Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 333/2012
PDF · 285.84 KB
No categories available
III. ÚS 333/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., Ž., a R. L. Š., S., Č.,
zastúpených advokátom Mgr. A. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 a sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., a R. L. Š. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., a R. L. Š. (ďalej len „sťažovateľky“),
ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012.
Následne podaním doručeným ústavnému súdu 29. júna 2012 sťažovateľky rozšírili svoju
sťažnosť pre porušenie označených práv aj na uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011
z 15. júna 2012.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 priznal obchodnej
spoločnosti S. s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť“), ako veriteľovi s popretou pohľadávkou
hlasovacie práva a ďalšie práva vo výške 1 130 182 hlasov v konkurznom konaní
vyhlásenom na majetok obchodnej spoločnosti Z. s. r. o., R. (ďalej len „dlžník“). Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. júna 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že pohľadávku spoločnosti popreli správca a súčasne dvaja
z veriteľov dlžníka (ďalej len „popierajúci veritelia“). Sťažovateľky poukazujú na to, že
oprávnenie veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľov bolo do zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) doplnené zákonom
č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 348/2011 Z. z.“), pričom
súčasne bolo do zákona o konkurze a reštrukturalizácii doplnené aj ustanovenie § 32
ods. 20, v zmysle ktorého súd môže priznať veriteľovi, ktorého prihlásená pohľadávka bola
účinne popretá iným veriteľom, hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s pohľadávkou.
Nadväzne na to sťažovateľky vyjadrujú názor, že ustanovenie „§ 32 ods. 20 ZKR, doplnené
do ZKR na základe Novely, s vymedzením jednoznačného zámeru zákonodarcu uvedeného
v dôvodovej správe, ako i v samotnom znení predmetného ustanovenia… neumožňuje súdu
rozhodovať o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou
veriteľovi, ktorého pohľadávka bola popretá zo strany správcu.
Pre popretie pohľadávky správcom ZKR jednak nestanovuje náležitosti pre účinnosť
popretia ako je to v prípade popretia pohľadávky iným veriteľom, a taktiež nebolo do ZKR
Novelou zavedené právo súdu priznať hlasovacie práva a ďalšie práva veriteľovi, ktorého
pohľadávka bola popretá správcom. Toto právo súdu bolo do ZKR doplnené s jediným
cieľom, a to zamedziť zneužívania práva veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľom.
Veriteľovi, ktorý bol popretý správcom, hlasovacie a ďalšie práva spojené
s prihlásenou pohľadávkou nepatria. Tie by mu patrili až potom, ako bola pohľadávka
súdom určená za zistenú v konaní o určení popretej pohľadávky podľa § 32 ods. 9 ZKR.“.
Sťažovateľky poukazujú na to, že správca konkurznej podstaty vo svojom stanovisku
k podnetu spoločnosti na priznanie hlasovacích a iných práv spojených s jej popretou
pohľadávkou uviedol, že túto pohľadávku poprel čo do dôvodu a výšky v celom rozsahu.
Okresný súd teda „nemal oprávnenie rozhodovať o priznaní hlasovacích práv veriteľovi
popretému samotným Správcom, nakoľko rozhodovanie súdu podľa § 32 ods. 20 ZKR
predstavuje prekážku zneužívania práva veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľom,
a neaplikuje sa na prípady popretia pohľadávky správcom.
Súd prekročil svoju právomoc a rozhodoval o priznaní hlasovacích práv a ďalších
práv spojených s popretou pohľadávkou nad rámec zákonného ustanovenia § 32 ods. 20
ZKR. Súd svoje rozhodnutie, zdôvodňujúce aplikáciu § 32 ods. 20 ZKR v danom prípade,
v odôvodnení Uznesenia OS nijako nezdôvodnil a nevysporiadal sa ani s tvrdeniami
Správcu ohľadne dôvodov popretia Pohľadávky S. Správcom...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že Uznesenie OS je nezákonné pre zrejmý rozpor
so zákonom.“.
Sťažovateľky poukazujú na to, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii v znení
zákona č. 348/2011 Z. z. priznal právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu,
ktorým sa rozhoduje o tom, či a v akom rozsahu budú veriteľovi priznané hlasovacie práva
a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou len veriteľovi, o ktorého právach spojených
s popretou pohľadávkou súd rozhodol. Popierajúci veritelia ani iní účastníci konkurzného
konania (vrátane sťažovateliek) teda nie sú v zmysle § 32 ods. 20 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011
zo 6. júna 2012 odvolanie. Sťažovateľky však namietajú, že „prihlásená pohľadávka
veriteľa S. vo výške 1.130.182,14 Eur, predstavujúca 1.130.182 súdom priznaných hlasov,
tvorí 72,63 % prihlásených pohľadávok nezabezpečených veriteľov, priznanie hlasovacích
práv veriteľovi S. má výrazný dopad na uplatnenie práv ostatných veriteľov Úpadcov,
vrátane Sťažovateľov.
Z uvedeného vyplýva, že neoprávneným priznaním hlasovacích práv veriteľovi S. v
zmysle Uznesenia OS získal tento veriteľ absolútnu väčšinu hlasovacích práv v predmetnom
konkurznom konaní Ú., a to napriek skutočnosti, že Správca pohľadávku veriteľa S. poprel v
celom rozsahu, čo do výšky a právneho dôvodu a o Pohľadávke S. nebolo právoplatne
rozhodnuté v incidenčnom spore o určení predmetnej pohľadávky.
Uvedenou skutočnosťou bolo neoprávnene zasiahnuté to práv ostatných veriteľov
v konkurze Ú., vrátane práv Sťažovateľov ako veriteľov s hlasovacími právami priznanými v
súlade so zákonom.“.
Podľa názoru sťažovateliek priznanie hlasovacích práv veriteľovi popretej
pohľadávky − spoločnosti napriek tomu, že jej „pohľadávka nebola zistená a bola popretá
Správcom, porušuje základnú zásadu konkurzného konania v zmysle § 6 zákona o konkurze
a vyrovnaní a má za dôsledok zvýhodnenie veriteľa S. a znevýhodnenie ostatných
prihlásených a zistených veriteľov, vrátane Sťažovateľov“. Podľa sťažovateliek preto
uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 došlo k porušeniu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy, označené uznesenie považujú sťažovateľky za „svojvoľné, v rozpore so zákonom,
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a arbitrárne“.
V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 29. júna 2012 sťažovateľky napádajú
aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012, ktorým okresný súd
rozhodol o odvolaní správcu dlžníka z dôvodu závažného porušenia jeho povinností,
o zrušení uznesení č. 1 a č. 2 prijatých schôdzou veriteľov uskutočnenou 8. júna 2012
z dôvodu rozporu so zákonom a o zvolaní schôdze veriteľov na 13. júl 2012. Vo svojej
argumentácii vychádzajú z názoru, že veriteľ popretej pohľadávky − spoločnosť nemala
hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, keďže jej pohľadávka bola popretá nielen inými
veriteľmi dlžníka, ale aj správcom. Okresný súd mal o zrušení uznesení schôdze veriteľov
rozhodnúť napriek tomu, že spoločnosť nebola aktívne legitimovaná na podanie návrhu
na zrušenie uznesení prijatých prvou schôdzou veriteľov, keďže uznesenie schôdze veriteľov
možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke obsiahnutej v zápisnici zo schôdze
veriteľov, pričom námietky spoločnosti zápisnica neobsahovala. Podľa názoru sťažovateliek
mal okresný súd návrh spoločnosti na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov
zamietnuť. Namiesto toho bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna
2012 „neoprávnene zasiahnuté do práv ostatných veriteľov v konkurze Ú., vrátane práv
Sťažovateľov ako veriteľov s hlasovacími právami priznanými v súlade so zákonom, ktorí na
prvej schôdzi veriteľov prijali uznesenia v súlade so zákonom...
Uvedenou skutočnosťou bola zároveň Sťažovateľom ako i ostatným veriteľom
s hlasovacími právami odopretá možnosť účinne uplatňovať svoje hlasovacie práva,
prijímať uznesenia schôdze veriteľov a tieto uznesenia plniť.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky aj v doplnení sťažnosti konštatujú, že okresný
súd porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo
na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj uznesením sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012, a toto
uznesenie okresného súdu považujú za „svojvoľné, v rozpore so zákonom, nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a arbitrárne“.
Na základe uvedeného sťažovateľky po doplnení pôvodnej sťažnosti navrhujú, aby
ústavný súd vo veci takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R/4/2011
zo dňa 06.06.2012, ktorým boli priznané hlasovacie práva a ďalšie práva spojené
s pohľadávkou veriteľa S. s. r. o., B., IČO: ..., porušené.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R/4/2011 zo dňa 06.06.2012,
ktorým boli priznané hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s pohľadávkou veriteľa S. s.
r. o., B., IČO: ..., sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R/4/2011
zo dňa 15.06.2012 porušené.
4. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R/4/2011 zo dňa 15.06.2012
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť Sťažovateľom všetky trovy konania
tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote do 15 od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľky súčasne dočasným opatrením navrhujú odložiť vykonateľnosť
uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 a uznesenia sp. zn. 2 R/4/2011
z 15. júna 2012. Svoje návrhy odôvodňujú obavou, že v prípade neodloženia vykonateľnosti
napadnutého uznesenia by konkurzné konanie na majetok dlžníka prebiehalo za súčasného
výkonu hlasovacích práv správcom popretým veriteľom – spoločnosťou, čím by práve tento
veriteľ rozhodoval o všetkých uzneseniach schôdze veriteľov absolútnou väčšinou, zatiaľ čo
ostatní veritelia s hlasovacími právami by boli vylúčení z rozhodovacej činnosti
prislúchajúcej veriteľom úpadcu, resp. bola by im odopretá možnosť efektívneho
uplatňovania ich práv. Vo svojom návrhu vyslovujú obavu, že neodloženie vykonateľnosti
napadnutého uznesenia by mohlo mať dopad na mieru uspokojenia nimi prihlásených
pohľadávok a umožniť svojvoľné ovládnutie rozhodovania schôdze veriteľov veriteľom
popretej pohľadávky, a tým aj celého konkurzného konania. Naliehavosť potreby odložiť
vykonateľnosť napadnutých uznesení má vyplývať aj zo skutočnosti, že okresný súd
uznesením z 15. júna 2012 zvolal schôdzu veriteľov na 13. júl 2012, na ktorej by spoločnosť
bola priznaním hlasovacích práv jedným z napadnutých uznesení okresného súdu
neoprávnene zvýhodnená.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní v konaní pred súdmi, inými
štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet
medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných
prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom
uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť
spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem toho však
arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného
výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.
Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred
všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že
napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného
výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Podstatou námietok sťažovateliek je ich nesúhlas s výkladom v danom prípade
relevantných právnych noriem okresným súdom, ktorý podľa nich ignoroval popretie
pohľadávky spoločnosti správcom konkurznej podstaty a priznal jej hlasovacie práva
a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou. Nadväzne na to sťažovateľky nesúhlasia
ani so zrušením uznesení č. 1 a č. 2 prijatých schôdzou veriteľov, ktorá sa uskutočnila
8. júna 2012 okresným súdom, ktorý ich považoval za nezákonné vychádzajúc
zo skutočnosti, že pri ich prijatí neboli rešpektované hlasovacie práva priznané okresným
súdom spoločnosti.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri
poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej
ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Okresný súd v uznesení sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012, ktorým spoločnosti
priznal hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou, formuloval
po citácii niektorých ustanovení § 32 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dôvody svojho
rozhodnutia takto:
„Súd sa za účelom úplného zistenia skutkového stavu oboznámil so spisom
sp. zn. 28Cb/1/2011 vedeným na Okresnom súde Bratislava I, na základe ktorého zistil, že
04.01.2011 bola úpadcom podaná žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného
Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010,
č. k. Rsp V-19/2008 spolu s návrhom na odloženie vykonateľnosti rozsudku vydaného
Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010,
č. k. Rsp V-19/2008...
Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 28Cb/1/2011-71 zo dňa 10.01.2011
rozhodol súd o odklade vykonateľnosti Rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského
súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010, č. k. Rsp V-
19/2008 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti uzneseniu podal dňa
27.01.2011 úpadca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1Cob 45/2011-171
zo dňa 15.03.2011 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 28Cb/1/2011-174 zo dňa
03.05.2011 rozhodol súd o odklade vykonateľnosti Rozhodcovského rozsudku
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010,
č. k. Rsp V-19/2008 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti uzneseniu podal dňa
12.05.2011 úpadca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1Cob 226/2011-202
zo dňa 30.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.08.2011, napadnuté uznesenie
zmenil tak, že návrh zamietol.
Súd má po preskúmaní spisového materiálu za to, že rozhodcovský rozsudok
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010,
č. k. Rsp V-19/2008 nadobudol právoplatnosť dňa 03.01.2011, pričom však na jeho
právoplatnosť nemá vplyv úpadcom podaná žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku a
ani úpadcom podaný návrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku vydaného
Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010,
č. k. Rsp V-19/2008, o ktorom Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1Cob 226/2011-202
zo dňa 30.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.08.2011 rozhodol tak, že návrh
zamietol. Nakoľko predmetný rozhodcovský rozsudok je v súčasnosti právoplatný a
vykonateľný, súd je toho názoru, že tvrdenie správcu, podľa ktorého vo veci ešte nebolo
rozhodnuté je v tomto prípade irelevantné a súd považuje pohľadávku popretého veriteľa za
riadne uplatnenú.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku
tohto uznesenia a teda priznal hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou
pohľadávkou veriteľovi S. s. r. o., B., IČO ... v plnom rozsahu a teda v počte hlasov
1 130 182 hlasov.“
Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutia
okresného súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí
na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že uznesenie
sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012, ako aj uznesenie sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 sú
ústavne udržateľné a sťažovateľkami formulované námietky svojou relevanciou
neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.
Namietaná arbitrárnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012
má podľa sťažovateliek vyplývať z nesprávnej aplikácie § 32 ods. 20 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii okresným súdom, ktorý spoločnosti priznal hlasovacie práva spojené
s jej popretou pohľadávkou.
Podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení zákona č. 348/2011
Z. z. prihlášku pohľadávky, ktorá bola účinne popretá veriteľom, správca predloží na podnet
popretého veriteľa bez zbytočného odkladu súdu spolu s listinami, ktoré predložil
prihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím stanoviskom, či pohľadávka je a v akom
rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva
alebo ju neuznáva a v akom rozsahu a z akého dôvodu. Súd na základe týchto listín bez
zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi prizná hlasovacie práva
a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou. Rozhodnutie súd doručí správcovi
a veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou rozhodoval; rozhodnutie
sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku. Proti rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanie
veriteľ, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodoval.
V dôvodovej správe k zákonu č. 348/2011 Z. z. zákonodarca vo vzťahu k novému
zneniu § 32 zákona o konkurze a reštrukturalizácii uviedol, že rozhodovanie súdu o priznaní
hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom súvisí so zavedením práva
veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľov (pozri poslednú vetu dôvodovej správy
k bodu 33 vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, publikovanej na internetovej stránke
<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=3738>.
Zo znenia označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva,
že všeobecné súdy príslušné v konkurznom konaní konať (ďalej len „konkurzný súd“) majú
právomoc rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou
pohľadávkou v prípade, ak pohľadávka veriteľa bola účinne popretá iným veriteľom
a veriteľ popretej pohľadávky doručí správcovi podnet na predloženie veci príslušnému
konkurznému súdu na účely priznania hlasovacích a ďalších práv spojených s popretou
pohľadávkou. Konkurzný súd má právo tieto hlasovacie práva priznať po preskúmaní
stanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či popretú pohľadávku uznáva
alebo neuznáva. Inými slovami, ustanovenie § 32 ods. 20 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii nevylučuje, aby konkurzný súd priznal hlasovacie právo veriteľovi
popretej pohľadávky aj v prípade, ak správca túto pohľadávku neuznáva. V označenom
ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom nie je explicitne uvedené, že by
konkurzný súd mohol veriteľovi popretej pohľadávky priznať hlasovacie práva, ako aj
ďalšie práva spojené s touto pohľadávkou len v prípade, ak pohľadávku súčasne s iným
veriteľom nepoprel aj správca. Právomoc priznať hlasovacie práva veriteľovi popretej
pohľadávky konkurznému súdu z označeného ustanovenia však nevyplýva, pokiaľ niektorý
z veriteľov účinne nepoprie pohľadávku iného veriteľa, resp. že takú pohľadávku poprie len
správca konkurznej podstaty.
Podľa názoru ústavného súdu len samotná skutočnosť, že právna úprava umožňujúca
priznanie hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom bola zavedená
do zákona o konkurze a reštrukturalizácii v súvislosti s právom veriteľov poprieť
v konkurznom konaní pohľadávku iného veriteľa, ešte neznamená, že konkurzný súd
nemôže svojím rozhodnutím priznať hlasovacie práva veriteľovi tej pohľadávky, ktorá bola
popretá iným veriteľom a súčasne správcom. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že priznanie
hlasovacieho práva veriteľovi popretej pohľadávky nemení nič na samotnom popretí
pohľadávky a hlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne
o popretej pohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom spore. Okresný súd preto v uznesení
sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 správne pri svojom rozhodovaní o priznaní hlasovacích
práv veriteľovi popretej pohľadávky konštatoval, že takéto rozhodnutie má iba predbežnú
povahu.
V okolnostiach prípadu ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd neaplikoval § 32
ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii arbitrárne, ale vychádzal z účelu tejto právnej
normy zavedenej zákonom č. 348/2011 Z. z. Zmyslom zavedenia označeného ustanovenia
totiž bolo rozšíriť právomoc súdov tak, aby konkurzný súd mohol zamedziť účelovému
popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní a aby v odôvodnených prípadoch veriteľovi
popretej pohľadávky umožnil vplyv na priebeh konkurzného konania. Okresný súd v danej
veci nerozhodol v rozpore s opísaným účelom a pri svojom rozhodnutí posúdil všetky
relevantné skutočnosti týkajúce sa popretej pohľadávky. Predovšetkým považoval
za podstatnú tú skutočnosť, že popretá pohľadávka bola priznaná rozsudkom
Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. sp. zn. Rsp V-
19/2008 z 30. novembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), a hoci je na okresnom
súde vedené konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku iniciované dlžníkom, tento
rozhodcovský rozsudok dosiaľ nebol zrušený, pričom ani jeden z návrhov dlžníka na
odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku nebol v konaní o jeho zrušenie
úspešný.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená
len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd teda nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté
uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu
ochranu, pretože okresný súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.
Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateliek
uberala iným smerom ako právny názor okresného súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,
s ktorým sťažovateľky nesúhlasia, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani
povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred
všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie
je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012,
sťažovateľky ho považovali za arbitrárne vychádzajúc z predpokladu, že veriteľ popretej
pohľadávky – spoločnosť hlasovacie právo na schôdzi veriteľov konanej 8. júna 2012
nemal, a preto ani nebol oprávnený iniciovať konanie o zrušenie uznesení schôdze veriteľov
podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
V tomto sťažovateľkami napadnutom uznesení okresného súdu vydanom pod
sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 okresný súd rozhodol o odvolaní správcu dlžníka
z dôvodu závažného porušenia jeho povinností a o zrušení uznesení č. 1 a č. 2 prijatých
schôdzou veriteľov uskutočnenou 8. júna 2012 z dôvodu rozporu so zákonom a o zvolaní
schôdze veriteľov na 13. júl 2012. V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia uviedol:
„Súd po oboznámení sa s obsahom spisu, zápisnicou z prvej schôdze veriteľov,
podaním veriteľa S. s. r. o. a vypočutím správcu a veriteľov S. s. r. o. a U. a. s. zistil, že dňa
08.06.2012 sa uskutočnila prvá schôdza veriteľov, ktorej sa zúčastnili 14 veritelia z toho 13
veritelia, ktorým správca priznal hlasovacie právo a jeden veriteľ S. s. r. o., ktorému
správca nepriznal hlasovacie právo. Nepriznanie hlasovacieho práva správca odôvodnil
tým, že tieto hlasovacie práva by veriteľovi patrili iba v prípade naplnenia podmienok
uvedených v § 35 ods. 4 ZKR s argumentáciou, že súd inak nerozhodol a popretie
pohľadávky správcom, čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti vylúčilo výkon hlasovacích
a ďalších práv veriteľa S. s. r. o.
Súd má za to, že tieto dôvody, ktoré uvádza správca ako dôvody, prečo veriteľovi S.
s. r. o. nepriznal hlasovacie práva, sú nezrozumiteľné a nezodpovedajú textu zákona. Podľa
§ 35 ods. 4 ZKR, prvej vety, právo hlasovať na schôdzi veriteľov majú veritelia, ktorých
pohľadávka je v čase konania schôdze veriteľov zistená, čo do právneho dôvodu a
vymáhateľnosti, pokiaľ súd nerozhodne inak. Ak súd rozhodne inak formou uznesenia,
ktorým prizná veriteľovi hlasovacie právo, ide o prípad na ktorý § 35 ods. 4 nesporne
odkazuje. Rozhodnutie, ktorým súd prizná hlasovacie právo veriteľovi, má predbežnú
povahu, pričom ide o rozhodnutie v podobe uznesenia podľa § 32 ods. 20 ZKR, ktorým súd
priznáva hlasovacie práva veriteľovi až do času, kým sa právoplatne nerozhodne v merite,
veci, t. j. v konaní o určení popretej pohľadávky (incidenčnom spore). Tým, že správca
nepriznal hlasovacie právo veriteľovi S. s. r. o., odňal tomuto veriteľovi možnosť hlasovať a
predkladať návrhy na schôdzi veriteľov, čím porušil jeho práva konkurzného veriteľa.
Správca tiež svojím postupom nerešpektoval vykonateľné rozhodnutie konajúceho súdu,
ktoré mu bolo doručené dňa 07.06.2012, deň pred konaním schôdze veriteľov. Týmto
postupom správca závažne porušil svoje povinnosti predsedu schôdze veriteľov viesť
schôdzu veriteľov v súlade s zákonom, zmaril priebeh schôdze veriteľov a v dôsledku jeho
postupu založil nezákonnosť všetkých uznesení prijatých schôdzou veriteľov.
Pokiaľ ide o samotný priebeh schôdze veriteľov, súd zistil, že schôdza veriteľov
prijala uznesenie č. 1, ktorým zvolila trojčlenný veriteľský výbor, pričom návrhy
na jednotlivých členov veriteľského výboru správca predkladal postupne od veriteľa B., s. r.
o. . Ďalej zistil, že schôdza veriteľov prijala uznesenie č. 2, ktorým schválila návrh veriteľa
B., s. r. o. na nového správcu JUDr. J. G., značka správcu S 1382. Všetky tieto uznesenia
boli prijaté hlasmi 13 veriteľov s celkovým počtom hlasov 363 185 hlasov, resp. 349 845
hlasov pri voľbe členov veriteľského výboru. Na hlasy veriteľa S. s. r. o. s počtom 1 130 182
hlasov správca neprihliadol, pričom tomuto veriteľovi neumožnil ani vzniesť námietky, resp.
výhrady k priebehu schôdze veriteľov.
Týmto postupom správca porušil viaceré povinnosti, konkrétne nerešpektoval
vykonateľné rozhodnutie konajúceho súdu, zvýhodnil ostatných veriteľov na úkor veriteľa S.
s. r. o. a pri voľbe veriteľského výboru a schvaľovaní návrhu na voľbu nového správcu
nepostupoval v súlade so zákonom. Svoje povinnosti porušil aj tým, že verným spôsobom
neprotokoloval priebeh schôdze veriteľov a odmietol protokolovať veriteľovi S. s. r. o.
námietky a výhrady k priebehu schôdze veriteľov. Súd ďalej zistil, že tieto povinností
správca porušil vedome, nakoľko mal vedomosť o vykonateľnom uznesení súdu, ktorým bolo
veriteľovi S. s. r. o. priznané hlasovacie právo. V tom spočíva základná závažnosť
porušenia povinnosti. Závažnosť porušenia povinnosti spočíva tiež v tom, že správca
nerešpektoval rozhodnutie súdu, ktorý nad ním vykonáva zákonný dohľad a ktorého
rozhodnutiami je viazaný. Týmto postupom správca tiež založil nezákonnosť prijatých
uznesení schôdzou veriteľov, ktoré v prípade, ak by správca rešpektoval rozhodnutie súdu,
ktorým boli veriteľovi S. s. r. o. priznané hlasovacie práva, by neboli prijaté.
Pokiaľ ide o uznesenie, ktorým schôdza veriteľov zvolila trojčlenný veriteľský výbor,
nezákonnosť takéhoto uznesenia spočíva aj v tom, že ako o prvom návrhu za člena
veriteľského výboru sa malo dať hlasovať o veriteľovi S. s. r. o. ako veriteľovi s najvyšším
počtom hlasov.
Pokiaľ ide o uznesenie, ktorým schôdza veriteľov schválila návrh na nového správcu,
nezákonnosť takéhoto uznesenia spočíva aj v tom, že ako o prvom návrhu sa malo dať
hlasovať o návrhu veriteľa S. s. r. o. ako veriteľa s najvyšším počtom hlasov, avšak takýto
návrh správca tomuto veriteľovi nepripustil.
O odvolaní správcu súd rozhodol z dôvodu vyššie uvedeného závažného porušenia
povinnosti správcom po vypočutí správcu, veriteľa S. s. r. o. a veriteľa U. a. s. Od vypočutia
iných osôb súd upustil vzhľadom na závažnosť, ktorou správca porušil svoje povinnosti, čo
vytvára dôvodnú obavu hrozby nebezpečenstva z omeškania z neskoršie urobeného
rozhodnutia. O odvolaní správcu súd rozhodol bez návrhu, nakoľko v prípade ak zistí, že
správca závažne porušil svoje povinnosti, je povinnosťou súdu rozhodnúť o odvolaní
správcu z funkcie z úradnej povinnosti.
K aktívnej legitimácii veriteľa S. s. r. o. na podanie návrhu na zrušenie uznesení
prijatých prvou schôdzou veriteľov súd zistil, že veriteľ je oprávnený na podanie takéhoto
návrhu, nakoľko bol oprávnený na prvej schôdzi veriteľov hlasovať, schôdze veriteľov sa
zúčastnil, pričom súd dospel k záveru, že mal aj vôľu predniesť na schôdzi veriteľov
námietky nezákonnosti prijatých uznesení, na ktoré poukázal vo svojom návrhu a ktoré však
zo strany správcu neboli pripustené.“
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané
rozhodnutie okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Okresný
súd dostatočne opísal všetky skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal,
predovšetkým to, že správca konkurznej podstaty bol o priznaní hlasovacích práv
spoločnosti okresným súdom informovaný deň pred touto schôdzou (7. júna 2012), a to
z doručeného uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012. Zrozumiteľne
pritom vysvetlil, v čom bol postup správcu na schôdzi veriteľov v rozpore so zákonom
o konkurze a reštrukturalizácii, predovšetkým s § 35 ods. 4 a § 37 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Týmto dôvodmi odôvodnil nielen odvolanie dovtedajšieho správcu
podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj zrušenie uznesenia č. 1 a 2
schôdze veriteľov podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Napokon
okresný súd aj racionálne vysvetlil okolnosti, na základe ktorých považoval spoločnosť
za aktívne legitimovanú na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých prvou schôdzou
veriteľov.
Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd riadne a ústavne konformným
spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska
právneho posúdenia veci podstatné, pričom obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho
odôvodnenie ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.
V danom prípade sťažovateľkami namietané uznesenia okresného súdu
zo 6. júna 2012 a z 15. júna 2012 znesú podľa názoru ústavného súdu kritériá kladené
na rozhodnutia všeobecných súdov vyplývajúce z ústavných záruk základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).
Zo sťažnosti aj napriek rozsiahlosti v nej formulovanej argumentácie ústavnému súdu
nevyplývajú ani konkrétne dôvody a skutočnosti signalizujúce porušenie sťažovateľkou
označeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd preto nezistil žiadnu možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateliek (najmä návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012