Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 163/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom sp. zn. z 27. júna 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. júna 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a pôvodne

bola pridelená sudcovi spravodajcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019

uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa

prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.

3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

schváleného na zasadnutí pléna konaného 4. decembra 2019 na obdobie od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie vo veciach patriacich

do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát

ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade

s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom

spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana

Baricová (predsedníčka senátu), Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť

sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto

rozhodnutia.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súlade s § 82 ods. 3 zákona

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane prírody“) sťažovateľ podaním z 28. apríla 2015 oznámil svoju účasť v konaní

vedenom Okresným úradom Bratislava, odborom starostlivosti o životné prostredie,

oddelením ochrany prírody (ďalej len „okresný úrad“) pod sp. zn. OU-BA-OSZP3-

2015/40085/POS o žiadosti žiadateľa o vydanie súhlasu podľa § 68 písm. w) zákona

o ochrane prírody na státie plávajúceho zariadenia na polohe v

, k. ú. . Sťažovateľ bol oboznámený okresným úradom s podkladmi

rozhodnutia, ku ktorým sa vyjadril podaním z 13. júla 2015, v ktorom vyjadril nesúhlas

s tým, aby okresný úrad vydal súhlas na státie plávajúceho zariadenia.

5. Okresný úrad vydal 22. júla 2015 rozhodnutie sp. zn. OU-BA-OSZP3-

2015/40085-7/POS, ktorým udelil súhlas na státie plávajúceho zariadenia „hausbót“,

evidenčné označenie , umiestneného v rieky

na polohe vyviazaného na pozemku v katastrálnom území

so súčasným určením podrobnejších podmienok vykonávania činnosti

zabezpečujúcich ochranu prírody a krajiny a súhlas udelil do 7. novembra 2018.

6. Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát

starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím sp. zn. OU-BA-OOP3-2015/083894-NMT

z 2. októbra 2015 potvrdil rozhodnutie okresného úradu z 22. júla 2015 a zamietol

odvolanie sťažovateľa a, okrem iného, odvolal sa na stanovisko k plávajúcim zariadeniam

v vydané Štátnou ochranou prírody Slovenskej

republiky (ďalej len „štátna ochrana prírody“).

7. Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu z 2. októbra 2015 žalobu, ktorú

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 7. septembra 2016 zamietol.

8. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť,

o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť zamietol

a účastníkom konania nepriznal náhradu trov kasačného konania.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal

na nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, pričom toto nesprávne právne

posúdenie identifikoval ako názor krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom orgánov

ochrany prírody, že pri udeľovaní súhlasu na činnosť v území patriacom do sústavy území

Natura 2000 postačuje pravdepodobnosť neexistencie významných negatívnych vplyvov

na integritu územia sústavy Natura 2000. Vzhľadom na to, že navrhovaná činnosť, státie

plávajúceho zariadenia, sa má uskutočniť v území patriacom do sústavy Natura 2000 –

Chránené vtáčie územie Dunajské Luhy, posúdenie, za akých okolností možno činnosť

v takomto území povoliť či odsúhlasiť, je podľa sťažovateľa predmetom výkladu práva

Európskej únie, a to konkrétne čl. 6 smernice č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane

prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len ,,smernica

o biotopoch“), jeho odsekov 1 až 4.

10. Práve so zreteľom na skutočnosť, že posúdenie nastolenej právnej otázky bolo

zároveň aplikáciou práva Európskej únie, poukázal sťažovateľ podľa svojich slov

na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), v ktorých tento súd

poskytol výklad čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch, z ktorého podľa názoru sťažovateľa

jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní plánu alebo projektu v území Natura 2000 musia

vnútroštátne orgány dospieť k zisteniam o neexistencii nepriaznivého vplyvu navrhovanej

činnosti na takúto lokalitu, o ktorom neexistuje z vedeckého hľadiska žiadna dôvodná

pochybnosť. Sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia poukázal v kasačnej sťažnosti na vyjadrenie

štátnej ochrany prírody zo 4. decembra 2014 obsahujúce navzájom protirečivé závery

o vplyve plávajúcich zariadení na predmet ochrany v Chránenom vtáčom území Dunajské

Luhy a zároveň o tom, že 226 hausbótov nepovažuje za limitujúci počet pre významný

negatívny vplyv na Chránené vtáčie územie Dunajské Luhy.

11. So skutočnosťou, že Súdny dvor poskytol výklad čl. 6 ods. 3 smernice

o biotopoch, ktorý predpokladá súhlas s plánom alebo projektom len po presvedčení

bez akejkoľvek dôvodnej pochybnosti o neprítomnosti negatívnych vplyvov, sa najvyšší súd

podľa mienky sťažovateľa nijako nevyrovnal, resp. vyrovnal len tak, že ide o strohú

námietku sťažovateľa bez dôkazného podloženia. Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu,

že v skutočnosti ani nezaujal stanovisko vzťahujúce sa na nesprávne právne posúdenie veci

spočívajúce na založení súhlasu s navrhovanou činnosťou na pravdepodobnosti,

a nie na istote neprítomnosti jej nepriaznivých účinkov na integritu územia Natura 2000.

12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je podľa

sťažovateľa zrejmé, že sťažovateľ poukazoval počas celého konania na vzájomnú

protirečivosť jednotlivých konštatovaní štátnej ochrany prírody, ako aj na skutočnosť,

že pravdepodobnosť neexistencie nepriaznivého účinku nie je dostatočným stavom poznania

umožňujúcim udelenie súhlasu. Ak najvyšší súd prešiel tieto zásadné námietky

konštatovaním, že ide len o strohé tvrdenie sťažovateľa, je potrebné podľa názoru

sťažovateľa poukázať na to, že práve toto strohé konštatovanie je podstatou postupu podľa

čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje za nesporné,

že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho v záhlaví rozhodnutia

označených práv.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonným

postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1

SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd, na priaznivé životné prostredie podľa SR, bolo

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. 6. 2018

a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27. 6. 2018 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Tymto zákonom

́

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorych zákonov (ďalej len „“)

́

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Z citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť či táto

nie je zjavne neopodstatnená. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu na začatie konania hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. , ).

19. Podľa každý má právo na priaznivé životné prostredie.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. Z doterajšej judikatúry vyplýva, že ústavný súd si pri výklade práva na súdnu

ochranu podľa osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne

konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Právne posúdenie ústavným súdom

23. Ešte pred tým, ako ústavný súd pristúpi k preskúmaniu podstatnej argumentácie

sťažovateľa obsiahnutej v jeho ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné pripomenúť,

že nie je súčasťou systému všeobecnych súdov, ale podľa je nezávislym

́́

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavny súd

́

nie je oprávneny preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho

́

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorym predovšetkym prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

́́

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudskych právach a základnych slobodách.

́́

Posúdenie veci všeobecnym súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

́

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorymi sa všeobecny súd vo svojom rozhodovaní riadil,

́́

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri vyklade a aplikácii

́

zákonného predpisu všeobecnym súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

́

ak by sa tento natoľko odchylil od znenia príslušnych ustanovení, že by zásadne poprel ich

́́

účel a vyznam (m. m. , , ).

́

24. V danom prípade je predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľom namietané

porušenie základných práv podľa , a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim

postupom. Porušenie označených práv spočíva podľa sťažovateľa v tom, že najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku:

- nezaujal stanovisko vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským

súdom, ktoré spočíva na založení súhlasu s navrhovanou činnosťou na pravdepodobnosti,

a nie na istote neprítomnosti jej nepriaznivých účinkov na integritu územia Natura 2000,

- nevysporiadal sa s tým, že Súdny dvor poskytol výklad čl. 6 ods. 3 smernice

o biotopoch, ktorý predpokladá súhlas s plánom alebo projektom len po presvedčení,

že neexistuje žiadna dôvodná pochybnosť o neprítomnosti negatívnych vplyvov,

- nevzal do úvahy zásadné námietky sťažovateľa týkajúce sa vzájomnej protirečivosti

jednotlivých konštatovaní štátnej ochrany prírody vo vyjadrení zo 4. decembra 2014,

na ktoré sťažovateľ poukazoval.

III.1 K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom

25. Podstata práva na súdnu ochranu spočíva v tom, že každý

sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť

súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (napr. ).

26. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa (a dohovoru)

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (,

).

27. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká

správneho súdnictva, ktoré je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

vykonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

́

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenskych aktivít verejnej správy. Inymi

́́

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva je predovšetkým

účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej

je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktory posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

́

rozhodnutia orgánu verejnej správy (, ). Taktiež treba mať

na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním, rovnako ako rozhodovanie

v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve

je vždy orgán verejnej moci, ktory rozhodoval o právach, právom chránenych záujmoch

́́

a povinnostiach fyzickych osôb alebo právnickych osôb, pričom predmetom konania

́́

pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy ().

28. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že sa vôbec

nevysporiadal alebo sa nedostatočne vysporiadal s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil

v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu zo 7. septembra 2016. Úlohou ústavného

súdu bolo preto posúdiť či požadované limity spravodlivého súdneho konania boli v prípade

sťažovateľa dodržané, a teda, či na tieto požiadavky najvyšší súd reflektoval

v odôvodnení napadnutého rozsudku.

29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom, ktoré podľa názoru

sťažovateľa spočívalo v udelení súhlasu s navrhovanou činnosťou na územiach patriacich

do sústavy NATURA 2000 len základe pravdepodobnosti, že táto činnosť nebude mať

nepriaznivé účinky na integritu tohto územia bez toho, aby mal nesporne (s istotou)

preukázané, že takéto účinky nenastanú. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke poukazuje

na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, konkrétne na bod

17, kde najvyšší súd uviedol:

„K uvedenej námietke sťažovateľa kasačný súd uvádza, že obdobnú námietku

sťažovateľ uplatnil tak v správnom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ani

raz však okrem konštatovania absencie istoty neexistencie významných negatívnych účinkov

na predmet ochrany na podporu svojich tvrdení neuviedol ďalšie skutočnosti,

resp. nepredložil dôkazy. Strohá námietka sťažovateľa bez dôkazného podloženia tak nebola

spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý

vychádzal zo skutkového stavu zisteného orgánmi verejnej správy s tým, že vykonanie

dôkazov vykonal oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom a pripojenom

administratívnom spise žalovaného, pričom uvedený postup je v súlade s ustanoveniami

.“

30. Najvyšší súd ďalej vyjadril súhlas s rozsudkom krajského súdu,

ako aj s rozhodnutiami konajúcich správnych orgánov a konštatoval, že „v predmetnom

prípade bola ochrana prírody realizovaná tým, že rozhodnutie orgánu verejnej správy

prvého stupňa obsahuje podrobné podmienky vykonávania povolenej činnosti podľa § 82

ods. 12 ako aj tým, že platnosť udelenej výnimky je časovo

obmedzená“. Najvyšší súd súčasne poukázal na stanovisko štátnej ochrany

prírody k plávajúcim zariadeniam v

zo 4. decembra 2014, ktorého záver považoval za odbornú správnu úvahu určeného štátneho

orgánu a z obsahu ktorého vyplýva, že rozsah umiestnených plávajúcich zariadení

(hausbótov) nepredstavuje významný zásah do územia Natura 2000, ktorý môže spôsobiť

podstatné zmeny v biologickej rozmanitosti, štruktúre a funkcii ekosystémov. Z uvedeného

je zrejmé, že najvyšší súd (a rovnako aj krajský súd) vyhodnotil závery vyjadrenia štátnej

ochrany prírody za jednoznačné a nerozporuplné a súčasne poznamenal, že „v konaní nebol

predložený žiadny znalecký posudok alebo odborné stanovisko, ktoré by kvalitatívne

spochybnilo stanovisko Štátnej ochrany prírody SR“. Z tohto dôvodu neobstojí námietka

sťažovateľa, že najvyšší súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy vzájomne si odporujúce

konštatovania štátnej ochrany prírody vo vyjadrení zo 4. decembra 2014, na ktoré

sťažovateľ poukazoval v kasačnej sťažnosti.

31. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

nezaoberal výkladom čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch, ktorý poskytol Súdny dvor, ústavný

súd musí po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku konštatovať, že predmetná

námietka sťažovateľa je opodstatnená. Najvyšší súd sa skutočne v napadnutom rozsudku

nevenoval výkladu čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch, na ktorý sa sťažovateľ odvolával

v kasačnej sťažnosti, avšak uvedené zistenie nie je samo osebe dôvodom na to, aby ústavný

súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa (a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Ústavny súd totiž v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

́

spravodlivosť procesu ako celku (m. m. ), preto k vyhoveniu ústavnej

sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné

procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces

ako celok bol nespravodlivy a vzhľadom na to aj jeho vysledok môže vyznievať ako

́́

nespravodlivy. Ústavny súd nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch,

́́

keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho

intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami

na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatny dosah (m. m. ,

́

, , ).

32. Aj napriek zisteniu, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nereflektoval

na predmetnú námietku sťažovateľa vznesenú v podanej kasačnej sťažnosti, ústavný súd

konštatuje, že správne súdy (najvyšší súd a rovnako aj krajský súd) postupovali v súlade

s výkladom čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch poskytnutým Súdnym dvorom obsiahnutým

v jeho judikatúre a tento vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektovali, preto k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa (a práva podľa

dohovoru) v tomto prípade nedošlo. Najvyšší súd dal v napadnutom rozsudku jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní (a osobitne v kasačnej sťažnosti

podanej proti rozsudku krajského súdu) nastolil. Z obsahu predmetného rozsudku je zrejmé,

že najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa

ktorého správne orgány v konaní náležite zistili skutkový stav, ich postup bol správny

a vydané rozhodnutia zákonné, pričom práve z obsahu týchto rozhodnutí vyplýva,

že správne orgány na základe aktuálnych údajov vykonali primerané posúdenie vplyvov

udelenia súhlasu so státím plávajúceho zariadenia na dotknutú lokalitu Natura 2000

so zreteľom na ciele ochrany tejto lokality, a to tak, aby bol naplnený zmysel čl. 6 ods. 3

smernice o biotopoch, ktorého znenie je plne premietnuté do § 28 ods. 5 zákona o ochrane

prírody. Najvyšší súd pritom v napadnutom rozsudku (bod 17) opakovane zdôraznil,

že zo strany sťažovateľa neboli predložené žiadne argumenty o významne negatívnom

dopade udeleného súhlasu so státim plávajúceho zariadenia na ochranu dotknutej lokality.

33. V tejto súvislosti ústavný súd už len poznamenáva, že všeobecný súd

nie je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu, vychádzajúcej z judikatúry ESĽP

(rozsudok ESĽP vo veci Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93),

povinný dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania (, ).

34. Na základe uvedeného ústavny súd dospel k záveru, že najvyšší súd neponechal

́

bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatny vyznam a ktoré boli

́́

nastolené v priebehu konania či v podanej kasačnej sťažnosti. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplyvajúce zo základného práva

́

na súdnu ochranu a z práva na spravodlivy súdny proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

́

rozhodnutia. V prípade sťažovateľa teda nemožno považovať závery rozsudku najvyššieho

súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

35. Vzhľadom na uvedené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(a práva podľa dohovoru) podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom

36. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životné

prostredie podľa ústavný súd uvádza, že predstavuje

jednu z ústavných noriem, ktoré garantujú základné práva v spojení s ,

čo znamená, že všetkých základných práv priznaných článkom 44 sa možno domáhať iba

v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia tohto článku (k tomu pozri

Drgonec, J. . Teória a prax. 2. prepracované a doplnené

vydanie. Bratislava : C.H. Beck, 2019. 1792 s., ISBN 978-80-89603-74-9.).

37. V súvislosti s tvrdenym zásahom do označeného práva sťažovateľa ústavny súd

́́

súčasne konštatuje, že v ústavnej sťažnosti absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré

by indikovali možnú súvislosť medzi tvrdenym zásahom do práva sťažovateľa podľa čl. 44

́

ods. 1 a napadnutym rozsudkom najvyššieho súdu. Podstatná sťažnostná

́

argumentácia sťažovateľa totiž smeruje k procesnym aspektom dostatočnosti odôvodnenia

́

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré tvorí obsah základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru a ktoré bolo ústavným súdom

vyhodnotené v časti III.1 tohto uznesenia.

38. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného

porušenia práva podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

39. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá v celom

rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa

obsiahnutými v petite ústavnej sťažnosti (bod 13).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu