť zvoliť spriaznených členov veriteľského výboru a nového správcu, a tak
efektívne ovládať priebeh celého konkurzného konania, vrátane ovplyvňovania priebehu
speňažovania majetku Úpadcu.
Takéto rozhodnutia budú pre Sťažovateľov nezvratné, nakoľko na každej ďalšej
schôdzi konkurzných veriteľov je možné hlasovať o výmene správcu iba za špecifických,
o mnoho prísnejších podmienok².
Okrem toho, na opätovnej 1. schôdzi veriteľov Úpadcu, Veriteľ bude mať možnosť
samostatne rozhodnúť o vymenovaní nového správcu. Takýto správca môže, napríklad,
ihneď po vymenovaní uznať v zmysle § 32 ods. 17 ZKR ďalšie popreté pohľadávky, čím
dôjde k situácii, kedy hodnota majetku Úpadcu už nebude postačovať na uspokojenie
pohľadávok všetkých veriteľov v plnej miere, vrátane Sťažovateľov. Je teda zrejmé, že tu
existuje riziko ďalšieho nezvratného ohrozenia práv Sťažovateľov.
Navyše, aj keby Ústavný súd neskôr Uznesenie zrušil, nový správca po svojom,
de facto nezákonnom ustanovení do funkcie, až do dňa rozhodovania Ústavného súdu
o eventuálnom zrušení Uznesenia by už zrejme vykonal množstvo procesných úkonov
smerujúcich k zavŕšeniu účelu predmetného konkurzu, a teda vrátením veci na ďalšie
konanie Konkurznému súdu s určitým časovým odstupom by už nebolo možné dosiahnuť
obnovu stavu pred porušením práv Sťažovateľov (porovnaj III. ÚS 355/2016-44).
Sťažovatelia majú za to, že odklad vykonateľnosti napadnutého Uznesenia nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom a iným osobám pri odložení vykonateľnosti
nemôže vzniknúť žiadna ujma.“
11. Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. 1 SprV/328/2018 z 2. augusta 2018
doručeným ústavnému súdu 8. augusta 2018 vyjadrila k sťažnosti predsedníčka okresného
súdu, v ktorom vyslovila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej
sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 pôvodného zákona o ústavnom súde, a zároveň k nemu
priložila vyjadrenie zákonnej sudkyne k podanej sťažnosti. Zákonná sudkyňa v predmetnom
vyjadrení uviedla tieto skutočnosti:
«Dňa 23.11.2017 bola tunajšiemu súdu doručená kópia podnetu veriteľa úpadcu
, trvale bytom ( ďalej aj ako
„veriteľ“ alebo aj „popretý veriteľ“) o priznanie hlasovacích práv spojených s popretou
pohľadávkou č. 18, daná súdu na vedomie ako kópia podania podnetu Správcovi doručená
správcovi dňa 22.11.2017. Išlo o pohľadávku voči úpadcovi na zaplatenie istiny vo výške 38
679,76 EUR. Súd konštatuje, že správca sa do dňa rozhodovania súdu resp. do dnešného
dňa k podnetu veriteľa nevyjadril. Súd vychádzal z listinných dôkazov predložených
veriteľom, keďže stanovisko správca súdu v danej veci absentovalo. V súvislosti
s rozhodovaním súdu je potrebné uviesť, že vo vzťahu k veriteľovi bola preukázaná jeho
legitímnosť v pozícii veriteľa s pohľadávkou nadobudnutou od pôvodného veriteľa p.
, povolením vstupu do konania. V danej právnej veci súd aplikoval
ustanovenie § 95 ods. 4 ZKR zavedené do ZKR novelou zákonom č. 87/2015 účinnom
k 01.01.2016, ktorý podľa odborného komentára „zmierňuje prísnu právnu úpravu
uspokojovania podriadených pohľadávok a zavádza dobromyseľného veriteľa spriaznenej
pohľadávky. Do tejto skupiny patria pohľadávky tých veriteľov, ktorí nie sú spriaznení
s úpadcom, avšak ním prihlásenú pohľadávku nadobudli od iného veriteľa, ktorý bol
spriaznenou osobou s úpadcom. Aj keď pôjde o spriaznenú pohľadávku podľa ods. 2 nebude
sa uspokojovať ako spriaznená pohľadávka, ak v čase nadobudnutia pohľadávky veriteľ
nevedel a pri vynaložení odbornej starostlivosti nemohol vedieť, že nadobúda spriaznenú
pohľadávku. Dôkazné bremeno je vždy na veriteľovi prihlásenej pohľadávky, aby tento
preukázal podľa zákonných kritérií, že v čase nadobudnutia pohľadávky nevedel ani pri
vynaložení odbornej starostlivosti nemohol vedieť, že nadobúda spriaznenú pohľadávku“
( Ďurica, Milan: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár 2, vydanie C.H.BECK,
2015, str. 828).
Keďže veriteľ nie je a ani nebol spriaznenou osobou podľa ustanovenia
§ 9 ZKR podľa jeho vyjadrenia v predloženom podnete. Voči tomuto tvrdeniu neboli
predložené žiadne iné dôkazy. V čase nadobudnutia predmetnej pohľadávky od p.
dohodou zo dňa 01.07.2014 veriteľ nevedel ani nemohol vedieť ani s
ohľadom na jeho právnické vzdelanie ani pri vynaložení odbornej starostlivosti, že
nadobúda spriaznenú pohľadávku v zmysle ZKR, čomu nič nenasvedčovalo, že by na
majetok úpadcu bol, mohol byť vyhlásený konkurz. Uviedol, že v predmetnej dohode, ktorou
došlo k postúpeniu pohľadávky bol pôvodným veriteľom ubezpečený o neexistencii
akýchkoľvek okolností, ktoré by mali za následok znemožnenie alebo obmedzenie možnosti
účinného vymáhania popretej pohľadávky. Dohoda o postúpení pohľadávok bola podpísaná
01.07.2014 na strane postupcu bola , bytom
, ktorá podľa výpisu z Obchodného registra spoločnosti
bola spoločníkom úpadcu v čase od 08.01.1996 - 15.08.2012 s vkladom do
základného imania vo výške 9 959,- EUR a konateľom úpadcu bola menovaná v čase od
08.01.1996 - 05.12.2005. Z uvedeného pre súd bolo zrejmé, že ani v čase postúpenia
pohľadávky 01.07.2014 nebol postupca spriaznenou osobou. Na margo uvedeného
poukazuje súd aj na legislatívne zmeny v dotknutom ustanovení § 95 ZKR, kedy boli
precizované ustanovenia citovaného paragrafu, v danej veci výklad z hľadiska časovej
pôsobnosti je v prospech veriteľa, nakoľko v čase podpísania Dohody o postúpení uvedené
ustanovenie § 95 ods. 4 ZKR bolo účinné. Súd konštatuje, že konkurzné konania na majetok
Úpadcu bolo začaté dňa 20.01.2016, konkurz na majetok Úpadcu bol vyhlásený 10.05.2016
na základe zverejnenie oznámenia v OV č. 88/2016 zo dňa 09.05.2016. K postúpeniu
pohľadávky na veriteľa došlo na základe dohody dňa 01.07.2014,k oznámenie o postúpení
pohľadávok na veriteľa došlo dňa 13.10.2016. Z uvedeného časového priebehu je zrejmé, že
v čase postúpenia pohľadávky nebolo možné predvídať následné konkurzné konania
( horizont 2 rokov), čo súd prisviedča veriteľovi, že nevedel ani nemohol vedieť, že
nadobúda v konkurznom konaní potenciálne spriaznenú pohľadávku. Zároveň bolo
preukázané, že postupník vo vzťahu k postupcovi uplatnil postup v zmysle ustanovenia § 530
ods. 1 OZ, ktorý vzhľadom na vyhlásené konkurzné konania odvolal a vo veci vymáhania
konal priamo veriteľ. V tomto kontexte súd dáva do pozornosti aj Rozsudok NS SR zo dňa
28.novembra 2007 v konaní č. 1 ObdO V 82/2005, ktorý sa zaoberá konaním na účet
zastúpeného pri nepriamom zastúpení so záverom, že vo vzťahu k tretím osobám môže
konať zástupca sa neprejavuje a navonok sa jeho konanie nelíši od konania vo vlastnom
mene a na vlastný účet. Následne však je daná povinnosť vzájomného vyporiadania sa
účastníkov tohto vzťahu. Súd má za to, že konaním pôvodného veriteľa vo vzťahu k
vymáhaniu pohľadávky postúpenej na veriteľa nedošlo ku konaniu vzbudzujúcom
pochybnosť o charaktere pohľadávky z hľadiska, že k jej postúpeniu teda k zmene vlastníka
a oprávneného z pohľadávky platne došlo.
Podľa názoru Sťažovateľov vydanom napadnutého Uznesenia došlo
k neoprávnenému zvýhodneniu Veriteľa, ktorý v dôsledku nezákonného priznania
hlasovacích práv a ďalších práv spojených s Podriadenou pohľadávkou, bude mať
na opätovne konanej 1. schôdzi veriteľov Úpadcu absolútne dominantný vplyv
na rozhodnutia na nej učinené, teda na prijatie uznesení (hlasovacie práva priznané
Uznesením momentálne predstavujú 79,25 % všetkých hlasovacích práv), a teda bude mať
nezákonnú možnosť zvoliť spriaznených členov veriteľského výboru a nového správcu, a tak
efektívne ovládať priebeh celého konkurzného konania, vrátane ovplyvňovania priebehu
speňažovania majetku Úpadcu. Takéto rozhodnutia budú pre Sťažovateľov nezvratné,
nakoľko na každej ďalšej schôdzi konkurzných veriteľov je možné hlasovať o výmene
správcu iba za špecifických, o mnoho prísnejších podmienok². Okrem toho, na opätovnej 1.
schôdzi veriteľov Úpadcu, Veriteľ bude mať možnosť samostatne rozhodnúť o vymenovaní
nového správcu. Takýto správca môže, napríklad, ihneď po vymenovaní uznať v zmysle § 32
ods. 17 ZKR ďalšie popreté pohľadávky, čím dôjde k situácii, kedy hodnota majetku Úpadcu
už nebude postačovať na uspokojenie pohľadávok všetkých veriteľov v plnej miere, vrátane
Sťažovateľov. Je teda zrejmé, že tu existuje riziko ďalšieho nezvratného ohrozenia práv
Sťažovateľov. Navyše, aj keby Ústavný súd neskôr Uznesenie zrušil, nový správca
po svojom, de facto nezákonnom ustanovení do funkcie, až do dňa rozhodovania Ústavného
súdu o eventuálnom zrušení Uznesenia by už zrejme vykonal množstvo procesných úkonov
smerujúcich k zavŕšeniu účelu predmetného konkurzu, a teda vrátením veci na ďalšie
konanie Konkurznému súdu s určitým časovým odstupom by už nebolo možné dosiahnuť
obnovu stavu pred porušením práv Sťažovateľov (porovnaj III. ÚS 355/2016-44).
Z uvedeného nie je podľa názoru súdu preukázané, že došlo k poškodeniu práv veriteľov,
zo spisu je zistené, že na schôdzi veriteľov, konanej dňa 25.05.2018 sa nezúčastnili
sťažovatelia, napriek tomu, že súd im priznal hlasovacieho práva v rozsahu správcom
popretých pohľadávok veriteľov - sťažovateľov, teda svoje právo prislúchajúce im priamo
zo zákona, ktorým môže realizovať svoje práva veriteľov úpadcu nevyužili.
V ostatnom mám za to, že súd v tomto konaní rešpektoval platnú právnu úpravu
konkurzného a reštrukturalizačného konania. Má za to, že vyhovenie podnetu veriteľa
nevyhovujúce zámerom a očakávaniam sťažovateľov nemusí byť z tohto dôvodu nesprávne,
nezákonne alebo arbitrárne ako uvádzajú sťažovatelia. Dodržiavanie jasne, zrozumiteľne
a určito v zákone vyjadrených povinností nemôže byt' ponímané ako formalistický výklad
práva, nakoľko takýmto konaním by dochádzalo k porušovaniu práva a oslabovaniu právnej
istoty adresátov právneho normy...
Z uvedeného mám ako zákonná sudkyňa za to, že som konala v zmysle platných
právnych predpisov a že k porušeniu práv sťažovateľov v konaní tak, ako ich namietajú
nedošlo.»
12. K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko
aj právny zástupca sťažovateľov. Tento vo svojom elektronickom podaní doručenom
ústavnému súdu 3. septembra 2018 uviedol, že vyjadrenie okresného súdu neobsahuje
žiadne skutočnosti, ktoré by mohli ospravedlniť nezákonné konanie sudkyne okresného
súdu, zdôraznil pochybnosti sťažovateľov o nezaujatosti zákonnej sudkyne v danej veci
a v ostatných aspektoch poukázal na argumenty vyjadrené v sťažnosti a na obsah súdneho
spisu.
13. Právny zástupca sťažovateľov tiež vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle § 30 ods. 2 pôvodného zákona
o ústavnom súde.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
15. Zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 1. marca 2019 v čl. I § 1 až § 13 a §
16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
16. Na základe žiadosti , ,
ako osoby, ktorej boli napadnutým uznesením priznané hlasovacie práva a ďalšie práva
spojené s jeho popretou pohľadávkou o umožnenie vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti,
sa so súhlasom ústavného súdu k ústavnej sťažnosti sťažovateľov vyjadril
elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu 26. septembra 2018, ktoré bolo
dodatočne doručené v listinnej podobe 1. októbra 2018. Vo vyjadrení uviedol, že ústavná
sťažnosť je nedôvodná a vníma ju ako ďalší z početných procesných nástrojov, ktorým
sa sťažovatelia snažia mariť priebeh konkurzného konania, v ktorom bolo vydané napadnuté
uznesenie. Napadnuté uznesenie podľa neho nemá priame dopady na majetkovú sféru
sťažovateľov, pričom hodnota majetku úpadcu významne presahuje aj celkovú sumu
pohľadávok všetkých veriteľov prihlásených do konkurzu a aj pri zohľadnení trov
konkurzného konania možno preto očakávať úplné uspokojenie všetkých prihlásených
pohľadávok vrátane pohľadávok sťažovateľov. Pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne
konanie, resp. právo na rovnaké postavenie pred súdom , vo svojom
vyjadrení uviedol:
«Sťažovatelia namietajú nesprávnu aplikáciu ustanovení umožňujúcich priznanie
hlasovacích práv popretej pohľadávke zo strany konkurzného súdu, konkrétne § 95 ods. 4
prvej vety ZKR...
Zákon o konkurze a reštrukturalizácii obsahuje v § 95 ods. 3 úpravu tzv.
spriaznených pohľadávok, ku ktorým neprislúchajú hlasovacie práva. Účelom predmetnej
úpravy je zabrániť tomu, aby osoby spriaznené s úpadcom, ktoré môžu mať iný záujem ako
„bežní veritelia úpadcu“, negatívne zasahovali do priebehu konkurzného konania (pozri
dôvodovú správu k cit. ustanoveniu - cit. na str. 7 sťažnosti). Na zmiernenie tvrdosti
predmetného ustanovenia bolo prijaté ust. § 95 ods. 4 ZKR, ktoré z režimu spriaznených
pohľadávok vyníma prípady, kedy nespriaznený nadobúdateľ pohľadávky bol s ohľadom
na okolnosti dobromyseľný v tom, že nadobúdaná pohľadávka nie je spriaznená - k tomu
pozri aj súvisiace názory právnej doktríny citované vo vyjadrení zákonného sudcu
k sťažnosti z 27. 7. 2018, str. 3.
V konkurznom konaní bolo preukázané, že dotknutú pohľadávku som nadobudol viac
ako dva roky pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu (Zmluva o postúpení
pohľadávok z 1.7.2014 - v spise) za účelom ich riadneho súdneho vymáhania. Domnievam
sa, že aplikácia ustanovení o spriaznených pohľadávkach prichádza do úvahy
až po vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Do tohto momentu (teda aj ku dňu, kedy som
nadobudol dotknutú pohľadávku) sa na záväzky úpadcu ZKR nevzťahuje (§ 1 ZKR).
Nevzťahuje sa naň teda ani úprava spriaznených pohľadávok v ňom obsiahnutá (§ 95 ods. 3
ZKR). Dotknutá pohľadávka v čase jej prevodu na moju osobu nebola spriaznenou.
Bez spochybnenia predchádzajúceho záveru poukazujem na to, že zo žiadnych
okolností, ktoré mi boli v čase nadobudnutia dotknutej pohľadávky známe, som
nepredpokladal a ani nemohol predpokladať, že dlžník vstúpi do konkurzu a predmetná
pohľadávka sa v režime ZKR stane spriaznenou... O neexistencii akýchkoľvek prekážok
vymáhateľnosti dotknutej pohľadávky som bol ubezpečený aj zo strany pôvodného veriteľa.
Aplikácia § 95 ods. 4 ZKR konkurzným súdom pri vydaní napadnutého rozhodnutia bola
za opísaných okolností dôvodná. Akceptovanie opačného právneho názoru sťažovateľov
by viedlo k neistote v právnych vzťahoch súvisiacich s postupovaním pohľadávok a zároveň
by popieralo účel existujúcej právnej úpravy chrániacej dobromyseľnosť nadobúdateľa
pohľadávky; pri zásade materiálnej publicity zápisov do obchodného registra, na ktorú
poukazujú sťažovatelia, neexistuje situácia, kedy by nadobúdateľ spriaznenej pohľadávky
mohol byť dobromyseľný...
Domnievam sa, že posúdenie predmetnej otázky v napadnutom rozhodnutí
nepredstavuje exces z dotknutej hmotnoprávnej alebo procesnej právnej úpravy (o to menej
exces z ústavnoprávnych medzí výkonu súdnej moci), ktorý by vyžadoval zásah zo strany
Ústavného súdu Slovenskej republiky...
Sťažovatelia namietajú neprípustné prejudiciálne posúdenie dôvodnosti dotknutej
pohľadávky. Domnievam sa, že ak zákon (§ 32a ods. 3 ZKR) dáva súdu možnosť hlasovacie
práva pohľadávke (jej veriteľovi) priznať alebo nepriznať, také rozhodnutie súdu priamo
predpokladá predbežné posúdenie dôvodnosti (existencie) dotknutej pohľadávky. Tým nie je
dotknutá príslušnosť incidenčného súdu na konečné rozhodnutie o jej dôvodnosti
v incidenčnom konaní, ako naznačujú sťažovatelia (nejde o „zásah do právomoci“
incidenčného súdu - str. 3 sťažnosti). Konkurzný súd tieto východiská riadne vysvetlil v
bode 9. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Dôvodnosť príslušných pohľadávok súd
predbežne posudzoval aj vo vzťahu k pohľadávkam sťažovateľov, ktoré rovnako (predbežne)
posúdil ako dôvodné.
Konkurzný súd svoj predbežný záver o dôvodnosti dotknutej pohľadávky riadne
zdôvodnil v bodoch 10. až 12. napadnutého rozhodnutia... Len pre úplnosť si dovoľujem
poukázať na to, že pohľadávku na totožnom skutkovom aj právnom základe uznal
čo do právneho dôvodu aj výšky aj pôvodný správca vo vzťahu k inému veriteľovi úpadcu -
(pohľadávka č. 16)...
Sťažovatelia namietajú, že napadnuté rozhodnutie „nedáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany“; túto námietku bližšie
nezdôvodňujú. Konkurzný súd svoj právny názor premietnutý do výroku napadnutého
rozhodnutia podrobne zdôvodnil. Na troch stranách a v siedmich samostatných bodoch
poukázal na (i) existenciu podmienok pre rozhodovanie súdu podľa § 32a ods. 3 ZKR (body
7. a 8. odôvodnenia), (ii) možnosť priznania hlasovacích práv dotknutej pohľadávke (bod
10 odôvodnenia), na (iii) predbežné posúdenie dôvodnosti dotknutej pohľadávky aj na (iv)
potrebu priznania hlasovacích práv (body 9. až 13. odôvodnenia). Pri svojich záveroch
poukázal na názory právnej doktríny a súdnej praxe.»
17. vo svojom vyjadrení tiež poukázal na možné nesplnenie
podmienky vyčerpania prípustných prostriedkov nápravy, keď všetci sťažovatelia mali
možnosť spornú pohľadávku poprieť a prípadne viesť proti jej veriteľovi incidenčné
konanie, a zároveň, ak mali pochybnosti o zákonnosti napadnutého uznesenia, „mali
a mohli využiť právo podať námietky nezákonnosti prijatých uznesení schôdze (§ 35 ods. 6
ZKR) a právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov (§ 35 ods. 8 ZKR)“.
tiež zastáva názor, že prinajmenšom vo vzťahu k sťažovateľovi
nemožno sťažnosti vyhovieť, keďže uznesením okresného súdu č. k.
11 Cbi 21/2016-9 bolo zastavené incidenčné konanie o žalobe , ktorou
sa domáhal určenia jeho prihlásenej pohľadávky popretej iným veriteľom. Uvedené
uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
1 CoKR 2/2018-16 a 26. júla 2017 nadobudlo právoplatnosť, pričom „Právoplatným
zastavením predmetného incidenčného konania sa pohľadávka dotknutého veriteľa
považuje za účinne popretú a jeho postavenie účastníka konkurzného konania zaniklo [§ 27
ods. 1 písm. b) a c) ZKR]“.
II.
18. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Ústavný súd prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie v senáte zloženom
z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Mojmíra Mamojku (sudca
spravodajca). Podľa čl. II bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 pri predkladaní pridelených
vecí do senátu sudcami spravodajcami Janou Baricovou, Miroslavom Durišom a Mojmírom
Mamojkom pracuje senát v zložení: Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš,
Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej
sťažnosti vedenej pod sp. zn. III. ÚS 224/2018 v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví
tohto nálezu.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
23. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. k čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6
ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca
v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva
na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
24. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
25. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
26. Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
27. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
28. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
29. Podľa § 32a ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“) súd na základe predložených listín bez zbytočného odkladu
rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi prizná hlasovacie práva a ďalšie práva spojené
s popretou pohľadávkou.
30. Podľa § 35 ods. 4 druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii veriteľ
pohľadávky spojenej so záväzkom podriadenosti podľa osobitného zákona (ďalej len
„podriadený veriteľ“), ani veriteľ, ktorý sa v konkurze uspokojuje v poradí ako podriadený
veriteľ, nemá právo hlasovať na schôdzi veriteľov ani právo byť volený do veriteľského
výboru.
31. Podľa § 95 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii tak isto ako podriadená
pohľadávka sa uspokojí tiež zmluvná pokuta a pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila
veriteľovi, ktorý je alebo kedykoľvek od vzniku pohľadávky bol spriaznený s úpadcom
(ďalej len „spriaznené pohľadávky“); na prípadné zabezpečenie týchto pohľadávok
zabezpečovacím právom sa v konkurze neprihliada.
32. Podľa § 95 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ustanovenie odseku 3
sa nepoužije na uspokojenie veriteľa, ktorý nie je spriaznený s úpadcom a v čase
nadobudnutia spriaznenej pohľadávky nevedel a ani pri vynaložení odbornej starostlivosti
nemohol vedieť, že nadobúda spriaznenú pohľadávku. Predpokladá sa, že veriteľ
pohľadávky z dlhopisu alebo iného finančného nástroja na základe obchodu
na regulovanom trhu, mnohostrannom obchodnom systéme alebo obdobnom zahraničnom
organizovanom trhu, o spriaznenosti pohľadávky nevedel.
III.
33. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie, na rovnosť účastníkov konania, práva
vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku napadnutým uznesením, ktorým
okresný súd priznal veriteľovi hlasovacie práva a ďalšie práva
spojené s jeho popretou pohľadávkou v celom rozsahu vo výške 38 679,76 € zapísanou
v zozname pohľadávok pod číslom 18.
34. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
35. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
36. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
37. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
38. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
39. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.
127 ods. 1 ústavy. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov
aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať
porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu
je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v
rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
40. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
41. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
42. Uvedené zásady týkajúce sa odôvodnenia súdneho rozhodnutia a vzťahu
ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť
z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci. Preto
z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľmi napadnuté uznesenie okresného
súdu.
43. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či požadované limity
spravodlivého súdneho konania boli v prípade sťažovateľov dodržané a či sa náležité
posúdenie veci odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych
a skutkovo relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení namietaného rozhodnutia.
44. Okresný súd v podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«9. Rozhodovanie o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou
pohľadávkou nie je meritórnym rozhodnutím, ktoré by prejudikovalo výsledok konania
o určenie popretej pohľadávky. Samotné určenie, či sa pohľadávka v rozsahu popretia iným
veriteľom bude považovať čo do právneho dôvodu za zistenú, prináleží súdu v konaní
o určenie popretej pohľadávky, teda v incidenčnom konaní. Súd pri rozhodovaní o priznaní
hlasovacích práv neskúma, či pohľadávka je po práve, ale či za prihlásenou pohľadávkou
existuje určitá kauza a či takáto kauza je v danom čase vierohodným spôsobom doložená.
10. Súd má za to, že pohľadávka nadobudnutá veriteľom - navrhovateľ v tomto
konaní od pôvodného veriteľa - spoločníka Úpadcu s výškou vkladu 9
959,- EUR vykonávajúca práva spoločníka do 15.08.2012 čo do poradia - nie je
pohľadávkou spriaznenou na účely konkurzného konania na majetok Úpadcu. Súd
poukazuje na konanie veriteľa, ktorý nadobudol predmetnú pohľadávku na základe Dohody
o postúpení pohľadávky z 01.07.2014 so všetkými náležitosťami platného právneho úkonu
vyvolávajúci práva a povinnosti účastníkov dohody. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť,
že na základe uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 09.01.2017 v konaní 8K/59/2015 - 984,
právoplatné 14.02.2017 bol povolený vstup veriteľa namiesto pôvodného
veriteľa v predmetnom konkurznom konaní. Zároveň súd posudzoval
spriaznenosť predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa. Súd konštatuje, že konkurzné
konania na majetok Úpadcu bolo začaté dňa 20.01.2016, konkurz na majetok Úpadcu bol
vyhlásený 10.05.2016 na základe zverejnenia oznámenia v OV č. 88/2016 zo dňa
09.05.2016. K postúpeniu pohľadávky na veriteľa došlo na základe dohody dňa 01.07.2014,
k oznámenie o postúpení pohľadávok na veriteľa došlo dňa 13.10.2016. Z uvedeného
časového priebehu je zrejmé, že v čase postúpenia pohľadávky nebolo možné predvídať
následné konkurzné konania ( horizont 2 rokov), čo súd prisviedča veriteľovi, že nevedel ani
nemohol vedieť, že nadobúda v konkurznom konaní potenciálne spriaznenú pohľadávku.
Zároveň bolo preukázané, že postupník vo vzťahu k postupcovi uplatnil postup v zmysle
ustanovenia § 530 ods. 1 OZ, ktorý vzhľadom na vyhlásené konkurzné konania odvolal
a vo veci vymáhania konal priamo veriteľ. V tomto kontexte súd dáva do pozornosti
aj Rozsudok NS SR zo dňa 28.novembra 2007 v konaní č. 1 ObdO V 82/2005, ktorý
sa zaoberá konaním na účet zastúpeného pri nepriamom zastúpení so záverom, že vo vzťahu
k tretím osobám môže konať zástupca sa neprejavuje a navonok sa jeho konanie nelíši
od konania vo vlastnom mene a na vlastný účet. Následne však je daná povinnosť
vzájomného vyporiadania sa účastníkov tohto vzťahu. Súd má za to, že konaním pôvodného
veriteľa vo vzťahu k vymáhaniu pohľadávky postúpenej na veriteľa nedošlo ku konaniu
vzbudzujúcom pochybnosť o charaktere pohľadávky z hľadiska, že k jej postúpeniu teda
k zmene vlastníka a oprávneného z pohľadávky platne došlo.
11. Ohľadne popretia výšky pohľadávky ako pohľadávky na zaplatenie nesplatenej
istiny úveru poskytnutého dlžníkovi na základe Zmluvy o úvere zo dňa 01.03.2005 , súd
konštatuje, že pohľadávka veriteľa má podľa záverov súdu kauzu. Vzhľadom
na nedostatočnú nepresvedčivú argumentáciu Správcu ohľadne popretia čo do výšky
s uvedením, že nebolo preukázané plnenie v prospech v sume istiny pohľadávky,
s odkazom na rozpor s výškou nároku na zaplatenie istiny uplatnenej druhým veriteľom
sa javí ako účelové konanie pri zohľadnení skutočnosti, že veritelia - bývalí spoločníci majú
antagonistický vzťah poznačený aj predmetným konkurzným konaním, teda na objektívnosť
a racionálnosť v konaní nie je možné sa spoliehať a už vôbec nie, ním v rámci konania
o popretie pohľadávok argumentovať. Treba zobrať na zreteľ, že obaja veritelia Úpadcu
ako dlžníka zo Zmluvy o úvere poskytnutej Úpadcovi dňa 01.03.2005, vystupovali ako osoby
majúce majetkovú účasť na činnosti Úpadcu. Na základe uvedeného súd zvážil postavenie
veriteľov vo vzťahu k úpadcovi z titulu uvedenej zmluvy za konanie sporné, išlo o osoby
ktoré neformálne plnili v prospech Úpadcu ako aj plnili v prospech veriteľa .
Súd konštatuje z predložených listinných dôkazov, že v prospech Úpadcu bolo splnené
celkom 77 359,51 EUR ako potvrdil aj druhý veriteľ, avšak ak tvrdí že plnil výlučne on,
čo je však vo vzťahu k úpadcovi irelevantné, nakoľko veriteľmi Úpadcu z uvedeného
úverového vzťahu založeného Zmluvou o úvere z 01.03.2005 sú obidvaja bývalí spoločníci
spoločne a nerozdielne, teda aj predchodca popretého veriteľa v sume ½ z poskytnutého
plnenia. Následný vzťah medzi druhým veriteľom a popretým veriteľom je osobitným,
bez relevantnosti k plneniu Úpadcu. Z týchto dôvodov súd považuje popretú pohľadávku
pre účely priznania hlasovacích práv veriteľovi popretej pohľadávky za nespornú, nakoľko
ako je uvedené vyššie kauza tejto pohľadávky nepochybne existuje a jej výška je minimálne
v sume priznanej v tomto konkurznom konaní.
12. Súd na dôvažok dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve,
podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným,
ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon
svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením,
či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. V danom
konaní nebolo súdu preukázané také konanie popierajúceho veriteľa, z ktorého by bolo
možné aspoň usúdiť, že nárok z popretej pohľadávky namietal voči veriteľovi. Ľahkovážne
správanie úpadcu k svojim povinnostiam a záväzkom nemôže byť na ujmu a zhoršenie
právneho postavenia veriteľa, čo neoprávnene zasahuje do jeho práv a právom chránených
oprávnení. S poukazom na vyššie uvedené súd po posúdení obsahu spisu nezistil
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali pochybnosti súdu o tom, že popretá pohľadávka č. 18,
tak ako ju poprel Správca aj ďalší veriteľ by bola sporná, čo do priznania hlasovacieho
práva popretého veriteľa.»
45. Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté uznesenie
okresného súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí
na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
je ústavne udržateľné a sťažovateľmi formulované námietky svojou relevanciou
neodôvodňujú zásah ústavného súdu do uvedeného súdneho rozhodnutia.
46. Skutkové a právne závery okresného súdu sú v napadnutom uznesení riadne
zdôvodnené, uznesenie nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti ani arbitrárnosti.
Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľov, ktoré by boli z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Okresný súd dostatočne odôvodnil svoje
závery o spriaznenosti predmetnej popretej pohľadávky s poukazom na časové súvislosti
jej postúpenia a vyhlásenia konkurzu a prisvedčil veriteľovi , že
„nevedel ani nemohol vedieť, že nadobúda v konkurznom konaní potenciálne spriaznenú
pohľadávku“.
47. Kľúčovým v danej veci bolo posúdenie dobromyseľnosti veriteľa
ako nadobúdateľa spriaznenej pohľadávky v zmysle § 95 ods. 4 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Toto posúdenie s poukazom na to, že k postúpeniu predmetnej
pohľadávky došlo takmer 2 roky pred vyhlásením konkurzu a v čase postúpenia pohľadávky
nebolo možné predvídať následné konkurzné konanie, je akceptovateľné, a teda výklad
a aplikáciu predmetných zákonných ustanovení nemožno považovať za svojvoľné.
48. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu
je opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
49. Tiež nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľov, že okresný súd v napadnutom
uznesení „fakticky prejudiciálne posúdil a rozhodol o oprávnenosti Podriadenej
pohľadávky“. Súd sám uviedol, že nejde o meritórne rozhodnutie, ktoré by prejudikovalo
výsledok konania o určenie popretej pohľadávky, a skúmal, či za prihlásenou pohľadávkou
existuje určitá kauza a či takáto kauza je v danom čase vierohodným spôsobom doložená.
Súd považuje popretú pohľadávku za nespornú iba pre účely priznania hlasovacích práv
veriteľovi popretej pohľadávky, pretože podľa neho kauza tejto pohľadávky nepochybne
existuje.
50. Priznanie hlasovacieho práva veriteľovi popretej pohľadávky nemení nič
na samotnom popretí pohľadávky a hlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým
sa právoplatne nerozhodne o popretej pohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom spore...
Takéto rozhodnutie má iba predbežnú povahu (m. m. III. ÚS 333/2012).
51. S poukazom na argument o predbežnej povahe napadnutého uznesenia
sťažovatelia uviedli, že umožnenie výkonu hlasovacích práv veriteľovi
čo i len na jednej schôdzi veriteľov môže viesť k nezvratným dôsledkom
pre sťažovateľov, ako aj iných veriteľov, pričom poukázali na to, že veriteľ
bude mať možnosť samostatne rozhodnúť o vymenovaní nového správcu, ktorému
nič nebude brániť v tom, aby ihneď po vymenovaní uznal ďalšie popreté pohľadávky
v zmysle § 32 ods. 17 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a v takomto prípade môže
reálne nastať situácia, keď hodnota majetku úpadcu už nebude postačovať na uspokojenie
pohľadávok všetkých veriteľov v plnej miere vrátane sťažovateľov. Námietky sťažovateľov
sú v tomto smere hypotetické, zamerané na budúcnosť. V nadväznosti na uvedené preto
nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľov, že vydaním napadnutého uznesenia okresný súd
uprednostnil záujem jedného z veriteľov pred záujmami ostatných veriteľov a že tým došlo
k porušeniu práva na rovnosť účastníkov konania.
52. Argumentácia sťažovateľov týkajúca sa porušenia práva na rovnosť účastníkov
konania okresným súdom je nedostatočná, a v rovine hypotéz sú tiež ich námietky týkajúce
sa pochybností o spravodlivosti rozhodovania okresného súdu vo vzťahu k nimi uvádzanej
možnosti obrany proti nezákonným uzneseniam prijatým na budúcej opätovnej 1. schôdzi
veriteľov uplatnením návrhu v zmysle § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
53. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto
neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti
(odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
54. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa
čl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená
na jeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konaní
a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránené
práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že ani prípadná vecná
nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo konanie
o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu
a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové
a právne závery všeobecného súdu (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 167/2017).
55. Skutočnosť, že okresný súd v napadnutom uznesení zaujal právny názor,
s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd v napadnutom
uznesení takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
56. Ústavný súd teda nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom,
že by napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel
práva na súdnu ochranu, pretože okresný súd právne závery, ku ktorým dospel,
zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych
úvah sťažovateľov uberala iným smerom ako právny názor okresného súdu, ktorý síce
rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak
sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania,
táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného
práva (napr. II. ÚS 54/02).
57. V danom prípade sťažovateľmi napadnuté uznesenie okresného súdu znesie
podľa názoru ústavného súdu kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov
vyplývajúce z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto
ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).
58. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľov
vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nevyhovel.
59. Ústavnej sťažnosti nemožno vyhovieť ani vo vzťahu k namietanému porušeniu
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 37 ods. 3
listiny a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú v spojení s namietaným porušením
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, je zjavné, pri komplexnom posúdení argumentácie sťažovateľov
v okolnostiach posudzovanej veci, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv.
60. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019