Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 142/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho

(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody , zastúpeného

advokátom JUDr. Jurajom Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného

porušenia , a , ako aj

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave sp. zn. z 22. júna 2017 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-12 z 25. apríla 2018 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť , , t. č. v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 1

ods. 1, a (ďalej len „“), ako aj

čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. júna 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. decembra

2008 odsúdený pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a) a ods. 2 písm. d) 2005 Z. z. v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a na základe aplikácie ustanovenia

ods. 2 mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie. Rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

bol označený rozsudok na základe novely zmenený tak, že sťažovateľovi

bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) uznesením sp. zn. z 2. marca 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“) v zmysle v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol, pretože nezistil dôvody

dovolania podľa . Sťažnosť sťažovateľa namietajúca

porušenie jeho základných práv podľa a a

Listiny základných práv a slobôd a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu bola uznesením ústavného súdu sp. zn.

zo 7. júna 2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. V trestnej veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. sťažovateľ podal 17. októbra 2016

návrh na obnovu konania, v ktorom poukázal na skutočnosť súdu skôr neznámu, a to

uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 14. októbra 2015, ktorým mu súd podľa

s použitím zahladil

odsúdenie na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. z 24. septembra 1987

pre trestný čin podľa k

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Okresný súd uznesením

sp. zn. z 28. marca 2017 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol

návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. júna 2017 bola zamietnutá aj sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu.

3. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím boli porušené jeho v záhlaví

označené práva, a v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentoval:

«... za materiálny prístup k právu a výraz materiálneho poňatia právneho štátu

v súlade s , je nevyhnutné považovať uznesenie Okresného

súdu Trnava č.k. -60 zo dňa 14.10.2015, ktorým došlo k zahladeniu odsúdenia

sťažovateľa realizovaného rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. zo dňa

24.9.1987 za tak významnú novú skutočnosť, ktorej dôsledkom by malo byť povolenie

obnovy konania vo veci Okresného súdu Trnava č.k. vo výroku o vine

a treste, pretože táto skutočnosť ma zásadný dopad na výmeru trestu sťažovateľa.

Takto je potrebné toto zahladenie vnímať aj napriek tomu, že bolo vykonané

po vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. zo dňa 13.4.2010, ktorým

sa konanie proti odsúdenému vo veci Okresného súdu Trnava č.k. skončilo.

Je totiž nesporné, že k zahladeniu odsúdenia mohlo dôjsť už predtým aj z formálneho

hľadiska, nielen z hľadiska materiálneho poňatia práva a náhľad na vec, že formálne

hľadisko je rozhodujúce, je zásadne v rozpore z princípom materiálneho poňatia právneho

štátu.

Dostaneme sa tak do polohy, že obvinení budú nútení umelo predlžovať konanie

rôznymi obštrukciami, aby tak stihli zahladzovanie odsúdení, pretože ak to nestihnú, len

kvôli tomu dostanú omnoho vyššie tresty.

Takýto výklad zásad materiálneho právneho štátu nemožno pripustiť, nemožno

pripustiť prísne trestanie páchateľa trestného činu len preto, že nepožiadal o zahladenie

odsúdenia včas alebo ak aj požiadal, že súd nestihol o ňom včas rozhodnúť.

Rozhodujúcou okolnosťou pre sprísňovanie trestu v súvislosti so zásadou „trikrát

a dosť“ je predovšetkým osoba páchateľa, pričom je nesporné, že aj plynutie času a ďalšie

správanie sa takejto osoby má vplyv na jej resocializáciu, preto sa sťažovateľ domnieva, že

už samotné uplynutie doby potrebnej na zahladenie odsúdenia, ktoré inak vedie k

uplatneniu zásady „trikrát a dosť“, je natoľko významnou okolnosťou z pohľadu

materiálneho poňatia práva, že je potrebné ju zohľadniť a trest takto nesprísňovať.

Inak dochádza k ukladaniu krutého trestu, ktorý takto vníma aj sťažovateľ.

So spätnými účinkami je zahladenie odsúdenia potrebné vnímať z pohľadu

materiálneho poňatia právneho štátu aj z dôvodu, že takto spätne sa posudzuje aj spáchanie

trestných činov odôvodňujúcich uplatnenie zásady „trikrát a dosť“.

Trest odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k.

zo dňa 24.9.1987 vykonal sťažovateľ dňa 1.1.1990, v čase, keď ustanovenie § 43

nebolo súčasťou zákona (bolo zavedené až s účinnosťou od 1.9.2003

), teda išlo o nepriamu retroaktivitu, čoho sa v podstate,

zjednodušene povedané, domáha aj sťažovateľ.»

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení

jeho v záhlaví rozhodnutia označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu, aby

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby mu

priznal úhradu trov konania v sume 355,64 €.

II.

5. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

krajský súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr 311/18 z 28. mája 2018

a k vhodnosti ústneho pojednávania aj právny zástupca sťažovateľa listom z 23. mája 2018.

5.1 Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k veci najmä uviedol:

«... účelom inštitútu obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je

odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných súdnych a iných rozhodnutí

za podmienky, že príčiny týchto nedostatkov vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného

rozhodnutia. Za nový dôkaz možno považovať dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom

konaní.

Skutočnosť súdu skôr neznáma, ktorá odôvodňuje iné rozhodnutie vo veci, pričom

touto skutočnosťou je podľa názoru odsúdeného, ako aj jeho obhajcu uznesenie Okresného

súdu Trnava č. k. -60 zo dňa 14.10.2015, ktorým bolo odsúdenému zahladené

odsúdenie vykonané rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. zo dňa

24.09.1987, pričom toto zahladenie odsúdenia má odôvodniť, že odsúdenému bol ukladaný

trest odňatia slobody nezákonne, keďže v čase rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 13.04.2010 už boli splnené formálne podmienky pre toto zahladenie

a z týchto dôvodov súd pri ukladaní trestu nemal použiť zásadu „tri krát a dosť“ podľa § 47

ods. 2 , sa nemožno stotožniť.

Podľa súd môže zahladiť odsúdenie na žiadosť odsúdeného,

alebo osôb oprávňujúcich podať takýto návrh v mene odsúdeného. Z uvedeného vyplýva, že

súd môže tak učiniť len a len na základe žiadosti odsúdeného, alebo osôb oprávňujúcich

podať takýto návrh. Okresný súd... v konaní pod sp. zn. a následne i Krajský

súd v Trnave v konaní pod sp. zn. pri ukladaní trestu nemohol predpokladať

a teda ani prihliadať, že právoplatne uložený trest bude niekedy v budúcnosti podliehať

zahladeniu.

Krajský súd v Trnave vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol tak, že rozsudok

Okresného súdu Trnava, sp. zn. zo dňa 11.12.2008 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa 13.04.2010 bol v čase jeho vyhlásenia

zákonný a dôvodný skutkovými aj právnymi okolnosťami a na neskoršie rozhodnutie

Okresného súdu Trnava, sp. zn. zo dňa 14.10.2015 o zahladení odsúdenia nie

je možné prihliadať ako na novú skutočnosť v zmysle ,

a preto návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci zamietol.

V danej trestnej veci je potrebné poukázať aj na rozhodnutie NS SR, ktorý odmietol

dovolanie odsúdeného uznesením pod sp. zn. podľa

osvojujúc si právne závery okresného ako i krajského súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené považujem sťažnosť prijatú

Ústavným súdom Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn.

6 zo dňa 22.06.2017 za nedôvodnú.»

Predseda krajského súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní pred

ústavným súdom a nemá ďalšie návrhy na dokazovanie.

5.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho

pojednávania uviedol, že súhlasí s jeho upustením.

6. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

7. Vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi, ktorého funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola pridelená sudcovi spravodajcovi

Ľubošovi Szigetimu a v zmysle čl. II bodu 3 a 5 rozvrhu práce prejednaná v druhom senáte

ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka senátu), Peter Molnár a Ľuboš

Szigeti.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv.

III.

9. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

11. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo

ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne.

13. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci. Z uvedených hľadísk preto ústavný súd posudzoval aj

sťažovateľom napadnuté rozhodnutie.

14. Sťažovateľ vidí porušenie označených práv krajským súdom v jeho právnom

názore, podľa ktorého na neskoršie rozhodnutie okresného súdu o zahladení odsúdenia nie

je možné prihliadať ako na novú skutočnosť v zmysle .

Uvedený právny záver krajského súdu, ktorý bol dôvodom na zamietnutie návrhu

sťažovateľa na povolenie obnovy konania, sťažovateľ považuje za prejav formálneho

prístupu k právu. Podľa sťažovateľa krajský súd mal pri ukladaní trestu zohľadniť už

samotné splnenie formálnych podmienok pre zahladenie odsúdenia, teda uplynutie

potrebnej doby, a trest nesprísňovať aplikovaním zásady „tri krát a dosť“, inak dochádza

k ukladaniu krutého trestu.

15. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí svoj právny záver o zamietnutí sťažnosti

sťažovateľa ako nedôvodnej odôvodnil takto:

«Z obsahu spisového materiálu sťažnostný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu

Trnava, sp. zn. zo dňa 11.12.2008 bol , ,

odsúdený pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a),

ods. 2 písm. d) Tr. zák. za použitia § 47 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody na doživotie

so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na odvolanie

odsúdeného bol rozsudkom Krajského súdu Trnava, sp. zn. zo dňa 13.4.2010

vyššie citovaný rozsudok zmenený vo výroku o treste a bol mu uložený trest odňatia slobody

vo výmere 20 rokov. Krajský súd v Trnave sa v odôvodnení svojho rozsudku k výroku

o treste veľmi podrobne vyjadril, a to najmä k použitiu § 47 ods. 2 Tr. zákona keď uviedol,

že podľa účinného od 01.01.2006 ustanovenie sa

vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43

ods. 1 v znení neskorších predpisov, ak osoba spáchala ďalší

trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Toto ustanovenie

účinného od 01.01.2006 vyriešilo vzťah ustanovenia

predchádzajúceho a účinného

od 01.01.2006 vzhľadom na to, že do účinného od 01.01.2006 bola

prebratá tzv. zásada „trikrát a dosť“. Trestné činy uvedené v § 43 ods. 1 predchádzajúceho

a v účinného od 01.01.2006 nie sú totiž

úplne totožné či už z hľadiska obsahu, názvu, ako aj paragrafového označenia. Toto

ustanovenie však umožňuje použiť § 47 ods. 2 tohto zákona aj v prípade predchádzajúceho

potrestania za trestný čin uvedený § 43 ods. 1 predchádzajúceho zákona, za podmienky, že

trestný čin, za ktorý je páchateľ odsudzovaný podľa účinného

od 01.01.2006, je spáchaný po nadobudnutí účinnosti účinného

od 01.01.2006. Použitie ustanovenia vo vzťahu

k trestným činom spáchaným pred 01.09.2003 vyriešilo ustanovenie § 229a ods. 4

Vzhľadom na to, že v priebehu konania na krajskom súde

sa zmenilo ustanovenie účinného od 01.01.2006 novelou č.

podľa ktorého trest odňatia slobody na doživotie je možné uložiť len v

prípade, ak sú splnené podmienky ustanovenia to znamená, že

musí ísť o trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len za podmienok,

že: a) uloženie takéhoto trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti; b) nie je nádej, že by

páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do 25 (dvadsaťpäť) rokov,

čo nie je v danom prípade splnené. Podľa novely účinnej

od 01.01.2010 možno v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 uložiť pri použití zásady „trikrát

a dosť“, trest odňatia slobody na doživotie ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1/;

inak je potrebné uložiť trest odňatia slobody na 25 (dvadsaťpäť) rokov, ak tomu nebránia

okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takémuto páchateľovi uložiť trest

odňatia slobody pod 20 (dvadsať) rokov. Vzhľadom na túto zmenu súd pri

ukladaní trestu obžalovanému v zmysle ustanovenia vychádzal

z podmienky, že možno uložiť obžalovanému aj trest odňatia slobody na 20 (dvadsať) rokov

a preto rozhodol v zmysle výrokovej časti. Odsúdený podal následne proti tomu rozsudku

Krajského súdu v Trnave dovolanie s poukazom na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku

s použitím § 47 ods. 2 Tr. zákona, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením pod sp. zn. podľa písm c) dovolanie odsúdeného

zamietol osvojujúc si právne závery okresného ako i krajského súdu.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

V prvom rade krajský súd ako súd nadriadený konštatuje, že okresný súd po obdržaní

návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania postupoval striktne podľa príslušných

ustanovení , procesne bezchybným spôsobom na verejnom zasadnutí

vypočul argumenty odsúdeného, obhajcu, ako aj prokurátora a dospel k správnemu záveru,

že u odsúdeného nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania.

Krajský súd poukazuje na to, že okresný súd vo svojom uznesení v súlade

s ustanovením rozviedol všetky relevantné právne

skutočnosti a tiež svoje právne úvahy, na základe ktorých dospel k nevyhnutnosti

o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

Zo spisového materiálu mal krajský súd preukázané, že okresný súd sa podrobným

spôsobom vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými

odsúdeným v návrhu na povolenie obnovy konania, a to najmä ku skutočnosti, že podľa

odsúdeného nastala skutočnosť súdu skôr neznáma, ktorá odôvodňuje iné rozhodnutie

vo veci, pričom touto skutočnosťou je podľa názoru odsúdeného uznesenie Okresného súdu

Trnava č.k. -60 zo dňa 14.10.2015, ktorým bolo odsúdenému zahladené

odsúdenie vykonané rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. zo dňa

24.09.1987, pričom toto zahladenie odsúdenia má odôvodniť, že odsúdenému bol ukladaný

trest odňatia slobody nezákonne, keďže v čase rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo dňa 13.04.2010 už boli splnené podmienky pre toto zahladenie a preto súd

pri ukladaní trestu nemal použiť zásadu „tri krát a dosť“ podľa § 47 ods. 2 Trestného

zákona.

V konaní o povolenie obnovy konania súd skúma, či v návrhu na povolenie obnovy

konania sú uvedené skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré v čase rozhodovania neboli konajúcim

súdom známe a či nové skutočnosti a dôkazy v konaní o povolenie obnovy nemôžu

odôvodniť iné rozhodnutie. Skutočnosť týkajúca sa samotného zahladenia odsúdeného,

na ktorú nemohol konajúci súd pri ukladaní trestu v konaní prihliadnuť, nakoľko v čase

ukladania trestu táto skutočnosť objektívne neexistovala, však neodôvodňuje povolenie

obnovy konania, nakoľko táto skutočnosť sa týka zmeny hmotnoprávneho práva, ktorá však

nastala až po vyhlásení pôvodného rozhodnutia, preto ani návrh odsúdeného

nie je dôvodom na povolenie obnovy konania. Toto konanie sa v zmysle § 394

ods. 1 obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh

na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové

skôr neznáme. Pri obnove konania sa rozhoduje, či nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozsudku, môžu odôvodniť iné

rozhodnutie než aké bolo urobené v pôvodnom konaní. Povinnosťou súdu v konaní

o povolenie obnovy konania je teda skúmať správnosť právoplatného rozsudku súdu v tom

rozsahu, či nové skutočnosti, alebo dôkazy sú také závažné, že odôvodňujú zásah

do právoplatnosti a nezmeniteľnosti rozsudku vydaného súdom v pôvodnom konaní.

Za takéto skutočnosti však nemožno považovať zmeny hmotnoprávnych predpisov.

Ak by súd pripustil ako dôvod na povolenie obnovy konania i dôvod uvedený

odsúdeným, t. j. prihliadal by na zmenu hmotnoprávnych predpisov a na výklad odsúdeného

na materiálne poňatie spravodlivosti, uvedené by viedlo k tomu, že by odsúdený (ako aj

ostatní odsúdení) využívali takýto postup a účelovo by predlžovali trestné konania, s cieľom,

aby boli ich predchádzajúce tresty zahladené a súd na ne nemohol pri ukladaní trestu

prihliadať a tým odsudzovať páchateľov trestných činov podľa ustanovení ,

ktoré stanovujú podmienky pre použitie vyššej trestnej sadzby, čo by bolo v rozpore

s princípmi právneho štátu.

Krajský súd sa vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam stotožňuje s odôvodnením

I. stupňového rozhodnutia a konštatuje, že dôvody, ktoré uviedol odsúdený v konaní

o obnove konania ako skutočnosti, ktoré by mohli naplniť potrebné dôvody na povolenie

obnovy konania nie sú takými skutočnosťami, na základe ktorých by bolo možné rozhodnúť,

že sa povolí vo veci obnova konania, preto sťažnostný súd, sťažnosť odsúdeného v zmysle

písmeno c/ ako nedôvodnú zamietol.»

16. Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s odôvodnením prvostupňového

rozhodnutia ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Ústavný súd preto považoval za relevantné citovať aj

z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ktorý najmä uviedol:

„... obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého účelom je

odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach niektorých právoplatných rozhodnutiach

v prípadoch, keď príčiny takýchto nedostatkov vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného

rozhodnutia.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom

dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktoré sa týka návrhu na obnovu konania.

Takouto skutočnosťou môže byť je objektívne existujúci jav, ktorý nebol v tej istej veci

dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutočného stavu veci. Za dôkazy súdu skôr

neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní,

alebo v pôvodnom konaní boli vykonané ale s novým obsahom, odlišným od obsahu už

vykonaných dôkazov.

Ďalej je vždy potrebné posudzovať spôsobilosť nových skutočností alebo dôkazov,

ktoré vyšli najavo neskôr, podľa právneho stavu existujúceho v čase vydania pôvodného

rozhodnutia (ex tunc). Na prípadné zmeny hmotnoprávneho práva, ktoré nastali až

po vyhlásení pôvodného rozhodnutia, ktoré je predmetom konania o povolení obnovy

konania, však nie je možné prihliadať.

Odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania poukazuje na uznesenie

Okresného súdu Trnava, sp. zn. zo dňa 14.10.2015, ktorým mu súd podľa §

470 ods.1 s použitím Tr. zák. zahladil odsúdenie na základe

rozsudku Okresného súdu Trnava pod sp. zn. pre trestný čin podľa § 9 ods. 2

k Tr. s účinkom, že sa na neho hľadí ako keby nebol

odsúdený.

Ako vyplýva zo skutkovej vety rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn.

zo dňa 11.12.2008, bolo rozhodnutie Okresného súdu Trnava pod sp. zn.

zo dňa 24.09.1987, právoplatného dňa 14.10.1987, (teda momentálne

zahladené odsúdenie) znakom opätovného spáchania trestného činu, za ktorý už bol

odsúdený (resp. aj potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody) a dôvodom

na použitie ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zákona.

Okresný súd Trnava v konaní pod sp. zn. a následne i Krajský súd

v Trnave v konaní pod sp. zn. pri ukladaní trestu však nemohol predpokladať

(resp. prihliadať), že právoplatne uložený trest bude niekedy v budúcnosti podliehať

zahladeniu. Účinky zahladenia odsúdenia však nastávajú do budúcnosti (ex nunc) a teda je

vylúčené ich v súčasnosti považovať za skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy tak, ako

to vyžaduje .

Samotné zahladenie odsúdenia predstavuje skutočnosť, na ktorú nemohol konajúci

súd pri ukladaní trestu v predmetnom konaní prihliadnuť, nakoľko v čase ukladania trestu

takáto skutočnosť objektívne neexistovala. V konkrétnom prípade totiž išlo o zmenu

hmotnoprávneho práva (resp. naplnenie zákonných podmienok pre takýto postup), ktorá

však nastala až po vyhlásení pôvodného rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto konania

o povolení obnovy konania. Na túto zmenu nie je možné prihliadať, pretože spôsobilosť

nových skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo neskôr treba vždy posudzovať podľa

právneho stavu existujúceho v čase vydania pôvodného rozhodnutia (ex tunc).

Okresný súd v Trnave preto uzatvára, že rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn.

zo dňa 11.12.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, sp.zn.

zo dňa 13.04.2010 bol v čase jeho vyhlásenia zákonný a dôvodný skutkovými aj

právnymi okolnosťami a na neskoršie rozhodnutie Okresného súdu Trnava, sp. zn.

zo dňa 14.10.2015 o zahladení odsúdenia nie je možné prihliadať ako na novú

skutočnosť v zmysle , a preto návrh odsúdeného

na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci zamietol.“

17. Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského

súdu, nadväzujúceho na dôvody uznesenia okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup konajúcich súdov, ktorý

by nemal oporu v zákone a mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého

rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Okresný

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ozrejmil, prečo považoval rozsudok krajského súdu

v čase jeho vyhlásenia za zákonný a dôvodný a prečo nebolo možné prihliadnuť

na neskoršie rozhodnutie okresného súdu o zahladení odsúdenia ako na novú skutočnosť

odôvodňujúcu obnovu trestného konania. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, keď uviedol, že za

skutočnosť súdu skôr neznámu nemožno považovať prípadné zmeny hmotného práva

a samotné zahladenie odsúdenia nie je skutočnosťou odôvodňujúcou obnovu konania

v zmysle , keďže táto v čase vyhlásenia pôvodného

rozhodnutia objektívne neexistovala. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že

napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, keďže

krajský súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo v prípade sťažovateľa

nie sú splnené dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného

poriadku.

18. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že krajský

súd dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj

právny názor, príslušné právne normy aplikoval a interpretoval v súlade

s ich znením, obsahom i účelom a závery krajského súdu obsiahnuté v napadnutom

rozhodnutí je následne potrebné považovať za výraz autonómneho rozhodovania krajského

súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.

19. Ústavný súd poznamenáva, že jeho kompetencie nenahrádzajú postupy

a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd.

20. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu

na povolenie obnovy konania podľa a nasl. sú zásadne príslušné

všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci

krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ). Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti

návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci krajským súdom,

osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazujú.

21. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prezentoval názor, že už samotné uplynutie doby

potrebnej na zahladenie odsúdenia je okolnosťou, ktorú mal súd zohľadniť pri ukladaní

trestu a trest nesprísňovať uplatnením zásady „trikrát a dosť“.

Účelom hmotnoprávneho inštitútu zahladenia odsúdenia je umožniť páchateľovi

po splnení zákonných podmienok odstrániť nepriaznivé dôsledky jeho odsúdenia

pretrvávajúce aj po výkone uloženého trestu. Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 92 ods. 1

(„Súd môže zahladiť odsúdenie...“) je zrejmé, že zahladenie odsúdenia je

fakultatívny inštitút, pričom vyžaduje pre zahladenie odsúdenia okrem

uplynutia stanovenej doby aj splnenie ďalších zákonných podmienok (vedenie riadneho

života). Zároveň z ustanovenia vyplýva, že o zahladení odsúdenia

môže súd rozhodnúť len na žiadosť, resp. návrh (s výnimkou zahladenia odsúdenia

mladistvého). Preto názor sťažovateľa, že súd ukladajúci trest za trestný čin, ktorý viedol

k uplatneniu zásady „trikrát a dosť“, mal ex offo zohľadniť skutočnosť uplynutia doby

potrebnej na zahladenie odsúdenia, nemá oporu v označených ustanoveniach Trestného

zákona a . Výklad relevantných ustanovení trestných kódexov

predkladaný sťažovateľom by prakticky viedol k neaplikovateľnosti zásady „trikrát a dosť“

(teda ustanovenia ) trestnými súdmi.

22. Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti

a súladnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu s označeným právom sťažovateľa

podľa dohovoru, teda že krajský súd neporušil z dôvodov uvádzaných sťažovateľom jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

23. Vo vzťahu k námietke porušenia čl. 3 dohovoru napadnutým rozhodnutím, ktoré

sťažovateľ odôvodňuje uložením „krutého trestu“, ústavný súd konštatuje, že v konaní,

ktoré sťažovateľ napadol ústavnou sťažnosťou, k ich porušeniu dôjsť nemohlo, keďže

krajský súd v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania nerozhodoval o vine ani

o treste sťažovateľa. Námietka porušenia zákazu ukladania neľudského a ponižujúceho

trestu, ako to vyplýva aj z argumentácie sťažovateľa, vecne a obsahovo smeruje proti

výroku rozsudku krajského súdu, ktorého posúdenie z hľadiska ústavnej konformity nie je

predmetom konania vymedzeného v záhlaví tohto nálezu. Ústavný súd preto ústavnej

sťažnosti v tejto časti nevyhovel pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

namietaným porušením čl. 3 dohovoru a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

24. Ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia pre úplnosť uvádza, že

namietaný nesúlad s dohovoru posudzoval v konaní

sp. zn. a „dospel k záveru, že obsah nezasahuje

do uznávaných a v danom prípade relevantných ústavných princípov vyplývajúcich najmä

z a ďalších súvisiacich článkov do takej miery, aby bolo možné z toho

vyvodiť, že tresty z neho vyplývajúce sú trestami krutými a neľudskými, a teda že napadnuté

ustanovenie nie je v súlade s a dohovoru“ (nález ústavného súdu

sp. zn. z 2. novembra 2011).

25. Ústavný súd nevyhovel ani tej časti ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

namietal porušenie základného práva podľa pre zjavnú neexistenciu

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom a napadnutým

rozhodnutím. Navyše, v ústavnej sťažnosti absentuje akékoľvek odôvodnenie, ktoré by

vecne smerovalo k námietke porušenia základného práva na ochranu majetku zaručeného

v .

26. Vo vzťahu k tej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

a , ústavný súd uvádza, že tieto ustanovenia sú ako ústavné

direktívy adresované predovšetkým orgánom normotvorby a vzhľadom na ich povahu

nemôžu byť zásadne aplikované v individuálnych sťažnostiach. Tieto ustanovenia nemožno

považovať za ustanovenia upravujúce základné práva, ktoré by podliehali samostatnej

ochrane prostredníctvom inštitútu sťažnosti podľa .

27. Keďže ústavný súd ústavnej sťažnosti ako celku nevyhovel, ďalšími návrhmi

sťažovateľa sa už nezaoberal.

28. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2019