Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 134/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkora – advokátska kancelária, s. r. o., Zoborská 13,

Košice, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Matej Sýkora, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -98 z 15. marca 2018 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. apríla 2019 doručená ústavná sťažnosť Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,

Šrobárova 2, Košice, IČO 00 397 768 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a a 2

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. marca 2018 (ďalej

len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2019 (ďalej

len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vedená pod sp. zn. a v súlade

s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019

bola náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov prerozdelená

a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna ústavného súdu konaného 4. decembra 2019 na obdobie

od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie

vo veciach patriacich do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch

príslušný ten senát ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec

pridelená. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí

do senátu sudcom spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová, predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú

sťažnosť sťažovateľky preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví

tohto rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka s cieľom zabezpečiť

realizáciu projektu „Probiotické mikroorganizmy a bioaktívne látky naturálneho pôvodu pre

zdravšiu populáciu Slovenska (PROBIO)“, kód ITMS: 26220220104 (ďalej len „projekt“)

uzatvorila 22. septembra 2010 s Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky, Stromová 1, Bratislava (ďalej len „ministerstvo“), zastúpeným Výskumnou

agentúrou, Sliačska 1, Bratislava (ďalej len „agentúra“), ako sprostredkovateľským

orgánom ministerstva ako riadiaceho orgánu zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku, na základe ktorej bol sťažovateľke schválený nenávratný finančný príspevok

v sume 873 715,47 € na účely realizácie projektu. Zmluva bola uzatvorená v zmysle

ustanovenia o pomoci a podpore poskytovanej

z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), a to po tom, ako bola sťažovateľke rozhodnutím schválená žiadosť

o poskytnutie nenávratného finančného príspevku.

5. Správnou žalobou doručenou krajskému súdu 20. novembra 2017 sa sťažovateľka

domáhala preskúmania zákonnosti podania označeného ako VEC: Správa o zistenej

nezrovnalosti a Žiadosť o vrátenie finančných prostriedkov projektu 26220220104, č. spisu

-073, č. záznamu: A 7533/2017-072 z 12. septembra 2017 (ďalej len

„podanie“), správ o zistenej nezrovnalosti č. N21700738/S01, N21700739/S07,

N21700740/S01 z 11. septembra 2017 (ďalej len „správy o zistenej nezrovnalosti“)

a žiadostí o vrátenie finančných prostriedkov č. 26220220104/Z08, 26220220104/Z09,

26220220104/Z10 z 11. septembra 2017 (ďalej len „žiadosti o vrátenie finančných

prostriedkov“) vydaných agentúrou po vykonaní opätovnej administratívnej kontroly

verejného obstarávania.

6. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky v celom rozsahu

odmietol ako neprípustnú podľa Správny

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), pretože správy o zistenej

nezrovnalosti ani žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov „samé o sebe nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov sťažovateľky, keďže nie sú konečným

rozhodnutím správneho orgánu - individuálnym správnym aktom o právach a povinnostiach

sťažovateľky, ale iba opatrením predbežnej povahy. Z uvedených dôvodov dospel krajský

súd k záveru, že tieto akty nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve.“.

7. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú

sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol, taktiež zamietol aj návrh

na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti a účastníkom nepriznal nárok

na náhradu trov kasačného konania. Najvyšší súd sa s poukazom na svoje predchádzajúce

rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že podanie,

správy o zistenej nezrovnalosti a ani žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov

nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú

zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.

8. Podľa názoru sťažovateľky došlo napadnutými uzneseniami krajského súdu

a najvyššieho súdu k porušeniu ňou označených práv podľa , listiny, dohovoru

a dodatkového dohovoru z dôvodu, že „pre odmietnutie žaloby a zamietnutie kasačnej

sťažnosti neboli v prejednávanej veci zjavne splnené zákonné podmienky, čím bolo

sťažovateľke odňaté právo na spravodlivý proces vrátane práva na prístup k súdu podľa

, ods. 2 . Uvedenými rozhodnutiami bez meritórneho prejednania veci

oba konajúce súdy odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom a svoje rozhodnutie

založili na nesprávnom právnom posúdení veci.“. Napadnuté uznesenia všeobecných súdov

sťažovateľka považovala za nedostatočne odôvodnené, rozporné a nepreskúmateľné

a ich závery označila za arbitrárne.

9. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky založili svoje rozhodnutia

na nesprávnom a neudržateľnom výklade, podľa ktorého nemôžu byť správy o zistenej

nezrovnalosti ani žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov spôsobilým predmetom

preskúmania v správnom súdnictve. Sťažovateľka, citujúc ,

zastáva názor, že tieto akty sú nepochybne „individuálnymi správnymi aktmi –

rozhodnutiami resp. opatreniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú a zasahujú do práv

a právom chránených záujmov sťažovateľa, na ich základe môže byť sťažovateľ ukrátený

na svojich právach a právom chránených záujmoch“.

10. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že týmito aktmi a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, bola priamo ukrátená na svojich právach, pretože jej ukladajú povinnosť vrátiť

časť nenávratného finančného príspevku v rozpore s rozhodnutím o schválení príspevku

a so zmluvou o poskytnutí príspevku. Právo sťažovateľky je týmito aktmi priamo dotknuté

tiež tým, že v prípade, ak sťažovateľka na ich základe nevráti poskytnutý finančný

príspevok alebo jeho časť, riadiaci orgán v zmysle

obligatórne rozhodne o vrátení až jeden a pol násobku (150 %) sumy uvedenej v týchto

aktoch, pričom takéto právoplatné rozhodnutie by sa stalo exekučným titulom, na základe

ktorého by bolo možné začať exekučné konanie proti sťažovateľke.

11. V ďalšej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na právne závery

vyslovené najvyšším súdom v uznesení sp. zn. z 28. apríla 2016, v ktorom

najvyšší súd konštatoval, že správne akty, na základe ktorých je prijímateľovi nenávratného

finančného príspevku určená povinnosť vrátiť časť finančného príspevku na základe zákona

č. , sú spôsobilým predmetom prieskumu v správnom súdnictve.

12. Sťažovateľka súčasne zdôrazňuje, že pri absencii súdneho prieskumu týchto

napádaných správnych aktov vzniká priestor pre ľubovôľu zo strany poskytovateľa dotácie,

čo vytvára zároveň priestor aj pre absenciu právnej istoty na strane prijímateľa nenávratného

finančného príspevku.

13. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach na

súdnu a inú právnu ochranu podľa , ods. 2 a podľa , ods. 2

Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu vlastníctva

zaručené a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.01.2019 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -98 zo dňa 15.03.2018 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31.01.2019 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -98 zo dňa

15.03.2018 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 415,51 EUR do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

14. Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

20. Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

23. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

24. Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takého rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

27. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru opakovane

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K rovnakému záveru možno dospieť aj v súvislosti s namietaným porušením čl. 36 ods. 1

listiny, ktorý svojím obsahom zodpovedá zneniu .

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

28. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných

práv podľa a 2 , a 2 listiny a dohovoru,

ako aj práva podľa a podľa dodatkového protokolu rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľky nezákonne

a neodôvodnene vylúčili zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve správne akty vydané

agentúrou ako sprostredkovateľským orgánom ministerstva (podanie, správy o zistených

nezrovnalostiach, žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1

a 2 , a 2 listiny, ako aj práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

29. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky vydaním

napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

zakotvený v , podľa ktorého má sťažovateľ právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

30. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť (a aj domáhal) využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného

aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

31. Podľa je konanie na správnych súdoch jednoinštančné, ak tento zákon

neustanovuje inak. Podľa je však kasačnou sťažnosťou, ktorá predstavuje

mimoriadny opravný prostriedok, možné napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

32. V danom prípade teda sťažovateľka mala k dispozícii opravný prostriedok

(kasačnú sťažnosť) poskytnutý zákonom na ochranu jej základných práv, ktorý aj využila.

Najvyšší súd o podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľky meritórne rozhodol napadnutým

uznesením, čo vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

33. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,

v zmysle ktorej ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými procesnými úkonmi (,

).

34. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1

a 2 , a 2 listiny, ako aj práva podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

35. Podľa je úlohou ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

36. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať

ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (, , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. , ).

37. Ešte pred tým, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej argumentácie

sťažovateľky uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné zdôrazniť, že je nezávislý

súdny orgán ochrany ústavnosti ( ), ktorý stojí mimo sústavu všeobecných

súdov, a preto ho nemožno považovať za ďalšiu „superrevíznu“ inštanciu v systéme justície.

Z tohto dôvodu ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní

pred všeobecnými súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto

zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

38. Pri preskúmaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa na neho

opakovane obrátila so skutkovo a právne takmer identickými ústavnými sťažnosťami,

o ktorých už ústavný súd viackrát rozhodol a formuloval k nim jednoznačné právne

závery (pozri m. m. , , , ,

, , , , ,

). Ani v predmetnej veci ústavný súd nemohol dospieť k inému právnemu

záveru, k akému dospel vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, pretože sťažovateľka

ani v tomto prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení jej práva na spravodlivé súdne

konanie vrátane práva na prístup k súdu.

39. V posudzovanej veci sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu za nepreskúmateľné a arbitrárne a za neudržateľný označuje právny názor najvyššieho

súdu v ňom prezentovaný, podľa ktorého podanie, žiadosti o vrátanie finančných

prostriedkov a správy o zistených nezrovnalostiach nepodliehajú súdnemu prieskumu

v správnom súdnictve, pretože samy osebe nepredstavujú zásah do práv a právom

chránených záujmov sťažovateľky.

40. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ,

na ktorý odkazuje aj najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení a podľa ktorého

rozhodnutia vydané v konaní podľa tejto časti zákona (druhá časť ,

do ktorej spadá aj § 27a, na základe ktorého bola vypracovaná správa a žiadosť, pozn.) nie

sú preskúmateľné správnym súdom [v zákone odkaz na , podľa ktorého

správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy

a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých

preskúmanie vylučuje osobitný predpis]. Uvedené znenie zákona priamo vylučuje

preskúmateľnosť rozhodnutí vydaných podľa druhej časti

správnym súdom, a teda predstavuje zákonný rámec na vyslovenie právneho názoru

vyjadreného najvyšším súdom v napadnutom uznesení, v zmysle ktorého predmetné

správne akty (podanie, správy o zistených nezrovnalostiach a žiadosti o vrátenie finančného

príspevku) nie sú preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva.

41. Najvyšší súd vyhodnotil podanie, správy o zistených nezrovnalostiach,

ako aj žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov ako podkladové rozhodnutia, ktoré majú

predbežnú povahu vzhľadom na postup upravený v , a preto

dospel k záveru o predčasnom podaní správnej žaloby v čase ich vypracovania a odoslania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia (bod 32) uviedol, že „ku dňu

podania žaloby neexistuje právoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných

prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore. Povinnosť sťažovateľa vrátiť

finančné prostriedky vznikne až na základe takéhoto právoplatného rozhodnutia, ktoré

už bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľa, a až vtedy bude

preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.“.

42. Povinnosť sťažovateľky vrátiť finančné prostriedky ministerstvu vznikne teda

až na základe právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bude spôsobilé

zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľky a až vtedy bude preskúmateľné v rámci

správneho súdnictva. Inými slovami, súdnej ochrany sa sťažovateľka bude môcť dovolávať

až proti prípadnému rozhodnutiu o povinnosti vrátiť poskytnuté finančné prostriedky alebo

ich časť. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôraznil, že „v prípade, ak na základe podanej

žiadosti sťažovateľka nevráti poskytnuté finančné prostriedky, následne žalovaný v 1. rade

(ministerstvo pozn. ústavného súdu) v zmysle zákona začne správne konanie, výsledkom

ktorého bude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné prostriedky, ktoré bude

po vyčerpaní opravného prostriedku v zmysle o správnom konaní

(správny poriadok) podliehať súdnemu prieskumu správnym súdom, a ktoré bude

aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej povinnosti vrátiť jeden a pol

násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný v 1. rade vydaním

rozhodnutia, a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo do práv

sťažovateľky.“.

43. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd

nezistil, že by tieto závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, ako

to tvrdí sťažovateľka, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

44. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne a presvedčivo

odôvodnené. Len samotná skutočnosť, že všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach dospeli

k právnym názorom, s ktorými sa sťažovateľka nestotožňuje, sama osebe nezakladá

dôvodnosť jej ústavnej sťažnosti. Aj zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva,

že základné právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

strán sporu, vrátane ich dôvodov a námietok (, , ).

45. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 28. apríla 2016 rozhodol odchylným spôsobom, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka v návrhu na začatie konanie ani len netvrdila (a už vôbec nepreukázala),

že by bola účastníčkou uvedeného súdneho konania. Uvedené uznesenie najvyššieho súdu

vzhľadom na absenciu návrhu na začatie konania predmetom ústavného prieskumu nebolo,

preto ústavný súd nevidí žiaden dôvod, aby sa k záverom v ňom obsiahnutým vyjadroval.

46. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné

používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou

rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne

rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia tejto právomoci najvyššieho súdu

je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov

toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu

prirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej

k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne

relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. , a ). Aj z rozsudku Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna

judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza

aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,

aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry

a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Prijatie zjednocovacieho stanoviska najvyššieho súdu

má právny význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje

od senátov toho-ktorého kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto

stanovisko rešpektovali a z neho pri posudzovaní správnych žalôb v identických alebo

obdobných prípadoch vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia

spred prijatia predmetného stanoviska.

47. Takto treba chápať aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. februára 2017 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky (vo veciach správnych) 6/2018 pod č. 57/2018, z ktorého vyplýva,

že „V prípade, že správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskej únie v znení neskorších prepisov, nemohol správny orgán

zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje donucovacia zložka

výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie oznámenej (nie uloženej)

povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností, na ktoré v napadnutom

uznesení poukázal najvyšší súd.“.

48. V danom prípade preto niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , a 2 listiny, ako aj práva podľa dohovoru, preto

ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

49. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu, preto

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo. Bezpredmetným bolo aj rozhodnutie ústavného súdu o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu a napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu