Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 134/2020
PDF · 513.13 KB
No categories available
I. ÚS 134/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768,
zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13,
Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 S 202/2017-98 z 15. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžfk 33/2018 z 31. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 202/2017 z 15. marca 2018 (ďalej
len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžfk 33/2018 z 31. januára 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. Rvp 709/2019 a v súlade
s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019
bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená
a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 4. decembra 2019 na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie
vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch
príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec
pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí
do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu
v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú
sťažnosť sťažovateľky preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví
tohto rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka s cieľom zabezpečiť
realizáciu projektu „Probiotické mikroorganizmy a bioaktívne látky naturálneho pôvodu pre
zdravšiu populáciu Slovenska (PROBIO)“, kód ITMS: 26220220104 (ďalej len „projekt“)
uzatvorila 22. septembra 2010 s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej
republiky, Stromová 1, Bratislava (ďalej len „ministerstvo“), zastúpeným Výskumnou
agentúrou, Sliačska 1, Bratislava (ďalej len „agentúra“), ako sprostredkovateľským
orgánom ministerstva ako riadiaceho orgánu zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku, na základe ktorej bol sťažovateľke schválený nenávratný finančný príspevok
v sume 873 715,47 € na účely realizácie projektu. Zmluva bola uzatvorená v zmysle
ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej
z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 528/2008 Z. z.“), a to po tom, ako bola sťažovateľke rozhodnutím schválená žiadosť
o poskytnutie nenávratného finančného príspevku.
5. Správnou žalobou doručenou krajskému súdu 20. novembra 2017 sa sťažovateľka
domáhala preskúmania zákonnosti podania označeného ako VEC: Správa o zistenej
nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu 26220220104, č. spisu
P 1166/2017-073, č. záznamu: A 7533/2017-072 z 12. septembra 2017 (ďalej len
„podanie“), správ o zistenej nezrovnalosti č. N21700738/S01, N21700739/S07,
N21700740/S01 z 11. septembra 2017 (ďalej len „správy o zistenej nezrovnalosti“)
a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220104/Z08, 26220220104/Z09,
26220220104/Z10 z 11. septembra 2017 (ďalej len „žiadosti o vrátenie finančných
prostriedkov“) vydaných agentúrou po vykonaní opätovnej administratívnej kontroly
verejného obstarávania.
6. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky v celom rozsahu
odmietol ako neprípustnú podľa § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), pretože správy o zistenej
nezrovnalosti ani žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov „samé o sebe nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným
rozhodnutím správneho orgánu - individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach
sťažovateľky, ale iba opatrením predbežnej povahy. Z uvedených dôvodov dospel krajský
súd k záveru, že tieto akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.“.
7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú
sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol, taktiež zamietol aj návrh
na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti a účastníkom nepriznal nárok
na náhradu trov kasačného konania. Najvyšší súd sa s poukazom na svoje predchádzajúce
rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že podanie,
správy o zistenej nezrovnalosti a ani žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov
nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú
zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.
8. Podľa názoru sťažovateľky došlo napadnutými uzneseniami krajského súdu
a najvyššieho súdu k porušeniu ňou označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru
a dodatkového dohovoru z dôvodu, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej
sťažnosti neboli v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo
sťažovateľke odňaté právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa
čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy. Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci
oba konajúce súdy odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie
založili na nesprávnom právnom posúdení veci.“. Napadnuté uznesenia všeobecných súdov
sťažovateľka považovala za nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné
a ich závery označila za arbitrárne.
9. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky založili svoje rozhodnutia
na nesprávnom a neudržateľnom výklade, podľa ktorého nemôžu byť správy o zistenej
nezrovnalosti ani žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov spôsobilým predmetom
preskúmania v správnom súdnictve. Sťažovateľka, citujúc § 27a zákona č. 528/2008 Z. z.,
zastáva názor, že tieto akty sú nepochybne „individuálnymi správnymi aktmi –
rozhodnutiami resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do práv
a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť sťažovateľ ukrátený
na svojich právach a právom chránených záujmoch“.
10. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že týmito aktmi a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu, bola priamo ukrátená na svojich právach, pretože jej ukladajú povinnosť vrátiť
časť nenávratného finančného príspevku v rozpore s rozhodnutím o schválení príspevku
a so zmluvou o poskytnutí príspevku. Právo sťažovateľky je týmito aktmi priamo dotknuté
tiež tým, že v prípade, ak sťažovateľka na ich základe nevráti poskytnutý finančný
príspevok alebo jeho časť, riadiaci orgán v zmysle § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z.
obligatórne rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku (150 %) sumy uvedenej v týchto
aktoch, pričom takéto právoplatné rozhodnutie by sa stalo exekučným titulom, na základe
ktorého by bolo možné začať exekučné konanie proti sťažovateľke.
11. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na právne závery
vyslovené najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, v ktorom
najvyšší súd konštatoval, že správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi nenávratného
finančného príspevku určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku na základe zákona
č. 528/2008 Z. z., sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve.
12. Sťažovateľka súčasne zdôrazňuje, že pri absencii súdneho prieskumu týchto
napádaných správnych aktov vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany poskytovateľa dotácie,
čo vytvára zároveň priestor aj pre absenciu právnej istoty na strane prijímateľa nenávratného
finančného príspevku.
13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžfk 33/2018 zo dňa 31.01.2019 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6S 202/2017-98 zo dňa 15.03.2018 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/33/2018 zo dňa
31.01.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/202/2017-98 zo dňa
15.03.2018 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“
14. Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
22. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
24. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
27. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
K rovnakému záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36 ods. 1
listiny, ktorý svojím obsahom zodpovedá zneniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľky nezákonne
a neodôvodnene vylúčili zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve správne akty vydané
agentúrou ako sprostredkovateľským orgánom ministerstva (podanie, správy o zistených
nezrovnalostiach, žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov).
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1
a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
29. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky vydaním
napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
30. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného
aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
31. Podľa § 29 SSP je konanie na správnych súdoch jednoinštančné, ak tento zákon
neustanovuje inak. Podľa § 438 ods. 1 SSP je však kasačnou sťažnosťou, ktorá predstavuje
mimoriadny opravný prostriedok, možné napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu.
32. V danom prípade teda sťažovateľka mala k dispozícii opravný prostriedok
(kasačnú sťažnosť) poskytnutý zákonom na ochranu jej základných práv, ktorý aj využila.
Najvyšší súd o podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľky meritórne rozhodol napadnutým
uznesením, čo vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.
33. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
v zmysle ktorej ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,
v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom
vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02,
34. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej
právomoci podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1
a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
35. Podľa § 56 zákona o ústavnom súde je úlohou ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
36. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať
ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
37. Ešte pred tým, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej argumentácie
sťažovateľky uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné zdôrazniť, že je nezávislý
súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý stojí mimo sústavu všeobecných
súdov, a preto ho nemožno považovať za ďalšiu „superrevíznu“ inštanciu v systéme justície.
Z tohto dôvodu ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní
pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto
zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
38. Pri preskúmaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa na neho
opakovane obrátila so skutkovo a právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami,
o ktorých už ústavný súd viackrát rozhodol a formuloval k nim jednoznačné právne
závery (pozri m. m. III. ÚS 33/2018, II. ÚS 395/2018, IV. ÚS 563/2018, II. ÚS 568/2018,
IV. ÚS 655/2018, IV. ÚS 45/2019, III. ÚS 46/2019, IV. ÚS 52/2019, I. ÚS 244/2019,
I. ÚS 326/2019). Ani v predmetnej veci ústavný súd nemohol dospieť k inému právnemu
záveru, k akému dospel vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, pretože sťažovateľka
ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení jej práva na spravodlivé súdne
konanie vrátane práva na prístup k súdu.
39. V posudzovanej veci sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu za nepreskúmateľné a arbitrárne a za neudržateľný označuje právny názor najvyššieho
súdu v ňom prezentovaný, podľa ktorého podanie, žiadosti o vrátanie finančných
prostriedkov a správy o zistených nezrovnalostiach nepodliehajú súdnemu prieskumu
v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom
chránených záujmov sťažovateľky.
40. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z. z.,
na ktorý odkazuje aj najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení a podľa ktorého
rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto časti zákona (druhá časť zákona č. 528/2008 Z. z.,
do ktorej spadá aj § 27a, na základe ktorého bola vypracovaná správa a žiadosť, pozn.) nie
sú preskúmateľné správnym súdom [v zákone odkaz na § 7 písm. h) SSP, podľa ktorého
správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy
a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých
preskúmanie vylučuje osobitný predpis]. Uvedené znenie zákona priamo vylučuje
preskúmateľnosť rozhodnutí vydaných podľa druhej časti zákona č. 528/2008 Z. z.
správnym súdom, a teda predstavuje zákonný rámec na vyslovenie právneho názoru
vyjadreného najvyšším súdom v napadnutom uznesení, v zmysle ktorého predmetné
správne akty (podanie, správy o zistených nezrovnalostiach a žiadosti o vrátenie finančného
príspevku) nie sú preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.
41. Najvyšší súd vyhodnotil podanie, správy o zistených nezrovnalostiach,
ako aj žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov ako podkladové rozhodnutia, ktoré majú
predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v § 27a zákona č. 528/2008 Z. z., a preto
dospel k záveru o predčasnom podaní správnej žaloby v čase ich vypracovania a odoslania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia (bod 32) uviedol, že „ku dňu
podania žaloby neexistuje právoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných
prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore. Povinnosť sťažovateľa vrátiť
finančné prostriedky vznikne až na základe takéhoto právoplatného rozhodnutia, ktoré
už bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľa, a až vtedy bude
preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.“.
42. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky ministerstvu vznikne teda
až na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé
zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci
správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať
až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo
ich časť. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôraznil, že „v prípade, ak na základe podanej
žiadosti sťažovateľka nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný v 1. rade
(ministerstvo pozn. ústavného súdu) v zmysle zákona začne správne konanie, výsledkom
ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné prostriedky, ktoré bude
po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom, a ktoré bude
aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť jeden a pol
násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný v 1. rade vydaním
rozhodnutia, a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo do práv
sťažovateľky.“.
43. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd
nezistil, že by tieto závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, ako
to tvrdí sťažovateľka, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
44. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo
odôvodnené. Len samotná skutočnosť, že všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach dospeli
k právnym názorom, s ktorými sa sťažovateľka nestotožňuje, sama osebe nezakladá
dôvodnosť jej ústavnej sťažnosti. Aj zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva,
že základné právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
45. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.
5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka v návrhu na začatie konanie ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),
že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu
vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,
preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom v ňom obsiahnutým vyjadroval.
46. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné
používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou
rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne
rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu
je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov
toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu
prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej
k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty
(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Aj z rozsudku Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna
judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou
vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený
na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza
aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,
aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry
a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu
má právny význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje
od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto
stanovisko rešpektovali a z neho pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo
obdobných prípadoch vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia
spred prijatia predmetného stanoviska.
47. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžf 87/2015
zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, z ktorého vyplýva,
že „V prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie
finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore
poskytovanej z fondov Európskej únie v znení neskorších prepisov, nemohol správny orgán
zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje donucovacia zložka
výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)
povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností, na ktoré v napadnutom
uznesení poukázal najvyšší súd.“.
48. V danom prípade preto niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
49. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, preto
ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu