Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 48/2020
PDF · 198.6 KB
No categories available
IV. ÚS 48/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Nt 22/2018 a takto
rozhodol:
1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 22/2018.
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi. Plénum
ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli v období
od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde
žiadosť o zahladenie odsúdenia, ktorá bola uznesením sp. zn. 3 Nt 22/2018 z 9. novembra
2018 zamietnutá. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, o ktorej Krajský
súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 120/2018
zo 7. decembra 2018 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a uložil mu,
aby vo veci znovu konal a rozhodol. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich základných
práv podľa ústavy tým, že okresný súd od tejto doby nekonal, hoci napadnuté uznesenie
vydal temer okamžite na pomery slovenskej justície a hoci mal rozhodnúť bez zbytočných
prieťahov. Porušenie oboch článkov (bod 1) vnímal v tom, že na základe očakávaného
rozhodnutia mu vzniká dôvod na podanie obnovy konania vo veci samej, a to najmenej
v rozsahu ukladania trestu, pretože pri zahladení predošlých trestov sa musí upustiť
od pôvodne stanovenej výšky trestu v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ zostáva
bez rozhodnutia okresného súdu v neistote a je mu okresným súdom bránené v prístupe
k súdu (s odkazom na čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože nemôže preukázať novú skutočnosť,
ako to má na mysli § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V súčasnosti je vo výkone trestu
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 T 53/2016
z 2. novembra 2017 v spojení s rozhodnutím krajského súdu v trvaní 25 rokov
nepodmienečne. Dobu výkonu trestu odňatia slobody možno pri spravodlivom očakávaní
považovať za prekračujúcu dobu, ktorú by mu bolo možné uložiť bez použitia asperačnej
zásady. Na mieste je podľa neho žiadať aj primerané finančné zadosťučinenie za porušenie
uvedených práv, pretože to na jeho strane vážne ohrozuje jeho základné právo na slobodu
zaručené v čl. 16 ods. 1 a čl. 17 ods. 1 ústavy, právo otca na dcéru a právo dcéry na otca
podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu,
pretože si ho nemôže dovoliť.
4. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto
rozhodol:
„I. Nekonaním Okresného súdu Nové Zámky vo veci 3 Nt 22/2018 bolo porušené
právo sťažovateľa na súdne rozhodnutie v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
II. Okresnému súdu Nové Zámky sa prikazuje vo veci konať okamžite a o žiadosti
rozhodnúť.
III. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 25.000,- € (slovom
Dvadsaťpäťtisíc eur).“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Nt 22/2018 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a je mu bránené v prístupe k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože očakáva
rozhodnutie, ktorým mu budú zahladené odsúdenia, čím mu vznikne dôvod na podanie
obnovy konania vo veci samej, a bez rozhodnutia okresného súdu je v neistote, pretože
nemôže preukázať novú skutočnosť, ako to má na mysli § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
15. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom pristúpil ústavný
súd v rámci ústavného prieskumu v prvom rade v zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom
súde k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne splnené tri podmienky, resp. predpoklady
na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktorými sú: (i) žiadosť
o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii)
nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
16. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je v prípade ústavnej sťažnosti splnená vtedy, ak je
okrem iného daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie, sťažnosť nie je podaná
oneskorene a nie je zjavne neopodstatnená. Ak ale ústavný súd posúdením obsahu ústavnej
sťažnosti zistí, že niektorá zo spomínaných podmienok nie je splnená, znamená to, že ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a teda, že nie je splnený
jeden z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
v dôsledku čoho nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom vyhovieť (I. ÚS 60/2019).
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Nt 22/2018
17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu prípadné porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy)
a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je
potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností (napr.
18. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru (napr.
II. ÚS 633/2017), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o podmienečnom
prepustení nie je aplikovateľný, keďže toto konanie sa netýka rozhodnutia o trestnom
obvinení a ani o občianskych právach a záväzkoch. Ani v konaní o žiadosti o zahladenie
odsúdenia sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle čl. 6 ods. 1
dohovoru (teda o vine a treste), tento článok dohovoru tak nie je na dané vykonávacie
konanie aplikovateľný ratione materiae (bod 6 odôvodnenia tohto uznesenia). Už na prvý
pohľad je preto zrejmé, že k porušeniu sťažovateľom označeného práva v danej veci dôjsť
nemohlo a jeho návrh je v tejto časti zjavne neopodstatnený, čo ústavný súd viedlo k jeho
odmietnutiu na predbežnom prerokovaní.
19. K argumentácii sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože očakávaným
rozhodnutím vzniká dôvod na podanie obnovy konania vo veci samej a následne
na upustenie od pôvodne stanovenej výšky trestu vzhľadom na zahladenie odsúdenia,
ústavný súd uvádza, že ak by sa aj bola skutočne naplnila predstava sťažovateľa o vyhovení
jeho žiadosti o zahladenie odsúdenia (podľa zistenia ústavného súdu uvedeného v bode 22
odôvodnenia k tomu však nedošlo), vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 142/2018 (body 17 a 21) nevznikne dôvod na obnovu konania podľa Trestného
poriadku, pretože „za skutočnosť súdu skôr neznámu nemožno považovať prípadné zmeny
hmotného práva a samotné zahladenie odsúdenia nie je skutočnosťou odôvodňujúcou
obnovu konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, keďže táto v čase vyhlásenia
pôvodného rozhodnutia objektívne neexistovala“. Navyše sťažovateľom namietaný postup
súdu, ktorým mu má byť bránené v prístupe k súdu a pre ktorý je v neistote, spočíva
v nekonaní (nečinnosti) okresného súdu, čo sa v podstate zhoduje s argumentáciou
sťažovateľa namietajúcou porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy. Vyslovenia jeho porušenia sa ako
jediného domáha sťažovateľ aj v petite ústavnej sťažnosti, čím sa ústavný súd zaoberá
v nasledujúcej časti odôvodnenia. Vychádzajúc zo svojej stabilnej rozhodovacej činnosti,
text uvedený mimo petitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia ústavnej sťažnosti,
ktoré nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,
III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 481/2011).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 22/2018
20. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Na naplnenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy preto nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu,
ústavný súd ústavnú sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú.
22. Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti zistil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 22/2018 rozhodol
uznesením sp. zn. 3 Nt 22/2018 z 2. júla 2019 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2019. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia
ústavnej sťažnosti ústavnému súdu, teda 27. júna 2019, ešte okresný súd mohol byť
porušovateľom označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, keďže
vo veci ešte nerozhodol a uznesenie nebolo doručené sťažovateľovi.
23. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa; I. ÚS 19/00,
24. Ústavný súd sa preto zameral na posúdenie napadnutého procesného postupu
okresného súdu a skúmanie intenzity porušenia označeného základného práva vo vzťahu
k nemu. Ústavný súd pritom pripomína, že už vo svojich skorších rozhodnutiach vyslovil
názor, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte
nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).
25. V kontexte konkrétnych okolností prípadu vzal ústavný súd do úvahy skutočnosť,
že pri žiadosti o zahladenie odsúdenia ide o štandardný druh konania patriaci do agendy
okresných súdov po právoplatnom skončení konania vo veci samej a táto konkrétna vec
nevykazuje znaky právnej ani skutkovej zložitosti.
25.1 Pokiaľ ide o predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa, tento
je potrebné vnímať aj v súvislosti s jeho posledným odsúdením na trest odňatia slobody
vo výmere 25 rokov, ktorý v súčasnosti vykonáva, preto aj prípadným neskorším
rozhodnutím o jeho žiadosti o zahladenie predchádzajúcich odsúdení by uňho nedošlo
k výraznej ujme na jeho právach.
25.2 U sťažovateľa podľa obsahu ústavnej sťažnosti ústavný súd nevzhliadol žiadnu
okolnosť, ktorou by ovplyvnil dĺžku napadnutého konania, a teda nemožno mu pričítať
podiel na stave, v akom sa vec nachádzala v čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému
súdu.
25.3 Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu poukazuje na to,
že v časovom období od decembra 2018 do 2. júla 2019 (necelých 7 mesiacov) bol okresný
súd nečinný.
26. Ústavný súd zastáva názor, že okresný súd po zrušení predchádzajúceho
uznesenia krajským súdom mohol konať plynulejšie a efektívnejšie pri zisťovaní
podmienok na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa a pri následnom rozhodovaní, pretože vo
vzťahu k sťažovateľovi sa nastolil stav právnej istoty až právoplatným meritórnym
rozhodnutím. Táto nečinnosť okresného súdu však s prihliadnutím na celkovú dĺžku
napadnutého konania nedosahuje takú intenzitu, aby po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie mohol ústavný súd konštatovať, že došlo k porušeniu označeného práva
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na už uvedené ústavnú
sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
27. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, nebol dôvod zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (príkaz okresnému súdu, aby konal
bez zbytočných prieťahov, a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).
28. Ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (časti III.1 a III.2 odôvodnenia), je preto zrejmé, že v danom prípade ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku sťažovateľa na ochranu ústavnosti (m. m.
III. ÚS 265/2014, III. ÚS 631/2017). Pretože nebol splnený jeden z troch predpokladov
ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu nebolo vyhovené (bod 2 výroku rozhodnutia). Ústavný
súd preto už nepristúpil k zisťovaniu osobných, majetkových a zárobkových pomerov
sťažovateľa, pretože procesné úkony s tým súvisiace by boli neúčelné vzhľadom na zistenú
zrejmú bezúspešnosť uplatňovania nároku na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Miroslav Duriš predseda senátu