Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 157/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Križanom,

Koceľova 2, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. októbra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ

sa žalobou zo 16. novembra 2015 doručenou Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského súdu sp. zn. Spr-Io 3/2015

z 28. septembra 2015 (ktoré vydal predseda krajského súdu JUDr. J. V.), ktorým zamietol

odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. Inf 94/2015 z 27. augusta 2015, ktorým podľa

Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

v spojení s a o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov rozhodol, že žiadosti sťažovateľa o sprístupnenie informácií,

a to „oznámenia celkového počtu ex offo vecí, v ktorých opatrením Okresný súd Nitra

v trestných veciach nutnej obhajoby obvinených a obžalovaných ustanoviil advokáta ex offo

za obdobia rokov 2014, 2013, 2012 a oznámenia celkovej vyplatenej sumy jednotlivým

advokátom zapísaných v zozname ex offo advokátov vedenom SAK pri Okresnom súde

Nitra, za obdobia 2014, 2013, 2012“ nevyhovuje v časti „oznámenia celkového počtu ex

offo vecí, v ktorých opatrením Okresný súd Nitra v trestných veciach nutnej obhajoby

obvinených a obžalovaných ustanovil advokáta ex offo za obdobia rokov 2014, 2013, 2012

a v časti oznámenia celkovej vyplatenej sumy jednotlivým advokátom zapísaným v zozname

ex offo advokátov vedenom SAK pri Okresnom súde Nitra za obdobia 2014, 2013, 2012“

a vo zvyšnej časti mu oznamuje, že „vyplatil advokátom ex offo vrátane cestovných náhrad

v roku 2012 sumu 191 146,92 eur, v roku 2013 sumu 95 794,38 eur a v roku 2014 sumu

218 788,69 eur“. Sťažovateľ v žalobe argumentoval, že okresný súd požadovanými

informáciami disponuje, avšak dosiaľ nemá ustanovený konkrétny spôsob, resp. postup

rovnomerného ustanovovania advokátov vo veciach ex offo.

3. Krajský súd s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. mája 2009, ktorým judikoval, že „zo nevyplýva povinnému

povinnosť získavať, zhromažďovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály

požadované žalobcom, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentoch nenachádzajú“,

žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa (ďalej len

„SSP“).

4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť z dôvodov,

že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že vo veci rozhodol

vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd [ ] a že

rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [ ].

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského

súdu zamietol ako nedôvodnú podľa , pričom konštatoval, že „sa stotožnil

s názorom správneho súdu v napadnutom rozsudku, ktorý dospel k záveru, že nebola

povinnosť žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym orgánom sťažovateľovi

požadované informácie sprístupniť, keď síce žiadané informácie sa u povinnej osoby

nachádzajú, je však ich vyhľadávanie podstatne sťažené tým, že povinná osoba by mala

mechanicky vyhľadávať údaje v stovkách súdnych spisov, resp. bankových výpisov, tieto

údaje kvalitatívne posudzovať podľa obsahu žiadosti, vyňať ich, zhromaždiť, a vteliť ich do

odpovedí na žiadosť. Takého vynímanie informácie z veľkého súboru súdnych spisov,

bankových výpisov a ich zhromaždenie s cieľom ich poskytnutia žiadateľovi aj podľa

kasačného súdu v súlade s názorom správneho súdu možno považovať za vytváranie novej

informácie, keď povinná osoba s ohľadom na obsah zákona o slobode informácií nie je

povinná vytvárať databázu informácií, ktorými v momente podania žiadosti nedisponuje.“.

6. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na to, že kasačnú sťažnosť podal aj

z dôvodu podľa , a najvyšší súd v napadnutom rozsudku (bod 24)

konštatoval, že „v dôvodoch kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že keď o žalobe voči

žalovanému Krajskému súdu v Nitre rozhoduje Krajský súd v Nitre, tak všetci členovia

senátu, ktorí vo veci rozhodovali, mali/majú pomer k účastníkovi konania a je možné mať

dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti v zmysle “, avšak týmto dôvodom

sa vo svojom rozhodnutí absolútne nezaoberal, opomenul o ňom rozhodnúť,

resp. „nerozhodol o návrhu sťažovateľa na vylúčenie sudcov Krajského súdu v Nitre

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre pochybnosti o ich nezaujatosti, čím

postupoval v rozpore o. i. aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 11. 11. 1997“, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal

finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (m. m. , , , ).

14. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľa zaručeného rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2018.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

16. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný

súd nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi,

ktorých sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Len

výnimočne, za splnenia podmienok uvedených v predchádzajúcej vete môže ústavný súd

hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi podrobiť svojej právomoci, avšak

výlučne v rovine kasačného prieskumu. Inak by sa ústavný súd v konaní o ústavnej

sťažnosti dostával do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo nedovoľuje.

17. Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

18. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.

Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu

nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej

nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je

kontradiktórnym konaním, rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom

na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci,

ktorý rozhodoval o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

19. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

20. Podľa kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,

že nie je dôvodná.

21. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska

uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma, či tu

existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j) a jeho náležité

vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti je meritórnym

rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne kasačnú

sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu je správne...

Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale musí sa

zaoberať všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite sa s nimi

vysporiadať... Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie krajského

súdu ostáva bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny

súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1717 a 1718.).

22. Sťažovateľ napadnutému rozsudku (bod 5) vytýka, že nie je odôvodnený, pretože

sa v ňom najvyšší súd (kasačný súd) absolútne nezaoberal, resp. opomenul rozhodnúť

o dôvode kasačnej sťažnosti podľa , t. j. že krajský súd v konaní

alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo

nesprávne obsadený krajský súd.

23. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd zistil,

že námietka sťažovateľa je opodstatnená v tom, že najvyšší súd podľa odôvodnenia

napadnutého rozsudku sa kasačnou sťažnosťou z dôvodu podľa ,

vo vzťahu ku ktorému sťažovateľ tvrdil, že „keď o žalobe voči žalovanému Krajskému súdu

v Nitre rozhoduje Krajský súd v Nitre, tak všetci členovia senátu, ktorí vo veci rozhodovali,

mali/majú pomer k účastníkovi konania a je možné mať dôvodné pochybnosti o ich

nezaujatosti v zmysle “, nezaoberal.

24. Uvedené zistenie ústavného súdu však samo osebe nie je dostatočným dôvodom

na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd totiž v súlade so svojou judikatúrou

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú prijatie záveru,

že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať

ako nespravodlivý. Ústavný súd nepristupuje k vyhoveniu ústavnej sťažnosti v prípadoch,

keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita

a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. , ,

).

25. Preto aj prostredníctvom v záujme

účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu

predbežného prerokovania návrhu na začatie konania (ústavnej sťažnosti) možnosť jeho

prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí,

charakteru namietaných opatrení alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu

základných práv alebo slobôd navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení,

a jednak tiež na základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu

uplatnil, a to v prípade, že návrh prima facie nemá ústavnoprávny rozmer.

26. Ako bolo uvedené, sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia krajského súdu sp. zn. Spr-Io 3/2015 z 28. septembra 2015, ktoré

vydal predseda krajského súdu JUDr. J. V. (bod 2).

27. V zmysle o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) pôsobnosť

predsedu súdu v oblasti riadenia a správy súdu je potrebné vnímať ako súhrn určitých

oprávnení a zároveň aj ako zákonom dané povinnosti; predseda je zároveň štatutárnym

orgánom súdu, pokiaľ tento zákon nezveruje toto postavenie v oblasti správy súdu inému

subjektu – riaditeľovi správy súdu (§ 76). V zmysle § 32 a § 33 zákona o súdoch orgány

riadenia a správy súdu (t. j. predseda súdu a podpredseda súdu) vykonávajú riadenie

a správu súdov v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom; úlohou riadenia a správy

súdov je vytvárať súdom Slovenskej republiky podmienky na riadny výkon súdnictva najmä

v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny

výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom, pričom riadenie a správa

súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov. Predseda súdu, či z jeho poverenia

podpredseda súdu, koná v mene súdu i pri vydávaní rozhodnutí podľa zákona o slobode

informácií. Predseda súdu vykonáva súdnictvo ako predseda senátu, člen senátu alebo sudca

podľa rozvrhu práce v rozsahu určenom tak, aby mu to nebránilo plniť vyššie uvedené

povinnosti. Predseda súdu nie je však nadriadeným sudcu ani sudca nie je podriadeným

predsedovi súdu.

28. Kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu vydal senát v zložení

predseda senátu JUDr. P. P. a členovia senátu Mgr. E. N. a JUDr. M. B., ktorí neboli

štatutárnymi zástupcami krajského súdu disponujúcimi právomocou konať a rozhodovať

vo veciach podľa zákona o slobode informácií. Takouto právomocou disponoval predseda

krajského súdu JUDr. J. V., ktorý však o správnej žalobe sťažovateľa ako predseda senátu,

člen senátu alebo sudca podľa rozvrhu práce nerozhodoval. Dôvod kasačnej sťažnosti

uvedený v tak nemožno považovať za náležite vymedzený

v zmysle .

29. V tejto súvislosti – komentár (Baricová, J., Fečík, M.,

Števček, M., Filová, A. a kol. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 1610 až 1613.) uvádza,

že zmätočnosť rozhodnutia je podľa daná v prípade ak «a) vo veci

rozhodoval vylúčený sudca alebo b) rozhodoval nesprávne obsadený krajský súd.

Ad a) Vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Sudca musí byť vždy nestranný. Nestrannosť sudcu vyplýva aj z požiadavky práva

na zákonného sudcu vyjadreného v veta prvá SR. K jej vykonaniu slúži

rozvrh práce na každom súde v zmysle a o súdoch

v znení neskorších predpisov), ako aj požiadavka na nestranného a nezaujatého sudcu.

K zabezpečeniu nezaujatosti sudcu slúži inštitút vylúčenia sudcov ( až 96 ).

Dôvody, kedy sudcu správneho súdu možno považovať za vylúčeného sú stanovené

v a . Ustanovenie negatívne vymedzuje, čo nemožno

považovať za dôvody, pre ktoré by mal byť sudca vylúčený.

Podľa sudca správneho súdu je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania, ich

zástupcom alebo k osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti

o jeho nezaujatosti, alebo ak konal, či rozhodoval vo veci ako zamestnanec orgánu verejnej

správy...

Ad b) Rozhodoval nesprávne obsadený krajský súd.

Zloženie správneho súdu, v akom má vo veci konať a rozhodovať, je upravené

v ustanoveniach až 24 . Okolnosť, či prejednanie a rozhodovanie veci krajským

súdom prebehlo v zákonnom zložení (t. j. či bol krajský súd správne obsadený), je povinný

správny súd sledovať z úradnej povinnosti a nedostatok v zložení súdu je podstatnou vadou

konania a dôvodom prípustnosti kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. e). Krajský súd

treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní

sudcovia (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. či rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR zo 16. decembra 2015 sp. zn. ).

Zákon neuvádza, čo treba rozumieť pod pojmom „nesprávne obsadený súd“. Súdna

prax zaujala názor, že nesprávne obsadeným súdom je súd, ktorý nie je obsadený v súlade

s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Nesprávnym obsadením súdu sa tak rozumejú prípady, kedy namiesto senátu

rozhodoval sudca, kedy rozhodoval senát v neúplnom zložení, napr. mali rozhodovať

v trojčlennom senáte, rozhodovali však len v dvojčlennom senáte (kvantitatívne hľadisko),

kedy namiesto sudcu rozhodovali iné súdne osoby (súdni úradníci) nad rámec svojich

oprávnení (kvalitatívne hľadisko). Nesprávne obsadený súd je aj vtedy, ak rozhodoval senát

či sudca neurčený rozvrhom práce alebo ak rozhodoval vecne nepríslušný súd; v tomto

prípade ide o porušenie práva na zákonného sudcu.

Právo na zákonného sudcu je zaručené v veta prvá SR, podľa

ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Uvedený ústavný príkaz

predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na rozhodovanie o jeho veci

sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných pravidiel).

Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom môže dôjsť k jeho

zmene upravuje ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 ZSu, podľa ktorého zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na

konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len

v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Ústavný súd SR pojem zákonného sudcu definuje ako sudcu, ktorý spĺňa zákonom

stanovené predpoklady na funkciu sudcu, bol pridelený alebo dočasne pridelený na výkon

funkcie na určitý súd, jeho funkcia nezanikla, bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci

v súlade s rozvrhom práce. Právo osoby „nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi“

nemožno interpretovať až tak extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu. Účel

základného práva priznaného podľa sa splní, keď

o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci,

ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide

o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (v tomto prípade

rozhodovať o odvolaniach v dedičských veciach). (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.

).».

30. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom uplatnená

námietka porušenia základného práva podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, pokiaľ rozhodoval o kasačnej sťažnosti z dôvodu, že krajský súd v konaní

alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo

nesprávne obsadený krajský súd [ ], tak nemá v danej veci oporu.

V danom prípade by ani prípadné zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavným súdom na účel opätovného rozhodnutia o dôvode kasačnej sťažnosti podľa § 440

ods. 1 písm. e) nemalo vplyv na právne posúdenie veci správnym súdom.

31. Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti

neuplatnil námietku porušenia základného práva podľa rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2018, pokiaľ rozhodoval o kasačnej

sťažnosti z dôvodu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým,

že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [ ].

32. Petit ústavnej sťažnosti neobsahoval námietku porušenia základného práva

sťažovateľa na zákonného sudcu podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, pričom ani z odôvodnenia ústavnej sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ

(účastník konania) pred správnym súdom uplatnil námietku zaujatosti podľa § 90 a nasl.

, v ktorej by okrem všeobecných náležitostí podania uviedol, proti komu smeruje,

dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa účastník konania podávajúci námietku

o dôvode vylúčenia dozvedel a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha

to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

33. V tomto smere najmä v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným

dôvodom podľa ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru

najvyššieho súdu (napr. sp. zn. z 15. novembra 2012). Najvyšší súd vo svojej

judikatúre, pokiaľ ide o námietky, resp. „obavy“ o dodržanie zásad spravodlivého súdneho

procesu garantovaného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a právom na súdnu ochranu v zmysle , poukázal na ustanovenie ,

ktorý sudcovi nielen výslovne priznáva nezávislosť výkonu funkcie sudcu, ale súčasne

prostredníctvom iných právnych predpisov zabezpečuje garancie bežné v demokratickej

spoločnosti na ničím nerušený výkon funkcie sudcu, a zároveň opakovane upozornil na to,

že opačný výklad situácie sudcu, ktorý by sa mal dostať (osobitne pri aplikácii zákona

č. ) do konfliktu so štátnou správou svojho súdu, by ohrozoval v prípade

nedostupnosti vhodnej rozhodovacej alternatívy dostupnosť spravodlivosti, a v konečnom

dôsledku by maril riadne uplatnenie zaručeného práva jednotlivca na spravodlivú

súdnu ochranu v zmysle a nasl. . Najvyšší súd taktiež poukázal na to, že danú

situáciu je potrebné dôsledne odlíšiť od uznávaného princípu „nemo iudex in causa sua“,

lebo tu nejde o osobnú vec sudcu, ale o vzťah medzi sudcom na strane jednej a štátom

(v danom prípade správou súdu) na strane druhej.

34. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

35. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

36. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že v spojení s

ods. 1 umožňuje i kasačnému súdu kedykoľvek aj bez návrhu opraviť v rozsudku

chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti, pričom prostredníctvom inštitútu

„iných zrejmých nesprávnosti“ je možné opraviť aj nesprávnosť odôvodnenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2019