Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 333/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., Ž., a R. L. Š., S., Č.,

zastúpených advokátom Mgr. A. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa uzneseniami Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo 6. júna 2012 a sp. zn. z 15. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., a R. L. Š. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., a R. L. Š. (ďalej len „sťažovateľky“),

ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. júna 2012.

Následne podaním doručeným ústavnému súdu 29. júna 2012 sťažovateľky rozšírili svoju

sťažnosť pre porušenie označených práv aj na uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 15. júna 2012.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. júna 2012 priznal obchodnej

spoločnosti S. s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť“), ako veriteľovi s popretou pohľadávkou

hlasovacie práva a ďalšie práva vo výške 1 130 182 hlasov v konkurznom konaní

vyhlásenom na majetok obchodnej spoločnosti Z. s. r. o., R. (ďalej len „dlžník“). Toto

uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. júna 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že pohľadávku spoločnosti popreli správca a súčasne dvaja

z veriteľov dlžníka (ďalej len „popierajúci veritelia“). Sťažovateľky poukazujú na to, že

oprávnenie veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľov bolo do

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) doplnené zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), pričom

súčasne bolo do zákona o konkurze a reštrukturalizácii doplnené aj ustanovenie § 32

ods. 20, v zmysle ktorého súd môže priznať veriteľovi, ktorého prihlásená pohľadávka bola

účinne popretá iným veriteľom, hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s pohľadávkou.

Nadväzne na to sťažovateľky vyjadrujú názor, že ustanovenie „ , doplnené

do na základe Novely, s vymedzením jednoznačného zámeru zákonodarcu uvedeného

v dôvodovej správe, ako i v samotnom znení predmetného ustanovenia… neumožňuje súdu

rozhodovať o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou

veriteľovi, ktorého pohľadávka bola popretá zo strany správcu.

Pre popretie pohľadávky správcom jednak nestanovuje náležitosti pre účinnosť

popretia ako je to v prípade popretia pohľadávky iným veriteľom, a taktiež nebolo do

Novelou zavedené právo súdu priznať hlasovacie práva a ďalšie práva veriteľovi, ktorého

pohľadávka bola popretá správcom. Toto právo súdu bolo do doplnené s jediným

cieľom, a to zamedziť zneužívania práva veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľom.

Veriteľovi, ktorý bol popretý správcom, hlasovacie a ďalšie práva spojené

s prihlásenou pohľadávkou nepatria. Tie by mu patrili až potom, ako bola pohľadávka

súdom určená za zistenú v konaní o určení popretej pohľadávky podľa .“.

Sťažovateľky poukazujú na to, že správca konkurznej podstaty vo svojom stanovisku

k podnetu spoločnosti na priznanie hlasovacích a iných práv spojených s jej popretou

pohľadávkou uviedol, že túto pohľadávku poprel čo do dôvodu a výšky v celom rozsahu.

Okresný súd teda „nemal oprávnenie rozhodovať o priznaní hlasovacích práv veriteľovi

popretému samotným Správcom, nakoľko rozhodovanie súdu podľa

predstavuje prekážku zneužívania práva veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľom,

a neaplikuje sa na prípady popretia pohľadávky správcom.

Súd prekročil svoju právomoc a rozhodoval o priznaní hlasovacích práv a ďalších

práv spojených s popretou pohľadávkou nad rámec zákonného ustanovenia § 32 ods. 20

. Súd svoje rozhodnutie, zdôvodňujúce aplikáciu v danom prípade,

v odôvodnení Uznesenia OS nijako nezdôvodnil a nevysporiadal sa ani s tvrdeniami

Správcu ohľadne dôvodov popretia Pohľadávky S. Správcom...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Uznesenie OS je nezákonné pre zrejmý rozpor

so zákonom.“.

Sťažovateľky poukazujú na to, že zákon o konkurze a reštrukturalizácii v znení

priznal právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu,

ktorým sa rozhoduje o tom, či a v akom rozsahu budú veriteľovi priznané hlasovacie práva

a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou len veriteľovi, o ktorého právach spojených

s popretou pohľadávkou súd rozhodol. Popierajúci veritelia ani iní účastníci konkurzného

konania (vrátane sťažovateliek) teda nie sú v zmysle § 32 ods. 20 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 6. júna 2012 odvolanie. Sťažovateľky však namietajú, že „prihlásená pohľadávka

veriteľa S. vo výške 1.130.182,14 Eur, predstavujúca 1.130.182 súdom priznaných hlasov,

tvorí 72,63 % prihlásených pohľadávok nezabezpečených veriteľov, priznanie hlasovacích

práv veriteľovi S. má výrazný dopad na uplatnenie práv ostatných veriteľov Úpadcov,

vrátane Sťažovateľov.

Z uvedeného vyplýva, že neoprávneným priznaním hlasovacích práv veriteľovi S. v

zmysle Uznesenia OS získal tento veriteľ absolútnu väčšinu hlasovacích práv v predmetnom

konkurznom konaní Ú., a to napriek skutočnosti, že Správca pohľadávku veriteľa S. poprel v

celom rozsahu, čo do výšky a právneho dôvodu a o Pohľadávke S. nebolo právoplatne

rozhodnuté v incidenčnom spore o určení predmetnej pohľadávky.

Uvedenou skutočnosťou bolo neoprávnene zasiahnuté to práv ostatných veriteľov

v konkurze Ú., vrátane práv Sťažovateľov ako veriteľov s hlasovacími právami priznanými v

súlade so zákonom.“.

Podľa názoru sťažovateliek priznanie hlasovacích práv veriteľovi popretej

pohľadávky − spoločnosti napriek tomu, že jej „pohľadávka nebola zistená a bola popretá

Správcom, porušuje základnú zásadu konkurzného konania v zmysle § 6 zákona o konkurze

a vyrovnaní a má za dôsledok zvýhodnenie veriteľa S. a znevýhodnenie ostatných

prihlásených a zistených veriteľov, vrátane Sťažovateľov“. Podľa sťažovateliek preto

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2012 došlo k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

, označené uznesenie považujú sťažovateľky za „svojvoľné, v rozpore so zákonom,

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a arbitrárne“.

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 29. júna 2012 sťažovateľky napádajú

aj uznesenie okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2012, ktorým okresný súd

rozhodol o odvolaní správcu dlžníka z dôvodu závažného porušenia jeho povinností,

o zrušení uznesení č. 1 a č. 2 prijatých schôdzou veriteľov uskutočnenou 8. júna 2012

z dôvodu rozporu so zákonom a o zvolaní schôdze veriteľov na 13. júl 2012. Vo svojej

argumentácii vychádzajú z názoru, že veriteľ popretej pohľadávky − spoločnosť nemala

hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, keďže jej pohľadávka bola popretá nielen inými

veriteľmi dlžníka, ale aj správcom. Okresný súd mal o zrušení uznesení schôdze veriteľov

rozhodnúť napriek tomu, že spoločnosť nebola aktívne legitimovaná na podanie návrhu

na zrušenie uznesení prijatých prvou schôdzou veriteľov, keďže uznesenie schôdze veriteľov

možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke obsiahnutej v zápisnici zo schôdze

veriteľov, pričom námietky spoločnosti zápisnica neobsahovala. Podľa názoru sťažovateliek

mal okresný súd návrh spoločnosti na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov

zamietnuť. Namiesto toho bolo uznesením okresného súdu sp. zn. z 15. júna

2012 „neoprávnene zasiahnuté do práv ostatných veriteľov v konkurze Ú., vrátane práv

Sťažovateľov ako veriteľov s hlasovacími právami priznanými v súlade so zákonom, ktorí na

prvej schôdzi veriteľov prijali uznesenia v súlade so zákonom...

Uvedenou skutočnosťou bola zároveň Sťažovateľom ako i ostatným veriteľom

s hlasovacími právami odopretá možnosť účinne uplatňovať svoje hlasovacie práva,

prijímať uznesenia schôdze veriteľov a tieto uznesenia plniť.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky aj v doplnení sťažnosti konštatujú, že okresný

súd porušil základné právo na súdnu ochranu podľa , základné právo

na rovnosť účastníkov podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj uznesením sp. zn. z 15. júna 2012, a toto

uznesenie okresného súdu považujú za „svojvoľné, v rozpore so zákonom, nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a arbitrárne“.

Na základe uvedeného sťažovateľky po doplnení pôvodnej sťažnosti navrhujú, aby

ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov

podľa bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.

zo dňa 06.06.2012, ktorým boli priznané hlasovacie práva a ďalšie práva spojené

s pohľadávkou veriteľa S. s. r. o., B., IČO: ..., porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 06.06.2012,

ktorým boli priznané hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s pohľadávkou veriteľa S. s.

r. o., B., IČO: ..., sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov

podľa bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.

zo dňa 15.06.2012 porušené.

4. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 15.06.2012

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť Sťažovateľom všetky trovy konania

tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote do 15 od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľky súčasne dočasným opatrením navrhujú odložiť vykonateľnosť

uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2012 a uznesenia sp. zn.

z 15. júna 2012. Svoje návrhy odôvodňujú obavou, že v prípade neodloženia vykonateľnosti

napadnutého uznesenia by konkurzné konanie na majetok dlžníka prebiehalo za súčasného

výkonu hlasovacích práv správcom popretým veriteľom – spoločnosťou, čím by práve tento

veriteľ rozhodoval o všetkých uzneseniach schôdze veriteľov absolútnou väčšinou, zatiaľ čo

ostatní veritelia s hlasovacími právami by boli vylúčení z rozhodovacej činnosti

prislúchajúcej veriteľom úpadcu, resp. bola by im odopretá možnosť efektívneho

uplatňovania ich práv. Vo svojom návrhu vyslovujú obavu, že neodloženie vykonateľnosti

napadnutého uznesenia by mohlo mať dopad na mieru uspokojenia nimi prihlásených

pohľadávok a umožniť svojvoľné ovládnutie rozhodovania schôdze veriteľov veriteľom

popretej pohľadávky, a tým aj celého konkurzného konania. Naliehavosť potreby odložiť

vykonateľnosť napadnutých uznesení má vyplývať aj zo skutočnosti, že okresný súd

uznesením z 15. júna 2012 zvolal schôdzu veriteľov na 13. júl 2012, na ktorej by spoločnosť

bola priznaním hlasovacích práv jedným z napadnutých uznesení okresného súdu

neoprávnene zvýhodnená.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní v konaní pred súdmi, inými

štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných

prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ). Pritom

uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť

spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v . Okrem toho však

arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného

výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad.

Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred

všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že

napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného

výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou námietok sťažovateliek je ich nesúhlas s výkladom v danom prípade

relevantných právnych noriem okresným súdom, ktorý podľa nich ignoroval popretie

pohľadávky spoločnosti správcom konkurznej podstaty a priznal jej hlasovacie práva

a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou. Nadväzne na to sťažovateľky nesúhlasia

ani so zrušením uznesení č. 1 a č. 2 prijatých schôdzou veriteľov, ktorá sa uskutočnila

8. júna 2012 okresným súdom, ktorý ich považoval za nezákonné vychádzajúc

zo skutočnosti, že pri ich prijatí neboli rešpektované hlasovacie práva priznané okresným

súdom spoločnosti.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Okresný súd v uznesení sp. zn. zo 6. júna 2012, ktorým spoločnosti

priznal hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou, formuloval

po citácii niektorých ustanovení § 32 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dôvody svojho

rozhodnutia takto:

„Súd sa za účelom úplného zistenia skutkového stavu oboznámil so spisom

sp. zn. vedeným na Okresnom súde Bratislava I, na základe ktorého zistil, že

04.01.2011 bola úpadcom podaná žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného

Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010,

č. k. Rsp V-19/2008 spolu s návrhom na odloženie vykonateľnosti rozsudku vydaného

Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010,

č. k. Rsp V-19/2008...

Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -71 zo dňa 10.01.2011

rozhodol súd o odklade vykonateľnosti Rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského

súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010, č. k. Rsp V-

19/2008 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti uzneseniu podal dňa

27.01.2011 úpadca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -171

zo dňa 15.03.2011 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. -174 zo dňa

03.05.2011 rozhodol súd o odklade vykonateľnosti Rozhodcovského rozsudku

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010,

č. k. Rsp V-19/2008 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti uzneseniu podal dňa

12.05.2011 úpadca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -202

zo dňa 30.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.08.2011, napadnuté uznesenie

zmenil tak, že návrh zamietol.

Súd má po preskúmaní spisového materiálu za to, že rozhodcovský rozsudok

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010,

č. k. Rsp V-19/2008 nadobudol právoplatnosť dňa 03.01.2011, pričom však na jeho

právoplatnosť nemá vplyv úpadcom podaná žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku a

ani úpadcom podaný návrh na odloženie vykonateľnosti rozsudku vydaného

Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010,

č. k. Rsp V-19/2008, o ktorom Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -202

zo dňa 30.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.08.2011 rozhodol tak, že návrh

zamietol. Nakoľko predmetný rozhodcovský rozsudok je v súčasnosti právoplatný a

vykonateľný, súd je toho názoru, že tvrdenie správcu, podľa ktorého vo veci ešte nebolo

rozhodnuté je v tomto prípade irelevantné a súd považuje pohľadávku popretého veriteľa za

riadne uplatnenú.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku

tohto uznesenia a teda priznal hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou

pohľadávkou veriteľovi S. s. r. o., B., IČO ... v plnom rozsahu a teda v počte hlasov

1 130 182 hlasov.“

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutia

okresného súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí

na základe sťažnosti podľa , a dospel k záveru, že uznesenie

sp. zn. zo 6. júna 2012, ako aj uznesenie sp. zn. z 15. júna 2012 sú

ústavne udržateľné a sťažovateľkami formulované námietky svojou relevanciou

neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.

Namietaná arbitrárnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2012

má podľa sťažovateliek vyplývať z nesprávnej aplikácie § 32 ods. 20 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii okresným súdom, ktorý spoločnosti priznal hlasovacie práva spojené

s jej popretou pohľadávkou.

Podľa

Z. z. prihlášku pohľadávky, ktorá bola účinne popretá veriteľom, správca predloží na podnet

popretého veriteľa bez zbytočného odkladu súdu spolu s listinami, ktoré predložil

prihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím stanoviskom, či pohľadávka je a v akom

rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva

alebo ju neuznáva a v akom rozsahu a z akého dôvodu. Súd na základe týchto listín bez

zbytočného odkladu rozhodne, či a v akom rozsahu veriteľovi prizná hlasovacie práva

a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou. Rozhodnutie súd doručí správcovi

a veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou rozhodoval; rozhodnutie

sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku. Proti rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanie

veriteľ, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodoval.

V dôvodovej správe k zákonodarca vo vzťahu k novému

zneniu § 32 zákona o konkurze a reštrukturalizácii uviedol, že rozhodovanie súdu o priznaní

hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom súvisí so zavedením práva

veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľov (pozri poslednú vetu dôvodovej správy

k bodu 33 vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, publikovanej na internetovej stránke

<www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=3738>.

Zo znenia označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva,

že všeobecné súdy príslušné v konkurznom konaní konať (ďalej len „konkurzný súd“) majú

právomoc rozhodnúť o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou

pohľadávkou v prípade, ak pohľadávka veriteľa bola účinne popretá iným veriteľom

a veriteľ popretej pohľadávky doručí správcovi podnet na predloženie veci príslušnému

konkurznému súdu na účely priznania hlasovacích a ďalších práv spojených s popretou

pohľadávkou. Konkurzný súd má právo tieto hlasovacie práva priznať po preskúmaní

stanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či popretú pohľadávku uznáva

alebo neuznáva. Inými slovami, ustanovenie § 32 ods. 20 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii nevylučuje, aby konkurzný súd priznal hlasovacie právo veriteľovi

popretej pohľadávky aj v prípade, ak správca túto pohľadávku neuznáva. V označenom

ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom nie je explicitne uvedené, že by

konkurzný súd mohol veriteľovi popretej pohľadávky priznať hlasovacie práva, ako aj

ďalšie práva spojené s touto pohľadávkou len v prípade, ak pohľadávku súčasne s iným

veriteľom nepoprel aj správca. Právomoc priznať hlasovacie práva veriteľovi popretej

pohľadávky konkurznému súdu z označeného ustanovenia však nevyplýva, pokiaľ niektorý

z veriteľov účinne nepoprie pohľadávku iného veriteľa, resp. že takú pohľadávku poprie len

správca konkurznej podstaty.

Podľa názoru ústavného súdu len samotná skutočnosť, že právna úprava umožňujúca

priznanie hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom bola zavedená

do zákona o konkurze a reštrukturalizácii v súvislosti s právom veriteľov poprieť

v konkurznom konaní pohľadávku iného veriteľa, ešte neznamená, že konkurzný súd

nemôže svojím rozhodnutím priznať hlasovacie práva veriteľovi tej pohľadávky, ktorá bola

popretá iným veriteľom a súčasne správcom. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že priznanie

hlasovacieho práva veriteľovi popretej pohľadávky nemení nič na samotnom popretí

pohľadávky a hlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne

o popretej pohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom spore. Okresný súd preto v uznesení

sp. zn. z 15. júna 2012 správne pri svojom rozhodovaní o priznaní hlasovacích

práv veriteľovi popretej pohľadávky konštatoval, že takéto rozhodnutie má iba predbežnú

povahu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd neaplikoval § 32

ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii arbitrárne, ale vychádzal z účelu tejto právnej

normy zavedenej Zmyslom zavedenia označeného ustanovenia

totiž bolo rozšíriť právomoc súdov tak, aby konkurzný súd mohol zamedziť účelovému

popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní a aby v odôvodnených prípadoch veriteľovi

popretej pohľadávky umožnil vplyv na priebeh konkurzného konania. Okresný súd v danej

veci nerozhodol v rozpore s opísaným účelom a pri svojom rozhodnutí posúdil všetky

relevantné skutočnosti týkajúce sa popretej pohľadávky. Predovšetkým považoval

za podstatnú tú skutočnosť, že popretá pohľadávka bola priznaná rozsudkom

Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. sp. zn. Rsp V-

19/2008 z 30. novembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), a hoci je na okresnom

súde vedené konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku iniciované dlžníkom, tento

rozhodcovský rozsudok dosiaľ nebol zrušený, pričom ani jeden z návrhov dlžníka na

odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku nebol v konaní o jeho zrušenie

úspešný.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená

len v prípade jej nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté

uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu

ochranu, pretože okresný súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.

Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateliek

uberala iným smerom ako právny názor okresného súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom,

s ktorým sťažovateľky nesúhlasia, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani

povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred

všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie

je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. ).

Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2012,

sťažovateľky ho považovali za arbitrárne vychádzajúc z predpokladu, že veriteľ popretej

pohľadávky – spoločnosť hlasovacie právo na schôdzi veriteľov konanej 8. júna 2012

nemal, a preto ani nebol oprávnený iniciovať konanie o zrušenie uznesení schôdze veriteľov

podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

V tomto sťažovateľkami napadnutom uznesení okresného súdu vydanom pod

sp. zn. z 15. júna 2012 okresný súd rozhodol o odvolaní správcu dlžníka

z dôvodu závažného porušenia jeho povinností a o zrušení uznesení č. 1 a č. 2 prijatých

schôdzou veriteľov uskutočnenou 8. júna 2012 z dôvodu rozporu so zákonom a o zvolaní

schôdze veriteľov na 13. júl 2012. V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia uviedol:

„Súd po oboznámení sa s obsahom spisu, zápisnicou z prvej schôdze veriteľov,

podaním veriteľa S. s. r. o. a vypočutím správcu a veriteľov S. s. r. o. a U. a. s. zistil, že dňa

08.06.2012 sa uskutočnila prvá schôdza veriteľov, ktorej sa zúčastnili 14 veritelia z toho 13

veritelia, ktorým správca priznal hlasovacie právo a jeden veriteľ S. s. r. o., ktorému

správca nepriznal hlasovacie právo. Nepriznanie hlasovacieho práva správca odôvodnil

tým, že tieto hlasovacie práva by veriteľovi patrili iba v prípade naplnenia podmienok

uvedených v s argumentáciou, že súd inak nerozhodol a popretie

pohľadávky správcom, čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti vylúčilo výkon hlasovacích

a ďalších práv veriteľa S. s. r. o.

Súd má za to, že tieto dôvody, ktoré uvádza správca ako dôvody, prečo veriteľovi S.

s. r. o. nepriznal hlasovacie práva, sú nezrozumiteľné a nezodpovedajú textu zákona. Podľa

, prvej vety, právo hlasovať na schôdzi veriteľov majú veritelia, ktorých

pohľadávka je v čase konania schôdze veriteľov zistená, čo do právneho dôvodu a

vymáhateľnosti, pokiaľ súd nerozhodne inak. Ak súd rozhodne inak formou uznesenia,

ktorým prizná veriteľovi hlasovacie právo, ide o prípad na ktorý § 35 ods. 4 nesporne

odkazuje. Rozhodnutie, ktorým súd prizná hlasovacie právo veriteľovi, má predbežnú

povahu, pričom ide o rozhodnutie v podobe uznesenia podľa , ktorým súd

priznáva hlasovacie práva veriteľovi až do času, kým sa právoplatne nerozhodne v merite,

veci, t. j. v konaní o určení popretej pohľadávky (incidenčnom spore). Tým, že správca

nepriznal hlasovacie právo veriteľovi S. s. r. o., odňal tomuto veriteľovi možnosť hlasovať a

predkladať návrhy na schôdzi veriteľov, čím porušil jeho práva konkurzného veriteľa.

Správca tiež svojím postupom nerešpektoval vykonateľné rozhodnutie konajúceho súdu,

ktoré mu bolo doručené dňa 07.06.2012, deň pred konaním schôdze veriteľov. Týmto

postupom správca závažne porušil svoje povinnosti predsedu schôdze veriteľov viesť

schôdzu veriteľov v súlade s zákonom, zmaril priebeh schôdze veriteľov a v dôsledku jeho

postupu založil nezákonnosť všetkých uznesení prijatých schôdzou veriteľov.

Pokiaľ ide o samotný priebeh schôdze veriteľov, súd zistil, že schôdza veriteľov

prijala uznesenie č. 1, ktorým zvolila trojčlenný veriteľský výbor, pričom návrhy

na jednotlivých členov veriteľského výboru správca predkladal postupne od veriteľa B., s. r.

o. . Ďalej zistil, že schôdza veriteľov prijala uznesenie č. 2, ktorým schválila návrh veriteľa

B., s. r. o. na nového správcu JUDr. J. G., značka správcu S 1382. Všetky tieto uznesenia

boli prijaté hlasmi 13 veriteľov s celkovým počtom hlasov 363 185 hlasov, resp. 349 845

hlasov pri voľbe členov veriteľského výboru. Na hlasy veriteľa S. s. r. o. s počtom 1 130 182

hlasov správca neprihliadol, pričom tomuto veriteľovi neumožnil ani vzniesť námietky, resp.

výhrady k priebehu schôdze veriteľov.

Týmto postupom správca porušil viaceré povinnosti, konkrétne nerešpektoval

vykonateľné rozhodnutie konajúceho súdu, zvýhodnil ostatných veriteľov na úkor veriteľa S.

s. r. o. a pri voľbe veriteľského výboru a schvaľovaní návrhu na voľbu nového správcu

nepostupoval v súlade so zákonom. Svoje povinnosti porušil aj tým, že verným spôsobom

neprotokoloval priebeh schôdze veriteľov a odmietol protokolovať veriteľovi S. s. r. o.

námietky a výhrady k priebehu schôdze veriteľov. Súd ďalej zistil, že tieto povinností

správca porušil vedome, nakoľko mal vedomosť o vykonateľnom uznesení súdu, ktorým bolo

veriteľovi S. s. r. o. priznané hlasovacie právo. V tom spočíva základná závažnosť

porušenia povinnosti. Závažnosť porušenia povinnosti spočíva tiež v tom, že správca

nerešpektoval rozhodnutie súdu, ktorý nad ním vykonáva zákonný dohľad a ktorého

rozhodnutiami je viazaný. Týmto postupom správca tiež založil nezákonnosť prijatých

uznesení schôdzou veriteľov, ktoré v prípade, ak by správca rešpektoval rozhodnutie súdu,

ktorým boli veriteľovi S. s. r. o. priznané hlasovacie práva, by neboli prijaté.

Pokiaľ ide o uznesenie, ktorým schôdza veriteľov zvolila trojčlenný veriteľský výbor,

nezákonnosť takéhoto uznesenia spočíva aj v tom, že ako o prvom návrhu za člena

veriteľského výboru sa malo dať hlasovať o veriteľovi S. s. r. o. ako veriteľovi s najvyšším

počtom hlasov.

Pokiaľ ide o uznesenie, ktorým schôdza veriteľov schválila návrh na nového správcu,

nezákonnosť takéhoto uznesenia spočíva aj v tom, že ako o prvom návrhu sa malo dať

hlasovať o návrhu veriteľa S. s. r. o. ako veriteľa s najvyšším počtom hlasov, avšak takýto

návrh správca tomuto veriteľovi nepripustil.

O odvolaní správcu súd rozhodol z dôvodu vyššie uvedeného závažného porušenia

povinnosti správcom po vypočutí správcu, veriteľa S. s. r. o. a veriteľa U. a. s. Od vypočutia

iných osôb súd upustil vzhľadom na závažnosť, ktorou správca porušil svoje povinnosti, čo

vytvára dôvodnú obavu hrozby nebezpečenstva z omeškania z neskoršie urobeného

rozhodnutia. O odvolaní správcu súd rozhodol bez návrhu, nakoľko v prípade ak zistí, že

správca závažne porušil svoje povinnosti, je povinnosťou súdu rozhodnúť o odvolaní

správcu z funkcie z úradnej povinnosti.

K aktívnej legitimácii veriteľa S. s. r. o. na podanie návrhu na zrušenie uznesení

prijatých prvou schôdzou veriteľov súd zistil, že veriteľ je oprávnený na podanie takéhoto

návrhu, nakoľko bol oprávnený na prvej schôdzi veriteľov hlasovať, schôdze veriteľov sa

zúčastnil, pričom súd dospel k záveru, že mal aj vôľu predniesť na schôdzi veriteľov

námietky nezákonnosti prijatých uznesení, na ktoré poukázal vo svojom návrhu a ktoré však

zo strany správcu neboli pripustené.“

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané

rozhodnutie okresného súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Okresný

súd dostatočne opísal všetky skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal,

predovšetkým to, že správca konkurznej podstaty bol o priznaní hlasovacích práv

spoločnosti okresným súdom informovaný deň pred touto schôdzou (7. júna 2012), a to

z doručeného uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2012. Zrozumiteľne

pritom vysvetlil, v čom bol postup správcu na schôdzi veriteľov v rozpore so zákonom

o konkurze a reštrukturalizácii, predovšetkým s § 35 ods. 4 a § 37 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Týmto dôvodmi odôvodnil nielen odvolanie dovtedajšieho správcu

podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj zrušenie uznesenia č. 1 a 2

schôdze veriteľov podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Napokon

okresný súd aj racionálne vysvetlil okolnosti, na základe ktorých považoval spoločnosť

za aktívne legitimovanú na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých prvou schôdzou

veriteľov.

Podľa názoru ústavného súdu sa okresný súd riadne a ústavne konformným

spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska

právneho posúdenia veci podstatné, pričom obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho

odôvodnenie ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

V danom prípade sťažovateľkami namietané uznesenia okresného súdu

zo 6. júna 2012 a z 15. júna 2012 znesú podľa názoru ústavného súdu kritériá kladené

na rozhodnutia všeobecných súdov vyplývajúce z ústavných záruk základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. ).

Zo sťažnosti aj napriek rozsiahlosti v nej formulovanej argumentácie ústavnému súdu

nevyplývajú ani konkrétne dôvody a skutočnosti signalizujúce porušenie sťažovateľkou

označeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa .

Ústavný súd preto nezistil žiadnu možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateliek (najmä návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012