Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 539/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti IMUNA PHARM, a. s., Jarková 17, Šarišské Michaľany, IČO 36473685,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13,

Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -206, , , z 15. februára

2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti IMUNA PHARM, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti IMUNA PHARM, a. s., Jarková 17,

Šarišské Michaľany, IČO 36473685 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -206, , ,

z 15. februára 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. februára 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka

(žalobkyňa), ktorej bol v zmysle o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov na základe

«Rozhodnutia o schválení NFP a v súlade so Zmluvou o NFP... schválený nenávratný

finančný príspevok... na účely realizácie projektu s názvom: „Inovácia technologického

procesu Imunomodulačného prípravku Transfer faktor, overenie jeho účinnosti, bezpečnosti

a zloženia“, kód ITMS: 26220220157», sa správnou žalobou doručenou krajskému súdu

24. októbra 2017 domáhala preskúmania zákonnosti „Správy o zistenej nezrovnalosti a

Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov projektu 26220220157 č. spisu P

073, č. záznamu A -062 zo dňa 31. 08. 2017, Správy o zistenej nezrovnalosti č.

N21700611/002 zo dňa 31. 08. 2017, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21700612/002 zo

dňa 31. 08. 2017, Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21700613/002 zo dňa 31. 08. 2017,

Správy o zistenej nezrovnalosti č. N21700618/002 zo dňa 31. 08. 2017 a Žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov č. 26220220157/Z05 z 31. 08. 2017, Žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov č. 26220220157/Z06 z 31. 08. 2017, Žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov č. 26220220157/Z07 z 31. 08. 2017, Žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov č. 26220220157/Z08 z 31.08.2017 a Aktualizácie Žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov projektu 26220220157 č. spisu -073, č. záznamu: A

-062, zo dňa 11. 09. 2017 a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov

č. 26220220157/Z06/01 z 11. 09. 2017“ Výskumnej agentúry, Hanulova 5/B, Bratislava,

ktoré boli vydané po vykonaní administratívnej kontroly verejného obstarávania.

Sťažovateľka v správnej žalobe namietala, že „napadnuté správne akty sú nezákonné

a nezákonný je aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu... Napadnuté správne akty

nerešpektujú ani základné práva žalobcu zaručené v čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. l, čl. 35 ods. 2

a Dodatkového protokolu k Dohovoru.“.

3. Krajský súd napadnutým uznesením správnu žalobu sťažovateľky odmietol podľa

(ďalej len „“) pre neprípustnosť,

keďže s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra

2012, sp. zn. z 8. júna 2016, sp. zn. z 25. októbra 2017

a sp. zn. z 27. septembra 2017 dospel k záveru, že „výsledné materiály

z vykonanej kontroly a postup pri ich vypracovaní nepodliehajú súdnemu prieskumu v rámci

úpravy správneho súdnictva v , keďže nie sú rozhodnutím

správneho orgánu v zmysle . Kontrola postupu zadávania zákazky predstavuje jednu

z dohľadových kompetencií žalovaného v 2. rade... Je nesporné, že v správach absentuje

právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo

k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť

u žalobcu vrátiť finančné prostriedky.“.

4. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, v ktorej

namietala, že „rozhodnutím o odmietnutí žaloby bez meritórneho prejednania veci súd

odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založil v rozpore

s ustálenou praxou kasačného súdu na nesprávnom právnom posúdení veci.“.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského

súdu zamietol podľa ako nedôvodnú a konštatoval, že „ku dňu podania žaloby

neexistovalo právoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov podľa

Povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky vznikne

až na základe takého právoplatného rozhodnutia, ktoré už bude spôsobilé zasiahnuť do

subjektívnych práv sťažovateľa a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho

súdnictva... Predmetnú správu je možné považovať za podkladové rozhodnutie, ktoré má

predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v Ak na

základe žiadosti žalobca nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný začne

správne konanie, výsledkom ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné

prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle

o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom, a

ktoré bude aj materiálne vykonateľné... Uvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. zo 14. februára 2017,

sp. zn. zo 14. februára 2017, sp. zn. z 8. júna 2016).“.

6. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti namieta, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej sťažnosti neboli

v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo sťažovateľovi odňaté

právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2

. Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci oba konajúce súdy

odňali sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie založili na nesprávnom

právnom posúdení veci. Napadnuté uznesenia sú nedostatočne odôvodnené, rozporné

a nepreskúmateľné... Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy rozhodli o odmietnutí žaloby

sťažovateľa v prejednávanej veci z dôvodu tvrdenej neprípustnosti podanej správnej žaloby,

ani ich argumentácia založená na názore, podľa ktorého je žaloba neprípustná z dôvodu, že

žiaden z dotknutých správnych aktov nie je takým správnym aktom orgánu verejnej správy,

ktorý by mohol mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľa, nemôžu

obstáť...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2016, v ktorom najvyšší súd „jednoznačne konštatoval, že

správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi NFP určená povinnosť vrátiť časť

finančného príspevku poskytnutého z fondov Európskeho spoločenstva na základe zák.

č. , sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve“.

7. Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základných práv podľa

a a 2 a a 2 listiny a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu v ústavnoprávne východiská

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, a pritom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,

aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

16. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľky zaručených a a 2 a a 2 listiny

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského

súdu č. k. -206, , , z 15. februára 2018

(bod 3) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. februára 2019 (bod 5).

17. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie. V rámci predbežného prerokovania návrhu na začatie konania ústavný súd

dospel k záveru, že na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný

najvyšší súd, ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu, preto ústavnú

sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa

, a 2 a a 2 listiny a práv podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu,

odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

18. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení práva na spravodlivý

súdny proces vrátane práva na prístup k súdu (bod 6).

19. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, proti ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym

konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden

z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, a predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

20. Ústavný súd o skutkovo a právne obdobných veciach (o ústavných sťažnostiach

zmluvného partnera sťažovateľky – Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, pozn.)

rozhodol uzneseniami sp. zn. z 30. januára 2018, sp. zn.

z 5. februára 2019, sp. zn. z 24. januára 2019, sp. zn.

z 31. januára 2019, sp. zn. zo 4. júna 2019, sp. zn.

z 20. augusta 2019, sp. zn. zo 17. septembra 2019, sp. zn.

z 22. októbra 2019 a inými, na ktoré týmto poukazuje, a konštatoval: „Povinnosť

sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky žalovanej vznikne až na základe právoplatného

rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv

sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Inými slovami,

súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať až proti prípadnému rozhodnutiu

o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo ich časť. Nemožno preto

prisvedčiť názoru sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu, keďže si

ho neuplatňovala v štádiu na to určenom, ale predčasne, a to napadnutím správy o zistenej

nezrovnalosti a žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov, ktoré nie sú individuálne

správne akty ukladajúce povinnosť z pozície mocenskej autority s možnosťou ich núteného

výkonu, ale podkladový materiál, ktorý má predbežnú povahu a nemôže mať za následok

ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, ako to podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformným spôsobom vyhodnotil najvyšší súd v napadnutom uznesení.“

21. Podľa konanie pred správnym súdom sa okrem princípov,

na ktorých spočíva a ktoré sa na konanie pred správnym súdom

použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.

22. Podľa ochrana ohrozených alebo

porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol

naplnený princíp právnej istoty.

23. Podľa právna istota je stav, v ktorom

každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe

niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý

spravodlivo.

24. Podľa ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti

v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania

pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým

sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie

rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už

nemusí uvádzať.

25. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci a vzhľadom na predmet

posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej

právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie nemožno

označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické

s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté uznesenie

nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie

o kasačnej sťažnosti sťažovateľky.

26. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo

odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (, , ).

27. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka v návrhu na začatie konania ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),

že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu

vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,

preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom najvyššieho súdu v ňom

obsiahnutým v súčasnosti vyjadroval.

28. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov najvyšší súd dbá o jednotný výklad

a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou

rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne

rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu je

zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr.

, a ). Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na

precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na

úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby

najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala

mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo

podobných veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu má právny

význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov toho-

ktorého kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko

rešpektovali a z neho pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo obdobných

prípadoch vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia

predmetného stanoviska.

29. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, z ktorého vyplýva:

„V prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskej únie v znení neskorších prepisov, nemohol správny orgán

zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje donucovacia zložka

výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie

uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností, na ktoré

v napadnutom uznesení poukázal najvyšší súd.“

30. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa a 2

a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

31. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu, preto

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

32. Medzi základné práva a slobody, ktorých výpočet je obsiahnutý v druhej hlave

, resp. práva zaručené dohovorom nepatrí právo fyzických osôb a právnických osôb

„na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie“.

33. „Článok 20 ods. 1 nevyhlasuje za základné ľudské

právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Vzťahuje sa na štátnych občanov

Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad

tohto ustanovenia však neznamená, že každý má právo vlastniť akýkoľvek majetok...

Uvedené ustanovenie treba vykladať tak, že každý má právo

vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom Slovenskej republiky nie je z tohto

vlastníctva vylúčený.“ ().

34. „Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené

v alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má

rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,

obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v však nemožno

vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)

bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ ().

35. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo

nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979, č. 31; Van der Mussele Case, séria A,

1983, č. 70).

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu