Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 255/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. V., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia

slobody L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd,

na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 13. apríla

2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 2. marca

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2011

doručená sťažnosť D. V., T., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na osobnú

slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. apríla 2010

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 2. marca 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. decembra 2008 uznaný

vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. d) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a na základe aplikácie ustanovenia Trestného

zákona mu bol uložený trest odňatia slobody na doživotie.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2010 bol označený

rozsudok na základe novely zmenený tak, že sťažovateľovi bol uložený

trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší

súd rozhodol tak, že ho v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol,

pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že označenými rozhodnutiami konajúcich súdov

došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených , a

ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Svoje námietky sťažovateľ opiera o túto argumentáciu:

«Skutok, pre ktorý je sťažovateľ právoplatne odsúdený, je právne kvalifikovaný aj

s použitím § 47 ods. 2 Tr. zák., na čo podľa sťažovateľa neboli dané zákonné podmienky.

Podľa prechodného ustanovenia § 437 ods. 5 Tr. zák. sa ustanovenie § 47 ods. 2 Tr.

zák. vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených

v ustanovení

Záver, že sťažovateľ bol potrestaný za niektorý z trestných činov uvedených v § 43

ods. 1 nemožno urobiť.

Trest odňatia slobody uložený rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k.

zo dňa 24.9.1987 vykonal sťažovateľ dňa 1.1.1990, v čase, keď ustanovenie § 43 zák.

č. nebolo súčasťou zákona (bolo zavedené až s účinnosťou od 1.9.2003

).

Otázku použitia tohto ustanovenia vo vzťahu k „potrestaniu“ riešilo prechodné

ustanovenie tak, že sa vyžadovalo spáchanie ďalšieho

trestného činu uvedeného v za účinnosti , t.j. v období po 1.9.2003

do 31.12.2005 (pretože od 1.1.2006 nadobudol účinnosť už iný zákon,

Z.z.).

Za účinnosti po 1.9.2003 do 31.12.2005 sťažovateľ trestný čin

uvedený v nespáchal.

Nemožno uzatvoriť, ako to urobil Najvyšší súd SR, že sa takéhoto trestného činu

dopustil v období od 28.7.2005 do 31.12.2005, pretože trestný čin podľa § 208 Tr. zák.

(resp. podľa § 215 predchádzajúceho Tr. zák.) je špecifický v tom, že vyžaduje sústavnosť,

pričom obdobie od 28.7.2005 do 14.5.2007 je takýmto trestným činom v prípade

sťažovateľa len vo svojom súhrne, pokiaľ by sa skúmali samostatne niektoré časové úseky,

nemuselo by ísť o tento trestný čin, dokonca v týchto časových úsekoch nemuselo ani dôjsť k

čiastkovým konaniam, ktoré len v súhrne za celé skúmané obdobie tvoria trestný čin.

Súd samostatne neskúmal úsek od 28.7.2005 do 31.12.2005, a preto urobenie

takéhoto záveru je aj porušením princípu prezumpcie neviny.

Podmienka „potrestania" podľa môže byť posúdená len podľa

a nie podľa iného zákona.

To, či sa sťažovateľ dopustil trestného činu podľa aj

v období od 1.9.2003 do 31.12.2005 je len v rovine domnienok, nikto to neskúmal,

rozširovanie podmienok trestnosti vo forme výkladu medzier v zákone v neprospech

obvineného bez akéhokoľvek odôvodnenia je neprípustné.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ domnieva, že použitie ustanovenia § 47 ods. 2

Tr. zák. v jeho prípade neprichádza do úvahy.

Závery všeobecných súdov v tomto smere nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a

sú len v rovine domnienok, s vyššie uvedenou argumentáciou sťažovateľa sa nezaoberali.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o jeho

sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 46

ods. 1 , a listiny, ako aj práva zaručeného

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2010 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2011, predmetné rozhodnutia zrušil

a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa ,

čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , podľa

čl. 36 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2010

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo

napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti a dotknutej časti rozhodnutia krajského súdu ústavný súd

zistil tieto relevantné skutočnosti, ktoré boli východiskom pre jeho rozhodovanie:

Odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu v časti, ktorej sa týka aj sťažnosť

podaná ústavnému súdu, sťažovateľ založil na argumentácii totožnej s odôvodnením

sťažnosti, teda na tvrdení že u sťažovateľa neboli splnené podmienky na aplikáciu zásady

„trikrát a dosť“.

Krajský súd v danom rámci v odôvodnení uznesenia uviedol, že prvostupňový súd

postupoval v súlade so zákonom, keď kvalifikoval konanie sťažovateľa ako zločin týrania

blízkej a zverenej osoby podľa ustanovení § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného

zákona za súčasnej aplikácie ustanovenia vzhľadom na

predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z 24. septembra 1987

a z 20. júna 1991.

Krajský súd poukázal na tranzitórne ustanovenie ,

v zmysle ktorého sa ustanovenie vzťahuje aj na osobu, ktorá

bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v ustanovení § 43 ods. 1

predchádzajúceho v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), ak ďalší trestný čin uvedený v ustanoveniach

ods. 2 spáchala táto osoba po nadobudnutí účinnosti tohto Trestného

zákona. Krajský súd dôvodil, že ustanovenie § 437 ods. 5 nového trestného kódexu vlastne

pre účely aplikácie zavedenej zásady „trikrát a dosť“ vyriešilo vzťah ustanovenia § 43

ods. 1 a ustanovenia , pretože trestné

činy obsiahnuté v v porovnaní s trestnými činmi uvedenými

v ustanovení nie sú úplne totožné, či už z hľadiska obsahu,

zákonného pomenovania alebo paragrafového označenia. Krajský súd dodal, že použitie

ustanovenia vo vzťahu k trestným činom spáchaným

ešte pred zavedením tohto ustanovenia do , teda pred 1. septembrom

2003 riešilo ustanovenie

Krajský súd následnou argumentáciou podporil svoj výrok o výmere trestu uloženého

sťažovateľovi, ktorým zmenil predchádzajúci výrok o treste uloženom prvostupňovým

súdom. Krajský súd uviedol, že počas trestného konania došlo k zmene ustanovenia § 47

ods. 2 , a to novelizáciou – , ktorým sa mení

a dopĺňa v znení neskorších predpisov a o zmene

v znení neskorších predpisov, podľa ktorej je

pre uloženie doživotného trestu odňatia slobody potrebné splnenie podmienok

vymedzených ustanovením , teda musí ísť o trestný čin,

za ktorý uloženie tohto trestu vo svojej osobitnej časti dovoľuje, uloženie

tohto trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a zároveň nie je nádej, že by páchateľa

bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu do 25 rokov, čo podľa konštatovania

krajského súdu u sťažovateľa splnené nebolo.

Ďalej krajský súd citoval nasledujúce ustanovenie ,

podľa ktorého, ak nie sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 tohto paragrafu, je

potrebné uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné

osobitného zreteľa, pričom takémuto páchateľovi nemožno uložiť trest odňatia slobody pod

20 rokov.

Krajský súd napokon vo svojom rozhodnutí vyvodil záver, že okolnosti trestnej veci

sťažovateľa umožňujú uloženie trestu odňatia slobody na 20 rokov, tak ako to uviedol

vo výroku svojho rozsudku.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom

musí byť v súlade s ( a ) a ústavný súd iba

posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach

prípadu je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Citujúc relevantné ustanovenia trestného kódexu, a síce ustanovenia § 47 ods. 1a 2

a , ako aj ustanovenia predchádzajúceho zákona

č. posúdil krajský súd ako súd odvolací postup prvostupňového súdu, ktorý

aplikoval na trestnú vec sťažovateľa právnu úpravu novozavedeného inštitútu – zásady

„trikrát a dosť“, ako zákonný.

Interpretáciou dotknutých ustanovení krajský súd jasne vysvetlil,

že trest odňatia slobody podľa zásady „trikrát a dosť“ ukladá konajúci súd s odkazom

na intertemporálne ustanovenie aj vtedy, ak bol páchateľ

v minulosti potrestaný za niektorý zo skupiny trestných činov taxatívne vymedzených

ustanoveniami predchádzajúceho (a to bez ohľadu na to,

či došlo k potrestaniu za tieto trestné činy v čase pred alebo až po zavedení ustanovenia

do ), ak páchateľ spáchal ďalší trestný čin uvedený

v ustanoveniach po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

V nadväznosti na to a prihliadnuc na novelizáciu dotknutej zásady „trikrát a dosť“

dospel krajský súd k záveru, že v prípade sťažovateľa okolnosti veci umožňujú uložiť mu

trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov.

Krajský súd v rámci svojej argumentácie odvolaciu námietku sťažovateľa o nesplnení

podmienok umožňujúcich uložiť sťažovateľovi trest podľa dotknutých ustanovení § 47

ods. 2 teda neprijal.

Ústavný súd chce na tomto mieste predovšetkým zdôrazniť, že formulácia dotknutej

právnej úpravy (ustanovenia týkajúce sa zásady „trikrát a dosť“ a aj súvisiace

intertemporálne ustanovenie) sa vyznačuje dostatočnou určitosťou a možnosťou jej priamej

aplikácie bez toho, aby bolo potrebné pre jej správne a jednotné praktické použitie

uskutočňovať náročnejší výklad.

Krajský súd vyčerpávajúco interpretoval a následne aplikoval relevantné ustanovenia

týkajúce sa tzv. zásady „trikrát a dosť“, na základe čoho rozhodol

o uložení trestu odňatia slobody sťažovateľovi vo výmere 20 rokov. Tento záver oprel

o logické a náležité odôvodnenie, ktoré kvalifikuje ústavný súd ako dostačujúce

a racionálne, nepopierajúce zmysel a podstatu použitej právnej úpravy.

Rozsudok krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou

judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd

preto konštatuje kvalitu jeho rozsudku ako súladnú s obsahom ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľom

namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 8 ods. 2 listiny.

Podľa judikatúry ústavného súdu ak preskúmanie namietaného postupu,

resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti námietky porušenia základných práv podľa ,

ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 13. apríla 2010 odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1

, a listiny a práva zaručeného dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2011

Sťažovateľ porušenie svojich základných práv zaručených ,

ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru videl v skutočnosti, že

konajúce súdy sa nezaoberali jeho argumentáciou vyvracajúcou možnosť aplikácie zásady

„trikrát a dosť“ v jeho prípade.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z namietaného uznesenia najvyššieho súdu

ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie

dôvody uvedené v ustanoveniach a .

V dovolaní sťažovateľ uviedol, že „nesprávna je právna kvalifikácia skutku

s použitím § 47 ods. 2 Tr.zák. a teda rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku, ktorým je ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák.“.

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ods. 1 .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie

podmienok: prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení

(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2

písm. b) a podania dovolania na príslušnom prvostupňovom súde

a v zákonnej lehote podľa ustanovení .

Najvyšší súd sa vyjadril, že po preskúmaní vecnej stránky dovolania zistil, že právne

závery sťažovateľa, ktoré v dovolaní prezentoval, nemožno akceptovať.

V ďalšom bode najvyšší súd odkázal na závery rozsudku krajského súdu, ktorý sa

podľa vyjadrenia najvyššieho súdu s rovnakou právnou argumentáciou sťažovateľa

obsiahnutou v podanom odvolaní vysporiadal „správnym a zákonným spôsobom“, keď na

„strane 5 až 6“ tohto rozsudku „jasne a zreteľne v súlade so skutočným znením

príslušných ustanovení vysvetlil

povinnosť súdu použiť ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. aj v prípade obvineného“.

Najvyšší súd sa s formulovanými závermi krajského súdu v plnej miere stotožnil.

Najvyšší súd navyše uviedol, že „právny názor dovolateľa o tom, že pre takýto

postup by bola splnená zákonná podmienka len v prípade, ak by spáchal ďalší trestný čin

v období od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005“, nemá oporu ani v ustanoveniach

a ani v ustanoveniach .

Najvyšší súd tak skonštatoval nesúlad právnej argumentácie dovolania sťažovateľa

s obsahom príslušných citovaných ustanovení oboch trestných kódexov a vyvodil záver

o nedostatku dovolacích dôvodov vymedzených ustanoveniami § 371 ods. 1 Trestného

poriadku.

V prijatom uznesení sp. zn. z 2. marca 2011 prostredníctvom

odôvodnenia odvolacieho súdu, ktoré považoval za dostatočne konkrétne a vecne správne,

najvyšší súd potvrdil zákonnosť postupu konajúcich súdov v otázke určenia výmery trestu

odňatia slobody, na základe čoho vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa ustanovenia

a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Takýto spôsob formulovania odôvodnenia najvyššieho súdu, keď tento odkázal

na odôvodnenie predchádzajúceho a súvisiaceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré

považoval za zákonné a argumentačne vyčerpávajúce, je podľa ústavného súdu z hľadiska

jeho preskúmateľnosti v zásade akceptovateľný obsah predchádzajúceho rozhodnutia je

totiž dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia spôsobom

stanoveným ustanoveniami , ako aj prípadnou možnosťou nazretia

do príslušného spisu v zmysle ustanovení (obdobne pozri

III. ÚS 241/07).

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,

podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy (ustanovenia

a a a ustanovenie zákona

č. ), ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený

dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, na ktorej

postavil najvyšší súd svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho

rozhodnutia za dostatočné, nevybočujúce z limitov , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného

sekundárneho zásahu do jeho základného práva zaručeného čl. 8 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v časti

namietaného porušenia základných práv podľa , podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. marca 2011 v zmysle

posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2011