Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 539/2019
PDF · 488.25 KB
No categories available
I. ÚS 539/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti IMUNA PHARM, a. s., Jarková 17, Šarišské Michaľany, IČO 36473685,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13,
Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 S 184/2017-206, 6 S 30/2018, 6 S 31/2018, 6 S 32/2018 z 15. februára
2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 22/2018
z 13. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti IMUNA PHARM, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti IMUNA PHARM, a. s., Jarková 17,
Šarišské Michaľany, IČO 36473685 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 184/2017-206, 6 S 30/2018, 6 S 31/2018,
6 S 32/2018 z 15. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžfk 22/2018 z 13. februára 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka
(žalobkyňa), ktorej bol v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore
poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov na základe
«Rozhodnutia o schválení NFP a v súlade so Zmluvou o NFP... schválený nenávratný
finančný príspevok... na účely realizácie projektu s názvom: „Inovácia technologického
procesu Imunomodulačného prípravku Transfer faktor, overenie jeho účinnosti, bezpečnosti
a zloženia“, kód ITMS: 26220220157», sa správnou žalobou doručenou krajskému súdu
24. októbra 2017 domáhala preskúmania zákonnosti „Správy o zistenej nezrovnalosti a
Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov projektu 26220220157 č. spisu P 2497/2017-
073, č. záznamu A 7260/2017-062 zo dňa 31. 08. 2017, Správy o zistenej nezrovnalosti č.
N21700611/002 zo dňa 31. 08. 2017, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21700612/002 zo
dňa 31. 08. 2017, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21700613/002 zo dňa 31. 08. 2017,
Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21700618/002 zo dňa 31. 08. 2017 a Žiadosti o vrátenie
finančných prostriedkov č. 26220220157/Z05 z 31. 08. 2017, Žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov č. 26220220157/Z06 z 31. 08. 2017, Žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov č. 26220220157/Z07 z 31. 08. 2017, Žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov č. 26220220157/Z08 z 31.08.2017 a Aktualizácie Žiadosti o vrátenie
finančných prostriedkov projektu 26220220157 č. spisu P 2497/2017-073, č. záznamu: A
7517/2017-062, zo dňa 11. 09. 2017 a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov
č. 26220220157/Z06/01 z 11. 09. 2017“ Výskumnej agentúry, Hanulova 5/B, Bratislava,
ktoré boli vydané po vykonaní administratívnej kontroly verejného obstarávania.
Sťažovateľka v správnej žalobe namietala, že „napadnuté správne akty sú nezákonné
a nezákonný je aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu... Napadnuté správne akty
nerešpektujú ani základné práva žalobcu zaručené v čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. l, čl. 35 ods. 2
Ústavy a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.“.
3. Krajský súd napadnutým uznesením správnu žalobu sťažovateľky odmietol podľa
§ 98 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) pre neprípustnosť,
keďže s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2012 z 29. novembra
2012, sp. zn. 4 Sžf 56/2015 z 8. júna 2016, sp. zn. 10 Sžo 90/2016 z 25. októbra 2017
a sp. zn. 6 Sžfk 22/2017 z 27. septembra 2017 dospel k záveru, že „výsledné materiály
z vykonanej kontroly a postup pri ich vypracovaní nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci
úpravy správneho súdnictva v Správnom súdnom poriadku, keďže nie sú rozhodnutím
správneho orgánu v zmysle SSP. Kontrola postupu zadávania zákazky predstavuje jednu
z dohľadových kompetencií žalovaného v 2. rade... Je nesporné, že v správach absentuje
právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo
k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť
u žalobcu vrátiť finančné prostriedky.“.
4. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, v ktorej
namietala, že „rozhodnutím o odmietnutí žaloby bez meritórneho prejednania veci súd
odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založil v rozpore
s ustálenou praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom posúdení veci.“.
5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského
súdu zamietol podľa § 461 SSP ako nedôvodnú a konštatoval, že „ku dňu podania žaloby
neexistovalo právoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov podľa
§ 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. Povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky vznikne
až na základe takého právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do
subjektívnych práv sťažovateľa a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho
súdnictva... Predmetnú správu je možné považovať za podkladové rozhodnutie, ktoré má
predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z. Ak na
základe žiadosti žalobca nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný začne
správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné
prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom, a
ktoré bude aj materiálne vykonateľné... Uvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. 1 Sžf 87/2015 zo 14. februára 2017,
sp. zn. 1 Sžf 95/2015 zo 14. februára 2017, sp. zn. 4 Sžf 56/2015 z 8. júna 2016).“.
6. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti namieta, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej sťažnosti neboli
v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo sťažovateľovi odňaté
právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2
Ústavy. Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce súdy
odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na nesprávnom
právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenia sú nedostatočne odôvodnené, rozporné
a nepreskúmateľné... Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy rozhodli o odmietnutí žaloby
sťažovateľa v prejednávanej veci z dôvodu tvrdenej neprípustnosti podanej správnej žaloby,
ani ich argumentácia založená na názore, podľa ktorého je žaloba neprípustná z dôvodu, že
žiaden z dotknutých správnych aktov nie je takým správnym aktom orgánu verejnej správy,
ktorý by mohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľa, nemôžu
obstáť...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd „jednoznačne konštatoval, že
správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť
finančného príspevku poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva na základe zák.
č. 528/2008 Z. z., sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve“.
7. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu v ústavnoprávne východiská
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, a pritom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,
aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek
vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach
a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľky zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny
a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského
súdu č. k. 6 S 184/2017-206, 6 S 30/2018, 6 S 31/2018, 6 S 32/2018 z 15. februára 2018
(bod 3) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžfk 22/2018 z 13. februára 2019 (bod 5).
17. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd
dospel k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný
najvyšší súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú
sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu,
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
18. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva na spravodlivý
súdny proces vrátane práva na prístup k súdu (bod 6).
19. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
IV. ÚS 596/2012). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym
konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden
z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, a predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 308/2011).
20. Ústavný súd o skutkovo a právne obdobných veciach (o ústavných sťažnostiach
zmluvného partnera sťažovateľky – Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, pozn.)
rozhodol uzneseniami sp. zn. III. ÚS 33/2018 z 30. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 46/2019
z 5. februára 2019, sp. zn. IV. ÚS 45/2019 z 24. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 52/2019
z 31. januára 2019, sp. zn. I. ÚS 244/2019 zo 4. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 326/2019
z 20. augusta 2019, sp. zn. I. ÚS 389/2019 zo 17. septembra 2019, sp. zn. I. ÚS 422/2019
z 22. októbra 2019 a inými, na ktoré týmto poukazuje, a konštatoval: „Povinnosť
sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne až na základe právoplatného
rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv
sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Inými slovami,
súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému rozhodnutiu
o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť. Nemožno preto
prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu, keďže si
ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy o zistenej
nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré nie sú individuálne
správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného
výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má predbežnú povahu a nemôže mať za následok
ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne
konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom uznesení.“
21. Podľa § 5 ods. 1 SSP konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,
na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom
použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.
22. Podľa čl. 2 ods. 1 Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty.
23. Podľa čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
24. Podľa § 464 ods. 2 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti
v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania
pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým
sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie
rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už
nemusí uvádzať.
25. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci a vzhľadom na predmet
posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej
právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie nemožno
označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické
s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté uznesenie
nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie
o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.
26. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo
odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
27. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka v návrhu na začatie konania ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),
že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu
vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,
preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom najvyššieho súdu v ňom
obsiahnutým v súčasnosti vyjadroval.
28. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd dbá o jednotný výklad
a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou
rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne
rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je
zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov
toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu
prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr.
I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na
precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na
úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby
najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala
mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo
podobných veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny
význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-
ktorého kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko
rešpektovali a z neho pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných
prípadoch vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia
predmetného stanoviska.
29. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 87/2015
zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, z ktorého vyplýva:
„V prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie
finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore
poskytovanej z fondov Európskej únie v znení neskorších prepisov, nemohol správny orgán
zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje donucovacia zložka
výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie
uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností, na ktoré
v napadnutom uznesení poukázal najvyšší súd.“
30. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
31. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto
ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
32. Medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je obsiahnutý v druhej hlave
ústavy, resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických osôb a právnických osôb
„na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.
33. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské
právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov
Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad
tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...
Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky treba vykladať tak, že každý má právo
vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto
vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95).
34. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké
predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené
v Ústave Slovenskej republiky alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má
rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,
obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno
vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)
bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95).
35. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú
o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo
nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979, č. 31; Van der Mussele Case, séria A,
1983, č. 70).
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu