Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 95/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku, zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina

Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti MG ESTE, s. r. o., IČO 45 615 331, Gaštanová 13, Bratislava, zastúpenej

advokátom Mgr. Martinom Čabákom, advokátska kancelária, Jesenského 2, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 31. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti MG ESTE, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. mája 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti MG ESTE, s. r. o.,

IČO 45 615 331, Gaštanová 13, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. januára 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Podaním doručeným ústavnému

súdu 11. decembra 2019 sťažovateľka svoju ústavnú sťažnosť argumentačne doplnila.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka je stranou konania

v procesnom postavení žalobkyne, vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“), predmetom ktorého je nárok sťažovateľky proti hlavnému mestu

Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „žalovaný“) na zaplatenie sumy 13 860,06 €

s príslušenstvom. Okresný súd rozhodol o žalobe sťažovateľky rozsudkom

sp. zn. z 24. apríla 2017, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke

sumu 13 860,06 € s príslušenstvom, v časti zaplatenia úroku z omeškania konanie zastavil

a priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. “), podľa ktorého vzniklo na pozemkoch vo výlučnom vlastníctve

sťažovateľky v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť

stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,

ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Súd prvej inštancie bol

toho názoru, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu nevzniklo v prospech žalovaného

bezodplatne, a preto je žalovaný povinný zaplatiť sťažovateľke peňažnú náhradu (odplatu)

za obmedzenie jej vlastníckeho práva za obdobie od 19. februára 2011 do 19. septembra

2016. Vo vzťahu k tejto náhrade okresný súd vyslovil právny názor, že vzhľadom

na špecifiká právnej úpravy a obsah ide o náhradu, ktorú je možné

povinnému z vecného bremena priznať aj opakovane, teda za dobu jeho skutočného trvania,

a to až do času vykonania pozemkových úprav, resp. do času vykonania zámeny pozemkov.

Právo na poskytnutie tejto náhrady teda nie je jednorazovým nárokom, ktorý by sa

premlčoval v trojročnej premlčacej dobe plynúcej odo dňa účinnosti

(t. j. od 1. júla 2009).

4. Na základe odvolania žalovaného krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil

podľa a (ďalej len „“) rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia „stručne

a bez primeraného a zákonom stanoveného odôvodnenia“ dospel k opačnému právnemu

názoru ako súd prvej inštancie, teda že finančná náhrada za vznik vecného bremena

je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, pričom sťažovateľke vznikol nárok

na túto jednorazovú náhradu okamihom účinnosti (t. j. 1. júla 2009)

a všeobecná trojročná premlčacia doba tohto nároku márne uplynula 1. júla 2012.

Keďže sťažovateľka podala žalobu až 19. februára 2013, vzhľadom na žalovaným vznesenú

námietku premlčania jej nebolo možné uplatnený nárok priznať. Z uvedených dôvodov

uložil odvolací súd súdu prvej inštancie, aby sa v ďalšom konaní, v ktorom je viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu, vysporiadal s uvedenými skutočnosťami a vo veci

znova rozhodol.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie ňou označených práv

postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktoré je podľa nej založené

na ústavne neakceptovateľnom právnom názore na riešenie zásadnej právnej otázky

týkajúcej sa charakteru náhrady za zriadené vecné bremeno.

Sťažovateľka rozsiahlo polemizuje s právnym názorom krajského súdu vysloveným

v napadnutom rozhodnutí, predkladá právnu argumentáciu podporenú aj rozhodnutiami

všeobecných súdov, ktoré rozhodli v súlade s ňou prezentovaným právnym názorom,

čím zároveň poukazuje na nejednotnosť rozhodovania všeobecných súdov o predmetnej

otázke. Napadnutému rozhodnutiu súčasne vyčíta nedostatočné odôvodnenie, ktoré nespĺňa

požiadavky plynúce na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov. V odôvodnení

ústavnej sťažnosti sťažovateľka predovšetkým uviedla:

„Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu... nespĺňa parametre spravodlivého

a zákonného rozhodnutia, a to predovšetkým z dôvodu, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu nedáva sťažovateľovi, ako strane sporu, dostatočnú,

presvedčivú a primerane zdôvodnenú odpoveď na otázku, prečo odvolací súd rozhodnutie

súdu prvej inštancie vo veci samej zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie hoci na takýto

postup neboli splnené zákonom stanovené podmienky a tým oddialil nastolenie právnej

istoty o riešení sporu tvoriaceho predmet tohto konania. Zároveň toto napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu vychádza v zásadnej právnej otázke z evidentne ústavne nekonformného -

avšak pre súd prvej inštancie v ďalšom konaní záväzného (§ ) -

právneho názoru na riešenie zásadnej právnej otázky.

... právny názor odvolacieho súdu o jednorazovom charaktere vecného bremena

vzniknutého na základe nie je správny a ústavne akceptovateľný,

pričom vzhľadom na jeho zrejmú nesprávnosť, arbitrárnosť a neústavnosť nie je žiaduce,

aby ním bol súd prvej inštancie v ďalšom konaní v zmysle S 391 ods. 2 viazaný

a tým neprimerane odďaľoval dosiahnutie spravodlivej ochrany a zákonnej ochrany práv

a právnych záujmov sťažovateľa.

... odvolací súd... nijakým konkrétnym a presvedčivým spôsobom nevysvetlil, prečo

by právny záver (názor) súdu prvej inštancie opakovanej forme náhrady za vecné bremeno

vzniknuté na základe , bol nesprávny.

... Platí pritom, že aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento zrušuje

preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, musí v odôvodnení spĺňať

požiadavky kvality dané základným právom účastníka konania na súdnu ochranu i jeho

právom na spravodlivé súdne konanie viď napr. ).

... Odvolací súd nielenže bez primeraného, presvedčivého a zrozumiteľného

zdôvodnenia a vysvetlenia úplne ignoroval právny záver súdu prvej inštancie

o jednorazovom charaktere náhrady za toto vecné bremeno bez toho, aby uviedol, prečo...

je tento jeho právny názor nesprávny, ale súčasne úplne ignoroval a ponechal bez reakcie

všetky argumenty a skutočnosti uvádzané sťažovateľom v jeho vyjadreniach k odvolaniu

žalovaného...

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza len všeobecné právno-

teoretické úvahy o vecných bremenách bez osobitnej konkretizácie, resp. vysvetlenia toho,

ako tieto všeobecné úvahy dopadajú a ovplyvňujú... jeho právny názor o jednorazovom

charaktere posudzovaného zákonného vecného bremena. Z obsahu samotného

odôvodnenia... je pritom podľa nášho názoru zrejmé, že... v ňom úplne absentuje akékoľvek

vysvetlenie logickej a právnej úvahy odvolacieho súdu v tom smere, ako k tam uvedenému

právnemu záveru o jednorazovom charaktere posudzovaného zákonného vecného bremena

odvolací súd vôbec dospel, resp. na základe akých právnych, skutkových, doktrinálnych

alebo judikatórnych záverov.

... V relácii na existujúcu kvalitu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,

ktorý odvolací súd napadnutým uznesením zrušil, máme za to, že... nie sú dôvody a právne

závery (právne posúdenie veci), na ktorých odvolací súd založil svoje výhrady

voči odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie, dostatočne konkrétne a presvedčivé

a sťažovateľovi ako strane sporu nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany

odvolacieho súdu potrebné rozhodnúť zrušením meritórneho rozsudku súdu prvej inštancie

a vrátením veci na ďalšie konanie.

... Ďalším pochybením odvolacieho súdu a zásahom do sťažovateľovho práva

na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie ( , resp.

Dohovoru) bol i postup odvolacieho súdu, ktorý v rozpore s príslušnými zákonnými

ustanoveniami zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, hoci podmienky na jeho zrušenie

splnené neboli a teda odvolací súd mal o veci sám rozhodnúť... V prípade, ak by to neurobil

a postupoval podľa zákona, tzn. keby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa svojho

právneho názoru, mohol sa sťažovateľ potenciálne domáhať súdnej ochrany využitím

mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania, keďže v prípade otázky o charaktere

odplaty za zariadené vecné bremeno ide o právnu otázku,

ktorá ešte nebola dovolacím súdom v jeho súdnej praxi vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b)

a ktorá je navyše zjavne rozhodovaná na úrovni krajských súdov rozdielne.“

6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 31.01.2019, č. k. -377, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.01.2019, č. k. -377,

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania,

a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

7. Vec napadla ústavnému súdu 28. mája 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania

vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom

pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť

prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších

sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec

sťažovateľky prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II

bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu

v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a Martin Vernarský.

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že predmetom ústavnej sťažnosti

sťažovateľky je zrušujúce (kasačné) rozhodnutie odvolacieho súdu, čo znamená, že konanie

o jej nároku nie je pred všeobecnými súdmi právoplatne ukončené. Vzhľadom na to sa

ústavný súd musel najprv zaoberať rozsahom svojej meritórnej prieskumnej právomoci

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

18. Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,

rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je

založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

(). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je

a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný

súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až

v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

19. Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého ak jeho rozhodovacia prax v minulosti spravidla nepripúšťala

preskúmavanie rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní

rozsudky prvostupňových súdov s poukazom na to, že takéto rozhodnutie odvolacieho súdu

nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci, a sťažovateľ má v každom prípade možnosť

domáhať sa na ústavnom súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej

sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania

nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, na tomto svojom názore

zotrváva, avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov

občianskeho súdneho konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne. Prípadmi

hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady takých rozhodnutí odvolacieho súdu,

v ktorých tento porušil základné právo sťažovateľa ústavnoprocesného charakteru,

a to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu

odvolacieho súdu a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený

v konaní nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom

odvolacieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením

ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná

základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by

ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť

prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše, nevyhnutne akceptujúcim

právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou

spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.

20. Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.

, , ) si pri rozhodovaní o predloženej

ústavnej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor vyslovený krajským

súdom v napadnutom rozhodnutí kladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o žalobe

sťažovateľky záväzné požiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľky, ktoré

by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli

odstrániteľné.

21. Okrem toho však i samotné napadnuté rozhodnutie (teda odhliadnuc od jeho

procesného vplyvu na ďalší priebeh konania daného záväznosťou vysloveného právneho

názoru) je spôsobilé byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu, pretože niet

pochýb, že i uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne

nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného

práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie, musí napríklad dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká naň z čl. 46

ods. 1 , ako aj z dohovoru plynie (m. m. ).

22. Sťažnostné námietky prezentované sťažovateľkou v odôvodnení jej ústavnej

sťažnosti prevažne smerujú k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany krajského

súdu. Sťažovateľka namieta ústavnú neakceptovateľnosť právneho názoru krajského súdu,

ktorý na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel v napadnutom rozhodnutí k opačnému

právnemu záveru o jednorazovom charaktere náhrady za zriadené

vecné bremeno, ktorá patrí tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti

Sťažovateľka zároveň tvrdí, že vzhľadom na „zrejmú nesprávnosť,

arbitrárnosť a neústavnosť“ právneho názoru krajského súdu „nie je žiaduce“, aby ním bol

súd prvej inštancie v ďalšom konaní v zmysle viazaný.

23. Podľa názoru ústavného súdu v aktuálnom procesnom štádiu konania

pred všeobecnými súdmi (meritórny rozsudok je právoplatne zrušený a vec je vrátená

okresnému súdu na ďalšie konanie) neprichádza pri rešpektovaní

zasahovanie do nesúladu panujúceho medzi okresným súdom a krajským súdom v otázke

právneho hodnotenia ustálených skutkových okolností prostredníctvom ústavno-súdneho

prieskumu do úvahy.

24. Krajský súd v napadnutom uznesení vyslovil pre okresný súd záväzný právny

názor ( ). Aj v prípade, ak by po právoplatnom ukončení konania

pred všeobecnými súdmi vo veci samej ústavný súd pri meritórnom prerokovaní neskôr

podanej ústavnej sťažnosti podľa dospel k záveru, že niektorý

z právnych názorov formulovaných v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

a rešpektovaných v ďalších fázach konania okresným súdom a neskôr pri rozhodovaní

o odvolaní aj krajským súdom nespĺňa požiadavky plynúce pre sťažovateľa zo základných

práv a slobôd podľa , nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej neskôr

podanej ústavnej sťažnosti.

25. Ústavný súd totiž nie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným

v jeho zrušujúcom uznesení, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie okresnému súdu.

Súčasne, ak by sa obrana všeobecných súdov v konaní o neskôr podanej sťažnosti

sťažovateľa odvíjala od poukazu na povinnosť prvostupňového súdu rešpektovať

vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu odvolacieho, nebráni to ústavnému

súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľky. Pre odvolací súd totiž nevyplýva

z jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj

skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru

ústavného súdu vysloveného v konaní podľa ) zmeniť. Potvrdzuje to

aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými

predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí

také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn.

). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007

vo veci sp. zn. uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého

stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju

považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti

sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného

právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou

najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.

26. Z uvedených dôvodov ústavnému súdu jeho postavenie ochrancu ústavnosti

oddeleného od sústavy všeobecného súdnictva neumožňuje skúmať námietky sťažovateľky,

ktorými spochybňuje právne hodnotenie vo veci zisteného skutkového stavu, v štádiu

po vrátení veci krajským súdom okresnému súdu na ďalšie konanie. Tieto námietky sa totiž

koncentrujú výlučne na problém právneho posúdenia dosiaľ právoplatne nerozhodnutej veci

prerokovávanej pred okresným súdom a krajským súdom, pričom systém opravných

prostriedkov v civilnom sporovom konaní nekladie ústavnému súdu žiadne prekážky

pre meritórny prieskum predmetných námietok po právoplatnom ukončení konania o žalobe

sťažovateľky v rámci konania o neskôr podanej ústavnej sťažnosti. Napokon sama

sťažovateľka v doplnení ústavnej sťažnosti uvádza, že potenciálne sa môže domáhať súdnej

ochrany využitím mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania), keďže ňou nastolená

právna otázka charakteru odplaty za zriadené vecné bremeno

ešte nebola dovolacím súdom v jeho súdnej praxi vyriešená, čo zakladá dovolací dôvod

podľa . Ústavný súd vzhľadom na prezentované závery ústavnú

sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľky nesprávnym

právnym posúdením veci zo strany krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d)

v spojení s ako neprípustnú.

27. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa kvality odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia ústavný súd pripomína svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

28. Sťažovateľka vyčíta odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, že krajský súd

nijakým konkrétnym a presvedčivým spôsobom nevysvetlil, prečo právny záver súdu prvej

inštancie považoval za nesprávny a zároveň nereagoval na argumenty a skutočnosti

uvádzané sťažovateľkou v jej vyjadreniach k odvolaniu žalovaného. Podľa sťažovateľky

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia „úplne absentuje akékoľvek vysvetlenie logickej

a právnej úvahy odvolacieho súdu v tom smere, ako k tam uvedenému právnemu záveru

o jednorazovom charaktere posudzovaného zákonného vecného bremena... vôbec dospel,

resp. na základe akých právnych, skutkových, doktrinálnych alebo judikatórnych záverov“.

29. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odôvodnil svoj právny záver

takto:

«... Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa treba

pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že nevyplývajú z právnej úpravy,

na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných bremien.

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený

verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný

verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno

prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné

bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný

niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento

charakter majú tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných

bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti,

na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala

použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto

špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou

občianskoprávnou úpravou (Nález Ústavného súdu ČR ). To potom znamená,

že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich

výkonom, treba použiť súkromnoprávnu úpravu ustanovení .

... neustanovuje spôsob určenia finančnej náhrady za zákonom

zriadené vecné bremeno. Ohľadom riešenia otázky zákonných vecných bremien s odlišným

režimom ako sú zmluvné vecné bremená možno vychádzať aj z rozhodnutí NS SR,

ako sp. zn. , sp. zn. , ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR

(Uznesenie ÚS SR -20 zo dňa 7.8.2013, Uznesenie -29 zo dňa

18.5.2017 bez ohľadu na to, že tieto riešili otázku náhrady za zriadené vecné bremeno

na základe iných zákonov, ale analogicky je potrebné z nich vychádzať, nakoľko ide

o zákonom zriadené vecné bremená, tak ako aj v prípade zriadeného vecného bremena

Z týchto rozhodnutí vyplýva jednoznačný záver o jednorazovosti

finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena. Odvolací súd tiež poukazuje aj

na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu SR zverejnený v Zbierke

ako rozhodnutie pod č. 73, podľa ktorého právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho

práva (aj keď v danom prípade podľa ) vzniklo ex lege (čo je aj

v tomto prípade, t.j. zriadené vecné bremeno), patrí jednorazovo

tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona (v prejednávanej

veci 1.7.2009) a nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu

za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv (rozsudok NS SR sp. zn.

zo 14.4.2016).

... Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým

právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno

vzniká „in rem” vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu

na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je

nepochybne jednorazová a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické,

aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok

na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden a má ho

len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného

bremena. V danom prípade v čase účinnosti Ďalší vlastník zaťaženej

nehnuteľnosti v danom prípade žalobca už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom.

... V danom prípade žalobca sa stal vlastníkom predmetného pozemku, na ktorom sa

už nachádzali pozemné komunikácie vo vlastníctve žalovaného, spolu s prevodom

vlastníckeho práva k pozemku prešlo na neho aj obmedzenie v trpení zákonom zriadeného

vecného bremena k predmetnému pozemku, avšak neprešiel na neho aj nárok na finančnú

náhradu za zriadené vecné bremeno, ktorý nárok si mohol uplatniť

len vlastník tohto pozemku v čase zriadenia vecného bremena, ku ktorému došlo účinnosťou

dňom 1.7.2009, ktorý si tento svoj nárok na finančnú náhradu

do 1.7.2012 neuplatnil a pokiaľ by si žalobca uplatňoval ním postúpený nárok, žalobu podal

na súd až dňa 19.2.2013. Možno tiež prisvedčiť žalovanému, že by bolo podľa neho

v rozpore so zásadou dobrých mravov v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák., aby žalobca ako nový

vlastník zaťaženého pozemku získal tento za nízku kúpnu cenu pre vecné bremeno a zároveň

by mal aj nárok na finančnú náhradu za toto vecné bremeno (Uznesenie Ústavného súdu SR

č. -21 zo dňa 3.11.2011). Žalobca v čase kúpy nehnuteľnosti bol dostatočne

oboznámený so stavom nehnuteľnosti, že táto je zaťažená vecným bremenom, čo bude

obmedzením jeho vlastníckeho práva, že ide o nehnuteľnosť pre neho nevyužiteľnú a

napriek tomu, sa túto nehnuteľnosť rozhodol od pôvodného vlastníka kúpiť. Je tak

nedôvodná námietka žalobcu o neodôvodnenom zásahu do jeho chránených práv, a

to do jeho práva na ochranu vlastníckeho práva ( SR), ako i do práva na

zachovanie rovnosti subjektov ( SR).

... Inštitút vecného bremena je považovaný za inštitút, ktorého náhrada za zriadenie

vecného bremena sa vypláca jednorazovo a vlastníkovi nehnuteľnosti,

ku ktorého obmedzeniu vlastníckeho práva zriadením zákonného vecného bremena došlo,

a nie opakovane pri každej ďalšej zmene vlastníka vecným bremenom zaťaženého pozemku.

Závery súdu prvej inštancie o opakovanom charaktere náhrady za zákonom zriadené vecné

bremeno sú v rozpore s účelom a obsahom zákonom zriadeného vecného bremena.»

30. Ústavný súd, poukazujúc na citovanú časť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, konštatuje, že nezistil svojvoľný postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru, ktorému preto nemožno vyčítať zjavnú neodôvodnenosť.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd, vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu

sťažovateľky, uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konkrétne a presvedčivé

dôvody a právne závery, na ktorých založil svoje výhrady voči rozhodnutiu súdu prvej

inštancie a ktorými spochybnil správnosť jeho právneho záveru. Z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd svoje právne závery odôvodnil právnou

teóriou problematiky zákonných a zmluvných vecných bremien, všeobecnou zákonnou

úpravou vecných bremien v a ich špeciálnou úpravou v osobitných

právnych predpisoch (v tomto prípade v ), poukazujúc tiež

na relevantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít. Podľa názoru ústavného súdu

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne objasňuje skutkový a právny základ

rozhodnutia vo veci sťažovateľky. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením sťažovateľky

o nedostatku právnych, skutkových, doktrinálnych, či judikatúrnych záverov v napadnutom

rozhodnutí či tvrdením o absencii logickej právnej úvahy. Nedôvodnou je aj námietka

sťažovateľky, že krajský súd „úplne ignoroval a ponechal bez reakcie“ všetky argumenty

a skutočnosti uvádzané v jej vyjadreniach k odvolaniu žalovaného, keďže v súlade

s procesnou úpravou odvolacieho konania je odvolací súd povinný vysporiadať sa

v odôvodnení s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní ( ). V tejto

súvislosti je však potrebné uviesť, že krajský súd sa zaoberal, i keď len okrajovo,

aj námietkami sťažovateľky o neodôvodnenom zásahu do jej práva vlastniť majetok

a o porušení princípu rovnosti.

31. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

32. Ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého zrušujúceho

rozhodnutia spĺňa požiadavky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie,

v dôsledku čoho by prijatie ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nemohlo viesť

k meritórnemu rozhodnutiu o porušení jej označených práv z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky v časti argumentujúcej nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia

krajského súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

33. Napokon sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namietala podľa nej nesprávny

procesný postup krajského súdu, ktorý zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, hoci podmienky

na jeho zrušenie splnené neboli, a tým oddialil nastolenie právnej istoty o riešení sporu.

34. Ústavný súd nespochybňuje, že voľba spôsobu rozhodnutia o odvolaní nemôže

byť vecou voľnej úvahy odvolacieho súdu, čo vyžaduje koncept právnej regulácie

zakotvený v – , ktorý prostredníctvom už judikovanej požiadavky na súlad

postupu všeobecného súdu s ustanoveniami procesného práva otvára cestu aj do sféry

základného práva na súdnu ochranu. Ak totiž všeobecný súd koná v rozpore s procesno-

právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie

(napr. ). Na druhej strane je však potrebné uviesť, že ústavný súd nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako

celku nemala podstatný dosah (m. m. ).

35. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok

súdu prvej inštancie z dôvodov podľa a a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu „sa vysporiada s vyššie uvedenými skutočnosťami a vo veci znova rozhodne“.

Dôvodom zrušenia rozhodnutia podľa písm. c) citovaného ustanovenia sú vady

v skutkových zisteniach prvoinštančného súdu, ktoré spočívajú nielen v nevykonaní

navrhovaných dôkazov, ale v tom, že nedostatočne zistený skutkový stav je dôsledkom

nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia dospel k záveru o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej

inštancie, keď konštatoval, že záver okresného súdu o opakovanom charaktere náhrady

za zákonom zriadené vecné bremeno je v rozpore s účelom a obsahom zákonom zriadeného

vecného bremena, a zároveň inštruoval okresný súd, aby sa vysporiadal so skutočnosťami

uvádzanými odvolacím súdom v odôvodnení jeho zrušujúceho rozhodnutia, čím naznačil

nedostatočnosť ním zisteného skutkového stavu v dôsledku nesprávneho právneho

posúdenia veci. Na základe uvedeného preto ústavný súd nepovažuje námietku

sťažovateľky týkajúcu sa procesnej stránky spôsobu rozhodnutia zvoleného krajským

súdom za dôvodnú.

36. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou zároveň uvádza, že táto by mohla mať

ústavnoprávnu relevanciu len za súčasného namietania porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých

porušenie však sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti nenamietala. Poukazujúc

na uvedené, ústavný súd na predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť aj v tejto časti

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

37. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších nárokoch formulovaných v jej petite.

38. Podľa pripája k tomuto rozhodnutiu odlišné

stanovisko sudca Peter Straka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu