Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 163/2020
PDF · 494.43 KB
No categories available
I. ÚS 163/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžk 3/2017
a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Sžk 3/2017 z 27. júna 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžk 3/2017
z 27. júna 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. Rvp 1662/2018 a pôvodne
bola pridelená sudcovi spravodajcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi, ktorému 16. februára 2019
uplynulo funkčné obdobie. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa
prerokovaná, preto bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
3. Podľa čl. II bodu 5 Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
schváleného na zasadnutí pléna konaného 4. decembra 2019 na obdobie od 1. januára 2020
do 31. decembra 2020 (ďalej len „rozvrh práce“) je na konanie vo veciach patriacich
do pôsobnosti senátov ústavného súdu v jednotlivých prípadoch príslušný ten senát
ústavného súdu, ktorého členom je sudca spravodajca, ktorému bola vec pridelená. V súlade
s čl. II bodom 3 písm. a) rozvrhu práce pri predkladaní pridelených vecí do senátu sudcom
spravodajcom Rastislavom Kaššákom pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana
Baricová (predsedníčka senátu), Rastislav Kaššák a Miloš Maďar. Ústavnú sťažnosť
sťažovateľa preto predbežne prerokoval senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto
rozhodnutia.
4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v súlade s § 82 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane prírody“) sťažovateľ podaním z 28. apríla 2015 oznámil svoju účasť v konaní
vedenom Okresným úradom Bratislava, odborom starostlivosti o životné prostredie,
oddelením ochrany prírody (ďalej len „okresný úrad“) pod sp. zn. OU-BA-OSZP3-
2015/40085/POS o žiadosti žiadateľa o vydanie súhlasu podľa § 68 písm. w) zákona
o ochrane prírody na státie plávajúceho zariadenia na polohe v
, k. ú. . Sťažovateľ bol oboznámený okresným úradom s podkladmi
rozhodnutia, ku ktorým sa vyjadril podaním z 13. júla 2015, v ktorom vyjadril nesúhlas
s tým, aby okresný úrad vydal súhlas na státie plávajúceho zariadenia.
5. Okresný úrad vydal 22. júla 2015 rozhodnutie sp. zn. OU-BA-OSZP3-
2015/40085-7/POS, ktorým udelil súhlas na státie plávajúceho zariadenia „hausbót“,
evidenčné označenie , umiestneného v rieky
na polohe vyviazaného na pozemku v katastrálnom území
so súčasným určením podrobnejších podmienok vykonávania činnosti
zabezpečujúcich ochranu prírody a krajiny a súhlas udelil do 7. novembra 2018.
6. Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, referát
starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím sp. zn. OU-BA-OOP3-2015/083894-NMT
z 2. októbra 2015 potvrdil rozhodnutie okresného úradu z 22. júla 2015 a zamietol
odvolanie sťažovateľa a, okrem iného, odvolal sa na stanovisko k plávajúcim zariadeniam
v vydané Štátnou ochranou prírody Slovenskej
republiky (ďalej len „štátna ochrana prírody“).
7. Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu z 2. októbra 2015 žalobu, ktorú
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 S 276/2015
zo 7. septembra 2016 zamietol.
8. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť,
o ktorej najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť zamietol
a účastníkom konania nepriznal náhradu trov kasačného konania.
9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal
na nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom, pričom toto nesprávne právne
posúdenie identifikoval ako názor krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom orgánov
ochrany prírody, že pri udeľovaní súhlasu na činnosť v území patriacom do sústavy území
Natura 2000 postačuje pravdepodobnosť neexistencie významných negatívnych vplyvov
na integritu územia sústavy Natura 2000. Vzhľadom na to, že navrhovaná činnosť, státie
plávajúceho zariadenia, sa má uskutočniť v území patriacom do sústavy Natura 2000 –
Chránené vtáčie územie Dunajské Luhy, posúdenie, za akých okolností možno činnosť
v takomto území povoliť či odsúhlasiť, je podľa sťažovateľa predmetom výkladu práva
Európskej únie, a to konkrétne čl. 6 smernice č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane
prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len ,,smernica
o biotopoch“), jeho odsekov 1 až 4.
10. Práve so zreteľom na skutočnosť, že posúdenie nastolenej právnej otázky bolo
zároveň aplikáciou práva Európskej únie, poukázal sťažovateľ podľa svojich slov
na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), v ktorých tento súd
poskytol výklad čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch, z ktorého podľa názoru sťažovateľa
jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní plánu alebo projektu v území Natura 2000 musia
vnútroštátne orgány dospieť k zisteniam o neexistencii nepriaznivého vplyvu navrhovanej
činnosti na takúto lokalitu, o ktorom neexistuje z vedeckého hľadiska žiadna dôvodná
pochybnosť. Sťažovateľ podľa jeho vyjadrenia poukázal v kasačnej sťažnosti na vyjadrenie
štátnej ochrany prírody zo 4. decembra 2014 obsahujúce navzájom protirečivé závery
o vplyve plávajúcich zariadení na predmet ochrany v Chránenom vtáčom území Dunajské
Luhy a zároveň o tom, že 226 hausbótov nepovažuje za limitujúci počet pre významný
negatívny vplyv na Chránené vtáčie územie Dunajské Luhy.
11. So skutočnosťou, že Súdny dvor poskytol výklad čl. 6 ods. 3 smernice
o biotopoch, ktorý predpokladá súhlas s plánom alebo projektom len po presvedčení
bez akejkoľvek dôvodnej pochybnosti o neprítomnosti negatívnych vplyvov, sa najvyšší súd
podľa mienky sťažovateľa nijako nevyrovnal, resp. vyrovnal len tak, že ide o strohú
námietku sťažovateľa bez dôkazného podloženia. Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu,
že v skutočnosti ani nezaujal stanovisko vzťahujúce sa na nesprávne právne posúdenie veci
spočívajúce na založení súhlasu s navrhovanou činnosťou na pravdepodobnosti,
a nie na istote neprítomnosti jej nepriaznivých účinkov na integritu územia Natura 2000.
12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je podľa
sťažovateľa zrejmé, že sťažovateľ poukazoval počas celého konania na vzájomnú
protirečivosť jednotlivých konštatovaní štátnej ochrany prírody, ako aj na skutočnosť,
že pravdepodobnosť neexistencie nepriaznivého účinku nie je dostatočným stavom poznania
umožňujúcim udelenie súhlasu. Ak najvyšší súd prešiel tieto zásadné námietky
konštatovaním, že ide len o strohé tvrdenie sťažovateľa, je potrebné podľa názoru
sťažovateľa poukázať na to, že práve toto strohé konštatovanie je podstatou postupu podľa
čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ považuje za nesporné,
že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho v záhlaví rozhodnutia
označených práv.
13. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom takto:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonným
postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1
Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd, na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, bolo
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžk/3/2017 zo dňa 27. 6. 2018
a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžk/3/2017 zo dňa 27. 6. 2018 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Tymto zákonom
́
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorych zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
́
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z citovaného § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť či táto
nie je zjavne neopodstatnená. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu na začatie konania hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
19. Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Z doterajšej judikatúry vyplýva, že ústavný súd si pri výklade práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne
konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Právne posúdenie ústavným súdom
23. Ešte pred tým, ako ústavný súd pristúpi k preskúmaniu podstatnej argumentácie
sťažovateľa obsiahnutej v jeho ústavnej sťažnosti, považuje za potrebné pripomenúť,
že nie je súčasťou systému všeobecnych súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislym
́́
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavny súd
́
nie je oprávneny preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho
́
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorym predovšetkym prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
́́
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudskych právach a základnych slobodách.
́́
Posúdenie veci všeobecnym súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
́
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorymi sa všeobecny súd vo svojom rozhodovaní riadil,
́́
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri vyklade a aplikácii
́
zákonného predpisu všeobecnym súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
́
ak by sa tento natoľko odchylil od znenia príslušnych ustanovení, že by zásadne poprel ich
́́
účel a vyznam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
́
24. V danom prípade je predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľom namietané
porušenie základných práv podľa čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim
postupom. Porušenie označených práv spočíva podľa sťažovateľa v tom, že najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku:
- nezaujal stanovisko vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským
súdom, ktoré spočíva na založení súhlasu s navrhovanou činnosťou na pravdepodobnosti,
a nie na istote neprítomnosti jej nepriaznivých účinkov na integritu územia Natura 2000,
- nevysporiadal sa s tým, že Súdny dvor poskytol výklad čl. 6 ods. 3 smernice
o biotopoch, ktorý predpokladá súhlas s plánom alebo projektom len po presvedčení,
že neexistuje žiadna dôvodná pochybnosť o neprítomnosti negatívnych vplyvov,
- nevzal do úvahy zásadné námietky sťažovateľa týkajúce sa vzájomnej protirečivosti
jednotlivých konštatovaní štátnej ochrany prírody vo vyjadrení zo 4. decembra 2014,
na ktoré sťažovateľ poukazoval.
III.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom
25. Podstata práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý
sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (napr. II. ÚS 153/2018).
26. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru)
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (II. ÚS 44/03,
27. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká
správneho súdnictva, ktoré je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
vykonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
́
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenskych aktivít verejnej správy. Inymi
́́
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva je predovšetkým
účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej
je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktory posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
́
rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012). Taktiež treba mať
na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym konaním, rovnako ako rozhodovanie
v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve
je vždy orgán verejnej moci, ktory rozhodoval o právach, právom chránenych záujmoch
́́
a povinnostiach fyzickych osôb alebo právnickych osôb, pričom predmetom konania
́́
pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy (IV. ÚS 308/2011).
28. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že sa vôbec
nevysporiadal alebo sa nedostatočne vysporiadal s námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil
v kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu zo 7. septembra 2016. Úlohou ústavného
súdu bolo preto posúdiť či požadované limity spravodlivého súdneho konania boli v prípade
sťažovateľa dodržané, a teda, či na tieto požiadavky najvyšší súd reflektoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku.
29. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd sa nevysporiadal
s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom, ktoré podľa názoru
sťažovateľa spočívalo v udelení súhlasu s navrhovanou činnosťou na územiach patriacich
do sústavy NATURA 2000 len základe pravdepodobnosti, že táto činnosť nebude mať
nepriaznivé účinky na integritu tohto územia bez toho, aby mal nesporne (s istotou)
preukázané, že takéto účinky nenastanú. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke poukazuje
na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, konkrétne na bod
17, kde najvyšší súd uviedol:
„K uvedenej námietke sťažovateľa kasačný súd uvádza, že obdobnú námietku
sťažovateľ uplatnil tak v správnom konaní ako aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ani
raz však okrem konštatovania absencie istoty neexistencie významných negatívnych účinkov
na predmet ochrany na podporu svojich tvrdení neuviedol ďalšie skutočnosti,
resp. nepredložil dôkazy. Strohá námietka sťažovateľa bez dôkazného podloženia tak nebola
spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý
vychádzal zo skutkového stavu zisteného orgánmi verejnej správy s tým, že vykonanie
dôkazov vykonal oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom a pripojenom
administratívnom spise žalovaného, pričom uvedený postup je v súlade s ustanoveniami
30. Najvyšší súd ďalej vyjadril súhlas s rozsudkom krajského súdu,
ako aj s rozhodnutiami konajúcich správnych orgánov a konštatoval, že „v predmetnom
prípade bola ochrana prírody realizovaná tým, že rozhodnutie orgánu verejnej správy
prvého stupňa obsahuje podrobné podmienky vykonávania povolenej činnosti podľa § 82
ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. ako aj tým, že platnosť udelenej výnimky je časovo
obmedzená“. Najvyšší súd súčasne poukázal na stanovisko štátnej ochrany
prírody k plávajúcim zariadeniam v
zo 4. decembra 2014, ktorého záver považoval za odbornú správnu úvahu určeného štátneho
orgánu a z obsahu ktorého vyplýva, že rozsah umiestnených plávajúcich zariadení
(hausbótov) nepredstavuje významný zásah do územia Natura 2000, ktorý môže spôsobiť
podstatné zmeny v biologickej rozmanitosti, štruktúre a funkcii ekosystémov. Z uvedeného
je zrejmé, že najvyšší súd (a rovnako aj krajský súd) vyhodnotil závery vyjadrenia štátnej
ochrany prírody za jednoznačné a nerozporuplné a súčasne poznamenal, že „v konaní nebol
predložený žiadny znalecký posudok alebo odborné stanovisko, ktoré by kvalitatívne
spochybnilo stanovisko Štátnej ochrany prírody SR“. Z tohto dôvodu neobstojí námietka
sťažovateľa, že najvyšší súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy vzájomne si odporujúce
konštatovania štátnej ochrany prírody vo vyjadrení zo 4. decembra 2014, na ktoré
sťažovateľ poukazoval v kasačnej sťažnosti.
31. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku
nezaoberal výkladom čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch, ktorý poskytol Súdny dvor, ústavný
súd musí po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku konštatovať, že predmetná
námietka sťažovateľa je opodstatnená. Najvyšší súd sa skutočne v napadnutom rozsudku
nevenoval výkladu čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch, na ktorý sa sťažovateľ odvolával
v kasačnej sťažnosti, avšak uvedené zistenie nie je samo osebe dôvodom na to, aby ústavný
súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Ústavny súd totiž v súlade so svojou judikatúrou posudzuje
́
spravodlivosť procesu ako celku (m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu ústavnej
sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné
procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru, že proces
ako celok bol nespravodlivy a vzhľadom na to aj jeho vysledok môže vyznievať ako
́́
nespravodlivy. Ústavny súd nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch,
́́
keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho
intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami
na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatny dosah (m. m. II. ÚS 193/06,
́
II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, I. ÚS 157/2019).
32. Aj napriek zisteniu, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nereflektoval
na predmetnú námietku sťažovateľa vznesenú v podanej kasačnej sťažnosti, ústavný súd
konštatuje, že správne súdy (najvyšší súd a rovnako aj krajský súd) postupovali v súlade
s výkladom čl. 6 ods. 3 smernice o biotopoch poskytnutým Súdnym dvorom obsiahnutým
v jeho judikatúre a tento vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektovali, preto k porušeniu
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) v tomto prípade nedošlo. Najvyšší súd dal v napadnutom rozsudku jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní (a osobitne v kasačnej sťažnosti
podanej proti rozsudku krajského súdu) nastolil. Z obsahu predmetného rozsudku je zrejmé,
že najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa
ktorého správne orgány v konaní náležite zistili skutkový stav, ich postup bol správny
a vydané rozhodnutia zákonné, pričom práve z obsahu týchto rozhodnutí vyplýva,
že správne orgány na základe aktuálnych údajov vykonali primerané posúdenie vplyvov
udelenia súhlasu so státím plávajúceho zariadenia na dotknutú lokalitu Natura 2000
so zreteľom na ciele ochrany tejto lokality, a to tak, aby bol naplnený zmysel čl. 6 ods. 3
smernice o biotopoch, ktorého znenie je plne premietnuté do § 28 ods. 5 zákona o ochrane
prírody. Najvyšší súd pritom v napadnutom rozsudku (bod 17) opakovane zdôraznil,
že zo strany sťažovateľa neboli predložené žiadne argumenty o významne negatívnom
dopade udeleného súhlasu so státim plávajúceho zariadenia na ochranu dotknutej lokality.
33. V tejto súvislosti ústavný súd už len poznamenáva, že všeobecný súd
nie je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu, vychádzajúcej z judikatúry ESĽP
(rozsudok ESĽP vo veci Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, sťažnosť č. 21522/93),
povinný dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (III. ÚS 314/2018, III. ÚS 7/2018).
34. Na základe uvedeného ústavny súd dospel k záveru, že najvyšší súd neponechal
́
bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatny vyznam a ktoré boli
́́
nastolené v priebehu konania či v podanej kasačnej sťažnosti. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplyvajúce zo základného práva
́
na súdnu ochranu a z práva na spravodlivy súdny proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho
́
rozhodnutia. V prípade sťažovateľa teda nemožno považovať závery rozsudku najvyššieho
súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
35. Vzhľadom na uvedené východiská a závery ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu čl. 44 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom
36. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na priaznivé životné
prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že článok 44 ústavy predstavuje
jednu z ústavných noriem, ktoré garantujú základné práva v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy,
čo znamená, že všetkých základných práv priznaných článkom 44 sa možno domáhať iba
v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia tohto článku ústavy (k tomu pozri
Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené
vydanie. Bratislava : C.H. Beck, 2019. 1792 s., ISBN 978-80-89603-74-9.).
37. V súvislosti s tvrdenym zásahom do označeného práva sťažovateľa ústavny súd
́́
súčasne konštatuje, že v ústavnej sťažnosti absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré
by indikovali možnú súvislosť medzi tvrdenym zásahom do práva sťažovateľa podľa čl. 44
́
ods. 1 ústavy a napadnutym rozsudkom najvyššieho súdu. Podstatná sťažnostná
́
argumentácia sťažovateľa totiž smeruje k procesnym aspektom dostatočnosti odôvodnenia
́
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktoré tvorí obsah základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ktoré bolo ústavným súdom
vyhodnotené v časti III.1 tohto uznesenia.
38. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného
porušenia práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
39. Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá v celom
rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
obsiahnutými v petite ústavnej sťažnosti (bod 13).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu